Vyhotovené v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana ^[1]

Vec sa týka odmietnutia Európskej komisie poskytnúť verejnosti prístup k hodnotiacim formulárom na vyhodnotenie ponúk vypracovaným s cieľom posúdiť žiadosti členských štátov o spolufinancovanie opatrení na zriadenie útvarov informácií o cestujúcich na spracovanie údajov zo záznamov o cestujúcich (PNR) zo strany Komisie. Sťažnosť podal poslanec Európskeho parlamentu.

Pri zamietnutí prístupu k požadovaným dokumentom sa Komisia opierala o rozsudok Všeobecného súdu týkajúci sa postupov verejného obstarávania, v ktorom sa uznal význam zachovania dôvernosti rokovaní hodnotiacich komisií. V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že zverejnenie stanovísk členov hodnotiacej komisie by ohrozilo ich nezávislosť, a tým by vážne narušilo rozhodovací proces dotknutej inštitúcie. Sťažovateľ sa domnieval, že tento rozsudok nie je uplatniteľný na postup hodnotenia týkajúci sa posudzovania žiadostí o financovanie predložených členskými štátmi.

Na základe vyšetrovania ombudsmanka zistila, že odmietnutie Komisie sprístupniť požadované dokumenty nebolo odôvodnené. Okrem toho existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení požadovaných dokumentov.

Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Sťažovateľ, ktorý je poslancom Európskeho parlamentu, 26. marca 2014 požiadal o prístup k „všetkým dokumentom Komisie, v ktorých sa posudzuje žiadosť členských štátov o spolufinancovanie zo strany Komisie na zriadenie útvarov informácií o cestujúcich na spracovanie údajov zo záznamov o cestujúcich (PNR). Sťažovateľ osobitne požiadal o dokumenty obsahujúce informácie o „pridelení bodov týkajúcich sa príslušných kritérií na vyhodnotenie ponúk a konkrétnej motivácie na pridelenie bodov.“Žiadosť sa týkala žiadostí, ktoré boli zamietnuté, ako aj žiadostí, ktoré boli prijaté.

2. Komisia poskytla čiastočný prístup k požadovaným dokumentom. Identifikovala tieto kategórie dokumentov, na ktoré sa žiadosť vzťahuje: i) záverečnú správu hodnotiaceho výboru ISEC – cielená výzva na predkladanie návrhov na rok 2012 o PNR a jej päť príloh a ii) hodnotiace formuláre pre každý projekt vyplnené aspoň jedným interným a jedným externým odborníkom.

3. Záverečná správa bola zverejnená s niektorými utajenými osobnými údajmi. Prístup k druhej kategórii dokumentov bol zamietnutý, pretože podľa Komisie by zverejnenie vážne narušilo rozhodovací proces Komisie. Konkrétne tvrdila, že zverejnenie dokumentov by odhalilo predbežné názory a zvažované politické možnosti. Komisia sa domnievala, že jej útvary musia mať možnosť preskúmať všetky možnosti pri príprave rozhodnutia a nesmú byť vystavené vonkajšiemu tlaku v súvislosti s týmito názormi.

4. Sťažovateľka predložila opakovanú žiadosť [2], v ktorej napadla zamietnutie zverejnenia druhej kategórie dokumentov. Komisia vo svojej odpovedi na opakovanú žiadosť potvrdila svoje zamietnutie prístupu k druhej kategórii dokumentov. Komisia vychádzala z článku 4 ods. 3 druhého pododseku nariadenia č. 1049/2001 ^[3] (ktorý sa týka ochrany rozhodovacieho procesu Komisie po skončení príslušného rozhodovania). Komisia poukázala na to, že žiadosť sa považovala za žiadosť predloženú sťažovateľkou v jej súkromnej funkcii (a nie v jej úlohe poslankyne EP). Dodal, že Parlament môže získať prístup k dôverným informáciám (ktoré nemôžu byť sprístupnené verejnosti), ak o to Parlament oficiálne požiada.

5. Komisia vysvetlila, že tieto dokumenty sú súčasťou predbežného posúdenia Komisie týkajúceho sa žiadostí o grant predložených členskými štátmi v rámci cielenej výzvy na predkladanie návrhov na rok 2012: Spolupráca v oblasti presadzovania práva prostredníctvom opatrení na zriadenie útvarov informácií o cestujúcich v členských štátoch na účely zhromažďovania, spracúvania, analýzy a výmeny údajov z osobného záznamu o cestujúcom (PNR). Výzva sa uskutočnila v rámci programu Predchádzanie trestnej činnosti a boj proti nej (ISEC) s cieľom podporiť členské štáty, ktoré dobrovoľne zamýšľali zriadiť vnútroštátny útvar informácií o cestujúcich na spracúvanie údajov z osobného záznamu o cestujúcom na základe vnútroštátneho práva.

6. Komisia uviedla, že návrhy členských štátov preskúmal hodnotiaci výbor, ktorý rozhodol, či odporučí návrh na financovanie z prostriedkov EÚ. Výbor využil odborníkov, ktorí vykonali podrobné hodnotenia. Komisii bolo predložených spolu 17 návrhov, z ktorých najmenej 16 preskúmala aspoň jedna Komisia a jeden externý expert. Na spolufinancovanie bolo nakoniec odporučených 14 návrhov. Závery hodnotiacej komisie ISEC sú obsiahnuté v záverečnej správe, ku ktorej bol sťažovateľovi poskytnutý prístup.

7. Formuláre na vyhodnotenie ponúk vyplnili odborníci. Hodnotiaci výbor ISEC ich potom použil počas svojich predbežných rokovaní. Komisia tvrdila, že je veľmi dôležité chrániť prácu hodnotiacich komisií a odborníkov, ktorí k nej prispievajú, pred vonkajším tlakom. Komisia v skutočnosti zakladá svoje rozhodnutia na stanoviskách výboru, ktoré musia byť objektívne a nestranné. Podľa názoru Komisie existuje konkrétne, okamžité a primerane predvídateľné riziko, že zverejnenie dokumentov druhej kategórie by vážne narušilo rozhodovací proces Komisie.

8. Komisia vysvetlila, že dokumenty obsahujú stanoviská odborníkov k životaschopnosti každého návrhu. Stanoviská boli vydané v kontexte procesu hodnotenia a neboli určené na verejné použitie. Uviedla, že „existuje reálne a nehypotetické riziko, že ak by experti vedeli, že hodnotenia by mohli byť sprístupnené verejnosti vrátane subjektov, ktoré predložili hodnotené návrhy, boli by menej ochotní slobodne a úprimne vyjadriť svoje názory v budúcich hodnoteniach, čo by viedlo k autocenzúre. Okrem toho bez tohto stupňa dôvernosti môžu byť experti vystavení vonkajším zásahom, čo by narušilo ich nezávislosť a nestrannosť.„V dôsledku toho trvala na tom, že účinnosť práce výboru by bola vážne narušená, ako aj rozhodovací proces Komisie.

9. Okrem toho Komisia uviedla, že hoci hodnotiaci výbor zohľadňuje formuláre expertov, hodnotiaci výbor disponuje voľnou úvahou, pokiaľ ide o to, či odporučí alebo neodporučí návrh na financovanie. Hodnotiaci výbor ISEC vyjadril svoje konečné stanovisko v záverečnej správe, ktorá bola poskytnutá sťažovateľovi. Trvala na tom, že rozhodovací proces hodnotiaceho výboru by bol vystavený tlaku verejnosti, ak by sa stanoviská odborníkov zverejňovali, napríklad neopodstatneným spochybňovaním jeho výkladu hodnotení odborníkov. Výbor musí mať pred predložením odporúčania "priestor na zamyslenie" a preskúmanie všetkých možností. Uvoľnenie odborných formulárov by viedlo k neopodstatneným záverom o príslušných prínosoch rôznych návrhov.

10. Komisia uviedla, že jej stanovisko vychádza z rozsudku Všeobecného súdu vo veci Sviluppo Globale GEIE/Európska komisia (ďalej len "Sviluppo")^[4], v ktorom Všeobecný súd uznal význam dôvernosti rokovaní hodnotiacich komisií. Súdny dvor rozhodol, že zverejnenie stanovísk členov hodnotiacej komisie v rámci postupu verejného obstarávania by ohrozilo ich nezávislosť, a to aj po tom, ako hodnotiaca komisia prijala rozhodnutie. Komisia tvrdila, že toto tvrdenie sa analogicky musí vzťahovať aj na stanoviská odborníkov, ktoré sú súčasťou základu stanovísk hodnotiaceho výboru. V tej istej veci súd uznal podobnosť medzi prácou hodnotiacich komisií v postupoch verejného obstarávania a prácou výberových komisií EPSO. Rokovania výberových komisií EPSO a hodnotiacich komisií musia zostať dôverné, aby sa zaručila nezávislosť a objektívnosť.

11. Pokiaľ ide o to, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení, Komisia poznamenala, že sťažovateľka vo svojej opakovanej žiadosti neuviedla žiadny takýto záujem a Komisia nezistila ani žiadny možný prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Uviedla, že vzhľadom na „významnú úlohu financovania EÚ pri dosahovaní cieľov Európskej únie je nevyhnutné zabezpečiť nezávislosť a efektívnosť postupov hodnotiacich komisií a prácu odborníkov, ktorých Komisia poverila vykonaním predbežných posúdení v tomto rámci.“

12. Komisia napokon preskúmala aj možnosť udelenia čiastočného prístupu k požadovaným dokumentom. Zastávala názor, že bez narušenia rozhodovacieho procesu nemožno poskytnúť žiadny zmysluplný čiastočný prístup. Podľa Komisie by najmä „odborníci a hodnotiace komisie neboli schopní predvídať, ktoré časti stanovísk odborníkov budú sprístupnené verejnosti“. To zase predstavuje skutočné riziko autocenzúry, ako aj zhoršenie nestrannosti a nezávislosti odborníkov a hodnotiaceho výboru. V tejto súvislosti sa Komisia odvolala na bod 81 rozsudku vo veci Sviluppo ^[5].

Vyšetrovanie

13. Ombudsman najprv požiadal sťažovateľku, aby uviedla konkrétne dôvody svojho názoru, že argumenty predložené Komisiou neboli dostatočné a že Komisia nesprávne zamietla jej žiadosť. Ombudsmanka požiadala sťažovateľku, aby sa vyjadrila k rozsudku Všeobecného súdu vo veci Sviluppo. Ombudsman uviedol, že hoci sa prejednávaná vec netýka rovnakého druhu konania, o aký išlo vo veci Sviluppo, tvrdenie Komisie, že závery, ku ktorým Všeobecný súd dospel v tejto veci, by sa mali analogicky uplatniť na túto vec, sa na prvý pohľad javilo ako primerané.

14. Sťažovateľ vo svojej odpovedi kritizoval stanovisko Komisie. Po prvé tvrdila, že vec Sviluppo nemožno uplatniť na túto vec, pretože sa týkala postupu verejného obstarávania a uplatnila prístup uplatnený vo veciach týkajúcich sa postupov výberu zamestnancov. Naopak, prejednávaná vec sa týka konania, ktoré nemá súťažnú povahu a v rámci ktorého sú žalobcami členské štáty, a nie súkromné subjekty. Tento postup má teda medzivládny charakter, pričom občania majú veľký záujem o vykonávanie verejnej kontroly. Tieto zásadné rozdiely tiež znamenajú, že v tomto prípade existuje menšie riziko, že odborníci budú vystavení vonkajšiemu tlaku. Odborníci by sa tiež menej prikláňali k autocenzúre, pretože neexistuje riziko, že by ich posúdenie mohlo poškodiť súkromné záujmy. Podľa sťažovateľa si citlivá povaha výberových konaní a výberových konaní vyžaduje väčšiu mieru voľnej úvahy, keďže sa týkajú povesti súkromných osôb a súkromných spoločností. Experti by sa mohli odkloniť do autocenzúry zo strachu, že budú identifikovaní ako osoba, ktorá kritizovala alebo uprednostňovala určitého kandidáta alebo ponuku pred ostatnými, čím by riskovala zlý vzťah s jednotlivcami a spoločnosťami, ktoré by sa mohli považovať za znevýhodnené. Z podobných dôvodov sa v Európskom parlamente nehlasuje podľa mien o fyzických osobách.“

15. Po druhé, sťažovateľ tvrdil, že ak by Komisia chcela chrániť expertov, mohla v každom prípade zverejniť hodnotiace formuláre bez zverejnenia mien expertov. Mohli byť spomenuté len ich funkcie.

16. Po tretie, sťažovateľ nesúhlasil s tým, že by zverejnenie dokumentov mohlo vážne narušiť rozhodovací proces. Komisia by sa nemala obávať „neopodstatneného výsluchu“. Ak by došlo k „neopodstatnenej kritike“, Komisia by ju mohla ľahko zamietnuť. Na druhej strane by Komisia mala uvítať akékoľvek „opodstatnené otázky“. Transparentnosť možno v skutočnosti považovať aj za prostriedok na zabránenie vonkajšiemu tlaku a na to, aby bolo možné overiť, či nedošlo k neprimeranému vplyvu. Môže zvýšiť kvalitu znaleckého posudku. Komisia presne nespresnila, ako môže byť odborník vystavený vonkajšiemu tlaku. Podľa sťažovateľa je teda posúdenie Komisie úplne všeobecné a špekulatívne.

17. Po štvrté, sťažovateľ uviedol, že v každom prípade existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Verejnosť má záujem vedieť, ako boli návrhy členských štátov posúdené. Občania sa tak môžu oboznámiť s prínosmi a slabými stránkami návrhov. Tento záujem je o to dôležitejší v oblasti, v ktorej EÚ vyčlenila veľké množstvo finančných prostriedkov a v ktorej sú ohrozené základné práva občanov. Okrem toho, aby bolo možné brať Komisiu na zodpovednosť, je dôležité vedieť, na akom základe prijala svoje rozhodnutie. Verejnosť má napríklad právo vedieť, či Komisia pozvala vyváženú skupinu odborníkov zloženú z odborníkov v oblasti polície, spravodlivosti a spravodajských služieb, ako aj v oblasti základných práv. Tajomstvo môže vyvolávať len otázky o procesnom prístupe Komisie.

18. Útvary ombudsmana potom vykonali kontrolu spisu Komisie týkajúceho sa tohto prípadu. Po inšpekcii ombudsmanka požiadala Komisiu, aby predložila stanovisko k tomuto tvrdeniu a tvrdeniu:

1) Komisia neoprávnene zamietla prístup k formulárom na vyhodnotenie ponúk. Toto tvrdenie bolo založené na týchto argumentoch: i) argumenty Komisie na vylúčenie dokumentov z verejnej kontroly nie sú presvedčivé a ii) je vo verejnom záujme vedieť, ako Komisia posudzovala žiadosti členských štátov. Spôsob, akým Komisia hodnotila návrhy, priamo ovplyvnil tvorbu politiky v členských štátoch s potenciálne závažným vplyvom na základné práva a súkromie občanov.

2) Komisia by mala poskytnúť prístup k formulárom na vyhodnotenie ponúk.

19. Ombudsmanka vo svojom liste Komisii upriamila pozornosť Komisie na skutočnosť, že vo svojej odpovedi na opakovanú žiadosť sťažovateľa jedným z argumentov, z ktorých vychádzala pri zamietnutí prístupu k požadovaným dokumentom, bolo, že „v tomto prípade existuje skutočné a nehypotetické riziko, že ak by sa hodnotenia mohli sprístupniť verejnosti vrátane subjektov, ktoré predložili hodnotené návrhy, odborníci by boli menej ochotní slobodne a úprimne vyjadriť svoje názory v budúcich hodnoteniach, čo by viedlo k autocenzúre“. Ombudsman uviedol, že tento argument je spochybnený skutočnosťou, že odborníci vedeli, že záverečná časť ich hodnotenia (s názvom „Záver hodnotenia“) by mohla byť sprístupnená neúspešným žiadateľom z dôvodu osobitnej poznámky v tomto zmysle v hodnotiacich formulároch ^[6]. Ombudsman dodal, že aj keď verejnosť predstavuje oveľa širšie publikum ako neúspešní žalobcovia, nič to nemení na tom, že experti vedeli, že ich závery môžu vidieť aj iné subjekty ako hodnotiaci výbor. Okrem toho, ak sa závery hodnotenia sprístupnia žiadateľom z členských štátov, existuje možnosť, že by sa mohli ďalej zverejniť podľa vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov o slobodnom prístupe k informáciám.

20. V priebehu vyšetrovania ombudsman dostal stanovisko Komisie k sťažnosti a následne pripomienky sťažovateľa ako odpoveď na stanovisko Komisie. V odporúčaní ombudsmana sa zohľadňujú argumenty a stanoviská predložené stranami.

Údajné neoprávnené odmietnutie prístupu k formulárom na vyhodnotenie ponúk a súvisiacemu nároku

Argumenty predložené ombudsmanovi

21. Komisia vo svojom stanovisku odkázala na podrobné odôvodnenie uvedené v potvrdzujúcom rozhodnutí. Komisia takisto uviedla, že na rozdiel od toho, čo tvrdil sťažovateľ, výber návrhov mal konkurenčnú povahu.

22. Pokiaľ ide o pripomienku ombudsmana, že experti si boli vedomí toho, že časť "Záver hodnotenia" mohla byť sprístupnená neúspešným žiadateľom, Komisia poznamenala, že možné sprístupnenie sa vzťahovalo na záverečnú časť hodnotenia jednotlivých expertov (ďalej len "závery"), a nie na celé hodnotenie. Odborníci preto vykonali svoje hodnotenie za predpokladu, že sa nezverejnia všetky ostatné časti hodnotenia. Komisia tiež poukázala na to, že v konečnom dôsledku neboli programovému výboru ISEC a neúspešným žiadateľom sprístupnené závery hodnotení jednotlivých odborníkov, ale „konsolidované znenie dvoch (alebo troch) hodnotení, ktoré vypracovalo GR HOME s prihliadnutím na hodnotenia jednotlivých odborníkov a rozhodnutia hodnotiaceho výboru. Tieto konsolidované hodnotenia boli pripojené k správe hodnotiaceho výboru (ako „príloha V – individuálne závery“) a už boli oznámené sťažovateľovi.“

23. Komisia okrem toho považovala tvrdenie ombudsmanky, že ak sa závery hodnotenia sprístupnia žiadateľom z členských štátov, existuje možnosť, že by mohli byť ďalej zverejnené podľa vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov o slobodnom prístupe k informáciám, za hypotetické. V každom prípade tvrdila, že vzhľadom na to, že predmetné dokumenty boli vypracované Komisiou, dotknuté členské štáty by museli uplatniť svoje vnútroštátne pravidlá prístupu k dokumentom a s najväčšou pravdepodobnosťou sa v tomto procese poradiť s Komisiou.

24. Napokon v reakcii na tvrdenie ombudsmanky, že experti si boli vedomí toho, že ich závery by mohli vidieť aj iné subjekty okrem hodnotiaceho výboru, Komisia uviedla, že ak by sa poskytol privilegovaný prístup (k programovému výboru CIPS/ISEC a neúspešným žiadateľom), nemalo by sa to zamieňať s prístupom verejnosti podľa nariadenia č. 1049/2001. Komisia okrem toho uviedla, že ak by sa argument ombudsmana riadil jej logickým záverom, každý dokument, ktorý bol pôvodne určený na zdieľanie v obmedzenom okruhu, by sa musel zdieľať s verejnosťou. Komisia sa odvolala na rozsudok Všeobecného súdu vo veci Stichting Corporate Europe Observatory/Komisia, T-93/11 ^[7], v ktorom Súdny dvor rozhodol, že obmedzená distribúcia určitej vopred určenej skupine nemôže viesť k záveru, že distribuované dokumenty by sa mali zverejniť.

25. Komisia dospela k záveru, že žiadosť o prístup vybavila správne.

26. Sťažovateľka sa vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie odvolala na svoju odpoveď na "vysvetľujúce vyšetrovanie" a zopakovala, že výberové konanie, o ktoré ide v tejto veci, nemá súťažný charakter, keďže každý členský štát bol v zásade oprávnený na grant, keď jeho systém PNR spĺňal určité objektívne kritériá, bez ohľadu na to, či sa kvalifikovali aj iné členské štáty. Podľa sťažovateľa „experti by preto neboli vystavení tlaku tretích strán v rovnakom rozsahu ako prípady, v ktorých by mohol vyhrať len jeden záujemca, návrh alebo ponuka, ako to bolo v prípade rozsudku vo veci Sviluppo Globale. Vec Sviluppo Globale preto nepodporuje zamietnutie tejto sťažnosti.“

27. Podľa navrhovateľa Komisia v budúcich hodnoteniach nepreukázala skutočné a nehypotetické riziko autocenzúry, ak by sa požadované dokumenty zverejnili. Ak by odborníci pri posudzovaní projektov uplatňovali objektívne kritériá správne, nebol by dôvod, aby sa uchýlili k autocenzúre. Bezúhonnosť odborníkov nemožno zaručiť utajením. Verejná kontrola by skôr slúžila ako stimul pre každého odborníka, aby poskytoval čo najobjektívnejšie a najkvalitnejšie poradenstvo.

28. Podľa sťažovateľa argumenty Komisie vychádzajú z predpokladu, že Komisia nikdy nemala v úmysle zverejniť príslušné odborné hodnotenia. „To však samo osebe nepreukazuje žiadne narušenie chránených záujmov, ako je rozhodovací proces. Z poznámky Komisie, v ktorej sa uvádza, že „ak by sa argument ombudsmanky riadil jej logickým záverom, každý dokument, ktorý bol pôvodne určený na zdieľanie v obmedzenom okruhu, by sa musel zdieľať s verejnosťou“, vyplýva, že Komisia si neuvedomuje skutočnosť, že v rámci systému transparentnosti EÚ je otvorenosť v každom prípade východiskovým bodom a tajomstvo je odôvodnené len vtedy, ak by skutočne chránilo konkrétny oprávnený záujem. Je zrejmé, že existujú prípady, keď možno dokumenty oprávnene odoprieť verejnosti. Je však tiež zrejmé, že ak Komisia nedokáže preukázať skutočné narušenie chráneného záujmu, dokumenty by sa mali zverejniť napriek akémukoľvek pôvodnému zámeru Komisie.“

29. Navrhovateľ poukázal na to, že Komisia nevysvetlila, prečo by stále existovalo riziko autocenzúry, ak by sa neodhalila totožnosť expertov.

30. Sťažovateľka zopakovala svoje argumenty týkajúce sa existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení uvedeného v bode 17. Okrem týchto argumentov sa sťažovateľ odvolal aj na (vtedy) navrhovanú smernicu EÚ o PNR [8], v ktorej sa navrhlo, aby sa zriadenie systému zberu PNR stalo povinným. Sťažovateľ uviedol, že v súlade s navrhovanou smernicou členské štáty už nebudú môcť žiadať o spolufinancovanie nákladov na zriadenie vnútroštátnych útvarov informácií o cestujúcich prostredníctvom Fondu pre vnútornú bezpečnosť. Podľa sťažovateľa by verejnosť mala mať možnosť zúčastniť sa na diskusii o navrhovanej smernici EÚ o PNR. Keďže formuláre odborného hodnotenia by informovali verejnosť o kritériách, ktoré sa považujú za relevantné pre vytvorenie systému zhromažďovania údajov PNR, prístup k formulárom hodnotenia by verejnosti poskytol potrebné informácie na aktívnu účasť na diskusii. Preto existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení formulárov odborného hodnotenia.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k odporúčaniu

31. Ombudsmanka konštatuje, že záverečná správa hodnotiaceho výboru a jej prílohy už boli zverejnené. Tento prípad sa týka otázky, či by sa mali zverejniť aj formuláre na vyhodnotenie ponúk, ktoré vyplnili odborníci na účely hodnotenia vykonaného hodnotiacim výborom.

32. Komisia sa pri zamietnutí prístupu k požadovaným dokumentom opiera o rozsudok Všeobecného súdu vo veci Sviluppo ^[9].

33. Vo veci Sviluppo Všeobecný súd rozhodol, že Komisia správne odmietla poskytnúť prístup verejnosti k hodnotiacim tabuľkám vypracovaným každým členom hodnotiacej komisie v rámci postupu verejného obstarávania. Predmetná verejná súťaž bola zameraná na výber poskytovateľa služieb, ktorý by pomáhal colným a daňovým orgánom Kosova. Jeden z uchádzačov bol informovaný, že jeho ponuka bola neúspešná, pretože iná ponuka bola „ekonomicky výhodnejšia“. Bol jej poskytnutý priemerný počet bodov, ktoré jej udelil hodnotiaci výbor, a priemerný počet bodov udelených víťaznému uchádzačovi.

34. Komisia tvrdila, že zverejnenie individuálnych posúdení vypracovaných každým členom hodnotiacej komisie by vážne narušilo jej rozhodovací proces, pretože by spochybnilo slobodu členov hodnotiacej komisie vyjadriť svoje stanoviská. Zverejnenie ich individuálnych názorov by preto ohrozilo nezávislosť a objektívnosť procesu hodnotenia v podobných prípadoch v budúcnosti.

35. Všeobecný súd sa pritom domnieval, že rozhodovacie procesy týkajúce sa postupov verejného obstarávania sú veľmi podobné rozhodovacím procesom týkajúcim sa výberových konaní zamestnancov inštitúcií Únie, pretože obe zahŕňajú porovnávacie posúdenie uchádzačov s cieľom vybrať si medzi nimi na základe konkrétnych kritérií. Všeobecný súd vzal na vedomie skutočnosť, že článok 6 prílohy 3 služobného poriadku, ktorý upravuje takéto výberové konania, stanovuje, že porady výberových komisií sú tajné.

36. Ombudsman sa však domnieva, že Komisia nesprávne vykladá význam a rozsah judikatúry vo veci Sviluppo. Judikatúra Sviluppo nezakladá žiadnu všeobecnú domnienku odmietnutia prístupu k celej kategórii dokumentov. Ombudsman sa tiež domnieva, že skutkové okolnosti prejednávanej veci sa výrazne líšia od skutkových okolností, ktoré viedli k rozsudku Sviluppo, a to do takej miery, že ani pri individuálnom posúdení každého z požadovaných dokumentov nemožno tvrdiť, že zverejnenie dokumentov by vážne narušilo rozhodovacie procesy Komisie. Ombudsman sa napokon domnieva, že v každom prípade existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentov.

37. Článok 42 Charty základných práv zaručuje právo občanov EÚ na prístup k dokumentom inštitúcií. Samotné nariadenie č. 1049/2001 výslovne uvádza, že jeho cieľom je čo najúčinnejšie uplatniť právo verejnosti na prístup k dokumentom inštitúcií Únie. Zároveň by sa prostredníctvom výnimiek z tohto práva mali chrániť určité verejné a súkromné záujmy a inštitúcie EÚ by mali byť schopné plniť svoje úlohy.  Akékoľvek výnimky musia byť primerané a nevyhnutné, a keďže sa odchyľujú od všeobecnej zásady čo najširšieho prístupu k dokumentom, musia sa vykladať a uplatňovať striktne. Inštitúcia Únie však v zásade môže založiť svoje rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o prístup k dokumentom na všeobecných domnienkach, ktoré sa uplatňujú na určité kategórie dokumentov, keďže podobné úvahy sa môžu uplatniť na žiadosti o sprístupnenie týkajúce sa dokumentov rovnakej povahy. Ak neexistuje všeobecná domnienka, že prístup k dokumentom môže byť zamietnutý, je na Komisii, aby skontrolovala každý jednotlivý dokument a rozhodla, či by sa prístup mal udeliť.

38. Judikatúra týkajúca sa všeobecných domnienok je v podstate diktovaná naliehavou potrebou zabezpečiť správne fungovanie predmetných správnych alebo súdnych konaní a zaručiť, aby ich ciele neboli ohrozené. Všeobecnú domnienku teda možno uznať na základe nezlučiteľnosti prístupu k dokumentom týkajúcim sa určitých správnych alebo súdnych konaní s riadnym priebehom týchto konaní a s rizikom narušenia týchto konaní, pričom všeobecné domnienky zabezpečujú zachovanie integrity priebehu konania obmedzením zásahov tretích osôb. Uplatnenie osobitných pravidiel stanovených právnym aktom týkajúcim sa konania vedeného pred inštitúciou Únie, na účely ktorého boli požadované dokumenty predložené, je jedným z kritérií uznania všeobecnej domnienky [10].

39. Súdny dvor uznal existenciu všeobecných domnienok, že prístup k dokumentom sa má odmietnuť v piatich situáciách, a to vo veciach týkajúcich sa: dokumenty v administratívnom spise týkajúce sa konania o preskúmaní štátnej pomoci [11]; dokumenty vymieňané medzi Komisiou a oznamujúcimi stranami alebo tretími stranami v súvislosti s konaním o kontrole koncentrácií [12]; podania podané inštitúciou v súdnom konaní [13]; dokumenty týkajúce sa postupu v prípade nesplnenia povinnosti počas fázy pred podaním žaloby v rámci tohto postupu [14]; a dokumenty v spise týkajúcom sa konania podľa článku 101 ZFEÚ [15].

40. Všeobecný súd uznal existenciu všeobecných domnienok v štyroch ďalších situáciách, a to vo veciach týkajúcich sa: ponuky predložené uchádzačmi v rámci postupu verejného obstarávania v prípade, že žiadosť o prístup podá iný uchádzač [16]; dokumenty týkajúce sa postupu „EU Pilot“[17]; dokumenty, ktoré vnútroštátne orgány na ochranu hospodárskej súťaže zaslali Komisii podľa článku 11 ods. 4 nariadenia 1/2003 [18]; a dokumenty uchovávané Európskou chemickou agentúrou (ECHA) podľa nariadenia REACH, ktoré sa týkajú množstva vyrobených alebo dovezených chemikálií [19].

41. Je dôležité uznať, že na celú kategóriu dokumentov sa vzťahuje všeobecná domnienka odmietnutia prístupu. Znamená to, že verejná inštitúcia, ktorá je požiadaná o sprístupnenie dokumentov patriacich do tejto kategórie, nemusí poskytnúť žiadne konkrétne vysvetlenia založené na obsahu požadovaných dokumentov alebo na relevantnom kontexte, aby odôvodnila, prečo môže byť sprístupnenie odmietnuté. Naopak, ak sa uplatňuje všeobecná domnienka, je na žiadateľovi o prístup, aby vyvrátil všeobecnú domnienku alebo subsidiárne tvrdil, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

42. Z dôkladného výkladu veci Sviluppo však vyplýva, že Všeobecný súd nerozhodol, že existuje všeobecná domnienka, podľa ktorej sa na kategóriu dokumentov dotknutých vo veci Sviluppo, a to individuálne hodnotenia hodnotiteľov v rámci postupu verejného obstarávania, vzťahuje jedna z výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001. Judikatúra Sviluppo na rozdiel od všetkých vyššie uvedených vecí neodkazuje na judikatúru týkajúcu sa všeobecných domnienok. Okrem toho vo veci Sviluppo výslovne nerozhoduje o existencii všeobecnej domnienky, pokiaľ ide o kategóriu dotknutých dokumentov. Pojem „všeobecná domnienka“ sa v skutočnosti vo veci Sviluppo nespomína. To nie je prekvapujúce. Argumentácia vo veci Sviluppo je založená na analógii. Všeobecný súd vo veci uviedol, že v postupoch výberu zamestnancov existuje pravidlo, podľa ktorého porady výberovej komisie musia byť tajné, aby sa zabránilo zasahovaniu do práce výberovej komisie. Pre prácu hodnotiacich komisií, ktoré vyhodnocujú ponuky, neexistuje žiadne takéto právne pravidlo, ktoré by ukladalo povinnosť mlčanlivosti. Všeobecný súd následne analogicky rozhodol, že hodnotiace komisie musia byť chránené aj pred vonkajším tlakom. Toto vyhlásenie Súdneho dvora však neznamená, že existuje všeobecná domnienka, že prístup k týmto dokumentom by sa mal zamietnuť. Všeobecná domnienka totiž nikdy nebola uznaná len na základe analógie s pravidlom, ktoré sa uplatňuje na úplne iné konanie. Všeobecný súd nanajvýš uviedol, že dôvod utajenia výberových komisií sa vzťahuje aj na konkrétne preskúmanie sporných dokumentov vo veci Sviluppo.

43. Ak neexistuje všeobecná domnienka, že prístup sa zamietne, je na Komisii, aby skontrolovala každý jednotlivý dokument a rozhodla, či by sa prístup mal udeliť. Výsledok tejto analýzy bude závisieť od konkrétneho obsahu dokumentov a konkrétneho kontextu, v ktorom boli vypracované a existujú. Konkrétne v prejednávanej veci by Komisia bola povinná na účely zamietnutia prístupu preukázať, že je primerane predvídateľné, že v prípade zverejnenia ich individuálnych posúdení by bol vyvíjaný tlak na hodnotiteľov Komisie.

44. Existujú veľmi presvedčivé dôvody, prečo nie je možné rozumne predpokladať, že takýto tlak bude vyvíjaný na hodnotiteľov v prípade, akým je tento.

45. Vo veci Sviluppo Všeobecný súd skúmal posúdenia hodnotiteľov vo verejnom obstarávaní, v ktorom bolo viacero konkurenčných súkromných uchádzačov a jeden víťaz. Je rozumne predvídateľné, že stratení uchádzači by mohli chcieť vyvíjať tlak na hodnotiteľov, aby zlepšili svoje ponuky a znížili rating ostatných ponúk. Spoločnosť, ktorá sa uchádzala o prístup verejnosti v Sviluppo, bola v skutočnosti neúspešným uchádzačom, ktorý sa snažil zrušiť zadanie zákazky konkurentovi (podaním žaloby o neplatnosť na Všeobecný súd).

46. V tomto prípade si však členské štáty navzájom nekonkurovali v oblasti financovania. Všetci získali finančné prostriedky, ak dosiahli 65 bodov zo 100 prahových hodnôt stanovených Komisiou na získanie finančných prostriedkov v rámci pridelených rozpočtových prostriedkov. Hoci ich celkový počet bodov podľa všetkého určoval výšku financovania, ktoré získali, počet bodov konkurenčných žiadateľov nemal vplyv na ich financovanie. Členské štáty si teda navzájom nekonkurovali a nemali motiváciu lobovať za zníženie skóre iných členských štátov.

47. Aj keby členské štáty mohli získať určitú výhodu v tom, že by zlepšili svoje vlastné skóre, ich situáciu nemožno porovnávať so situáciou súkromných uchádzačov. Členské štáty sú podľa samotných zmlúv povinné lojálne spolupracovať s Úniou a jej inštitúciami. V článku 4 ods. 3 ZEÚ sa uvádza, že

„Podľa zásady lojálnej spolupráce sa Únia a členské štáty vzájomne rešpektujú a vzájomne si pomáhajú pri vykonávaní úloh, ktoré vyplývajú zo zmlúv.

Členské štáty prijmú všetky opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy, aby zabezpečili plnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv alebo z aktov inštitúcií Únie.

Členské štáty pomáhajú Únii pri plnení jej úloh a neprijmú žiadne opatrenie, ktoré by mohlo ohroziť dosiahnutie cieľov Únie.“

V Únii právneho štátu, ktorá sa opiera o túto povinnosť lojálnej spolupráce medzi členskými štátmi a Úniou, by nebolo možné založiť zamietnutie prístupu verejnosti k dokumentu, čím by sa obmedzilo právo na prístup k dokumentom, ktoré je základným právom podľa práva Únie, na možnosti, že členský štát by zasiahol do riadneho fungovania inštitúcie Únie. Prijatím takéhoto prístupu by sa pripustilo, že akékoľvek takéto konanie členského štátu by sa mohlo tolerovať. Ak by k takémuto zásahu došlo, mala by sa ním primerane zaoberať najmä Komisia, ktorá má osobitnú povinnosť konať ako strážkyňa Zmlúv.

48. Stručne povedané, výnimka inštitúcie EÚ zo základného práva, ako je právo verejnosti na prístup k dokumentom, nemôže byť nikdy odôvodnená (údajnou) vyhliadkou, že členský štát bude konať nezákonne.

49. Ombudsmanka poznamenáva, že Komisia neposkytla žiadne dôkazy ani argumenty o tom, že by sa na jej hodnotiteľov vyvíjal neprimeraný tlak z iných zdrojov ako z členských štátov. Ako už bolo uvedené, ak neexistuje všeobecná domnienka, že prístup možno zamietnuť, zamietnutie prístupu musí byť založené na konkrétnych a konkrétnych argumentoch a dôkazoch preukazujúcich, že je prinajmenšom primerane predvídateľné, že údajná ujma (v tomto prípade na rozhodovacích procesoch Komisie) vznikne.  Napriek tomu ombudsmanka súhlasí s tým, že je skutočne možné, že tretie strany, ako napríklad sťažovateľ, by mohli kritizovať hodnotenia Komisie, ak by získali prístup k hodnoteniam. Ombudsmanka v tejto súvislosti poznamenáva, že pred prijatím smernice o PNR existoval značný nesúhlas s financovaním vnútroštátnych systémov PNR zo strany Komisie. Je však potrebné zdôrazniť, že súdy EÚ sa nedomnievajú, že článok 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 (ochrana rozhodovacích procesov inštitúcie) sa uplatňuje, ak by zverejnenie dokumentu jednoducho viedlo k „vonkajšiemu tlaku“ na rozhodovacie procesy inštitúcie. Vonkajší tlak sa bude často snažiť zlepšiť rozhodovanie (napríklad poukazovaním na skutočné chyby v rozhodovaní a spôsobením nápravy týchto chýb). Externý tlak sa bude považovať za podnet na uplatnenie článku 4 ods. 3 nariadenia 1049/2001 len vtedy, ak ide o „neprimeraný“ vonkajší tlak. Bolo by to tak v prípade, ak by sa vonkajší tlak využíval na lobovanie vo výberovej komisii, aby prijala uchádzača, alebo na lobovanie vo výberovej komisii, aby pridelila vyššiu známku nezaslúženej ponuke. Nemožno tvrdiť, že tlak, ktorý by mohli vyvíjať aktéri občianskej spoločnosti, ktorí by mohli kritizovať úsilie Komisie o financovanie PNR, patrí do tejto kategórie.

50. Skutočnosť, že takýto vonkajší tlak môže byť vyvolaný skupinami občianskej spoločnosti (ak bol poskytnutý prístup), je v skutočnosti odôvodnením (ak bolo takéto odôvodnenie potrebné), prečo existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení (pozri body 53 – 59 nižšie).

51. Treba tiež poznamenať, že je veľmi nepravdepodobné, že by neprimeraný vonkajší tlak ovplyvnil akýkoľvek daný postup hodnotenia, pokiaľ daný proces neprebieha alebo nie je predmetom postupu preskúmania alebo súdneho konania, ktoré by mohlo viesť k opätovnému otvoreniu procesu. Sotva je užitočné pokúšať sa zmeniť názory hodnotiteľov prostredníctvom neprimeraného vonkajšieho tlaku, ak sa príslušný rozhodovací proces definitívne skončil.

52. Pokiaľ ide o to, či by hodnotitelia mohli byť vo svojich hodnoteniach vedení k zdržanlivosti, ak by sa obávali, že ich individuálne (pozitívne alebo negatívne) názory by mohli byť v budúcnosti odhalené, po definitívnom ukončení postupov sa to dá ľahko vyriešiť jednoduchou úpravou mien hodnotiteľov (pri zverejnení hodnotení).  

53. Stále je potrebné preskúmať, či v každom prípade existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení požadovaných dokumentov.

54. Sťažovateľka vo svojich záverečných pripomienkach ombudsmanovi tvrdí, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentov, pretože verejnosť má záujem na účasti na legislatívnom procese (o prijatí smernice PNR) a zverejnenie sporných dokumentov by slúžilo na posilnenie ich schopnosti zúčastniť sa na tomto procese.

55. Je potrebné zdôrazniť, že Komisii nemožno v tomto štádiu vytýkať, že nezohľadnila toto tvrdenie, keď pôvodne zamietla prístup k dokumentom, keďže toto tvrdenie sťažovateľ predložil až v priebehu vyšetrovania ombudsmana . Ombudsmanka však zdôrazňuje, že jej postupy nie sú analogické so súdnymi konaniami, kde jedinou posudzovanou otázkou (vo veci prístupu k dokumentom) je, či bolo rozhodnutie inštitúcie o zamietnutí prístupu platné. Ombudsman je úplne oprávnený požiadať inštitúciu, aby v súvislosti s vyšetrovaním ombudsmana zohľadnila dodatočné argumenty, prečo by mal byť dokument zverejnený.

56. Treba tiež objasniť, že hoci sa legislatívny proces týkajúci sa smernice o PNR už skončil (smernica bola prijatá v apríli 2016), neznamená to, že Komisia by teraz nemala posudzovať, či by tento údajný prevažujúci verejný záujem bol relevantný počas obdobia, keď predmetný legislatívny postup prebiehal. Inak by to znamenalo, že by sa Komisii umožnilo vyhnúť sa uplatneniu prevažujúceho verejného záujmu tým, že by jednoducho odmietla poskytnúť prístup až do zániku dotknutého verejného záujmu.

57. Podľa sťažovateľa by „verejnosť mala mať možnosť zúčastniť sa na diskusii o navrhovanej smernici EÚ o PNR. Keďže formuláre odborného hodnotenia budú informovať verejnosť o kritériách, ktoré sa považovali za relevantné pre vytvorenie systému zhromažďovania údajov PNR, prístup k formulárom hodnotenia poskytne verejnosti informácie potrebné na aktívnu účasť na diskusii. Podľa sťažovateľa preto existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení formulárov odborného hodnotenia.

58. Je zrejmé, že samotné hodnotenie žiadostí o financovanie PNR nie je „legislatívnym procesom“. Je však veľmi rozumné, aby sťažovateľ, poslanec Európskeho parlamentu, ktorý bol úzko zapojený do predmetného legislatívneho spisu, tvrdil, že požadované dokumenty by spolu s mnohými ďalšími „podkladovými dokumentmi“ boli relevantné v legislatívnej diskusii o smernici PNR a že verejnosť ich potrebovala, aby sa na tejto diskusii zúčastnili.

59. Ombudsman si prezrel kópie dokumentov a dôkladne ich preskúmal. Ako sa dalo očakávať, v dokumentoch sa diskutuje o fungovaní systému PNR a o relevantných otázkach, ako sú opatrenia na ochranu údajov. Je rozumné domnievať sa, že takéto informácie by boli relevantné v legislatívnej diskusii o prijatí systému PNR EÚ.

60. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že Komisia sa mýlila, keď požadované dokumenty nezverejnila, a odporúča ich zverejnenie teraz.

61. Ombudsman berie na vedomie tvrdenie sťažovateľa, že verejnosť má právo vedieť, či Komisia pozvala vyváženú skupinu odborníkov (pozri bod 17). Sťažovateľ uviedol, že ak by Komisia chcela chrániť expertov, mohla ich meno utajiť a prinajmenšom zverejniť ich funkcie.

62. Po preskúmaní formulárov na vyhodnotenie ponúk môže ombudsman potvrdiť, že funkcie odborníkov neboli nikde vo formulároch uvedené. Spomínali sa len ich mená. Ombudsman však poznamenal, že môže byť vhodné nezverejniť mená hodnotiteľov, aby sa vylúčila akákoľvek možnosť, že sa pri hodnotení cítia pod tlakom.

63. Mená odborníkov v každom prípade predstavujú osobné údaje. V článku 8 nariadenia 45/2001 [20] sa stanovuje, že „... osobné údaje sa prenášajú len... b) ak príjemca preukáže potrebu prenosu údajov a ak neexistuje dôvod predpokladať, že by mohli byť poškodené oprávnené záujmy dotknutej osoby“ (zvýraznenie doplnené). Bolo preto na sťažovateľovi, aby uviedol dôvody, na základe ktorých bolo zverejnenie mien znalcov nevyhnutné. Sťažovateľka vo svojej žiadosti o prístup k dokumentom ani v opakovanej žiadosti neuviedla žiadne dôvody.

Záver

Odporúčanie

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanka predkladá Komisii toto odporúčanie:

Komisia by mala sprístupniť požadované dokumenty s prihliadnutím na úpravy navrhnuté z dôvodov ochrany údajov.

Komisia a sťažovateľ budú o tomto odporúčaní informovaní.  V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana Komisia zašle podrobné stanovisko do 31. marca 2017. Podrobné stanovisko by mohlo pozostávať z prijatia odporúčania a opisu spôsobu jeho vykonávania.

Emily O'Reilly

Európsky ombudsman

Štrasburg, 20. 12. 2016

 

[1] Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (94/262/ESUO, ES, Euratom), Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15.

[2] Opakovaná žiadosť je odvolanie.

[3] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

Článok 4 ods. 3 druhý pododsek nariadenia č. 1049/2001 znie: „[a] prístup k dokumentu, ktorý obsahuje stanoviská pre vnútornú potrebu ako súčasť rokovaní a predbežných porád v rámci dotknutej inštitúcie, sa zamietne aj po prijatí rozhodnutia, ak by zverejnenie dokumentu vážne narušilo rozhodovací proces inštitúcie, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.“

[4] Rozsudok Všeobecného súdu z 22. mája 2012, Sviluppo Globale GEIE/Európska komisia, T-6/10, ECLI:EU:T:2012:245.

[5] Rozsudok vo veci Sviluppo Globale GEIE/Európska komisia, už citovaný, ECLI:EU:T:2012:245. Odsek 81 znie takto (preložený z francúzštiny): „Čiastočné zverejnenie príslušných hodnotiacich tabuliek by vždy predstavovalo toto nebezpečenstvo, pretože pre dotknuté osoby by bolo ťažké predpovedať, ktoré časti ich názorov by sa neskôr mohli sprístupniť verejnosti.“

[6] V oznámení sa uvádza: „Upozorňujeme, že tento text sa zašle programovému výboru CIPS/ISEC, aby získal stanovisko zástupcov členských štátov EÚ, ako aj neúspešným žiadateľom, aby zdôvodnili, prečo boli ich návrhy projektov zamietnuté.“

[7] Rozsudok Všeobecného súdu zo 7. júna 2013, Stichting Corporate Europe Observatory/Komisia, T-93/11, ECLI:EU:T:2013:308 (potvrdený v odvolacom konaní, vec C-399/13 P), body 36 – 39.

[8] Táto smernica bola teraz prijatá: Smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/681 z 27. apríla 2016 o využívaní údajov zo záznamov o cestujúcich (PNR) na účely prevencie, odhaľovania, vyšetrovania a stíhania teroristických trestných činov a závažnej trestnej činnosti (Ú. v. EÚ L 119, 2016, s. 132).

[9] Rozsudok vo veci Sviluppo Globale GEIE/Európska komisia, už citovaný, ECLI:EU:T:2012:245.

[10] Pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 11. júna 2015, McCullough/Cedefop, T-496/13, ECLI:EU:T:2015:374, bod 91 a tam citovanú judikatúru; pozri v tomto zmysle aj návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Cruz Villalón vo veci Rada/Access Info Europe, C-280/11 P, ECLI:EU:C:2013:325, bod 75.

[11] Pozri rozsudok Súdneho dvora z 29. júna 2010, Komisia/Technische Glaswerke Ilmenau, C-139/07 P, ECLI:EU:C:2010:376, bod 61.

[12] Pozri rozsudky Súdneho dvora z 28. júna 2012, Komisia/Éditions Odile Jacob, C-404/10 P, ECLI:EU:C:2012:393, bod 123, a Komisia/Agrofert Holding, C‑477/10 P, ECLI:EU:C:2012:394, bod 64.

[13] Pozri rozsudok Súdneho dvora z 21. septembra 2010, Švédsko a iní/API a Komisia, C-514/07 P, C-528/07 P a C-532/07 P, ECLI:EU:C:2010:541, bod 94.

[14] Pozri rozsudok Súdneho dvora zo 14. novembra 2013, LPN a Fínsko/Komisia, C-514/11 P a C-605/11 P, ECLI:EU:C:2013:738, bod 65.

[15] Pozri rozsudok Súdneho dvora z 27. februára 2014, Komisia/EnBW, C‑365/12 P, ECLI:EU:C:2014:112, bod 93.

[16] Pozri rozsudky Všeobecného súdu z 29. januára 2013, Cosepuri/EFSA, T‑339/10 a T‑532/10, ECLI:EU:T:2013:38, body 100 a 101; a z 21. septembra 2016, Secolux/Komisia, T‑363/14, ECLI:EU:T:2016:521, bod 48.

[17] Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 25. septembra 2014, Spirlea/Komisia, T-306/12, ktorý je v súčasnosti predmetom odvolania, ECLI:EU:T:2014:816, bod 63.

[18] Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 12. mája 2015, Unión de Almacenistas de Hierros de España/Komisia, T-623/13, ECLI:EU:T:2015:268, bod 64.

[19] Pozri rozsudok Všeobecného súdu z 23. septembra 2015, ClientEarth a International Chemical Secretariat/ECHA, T-245/11, ECLI:EU:T:2015:675, body 174, 176 a 177.

[20] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (Ú. v. ES L 8, 2001, s. 1; Mim. vyd. 13/026, s. 102).