Toto vyšetrovanie z vlastného podnetu vychádza zo sťažnosti združenia arménskych mimovládnych organizácií s názvom Liga na ochranu občanov (CPL). Týka sa rozhodnutia delegácie Európskej únie v Arménsku neuzatvoriť zmluvu o grante s CPL po tom, ako delegácia zistila chybu vo svojom pôvodnom posúdení žiadosti o CPL. CPL tvrdila, že rozhodnutie delegácie nebolo založené na spoľahlivých dôvodoch.

V priebehu vyšetrovania ombudsmanky Európska komisia uznala, že opatrenia, ktoré pôvodne prijala delegácia, keď si uvedomila, že v procese hodnotenia došlo k chybe, neboli vhodné. Komisia však takisto preukázala, že zistená chyba si vyžadovala opätovné posúdenie žiadosti spoločnosti CPL, a teda že delegácia nebola schopná uzavrieť so spoločnosťou CPL zmluvu o grante.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Vec sa týkala toho, že Európska komisia neposkytla riadne odpovede sťažovateľovi, ktorý sa sťažoval na problém štátnej pomoci v Nemecku. Sťažovateľ zastával názor, že Nemecko porušuje pravidlá EÚ o štátnej pomoci z dôvodu svojho nového systému financovania verejnoprávneho vysielania. Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že vzhľadom na to, že Komisia nakoniec poskytla primeranú odpoveď, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.  

Prípad sa týkal zamietnutia Komisie a navrhovaného vymáhania určitých nákladov súvisiacich so subdodávateľskými činnosťami v súvislosti s dohodou o grante v rámci 6. RP. Na základe vyšetrovania ombudsmanky sa Komisia rozhodla nepokračovať vo vymáhaní nákladov v celkovej výške takmer 87 000 EUR. Komisia vysvetlila, že sa rozhodla zmeniť svoje pôvodné rozhodnutie na základe toho, že sťažovateľ konal v dobrej viere a v súlade s odporúčaním, ktoré poskytla samotná Komisia.

Ombudsmanka toto nové rozhodnutie uvítala; napriek tomu považovala za poľutovaniahodné, že sťažovateľ mal už niekoľko rokov vyhliadky na veľké vymáhanie finančných prostriedkov, ktoré nad ním visia.

Prípad sa týkal údajných konfliktov záujmov týkajúcich sa členov pracovnej skupiny Komisie poverenej preskúmaním vedeckých poznatkov o účinkoch, ktoré môžu mať elektromagnetické polia na zdravie. V sťažnosti ombudsmanovi sa uvádzalo, že Komisia riadne nepreskúmala, či vedci v pracovnej skupine mali konflikt záujmov.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala. Vyjadrila spokojnosť s tým, že Komisia vec riadne preskúmala a že vedci nemali protichodné záujmy. Komisia sa teda nedopustila nesprávneho úradného postupu. Ombudsmanka však zistila, že postupy Komisie by sa mohli zlepšiť, a predložila niekoľko návrhov na zlepšenie.

Vec sa týkala výberového konania na pozíciu vedúceho oddelenia IKT v Agentúre pre európske globálne navigačné systémy. Sťažovateľ tvrdil, že agentúra neposúdila jeho žiadosť spravodlivo, a tvrdil, že agentúra by mala prehodnotiť svoje rozhodnutie o zamietnutí jeho žiadosti.

Ombudsmanka sa touto záležitosťou zaoberala a požiadala agentúru, aby objasnila niekoľko procedurálnych záležitostí. Na základe odpovede agentúry a jej vlastnej analýzy ombudsmanka nezistila žiadnu zjavnú chybu vo výberovom konaní. Prípad bol preto uzavretý zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Vec sa týkala odmietnutia Komisie zverejniť mená zamestnancov, ktorí pracovali na vyšetrovaní Komisie týkajúcom sa štátnej pomoci. V priebehu vyšetrovania ombudsmanka získala názory Komisie, sťažovateľa a európskeho dozorného úradníka pre ochranu údajov.

Otázka, či odmietnutie zverejnenia mien bolo správne, závisela od článku 8 nariadenia č. 45/2001 o ochrane údajov. Podľa tohto ustanovenia musí osoba, ktorá žiada o zverejnenie, najprv preukázať nevyhnutnosť zverejnenia mien tejto osobe. Ak je toto kritérium splnené, orgán verejnej moci musí ešte overiť, či by zverejnenie ich mien malo vplyv na oprávnené záujmy zamestnancov, a ak áno, či tieto oprávnené záujmy boli dôležitejšie ako nevyhnutnosť, ktorú uviedla osoba žiadajúca o zverejnenie mien.  

Ombudsman, ktorý sa domnieval, že Komisia by nemala uplatňovať článok 8 reštriktívne, pokiaľ ide o mená zamestnancov, konštatoval, že Komisia sa tým, že odmietla zverejniť mená dotknutých zamestnancov, nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Sťažnosť, ktorú predložila mimovládna organizácia Access Info Europe, sa týka údajného neoprávneného odmietnutia Európskej komisie poskytnúť úplný prístup verejnosti k hodnotiacim dokumentom týkajúcim sa postupu verejného obstarávania na rekonštrukciu a rozšírenie čistiarne odpadových vôd Subotica (Srbsko). Zverejnenie dokumentov bolo zamietnuté na základe článku 4 ods. 1 písm. b) (ochrana osobných údajov), článku 4 ods. 2 (ochrana obchodných záujmov) a článku 4 ods. 3 (ochrana rozhodovacieho procesu) nariadenia č. 1049/2001. Sťažovateľ sa domnieval, že by sa mu mal poskytnúť úplný prístup k hodnotiacim dokumentom.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že v konaní Komisie nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.  Navrhuje však, aby Komisia pred ich vymenovaním systematicky získavala súhlas členov hodnotiacej komisie v postupoch verejného obstarávania so zverejnením ich mien. Zverejnenie ich mien na konci hodnotiaceho procesu by sa malo považovať za podmienku vymenovania do takéhoto výboru.

Vec sa týkala rozhodnutia Európskeho úradu pre výber pracovníkov (EPSO) neumožniť sťažovateľovi podať druhú prihlášku v rámci výzvy na vyjadrenie záujmu, ktorá neobsahovala žiadnu konkrétnu lehotu na podanie prihlášok. Sťažovateľ sa snažil podať druhú prihlášku po tom, ako neprešiel skúškou spojenou s jeho pôvodnou prihláškou v rámci toho istého výberového konania. Sťažovateľ tvrdil, že úrad EPSO neposkytol primerané odpovede na jeho listy týkajúce sa i) právneho základu, na základe ktorého sa uchádzačom neumožnilo opätovne sa prihlásiť do výberových konaní bez akýchkoľvek konkrétnych dátumov uzávierky, a ii) podmienok vrátane správania zamestnancov v testovacom centre v Španielsku.

EPSO vo svojej odpovedi odkázal na podmienky stanovené vo výzve na vyjadrenie záujmu ako na právny základ svojich činností. Vysvetlila tiež, že prešetrila záležitosť týkajúcu sa správania zamestnancov testovacieho centra.

Ombudsmanka považovala vysvetlenie úradu EPSO za primerané a primerané, takže prípad bol uzavretý.

Prípad sa týkal údajného neposkytnutia riadneho vysvetlenia zo strany Rady sťažovateľovi, prečo môže trvať až jeden rok, kým dôjde k náprave znenia smernice, ak sa akékoľvek zmeny považujú za potrebné. Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že Rada poskytla rozsiahlu a primeranú odpoveď. Sťažovateľ sa tiež zdal byť spokojný s poskytnutými vysvetleniami. Prípad bol teda uzavretý tak, ako bol vyriešený.

Prípad sa týkal údajného nedodržania pravidiel výberového konania Európskym úradom pre výber pracovníkov (EPSO).

Ombudsmanka požiadala úrad EPSO, aby sa zaoberal obavami sťažovateľky ako prvým krokom jej vyšetrovania. Tieto obavy sa týkali údajného poskytnutia chybných informácií o testoch v rámci výberového konania a vecnej chyby v listoch, ktorými bola sťažovateľka informovaná o výsledkoch svojich testov. Ombudsmanka zistila, že následná odpoveď úradu EPSO poskytla komplexné a primerané vysvetlenia, pokiaľ ide o otázky nastolené sťažovateľom, a že nič nenasvedčuje tomu, že by nebola v súlade s pravidlami upravujúcimi predmetné výberové konanie. Prípad preto uzavrela zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Prípad sa týkal výberového konania na miesta zmluvných zamestnancov, ktoré v roku 2013 zorganizoval Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO). Uchádzači v takýchto výberových konaniach musia najprv spĺňať určité kritériá oprávnenosti. Uchádzači, ktorí spĺňajú tieto kritériá oprávnenosti, sa potom hodnotia na základe výberových kritérií. Najlepší uchádzači sa potom zaradia do rezervného zoznamu.

Sťažovateľ splnil kritériá oprávnenosti, ktoré zahŕňali potrebu mať buď doktorandský diplom, alebo aspoň päťročnú odbornú prax ako výskumný pracovník. Z výberového konania bol však vylúčený po tom, ako bola jeho prihláška porovnaná s inými uchádzačmi na základe výberových kritérií. Následne sa sťažoval, že výberové kritériá zvýhodňovali uchádzačov s doktorandským diplomom, zatiaľ čo z výzvy na vyjadrenie záujmu vyplývalo, že doktorandský diplom sa bude považovať za ekvivalent päťročnej odbornej praxe.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a dospela k záveru, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. V kritériách oprávnenosti sa stanovuje minimálna hranica, ktorú musia spĺňať všetci uchádzači. Výberové kritériá potom umožňujú výberovej komisii určiť najlepších uchádzačov spomedzi spôsobilých uchádzačov. Je zrejmé, že inštitúcia má diskrečnú právomoc rozhodnúť, ktoré výberové kritériá použije, pokiaľ nie sú zjavne nevhodné. Ombudsmanka dospela k záveru, že výber výber výberových kritérií bol v tomto prípade úplne primeraný. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že výber nebol transparentný, ombudsmanka poznamenala, že výberové kritériá boli jasne stanovené vo výzve.