V Štrasburgu 23. októbra 2007

Vážená pani H.,

Dňa 19. apríla 2006 ste v mene spoločnosti Borgarholtsskóli podali Európskemu ombudsmanovi sťažnosť proti Európskej komisii v súvislosti s jej rozhodnutím požiadať Vášho klienta o vrátenie grantu z programu Leonardo da Vinci.

V čase podania sťažnosti ste vy ani váš klient neboli občanom Európskej únie ani fyzickou alebo právnickou osobou s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte Únie, a preto ste neboli medzi osobami oprávnenými podať sťažnosť ombudsmanovi v súlade s článkom 195 Zmluvy o ES. Vzhľadom na možný všeobecný význam otázok nastolených vo Vašej sťažnosti som sa však domnieval, že by som sa ňou mal zaoberať prostredníctvom vyšetrovania z vlastného podnetu.

Preto som 27. júna 2006 postúpil Vašu sťažnosť predsedovi Komisie. Dňa 9. októbra 2006 som dostal stanovisko Komisie vo francúzštine a 6. novembra 2006 jeho preklad do angličtiny, ktorý som Vám zaslal s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Dňa 20. decembra 2006 ste požiadali o predĺženie lehoty na predloženie Vašich pripomienok. Dňa 9. januára 2007 Vás naše útvary informovali, že svoje pripomienky môžete predložiť do konca januára 2007. Dňa 1. februára 2007 mi boli doručené Vaše pripomienky.

Dňa 4. apríla 2007 som požiadal Komisiu, aby mi poskytla ďalšie informácie. Dňa 7. júna 2007 som dostal odpoveď Komisie vo francúzštine a 14. júna 2007 jej preklad do angličtiny, ktorý som Vám zaslal s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Neboli od Vás doručené žiadne pripomienky.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

ODÔVODY NA VLASTNÚ INICIATÍVNU POŽIADAVKU

Borgarholtsskóli (ďalej len „sťažovateľ“), stredná škola na Islande, spolu so svojimi dvoma partnermi (jeden v Holandsku a druhý v Dánsku), získala grant Leonardo da Vinci na prácu na „programe odbornej prípravy pre spracovateľov v chemickom spracovateľskom priemysle“.

Projekt sa začal vo februári 1999. Predbežná správa bola Komisii zaslaná v januári 2001 a záverečná správa v septembri 2001. V auguste 2003 si Komisia vyžiadala finančné dokumenty týkajúce sa projektu. V decembri 2003 informovala sťažovateľa, že jej partneri neposlali tieto dokumenty Komisii.

Národná agentúra Leonardo da Vinci pomohla sťažovateľovi so všetkými potrebnými dokumentmi. Konajúc v mene sťažovateľa poskytla tieto dokumenty aj Komisii na stretnutí, ktoré sa konalo 31. januára 2004 v Bruseli.

Dňa 29. apríla 2005 Komisia informovala sťažovateľa listom, že hodnotenie zaslaných dokumentov bolo ukončené a že na základe pravidiel stanovených vo finančnej a administratívnej príručke bol sťažovateľ povinný vrátiť časť grantu. List obsahoval tabuľku s podrobnými pripomienkami k neoprávneným nákladom.

Dňa 27. júna 2005 Komisia zaslala sťažovateľovi oznámenie o dlhu.

Dňa 4. augusta 2005 sťažovateľ odpovedal listom, v ktorom vyjadril svoj nesúhlas s výsledkom hodnotenia Komisie. Zdôraznila, že projekt sa uskutočnil v dobrej viere a v súlade s cieľmi dohody. Hoci sťažovateľ uznal, že došlo k oneskoreniam, domnieval sa, že boli „vo veľkej miere spôsobené oneskoreniami pri získavaní pôvodných finančných prostriedkov z Bruselu“. Sťažovateľ ďalej uviedol, že predtým vyjadril úradu Leonardo v Reykjavíku obavy z možného nedodržania stanovených lehôt a že tento úrad ho informoval, že hlavnou obavou programu Leonardo bolo úspešné dokončenie projektu. Ďalej poukázala na to, že mala veľké problémy s komunikáciou s kanceláriou programu Leonardo v Bruseli. Okrem toho sa stratili priebežné a záverečné správy sťažovateľa, čo prispelo k 16-mesačnému oneskoreniu pri hodnotení projektu. Okrem toho bolo potrebných v priemere šesť až osem mesiacov na to, aby úrad Leonardo v Bruseli dostal oficiálne odpovede na väčšinu vyšetrovaní sťažovateľa. Všetky tieto oneskorenia mimoriadne sťažili vymáhanie finančných prostriedkov od partnerov sťažovateľa.

Oddelenie Komisie pre plnenie rozpočtu zaslalo 19. augusta 2005 sťažovateľovi list so žiadosťou o platbu vo výške 54 791,49 EUR.

Dňa 30. augusta 2005 sťažovateľ odpovedal Komisii, pričom jej tvrdenie zamietol.

Dňa 13. septembra 2005 Komisia informovala sťažovateľa listom, že nemôže zmeniť svoje rozhodnutie týkajúce sa vymáhania vzhľadom na to, že sťažovateľ „[] nezaslal nové dodatočné podporné dokumenty k nákladom, ktoré museli byť vyhlásené za neoprávnené v rámci [] projektu“.

V odpovedi na list sťažovateľa zo 14. októbra 2005 jeden z partnerov sťažovateľa uviedol, že v januári 2004 zaslal všetku požadovanú dokumentáciu. Uviedla tiež, že nechápe, ako by akákoľvek dodatočná dokumentácia mohla byť v rozpore s posúdením kancelárie Leonardo v Bruseli, pokiaľ ide o oprávnené náklady.

Právnik sťažovateľa požiadal 24. novembra 2005 Komisiu, aby prehodnotila svoje rozhodnutie o náhrade. V liste sa poukázalo na to, že rozhodnutie Komisie vymáhať pomoc od islandského subjektu nie je vykonateľné podľa článku 192 ods. 1 Zmluvy o ES, keďže podľa jej názoru zmluva nemá na Islande, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „EHP“), žiadnu právnu silu. Cieľom tejto dohody je rozšíriť ustanovenia Zmluvy o ES týkajúce sa vnútorného trhu na EHP a zabezpečiť spoluprácu v niektorých horizontálnych otázkach týkajúcich sa štyroch slobôd, ako je napríklad program Leonardo da Vinci. Základom Dohody o EHP je implementácia dvojpilierovej štruktúry. Krajiny Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO) EHP tak vytvorili inštitucionálnu štruktúru podobnú štruktúre Európskych spoločenstiev s dozorným orgánom a súdom. Dohoda o EHP preto Komisiu neoprávňuje prijímať rozhodnutia priamo voči občanom krajín EHP/EZVO, ani nestanovuje, že takéto rozhodnutia sú v týchto krajinách vykonateľné. Preto akýkoľvek pokus Komisie o vrátenie finančných prostriedkov vyplatených sťažovateľovi musí byť založený výlučne na všeobecných zásadách zmluvného práva.

Právnik sťažovateľa ďalej poukázal na to, že pripomienky Komisie v jej liste z 13. septembra 2005 v súvislosti s dodatočnými podpornými dokumentmi sa týkajú najmä partnerov sťažovateľa. Okrem toho tabuľka pripojená k listu Komisie z 29. apríla 2005 obsahovala chybu. Zahŕňala „cestovné náklady na [] Univerzitu v Budapešti“. Tieto náklady Komisia použila na preukázanie toho, ako by sa mala tabuľka vyplniť, a nezodpovedali žiadnym nákladom, ktoré sťažovateľovi alebo jeho partnerom skutočne vznikli. Sťažovateľ zabudol odstrániť príklad Komisie z tabuľky pred jeho predložením Komisii. Táto chyba by mala prinajmenšom viesť k zníženiu sumy požadovanej Komisiou.

Pokiaľ ide o dôvody, prečo sťažovateľ pokračoval v práci na projekte, hoci bolo zrejmé, že ho nemohol dokončiť v lehotách zmluvy, právnik sťažovateľa zdôraznil, že oneskorený začiatok bol spôsobený okolnosťami súvisiacimi výlučne s kanceláriou Leonardo v Bruseli. Keď sa sťažovateľ dozvedel, že jeho partneri nebudú môcť dodať výrobok v stanovenej lehote, požiadal o radu národnú agentúru programu Leonardo, ktorá v tom čase pôsobila ako konzultačná agentúra pre dodávateľov programu Leonardo. Vzhľadom na to, že agentúra sa zaoberala všetkými podpornými dokumentmi od dodávateľov a zaslala ich bruselskej kancelárii, sťažovateľ vnímal agentúru ako subjekt, ktorý bol priamo prepojený s Komisiou. Národná agentúra pre program Leonardo informovala sťažovateľa, že Komisia nebola prísna, pokiaľ ide o dodaciu lehotu, pokiaľ bol projekt skutočne zrealizovaný. Sťažovateľovi odporučila, aby pokračoval v práci na projekte podľa plánu. Uviedla, že odchýlka od zmluvného obdobia nebola v programoch Leonardo nezvyčajná a že ako taká by neviedla k vráteniu grantu, pokiaľ by dodávateľ dokázal, že vynaložené náklady boli skutočné a skutočne súviseli s dodanými prácami. Toto odporúčanie bolo poskytnuté vzhľadom na predchádzajúcu administratívnu prax. Sťažovateľ preto pokračoval v práci na projekte v dobrej viere a zaslal program odbornej prípravy Komisii, ktorá ho dostala bez akýchkoľvek pripomienok.

Okrem toho Komisia nepreukázala žiadnu škodu vyplývajúcu z omeškania, na základe ktorej by mal byť sťažovateľ povinný ju nahradiť. Sťažovateľ sa preto domnieval, že hodnotenie neoprávnených nákladov Komisiou, ktoré bolo založené výlučne na tom, že projekt bol predložený mimo pôvodného časového rámca, bolo v rozpore s odporúčaním národnej agentúry Leonardo a predchádzajúcou administratívnou praxou. Právnik sťažovateľky tiež požiadal Komisiu, aby jej poskytla kópie všetkých dokumentov (ako sú podpísané formuláre partnerstva), ktoré sa týkajú účasti partnerov sťažovateľky na projekte. Tieto dokumenty by sťažovateľovi umožnili žiadať náhradu od týchto partnerov v súlade s ich individuálnym podielom na nákladoch, ktoré Komisia považuje za neoprávnené, ak by Komisia odmietla prehodnotiť svoje stanovisko a podniknúť kroky proti sťažovateľovi na súdoch na Islande.

Dňa 15. decembra 2005 vedúci oddelenia „Celoživotné vzdelávanie: Vzdelávanie a odborná príprava, programy a akcie – Leonardo da Vinci“ Generálneho riaditeľstva Komisie pre vzdelávanie a kultúru odpovedalo, že Komisia nemôže zmeniť svoje stanovisko. Zdôraznila, že „riadenie projektu nepredložilo zmluvné správy včas; ani po niekoľkých predĺženiach lehoty na predkladanie návrhov neboli Európskej komisii poskytnuté potrebné dokumenty“. Komisia nezaujala žiadne stanovisko k argumentom sťažovateľa, pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 192 ods. 2 Zmluvy o ES na tento prípad a zníženie výšky vymáhanej sumy na základe chyby, ktorej sa sťažovateľ dopustil v tabuľke neoprávnených nákladov. Neposlala ani kópie dokumentov požadovaných sťažovateľom.

Dňa 19. apríla 2006 sťažovateľ podal sťažnosť európskemu ombudsmanovi, v ktorej v súhrne tvrdil, že Komisia konala nespravodlivo. Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľ uviedol tieto argumenty:

i) Národná agentúra programu Leonardo, ktorá koná v mene Komisie, odporučila sťažovateľovi, aby pokračoval v práci na projekte. Hoci Komisia nenesie žiadnu zodpovednosť za usmernenia poskytnuté národnou agentúrou programu Leonardo, táto agentúra je s ňou priamo spojená a konala v jej mene ako dozorný orgán a príručka pre dodávateľov programu Leonardo. Sťažovateľ konal v dobrej viere a riadil sa odporúčaniami národnej agentúry Leonardo, aby pokračoval v práci. To v konečnom dôsledku viedlo sťažovateľa k realizácii projektu mimo stanoveného časového rámca.

ii) Rozhodnutie Komisie je v rozpore s predchádzajúcou správnou praxou. Napríklad Islandskej univerzite pri vykonávaní programu „Multimedia – The Leading Edge“ Komisia udelila jednoročný odklad, ktorý tiež nerešpektovala. Projekt bol realizovaný dlho po tomto termíne. Pri tejto príležitosti Komisia súhlasila s tým, že meškanie nespôsobilo žiadnu škodu a nepožadovala náhradu.

iii) Komisia neodpovedala na žiadosti sťažovateľa o kópie vyhlásení o partnerstve, ktoré predložili partneri projektu. Partnerstvo s dvoma ďalšími subjektmi bolo podmienkou na to, aby Komisia uzavrela zmluvu so sťažovateľom. Za poskytovanie dokumentov Komisii podľa finančnej a administratívnej príručky mali byť zodpovední jej partneri. V zmluve sa však uvádzalo, že prináleží dodávateľovi, t. j. sťažovateľovi ako dozornému orgánu, aby prevzal zodpovednosť za vykonanie prác na projekte a že títo partneri nemajú žiadnu nezávislú zodpovednosť za zaslanie finančných dokumentov Komisii. Z týchto dôvodov sám sťažovateľ niesol plnú zodpovednosť za zaslanie dokumentov, ktoré nemal mať k dispozícii, Komisii. Sťažovateľ preto potreboval všetky dokumenty, ktoré by mohli preukázať účasť jeho partnerov na projekte, aby mohol od nich požadovať náhradu.

Sťažovateľ tvrdil, že príkaz na vymáhanie by sa mal zrušiť alebo znížiť v súlade s tabuľkou neoprávnených nákladov.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Stanovisko Komisie možno zhrnúť takto.

Súvislosti

Komisia podpísala so sťažovateľom dohodu o grante na realizáciu projektu s referenčným číslom IS/98/1/72002/PI/I.1.1.a/FPI s názvom „Program odbornej prípravy pre spracovateľov v chemickom spracovateľskom priemysle“ vybraného v rámci programu Leonardo da Vinci I (ďalej len „dohoda“). Dohoda nadobudla platnosť v deň jej podpísania oboma stranami a mala trvať 24 mesiacov, pričom jej platnosť uplynula 5. apríla 2001. Článok 2 dohody stanovoval, že obdobie oprávnenosti výdavkov sa začalo 1. decembra 1998.

Zmluvná lehota bola následne predĺžená o tri mesiace, a teda uplynula 5. júla 2001. Dátum predloženia predbežnej správy bol 5. apríl 2000 a dátum predloženia záverečnej správy bol pôvodne 5. jún 2001 a po udelení predĺženia 5. august 2001. V dohode o grante sa stanovil maximálny finančný príspevok Spoločenstva vo výške 140 000 EUR, ktorý sa vyplatil v troch splátkach: i) riadne vyplnenú a podpísanú zálohu vo výške 40 % (t. j. 56 000 EUR) do 30 dní od prijatia dohody; ii) platba vo výške 30 % (t. j. 42 000 EUR) po predložení a schválení priebežnej správy; a iii) vyplatenie zostatku, t. j. 30 % alebo 42 000 EUR, po predložení záverečnej správy dodávateľom a jej schválení Komisiou.

Dňa 17. novembra 1999 Komisia vyplatila sťažovateľovi prvú zálohu vo výške 56 000 EUR. Dňa 9. januára 2001 Komisia dostala predbežnú správu. Keďže finančná zložka chýbala, Komisia si ju 24. januára 2001 vyžiadala od sťažovateľa. Po dvoch predĺženiach Komisia poskytla sťažovateľovi novú lehotu na predloženie záverečnej správy. Sťažovateľ však stále nedodržal nový termín, ktorým bol 4. január 2002. Komisia preto 4. marca 2002, bez záverečnej správy, považovala predbežnú správu sťažovateľa za svoju záverečnú správu. Keďže sťažovateľ ešte nepredložil požadovanú finančnú zložku svojej predbežnej správy, Komisia 26. septembra 2002 rozhodla o ukončení projektu a začatí vymáhacieho konania vo výške 60 157,81 EUR, čo zodpovedá predtým poskytnutej sume 56 000 EUR spolu s úrokmi.

Dňa 15. júna 2003 však sťažovateľ predložil svoju záverečnú správu, ktorá bola podľa sťažovateľa predtým zaslaná Komisii 29. septembra 2002 a 27. februára 2003. Komisia nemala žiadne stopy po tejto korešpondencii. Keďže sťažovateľ opäť nepriložil žiadne finančné tabuľky priebežnej a/alebo záverečnej správy, Komisia odmietla zmeniť svoje rozhodnutie, pokiaľ tieto dokumenty neboli k dispozícii. Sťažovateľ 7. augusta 2003 odpovedal, že podniká potrebné kroky na čo najrýchlejšie zhromaždenie chýbajúcich dokumentov, ktoré sú podľa sťažovateľa v držbe jeho partnerov. Komisia preto súhlasila s ďalším predĺžením pred ukončením projektu. V posledný dohodnutý deň, t. j. 30. septembra 2003, sťažovateľ informoval Komisiu, že jej zaslal požadované dokumenty a že sa očakáva, že tak urobia aj jeho partneri. Dňa 1. októbra 2003 Generálne riaditeľstvo (ďalej len „GR“) pre vzdelávanie požiadalo GR pre rozpočet, aby pozastavilo postup vymáhania. Dňa 22. októbra 2003 boli Komisii doručené finančné dokumenty. Finančné tabuľky holandských a dánskych partnerov sťažovateľa však stále chýbali. Vo svojom liste Komisii z 27. januára 2004 sťažovateľ obviňoval svojich partnerov, a najmä svojho dánskeho partnera, zo skutočnosti, že Komisii ešte neboli zaslané zostávajúce finančné dokumenty. Zastával tiež názor, že aj keď projekt nebol úplne v súlade s tým, čo bolo pôvodne zamýšľané, konečný výrobok bol stále dokonale vhodný na použitie. S podporou Islandskej národnej agentúry Leonardo sa sťažovateľovi podarilo zabezpečiť prehodnotenie svojho projektu. Počas stretnutia, ktoré sa konalo 30. januára 2004, bola Komisii zaslaná druhá verzia záverečnej správy sťažovateľa spolu s jej podpornými dokumentmi.

Dňa 12. júla 2004 GR pre vzdelávanie opätovne požiadalo GR pre rozpočet, aby pozastavilo príkaz na vymáhanie až do prehodnotenia záverečnej správy.

Dňa 29. apríla 2005 Komisia informovala sťažovateľa listom, že po výnimočnom prehodnotení projektu a opätovnom preskúmaní spisu stanovila novú sumu oprávnených výdavkov.

Dňa 27. júna 2005 Komisia vydala nové upravené oznámenie o dlhu č. 3240703066 vo výške 54 791,49 eura.

Sťažovateľ 4. augusta 2005 odpovedal, že omeškanie pri predkladaní záverečnej správy bolo spôsobené i) oneskorenou platbou prvej splátky grantu; ii) problémy s komunikáciou s Komisiou; iii) nedoručenie záverečnej správy dvakrát; a iv) čas, ktorý uplynul medzi každým listom, čo znamenalo, že prehodnotenie projektu trvalo 16 mesiacov. Ďalej dodala, že čas potrebný na prehodnotenie projektu neuľahčil komunikáciu s jej partnermi. Sťažovateľ sa tiež spýtal Komisie, ako vrátiť zostávajúce finančné prostriedky, ktoré sa nepoužili v projekte.

Dňa 13. septembra 2005 Komisia potvrdila, že jej stanovisko nemožno zmeniť, pretože jej neboli zaslané žiadne nové finančné dokumenty, ktoré by jej umožnili odôvodniť výdavky, ktoré boli takto vyhlásené za neoprávnené.

Právny zástupca sťažovateľa 24. novembra 2005 tvrdil, že článok 192 ods. 3 Zmluvy o ES sa nevzťahuje na Island.

Dňa 15. decembra 2005 Komisia zopakovala svoje stanovisko a potvrdila, že články, ktoré sa uplatňovali na vykonávanie jej rozhodnutia, sú článok 4 ods. 2 a článok 5 dohody a článok 9 jej prílohy II.

Stanovisko Komisie k tvrdeniu a tvrdeniu sťažovateľa

Komisia zdôraznila, že na rozdiel od toho, čo tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi, dôvodom, na ktorom založila rozhodnutie o vymáhaní, nebolo omeškanie pri predkladaní záverečných správ, ale skutočnosť, že finančné dokumenty odôvodňujúce výdavky, ktoré vznikli partnerom sťažovateľa, neboli nikdy doručené Komisii napriek mnohým upomienkam. Komisia nepochybovala o dobrej viere sťažovateľa, súlade riadenia projektu s cieľmi stanovenými v dohode ani o správnom použití finančných prostriedkov vyplatených sťažovateľovi. Neboli to oneskorenia, ku ktorým došlo pri predkladaní správ alebo pri realizácii projektu, ktoré viedli k rozhodnutiu Komisie, ale skôr skutočnosť, že sťažovateľ nepredložil dokumenty potrebné na hodnotenie záverečnej správy, ktoré sa od neho požadovali.

Projekt „Multimedia – The Leading Edge“, ktorý realizovala Islandská univerzita a na ktorý sa odvoláva sťažovateľ, nepredstavoval žiadne ťažkosti, pokiaľ ide o jeho hodnotenie, a to ani z hľadiska jeho obsahu, ani z finančného hľadiska.

Komisia bola vždy flexibilná, pokiaľ ide o oneskorenia pri predkladaní priebežných alebo záverečných správ, aj keď dodávatelia nepožiadali o predĺženie platnosti článku 5 ods. 2 dohody. Hoci je Komisia podľa článkov 4.1.1 a 4.3 dohody splnomocnená požadovať vrátenie všetkých súm, ktoré už boli vyplatené, ak priebežné alebo záverečné správy neboli predložené alebo boli predložené po uplynutí lehoty, prax ukázala, že túto právomoc nevykonala.

Takisto sa vždy snažila nájsť individuálne riešenia jednotlivých prípadov a zároveň zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie so všetkými príjemcami grantov v rámci programu Leonardo da Vinci. V prejednávanej veci Komisia čiastočne vyhovela žiadosti o predĺženie platnosti dohody, pričom pôvodný koniec zmluvného obdobia predĺžila o tri mesiace do 5. júla 2001. To znamenalo, že záverečná správa mala byť predložená najneskôr do 5. augusta 2001. Následne Komisia opäť poskytla sťažovateľovi dodatočný čas na predloženie priebežnej a záverečnej správy a povolila mu zaslať záverečnú správu najneskôr do 4. januára 2002. Hoci pri absencii záverečnej správy bol spis uzavretý v septembri 2002, Komisia súhlasila s preskúmaním námietok sťažovateľa a dokonca s opätovným preskúmaním spisu, ako to urobila v januári 2004, po prijatí záverečnej správy na stretnutí so zástupcom Národnej agentúry Leonardo v Bruseli. Podľa názoru Komisie preto navrhovateľ nemohol tvrdiť, že Komisia zaujala nepružný postoj, pokiaľ ide o nakladanie s jeho spisom. Bolo však dôležité objasniť, že skutočnosť, že Komisia poskytla sťažovateľovi dodatočný čas na predloženie správ, by sa nemala vykladať ako implicitná dohoda o predĺžení zmluvnej lehoty.

Z finančných tabuliek poskytnutých navrhovateľom vyplynulo, že niekoľko nákladov vzniklo mimo obdobia oprávnenosti výdavkov. Tieto náklady sa preto nemohli zohľadniť v súlade s bodom II.3.1.1 administratívnej a finančnej príručky (v ktorej sa okrem iného uvádzajú výdavky, ktoré sa považujú za neoprávnené vo všetkých prípadoch vrátane výdavkov „vzniknutých mimo zmluvného obdobia“) a v súlade s bodom 2 oddielu A prílohy III k dohode.

Predmetný projekt bol vybraný v rámci oddielu I.11. programu, ktorý sa týka návrhu a realizácie nadnárodných projektov s cieľom pomôcť zlepšiť systémy a mechanizmy odborného vzdelávania v členských štátoch (4). V prípade projektov, do ktorých je zapojených niekoľko krajín, je nevyhnutné, aby sa „nadnárodný“ charakter zachoval počas trvania projektu a aby dodávatelia boli schopní poskytnúť o tom dôkaz. V tomto prípade bola realizácia projektu zverená islandskému subjektu, t. j. sťažovateľovi, ktorý zabezpečil spoluprácu dánskych a holandských partnerov a s ktorým podpísal zmluvy o partnerstve.

Z posledného hodnotenia záverečnej správy, ktoré bolo dokončené v apríli 2005, vyplynulo, že napriek upomienkam Komisie stále chýba niekoľko finančných dokumentov. Sťažovateľ nepredložil podporné dokumenty týkajúce sa nákladov, ktoré vznikli počas obdobia oprávnenosti jeho vlastnou organizáciou, ani tie isté dokumenty od jeho dánskeho partnera. „Tabuľka III“, ktorú mal podpísať dánsky partner sťažovateľa, nebola nikdy zaslaná Komisii. Podpísané boli len dokumenty týkajúce sa holandského partnera, ktoré boli Komisii doručené 30. januára 2004. Komisia po listoch sťažovateľa z 22. júla a 8. decembra 2003, ktoré reagovali na ukončenie projektu, požiadala sťažovateľa, aby jej poskytol chýbajúce finančné tabuľky a podporné dokumenty. Sťažovateľ to však nemohol urobiť.

Komisia sa odvolala na vyhlásenia sťažovateľa, že za poskytnutie požadovaných dokumentov Komisii by mali byť zodpovední jej partneri. V tejto súvislosti Komisia pripomenula, že podľa administratívnej a finančnej príručky, ku ktorej sa sťažovateľ prihlásil, nesie dodávateľ výhradnú právnu a finančnú zodpovednosť za realizáciu, monitorovanie a finančné riadenie projektu. Bod 3 prílohy IV k dohode, ktorý sa týka vzťahov medzi dodávateľmi a ich partnermi, je dostatočne explicitný: dodávateľ je jedinou osobou zodpovednou voči Komisii za realizáciu projektu (bod 3.1). Dodávateľ nesmie za žiadnych okolností zadať finančné a všeobecné riadenie projektu subdodávateľom (článok 6 dohody). Hoci Komisia vedela o snahách sťažovateľa získať finančné dokumenty od svojich partnerov, ako to dokazuje najmä fax zo 7. augusta a e-mail z 30. septembra 2003, nemohla sťažovateľovi dovoliť obviňovať svojich partnerov z jeho nedostatkov, ako to sťažovateľ urobil vo svojom liste z 24. januára 2004. Komisia mohla len vyzvať sťažovateľa, aby podnikol kroky proti svojmu dánskemu partnerovi, s ktorým podpísal dohodu o partnerstve.

V odpovedi na vyhlásenia sťažovateľa, že záverečnú správu predložil v septembri 2001, Komisia zdôraznila, že ak by to tak bolo, sťažovateľ by meškal len jeden mesiac v porovnaní s dátumom stanoveným na predloženie záverečnej správy (t. j. 5. august 2001, ktorý bol stanovený, keď Komisia súhlasila s predĺžením zmluvného obdobia). Sťažovateľ by sa preto pri realizácii projektu nemusel riadiť odporúčaním národnej agentúry programu Leonardo, keďže projekt by bol dokončený v lehote stanovenej v dohode o grante. Vzhľadom na to, že Komisia nedostala záverečnú správu k tomuto dátumu, 30. novembra 2001 informovala sťažovateľa, že mu poskytla viac času na predloženie záverečnej správy (t. j. pred 4. januárom 2002). Ak sťažovateľ, ako tvrdil, skutočne poslal záverečnú správu v septembri 2001, mal byť prekvapený, že mu bol poskytnutý dodatočný čas.

Komisia nevylúčila možnosť, že sťažovateľ mohol požiadať Národnú agentúru pre program Leonardo o radu. Podľa názoru Komisie sa zdá, že poradenstvo poskytnuté agentúrou sa obmedzilo na povzbudenie sťažovateľa, aby pokračoval v projekte, hoci zmluvné obdobie už uplynulo. Agentúra preto nenaznačovala, že sťažovateľ by mohol byť oslobodený od svojej povinnosti poskytnúť dôkazy o nákladoch súvisiacich s projektom. V každom prípade agentúra nebola schopná vyjadriť takéto názory. Agentúra nemá žiadne riadiace právomoci, keďže tieto právomoci patria výlučne Komisii.

Komisia opätovne zdôraznila, že nie skutočnosť, že záverečná správa bola predložená po uplynutí lehoty alebo že projekt bol realizovaný oneskorene, odôvodňovala jej rozhodnutie požiadať o čiastočné vrátenie grantu, ale skôr skutočnosť, že finančné tabuľky a podporné dokumenty neboli zahrnuté do záverečnej správy. Rozhodnutie Komisie preto nebolo ovplyvnené žiadnou radou, ktorú by mohla poskytnúť národná agentúra programu Leonardo. Ak by agentúra odporučila sťažovateľovi ukončiť projekt, sťažovateľ by musel vrátiť vyplatenú zálohu.

Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa o kópie dokumentov týkajúcich sa účasti partnerov projektu, Komisia zdôraznila, že nemá priamy kontakt s partnermi sťažovateľa. Všetky dokumenty, ktoré Komisia dostala od partnerov, pochádzali od sťažovateľa, ktorý je dodávateľom a jediným partnerom. Vzťahy medzi dodávateľom a jeho zmluvnými stranami sa riadili bodom 3 prílohy IV k dohode a bodom II.11. administratívnej a finančnej príručky. Úlohou Komisie je len poskytnúť dodávateľovi štandardnú zmluvu, a nie prinútiť partnerov, aby ju podpísali. Dodávateľ je depozitárom originálu zmluvy. Podľa bodu II.11 ods. 3 administratívnej a finančnej príručky:

„Práva a povinnosti dodávateľa na jednej strane a partnera na strane druhej musia byť formalizované v zmluve, v ktorej sa vo všeobecnosti stanoví, že obe strany dodržiavajú dohodu uzavretú medzi dodávateľom a Komisiou. V prílohe I k príručke dodávateľ uvádza minimálne ustanovenia, ktoré musí zmluva obsahovať.“

Sťažovateľ by preto mal mať k dispozícii originály zmluvy, ktorú podpísal so svojimi dánskymi a holandskými partnermi, a všetky dokumenty prijaté od svojich partnerov, z ktorých Komisii zaslal len kópiu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia potvrdila, že sa domnieva, že sťažovateľ nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení dohody a administratívnej a finančnej príručky týkajúcich sa oprávnených výdavkov a obsahu záverečnej správy, ktorá obsahovala aj finančnú správu. Potvrdila preto svoje rozhodnutie vymôcť od sťažovateľa sumu 54 791,46 EUR v súlade so závermi svojho posledného hodnotenia projektu z 29. apríla 2005.

Pripomienky sťažovateľa

Pripomienky sťažovateľa možno zhrnúť takto.

Navrhovateľ v súhrne zopakoval svoje pôvodné tvrdenie a tvrdenie. Zdôraznila však, že ako Komisia uznala vo svojom stanovisku, jedinými finančnými dokumentmi, ktoré neboli riadne vypracované, boli dokumenty týkajúce sa partnerov sťažovateľa v Dánsku a Holandsku. V tejto súvislosti však sťažovateľ zdôraznil, že ako uznala aj Komisia, pridelenie grantu bolo podmienené založením takéhoto partnerstva. Sťažovateľ by nemohol realizovať projekt nadnárodného charakteru bez účasti partnerov v zahraničí.

Sťažovateľ ďalej poznamenal, že Komisia vo svojom stanovisku preukázala, že si je vedomá početných pokusov sťažovateľa získať potrebnú dokumentáciu od svojich partnerov. Zdalo sa tiež, že sa uznalo, že sťažovateľ včas pridelil svojim partnerom ich zodpovedajúcu časť grantu. Sťažovateľ teda nemal prospech z tej časti grantu, ktorú mali jeho partneri dostať. Napriek uvedeným skutočnostiam sa žiadosť Komisie o náhradu týkala súm, ktoré sťažovateľ vyplatil svojim partnerom. Vzhľadom na nadnárodný charakter projektu mal sťažovateľ oprávnené očakávania, že partneri budú niesť zodpovednosť za svoju časť projektu.

Komisia vychádzala z vymedzenia pojmu „dodávateľ“ uvedeného v administratívnej a finančnej príručke, ktorá bola pripojená k dohode. Sťažovateľ však v relevantnom čase nemal právne zastúpenie, a preto si nebol plne vedomý významu jednotlivých príloh. Sťažovateľ sa preto domnieval, že by bolo možné navrhnúť, aby Komisia v čase podpisu dala sťažovateľovi konkrétne pokyny v tejto veci.

Zásada proporcionality sa nepovažuje len za osvedčený administratívny postup, ale predstavuje aj zásadu práva ES. Zdá sa, že Komisia v tomto prípade nevyužila svoje právomoci primeraným spôsobom.

Sťažovateľ ďalej nesúhlasil s tvrdením Komisie, že neposkytla dôkaz o nákladoch súvisiacich s projektom. Podľa jej názoru boli takéto dôkazy predložené napriek tomu, že časť nákladov bola vynaložená mimo pôvodného zmluvného obdobia. V tomto prípade by bolo rozumné predpokladať, že Komisia vykonala svoje hodnotenie primeraným spôsobom, berúc do úvahy, že projekt bol dokončený a konečný výsledok sa považoval za uspokojivý. Nemožno teda pripustiť, že predĺženie lehoty na dodanie konečného výrobku by nemalo mať vplyv na to, ktoré dokumenty boli oprávnené na posúdenie nákladov. Ak by predĺženie konečnej lehoty nemalo žiadny vplyv na to, ktoré náklady boli oprávnené na náhradu, predĺženie ako také by bolo neplatné a bez akéhokoľvek právneho významu.

Navrhovateľ poukázal na to, že Komisia sa nevyjadrila k vyhláseniam navrhovateľa týkajúcim sa opravy predložených finančných tabuliek. Pripomenula, že keď boli Komisii predložené pôvodné finančné tabuľky, navrhovateľ nevymazal údaje, ktoré sa použili ako príklady na vyplnenie tabuľky. Podľa názoru sťažovateľa sa Komisia zámerne vyhla odvolávaniu sa na túto čestnú chybu zo strany sťažovateľa.

Navrhovateľ ďalej zastával názor, že Komisia neposkytla dostatočné dôkazy na odôvodnenie svojho tvrdenia, že jej rozhodnutie vo vzťahu k navrhovateľovi nebolo v rozpore s jeho predchádzajúcou administratívnou praxou. Sťažovateľ v tejto súvislosti vyzval ombudsmana, aby poveril Komisiu, aby mu poskytla takéto dôkazy, keďže v prípade jeho absencie nemohol toto vyhlásenie posúdiť.

Sťažovateľ trval na tom, že usmernenia Národnej agentúry pre program Leonardo ju viedli k predpokladu, že okolnosti, ako sú okolnosti v danom prípade, nie sú nezvyčajné, a preto by neviedli k vráteniu grantu. Ak by ju agentúra nepovzbudila, aby pokračovala v projekte, hoci sa predpokladali oneskorenia pri jeho dokončení (a teda aj pri predkladaní finančných dokumentov), sťažovateľ by vrátil grant pred vyplatením súm svojim partnerom. Právomoci národnej agentúry vyjadriť takýto názor, hoci aj sporný, mali vplyv na správanie sťažovateľa. Sťažovateľ požiadal o radu agentúru, ktorá konala ako zástupca Komisie, a táto rada mu bola poskytnutá.

Sťažovateľ napokon poznamenal, že Komisia ako právny základ svojho rozhodnutia požiadať o náhradu uviedla články 4.2 a 5, ako aj článok 9 prílohy II k dohode. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že v článku 4 ods. 2 dohody sa ako právny základ pre náhradu osobitne odkazuje na článok 192 ods. 5 Zmluvy o ES. Podľa názoru sťažovateľa nemá Zmluva o ES na Islande žiadny právny účinok. Komisia preto nemohla na základe Zmluvy o ES vydať právne záväzné rozhodnutie proti islandskému subjektu.

Ďalšie otázky

Po dôkladnom zvážení stanoviska Komisie a pripomienok sťažovateľa sa ukázalo, že sú potrebné ďalšie vyšetrovania.

Žiadosť o ďalšie informácie

Ombudsmanka preto požiadala Komisiu, aby sa vyjadrila k vyhláseniam sťažovateľa, že Komisii malo byť zrejmé, že sťažovateľ sa dopustil poctivej chyby tým, že z finančných tabuliek nevymazal údaje, ktoré sa použili ako príklady na vyplnenie týchto tabuliek (a ktoré preto nezodpovedali žiadnym skutočne vzniknutým výdavkom), a či by sa táto skutočnosť mala zohľadniť s cieľom znížiť sumu, ktorú má Komisia vymôcť.

Odpoveď Komisie

Komisia po prvé poukázala na to, že uvedená chyba, ktorej sa dopustil sťažovateľ, nijako neovplyvnila jej rozhodnutie požadovať vrátenie celého grantu. Je pravda, že finančné tabuľky poskytnuté sťažovateľom obsahovali záznamy pripisované partnerovi duchov, konkrétne univerzite v Budapešti, ale výpočty sťažovateľa nezahŕňali tieto sumy, ktoré boli v tabuľkách uvedené len ako príklad.

Nie je nezvyčajné, že príjemcovia grantov nevymažú príklad z tabuliek a Komisia to v žiadnom prípade neberie proti nim.

Ako sa uvádza v liste Komisie o uzavretí z 29. apríla 2005, finančné tabuľky poskytnuté sťažovateľom boli preskúmané s maximálnou starostlivosťou. V tomto dokumente boli podrobne uvedené všetky finančné údaje získané od navrhovateľa. Zahŕňala pripomienky hodnotiteľa, ktorý poukázal na to, že náklady týkajúce sa organizácie, ktorá nebola členom partnerstva, boli uvedené pri viacerých príležitostiach. Hodnotiteľ uviedol, že tieto sumy neboli oprávnené, ale bolo dôležité poznamenať, že neboli zahrnuté do súm predložených sťažovateľom. Finančné hodnotenie vykonané Komisiou bolo preto správne a žiadnym spôsobom nepoškodzovalo sťažovateľa.

Dôvodom, prečo Komisia vydala príkaz na vymáhanie takmer celého grantu, bolo, že sťažovateľ nesplnil požiadavku poskytnúť primerané podporné dôkazy o vzniknutých výdavkoch, najmä pokiaľ ide o jeho partnerov, na ktorých sa navyše mohol obrátiť so žiadosťou o náhradu.

Komisia bola mimoriadne flexibilná pri rokovaniach so sťažovateľom, ktorému sa podarilo s podporou Islandskej národnej agentúry znovu otvoriť hodnotenie svojho projektu. Hoci prvá verzia záverečnej správy zaslanej Komisii 15. júna 2003 neobsahovala žiadne podpísané finančné tabuľky, Komisia prijala novú verziu v januári 2004 a projekt bol následne prehodnotený. Komisia však bola nútená konštatovať, že finančné dokumenty, ktoré požadovala, stále chýbajú.

Sťažovateľ si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú z ustanovení zmluvy a administratívnej a finančnej príručky o oprávnených výdavkoch a obsahu záverečnej správy, ktorá obsahuje aj finančnú správu.

Komisia preto dospela k záveru, že čestná chyba sťažovateľa nijako neovplyvnila výpočet sumy, ktorá sa má vymôcť, a potvrdila svoje rozhodnutie vymôcť sumu 54 791,49 EUR (plus úroky) v súlade so závermi svojho konečného hodnotenia projektu z 29. apríla 2005. Sťažovateľ však mal naďalej možnosť požadovať náhradu škody od svojich zmluvných partnerov.

Pripomienky sťažovateľa

Odpoveď Komisie bola postúpená sťažovateľovi s výzvou na predloženie pripomienok. Sťažovateľ nepredložil žiadne pripomienky.

ROZHODNUTIE

1 Úvodná poznámka týkajúca sa rozsahu vyšetrovania ombudsmana z vlastnej iniciatívy

1.1 Ombudsman poukazuje na to, že podľa článku 195 Zmluvy o ES je oprávnený prijímať sťažnosti "týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií alebo orgánov Spoločenstva". Ombudsman sa domnieva, že k nesprávnemu úradnému postupu dochádza, keď verejný orgán nekoná v súlade s pravidlom alebo zásadou, ktoré sú preň záväzné (6). Nesprávny úradný postup teda možno konštatovať aj v súvislosti s plnením záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv uzavretých inštitúciami alebo orgánmi Spoločenstiev.

1.2 Ombudsman sa však domnieva, že rozsah preskúmania, ktoré môže v takýchto prípadoch vykonať, je nevyhnutne obmedzený. Ombudsman sa predovšetkým domnieva, že v prípade sporu by sa nemal snažiť určiť, či došlo k porušeniu zmluvy ktoroukoľvek zo strán. Touto otázkou by sa mohol účinne zaoberať len príslušný súd, ktorý by mal možnosť vypočuť si argumenty účastníkov týkajúce sa príslušného vnútroštátneho práva a posúdiť protichodné dôkazy o akýchkoľvek sporných skutkových otázkach.

1.3 Ombudsman sa preto domnieva, že vo veciach týkajúcich sa zmluvných sporov je oprávnený obmedziť svoje vyšetrovanie na preskúmanie toho, či mu inštitúcia alebo orgán Spoločenstva poskytol koherentné a primerané vysvetlenie právneho základu svojho konania a prečo sa domnieval, že jeho názor na zmluvné postavenie je odôvodnený. Ak je to tak, ombudsman dospeje k záveru, že jeho vyšetrovanie neodhalilo prípad nesprávneho úradného postupu. Týmto záverom nie je dotknuté právo strán na to, aby ich zmluvný spor preskúmal a záväzne vyriešil príslušný súd.

2 Tvrdenie o nespravodlivosti

2.1 Sťažovateľ, stredná škola na Islande, a jej dvaja partneri (jeden v Holandsku a druhý v Dánsku) vypracovali "Program odbornej prípravy pre spracovateľov v chemickom spracovateľskom priemysle" financovaný z grantu Európskej komisie Leonardo da Vinci. V roku 1998 sťažovateľ podpísal s Komisiou dohodu o grante (ďalej len „dohoda“). Na konci projektu Komisia informovala sťažovateľa, že na základe článku 4 ods. 2 a článku 5 dohody (7), ako aj článku 9 jej prílohy II (8) a pravidiel stanovených vo finančnej a administratívnej príručke (ďalej len „príručka“) musí od neho vymáhať časť grantu.

Sťažovateľ súhrnne tvrdil, že Komisia konala nespravodlivo.

Sťažovateľ tvrdil, že príkaz na vymáhanie by sa mal zrušiť alebo znížiť v súlade s tabuľkou neoprávnených nákladov.

2.2 Komisia vo svojom stanovisku stručne uviedla, že svoj príkaz na vymáhanie založila na skutočnosti, že sťažovateľ nedodržal ustanovenia " (...) ZMLUVY č. IS/98/1/72002/PI/I.1.1.a/FPI (...) medzi Európskym spoločenstvom (...) zastúpeným Komisiou (...) a Borgarholtsskóli - BHS"(ďalej len "dohoda") a pravidlá obsiahnuté v príručke, ktorá bola pripojená k zmluve. Tvrdila najmä, že sťažovateľ nepredložil všetky potrebné finančné dokumenty, ktoré by mohli odôvodniť náklady, ktoré vznikli sťažovateľovi a jeho partnerom počas realizácie projektu.

2.3 Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že sťažovateľ vo svojich pripomienkach odmietol tvrdenie, že Komisii neposkytol dostatočné dôkazy na potvrdenie oprávnených nákladov, ktoré mu vznikli pri realizácii projektu.

2.4 Ombudsman preto berie na vedomie uvedený rozdiel medzi Komisiou a sťažovateľom. Dôkazy, ktoré má k dispozícii, mu však neumožňujú zaujať stanovisko k tejto odlišnosti.

2.5 Predĺženie tohto skúmania uvedeného rozdielu sa však nezdá byť užitočné vzhľadom na to, že i) sťažovateľ zjavne nespochybnil skutočnosť, že chýbali finančné dokumenty týkajúce sa účasti partnerov, a že ii) podľa bodu II.3.1.1. (Oprávnenosť výdavkov) príručky, „(...) výdavky, ktoré nie sú podložené príslušnými účtovnými dokladmi a ktoré sa nenachádzajú na účte projektu [, sa považujú za neoprávnené].“(9)

2.6 V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenáva, že sťažovateľ tvrdí, že by nemal vrátiť grant, pretože:

i) nie je zodpovedný za poskytovanie dokumentov svojich partnerov Komisii;

ii) Komisia si je vedomá svojho úsilia o získanie chýbajúcich finančných dokumentov od svojich partnerov;

iii) Národná agentúra programu Leonardo, ktorá koná v mene Komisie, odporučila sťažovateľovi, aby pokračoval v práci na projekte;

iv) rozhodnutie Komisie je v rozpore s jej predchádzajúcou administratívnou praxou;

v) projekt bol dokončený a konečný výsledok sa považoval za uspokojivý;

vi) odkaz Komisie na článok 192 ods. 10 Zmluvy o ES v dohode nebol odôvodnený vzhľadom na to, že Zmluva o ES sa nevzťahuje na Island; a

vii) čestnou chybou zahrnula do svojich finančných dokumentov nesprávne informácie.

Ombudsman považuje za užitočné zaoberať sa týmto rozhodnutím odkazom na uvedené argumenty sťažovateľa jeden po druhom, ako aj na ďalšie body.

Zodpovednosť za partnerov

2.7 Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa zodpovednosti partnerov, ombudsman berie na vedomie znenie článku 6 (Subdodávky) dohody, podľa ktorého "[p]oskytovateľ nemôže za žiadnych okolností zadať finančné riadenie alebo všeobecnú správu projektu subdodávateľovi". Ombudsman berie na vedomie aj článok IV.3 (Vzťah medzi dodávateľom a partnerom) jeho prílohy IV, podľa ktorého „[p]oskytovateľ nesie voči Komisii výlučnú zodpovednosť za realizáciu projektu“.

2.8 Ombudsman preto zastáva názor, že stanovisko Komisie, podľa ktorého bol sťažovateľ sám právne a finančne zodpovedný za realizáciu, monitorovanie a finančné riadenie projektu, sa zdá byť primerané. Ombudsman preto dospel k záveru, že by sa skutočne zdalo, že v dohode sa stanovuje, že zodpovednosťou sťažovateľa je poskytnúť Komisii dokumenty potvrdzujúce vzniknuté náklady bez ohľadu na to, kto tieto náklady vynaložil, alebo zdroj odôvodňujúcich dokumentov.

2.9 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsman nedomnieva, že argument sťažovateľa, že nebol zodpovedný za poskytnutie dokumentov svojich partnerov, je opodstatnený. Berie však na vedomie obavy sťažovateľa, že by mohlo byť užitočné vopred poskytnúť zmluvným partnerom Komisie informácie o tejto otázke, a v tejto súvislosti uvedie prvú ďalšiu poznámku.

2.10 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia nezohľadnila skutočnosť, že sa pokúsila získať chýbajúce finančné dokumenty od svojich partnerov zaslaním listov a faxov. V tejto súvislosti ombudsman poznamenáva, že Komisia tvrdila, že nepochybuje o dobrej viere sťažovateľa, ale že dôvod jeho žiadosti o vymáhanie bol založený výlučne na skutočnosti, že sťažovateľ nepredložil všetky finančné dokumenty, za ktoré bol zodpovedný.

2.11 Ombudsman však poznamenáva, že Komisia navrhla, aby sťažovateľ mohol podniknúť kroky proti svojim partnerom, a najmä proti svojmu dánskemu partnerovi. V tejto súvislosti ombudsman berie na vedomie pripomienku Komisie, že sťažovateľ by mal mať k dispozícii originály zmlúv, ktoré podpísal so svojimi partnermi, z ktorých Komisii zaslal len kópiu. Vzhľadom na žiadosť sťažovateľa o pomoc Komisie v tejto súvislosti však ombudsman uvedie v tejto súvislosti ďalšiu poznámku.

Úspešné dokončenie projektu

2.12 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia mala zohľadniť skutočnosť, že projekt bol úspešne dokončený. V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenáva, že Komisia opäť tvrdila, že nepochybuje o súlade projektu s cieľmi stanovenými v dohode. Komisia namiesto toho tvrdila, že dôvod jej žiadosti o vymáhanie je založený výlučne na skutočnosti, že sťažovateľ nepredložil všetky finančné dokumenty, za ktoré bol zodpovedný.

2.13 Napriek tomu, že vyššie uvedené stanovisko Komisie je primerané a vychádza zo zmluvných ustanovení, ombudsman zastáva názor, že Komisia by mala mať na pamäti, že sťažovateľ je len stredná škola a napriek mnohým ťažkostiam pri riešení projektu ho dokázala úspešne dokončiť.

Ombudsmanka preto poznamenáva, že Komisia vždy pomáhala sťažovateľovi pri jeho rokovaniach s projektom: napríklad informovala sťažovateľa, že finančné dokumenty chýbajú pri rôznych príležitostiach; poskytla sťažovateľovi dve predĺženia a dvakrát pozastavila postup vymáhania a opätovne preskúmala spis. Ombudsman oceňuje postoj Komisie a verí, že bude môcť sťažovateľovi viac pomôcť. Ombudsman preto odkazuje na svoju druhú ďalšiu poznámku.

Národná agentúra Leonardo

2.14 Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa informácií, ktoré mu poskytla národná agentúra Leonardo, že môže pokračovať v plánovanej práci na projekte bez ohľadu na nedodržanie zmluvného obdobia, ombudsman poznamenáva, že sťažovateľ chápal agentúru ako subjekt priamo prepojený s Komisiou.

2.15 Ombudsman však poznamenáva, že vyššie uvedené vyhlásenia sťažovateľa týkajúce sa poradenstva vyžiadaného od Národnej agentúry pre program Leonardo sa týkajú oneskorenia, ktoré sťažovateľovi vzniklo pri realizácii projektu. V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenáva, že podľa názoru Komisie, ak by národná agentúra programu Leonardo odporučila sťažovateľovi pokračovať v projekte aj napriek uplynutiu zmluvného obdobia, neznamená to, že sťažovateľ bol oslobodený od povinnosti predložiť dôkazy o nákladoch súvisiacich s projektom. Ombudsman považuje tento názor za primeraný (11).

2.16 Ombudsman poznamenáva, že podľa Komisie agentúra nemá žiadne riadiace právomoci, ale domnieva sa, že určenie agentúry by mohlo odôvodnene naznačovať, že národná agentúra Leonardo je orgán s právomocou poskytovať poradenstvo týkajúce sa projektov programu Leonardo. Ombudsman preto odkazuje na svoju prvú ďalšiu pripomienku v tejto súvislosti.

Predchádzajúca administratívna prax: prípad univerzity

2.17 Sťažovateľ sa odvolal na iný prípad projektu vypracovaného Islandskou univerzitou, ktorý napriek tomu, že bol dodaný mimo zmluvného časového rámca (vrátane jednoročného odkladu), neviedol k žiadnej žiadosti o úhradu zo strany Komisie. V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenáva, že v tomto prípade sa zdá, že Komisia nežiadala o úhradu z dôvodu oneskorenia pri realizácii projektu alebo pri predkladaní správ, ale z dôvodu nepredloženia príslušných finančných dokumentov sťažovateľom. Komisia zdôraznila, že projekt, ktorý vypracovala Islandská univerzita, v žiadnom prípade nepredstavoval žiadne ťažkosti, pokiaľ ide o jeho hodnotenie.

2.18 Ombudsman berie na vedomie žiadosť sťažovateľa adresovanú ombudsmanovi, aby poveril Komisiu, aby poskytla dôkazy potvrdzujúce jej stanovisko, že v tomto prípade to nebolo v rozpore s jej predchádzajúcou administratívnou praxou. Vzhľadom na vysvetlenia, ktoré Komisia poskytla na odôvodnenie svojho rozhodnutia požiadať o náhradu, sa však ombudsmanka domnieva, že sťažovateľovi sa nepodarilo preukázať, že okolnosti prípadu týkajúceho sa Islandskej univerzity, pokiaľ ide o omeškanie, možno porovnať s okolnosťami tohto prípadu, ktorý sa týka chýbajúcich finančných dokumentov.

O otázke uplatniteľnosti článku 192 ods. 12 Zmluvy o ES

2.19 Ombudsman ďalej poznamenáva, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti súhrnne tvrdil, že Zmluva o ES nemá na Islande žiadnu právnu silu. V dôsledku toho rozhodnutie Komisie vymáhať grant Leonardo od islandského subjektu nebolo možné vymáhať podľa článku 192 ods. 13 Zmluvy o ES, na ktorý sa odvoláva článok 4 ods. 2 dohody (14).

2.20 V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenáva, že Komisia vo svojom stanovisku na tento bod neodpovedala. Zdôrazňuje však, že sťažovateľ podpísal dohodu z vlastnej vôle. Mohlo by byť užitočné poukázať aj na všeobecne známu skutočnosť, že právo EHP vo všeobecnosti odráža právo EÚ.

Úprimná chyba sťažovateľa

2.21 Ombudsman požiadal Komisiu o ďalšie informácie v súvislosti s čestnou chybou sťažovateľa spočívajúcou v tom, že z finančných tabuliek nevymazal údaje, ktoré sa použili ako príklady na vyplnenie týchto tabuliek (a ktoré preto nezodpovedali žiadnym skutočne vzniknutým výdavkom). Komisia vo svojej replike stručne uviedla, že výpočty vykonané sťažovateľom neobsahovali takéto údaje, a preto ich nebolo možné zohľadniť na účely zníženia sumy, ktorá sa má vymáhať. Vzhľadom na vysvetlenie Komisie, a najmä na skutočnosť, že sťažovateľ neposkytol žiadne dôkazy, ktoré by mohli toto vysvetlenie spochybniť, ombudsmanka zastáva názor, že žiadne ďalšie vyšetrovanie tohto aspektu sťažnosti nie je odôvodnené.

3 Záver

Z dôvodov uvedených v bodoch 2.9, 2.11, 2.13, 2.15 a 2.18 ombudsman nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu Komisie, pokiaľ ide o argumenty sťažovateľa týkajúce sa i) zodpovednosti jeho partnerov; ii) posúdenie projektu Komisiou; iii) usmernenia Národnej agentúry programu Leonardo; a iv) predchádzajúcu administratívnu prax Komisie. Z dôvodov uvedených v bodoch 2.20 a 2.21 sa ombudsman domnieva, že nie je opodstatnené žiadne ďalšie vyšetrovanie argumentov sťažovateľa týkajúcich sa uplatniteľnosti Zmluvy o ES na Island a chyby, ktorej sa dopustil pri vypĺňaní finančných tabuliek. Ombudsman preto prípad uzatvára.

Predseda Komisie bude o tomto rozhodnutí informovaný.

ĎALŠIE POZNÁMKY

1. Komisia by mohla zvážiť a) jasné vysvetlenie príjemcom grantov programu Leonardo (buď v príručke, alebo v samostatnom hárku pripojenom k dohodám o grante), že príjemcovia týchto grantov sú zodpovední za všetku dokumentáciu týkajúcu sa partnerstva, ktorá sa má predložiť Komisii, ako aj b) riadne poradenstvo národným agentúram programu Leonardo s cieľom informovať príjemcov dohôd o grante alebo rozhodnutí o grante, že agentúry nemajú riadiace právomoci, alebo poskytovať záväzné poradenstvo.
2. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ je len stredná škola, ombudsman verí, že Komisia by mu mohla ďalej pomáhať pri poskytovaní kópií vyhlásení o partnerstve podpísaných medzi sťažovateľom a jeho partnermi a/alebo s ďalším poradenstvom alebo opatreniami určenými na zníženie škodlivosti vymáhania.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Ombudsman chápe odkazy na „článok 192 Zmluvy o ES“ ako odkazy na číslovanie Zmluvy o ES pred nadobudnutím platnosti prečíslovania ustanoveného v Amsterdamskej zmluve. Ombudsman preto chápe tento odkaz ako odkaz na článok 256 Zmluvy o ES, ktorý stanovuje:

„Rozhodnutia Rady alebo Komisie, ktorými sa ukladá peňažný záväzok iným osobám ako štátom, sú vykonateľné.

Vymáhanie sa riadi predpismi občianskeho práva procesného platnými v štáte, na území ktorého sa vykonáva. Doložku vykonateľnosti pripojí k rozhodnutiu len formálnym overením pravosti rozhodnutia vnútroštátny orgán, ktorý na tento účel určí vláda každého členského štátu a oznámi ju Komisii a Súdnemu dvoru.

Po splnení týchto formálnych náležitostí na žiadosť dotknutej strany môže táto strana pristúpiť k exekúcii v súlade s vnútroštátnym právom tak, že vec predloží priamo príslušnému orgánu.

Výkon rozhodnutia možno pozastaviť len rozhodnutím Súdneho dvora. Súdy dotknutej krajiny však majú právomoc rozhodovať o sťažnostiach, že výkon rozhodnutia sa uskutočňuje nezákonným spôsobom.“

(2) Pozri poznámku pod čiarou č. 1.

(3) Pozri poznámku pod čiarou č. 1.

(4) Rozhodnutie Rady 94/819 zo 6. decembra 1994, ktorým sa ustanovuje akčný program na vykonávanie politiky Európskeho spoločenstva v oblasti odborného vzdelávania (Ú. v. ES L 340, 1994, s. 8; Mim. vyd. 05/001, s. 219).

(5) Pozri poznámku pod čiarou č. 1.

(6) Pozri výročnú správu za rok 1997, s. 22 a nasl.

(7) Podľa článku 4 (Podmienky platby) dohody (poskytnuté Komisiou so svojím stanoviskom a postúpené sťažovateľovi s výzvou na predloženie pripomienok): "(...) 4.2 Všetky platby sa považujú za preddavky až do schválenia záverečnej správy a príslušného výkazu výdavkov. Konečnú výšku grantu stanoví Komisia po preskúmaní konečných finančných účtov a správ na základe oprávnenosti výdavkov. Ak je suma prijatá dodávateľom vyššia ako konečná suma grantu, Komisia bude požadovať vrátenie (vymáhanie) prebytku. Rozhodnutie Komisie o vymáhaní takéhoto preplatku je vykonateľné podľa článku 192 zmluvy. V prípade nezaplatenia sa z dlžnej sumy bude účtovať úrok podľa sadzby uplatňovanej Európskou centrálnou bankou (ECB) na transakcie v eurách platnej v deň splatenia, zvýšenej o jeden a pol percentuálneho bodu. Komisia môže vymáhať aj sumy, ktoré má dodávateľ zaplatiť, a to tak, že ich započíta voči sumám, ktoré mu dlhuje Komisia.“

V článku 5 (Správy a iné dokumenty) dohody sa stanovuje, že: Dodávateľ musí predložiť Komisii tieto správy: 5.1.1 v prípade 24-mesačných projektov: predbežnú správu za obdobie od 1. decembra 1998 do 5. februára 2000, ktorú musí GR XXII dostať najneskôr do 5. apríla 2000; záverečnú správu vzťahujúcu sa na celé obdobie platnosti tejto dohody, ktorú musí GR XXII dostať najneskôr do 5. júla 2001 (...). 5.2 Každá žiadosť o predĺženie lehoty na predloženie správ uvedenej v článku 5.1 musí byť podaná písomne a predložená Komisii na schválenie.“

(8) Podľa článku 9 (Právomoc) prílohy II (Všeobecné podmienky uplatniteľné na zmluvy Európskych spoločenstiev – Pilotné projekty a projekty prieskumu a analýzy) k dohode: „Dodávateľ môže podať sťažnosť proti rozhodnutiam Komisie týkajúcim sa uplatňovania alebo výkladu ustanovení zmluvy vrátane jej príloh na Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev a v prípade odvolania na Súdny dvor Európskych spoločenstiev.“

(9) Príručku poskytla Komisia spolu so svojím stanoviskom a postúpila ju sťažovateľovi s výzvou na predloženie pripomienok.

(10) Pozri poznámku pod čiarou č. 1.

(11) V tejto súvislosti ombudsman berie na vedomie bod II.3.1.1. (Oprávnenosť výdavkov) príručky, podľa ktorej: „(...) Niektoré výdavky sa budú vo všetkých prípadoch považovať za neoprávnené, najmä: (...) výdavky, ktoré nie sú podložené príslušnými účtovnými dokladmi a ktoré nie sú uvedené na účte projektu (...).“

(12) Pozri poznámku pod čiarou č. 1.

(13) Pozri poznámku pod čiarou č. 1.

(14) Podľa článku 4 (Platobné podmienky) dohody (poskytnuté Komisiou so svojím stanoviskom a postúpené sťažovateľovi s výzvou na predloženie pripomienok): Všetky platby sa považujú za preddavky až do schválenia záverečnej správy a príslušného výkazu výdavkov. Konečnú výšku grantu stanoví Komisia po preskúmaní konečných finančných účtov a správ na základe oprávnenosti výdavkov. Ak je suma prijatá dodávateľom vyššia ako konečná suma grantu, Komisia bude požadovať vrátenie (vymáhanie) prebytku. Rozhodnutie Komisie o vymáhaní takéhoto preplatku je vykonateľné podľa článku 192 zmluvy. V prípade nezaplatenia sa z dlžnej sumy bude účtovať úrok podľa sadzby uplatňovanej Európskou centrálnou bankou (ECB) na transakcie v eurách platnej v deň splatenia, zvýšenej o jeden a pol percentuálneho bodu. Komisia môže vymáhať aj sumy, ktoré má dodávateľ zaplatiť, a to tak, že ich započíta voči sumám, ktoré mu dlhuje Komisia.“