Späť na Sťažnosť

1. Sťažovateľ sa zúčastnil na výberovom konaní COM/R/A/01/1999 (ďalej len „výberové konanie“), ktoré zorganizovala Európska komisia. Cieľom výberového konania bolo zostaviť rezervný zoznam dočasných zamestnancov v oblasti výskumu.

2. Výberová komisia nezaradila sťažovateľa do rezervného zoznamu. Následne podala odvolanie na Súd prvého stupňa (ďalej len "Súd") proti rozhodnutiu výberovej komisie [1]. Súdny dvor zrušil rozhodnutie výberovej komisie z dôvodu, že bolo poznačené nezrovnalosťami, ktoré viedli k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania s uchádzačmi. Na súd sa odvolali aj ďalší uchádzači, ktorí sa zúčastnili na výberovom konaní [2]. Rozhodnutia výberovej komisie týkajúce sa týchto uchádzačov boli tiež zrušené z rovnakých dôvodov.

3. Po zrušení rozhodnutí Komisia vyzvala sťažovateľa a ostatných uchádzačov, ktorí podali odvolanie, aby sa zúčastnili na novej sérii ústnych testov. Po novej sérii ústnych testov ju výberová komisia opäť nezaradila na rezervný zoznam.

4. Ostatní uchádzači, ktorí sa zúčastnili na novej sérii ústnych testov, podali na Všeobecný súd odvolanie proti druhému rozhodnutiu o ich vylúčení z výberového konania (veci T-156/03 a T-400/03 [3]). Súdny dvor opäť zrušil rozhodnutia Komisie z dôvodu, že boli poznačené nezrovnalosťami, ktoré viedli k nerovnakému zaobchádzaniu s uchádzačmi.

5. Sťažovateľka namiesto toho podala ombudsmanovi sťažnosť proti druhému rozhodnutiu Komisie o jej vylúčení z výberového konania.

Predmet žiadosti

6. Sťažovateľ tvrdil, že:

1. Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi.
2. Komisia nedodržala článok 233 Zmluvy o ES a rozsudok Súdneho dvora vo veci T-92/01 [4].

7. Navrhovateľ tvrdil, že:

1. Druhé rozhodnutie výberovej komisie by sa malo zrušiť, jej meno by sa malo zaradiť do rezervného zoznamu a platnosť zoznamu by sa mala predĺžiť.
2. Mala by byť odškodnená za výdavky, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním pred Súdnym dvorom, za to, že musela opätovne prejednať výberové konanie, a za majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorú odhadla na 150 000 eur.

Požiadavku

8. Sťažnosť bola zaslaná ombudsmanovi 17. januára 2005. Dňa 31. januára 2005 ombudsman začal vyšetrovanie a zaslal sťažnosť Komisii. Dňa 4. mája 2005 Komisia zaslala ombudsmanovi svoje stanovisko k sťažnosti, ktoré bolo následne postúpené sťažovateľovi na pripomienkovanie. Sťažovateľka zaslala ombudsmanovi svoje pripomienky 22. júla 2005.

9. Dňa 18. januára 2006 ombudsman požiadal Komisiu, aby umožnila jeho útvarom nahliadnuť do spisu. Inšpekcia sa uskutočnila 13. februára 2006. Dňa 16. marca 2006 bol sťažovateľ informovaný o tejto inšpekcii a dostal kópiu správy o inšpekcii.

10. Dňa 29. septembra 2006 a 2. februára 2007 ombudsman požiadal Komisiu o ďalšie informácie. Komisia odpovedala na žiadosti ombudsmana 24. novembra 2006 a 15. marca 2007. Ombudsmanka postúpila odpovede Komisie sťažovateľovi a vyzvala ho, aby predložil pripomienky, ktoré zaslala 30. mája 2007.

11. Dňa 29. januára 2008 ombudsman adresoval Komisii návrh priateľského riešenia. Dňa 30. apríla 2008 Komisia zaslala ombudsmanovi svoju odpoveď. Dňa 20. mája 2008 bola sťažovateľke zaslaná kópia tejto odpovede, v ktorej bola vyzvaná, aby predložila pripomienky, ktoré zaslala 5. júna 2008.

12. Dňa 2. júla 2008 ombudsman adresoval Komisii návrh odporúčania. Komisia zaslala 1. októbra 2008 svoje podrobné stanovisko k tomuto návrhu odporúčania. Dňa 8. októbra 2008 bola sťažovateľke zaslaná kópia tohto podrobného stanoviska a sťažovateľka bola vyzvaná, aby predložila pripomienky, ktoré zaslala 21. novembra 2008.

13. Dňa 4. decembra 2008 ombudsman napísal komisárovi Potočnikovi o tejto sťažnosti. Odpoveď komisára bola doručená 19. januára 2009 a postúpená sťažovateľovi, ktorý predložil pripomienky 25. marca 2009. Komisár Potočnik poskytol ďalšie vysvetlenie listom z 11. júna 2009, ktorý bol zaslaný sťažovateľovi, ktorý predložil svoje pripomienky 14. septembra 2009.

OMBUDSMANOVÁ analýza a závery

A. Tvrdenie o nedodržaní zásady rovnosti zaobchádzania s uchádzačmi, Zmluvy o ES a rozsudku Súdneho dvora, ako aj súvisiace nároky

Argumenty predložené ombudsmanovi

14. Sťažovateľ tvrdil, že pokiaľ ide o druhú sériu ústnych testov, Komisia nedodržala zásadu rovnakého zaobchádzania s uchádzačmi, najmä pokiaľ ide o zloženie výberovej komisie, obsah ústnej skúšky a porovnávacie hodnotenie zásluh uchádzačov. Pokiaľ ide o nedodržanie článku 233 Zmluvy o ES zo strany Komisie a rozsudok Súdneho dvora vo veci T-92/01, tvrdila, že Komisia mala zrušiť výberové konanie. Ak by nebolo možné zrušiť výberové konanie, mala jej byť vyplatená náhrada za to, že bola vylúčená z rezervného zoznamu.

15. Ombudsman dvakrát požiadal Komisiu, aby ho informovala o tom, či sa domnieva, že jej pôvodné stanovisko k sťažnosti týkajúce sa jej súladu s vecou T-92/01 a otázky porovnávacích hodnotení uchádzačov je stále opodstatnené vzhľadom na veci T-156/03 a T-400/03 [5]. Tieto dve veci sa týkali aj výberového konania, o ktoré ide v prejednávanej sťažnosti. Podobne ako sťažovateľ boli uchádzači v týchto prípadoch vylúčení z výberového konania po počiatočných ústnych testoch a opäť po dodatočných ústnych testoch organizovaných v dôsledku zrušenia rozhodnutia výberovej komisie Všeobecným súdom. Na rozdiel od sťažovateľa sa obaja uchádzači opäť odvolali na súd proti druhému rozhodnutiu výberovej komisie nezapísať ich mená do rezervného zoznamu. V oboch prípadoch Súdny dvor zrušil rozhodnutia výberovej komisie.

16. Komisia sa domnievala, že jediným účinkom vecí T-156/03 a T-400/03 bolo zrušenie individuálnych rozhodnutí týkajúcich sa dvoch žalobkýň. Keďže sťažovateľka nenapadla druhé rozhodnutie výberovej komisie na Súdnom dvore, nemohla tieto dva prípady využiť. Komisia ďalej uznala, že ak by sťažovateľka napadla toto rozhodnutie na Súdnom dvore, ako aj obaja žalobcovia, pravdepodobne by mala prospech z podobného rozsudku.

Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu priateľského riešenia

17. Ombudsman poznamenal, že prípad sťažovateľa bol totožný s prípadmi T-156/03 a T-400/03. Skutkové okolnosti boli rovnaké a argumenty, ktoré predložila ombudsmanovi, boli podobné argumentom predloženým vo veciach T-156/03 a T-400/03.

18. Ombudsmanka ďalej poznamenala, že vo veciach T-156/03 a T-400/03 Všeobecný súd dospel k záveru, že organizácia novej série ústnych testov pre uchádzačov nie je vhodným spôsobom, ako vyhovieť zrušeniu prvého rozhodnutia výberovej komisie. Domnieval sa, že v druhom konaní Komisia nenapravila nezrovnalosti zistené v pôvodnom konaní. Konštatoval totiž, že konanie Komisie v rámci druhého konania zhoršilo nezrovnalosti. Dvor audítorov sa domnieval, že Komisia mohla zorganizovať samostatné osobitné výberové konanie pre uchádzačov alebo po konzultácii so žiadateľmi nájsť spravodlivé riešenie problémov vyplývajúcich z ich nezákonného vylúčenia z výberového konania. Dodal, že ak je výkon rozsudku obzvlášť ťažký, inštitúcia môže prijať rozhodnutie, ktoré by spravodlivo odškodnilo žalobcov za nevýhodu spôsobenú nezákonnosťou zrušeného aktu [6].

19. Ombudsman plne uznal, že účinok právnej sily rozhodnutej veci uvedenej judikatúry sa nevzťahoval na prípad sťažovateľa [7]. Rozhodol tiež, že rozhodnutie výberovej komisie proti sťažovateľovi je konečné, čo znamená, že „zákonnosť“ tohto rozhodnutia nemožno napadnúť. Trval však na tom, že samotná skutočnosť, že „zákonnosť“ rozhodnutia už nie je možné napadnúť pred Súdnym dvorom, neznamená, že administratíva nemá v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných povinnosť vyvodiť všetky primerané závery z rozsudkov Súdneho dvora Spoločenstva pri riešení podobného prípadu predloženého ombudsmanovi. Toto odôvodnenie platí o to viac v prípadoch, keď sú skutočnosti a argumenty predložené ombudsmanovi úplne analogické so skutočnosťami a argumentmi predloženými Súdnemu dvoru.

20. Ombudsman poukázal na to, že jeho mandátom je riešiť nesprávny úradný postup, ku ktorému dochádza, keď verejný orgán nekoná v súlade s pravidlom alebo zásadou, ktorá je preň záväzná. Jeho preskúmanie je teda širšie ako súdne preskúmanie. To znamená, že hoci zahŕňa dodržiavanie právnych predpisov, ide nad rámec otázok zákonnosti.

21. Ombudsman tiež uviedol, že súdy Spoločenstva rozhodli, že zmluva poskytuje občanom EÚ alternatívny prostriedok nápravy k možnosti podať žalobu na súd Spoločenstva s ohľadom na ochranu ich práv [8]. Ombudsman sa domnieval, že Komisia vo svojich odpovediach na jeho žiadosti o ďalšie informácie v skutočnosti odmietla osobitnú úlohu ombudsmana, keďže sa dokonca odmietla domnievať, že sťažovateľ by sa mohol vo veci predloženej ombudsmanovi odvolávať na odôvodnenie uvedených súdnych prípadov.

22. Ombudsmanka poznamenala, že Komisia pripustila, že ak by sťažovateľka predstúpila pred súd a napadla druhé rozhodnutie výberovej komisie o nezaradení jej mena do rezervného zoznamu, rozhodnutie by pravdepodobne bolo zrušené.

23. Ombudsmanka sa preto domnievala, že Komisia implicitne pripustila, že pokiaľ ide o sťažovateľa, riadne nevykonala rozsudok Súdneho dvora vo veci T-91/02, ktorým sa zrušilo prvé rozhodnutie výberovej komisie.

24. Ombudsman poukázal aj na judikatúru týkajúcu sa „straty príležitosti“[9].

25. Dospel k predbežnému záveru, že Komisia riadne nezohľadnila rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci T-91/02 a že išlo o prípad nesprávneho úradného postupu. Navrhol, aby sa Komisia rozhodla uplatniť na prípad sťažovateľa závery vyplývajúce z vecí T-156/03 a T-400/03 a mohla zvážiť náhradu škody, ktorú utrpela stratou príležitosti riadne vykonať test.

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu priateľského riešenia

26. Komisia zamietla návrh ombudsmanky na priateľské riešenie. Pripustila, že situácia sťažovateľky bola podobná situácii žalobcov vo veciach T-156/03 a T-400/03 a že ak by sťažovateľka napadla druhé rozhodnutie výberovej komisie na súde, pravdepodobne by mala prospech z podobného rozsudku. Tvrdila však, že sťažovateľka nepodala odvolanie na Súdny dvor, a preto sa rozhodnutie, ktoré sa jej týka, stalo konečným. Ak by Komisia zaobchádzala so sťažovateľom rovnako ako s oboma žalobcami, bolo by to v rozpore so zásadou právnej istoty.

27. Komisia poukázala na to, že sťažovateľ sa odvolal na Súdnom dvore proti rozhodnutiam Komisie týkajúcim sa ôsmich ďalších postupov prijímania zamestnancov a bola mu priznaná náhrada za stratu príležitosti byť prijatý [10].

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

28. Ombudsmanka považovala stanovisko Komisie za nesprávne z nasledujúcich dôvodov.

29. Ombudsman zdôraznil, že v článkoch 21 a 195 Zmluvy o ES sa stanovuje právo podať sťažnosť ombudsmanovi. S cieľom chrániť ich práva voči správe Spoločenstva ponúkajú tieto články občanom EÚ alternatívny prostriedok nápravy k možnosti podať žalobu na súd Spoločenstva [11]. Tieto články by sa mali vykladať a uplatňovať konzistentne v súlade s ich účelom a takým spôsobom, aby sa zachoval ich užitočný účinok („effet utile“). V tejto súvislosti ombudsman preskúmal sťažnosť, ktorá mu bola predložená, týkajúcu sa rozhodnutia výberovej komisie v rámci výberového konania, v ktorom súdy Spoločenstva už zrušili analogické rozhodnutia prijaté tou istou výberovou komisiou. Preto keď žiada Komisiu, aby vec posúdila s prihliadnutím na a) zistenia príslušného súdneho rozhodnutia, v ktorom Dvor audítorov zistil chyby, ktorých sa dopustila tá istá výberová komisia, a b) uvedené články zmluvy, domnieva sa, že Komisia sa nemôže obmedziť len na odkaz na obmedzený, ratione personae účinok súdneho rozhodnutia.

30. Ombudsman chápe dôsledky účinku res judicata súdneho rozhodnutia. Rovnako si však uvedomuje všeobecnú požiadavku, aby Komisia konala zákonne voči kandidátovi, ktorý sa obráti buď na ombudsmana, alebo na súdy. Táto požiadavka a právo občanov EÚ sťažovať sa ombudsmanovi, ktoré im priznáva zmluva, znamená, že Komisia by mala pri vybavovaní vyšetrovaní iniciovaných ombudsmanom v reakcii na sťažnosti občanov primerane riešiť problémy zákonnosti, ktoré zistil. Patria sem problémy zákonnosti zistené odkazom na súdne rozhodnutie týkajúce sa iných uchádzačov, ktorých okolnosti sú dostatočne podobné alebo dokonca úplne analogické s okolnosťami sťažovateľa. Na základe týchto úvah preto ombudsmanka predložila tento návrh odporúčania:

„Komisia by mala prehodnotiť svoje stanovisko a prijať opatrenia, aby sťažovateľovi poskytla účinný prostriedok nápravy v prípade nezákonného rozhodnutia, ktoré v tomto prípade prijala výberová komisia.“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

31. Komisia tvrdila, že nemôže prijať návrh odporúčania ombudsmana, pretože by si to vyžadovalo prijatie svojvoľného rozhodnutia.

32. Sťažovateľka vo svojich pripomienkach vyjadrila sklamanie z odpovede Komisie. Zamietnutie návrhu odporúčania ombudsmana Komisiou podľa nej oslabilo úlohu ombudsmana.

33. Sťažovateľ informoval ombudsmana aj o prebiehajúcom vývoji týkajúcom sa žiadateľov vo veciach T-156/03 a T-400/03. Podľa nej Komisia ponúkla žalobcom vo veciach T-156/03 a T-400/03 ako náhradu trojmesačnú mzdu. Žalobcovia to považovali za nedostatočné. Komisia ich následne požiadala, aby posúdili výšku svojej straty. Sťažovateľka požiadala ombudsmanku, aby neuzavrela jej prípad predtým, ako žiadatelia dostanú odpoveď od Komisie.

34. Sťažovateľka dúfala, že ombudsmanka bude schopná nájsť spravodlivé riešenie jej sťažnosti.

Korešpondencia ombudsmana s komisárom Potočnikom

35. Ombudsmanka požiadala komisára Potočnika o osobný zásah s cieľom zabezpečiť dôkladné preskúmanie pozície Komisie v tomto prípade. Urobil tak preto, lebo sa chcel vyhnúť situácii, v ktorej by sa mohlo zdať, že Komisia porušuje základné právo, ktoré občanom priznáva Zmluva, sťažovať sa ombudsmanovi a zaobchádzať so sťažovateľkou nerovnako, keď odmieta priznať jej náhradu škody z dôvodu, že Súdny dvor jej predtým priznal náhradu škody v nesúvisiacom prípade.

36. Dňa 19. januára 2009 komisár Potočnik po preskúmaní informoval ombudsmana, že stanovisko Komisie v súvislosti s týmto prípadom považuje za opodstatnené. Tvrdil, že neschopnosť Komisie ponúknuť sťažovateľovi rovnakú finančnú náhradu, akú dostali žiadatelia vo veciach T-156/03 a T-400/03, neporušuje základné právo podať sťažnosť ombudsmanovi alebo orgánu ombudsmana zakotvené v zmluve. Komisár Potočnik ďalej zdôraznil, že sťažovateľ už získal finančnú náhradu v súvislosti s vecou T-10/02. Táto vec sa týkala iných výberových konaní, na ktorých sa neúspešne zúčastnila. Sťažovateľka bola v tomto prípade odškodnená, pretože v dôsledku príslušného rozhodnutia Komisie stratila vážnu príležitosť na prijatie do zamestnania. Podľa Komisie by nebolo možné odškodniť ju dvakrát za to, že stratila vážnu príležitosť byť prijatá do zamestnania.

37. Podľa komisára Potočnika by náhrada, ktorá sa má poskytnúť žalobcom vo veciach T-156/03 a T-400/03, zohľadňovala prvky použité na určenie náhrady, ktorá už bola priznaná sťažovateľovi vo veci T-10/02. S navrhovateľom sa preto zaobchádzalo rovnako ako so žiadateľmi vo veciach T-156/03 a T-400/03.

38. Podľa komisárky Potočnikovej sa právna situácia sťažovateľky líši od právnej situácie ostatných žiadateľov, keďže sa neodvolala proti druhému rozhodnutiu Komisie nezaradiť jej meno na rezervný zoznam. Podľa komisárky skutočnosť, že sťažovateľka podala sťažnosť ombudsmanovi, ju neoprávňuje žiadať o finančnú náhradu. Dodal, že táto výhrada bola podaná viac ako rok po uplynutí lehoty na podanie žaloby na Súd prvého stupňa. Komisár poukázal na to, že podanie sťažnosti ombudsmanovi neprerušuje plynutie lehôt v súdnom konaní. Takáto sťažnosť nemôže znovu otvoriť lehoty na získanie finančnej náhrady, ktorú možno získať len prostredníctvom žiadosti pred súdom.

39. Komisár tiež poukázal na to, že podľa judikatúry súdov Spoločenstva si občan musí vybrať, či sa obráti na súd alebo podá sťažnosť ombudsmanovi. Ombudsman musí okrem toho ukončiť vyšetrovanie sťažnosti, ak v súvislosti s tými istými skutočnosťami prebieha súdne konanie. V prejednávanej veci sa komisárka pýtala, či nie je možné dospieť k záveru, že predmet tejto výhrady je totožný s vecou T-10/02. Ciele oboch konaní sú rovnaké, a to získanie náhrady za stratu vážnej príležitosti zamestnať sa Komisiou.

40. Komisárka dospela k záveru, že Komisia nemôže prijať návrh odporúčania ombudsmana, pretože by to znamenalo, že sťažnosť ombudsmanovi by sa mohla považovať za dodatočný prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľom umožňuje obísť zákonné pravidlá s cieľom získať finančnú náhradu, ktorú môžu poskytnúť len súdy.

41. Sťažovateľka vo svojich pripomienkach trvala na svojom stanovisku. Poukázala na to, že stratila ďalšiu príležitosť byť prijatá do iného výberového konania. Vysvetlila, ako bola vypočítaná náhrada, ktorú dostala od Súdneho dvora, a uviedla, že pokrýva len časť jej straty. Domnieva sa, že stanovisko Komisie zrejme porušuje ustanovenia zmluvy týkajúce sa úlohy ombudsmana. Okrem toho Komisia nedodržiava zásadu rovnakého zaobchádzania v podobných prípadoch. Napokon uviedla, že na základe výpočtu vykonaného Súdnym dvorom vo veci T-10/02 by mala dostať náhradu škody vo výške 11 598 eur plus 10 000 eur za morálnu ujmu v súvislosti s výberovým konaním. Táto celková suma 21 598 EUR zodpovedá trojmesačnému platu.

42. Komisár Potočnik vo svojom ďalšom liste z 11. júna 2009 objasnil, že pokiaľ ide o právo na náhradu škody v prípadoch nesprávneho úradného postupu, Komisia uznáva, že osoba, ktorá utrpela morálnu ujmu, môže mať právo na finančnú náhradu. Uznal, že Komisia v minulosti vyplatila takúto náhradu, aj keď nebola povinná tak urobiť na základe súdneho rozhodnutia, ale konala na základe ex gratia. Ďalej uviedol, že Komisia v tom bude v prípade potreby pokračovať. Pokiaľ ide o sťažovateľa, Komisia sa domnievala, že nie je možné vyplatiť náhradu škody, pretože sťažovateľka už dostala 92 785 EUR ako náhradu potenciálnej ušlej mzdy po odvolaní na Súde prvého stupňa vo veci T-10/02. Hoci sa toto súdne konanie týkalo iného výberového konania ako toho, ktoré viedlo k vyšetrovaniu ombudsmana, škoda, ktorú utrpel sťažovateľ, bola rovnaká, a to strata vážnej príležitosti zamestnať sa v Komisii. Komisia preto nemôže zaplatiť náhradu škody dvakrát za tú istú ujmu.

43. Sťažovateľka vo svojich pripomienkach opäť trvala na svojom stanovisku. Znova uviedla, že po výberovom konaní stratila ďalšiu príležitosť na prijatie do zamestnania. Keďže Komisia odmieta odškodniť sťažovateľa, mala by ponúknuť alternatívu k nevykonaniu rozsudku Súdneho dvora. Okrem toho tvrdila, že Komisia nedodržala zásadu rovnosti zaobchádzania, keďže odškodnila žalobkyne vo veciach T-156/03 a T-400/03, ale odmietla jej odškodniť.

44. Napokon zopakovala svoje tvrdenie, že Komisia porušila ustanovenia Zmluvy o ES týkajúce sa európskeho ombudsmana. Domnievala sa, že poskytnutím náhrady vo výške trojmesačného platu by Komisia mohla dodržať odporúčanie ombudsmana, rozhodnutie Dvora audítorov, záver v spojených veciach T-331/00 a T-115/01 [12] a zásadu rovnakého zaobchádzania. Dodala, že svoj spis môže zaslať Dvoru audítorov. Poďakovala tiež ombudsmanovi za jeho prácu na jej prípade.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania a korešpondencii s komisárom Potočnikom

45. V článkoch 21 a 195 Zmluvy o ES sa stanovuje právo podať sťažnosť európskemu ombudsmanovi. Právo sťažovať sa európskemu ombudsmanovi ponúka občanom EÚ, ktorí majú problémy s európskou verejnou správou, alternatívu k podaniu žaloby na súdoch Spoločenstva.

46. Hoci samotná Komisia nemôže zrušiť rozhodnutia výberovej komisie [13], má právomoc rozhodnúť sa primerane riešiť problémy zákonnosti práce výberovej komisie, ktoré zistil Dvor audítorov alebo ombudsman. Mohlo by to zahŕňať výzvu výberovej komisii, aby prijala nové rozhodnutie s cieľom opraviť chyby, ku ktorým došlo. Ak to nie je možné, Komisia by sa mohla rozhodnúť nahradiť dotknutým stranám akúkoľvek škodu, ktorú utrpeli v dôsledku chýb výberovej komisie.

47. Táto sťažnosť sa týka rozhodnutia výberovej komisie prijatého vo výberovom konaní. Vo veciach T-156/03 a T-400/03 Všeobecný súd zrušil úplne podobné rozhodnutia prijaté tou istou výberovou komisiou v tom istom výberovom konaní. Sťažovateľ sa v tomto prípade rozhodol podať sťažnosť ombudsmanovi namiesto toho, aby sa obrátil na Súdny dvor. Ak by sa ombudsmanka obrátila na Dvor audítorov, domnieva sa, že Dvor audítorov by dospel k rovnakému záveru, pokiaľ ide o nezrovnalosti výberového konania, konkrétne by zrušil rozhodnutie výberovej komisie a usúdil, že organizácia novej série ústnych testov nie je v prípade sťažovateľky vhodná. Samotná Komisia súhlasí s tým, že ak by sa sťažovateľ obrátil na Dvor audítorov, Dvor audítorov by dospel k rovnakému záveru, pokiaľ ide o nezrovnalosti výberového konania.

48. Hoci, ako už bolo uvedené, samotná Komisia nemôže zrušiť rozhodnutie výberovej komisie vo vzťahu k sťažovateľovi, hoci uvedené rozhodnutie by bolo postihnuté presne tými istými chybami, ktoré zistil Všeobecný súd vo veciach T-156/03 a T-400/03. Je však určite v právomoci Komisie, aby sa rozhodla primerane riešiť problémy zákonnosti identifikované Súdnym dvorom v rámci práce výberovej komisie. Stručne povedané, Komisia sa mohla rozhodnúť nahradiť sťažovateľke akúkoľvek škodu, ktorú utrpela v dôsledku chyby výberovej komisie v jej prípade.

49. Ombudsman oceňuje skutočnosť, že hoci Komisia pôvodne zastávala názor, že sťažnosť adresovaná ombudsmanovi nemôže viesť k finančnej náhrade, následne objasnila, že v prípadoch nesprávneho úradného postupu v prípade potreby vykonala platby ex gratia. Ombudsman to považuje za dôležité objasnenie, ktoré víta.

50. Komisia ďalej poznamenala, že v prejednávanej veci nemôže sťažovateľke poskytnúť náhradu škody, pretože už dostala náhradu škody v dôsledku veci T-10/02 za to, že stratila príležitosť byť prijatá do zamestnania Komisiou. Preto sa domnieva, že jej nemôže dvakrát nahradiť tú istú škodu.

51. Z listov komisára Potočnika z 19. januára 2009 a 11. júna 2009 vyplýva, že sťažovateľovi už boli kompenzované negatívne dôsledky vyplývajúce zo straty príležitosti pracovať v inštitúcii Spoločenstva v období od 1. apríla 2001 do 31. marca 2006 [14]. Ombudsman plne súhlasí s tým, že sťažovateľovi nemožno za tú istú stratu poskytnúť náhradu dvakrát. Stručne povedané, ak sťažovateľka už bola odškodnená za stratu príležitosti byť prijatá do zamestnania počas daného obdobia, nemôže byť odškodnená za iné podobné príležitosti stratené v tom istom období. Hoci sa pochybenie, ktorého sa dopustila inštitúcia, môže skutočne týkať samostatného výberového konania, vzniknutá ujma, teda strata príležitosti pracovať pre uvedenú inštitúciu, sa prekrýva so stratou príležitosti, za ktorú už získala náhradu. Ombudsman však v tejto súvislosti poznamenáva, že neexistuje žiadna záruka, že ak by sťažovateľka uspela vo výberovom konaní, akákoľvek nová zmluva, ktorú by mohla získať, by sa predĺžila nad rámec obdobia, za ktoré jej už bola poskytnutá náhrada, t. j. po 31. marci 2006. Súhlasí teda s tým, že dodatočné platby v súvislosti s tou istou škodou by boli neodôvodnené.

52. Ombudsman však poukazuje na to, že hoci sťažovateľ nemusí mať nárok na dodatočnú náhradu, neznamená to, že Komisia sa nedopustila chyby v spôsobe, akým riešila tento prípad. Ombudsmanka sa domnieva, že na primerané riešenie dôsledkov zrušenia rozhodnutí výberovej komisie Súdom prvého stupňa vo veciach T-156/03 a T-400/03 by bolo potrebné, aby sa Komisia najprv ospravedlnila sťažovateľke za chyby, ku ktorým došlo vo výberovom konaní, a potom aby podrobne vysvetlila, rovnako ako to napokon urobila v priebehu vyšetrovania prípadu ombudsmankou, prečo sa domnievala, že v jej konkrétnom prípade nemôže byť priznanie jej dodatočnej náhrady odôvodnené.

53. Ombudsman preto trvá na svojom zistení nesprávneho úradného postupu uvedenom v jeho návrhu priateľského riešenia a v návrhu odporúčania v tom zmysle, že Komisia riadne nezohľadnila rozsudok Súdneho dvora vo veci T-91/02 a nevyvodila primerané závery z rozsudkov Súdneho dvora vo veciach T-156/03 a T-400/03. Zatiaľ čo ombudsman by za normálnych okolností hľadal iné priateľské riešenie s cieľom požiadať Komisiu, aby sa sťažovateľovi ospravedlnila, domnieva sa, že vzhľadom na čas, ktorý už bol potrebný na vyriešenie tohto vyšetrovania, je uprednostňovaným postupom uzavrieť prípad kritickou poznámkou nižšie.

54. Ombudsman poukazuje na to, že podobný návrh odporúčania predložil úradu EPSO v súvislosti so sťažnosťou 2826/2004/PB. Zdôrazňuje, že úrad EPSO prijal jeho pozíciu, čím zabezpečil zákonnosť postupov prijímania zamestnancov EÚ, ktoré organizuje.

55. Ombudsmanka napokon poznamenáva, že Komisia uviedla, že sťažovateľ podal sťažnosť ombudsmanovi jeden rok po uplynutí lehoty na podanie žaloby na súd. Poukazuje na to, že podľa článku 2.4 jeho štatútu sa sťažnosť musí podať do dvoch rokov odo dňa, keď sa osoba podávajúca sťažnosť dozvedela o skutočnostiach, na ktorých je založená.

B. Záver

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ju ombudsman uzatvára touto kritickou poznámkou:

Ombudsman sa domnieva, že Komisia riadne nezohľadnila rozsudok Súdneho dvora vo veci T-91/02 a nevyvodila primerané závery z rozsudkov Súdneho dvora vo veciach T-156/03 a T-400/03. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 4. decembra 2009

---

[1] Vec T-92/01, Girardot/Komisia, Zb. 2002, s. I-A-163 a II-859.

[2] Rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. septembra 2002, Pérez-Diaz/Komisia, T‐102/01, Zb. VS s. I‐A‐165, II‐871, a rozsudok Súdu prvého stupňa z 24. septembra 2002, Bachotet/Komisia, T‐182/01, neuverejnený.

[3] vec T-156/03, Pérez-Diaz/Komisia, Zb. 2006, s. VS s. I-A-2-135 a II-A-2-649; a vec T-400/03, Bachotet/Komisia, Zb. VS s. I-A-2-141 a II-A-2-669.

[4] Vec T-92/01, Girardot/Komisia, už citovaná.

[5] Vec T-156/03 Pérez-Diaz/Komisia a vec T-400/03 Bachotet/Komisia, už citované.

[6] Vec T-156/03, Pérez-Diaz/Komisia, už citovaný, body 57 – 64, a vec T-400/03, Bachotet/Komisia, už citovaný, body 35 – 42.

[7] Vec C-310/97, Komisia/Assi Domän Kraft Products a iní, Zb. 1999, s. I-5363, body 49 – 64.

[8] Vec T-193/04, Tillack/Komisia, Zb. 2006, s. II-3995, bod 128.

[9] Veci T-402/03 Katalarianakis/Komisia [2007], zatiaľ neuverejnené; T-430/03 Dascalu/Komisia [2007], zatiaľ neuverejnené v Zbierke, a T-166/04 C./Komisia [2007], zatiaľ neuverejnené v Zbierke.

[10] Vec T-10/02, Girardot/Komisia, Zb. VS s. I-A-109 a II-483 a vec C-348/06 P, Komisia/Girardot, rozsudok z 21. februára 2008.

[11] Rozsudok Tillack/Komisia, už citovaný, bod 128.

[12] Spojené veci T-331/00 a T-115/01, Bories/Komisia, Zb. 2003, s.

[13] Pozri vec T-306/04, Luxem/Komisia, Zb. VS s. II-1209, body 22 – 24.

[14] Náhrada, ktorú sťažovateľ dostal vo veci T-10/02, bola vypočítaná na základe rozdielu v príjmoch medzi pozíciou v Komisii a pozíciou sťažovateľa v rámci francúzskej verejnej služby od 1. apríla 2001 do 31. marca 2006. Tento rozdiel vo výške 185 570 EUR bol upravený o 0,5, čo zodpovedá strate „vážnej príležitosti“ na prijatie do zamestnania.