Vec sa týkala odmietnutia Rady Európskej únie poskytnúť úplný prístup k právnym stanoviskám k legislatívnym návrhom nariadení o zriadení Európskej prokuratúry (EPPO) a o Agentúre Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (EUROJUST).

V priebehu vyšetrovania ombudsmanky Rada súhlasila so zverejnením dvoch zo štyroch dokumentov, ale trvala na svojom odmietnutí sprístupniť v plnom rozsahu zvyšné dva dokumenty, hoci bol udelený čiastočný prístup.

Ombudsman uznáva, že odmietnutie zverejniť právne stanoviská v plnom rozsahu bolo odôvodnené tým, že by sa tým narušila ochrana právneho poradenstva a súdnych konaní. Uzatvára preto prípad konštatovaním, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ale vyzýva Radu, aby preskúmala jeho zamietnutie vzhľadom na ďalšie uplynutie času.

Prípad podalo združenie právnych expertov z celej Európskej únie, ktoré realizovalo projekt spolufinancovaný Európskou komisiou. Týkala sa údajného neoprávneného vymáhania súm, ktoré boli po audite nesprávne považované za neoprávnené podľa dohody o grante.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a dospela k záveru, že po jej intervencii sa našlo riešenie. Prípad preto uzavrela.

Vec sa týkala toho, že Komisia neodpovedala na správy sťažovateľa týkajúce sa jeho ťažkostí s predložením návrhu grantu. Z dôvodu technických problémov sťažovateľ nemohol podať žiadosť prostredníctvom systému Komisie PRIAMOS. Namiesto toho predložila svoj návrh e-mailom, ktorý zostal nezodpovedaný.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a požiadala Komisiu o odpoveď. Komisia sa vo svojej odpovedi ospravedlnila za to, že neodpovedala skôr. Uviedla, že nemôže akceptovať e-mailovú žiadosť sťažovateľa, pretože systém riadne fungoval a Komisia nebola schopná identifikovať žiadne pokusy sťažovateľa o zaslanie návrhu prostredníctvom systému PRIAMOS pred uplynutím lehoty.

Tento prípad sa týkal odmietnutia Európskej komisie poskytnúť úplný prístup verejnosti k hodnotiacim správam o návrhoch projektu o Rómoch v Albánsku financovaného z prostriedkov EÚ.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že Komisia správne zamietla úplný prístup na základe výnimky z prístupu verejnosti, ktorá chráni obchodné záujmy. Dospela preto k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Prípad sa týkal odmietnutia Komisie poskytnúť verejnosti prístup k dokumentom týkajúcim sa sledovania internetu spravodajskými službami Spojeného kráľovstva. Ombudsmanka odporučila, aby Komisia poskytla prístup k jednému konkrétnemu dokumentu (list ministra zahraničných vecí Spojeného kráľovstva vtedajšiemu podpredsedovi Komisie) a v prípade ostatných požadovaných dokumentov, aby ich Komisia buď zverejnila, alebo riadne odôvodnila, prečo sa podľa jej názoru muselo zverejnenie zamietnuť.

Komisia sa rozhodla zverejniť list ministra zahraničných vecí Spojeného kráľovstva, čím prijala prvú časť odporúčania ombudsmana. Zotrvala však na svojom stanovisku nezverejniť ostatné dokumenty. Toto stanovisko odôvodnila tým, že stále skúma otázku, či programy hromadného sledovania Spojeného kráľovstva porušujú právo EÚ, najmä pokiaľ ide o právo jednotlivca na ochranu údajov. Komisia tvrdila, že kým sa jej prešetrovanie s konečnou platnosťou neuzavrie, predčasné zverejnenie zvyšných dotknutých dokumentov by negatívne ovplyvnilo dialóg medzi orgánmi Spojeného kráľovstva a Komisiou. Všeobecnejšie tvrdila, že jej schopnosť účinne viesť vyšetrovanie a rozhodnúť o vhodnej reakcii by mala byť chránená pred rizikom vonkajšieho tlaku. Komisia sa napokon nedomnievala, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

Ombudsmanka nie je presvedčená, že Komisia primerane odôvodnila svoje rozhodnutie odmietnuť prístup verejnosti k zostávajúcim nezverejneným dokumentom. Keďže Komisia tieto dokumenty nezverejnila ani neposkytla primerané dôvody na zamietnutie prístupu verejnosti k nim, je jasné, že Komisia zamietla odporúčanie ombudsmana v súvislosti s týmito dokumentmi. Ombudsmanka okrem toho poznamenáva, že sa zdá, že Komisia v súvislosti so svojím vyšetrovaním od roku 2013 neprijala žiadne opatrenia. Ombudsmanka preto konštatuje, že opatrenia Komisie v tomto prípade predstavujú nesprávny úradný postup a v skutočnosti závažný nesprávny úradný postup vzhľadom na význam tejto konkrétnej otázky pre občanov EÚ.

Sťažovateľka v tejto veci, luxemburská občianka, bola vylúčená z výberového konania na pracovné miesto vo Francúzsku z dôvodu, že nie je francúzskou štátnou príslušníčkou. Dotknuté miesto zastával sudca bez predsedníctva, ktorý mal zastupovať Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov na francúzskom azylovom súde. Sťažovateľ Európskej komisii oznámil, že obmedzenie pracovného miesta na francúzskych štátnych príslušníkov sa javí ako porušenie ustanovení právnych predpisov EÚ o voľnom pohybe pracovníkov. Keď Komisia dospela k záveru, že nedošlo k porušeniu práva EÚ, sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana.

Komisia zastávala názor, že sa uplatňuje výnimka z práva na voľný pohyb pracovníkov. Táto výnimka sa uplatňuje v prípade zamestnania vo verejnej službe a je stanovená v článku 45 ods. 4 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Komisia uznala, že rozhodnutie v tejto veci si vyžaduje konkrétne posúdenie povahy úloh a povinností sudcu, ktorý nie je predsedajúcim sudcom, a tvrdila, že takéto posúdenie vykonala. Ombudsmanka poznamenala, že v rámci tohto posúdenia Komisia nekontaktovala francúzske orgány s cieľom získať ďalšie informácie o príslušnom pracovnom mieste. Ombudsmanka preto pôvodne navrhla, aby Komisia preskúmala svoje posúdenie sťažnosti na porušenie právnych predpisov, a navrhla, aby Komisia konzultovala s francúzskymi orgánmi. V odpovedi na tento návrh Komisia tvrdila, že pri rozhodovaní o tejto otázke má k dispozícii dostatočné informácie, a preto nie je potrebné kontaktovať francúzske orgány. Po zvážení svojej podrobnej odpovede na návrh ombudsmanka akceptovala, že v tomto prípade mala Komisia dostatok informácií, na ktorých mohla založiť svoje rozhodnutie. Vyšetrovanie preto uzavrela konštatovaním, že Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Migračná politika EÚ zahŕňa dobrovoľný alebo nútený návrat neregulárnych migrantov z tretích krajín (zamietnutých žiadateľov o azyl a osôb bez platného povolenia na pobyt) do ich krajín pôvodu. Operácie núteného návratu majú zo svojej podstaty potenciál zahŕňať závažné porušovanie základných práv. Cieľom tohto vyšetrovania z vlastného podnetu bolo objasniť, ako agentúra Frontex ako koordinátor spoločných operácií návratu zabezpečuje dodržiavanie základných práv a ľudskej dôstojnosti vrátených osôb.

Ombudsmanka získala názory agentúry Frontex a jej pracovníka pre základné práva, skontrolovala spisy agentúry Frontex a dostala príspevky od členov Európskej siete ombudsmanov, Agentúry Európskej únie pre základné práva, Agentúry OSN pre utečencov a niekoľkých mimovládnych organizácií. Zistila, že hoci sa urobilo veľa, agentúra Frontex musí zvýšiť transparentnosť svojej práce v oblasti spoločných operácií, zmeniť svoj kódex správania v oblastiach, ako sú lekárske prehliadky a použitie sily, a viac spolupracovať s členskými štátmi. Agentúra Frontex musí urobiť všetko, čo je v jej silách, aby podporila nezávislé a účinné monitorovanie SRO.

Ombudsmanka uzatvára svoje vyšetrovanie sériou návrhov pre agentúru Frontex o tom, ako môže ďalej zlepšovať svoje operácie v tejto oblasti.

Táto vec sa týkala neúspešnej žiadosti o prístup k dokumentom. Komisia odmietla zverejniť svoju korešpondenciu s poľskými orgánmi v súvislosti s predbežnými vyšetrovaniami týkajúcimi sa veľmi vysokých nákladov na podanie právnych nárokov týkajúcich sa postupov verejného obstarávania v Poľsku. Komisia sa snažila zistiť, či je príslušná poľská právna úprava v súlade s právom Únie. Tvrdila, že je potrebné chrániť prebiehajúce vyšetrovanie, a odvolala sa na výnimku z práva na prístup verejnosti stanovenú v príslušných právnych predpisoch (nariadenie č. 1049/2001). Komisia neprijala tvrdenie sťažovateľa, že existoval prevažujúci verejný záujem na zverejnení, ktorým sa neuplatňovala výnimka, na ktorú sa odvoláva, ani že bolo relevantné, že príslušné vnútroštátne právne predpisy boli potom napadnuté na poľskom ústavnom súde (ďalej len "PCT").

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zastávala názor, že Komisia riadne neodôvodnila svoje rozhodnutie o zamietnutí prístupu k predmetným dokumentom. Ombudsmanka takisto zastávala názor, že zrušením príslušných vnútroštátnych právnych predpisov zo strany PCT sa vyšetrovania Komisie stali nadbytočnými. Vzhľadom na tento právny vývoj a v záujme hospodárnosti konania a spravodlivosti ombudsman navrhol, aby sa sťažovateľovi poskytol prístup k požadovaným dokumentom bez toho, aby musel predložiť novú žiadosť. Komisia to kategoricky odmietla. Okrem toho neposkytla podrobnejšie vysvetlenie svojho zamietnutia ako to, ktoré uviedla vo svojej odpovedi na opakovanú žiadosť. Sťažovateľ informoval ombudsmana, že medzičasom získal prístup k dokumentom v nadväznosti na novú žiadosť o prístup podľa nariadenia 1049/2001 podanú s vedomím, že Komisia ukončila vyšetrovanie. Za týchto okolností sa ombudsman rozhodol prípad uzavrieť s kritickou poznámkou.

V roku 2008 nemecký odborný lekár podal staršiemu britskému mužovi smrteľnú dávku silného lieku proti bolesti. Sťažnosť podaná úradu ombudsmana sa týkala odmietnutia prístupu verejnosti k zápisnici zo zasadnutia, ktoré sa konalo v Eurojuste medzi nemeckými a britskými úradníkmi s cieľom prediskutovať európsky zatykač, ktorý na tohto lekára vydali orgány Spojené kráľovstva.

Pravidlá Eurojustu o prístupe verejnosti k dokumentom umožňujú zástupcom členských štátov spolupracujúcich s Eurojustom rozhodnúť namiesto Eurojustu, či sa výnimka, pokiaľ ide o prístup verejnosti, uplatňuje na dokumenty Eurojustu súvisiace s prípadom. Ombudsman zistil, že požadovaný dokument jednoznačne súvisel s prípadom a že zástupcovia Nemecka a Spojeného kráľovstva požiadali Eurojust, aby ho nezverejnil. Zistil teda, že Eurojust bol zo zákona povinný odmietnuť prístup k tomto dokumentu.

Zistil však tiež, že Eurojust neinformoval sťažovateľa (syna zosnulého) o dôvodoch, prečo zástupcovia Nemecka a Spojeného kráľovstva usúdili, že prístup by sa mal odmietnuť. V priebehu vyšetrovania ombudsmana Eurojust však neposkytol žiadne odôvodnenie. Ombudsman v tejto súvislosti odporučil Eurojustu, aby vždy uviedol žiadateľom dôvody odmietnutia prístupu verejnosti k dokumentom v súvislosti s prípadom, ktoré uviedli národní členovia.

Ombudsman poukázal na mimoriadne tragický a dôležitý sociálny rozmer tohto prípadu, ktorý sa týka snahy syna zistiť, ako sa verejné orgány zaoberali smrťou jeho otca. V tejto súvislosti, aj keď ombudsman nemá právomoc posúdiť, či zástupcovia Spojeného kráľovstva a Nemecka konali správne, keď odmietli prístup k dokumentu, odporučil sťažovateľovi, že môže túto záležitosť postúpiť súdom EÚ od decembra 2014, keď stanú príslušné v týchto veciach.