Vec sa týkala odmietnutia Rady Európskej únie poskytnúť úplný prístup k právnym stanoviskám k legislatívnym návrhom nariadení o zriadení Európskej prokuratúry (EPPO) a o Agentúre Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (EUROJUST).

V priebehu vyšetrovania ombudsmanky Rada súhlasila so zverejnením dvoch zo štyroch dokumentov, ale trvala na svojom odmietnutí sprístupniť v plnom rozsahu zvyšné dva dokumenty, hoci bol udelený čiastočný prístup.

Ombudsman uznáva, že odmietnutie zverejniť právne stanoviská v plnom rozsahu bolo odôvodnené tým, že by sa tým narušila ochrana právneho poradenstva a súdnych konaní. Uzatvára preto prípad konštatovaním, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ale vyzýva Radu, aby preskúmala jeho zamietnutie vzhľadom na ďalšie uplynutie času.

Vec sa týkala žiadosti sťažovateľa o prístup k dvom e-mailom zaslaným členom vedeckej rady agentúry zo súkromného e-mailového účtu predsedu správnej rady Výkonnej agentúry Európskej rady pre výskum. Keď agentúra zamietla prístup na základe toho, že dva e-maily nemala k dispozícii, pretože boli zaslané zo súkromného účtu, sťažovateľ sa obrátil na európskeho ombudsmana.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie tejto záležitosti, po ktorom predseda správnej rady poskytol agentúre kópie týchto dvoch e-mailov. Agentúra by preto mohla posúdiť žiadosť sťažovateľa o prístup k e-mailom podľa nariadenia č. 1049/2001 ^[1]. Agentúra potom poskytla sťažovateľovi čiastočný prístup k dokumentom. Ombudsmanka získala úplné kópie týchto dvoch e-mailov a mohla overiť, či boli úpravy vykonané v kópiách poskytnutých sťažovateľovi odôvodnené.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Vec sa týkala odmietnutia Komisie poskytnúť verejnosti prístup k návrhom verzií správy o posúdení vplyvu nepriamej zmeny využívania pôdy súvisiacej s biopalivami (ILUC). Sprístupnenie dokumentov bolo zamietnuté z dôvodu, že by narušilo rozhodovací proces Komisie. Sťažovateľ, skupina organizácií, sa domnieval, že by sa mu mal poskytnúť prístup k dokumentom, o ktoré požiadal.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala. Poznamenala, že v septembri 2015 Parlament a Rada prijali smernicu 2015/1513. Táto smernica bola založená na legislatívnom návrhu Komisie, ku ktorému bola pripojená správa o posúdení vplyvu, ktorej návrhy boli v prejednávanej veci sporné. Ombudsmanka preto navrhla, aby Komisia vzhľadom na tieto nové okolnosti poskytla verejnosti prístup k požadovaným dokumentom. Komisia s tým nesúhlasila, pričom tvrdila, že z jej strany nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Vyzvala však sťažovateľa, aby vzhľadom na nové okolnosti podal novú žiadosť o prístup k dokumentom. Sťažovateľ neskôr informoval ombudsmana, že na základe novej žiadosti o prístup k dokumentom Komisia udelila prístup k dokumentom, o ktoré požiadal. Ombudsmanka preto prípad uzavrela zistením, že žiadne ďalšie vyšetrovanie sťažnosti nie je odôvodnené. Poukázala aj na to, že ombudsman je oprávnený požiadať inštitúciu, aby pri odpovedi na návrh riešenia ombudsmana v prípade prístupu k dokumentom zohľadnila nové argumenty, prečo by sa mal dokument sprístupniť.

Prípad sa týkal odmietnutia Európskej komisie poskytnúť prístup verejnosti k hodnotiacim formulárom vypracovaným na posúdenie žiadostí členských štátov o spolufinancovanie vnútroštátnych systémov spracovania údajov zo záznamov o cestujúcich (PNR [1]) Komisiou. Sťažnosť podal poslanec Európskeho parlamentu.

Pri zamietnutí prístupu k požadovaným hodnotiacim formulárom sa Komisia opierala o rozsudok Všeobecného súdu, v ktorom sa uznala potreba zachovať dôvernosť rokovaní hodnotiacich komisií v súvislosti s postupmi verejného obstarávania. V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že zverejnenie stanovísk členov hodnotiacej komisie by ohrozilo ich nezávislosť, a tým by vážne narušilo rozhodovací proces dotknutej inštitúcie. Sťažovateľ sa však domnieval, že tento rozsudok nie je uplatniteľný na postup hodnotenia týkajúci sa posudzovania žiadostí o financovanie predložených členskými štátmi.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že odmietnutie Komisie sprístupniť požadované dokumenty nebolo odôvodnené. Okrem toho súhlasila s tým, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení požadovaných dokumentov. Ombudsmanka preto odporučila Komisii, aby sprístupnila požadované dokumenty (súhlasila však s tým, že mená hodnotiteľov by sa mohli upraviť).

Komisia odmietla prijať odporúčanie ombudsmanky bez toho, aby poskytla presvedčivé dôvody svojho stanoviska. Ombudsmanka preto prípad uzavrela zistením nesprávneho úradného postupu.

[1] Údaje z osobného záznamu o cestujúcom (PNR) sú informácie poskytované cestujúcimi pri rezervácii a rezervácii leteniek a pri odbavovaní letov, ako aj zhromaždené leteckými dopravcami na ich vlastné komerčné účely. Obsahuje niekoľko rôznych druhov informácií, ako sú dátumy cesty, cestovný plán, informácie o letenke, kontaktné údaje, cestovná kancelária, prostredníctvom ktorej bol let rezervovaný, použité platobné prostriedky, číslo sedadla a informácie o batožine. Údaje sa uchovávajú v databázach leteckých spoločností na kontrolu rezervácií a odletov.

Vec sa týkala toho, že Komisia neodpovedala na korešpondenciu sťažovateľa v rámci finančného auditu na úrovni členského štátu. Po intervencii ombudsmanky Komisia odpovedala. Sprístupnila dokument požadovaný sťažovateľom, ale upravila niektoré osobné údaje (mená fyzických osôb). Ombudsmanka zistila, že Komisia správne odôvodnila úpravu podľa nariadenia č. 45/2001.

Vec sa týkala vybavovania žiadosti o informácie o tom, ako získať stiahnuteľnú verziu databázy judikatúry, ktorú má Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (ďalej len „EUIPO“). Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a požiadala úrad EUIPO, aby lepšie vysvetlil dôvody, prečo nemohol žiadosti vyhovieť. Vysvetlenie EUIPO bolo presné a primerané. Prípad bol preto uzavretý zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Vec sa týkala odmietnutia Komisie zverejniť mená zamestnancov, ktorí pracovali na vyšetrovaní Komisie týkajúcom sa štátnej pomoci. V priebehu vyšetrovania ombudsmanka získala názory Komisie, sťažovateľa a európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov.

Otázka, či odmietnutie zverejnenia mien bolo správne, závisela od článku 8 nariadenia č. 45/2001 o ochrane údajov. Podľa tohto ustanovenia musí osoba, ktorá žiada o zverejnenie, najprv preukázať nevyhnutnosť zverejnenia mien tejto osobe. Ak je toto kritérium splnené, orgán verejnej moci musí ešte overiť, či by zverejnenie ich mien malo vplyv na oprávnené záujmy zamestnancov, a ak áno, či tieto oprávnené záujmy boli dôležitejšie ako nevyhnutnosť, ktorú uviedla osoba žiadajúca o zverejnenie mien.  

Ombudsman, ktorý sa domnieval, že Komisia by nemala uplatňovať článok 8 reštriktívne, pokiaľ ide o mená zamestnancov, konštatoval, že Komisia sa tým, že odmietla zverejniť mená dotknutých zamestnancov, nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Sťažnosť, ktorú predložila mimovládna organizácia Access Info Europe, sa týka údajného neoprávneného odmietnutia Európskej komisie poskytnúť úplný prístup verejnosti k hodnotiacim dokumentom týkajúcim sa postupu verejného obstarávania na rekonštrukciu a rozšírenie čistiarne odpadových vôd Subotica (Srbsko). Zverejnenie dokumentov bolo zamietnuté na základe článku 4 ods. 1 písm. b) (ochrana osobných údajov), článku 4 ods. 2 (ochrana obchodných záujmov) a článku 4 ods. 3 (ochrana rozhodovacieho procesu) nariadenia č. 1049/2001. Sťažovateľ sa domnieval, že by sa mu mal poskytnúť úplný prístup k hodnotiacim dokumentom.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že v konaní Komisie nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.  Navrhuje však, aby Komisia pred ich vymenovaním systematicky získavala súhlas členov hodnotiacej komisie v postupoch verejného obstarávania so zverejnením ich mien. Zverejnenie ich mien na konci hodnotiaceho procesu by sa malo považovať za podmienku vymenovania do takéhoto výboru.

Vec sa týkala toho, že Komisia neodpovedala na list sťažovateľa týkajúci sa údajných protiprávností, ktorých sa dopustili vnútroštátne súdy v Estónsku. V tomto liste sťažovateľ takisto kritizoval Komisiu za to, že nepodnikla žiadne kroky. Komisia vysvetlila, že nemá právomoc zasiahnuť v tejto veci. Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že vysvetlenia Komisie boli správne, užitočné a v súlade s jej zákonnými právomocami. Prípad bol teda uzavretý tak, ako bol vyriešený.

Prípad sa týkal vybavovania žiadosti sťažovateľa o prístup verejnosti k dohode o politickom dialógu a spolupráci medzi EÚ a Kubou Európskou službou pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). V priebehu vyšetrovania ombudsmanky ESVČ dokument zverejnila. V dôsledku toho ombudsman uzavrel prípad tak, ako bol vyriešený.