Vec sa týkala údajného nespravodlivého prepustenia bývalého zamestnanca z Európskej investičnej banky (EIB) a jeho obťažovania v Európskej investičnej banke (EIB).

Vyšetrovanie ombudsmanky sa zameralo na otázku, že EIB údajne nesprávne odoprela sťažovateľovi prospech z takzvaného „zmierovacieho konania“ stanoveného v článku 41 služobného poriadku EIB (v ktorom sa stanovuje, že zamestnanci môžu podať žalobu na Súdny dvor EÚ, ak vznikne spor s EIB, a že predtým by sa mali usilovať o urovnanie sporu zmierom prostredníctvom zmierovacieho konania). Ombudsmanka dospela k predbežnému zisteniu, že EIB sa tým, že sa domnievala, že zmierovacie konanie nemožno uplatniť na bývalého zamestnanca, ktorý nepoberal dôchodok EIB, dopustila nesprávneho úradného postupu. Ombudsmanka preto navrhla, aby EIB bezodkladne začala zmierovacie konanie, pokiaľ ide o otázky prepustenia, ako aj obťažovania. Banka súhlasila so začatím zmierovacieho konania, pokiaľ ide o otázku prepustenia, a odkázala sťažovateľa na iné konanie týkajúce sa otázky obťažovania.

Ombudsmanka dospela k záveru, že po jej intervencii sa našlo riešenie. Prípad preto uzavrela.

Vec sa týkala posúdenia skúšobnej doby dočasného zamestnanca na Európskom podpornom úrade pre azyl (ďalej len „EASO“). Sťažovateľka, ktorá bola na konci skúšobnej doby prepustená, tvrdila, že v jej posúdení sa vyskytlo niekoľko procesných nedostatkov. Úrad EASO navyše neodpovedal na jej sťažnosti podané podľa služobného poriadku EÚ.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a požiadala úrad EASO, aby odpovedal na sťažnosti. Zistila, že úrad EASO prijal potrebné opatrenia na zabezpečenie nestranného posúdenia skúšobnej lehoty sťažovateľky a rešpektoval jej právo na vypočutie pred prijatím konečného rozhodnutia o jej ďalšom zamestnaní. Ombudsman preto prípad uzavrel.

Od úradníkov EÚ sa vyžaduje, aby pred prvým povýšením preukázali schopnosť pracovať v treťom jazyku. Keď sťažovateľ, ktorý pracuje v agentúre EÚ, neuspel pri skúške z jazykovej spôsobilosti vo svojom treťom jazyku, požiadal úrad EPSO, aby ho odôvodnil relatívne nízkou platovou triedou v písomnom teste skúšky a informoval ho aj o možných mechanizmoch preskúmania. Podľa jeho názoru sa vysvetlenia EPSO týkajúce sa jeho platovej triedy zdali nekonzistentné, zatiaľ čo jeho pôvodná odpoveď týkajúca sa možností preskúmania bola nesprávna. Na naliehanie sťažovateľa úrad EPSO súhlasil s prehodnotením jeho písomného testu. Druhý hodnotiteľ potvrdil počiatočný stupeň.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala. Preskúmala test sťažovateľa, ako aj posúdenia dvoch hodnotiteľov. Ombudsmanka nezistila žiadnu zjavnú chybu ani náznaky zaujatosti pri posudzovaní písomného testu sťažovateľa. Pokiaľ ide o chybné informácie o možnostiach preskúmania, úrad EPSO uznal svoju chybu a sťažovateľovi sa ospravedlnil. Ombudsmanka nepovažovala ďalšie vyšetrovania za potrebné a prípad uzavrela. Predložila však návrh na zlepšenie, pokiaľ ide o informácie poskytované účastníkom testov jazykovej spôsobilosti o postupe a ich preskúmaní/právach na odvolanie.

Sťažovateľ, ktorý pracuje pre Súdny dvor Európskej únie na základe dočasnej zmluvy, sa prihlásil do výberového konania EPSO na prijatie konferenčných tlmočníkov. V oznámení o výberovom konaní sa uvádzalo, že vyplnené prihlášky sa musia podať do 6. augusta 2013 do 12.00 hod. Sťažovateľ nedodržal lehotu. Dňa 7. augusta 2013 informovala EPSO, že bola hospitalizovaná od 5. do 6. augusta 2013, a preto nemohla včas vyplniť svoju prihlášku. Dňa 7. augusta 2013 požiadala EPSO o predĺženie lehoty. Úrad EPSO žiadosť zamietol. Jej hlavným dôvodom zamietnutia bolo, že musí zaobchádzať so všetkými žalobcami rovnako.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a dospela k predbežnému zisteniu, že úrad EPSO neposúdil, či situácia sťažovateľa predstavuje prípad vyššej moci. Odporučila preto úradu EPSO, aby i) uznal, že existujú situácie, v ktorých je z dôvodu vyššej moci spravodlivé a správne, aby uchádzači dostali novú lehotu; ii) objasnil okolnosti, za ktorých by sa takáto nová lehota mala stanoviť, a iii) náležite o tom informoval uchádzačov. Úrad EPSO pôvodne zamietol odporúčania ombudsmanky a tvrdil, že by bolo ťažké určiť hranicu medzi rôznymi odôvodneniami predloženými uchádzačmi a stanoviť, ako by uchádzači dokázali, že došlo k vyššej moci. Dodal, že ak by sa uchádzačom umožnilo odvolávať sa na vyššiu moc, ohrozilo by to hladký priebeh verejných výberových konaní, ako aj rovnaké zaobchádzanie s uchádzačmi. Odvolávala sa aj na štatistiky, ktoré podľa nej dokazujú, že vybavovanie všetkých žiadostí o predĺženie lehôt po uplynutí lehoty by bolo pre úrad EPSO administratívnou záťažou.

Po stretnutiach medzi ombudsmanom a zamestnancami úradu EPSO však úrad EPSO napokon v zásade prijal odporúčania ombudsmana. Pokiaľ však ide o konkrétny prípad sťažovateľa, ombudsman poznamenal, že predmetné výberové konanie sa skončilo. Poznamenala tiež, že sťažovateľka sa rozhodla nevyjadriť sa k odpovedi úradu EPSO na jej odporúčania. Vzhľadom na to ombudsmanka usúdila, že neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie toho, či prípad sťažovateľa spĺňa požiadavky vyššej moci, s ktorými úrad EPSO v súčasnosti v zásade súhlasí.

Bývalý stážista v Rade Európskej únie sa sťažoval, že príspevok, ktorý inštitúcie EÚ vyplácajú stážistom, je nevhodný, pretože je nižší ako minimálna mzda, a teda nezaručuje stážistom dôstojnú životnú úroveň.

Ombudsmanka začala v tejto veci vyšetrovanie. Zistila, že Rada dostatočne podrobne vysvetlila, ako sa určuje výška príspevku na stáž. Ombudsmanka konštatovala, že rozhodnutie o vyplatení príspevku vo výške 25 % platu úradníka v platovej triede AD5.1 bolo primerané. Rada prijala toto rozhodnutie v rámci svojej diskrečnej právomoci na základe svojich administratívnych potrieb a dostupného rozpočtu.

Ombudsmanka poznamenala, že Rada rozlišuje medzi stážami a zamestnaním. Stážista preto dostáva príspevok, a nie mzdu, pretože práva a povinnosti stážistu nie sú porovnateľné s právami a povinnosťami zamestnanca. Ombudsmanka považovala vysvetlenie Rady za primerané.

Prípad preto uzavrela konštatovaním, že prax Rady nepredstavuje nesprávny úradný postup.

Vec sa týkala rozhodnutia ECDC ukončiť zmluvu dočasného zamestnanca na konci skúšobnej doby.

Ombudsmanka viedla vyšetrovanie v tejto veci a zastávala názor, že vysvetlenia ECDC týkajúce sa jeho rozhodnutia neponechať sťažovateľa na konci skúšobnej doby v zamestnaní boli vo všeobecnosti primerané.

Ombudsmanka sa však domnievala, že ECDC sťažovateľovi včas nevysvetlilo, a) že problémy zistené v rámci dialógu o hodnotení nových účastníkov boli také závažné, že si vyžadovali ukončenie zmluvy so sťažovateľom, b) oblasti, v ktorých sa musel zlepšiť prostredníctvom osobitného a jasného akčného plánu. V opačnom prípade išlo o nesprávny úradný postup. Ombudsman sa okrem toho domnieva, že za okolností, keď orgán EÚ nemá dostatok času na riadne zhodnotenie práce dočasného zamestnanca alebo keď dočasný zamestnanec nemal primeranú príležitosť napraviť nedostatky vo svojom výkone, by bolo dobrou správou vecí verejných preskúmať, či existujú „výnimočné okolnosti“ odôvodňujúce predĺženie skúšobnej lehoty. Keďže v spise nie sú žiadne dôkazy o tom, že ECDC vážne preskúmalo možnosť predĺženia skúšobnej lehoty sťažovateľa, ombudsmanka predložila zodpovedajúci návrh na zlepšenie do budúcnosti. Napokon, vzhľadom na to, že je dobrou správou ospravedlniť sa za akýkoľvek zlý postup, ombudsmanka sa domnieva, že ECDC by malo uznať svoje chyby pri riešení tohto prípadu a ospravedlniť sa sťažovateľovi za tieto chyby.

Problémom v tejto sťažnosti je údajné zlyhanie Európskej komisie pri vymenúvaní osobitného poradcu, pokiaľ ide o dodržiavanie jej vlastných pravidiel predchádzania konfliktom záujmov.

V septembri 2015 sa dve mimovládne organizácie sťažovali ombudsmanovi, že Komisia nedodržala svoje pravidlá, keď vymenovala osobitného poradcu na pomoc predsedovi Komisie. Komisia vydala 18. decembra 2014 tlačovú správu, v ktorej oznámila vymenovanie Edmunda Stoibera za osobitného poradcu predsedu Komisie. Toto oznámenie bolo urobené tri mesiace pred oficiálnym vymenovaním pána Stoibera 4. marca 2015 bez akéhokoľvek vyhlásenia o nevybavených administratívnych požiadavkách, ktoré ešte treba splniť. Sťažovatelia tvrdili, že toto predčasné oznámenie ohrozilo schopnosť Komisie vykonať nezaujaté a kritické posúdenie toho, či dotknutá osoba mala nejaký konflikt záujmov. Sťažovali sa aj na to, že v „vyhlásení o vierohodnosti“ Komisie, ktoré je podstatnou súčasťou procesu vymenovania, sa neuvádzajú pozície osobitného poradcu vo veľkej poisťovacej skupine Nürnberger.  

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že tlačová správa Komisie bola nesprávna a zavádzajúca. Ombudsmanka tiež zistila, že predčasné oznámenie vymenovania bez vyhlásenia o odmietnutí zodpovednosti vyvolalo oprávnené pochybnosti zainteresovanej verejnosti o tom, či sa po oznámení uskutočnilo nezaujaté a kritické preskúmanie otázky konfliktu záujmov. Ombudsmanka zistila nesprávny úradný postup Komisie v oboch prípadoch. Ombudsmanka tiež zistila, že Komisia nevysvetlila, prečo boli pozície vymenovaného osobitného poradcu v skupine poisťovní vynechané z „vyhlásenia o vierohodnosti“. Zistila, že ide aj o nesprávny úradný postup.

Prípad sa týkal rozhodnutia Komisie zmeniť svoj pôvodný návrh na prevod dôchodkových práv sťažovateľa nadobudnutých v dôchodkovom systéme Spojeného kráľovstva do dôchodkového systému EÚ.

Komisia tvrdila, že bola povinná zmeniť svoj pôvodný návrh, keďže bol založený na všeobecných vykonávacích ustanoveniach, ktoré boli v čase predloženia jej návrhu už neaktuálne. Revidovaný návrh Komisie, ktorý bol pre sťažovateľa menej priaznivý, vychádzal z revidovaných všeobecných vykonávacích ustanovení platných v čase pôvodného návrhu. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mala vyhovieť jeho prvému návrhu, ktorý už prijal.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a konštatovala, že Všeobecný súd rozhodol, že Komisia nebola zo zákona povinná predložiť návrhy na prevod práv na dôchodok nadobudnutých mimo systému dôchodkového zabezpečenia EÚ a že skutočné určenie hodnoty takýchto prevedených práv na dôchodok bolo v skutočnosti možné až po uskutočnení prevodu. V skutočnosti to bola prax, ktorú zaviedla Komisia len preto, aby lepšie informovala svojich úradníkov o tom, čo môžu očakávať, keď sa skutočne rozhodnú požiadať o prevod svojich dôchodkových práv do dôchodkového systému EÚ.

Ombudsmanka preto sťažnosť uzavrela so záverom, že Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Sťažovateľ je úradník Komisie (AST), ktorý nebol povýšený do ďalšej platovej triedy v priebehu povyšovania v roku 2013 a na túto skutočnosť sa sťažoval ombudsmanovi. Ombudsman informoval sťažovateľa, že neexistujú dôvody na vyšetrovanie. Sťažovateľ však tiež tvrdil, že osem úradníkov rovnakej platovej triedy ako jeho, ktorí neboli označení na účely povýšenia (na základe bodov na povýšenie získaných podľa predchádzajúcich pravidiel), bolo povýšených. Ombudsmanka preto začala vyšetrovanie tvrdenia, že Komisia nevysvetlila, prečo osem úradníkov, ktorí neboli označení, bolo povýšených do ďalšej platovej triedy AST.

Komisia vo svojom stanovisku vysvetlila, že osem dotknutých úradníkov malo v porovnaní so sťažovateľom porovnateľne vyššie zásluhy, pokiaľ ide o tri kritériá posúdenia stanovené vo všeobecných vykonávacích ustanoveniach, a že označenie indikátorom nevykonateľnosti zohrávalo len subsidiárnu úlohu. Ombudsmanka zistila, že platné prechodné ustanovenia nebránili povýšeniu úradníkov, ktorí sa neoznačili. Ombudsmanka preto nezistila nesprávny úradný postup Komisie a prípad uzavrela.

Vec sa týkala žiadosti jedného z jej bývalých úradníkov adresovanej Komisii o podrobné informácie týkajúce sa prípadného disciplinárneho konania proti inému bývalému úradníkovi Komisie.

Komisia odpovedala, že nemôže poskytnúť požadované informácie. Snažila sa tiež ubezpečiť sťažovateľa, že sa zaoberá záležitosťou bývalého úradníka prijatím všetkých potrebných opatrení.

Vyšetrovanie ombudsmana v tejto veci zahŕňalo kontroly spisov Komisie týkajúcich sa bývalého úradníka. Ombudsmanka konštatovala, že hoci sú inštitúcie povinné zachovať vysokú úroveň transparentnosti, v prejednávanej veci sa Komisia mohla oprávnene domnievať, že nemôže zverejniť podrobnosti o svojich krokoch týkajúcich sa bývalého úradníka bez toho, aby poškodila riadny priebeh konania vo všeobecnosti, ako aj súkromie dotknutého úradníka.

Prípad bol preto uzavretý zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.