V Štrasburgu 8. apríla 2008

Vážený pán X,

V októbri 2005 ste podali sťažnosť Európskemu ombudsmanovi proti Európskej komisii. Vaša sťažnosť sa týkala toho, ako Komisia riešila sťažnosť, ktorú ste jej 29. marca 2003 predložili vy, konajúc v mene vášho klienta, pána Y.

Dňa 20. decembra 2005 som postúpil sťažnosť predsedovi Komisie a požiadal som ho, aby do konca marca 2006 predložil svoje stanovisko.

Dňa 6. apríla 2006 Komisia informovala môj sekretariát o oneskoreniach pri príprave viacerých stanovísk k sťažnostiam vrátane Vášho stanoviska. Dňa 11. apríla 2006 som Komisii povolil predĺženie lehoty do 31. mája 2006. Dňa 29. mája 2006 mi Komisia zaslala svoje stanovisko, ktoré som Vám zaslal 1. júna 2006 s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Svoje pripomienky ste predložili 14. júla 2006.

Dňa 6. apríla 2008 Vás moje útvary telefonicky kontaktovali s cieľom ospravedlniť sa za omeškanie pri riešení Vášho prípadu a informovať Vás, že preskúmanie Vášho spisu bolo ukončené.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Podľa sťažovateľa boli relevantné skutočnosti zhrnuté takto:

Dňa 25. apríla 2003 sťažovateľ v mene svojho klienta, pána Y, napísal generálnemu sekretariátu Európskej komisie. Sťažovateľ v tomto liste požiadal generálny sekretariát, aby ho informoval o tom, kto bude príslušný na riešenie možných porušení nariadenia Rady (ES) č. 1347/2000 z 29. mája 2000 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností k spoločným deťom manželov (1) (ďalej len "nariadenie 1347/2000"). Generálny tajomník vo svojej odpovedi informoval sťažovateľa, že príslušným útvarom na riešenie príslušnej otázky je Generálne riaditeľstvo Komisie (ďalej len „GR“) pre spravodlivosť a vnútorné veci.

Dňa 29. mája 2003 sťažovateľ napísal Komisii, že nemecké orgány nesprávne uplatnili nariadenie č. 1347/2000. V tejto súvislosti poukázal na to, že v decembri 1999 klient sťažovateľa, taliansky štátny príslušník, a jeho bývalý manžel, nemecký štátny príslušník, začali rozvodové konanie na talianskom súde (tribunale). Taliansky súd udelil otcovi dočasnú starostlivosť o deti páru. Toto rozhodnutie o opatrovníckom práve bolo právoplatné rozsudkom „A“. Medzitým v auguste 1999 jeho bývalá manželka, ktorá v tom čase odviedla deti do Nemecka, začala súdne konanie na súde (Amtsgericht) v E. (Nemecko) s cieľom získať opatrovnícke právo k deťom. Dňa 5. januára 2001 Amtsgericht vyhlásil žalobu za neprípustnú z dôvodu, že na talianskom súde prebieha konanie. Proti tomuto rozhodnutiu bolo podané odvolanie na Oberlandesgericht N. (Nemecko), ktorý vo svojom rozsudku priznal matke starostlivosť o deti.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti Komisii tvrdil, že Oberlandesgericht N. mal vyhlásiť, že nie je spôsobilý zaoberať sa prípadom, keďže iný príslušný súdny orgán v Taliansku sa už zaoberal otázkou starostlivosti o deti. V dôsledku toho nemecké orgány porušili články 11, 17 a 19 nariadenia 1347/2000 (2).

Sťažovateľ ďalej tvrdil, že z článku 37 nariadenia č. 1347/2000 vyplýva, že nariadenie č. 1347/2000 má prednosť pred „Haagskym dohovorom“ z 25. októbra 1980 (3) a pred „Luxemburským dohovorom“ z 20. mája 1980 (4) (obe sa podľa názoru sťažovateľa nesprávne odvolával Oberlandesgericht of N.).

Listom zo 4. augusta 2003 Komisia informovala sťažovateľa o svojom zámere uzavrieť prípad, keďže podľa jej názoru nemecké orgány neporušili nariadenie č. 1347/2000. Sťažovateľ bol vyzvaný, aby do jedného mesiaca od doručenia listu predložil ďalšie pripomienky.

Dňa 10. septembra 2003 sťažovateľ zaslal Komisii svoje pripomienky. Vo svojich pripomienkach vyjadril nesúhlas s rozhodnutím Komisie ukončiť vyšetrovanie jeho sťažnosti. Keďže sťažovateľ nedostal od inštitúcie žiadnu odpoveď, napísal 10. novembra 2003 Komisii ďalší list, v ktorom žiadal, aby bol informovaný o vývoji v súvislosti so svojou sťažnosťou.

Dňa 20. novembra 2003 Komisia zaslala sťažovateľovi list so žiadosťou. Sťažovateľ bol informovaný, že vzhľadom na i) zložitosť otázok uvedených v jeho sťažnosti a ii) nový argument predložený v jeho liste z 10. septembra 2003 týkajúci sa odmietnutia nemeckých orgánov uznať a vykonať rozsudok vydaný talianskym tribunálom v apríli 2002 (5) bol jeho prípad stále predmetom vyšetrovania. Komisia ďalej uviedla, že sťažovateľ dostane odpoveď čo najskôr, najneskôr však do šiestich týždňov. Sťažovateľovi však nebola v tejto lehote zaslaná žiadna odpoveď. Sťažovateľ zaslal 26. marca 2004 a 22. apríla 2004 Komisii dve správy, po ktorých nasledoval list z 18. mája 2004, v ktorom uviedol, že v súlade s obsahom listu Komisie z 20. novembra 2003 mal dostať odpoveď týkajúcu sa jeho prípadu. Sťažovateľ požiadal o túto odpoveď.

Dňa 5. júla 2004 Komisia odpovedala sťažovateľovi a potvrdila svoje rozhodnutie, ktoré oznámila v liste zo 4. augusta 2003, uzavrieť jeho prípad. Komisia ďalej dodala, že s cieľom vykonať podrobnejšiu analýzu prípadu bol jej právny servis požiadaný o poskytnutie stanoviska k prípadu a že sťažovateľ dostane odpoveď hneď, ako inštitúcia vykoná ďalšie preskúmanie jeho spisu.

Podľa sťažovateľa mu Komisia neposkytla žiadnu ďalšiu odpoveď.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predloženej 10. októbra 2005 tvrdil, že Komisia mu stále neposkytla odpoveď, ktorú prisľúbila vo svojom liste z 5. júla 2004.

Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mu mala poskytnúť koherentnú a dostatočnú odpoveď v súvislosti s i) pripomienkami, ktoré uviedol vo svojom liste z 10. septembra 2003, a ii) údajnými porušeniami nariadenia č. 1347/2000 zo strany Nemecka.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Stanovisko Komisie možno zhrnúť takto.

Komisia pripomenula faktické aspekty prípadu a výmenu korešpondencie medzi jej útvarmi a sťažovateľom.

Komisia zdôraznila, že vo svojom liste zo 4. augusta 2003 poskytla sťažovateľovi podrobné vysvetlenie dôvodov, prečo nemecké orgány neporušili právo Spoločenstva, a informovala ho o svojom úmysle ukončiť vyšetrovanie sťažovateľa, ktoré jej bolo predložené.

Sťažovateľ, nespokojný s touto odpoveďou, znovu napísal Komisii 10. septembra 2003. Sťažovateľ spochybnil právne argumenty predložené Komisiou a zopakoval svoju sťažnosť, že nemecké orgány porušili právo Spoločenstva. Uviedol tiež, že nemecké orgány neoprávnene odmietli uznať a vykonať rozsudok talianskeho Tribunale z apríla 2002 .

Komisia vo svojej odpovedi z 5. júla 2004 informovala sťažovateľa o svojom zámere zachovať svoje rozhodnutie uzavrieť jeho prípad. Vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré sťažovateľ predložil vo svojom liste z 10. septembra 2003 týkajúcom sa otázky uznania a výkonu rozsudku talianskeho tribunálu zo 4. apríla 2002, však Komisia informovala sťažovateľa, že sa musí poradiť so svojím právnym servisom, aby mu poskytla podrobnejšiu odpoveď. Komisia vo svojom stanovisku ombudsmanovi poznamenala, že podrobná odpoveď bola sťažovateľovi zaslaná v máji 2006.

Kópia tejto odpovede bola pripojená k stanovisku Komisie zaslanému ombudsmanovi. V tomto stanovisku Komisia zdôraznila, že v prípade sťažovateľa treba identifikovať dva aspekty. Prvá sa týkala právomoci nemeckých súdov, pokiaľ ide o rodičovské práva a povinnosti k deťom klienta sťažovateľa. V tejto súvislosti Komisia uviedla, že na základe informácií poskytnutých sťažovateľom v jeho sťažnosti sa ukázalo, že súdne konanie vo veci rozvodu medzi klientom sťažovateľa a jeho bývalou manželkou a rodičovských práv a povinností k ich dvom deťom sa začalo v júni 1999 na talianskom Tribunale. Keďže súdne konanie sa začalo pred nadobudnutím účinnosti nariadenia 1347/2000 1. marca 2001, uvedené nariadenie 1347/2000 sa neuplatňovalo. Nemecké orgány ju preto v prejednávanej veci nemohli porušiť.

Druhý aspekt sťažnosti sťažovateľa sa týkal odmietnutia N. Oberlandsgericht vykonať rozsudok vydaný talianskym Tribunale 23. júla 2003. Podľa názoru sťažovateľa mal nemecký sudca uplatniť nariadenie č. 1347/2000 na základe článku 42 ods. 2 bodu 6. Komisia zastávala názor, že nemecké súdy vykonali podrobnú analýzu podmienky uplatnenia článku 42 ods. 2 nariadenia predtým, ako dospeli k záveru, že sa v danom prípade neuplatňuje. Komisia ďalej poznamenala, že nie je v jej právomoci zasahovať do konania na vnútroštátnych súdoch ani rozhodovať o rozhodnutí nemeckých súdov. Nakoniec pripomenul, že neexistuje judikatúra Európskeho súdneho dvora k tejto otázke, ktorá by mohla poskytnúť usmernenie, a vyzval sťažovateľa, aby predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie zhrnul tieto body.

Pripomenul, že v súvislosti s jeho prípadom sa uskutočnili tri súdne konania, a to tieto.

1. Rozlukové konanie, ktoré zahŕňalo otázku opatrovníckeho práva k deťom. Toto konanie sa začalo v júni 1999 na súde v Taliansku a skončilo rozsudkom č. A, ktorým sa zverila starostlivosť o deti otcovi, t. j. klientovi sťažovateľa.
2. Konanie o zverení detí do osobnej starostlivosti začala v Nemecku aj matka detí v auguste 1999. Toto konanie bolo ukončené rozsudkom N. Oberlandsgericht č. „B“ o zverení detí do osobnej starostlivosti matky.
3. Konanie začaté na Amtsgericht Norimberg, ktorým sa žiada o výkon talianskeho rozsudku o opatrovníckom práve (t. j. rozsudku č. "A")(7). Matka detí podala na Oberlandsgericht of N. odvolanie proti rozhodnutiu Amtsgericht of Noremberg, ktorým sa povolil výkon rozsudku č. A. Oberlandsgericht N. vo svojom rozsudku č. B odmietol vykonať taliansky rozsudok o opatrovníckom práve.

Sťažovateľ po prvé zdôraznil, že podľa jeho názoru Komisia vo svojom liste zo 4. augusta 2003 nevysvetlila, prečo odmietnutie Oberlandsgericht of N. priznať postavenie prekážky začatej veci rozvodovému konaniu pred talianskym Tribunale, nebolo porušením nariadenia č. 1347/2000. Po druhé sa domnieva, že Komisia vo svojom liste z 3. mája 2006 nevysvetlila, prečo Oberlandsgericht of N. vo svojom rozsudku č. „B“ nevykonal rozsudok talianskeho Tribunale. Sťažovateľ považoval odpovede, ktoré mu Komisia poskytla v auguste 2003 a v máji 2006, za protichodné, nesúdržné a právne nepodložené.

Sťažovateľ poznamenal, že Komisia vo svojom liste z 3. mája 2006 uviedla, že nariadenie č. 1347/2000 sa neuplatňuje na prípad, akým je prípad predložený talianskemu Tribunale, ktorý bol predložený pred nadobudnutím jeho účinnosti. Podľa názoru sťažovateľa však kritériá uplatňovania článkov 2 a 3 nariadenia č. 1347/2000 boli v čase ukončenia rozvodového konania v Taliansku splnené.

Sťažovateľ ďalej poukázal na skutočnosť, že Komisia vo svojom liste z 3. mája 2006 uviedla, že v prípade, že klient sťažovateľa nebol spokojný so stanoviskom nemeckého súdu, mal požiadať Európsky súdny dvor o návrh na začatie prejudiciálneho konania o výklade článku 42 nariadenia č. 1347/2000. Sťažovateľ v tejto súvislosti zdôraznil, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je na uvážení vnútroštátneho sudcu a že ho jednotlivec nemôže podať.

ROZHODNUTIE

1 Údajné neposkytnutie odpovede sťažovateľovi zo strany Komisie prisľúbenej v liste zo 4. júla 2004

1.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej Európskemu ombudsmanovi 10. októbra 2005 tvrdil, že Európska komisia mu neposkytla primeranú odpoveď na jeho sťažnosť, podľa ktorej nemecký súd, Oberlandesgericht N. (Nemecko), v rozpore s nariadením č. 1347/2000 odmietol uznať a vykonať rozsudok vydaný talianskym súdom.

1.2 Komisia vo svojom stanovisku zaslanom ombudsmanovi 29. mája 2006 uznala, že sa prípadom sťažovateľa riadne nezaoberala. Komisia vysvetlila, že vzhľadom na zložitosť veci je potrebné vykonať hĺbkovú analýzu tvrdení, ktoré uviedol Oberlandesgericht of N. vo svojom rozhodnutí z 23. júla 2003. Na základe tejto hĺbkovej analýzy Komisia vysvetlila, že sťažovateľovi bola 3. mája 2006 zaslaná odpoveď.

1.3 Zásady dobrej správy vecí verejných vyžadujú, aby inštitúcie odpovedali na korešpondenciu občanov v primeranej lehote. Bod 4 kódexu správania Komisie (8) sa týka vyšetrovaní a stanovuje sa v ňom, že:

"(…) Zodpovedný útvar Komisie zašle odpoveď na list adresovaný Komisii do 15 pracovných dní odo dňa doručenia listu. (...) Ak odpoveď nemožno zaslať do 15 pracovných dní a vo všetkých prípadoch, keď si odpoveď vyžaduje inú prácu, by zodpovedný zamestnanec mal zaslať priebežnú odpoveď, v ktorej uvedie dátum, do ktorého môže adresát očakávať zaslanie odpovede vzhľadom na túto dodatočnú prácu, pričom zohľadní relatívnu naliehavosť a zložitosť záležitosti. (…)".

1.4 V tomto prípade sa zdá, že Komisia vo svojej odpovedi zo 4. júla 2004 informovala sťažovateľa, že sa bude radiť so svojím právnym servisom o ďalších argumentoch, ktoré predložil, a že ho bude čo najskôr informovať o výsledkoch tohto vyšetrovania.

Komisia však odpovedala sťažovateľovi až 3. mája 2006 po tom, ako ombudsman začal toto vyšetrovanie. Odpoveď bola skutočne zaslaná len niekoľko týždňov pred tým, ako Komisia zaslala ombudsmanovi svoje stanovisko k tvrdeniu a nároku sťažovateľa.

1.5 Aj keď došlo k určitému oneskoreniu odpovede sťažovateľovi, čo je poľutovaniahodné, ombudsmanka poznamenáva, že v priebehu tohto vyšetrovania Komisia uznala jeho zlyhanie a uviedla, že medzičasom bola sťažovateľovi poskytnutá odpoveď. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman nepovažuje za potrebné ďalej skúmať tento aspekt prípadu (9).

2 Tvrdenie sťažovateľa, že by mal dostať koherentnú a dostatočnú odpoveď

2.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že Komisia by mu mala poskytnúť koherentnú a dostatočnú odpoveď.

2.2 Pred analýzou odpovede Komisie považuje ombudsman za dôležité pripomenúť, že tento prípad sa týka vybavovania sťažnosti zo strany Komisie, podľa ktorej si nemecké orgány neplnili svoje povinnosti vyplývajúce z právnych predpisov Spoločenstva. Komisia má pri výkone svojej úlohy strážkyne Zmluvy povinnosť zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány dodržiavali právo Spoločenstva. V tejto súvislosti má možnosť začať a pokračovať v konaniach o nesplnení povinnosti proti členskému štátu podľa článku 226 ES (10).

2.3 Judikatúra Súdneho dvora stanovuje, že Komisia má diskrečnú právomoc podľa článku 226. Táto diskrečná právomoc vylučuje právo jednotlivcov požadovať od inštitúcie, aby zaujala určité stanovisko, a podať žalobu o neplatnosť proti jej odmietnutiu konať.

2.4 Ombudsman však pripomína, že pri prijímaní diskrečného rozhodnutia musí inštitúcia konať v medziach svojej zákonnej právomoci, keďže diskrečná právomoc nie je to isté ako svojvoľná právomoc. V oznámení Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi z roku 2002 (11) sa stanovuje procesný rámec, ktorý by Komisia mala dodržiavať. To si vyžaduje najmä to, aby Komisia informovala sťažovateľa o úmysle navrhnúť, aby sa v súvislosti so sťažnosťou podľa článku 226 neprijali žiadne ďalšie opatrenia, pričom uvedie dôvody, na základe ktorých navrhuje prípad uzavrieť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa vyšetrovania ombudsmana v tejto súvislosti obmedzujú na prešetrenie toho, či Komisia pri vybavovaní sťažností podľa článku 226 konala v súlade s pravidlami a zásadami, ktoré sú pre ňu záväzné, a v medziach jej zákonnej právomoci, a či poskytla na sťažnosť koherentnú a primeranú odpoveď a poskytla mu odôvodnenie svojho rozhodnutia.

2.5 Ombudsman tiež poznamenáva, že účelom "postupu podľa článku 226" nie je samo osebe objasniť význam práva Spoločenstva, ale poskytnúť Komisii prostriedky na zabezpečenie toho, aby členské štáty dodržiavali právo Spoločenstva v prípadoch, keď sa Komisia domnieva, že došlo k porušeniu práva Spoločenstva. Komisia teda nie je povinná v rámci „postupu podľa článku 226“ poskytnúť vo všetkých prípadoch konečný výklad právnych predpisov Spoločenstva.

Ak Komisia pri výkone svojej diskrečnej právomoci nepreukázala, že členský štát skutočne porušil právo Spoločenstva, nemožno vylúčiť, že Komisia mohla vyjadriť názor, že presný význam konkrétneho ustanovenia práva Spoločenstva je v tomto okamihu nejasný, a teda že jej pevný záver o porušení práva Spoločenstva členským štátom by nebol odôvodnený.

2.6 V tomto prípade sťažovateľ založil svoju sťažnosť Komisii na údajnom porušení práva Spoločenstva nemeckými súdnymi orgánmi z dôvodu údajného neuplatnenia nariadenia č. 1347/2000.

Ombudsman považuje za potrebné v prvom rade zdôrazniť, že cieľom jeho vyšetrovania nie je vyhodnotiť stanovisko nemeckých súdnych orgánov (12). Cieľom vyšetrovania je len posúdiť stanovisko Komisie a to, či vysvetlenie, ktoré poskytla sťažovateľovi, pokiaľ ide o jej stanovisko, bolo koherentné a primerané.

2.7 Ombudsman poznamenáva, že ak je Komisia presvedčená, že vnútroštátne súdy členského štátu neuplatňujú právo Spoločenstva správne, má možnosť začať proti tomuto členskému štátu konanie vo veci porušenia právnych predpisov. Komisia však môže urobiť takýto krok len vtedy, ak sú stanoviská vnútroštátnych súdov konzistentné a všeobecné (13). Stručne povedané, z uplatniteľnej judikatúry vyplýva, že na to, aby Komisia mohla zvážiť začatie konania o nesplnení povinnosti proti dotknutému členskému štátu, musia byť splnené veľmi prísne požiadavky. Zdá sa, že táto podmienka nie je splnená okrem iného v prípadoch, keď samotná Komisia usúdila, že právne pravidlá vykladané vnútroštátnymi súdmi sú nejasné.

2.8 Ombudsman v prvom rade konštatuje, že Komisia vo svojej korešpondencii so sťažovateľom, ako aj vo svojom stanovisku ombudsmanovi kládla dôraz na zložitosť prípadu.

Ombudsman tiež poznamenáva, že Komisia vo svojom stanovisku pripomenula, že rozvodové konanie v Taliansku sa začalo v júni 1999 a bolo ukončené v apríli 2002. Keďže súdne konanie sa začalo pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1347/2000(14), nemecké orgány nemohli v danom prípade porušiť pravidlá týkajúce sa prekážky začatej veci stanovené v nariadení.

Okrem toho Komisia vo svojom liste zo 4. augusta 2003 uviedla, že článok 3 nariadenia 1347/2000 sa neuplatňuje na iné konania ako tie, ktoré sú uvedené v článku 3 ods. 1 nariadenia (15). Keďže žaloba podaná na Oberlandesgericht of N. sa týkala opatrovníckeho práva k deťom a nebola podaná v rámci rozvodového konania , nemecké orgány sa nedopustili pochybenia, keď sa rozhodli neuplatniť nariadenie č. 1347/2000. Zdá sa, že nemecké orgány boli oprávnené ignorovať nariadenie č. 1347/2000 a uplatňovať Haagsky dohovor z roku 1961 o ochrane maloletých, na ktorý sa odvoláva Oberlandesgericht N.

Komisia takisto uviedla, že právny rámec vytvorený nariadením č. 1347/2000, najmä pokiaľ ide o určenie príslušného sudcu vo vzťahu k rodičovským právam a povinnostiam, nie je úplne jasný a mal by sa zmeniť (16).

Komisia ďalej pripomenula, že doteraz neexistovala žiadna judikatúra Európskeho súdneho dvora týkajúca sa vecnej otázky nastolenej sťažovateľom, ktorá by mohla poskytnúť usmernenie.

Vzhľadom na uvedené vysvetlenie a judikatúru uvedenú v bode 2.7 sa ombudsman domnieva, že vysvetlenie, ktoré Komisia poskytla sťažovateľovi, pokiaľ ide o jeho stanovisko, bolo koherentné a primerané a že Komisia konala v medziach svojej právnej právomoci.

2.9 Ombudsman považuje za užitočné poukázať na skutočnosť, že Komisia vo svojom liste z 3. mája 2006 uviedla, že ak klient sťažovateľa chcel napadnúť konanie nemeckých súdnych orgánov, mal požiadať Európsky súdny dvor o návrh na začatie prejudiciálneho konania o výklade článku 42 nariadenia č. 1347/2000.

V tejto súvislosti a ako sťažovateľ správne zdôraznil vo svojich pripomienkach, je na vnútroštátnom súde, aby v prípade pochybností o výklade alebo platnosti právnych predpisov Spoločenstva rozhodol, či predloží Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania. Ombudsmanka v tejto súvislosti poznamenáva, že formulácia použitá Komisiou nemusela byť najvhodnejšia, pretože mohla uviesť sťažovateľa do omylu, ktorý mohol vytvoriť názor, že jednotlivci môžu využiť mechanizmus prejudiciálneho konania na získanie priameho prístupu k Súdnemu dvoru Európskej únie. Bolo by vhodnejšie, keby Komisia uviedla, že sťažovateľ má možnosť požiadať nemecký súd, aby využil svoju výsadu a predložil Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania. Komisia mala zdôrazniť, že súhlas s takýmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania patrí do diskrečnej právomoci vnútroštátneho súdu.

3 Záver

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanom sa zdá, že neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie tohto prípadu. Ombudsman preto prípad uzatvára.

Predseda Komisie bude o tomto rozhodnutí informovaný.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Ú. v. ES L 160, 2000, s. 19.

(2) Článok 11 znie takto:

„1. Ak sa vedú konania v tej istej veci a medzi rovnakými účastníkmi na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.

2. Ak sa na súdoch rôznych členských štátov začne konanie o rozvode, rozluke alebo anulovaní manželstva, ktoré sa netýka rovnakého dôvodu a medzi rovnakými účastníkmi, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý.

3. Ak sa potvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý, súd, ktorý začal konať ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu.

V takom prípade môže účastník, ktorý podal príslušnú žalobu na súd, ktorý začal konať ako druhý, podať túto žalobu na súd, ktorý začal konať ako prvý.

(...)„.

V súlade s článkom 17 „[P]rávomoc súdu členského štátu pôvodu sa nesmie preskúmavať (...)“.

V článku 19 sa stanovuje, že „rozsudok sa za žiadnych okolností nesmie preskúmať z hľadiska jeho podstaty“.

(3) Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí.

(4) Európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa opatrovníckeho práva k deťom a o obnove opatrovníckeho práva k deťom.

(5) Ombudsmani poznamenávajú, že pôvodná sťažnosť sťažovateľa sa podľa všetkého týka len otázky prekážky začatej veci .

(6) Článok 42 ods. 2 znie:

„Rozsudky vydané po dátume nadobudnutia účinnosti tohto nariadenia v konaniach začatých pred týmto dátumom sa uznávajú a vykonávajú v súlade s ustanoveniami kapitoly III, ak bola právomoc založená na kritériách, ktoré sú v súlade s kritériami ustanovenými buď v kapitole II tohto nariadenia, alebo v dohovore uzavretom medzi členským štátom pôvodu a dožiadaným členským štátom, ktorý bol v platnosti v čase začatia konania.“

(7) Sťažovateľ neuviedol dátum začatia tohto konania.

(8) Kódex dobrej správnej praxe zamestnancov Európskej komisie v ich vzťahoch s verejnosťou, príloha k rokovaciemu poriadku Komisie, Ú. v. ES L 308, 2000, s. 32; Mim. vyd. 01/003, s. 32.

(9) Povaha odpovede, ktorú poskytla Komisia, sa bude riešiť v oddiele 2.

(10) Článok 226 ES pozostáva zo správnej časti a prípadnej súdnej časti. Pokiaľ ide o administratívnu časť, existuje prvá neformálna fáza, počas ktorej Komisia oznámi členskému štátu svoje stanovisko k možnému porušeniu a členský štát môže buď splniť požiadavky Komisie, alebo presvedčiť Komisiu, že nedošlo k porušeniu práva Spoločenstva. Ak sa príslušná záležitosť nevyrieši neformálne, Komisia môže začať následnú formálnu fázu vydaním formálneho oznámenia o údajnom porušení orgánom dotknutého členského štátu. Ak záležitosť ešte nie je vyriešená, Komisia môže rozhodnúť o vydaní odôvodneného stanoviska a poskytnúť členskému štátu lehotu na odstránenie porušenia. Po uplynutí lehoty môže Komisia vec predložiť Súdnemu dvoru.

(11) KOM(2002) 141, konečné znenie, Ú. v. ES C 244, 2002, s. 5.

(12) V tejto súvislosti ombudsman zdôrazňuje, že v článku 1 ods. 3 štatútu ombudsmana sa uvádza, že ombudsman nesmie zasahovať do prípadov pred súdmi ani spochybňovať správnosť rozhodnutia súdu.

(13) Pozri vec C-129/00, Komisia/Talianska republika, Zb. 2003, s. a vec C-287/03 Komisia/Belgické kráľovstvo [2005], s. I-03761, bod 28.

(14) Nariadenie 1347/2000 nadobudlo účinnosť 1. marca 2001.

(15) Článok 3 znie takto:

„1. Súdy členského štátu, ktoré vykonávajú právomoc podľa článku 2 vo veci návrhu na rozvod, rozluku alebo anulovanie manželstva, majú právomoc vo veci rodičovských práv a povinností k dieťaťu oboch manželov, ak má dieťa obvyklý pobyt v tomto členskom štáte. (…)" (zvýraznenie doplnené)

(16) V tejto súvislosti ombudsman poznamenáva, že nariadenie, ktorým sa zrušuje nariadenie č. 1347/2000, bolo prijaté 27. novembra 2003 a nadobudlo účinnosť 1. augusta 2004 (pozri nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000, Ú. v. EÚ L 338, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 243).