Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Táto sťažnosť sa týka ukončenia zmluvy vedúceho finančného oddelenia Pozorovateľskej misie Európskej únie (EUMM) v Sarajeve v Bosne a Hercegovine. EUMM (predtým pozorovateľská misia Európskeho spoločenstva, ECMM) bola zriadená jednotnou akciou Rady z 22. decembra 2000 (2000/811/SZBP)[1]. EUMM pôsobila v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky (SZBP) a jej hlavným cieľom bolo prispievať prostredníctvom svojich činností a podľa pokynov generálneho tajomníka/vysokého predstaviteľa Rady k formulácii politiky Európskej únie voči západnému Balkánu.

2. Rada vymenovala vedúceho misie (pána X.), ktorý zabezpečoval každodenné riadenie EUMM. Jeho pracovná zmluva však bola uzatvorená s Európskou komisiou, ktorá ho zamestnala ako osobitného poradcu/vedúceho misie pre SZBP. Článok 11 ods. 1 jeho zmluvy stanovoval, že „osobitný poradca uzatvára pracovné zmluvy vo vlastnom mene v súlade s platnými právnymi predpismi v sociálnej a pracovnej oblasti.“Keď misia EUMM 31. decembra 2007 zanikla, pán X. sa stal veľvyslancom svojej krajiny v tretej krajine.

3. Podľa jednotnej akcie 2000/811/SZBP EUMM informovala Radu prostredníctvom generálneho tajomníka/vysokého splnomocnenca Rady. V jednotnej akcii sa tiež stanovilo, že Komisia je plne zapojená do EUMM.

4. Sťažovateľ pracoval pre EUMM na základe rôznych zmlúv od januára 2001. Jeho posledná pracovná zmluva ako "finančného riaditeľa EUMM" nadobudla platnosť na obdobie dvoch mesiacov (január – február 2007). Platnosť zmluvy bola neskôr predĺžená do 31. decembra 2007.

5. Vedúci misie 11. júna 2007 informoval sťažovateľa, že jeho zmluva sa skončí s účinnosťou od 31. augusta 2007 [2].

6. Sťažovateľ sa 2. januára 2008 písomne obrátil na Radu so žiadosťou o náhradu škody za predčasné ukončenie jeho zmluvy.

7. Rada vo svojej odpovedi zo 16. januára 2008 poukázala na to, že EUMM zanikla 31. decembra 2007 [3] a že vzťah medzi sťažovateľom a vedúcim misie patrí do právomoci Komisie, na ktorú Rada postúpila list sťažovateľa. Zástupca generálneho tajomníka Rady napísal 16. januára 2008 generálnemu tajomníkovi Komisie. Odvolal sa na žiadosť sťažovateľa o náhradu škody a poukázal na to, že podľa článku 5 ods. 3 jednotnej akcie 2000/811/SZBP musí vedúci misie podávať Komisii úplné správy o činnostiach, ktoré vykonal v rámci svojej zmluvy s osobitným poradcom, a je pod jej dohľadom. Zástupca generálneho tajomníka Rady vysvetlil, že preto postúpil sťažnosť sťažovateľa Komisii. Advokát sťažovateľa sa v tejto súvislosti obrátil na Komisiu 11. februára 2008.

8. Komisia odpovedala 27. februára 2008 a poukázala na to, že medzinárodný personál prijatý vedúcim misie nemožno považovať za „zamestnancov Komisie“. Uviedla, že táto otázka sa riadi ustanoveniami zmluvy uzavretej s vedúcim misie. Komisia vo svojej ďalšej odpovedi z 2. apríla 2008 tvrdila, že sťažovateľa zamestnávala misia EUMM (prostredníctvom zmluvy uzavretej s vedúcim misie), a nie Komisia. Odvolala sa na zmluvu uzavretú medzi Komisiou a pánom X. a poukázala na to, že pán X. je oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy „vo vlastnom mene“a naďalej je za tieto zmluvy finančne zodpovedný. Ďalej pripomenula, že hoci misia EUMM skončila 31. decembra 2007, EUMM v tom čase ešte nezanikla. Komisia zastávala názor, že neexistuje žiadny dôvod odchýliť sa od pracovnej zmluvy sťažovateľa s EUMM, a teda zapojiť sa ako strana. Navrhla, aby sa sťažovateľ mohol obrátiť na EUMM, najmä na pána X., v súvislosti s akýmikoľvek nárokmi, o ktorých sa domnieval, že ich má na základe svojej pracovnej zmluvy.

9. Sťažovateľ sa 30. apríla 2008 písomne obrátil na pána X. na svojej novej adrese na veľvyslanectve, kde bol odvtedy vymenovaný za veľvyslanca. Vzhľadom na to, že pán X. neodpovedal na tento list a na ďalší list, ktorý mu bol zaslaný 15. mája 2008, sťažovateľ 27. mája 2008 napísal ministerstvu zahraničných vecí žiadosť o intervenciu v tejto veci.

10. Dňa 23. októbra 2008 sťažovateľ zaslal tri rovnaké listy týkajúce sa tejto záležitosti komisárke Ferrerovej-Waldnerovej, pánovi X. a EUMM. Listy obsahovali rovnaký nárok na náhradu škody ako ten, ktorý bol zaslaný predtým. Dňa 26. novembra 2008 sťažovateľ predložil túto sťažnosť ombudsmanovi.

Predmet vyšetrovania

11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi uviedol, že jeho odvolanie bolo „založené na skutočnosti, že informoval Brusel o nezrovnalostiach týkajúcich sa služobnej cesty“. Sťažovateľ uviedol, že jeho sťažnosť bola namierená proti i) EUMM, ii) pánovi X. a iii) Komisii.

12. Ombudsman potom informoval sťažovateľa, že sťažnosť na pána X. je mimo jeho mandátu, keďže nemá právomoc zaoberať sa sťažnosťou na jednotlivú osobu. Poznamenal tiež, že pán X. už nepracoval pre EUMM. Ombudsman tiež informoval sťažovateľa, že vyšetrovanie proti EUMM sa stalo nemožným, keďže misia EUMM sa skončila 31. decembra 2007.

13. Toto vyšetrovanie sa teda týkalo len sťažnosti proti Komisii. Ombudsmanka zhrnula tvrdenia sťažovateľa a uviedla toto:

Tvrdenie:

Navrhovateľ tvrdil, že Komisia sa touto záležitosťou riadne nezaoberala.

Pohľadávka:

Sťažovateľ požadoval peňažnú náhradu, konkrétne jeho plat za štyri mesiace (september až december 2007), úhradu jeho výdavkov na sťahovanie a cestovných výdavkov, ako aj úhradu jeho nákladov na zdravotnú starostlivosť a poistenie.

Vyšetrovanie

14. Sťažnosť bola postúpená Komisii, aby k nej zaujala stanovisko. Komisia zaslala svoje stanovisko 30. marca 2009. Sťažovateľovi bola postúpená s výzvou na predloženie pripomienok do 31. mája 2009. Sťažovateľ nepredložil žiadne pripomienky [4].

15. Dňa 28. októbra 2009 ombudsman požiadal Komisiu o poskytnutie ďalších informácií k dvom bodom. Komisia zaslala svoje doplňujúce stanovisko 1. decembra 2009. Ombudsman ho postúpil sťažovateľovi, ktorý 27. januára 2010 zaslal pripomienky.

16. Dňa 18. júna 2010 ombudsman predložil Komisii návrh na priateľské riešenie. Komisia zaslala svoju odpoveď 18. novembra 2010. Žiadosť bola postúpená sťažovateľovi, ktorý 27. decembra 2010 zaslal svoje doplňujúce pripomienky.

17. Ombudsman 10. októbra 2011 predložil Komisii návrh odporúčania. Komisia zaslala svoje podrobné stanovisko 16. januára 2012. Bola postúpená sťažovateľovi, ktorý 28. februára 2012 zaslal svoje doplňujúce pripomienky.

Analýza a závery ombudsmana

A. Údajné nesprávne vybavenie veci a návrh na náhradu škody

Argumenty predložené ombudsmanovi

18. Navrhovateľ tvrdil, že Komisia sa touto záležitosťou riadne nezaoberala. Tvrdil najmä, že Komisia sa vyhýba svojej zodpovednosti. Tvrdil, že EUMM vytvorila a vymenoval pána X. za osobitného poradcu. Navrhovateľ ďalej tvrdil, že Komisia neposkytla objasnenia týkajúce sa toho, či EUMM stále existovala. Požadoval peňažnú náhradu, a to plat za štyri mesiace (september až december 2007), sťahovanie a cestovné výdavky, ako aj náklady na zdravotnú starostlivosť a poistenie.

19. Komisia vo svojom stanovisku vysvetlila, že pána X. zamestnala ako osobitného poradcu/vedúceho misie pre SZBP a poverila ho dohodnutými sumami z rozpočtu SZBP, aby mu umožnila pokryť výdavky vyplývajúce z vykonávania jednotnej akcie. Poukázala na to, že vedúci misie SZBP má zmluvu s osobitným poradcom a že sa uplatňujú ustanovenia článkov 5, 123 a 124 Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev (PZOZ). Ďalej poukázala na to, že zmluva osobitného poradcu pre SZBP je zmluvou sui generis, ktorá má výlučne umožniť fyzickej osobe konať v mene Rady v oblasti SZBP. Osobitný poradca pre SZBP koná ako vedúci misie pod vedením a operačným vedením vysokého predstaviteľa pre SZBP a Politického a bezpečnostného výboru (PBV). V súlade s jednotnou akciou a zmluvou osobitného poradcu pre SZBP zodpovedá Komisii za finančnú správu rozpočtu misie.

20. Komisia vysvetlila, že vzhľadom na jedinečnú štruktúru misií SZBP, neisté podmienky v teréne, celkovú potrebu rýchleho nasadenia a prevádzkyschopnosti a obmedzené trvanie takýchto operácií Rada prostredníctvom zmluvy uzavretej s Komisiou poveruje vedúceho misie SZBP prijímaním a zamestnávaním personálu, ktorý potrebuje na vykonávanie cieľov stanovených Radou. Prevažnú väčšinu zamestnancov takýchto misií tvoria úradníci vyslaní členskými štátmi. V dôsledku toho sa v zmluve osobitného poradcu pre SZBP s Komisiou po jeho vymenovaní Radou alebo PBV stanovuje, že vedúci misie uzatvára pracovné zmluvy vo vlastnom mene. Musí pritom uplatňovať pravidlá pre personál zamestnaný osobitnými poradcami alebo vyslaný k osobitným poradcom, ktoré sú stanovené v oznámení Komisie o osobitných pravidlách pre osobitných poradcov Komisie poverených vykonávaním operačných činností SZBP (ďalej len „oznámenie Komisie“)[5].

21. Komisia uviedla, že pracovné zmluvy medzinárodného personálu uzavreté s vedúcim misie podliehajú pracovnému právu príslušných členských štátov. Tieto zmluvy obsahujú potrebné doložky uložené platným vnútroštátnym sociálnym a pracovným právom vrátane doložky o ukončení a rozhodcovskej doložky.

22. Pokiaľ ide o tento prípad, Komisia uviedla, že vo svojich listoch z 27. februára a 2. apríla 2008 informovala právneho zástupcu sťažovateľa o spôsobe plnenia rozpočtu SZBP. Upozornila ho aj na skutočnosť, že vedúci misie EUMM prijal sťažovateľa vo vlastnom mene. Personál EUMM sa preto nemohol považovať za priamo zamestnaný EÚ. Komisia uviedla, že to bolo potvrdené aj v rozhodnutí ombudsmana o sťažnosti 3008/2005/OV. Na základe uvedených skutočností sa teda Komisia domnievala, že sa touto záležitosťou riadne zaoberala.

23. Po preskúmaní stanoviska Komisie ombudsmanka dospela k záveru, že sú potrebné ďalšie informácie. Požiadal preto Komisiu, aby sa zaoberala tvrdením sťažovateľa, že si nesplnil svoje povinnosti v tejto veci. V tejto súvislosti pripomenul, že Rada vo svojom liste zo 16. januára 2008 adresovanom Komisii uviedla, že „vedúci misie podáva Komisii, ktorá nad ním vykonáva dohľad, úplné správy o činnostiach vykonaných v rámci zmluvy osobitného poradcu, ktorú uzavrel s Komisiou.„Ombudsman tiež požiadal Komisiu, aby sa vyjadrila k vyhláseniu sťažovateľa, že jeho odvolanie bolo „na záver založené na skutočnosti, že informoval Brusel o nezrovnalostiach týkajúcich sa misie“.

24. Komisia vo svojom doplňujúcom stanovisku poukázala na to, že všetky spoločné akcie týkajúce sa misií SZBP obsahujú štandardné ustanovenie o dozornej úlohe Komisie. Článok 6 ods. 3 jednotnej akcie Rady 2002/921/SZBP, ktorou sa predlžuje mandát EUMM [6], preto obsahoval znenie, na ktoré sa odvoláva ombudsman. Komisia poukázala na to, že pri plnení tejto úlohy stanovila rámec plnenia rozpočtu misie prostredníctvom prijatia oznámenia Komisie. V tejto súvislosti Komisia vymedzuje obsah zmluvy, ktorá sa má podpísať s osobitným poradcom/vedúcim misie. Podpísaním takejto zmluvy s Komisiou sa osobitný poradca stáva pod dohľadom Komisie zodpovedným za riadenie finančných prostriedkov v súlade s nariadením o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet EÚ, jeho vykonávacími pravidlami a finančnými a rozpočtovými pravidlami stanovenými v zmluve. Osobitný poradca sa tiež stáva osobne zodpovedným za uzatváranie pracovných zmlúv vo vlastnom mene.

25. Komisia uviedla, že podľa jej vedomostí bol dôvod prepustenia sťažovateľa spôsobený nedostatkom dôvery vyvolaným najmä prípadom podvodu, ktorý sťažovateľ vo svojej funkcii finančného riaditeľa neidentifikoval. Vedúci misie zistil spreneveru finančných prostriedkov vo výške približne 100 000 eur, ku ktorej došlo v dôsledku falšovania účtov za pohonné hmoty počas obdobia najmenej dvoch rokov jedným z miestnych zamestnancov EUMM. Komisia poukázala na to, že o tomto prípade riadne informovala Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF). Poukázala tiež na to, že v lete 2006 sťažovateľ vyjadril obavy v súvislosti so spôsobom, akým EUMM disponovala niekoľkými starými vozidlami, ktoré mala k dispozícii. Na žiadosť Komisie EUMM v tejto súvislosti predložila príslušné dokumenty. Po preskúmaní týchto dokumentov Komisia informovala EUMM, že v budúcnosti by sa pre takéto postupy mal získať predchádzajúci súhlas Komisie, a objasnila typ dokumentov, ktoré musí misia uchovávať.

26. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach týkajúcich sa ďalšieho stanoviska Komisie vysvetlil, že od januára 2001 pracoval pre EUMM v rôznych funkciách, a to aj ako zástupca vedúceho misie v druhom polroku 2004 a prvom polroku 2005. Poukázal na to, že nezrovnalosti zistil už v rokoch 2002 a 2003, ale že sa rýchlo riešili s pomocou vtedajšieho vedúceho misie. Keď v septembri 2003 prevzal úrad nový vedúci misie, spolupráca medzi sťažovateľom a ním bola spočiatku vynikajúca. Sťažovateľ však dodal, že pracovná atmosféra sa následne zhoršila, najmä od roku 2006, vzhľadom na to, že zaujal kritický postoj ku každodennému fungovaniu EUMM a k vzniknutým výdavkom. Podľa sťažovateľa sa situácia vyhrotila v júni 2006, keď Komisii oznámil určité nezrovnalosti týkajúce sa predaja ojazdených automobilov a vyplácania miezd. Vedúci misie mu následne zakázal nadväzovať ďalšie kontakty s Komisiou v Bruseli. Podľa sťažovateľa sa vtedajší náčelník štábu (ktorý mal rovnakú štátnu príslušnosť ako vedúci misie) a vedúci misie na neho veľmi nahnevali a začali znemožňovať jeho prácu. Uviedol, že mu to spôsobilo veľkú frustráciu. Sťažovateľ ďalej uviedol, že v máji 2007 sa od miestneho zamestnanca dozvedel, že vedúci misie sa podieľal na nezákonnom predaji ojazdených vozidiel v roku 2006 a na zničení dokumentov týkajúcich sa tohto postupu. Poukázal na to, že v tejto súvislosti predložil úradu OLAF relevantné dokumenty. Sťažovateľ dodal, že sa cítil sklamaný "Bruselom" a že jeho povinnosťou ako finančného riaditeľa bolo nahlásiť uvedené nezrovnalosti "Bruselu".

27. Sťažovateľ poznamenal, že v roku 2007 bol odhalený aj podvod týkajúci sa nákladov na pohonné hmoty. Následne bol obviňovaný z toho, že to neobjavil. Poukázal však na to, že keď v roku 2006 nastolil rovnakú otázku, pokiaľ ide o náklady na pohonné hmoty, náčelník štábu mu oznámil, že musí dôverovať vyhláseniam dotknutých osôb.

Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu priateľského riešenia

28. Ombudsman už mal príležitosť zaoberať sa zmluvnou pozíciou zamestnancov misií SZBP zamestnaných osobitnými poradcami/vedúcimi misií vo svojom rozhodnutí z 26. júla 2007 o sťažnosti 3008/2005/OV, ktoré bolo adresované aj Komisii. V prvom rade treba poznamenať, že zamestnanci na takýchto služobných cestách nie sú priamo zamestnaní Komisiou. Namiesto toho sa vytvorila dvojúrovňová štruktúra na vykonávanie operačných činností v rámci SZBP. Táto dvojúrovňová štruktúra zahŕňa na jednej strane zmluvu medzi Komisiou a osobitným poradcom/vedúcim misie zamestnaným Komisiou a na druhej strane zmluvu medzi osobitným poradcom a zamestnancom. Ombudsman vo svojom rozhodnutí vo veci 3008/2005/OV zastával názor, že vzhľadom na neexistenciu výslovných pravidiel upravujúcich toto odvetvie má Komisia určitú diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o spôsob organizácie zmluvných vzťahov so zamestnancami pracujúcimi pre misie SZBP. Ombudsman vo svojom rozhodnutí poznamenal, že Komisia stanovila svoj prístup k týmto zmluvným vzťahom v oznámení Komisie – na ktoré odkazuje aj zmluva sťažovateľa v tomto prípade – a že na prvý pohľad sa vysvetlenia poskytnuté Komisiou k výberu tejto zmluvnej štruktúry zdali primerané. Ombudsmanka preto dospela k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu, pokiaľ ide o zmluvnú štruktúru ako takú.

29. Vzhľadom na to, že sťažovateľ mal zmluvu s pánom X., a nie s Komisiou, akékoľvek tvrdenia, o ktorých sa domnieval, že vyplývajú z tejto zmluvy, bolo preto potrebné adresovať najprv pánovi X. To platí aj pre návrh na náhradu škody vznesený v prejednávanej veci.

30. Napriek tomu, že medzi sťažovateľom a Komisiou neexistovala žiadna zmluvná väzba, bolo jasné, že Komisia mala dozornú úlohu, pokiaľ ide o spôsob, akým vedúci misie vykonával úlohy, ktoré mu boli pridelené. Pokiaľ ide o tento prípad, v článku 4 ods. 1 jednotnej akcie 2000/811/SZBP sa ustanovuje, že vedúci misie zabezpečuje každodenné riadenie operácií EUMM. V článku 5 ods. 3 sa dopĺňa, že „vedúci misie podáva Komisii, ktorá nad ním vykonáva dohľad, úplné správy o činnostiach, ktoré vykonal v rámci svojej zmluvy“. Ombudsman poznamenal, že túto dozornú úlohu Komisie zdôraznil aj zástupca generálneho tajomníka Rady, ktorý sa vo svojom liste zo 16. januára 2008 adresovanom generálnemu tajomníkovi Komisie odvolával na uvedený článok pri postúpení žiadosti sťažovateľa o náhradu škody Komisii. Zástupca generálneho tajomníka Rady v tomto liste poukázal na to, že tento dohľad sa vzťahuje aj na prijímanie zamestnancov vedúcim misie. Ombudsmanka poznamenala, že Komisia to nespochybnila.

31. Ombudsmanka považovala za zrejmé, že skutočnosť, že Komisia vykonávala dohľad nad vedúcim misie, neznamená, že musela vykonať minútové preskúmanie každého jedného opatrenia prijatého touto osobou na základe jej zmluvy s ním. Neznamená to ani, že Komisia je nevyhnutne zodpovedná za prípadné nároky, ktoré by zamestnanec mohol vyvodiť zo svojej zmluvy s vedúcim misie. Ombudsman sa však domnieval, že úloha Komisie v oblasti dohľadu znamená, že by mala riadne preskúmať všetky sťažnosti, ktoré dostala v súvislosti so spôsobom, akým vedúci misie vykonával svoje povinnosti podľa zmluvy, ktorú s ním uzavrel.

32. Ombudsman sa domnieval, že rovnako ako v zmluvných prípadoch by sa jeho preskúmanie malo v tejto súvislosti obmedziť na overenie toho, či mu Komisia poskytla koherentný a primeraný opis dôvodov, pre ktoré sa domnieva, že jej stanovisko v tejto veci je odôvodnené. Ak by to tak bolo, ombudsman by dospel k záveru, že jeho vyšetrovanie neodhalilo prípad nesprávneho úradného postupu.

33. Zdalo sa spravodlivé predpokladať, že vo väčšine prípadov by toto preskúmanie bolo pomerne jednoduché. V skutočnosti, ak sa spor medzi zamestnancom a vedúcim misie týkal čisto zmluvných záležitostí, Komisia by za normálnych okolností bola oprávnená informovať zamestnanca o možnosti uplatniť svoje práva voči vedúcemu misie. Ako Komisia správne poznamenala, príslušné zmluvy uzatvorené zamestnancami obsahovali doložku, ktorá predpokladala možnosť rozhodcovského konania voči vedúcemu misie.

34. Ombudsman však poznamenal, že existujú dve okolnosti, ktoré by mohli odlíšiť tento prípad od toho, čo by sa mohlo nazvať bežnými zmluvnými spormi.

35. Po prvé sťažovateľ tvrdil, že po uplynutí platnosti EUMM bol pán X. vymenovaný za veľvyslanca svojej krajiny v tretej krajine. Zdá sa, že informácie, ktoré mal ombudsman k dispozícii, naznačovali, že pán X. nereagoval na listy, ktoré mu adresoval sťažovateľ a jeho právnik. Ak by sa však pán X. skutočne odmietol podrobiť rozhodcovskému konaniu alebo ak by vzhľadom na svoju diplomatickú imunitu prijal akékoľvek iné súdne konanie, ktoré by sťažovateľ mohol chcieť proti nemu začať, stanovisko Komisie, že akékoľvek nároky by sa mali adresovať pánovi X., by mohlo v skutočnosti znamenať, že sťažovateľ zostal bez akéhokoľvek prostriedku nápravy. Hoci ombudsman pochopil dôvody, ktoré viedli Komisiu k prijatiu uvedenej dvojúrovňovej štruktúry, pokiaľ ide o jej vzťahy s vedúcimi misií a personálom misií, mal vážne pochybnosti, či by sa takýto výsledok mohol považovať za spravodlivý. V tejto súvislosti ombudsman pripomenul najmä ustálenú judikatúru, podľa ktorej je Európska únia Úniou založenou na zásadách právneho štátu [7]. Podľa názoru ombudsmana by nebolo v súlade s touto základnou zásadou, ak by rozhodnutie prijaté inštitúciou Únie malo praktický výsledok spočívajúci v tom, že občan by nemal k dispozícii žiadny účinný prostriedok nápravy.

36. Po druhé a čo je ešte dôležitejšie, sťažovateľ uviedol, že jeho odvolanie vedúcim misie EUMM bolo výsledkom toho, že informoval Komisiu alebo OLAF o určitých finančných nezrovnalostiach, ku ktorým podľa jeho názoru došlo na EUMM. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k odpovedi Komisie na žiadosť ombudsmana o ďalšie informácie uviedol, že do týchto nezrovnalostí bol zapojený samotný vedúci misie. Sťažovateľ teda v podstate tvrdil, že bol v skutočnosti potrestaný za to, že konal ako oznamovateľ.

37. Ombudsmanka sa domnievala, že ide o závažnú záležitosť, a preto by sa Komisia mala pokúsiť zistiť, či sú podozrenia sťažovateľa opodstatnené. Samotná Komisia vysvetlila, že v dôsledku obáv, ktoré sťažovateľ vyjadril v lete 2006 v súvislosti so spôsobom, akým boli staré vozidlá zlikvidované, informovala EUMM, že v budúcnosti by sa malo žiadať o jej predchádzajúci súhlas s takýmto postupom. Zdá sa teda, že informácie oznámené sťažovateľom neboli bezpredmetné.

38. Komisia vo svojej odpovedi na otázku ombudsmana v tomto zmysle uviedla v tejto súvislosti určité pripomienky. Jeho vyhlásenie, že „podľa informácií Komisie“dôvodom prepustenia sťažovateľa bol nedostatok dôvery vyvolaný „najmä“prípadom podvodu, ktorý sťažovateľ nezistil, neobjasnil tento kontext a mnohé otázky zostali nezodpovedané. Toto vyhlásenie v skutočnosti naznačovalo, že Komisia túto otázku aktívne neprešetrovala.

39. Na základe uvedených skutočností ombudsman dospel k záveru, že Komisia doteraz nepreukázala, že vec riadne riešila a že mu poskytla ucelený a primeraný opis dôvodov, pre ktoré sa domnievala, že spôsob, akým konala, je opodstatnený. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k predbežnému zisteniu, že neschopnosť Komisie riadne riešiť túto záležitosť predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu. V súlade s článkom 3 ods. 5 štatútu európskeho ombudsmana preto predložil návrh na priateľské riešenie, ktorý je uvedený nižšie.

40. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že Komisia neposkytla objasnenia týkajúce sa existencie alebo ukončenia EUMM, ombudsman najprv poznamenal, že sťažovateľ a jeho advokát výslovne nepožiadali o objasnenie tejto otázky. Okrem toho Komisia vo svojom liste z 2. apríla 2008 informovala právneho zástupcu sťažovateľa, že hoci sa operačná misia EUMM skončila 31. decembra 2007, EUMM nebola v tom čase zlikvidovaná. Znamenalo to, že EUMM de jure ešte nezanikla. Okrem toho Komisia vo svojom doplňujúcom stanovisku poskytla ďalšie objasnenia týkajúce sa štruktúry misií SZBP. V súvislosti s týmto aspektom prejednávanej veci preto nebolo potrebné žiadne ďalšie vyšetrovanie.

41. V článku 3 ods. 5 štatútu ombudsmana sa ombudsmanovi nariaďuje, aby v čo najväčšej možnej miere spolu s príslušnou inštitúciou hľadal riešenie s cieľom odstrániť prípad nesprávneho úradného postupu a uspokojiť sťažovateľa. Vzhľadom na uvedené zistenia ombudsman predložil Komisii tento návrh na priateľské riešenie:

Vzhľadom na zistenia ombudsmanky by Komisia mohla starostlivo prehodnotiť svoje stanovisko, začať vyšetrovanie v súvislosti s otázkami, ktoré vzniesol sťažovateľ, vypočuť zúčastnené strany a prijať akékoľvek následné opatrenia, ktoré by mohli byť potrebné vzhľadom na výsledok vyšetrovania.

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu priateľského riešenia

42. Komisia vo svojej odpovedi uznala, že mala rozpracovať kroky, ktoré prijala na preskúmanie nezrovnalostí oznámených sťažovateľom. Komisia uviedla, že opatrenia navrhnuté ombudsmanom už boli v tom čase skutočne prijaté.

43. V júni 2006 sťažovateľ informoval Komisiu o možných nezrovnalostiach v súvislosti s predajom ojazdených automobilov (neinformoval o nezrovnalostiach pri vyplácaní miezd). Navrhovateľ ako dôkaz poskytol Komisii zoznam ponúk na sedemnásť vozidiel, ktorý podľa jeho názoru preukázal, že vozidlá boli predané uchádzačom, ktorí nevyhnutne neponúkli najvyššiu cenu. Komisia porovnala tento zoznam s prehľadom víťazov postupu. Ukázalo sa, že v 13 prípadoch boli vozidlá predané uchádzačom s najvyššími ponukami. Zo štyroch zostávajúcich vozidiel sa v zozname uvádzalo, že v dvoch prípadoch bola najvyššia ponuka stiahnutá, a preto sa tieto vozidlá v skutočnosti predávali aj uchádzačom s najvyššími ponukami. Komisia takisto poznamenala, že zoznam, ktorý predložil navrhovateľ, obsahoval niekoľko rukou písaných textov a symbolov.

44. Príslušné útvary Komisie diskutovali o tejto otázke s vedúcim misie v auguste 2006 počas jej misie na mieste pri EUMM. Vedúci misie vysvetlil, že ponukové konanie bolo skôr neformálne a že záznamy neboli dostatočne kvalitné. Ubezpečil tiež Komisiu, že hoci postup nebol úplne formalizovaný, bol spravodlivý a vozidlá boli predané uchádzačom s najvyššími ponukami. Poznamenal tiež, že niektorí uchádzači stiahli svoje ponuky, čo mohlo mať vplyv na konečný predaj.

45. Po posúdení doručených informácií Komisia dospela k záveru, že v dvoch nejasných prípadoch z celkového počtu 17 predaných vozidiel bol problém s najväčšou pravdepodobnosťou skôr otázkou nedostatočnej dokumentácie než otázkou nezrovnalostí. Komisia tiež poukázala na to, že na rozdiel od verejného obstarávania neexistujú žiadne osobitné pravidlá EÚ upravujúce ponukové konania pre misie SZBP na nakladanie s majetkom. Možné riziko pre finančné záujmy EÚ spočíva skôr v nižších príjmoch (v tomto prípade vo výške 2 950 EUR) než v neoprávnených výdavkoch. Okrem toho misie SZBP nie sú povinné predávať nevyužité alebo zastarané aktíva. Tieto prostriedky sa môžu so súhlasom Komisie darovať aj miestnym príjemcom alebo sa môžu previesť na iné misie SZBP, čím sa vôbec nevytvárajú príjmy. V skutočnosti ide o častejšiu prax. Vzhľadom na nedostatok podrobných pravidiel Komisia písomne informovala EUMM, že v budúcnosti by sa malo žiadať, aby Komisia takýto postup schválila ex ante. Objasnil aj druh dokumentov, ktoré má EUMM uchovávať, konkrétne správu o postupe vrátane mien a cien ponúkaných všetkými uchádzačmi, spolu s originálmi ponúk a zoznamom vybraných uchádzačov.

46. Komisia preto súhlasila s ombudsmanom, že informácie oznámené sťažovateľom týkajúce sa predaja automobilov neboli bezpredmetné. Komisia však nesúhlasila s tvrdením, že túto otázku aktívne neprešetruje, pričom uviedla, že sa touto otázkou zaoberá s vedúcim misie a na základe tohto kontaktu prikročila k informovaniu EUMM o postupe, ktorý sa má v budúcnosti dodržiavať.

47. Komisia poukázala na to, že sťažovateľ informoval OLAF aj o možných nezrovnalostiach. V tejto súvislosti Generálne riaditeľstvo pre vonkajšie vzťahy (GR RELEX) poskytlo úradu OLAF všetky uvedené informácie a vysvetlenia. Po overení OLAF informoval sťažovateľa listom zo 14. mája 2009, že postúpil obvinenie týkajúce sa podvodu s pohonnými hmotami pre automobily príslušným súdnym orgánom. Prípad analyzovala prokuratúra v Bosne a Hercegovine. Pokiaľ ide o ostatné tvrdenia, OLAF informoval sťažovateľa, že neboli zistené žiadne nezrovnalosti. Toto zistenie poskytlo Komisii dodatočné uistenie v súvislosti s prípadom a potvrdilo posúdenie GR RELEX. Komisia dospela k záveru, že sťažnosti v tom čase dostatočne preskúmala a že za daných okolností nebolo potrebné začať nové vyšetrovanie.

48. Sťažovateľ vo svojich dodatočných pripomienkach tvrdil, že odpoveď Komisie na návrh priateľského riešenia sa nezaoberala ukončením jeho zmluvy a skutočnosťou, že ho vedúci misie a EUMM nemohli vypočuť. Komisia sa opäť nezaoberala zákonnosťou jeho prepustenia. Tvrdil, že podľa holandského práva bola jeho zmluva ukončená predčasne a nepravidelne.

49. Pokiaľ ide o pripomienku Komisie, že zoznam ponúk na 17 automobilov obsahoval rukou písaný text a symboly, sťažovateľ uviedol, že nikdy neexistoval nič iné ako rukou písaný zoznam, ktorý sťažovateľ skopíroval z originálu, ktorý mal k dispozícii. Sťažovateľ sa opäť odvolal na svoje pripomienky z 27. januára 2010 a citoval v nich svoje vyhlásenie, v ktorom tvrdil, že vedúci misie sa podieľal na nezákonnom predaji automobilov a spolu s vtedajším náčelníkom štábu vydal príkaz na zničenie určitých ponúk. Sťažovateľ uviedol, že na základe zoznamu Komisia nemohla dospieť k záveru, že najvyššie ponuky boli stiahnuté. Sťažovateľ sa odvolal na priložené dokumenty, z ktorých vyplývalo, že niektoré ponuky boli odstránené a príslušné listy zničené. Sťažovateľ uviedol, že vedúci misie bol na neho nahnevaný, pretože o tom informoval Komisiu.

50. Sťažovateľ priložil k svojim pripomienkam aj ročnú účtovnú závierku a správu nezávislého audítora EUMM za rok 2006. Upozornil najmä na zistenia v bodoch 4.5 („Ponuka na predaj tovaru“) a 4.6 („Zničenie dokumentácie“[8]) tejto správy. Sťažovateľ ďalej citoval z listu, ktorý poslal svojmu advokátovi 28. septembra 2007 po tom, ako vedúci misie ukončil jeho zmluvu. V tomto liste spomenul údajný nezákonný predaj automobilov a vývoj.

51. Navrhovateľ trval na názore, že záležitosť nebola dostatočne prešetrená, najmä z hľadiska konfliktu záujmov. Poukázal na vyhlásenie Komisie, že o tejto záležitosti diskutovala s vedúcim misie. Poukázal na to, že vzhľadom na to, že vedúci misie bol sám zapojený, tento rozhovor nemohol poskytnúť objektívne a nezávislé informácie.

52. Sťažovateľ uviedol, že je správne, že v roku 2006 neinformoval o nezrovnalostiach pri vyplácaní miezd. Dôvodom, prečo tak neurobil, bolo, že nezrovnalosti vo vyplácaní miezd sa začali až začiatkom roka 2007. Sťažovateľ potom tieto nezrovnalosti oznámil Komisii. Sťažovateľ uviedol, že z listu právneho poradcu EUMM vyplýva, že znížená dôvera v neho bola dôsledkom toho, že oznámil predmetné nezrovnalosti.

53. Pokiaľ ide o vyšetrovanie úradu OLAF, sťažovateľ poukázal na to, že v čase, keď úrad OLAF začal vyšetrovanie, už bola misia EUMM zrušená. Niet pochýb o tom, že vyšetrovanie nebolo hĺbkovým vyšetrovaním. OLAF sa tiež nekontaktoval s najdôležitejšími zamestnancami EUMM, ako je napríklad náčelník štábu. Sťažovateľ dospel k záveru, že ho nechala na pokoji Komisia, ktorá mu neposkytla dostatočnú podporu, pričom neuznala skutočnosť, že ako finančný riaditeľ mal povinnosť oznamovať nezrovnalosti.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

54. Ombudsmanka vyjadrila poľutovanie nad tým, že Komisia sa vo svojej odpovedi na návrh priateľského riešenia rozhodla neriešiť otázku, či bol sťažovateľ potrestaný za oznamovanie nezrovnalostí Komisii. Stručne povedané, namiesto toho, aby sa zaoberala samotnou podstatou tejto sťažnosti, sa Komisia rozhodla zamerať len na to, ako riešila nezrovnalosti, ktoré jej sťažovateľ oznámil. Nemožno však pochybovať o tom, že základný prvok tejto sťažnosti a návrh na priateľské riešenie sa týkali údajného vzťahu medzi prepustením sťažovateľa a skutočnosťou, že Komisii oznámil nezrovnalosti [9].

55. Ombudsmanka zastávala názor, že je dôležité, aby zamestnanci misií, ktoré sú financované [10] a kontrolované inštitúciami EÚ, neboli odrádzaní od oznamovania informácií príslušným orgánom, ak majú dôvodné podozrenie, že došlo k nezrovnalostiam. Komisia vo svojej odpovedi na návrh priateľského riešenia implicitne uznala, že informácie oznámené sťažovateľom týkajúce sa nezrovnalostí pri predaji ojazdených automobilov neboli bezpredmetné [11]. V nadväznosti na toto oznámenie Komisia požiadala EUMM, aby v budúcnosti požiadala o schválenie ex ante v prípadoch týkajúcich sa predaja aktív. Keď však Komisia dospela k týmto záverom, ďalej nerozpracovala údajnú súvislosť medzi oznámením údajných nezrovnalostí sťažovateľom a jeho prepustením.

56. Ombudsman poznamenal, že sťažovateľ vo svojich dodatočných pripomienkach k odpovedi Komisie na návrh priateľského riešenia citoval z listu právneho poradcu EUMM, podľa ktorého „zhoršenie úrovne dôvery medzi vedúcimi misií [poznámka: vedúci misie] a COF [vedúci finančného oddelenia] začali svoju činnosť už v polovici minulého roka, keď sa COF o určitých otázkach obrátil priamo na Európsku komisiu v Bruseli bez toho, aby informoval svojho priameho nadriadeného alebo vedúceho misie. Samotný Brusel okamžite informoval HOM o tejto udalosti. Nedôvera voči schopnostiam HOM bola spúšťačom na strane COF.„Zdalo sa, že to podporuje názor sťažovateľa, že existuje prepojenie medzi oznamovaním nezrovnalostí Bruselu a zmenšenou dôverou vedúceho misie v neho.

57. Ombudsmanka zastávala názor, že dozornú úlohu Komisie možno zefektívniť len vtedy, ak môže ubezpečiť personál zamestnaný misiami EÚ, že podozrenia z nezrovnalostí jej možno oznamovať bez sankcií. Komisia preto mala dôkladne prešetriť možnú existenciu súvislosti medzi oznámením nezrovnalostí sťažovateľom Komisii a jeho odvolaním.

58. Neexistujú dôkazy o tom, že Komisia dostatočne prešetrila mimoriadne závažný problém: údajnú sankciu za prepustenie uloženú sťažovateľovi. Komisia sa napríklad nesnažila vypočuť všetkých príslušných zamestnancov (vedúceho misie, vtedajšieho náčelníka štábu, právneho poradcu EUMM, sťažovateľa); Komisia sa ani nesnažila získať kópie všetkých relevantných dokumentov (ako sú kópie e-mailov, ktoré si v príslušnom čase vymieňali príslušné osoby). Takéto kroky však mohli byť užitočné pri objasňovaní tejto záležitosti. Tieto zlyhania preto zanechali veľa otázok nezodpovedaných.

59. Ombudsmanka zdôraznila, že skutočnosť, že Komisia nevykonala úplné vyšetrovanie údajnej súvislosti medzi prepustením sťažovateľa a oznámením nezrovnalostí, ponechala mnohé otázky nezodpovedané. Zdôraznil však, že sa nevyjadril k tomu, či takáto súvislosť skutočne existuje. Stanovisko k tomu, či takáto súvislosť existovala alebo neexistovala, možno zaujať až po vykonaní úplného prešetrovania Komisiou.

60. Na základe uvedených skutočností ombudsman dospel k záveru, že reakcia Komisie na jeho návrh priateľského riešenia bola neuspokojivá. Ombudsman preto potvrdil svoje predbežné zistenie nesprávneho úradného postupu, ktoré uviedol vo svojom návrhu priateľského riešenia.

61. Vzhľadom na závažnosť tejto otázky ombudsman predložil Komisii v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana tento návrh odporúčania:

„Komisia by mala starostlivo prehodnotiť svoje stanovisko, začať vyšetrovanie údajného vzťahu medzi oznámením nezrovnalostí sťažovateľom a jeho odvolaním vedúcim misie, vypočuť zúčastnené strany, posúdiť príslušné dokumenty a prijať akékoľvek následné opatrenia, ktoré by mohli byť potrebné vzhľadom na výsledok vyšetrovania.“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

62. Komisia vo svojom podrobnom stanovisku poukázala na to, že skutočnosť, že osobitný poradca pre SZBP zodpovedá Komisii za finančné riadenie rozpočtu misie, neznamená, že Komisia má dozornú úlohu. Túto úlohu plní len vtedy, keď je priamo zapojené finančné riadenie. Komisia zopakovala, že podľa jej vedomostí dôvodom prepustenia sťažovateľa bol nedostatok dôvery vyvolaný prípadom podvodu, ktorý sťažovateľ vo svojej funkcii finančného riaditeľa nezistil. Bol to vedúci misie, ktorý zistil spreneveru finančných prostriedkov vyplývajúcu z falšovania účtov za pohonné hmoty počas obdobia najmenej dvoch rokov jedným z miestnych zamestnancov EUMM. Komisia zopakovala, že v Bosne a Hercegovine prebiehajú súdne konania a že o tomto prípade riadne informovala úrad OLAF.

63. Komisia uviedla, že v jednotnej akcii Rady, ktorou sa zriaďuje EUMM, sa v článku 3 ods. 3 uvádza, že „generálny tajomník/vysoký splnomocnenec [GT/VS] zabezpečí, aby EUMM fungovala pružne a efektívne. V tejto súvislosti pravidelne preskúmava funkcie a geografické územie, na ktoré sa vzťahuje EUMM, s cieľom naďalej prispôsobovať vnútornú organizáciu EUMM prioritám Únie na západnom Balkáne.“ GT/VS v tom čase pri vykonávaní týchto úloh pomáhal subjekt, ktorý bol zodpovedný za dohľad nad operačnými aspektmi misií SZBP vrátane záležitostí uvedených v článku 3 ods. 3 jednotnej akcie. Tento subjekt sa v auguste 2007 stal útvarom pre plánovanie a vedenie civilných operácií (CPCC). Predtým bola súčasťou sekretariátu Rady a teraz je súčasťou Európskej služby pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). CPCC v rámci svojej práce na operačnej kontrole misií SZBP vypracoval súbor smerníc týkajúcich sa disciplinárnych aspektov misií SZBP. Takáto práca jednoznačne spadá pod pojem „vnútorná organizácia“. Komisia sa preto domnievala, že CPCC má na starosti širšie disciplinárne otázky vrátane prípadného vyšetrovania prejednávanej veci.

64. Komisia uviedla, že sa chce sťažovateľovi úprimne ospravedlniť. Domnievala sa však, že sa touto záležitosťou riadne zaoberala a že urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby sa touto záležitosťou zaoberala, najmä vzhľadom na svoje obmedzené funkcie dohľadu, ktoré sa obmedzujú na čisto finančné záležitosti. Komisia úctivo navrhla, aby sťažovateľ adresoval svoju sťažnosť výkonnému generálnemu tajomníkovi ESVČ Pierrovi Vimontovi. Uviedla, že poskytne ESVČ všetku možnú pomoc pri vybavovaní spisu a že jej oznámi informácie, ktoré má o tomto prípade k dispozícii. Komisia tiež dodala, že pracuje na návrhoch na objasnenie postavenia zamestnancov zamestnaných v misiách SZBP.

65. Sťažovateľ vo svojich dodatočných pripomienkach poukázal na to, že Komisia sa opäť vyhýba riešeniu hlavného problému a argumentov. Komisia jednoducho zopakovala svoje predchádzajúce stanoviská, ale v skutočnosti nereagovala na návrh odporúčania. Uviedol, že časť podrobného stanoviska Komisie predstavuje len „vyplnenie strany“a že Komisia sa skrýva za osobitného poradcu pre SZBP, ktorý má zasa diplomatickú imunitu. Takže nakoniec povedal, že nikto nie je zodpovedný. Odkaz Komisie na CPCC opäť dokazuje, že Komisia sa vyhýba zodpovednosti. Sťažovateľa zaujímalo, prečo ho Komisia tri roky predtým neinformovala o príslušnom orgáne, na ktorý sa má obrátiť. Sťažovateľ nemohol uveriť, že bude musieť znovu začať celé konanie, aby sa teraz mohol obrátiť na pána Vimonta. To je v rozpore s myšlienkou sťažovateľa o spravodlivosti.

66. Sťažovateľ zdôraznil, že na rozdiel od toho, čo tvrdila Komisia, nedostatok dôvery nebol vyvolaný skutočnosťou, že nezistil prípad podvodu, ale skutočnosťou, že zistil niektoré nezrovnalosti a v auguste 2006 ich oznámil Bruselu. Napriek zákazu osobitného poradcu a náčelníka štábu znovu nadviazať kontakt s Komisiou v Bruseli sťažovateľ v októbri 2006 oznámil ďalšie nezrovnalosti. Komisia ako orgán dohľadu sťažovateľovi nepomáhala. Nová požiadavka predbežného schválenia zo strany Komisie bola výsledkom oznámenia nezrovnalostí zo strany sťažovateľa. Podľa názoru sťažovateľa práve skutočnosť, že nahlásil tieto nezrovnalosti, viedla k menšej dôvere osobitného poradcu a náčelníka štábu voči nemu - celkovo považovali takéto nahlasovanie za ohrozenie svojho postavenia.

67. Sťažovateľ tvrdil, že po oznámení nezrovnalostí ako finančný riaditeľ v podstate zostal sám bez akejkoľvek podpory vzhľadom na argument Komisie, že má len obmedzenú úlohu dohľadu. Sťažovateľ považoval za šokujúce čítať v podrobnom stanovisku Komisie, že sa zdá, že bol prepustený z dôvodu nedostatku dôvery vzhľadom na skutočnosť, že nezistil falšovanie účtov za pohonné hmoty. Sťažovateľ poukázal na to, že už pred rokom nahlásil tento problém a zaviedol iný systém registrácie spotreby paliva. Osobitný poradca a náčelník štábu mu však nedovolili, aby sa touto záležitosťou zaoberal, pretože údajne potreboval mať "dôveru v iných". Výsledkom je, že sťažovateľ sa teraz ocitol v kafkovskej situácii - je mu vyčítané, že nedozeral na určité správanie, hoci v skutočnosti mu osobitný poradca a náčelník štábu nedovolili dohliadať naň.

68. Sťažovateľ tvrdil, že jeho mzda od septembra do decembra 2007, ako aj výdavky na sťahovanie by sa mali vyplácať.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

69. Ombudsman dospel k záveru, že Komisia opäť nereagovala na jeho zistenia, ktoré viedli najprv k jeho návrhu priateľského riešenia a následne k návrhu odporúčania. Komisia neprešetrila hlavný problém tejto sťažnosti, konkrétne údajnú súvislosť medzi oznámením sťažovateľa o finančných nezrovnalostiach a jeho odvolaním vedúcim misie. Komisia namiesto toho tvrdí, že a) nemá v tejto veci žiadnu zodpovednosť, b) urobila všetko, čo bolo v jej silách, aby sa ňou zaoberala, a c) sťažovateľ by sa mal teraz obrátiť na výkonného generálneho tajomníka ESVČ. Pokiaľ ide o zostávajúce otázky, Komisia vo svojom podrobnom stanovisku jednoducho zopakovala svoje predchádzajúce stanovisko.

70. Ombudsmanka sa domnieva, že sa zdá, že Komisia sa vyhýba svojej zodpovednosti v tejto veci. Je úplne nevhodné, aby Komisia štyri roky po tom, ako jej právnik sťažovateľa prvýkrát napísal (11. februára 2008), navrhla, aby sa sťažovateľ obrátil na výkonného generálneho tajomníka ESVČ so žiadosťou o nové vyšetrovanie. Ombudsman pripomína, že v januári 2008 sťažovateľ najprv napísal Rade. Rada potom vo svojej odpovedi zo 16. januára 2008 zdôraznila, že EUMM zanikla k 31. decembru 2007 a že vzťah medzi sťažovateľom a vedúcim misie patrí do právomoci Komisie, na ktorú Rada postúpila list sťažovateľa. Zástupca generálneho tajomníka Rady napísal 16. januára 2008 generálnemu tajomníkovi Komisie a poznamenal, že podľa článku 5 ods. 3 jednotnej akcie 2000/811/SZBP musí vedúci misie podávať Komisii úplné správy o činnostiach, ktoré vykonal v rámci svojej zmluvy osobitného poradcu, a má nad nimi dohľad. Zástupca generálneho tajomníka Rady vysvetlil, že preto postúpil sťažnosť sťažovateľa Komisii.

71. Ombudsmanka sa domnieva, že táto sťažnosť sa týka veľmi závažného problému. Ak by vyšetrovanie ukázalo, že sťažovateľ bol skutočne prepustený, pretože nahlásil finančné nezrovnalosti, znamenalo by to, že sťažovateľ bol v skutočnosti potrestaný za to, že konal ako „oznamovateľ“. Závažnosť veci by ešte zhoršila skutočnosť, že sťažovateľ bol finančným riaditeľom EUMM a že z tohto titulu mu bola uložená povinnosť oznamovať finančné nezrovnalosti.

72. Ombudsman poukazuje na to, že aj keby sa na základe súčasného právneho rámca musel predmet tejto sťažnosti oznámiť ESVČ, a najmä jej výkonnému generálnemu tajomníkovi, nič to nemení na skutočnosti, že v januári 2008, keď Rada postúpila vec Komisii a keď ESVČ ešte neexistovala, Komisia v tejto veci neprijala žiadne opatrenia. Stalo sa tak bez ohľadu na skutočnosť, že v tom čase bola zjavne v rámci svojej právomoci vyšetrovať túto otázku. Ombudsman preto sťažovateľovi dokonale rozumie, keď tvrdí, že sa ocitol v „kafkovskej situácii“. Ombudsman navrhuje sťažovateľovi, aby sa v prípade, že sa chce touto záležitosťou ďalej zaoberať, skutočne obrátil na výkonného generálneho tajomníka ESVČ. V prípade neuspokojivej odpovede má sťažovateľ možnosť predložiť ombudsmanovi novú sťažnosť. Pokiaľ však ide o obdobie, keď mala Komisia možnosť prešetriť údajnú súvislosť medzi oznámením sťažovateľa o finančných nezrovnalostiach a jeho odvolaním vedúcim misie, ale neurobila tak, ombudsman uvedie kritickú poznámku nižšie.

73. Ombudsmanka dospela k záveru, že Komisia sa touto záležitosťou náležite nezaoberala. Konkrétnejšie, Komisia nezačala vyšetrovanie údajného vzťahu medzi oznámením nezrovnalostí sťažovateľom a jeho odvolaním vedúcim misie, nevypočula zúčastnené strany, neposúdila príslušné dokumenty a neprijala žiadne následné opatrenia, ktoré by mohli byť potrebné vzhľadom na výsledok vyšetrovania. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

74. Ak inštitúcia EÚ neprijme návrh odporúčania ombudsmana - čo je v tomto prípade jasný prípad - ombudsman má možnosť predložiť Parlamentu osobitnú správu. Predloženie osobitnej správy poskytuje Parlamentu ako politickému orgánu, ktorého legitímnosť vyplýva z jeho priamych volieb občanmi a ktorý zohráva dôležitú úlohu v ústavnom poriadku Únie, príležitosť zaujať stanovisko k názorom a záverom ombudsmana v prípadoch všeobecného významu. Ombudsman vo svojej výročnej správe za rok 1998 poukázal na to, že možnosť predložiť osobitnú správu Európskemu parlamentu má pre jeho prácu neoceniteľnú hodnotu. Dodal však, že osobitné správy by sa preto nemali predkladať príliš často a mali by sa predkladať len v súvislosti s dôležitými záležitosťami, v ktorých môže Parlament prijať opatrenia s cieľom pomôcť ombudsmanovi.

75. Prejednávaná vec určite nastoľuje dôležitú a zásadnú otázku, a to neexistenciu vyšetrovania otázky, či bol sťažovateľ prepustený z dôvodu, že oznámil finančné nezrovnalosti, a teda konal ako oznamovateľ v rámci misie na monitorovanie politiky pôsobiacej mimo územia EÚ v rámci spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky Únie. Ombudsman sa však domnieva, že v tomto prípade by nebolo vhodné predložiť Parlamentu osobitnú správu z nasledujúcich dôvodov.

76. Po prvé, v decembri 2010 ombudsmanka začala vyšetrovanie z vlastného podnetu (OI/12/2010(BEH)MMN) s cieľom objasniť, ktorá inštitúcia preberá zodpovednosť za možné prípady nesprávneho úradného postupu pri činnostiach misií SBOP v tretích krajinách. Vzhľadom na to, že toto všeobecné vyšetrovanie z vlastného podnetu stále prebieha, nebolo by vhodné vypracovať osobitnú správu o tomto konkrétnom prípade, ktorá by tiež nastolila otázku, ktorá inštitúcia je v konečnom dôsledku zodpovedná. Pokiaľ nebude objasnené, kto (Komisia, Rada alebo vysoký predstaviteľ/ESVČ) musí prevziať zodpovednosť, Parlament nebude môcť na základe osobitnej správy prijať žiadne užitočné opatrenia. Napokon, ak by sa sťažovateľ rozhodol pokračovať vo svojej sťažnosti u výkonného generálneho tajomníka ESVČ, ako to teraz navrhuje Komisia, a nebol by spokojný s výsledkom, stále by mal možnosť predložiť ombudsmanovi novú sťažnosť. Ombudsmanka preto uzavrie toto vyšetrovanie kritickou poznámkou uvedenou nižšie.

C. Závery

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ju ombudsman uzatvára touto kritickou poznámkou:

Komisia sa touto záležitosťou náležite nezaoberala. Konkrétnejšie, Komisia nezačala vyšetrovanie údajného vzťahu medzi oznámením nezrovnalostí sťažovateľom a jeho odvolaním vedúcim misie, nevypočula zúčastnené strany, neposúdila príslušné dokumenty a neprijala žiadne následné opatrenia, ktoré by mohli byť potrebné vzhľadom na výsledok vyšetrovania. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

 

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 20. septembra 2012

---

[1] Jednotná akcia Rady 2000/811/SZBP z 22. decembra 2000 o pozorovateľskej misii Európskej únie, Ú. v. ES L 328, 2000, s. 53. Mandát EUMM sa niekoľkokrát predĺžil. Naposledy to bolo koncom roka 2006, keď Rada predĺžila mandát do 31. decembra 2007 [jednotná akcia Rady 2006/867/SZBP z 30. novembra 2006, ktorou sa predlžuje a mení a dopĺňa mandát pozorovateľskej misie Európskej únie (EUMM), Ú. v. EÚ L 335, 2006, s. 48].

[2] Článok 16 „Trvanie“ zmluvy stanovoval, že „zmluvu môže vypovedať buď zamestnávateľ, alebo zamestnanec písomným oznámením o zámere s jednom (1) mesačnou výpovednou lehotou.“

[3] Rada nesprávne spomenula dátum 31. decembra 2008 namiesto 31. decembra 2007.

[4] Sťažovateľ vo svojich doplňujúcich pripomienkach z 27. decembra 2010 poukázal na to, že jeho advokát zaslal pripomienky e-mailom z 26. mája 2009. Z kontroly vykonanej kanceláriou ombudsmana však vyplynulo, že úrad ombudsmana tento e-mail nikdy nedostal.

[5] K(2004) 2984 zo 6. augusta 2004 a SEK (2007) 1746 z 21. decembra 2007.

[6] Jednotná akcia Rady 2007/40/SZBP z 22. januára 2007, ktorou sa mení a dopĺňa jednotná akcia 2002/921/SZBP, ktorou sa predlžuje mandát pozorovateľskej misie Európskej únie, Ú. v. EÚ L 17, 2007, s. 22.

[7] Vec T-70/05, Evropaiki Dynamiki/Európska námorná bezpečnostná agentúra, Zb. 2010, s. II-313, bod 64.

[8] "V priebehu našich vykonaných audítorských postupov sme si všimli existenciu pokynu na zničenie dokumentácie pred dokončením výročných správ a audítorskej správy".

[9] Ombudsman poznamenal, že v odseku 11 jeho návrhu priateľského riešenia pod nadpisom „predmet vyšetrovania“bolo jasne uvedené, že sťažovateľ v sprievodnom liste k svojej sťažnosti navrhol, aby bolo jeho odvolanie „konečne založené na skutočnosti, že informoval Brusel o nezrovnalostiach týkajúcich sa misie.“V odseku 34 návrhu priateľského riešenia sa opäť zopakovalo, že sťažovateľ navrhol, aby bol prepustený, pretože informoval Komisiu a úrad OLAF o určitých nezrovnalostiach.

[10] Komisia vo svojej odpovedi sťažovateľovi uviedla, že pán X. mal právomoc uzatvárať pracovné zmluvy "vo vlastnom mene"a zostal finančne zodpovedný za tieto zmluvy. Komisia však tiež vysvetlila, že a) keď zamestnávala pána X. ako osobitného poradcu/vedúceho misie pre SZBP, zverila mu dohodnuté sumy z rozpočtu SZBP, aby mu umožnila pokryť výdavky vyplývajúce z vykonávania jednotnej akcie, a že b) zodpovedal Komisii za finančnú správu rozpočtu misie. Aj keby pani D. z formálneho hľadiska pokryla výdavky vyplývajúce z vykonávania jednotnej akcie vrátane výdavkov vyplývajúcich zo žiadostí o náhradu škody, finančné prostriedky, ktoré by sa použili na pokrytie takýchto výdavkov, by boli finančné prostriedky EÚ, ktoré by jej poskytla Komisia. V tejto súvislosti je jasné, že Komisia by mala v rámci svojej dozornej úlohy vždy zabezpečiť, aby vedúcemu misie nevznikali výdavky bez náležitého dôvodu. Zahŕňalo by to napríklad všetky výdavky vyplývajúce zo žiadostí o náhradu škody.

[11] Ombudsman okrem toho zdôraznil, že sťažovateľ je ako finančný riaditeľ sám povinný oznamovať akékoľvek finančné nezrovnalosti. Ak by sa tak nestalo, znamenalo by to vážne profesionálne zlyhanie finančného riaditeľa.