Vyhotovené v súlade s článkom 3 ods. 5 štatútu európskeho ombudsmana [1]

Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Dňa 19. februára 2010 sa sťažovateľ sťažoval Európskej komisii, že Nemecko riadne nevykonalo smernicu 2002/58 o súkromí a elektronických komunikáciách (ďalej len „smernica“)[2]. Predovšetkým na jednej strane tvrdil, že nemecká právna úprava [telekommunikationsgesetz (TKG) a Telemediengesetz (TMG)] nestanovuje takú rozsiahlu povinnosť informovať používateľov o údajoch, ktoré sú v súvislosti s nimi uložené, ako to urobila smernica. Po druhé, TKG umožnil, aby sa údaje uchovávali všeobecne, nielen výnimočne, a tým porušil článok 15 ods. 1 smernice, v ktorom sa stanovuje, že akékoľvek legislatívne opatrenie obmedzujúce rozsah práv a povinností stanovených v smernici musí predstavovať „potrebné, vhodné a primerané opatrenie v demokratickej spoločnosti“. Po tretie, smernica umožňovala spoločnostiam zasielať elektronické marketingové e-maily len vtedy, ak získali e-mailovú adresu v súvislosti s predajom výrobku alebo služby a len s cieľom uviesť na trh svoje vlastné podobné výrobky (pokiaľ zákazník nedal súhlas). TKG sa naopak zdal byť v tejto súvislosti príliš zhovievavý.

2. Sťažnosť Komisia zaevidovala ako sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov.

3. Listom z 31. januára 2011 Generálne riaditeľstvo Komisie pre informačnú spoločnosť a médiá informovalo sťažovateľa, že Komisia má v úmysle prípad uzavrieť. V súvislosti s prvým aspektom sťažnosti, konkrétne s tvrdením sťažovateľa, že uchovávanie údajov alebo prístup k informáciám uloženým na zariadení neboli podmienené informovaním používateľa o tejto možnosti, sa Komisia domnievala, že Nemecko smernicu vykonalo primeraným spôsobom. Vysvetlil, že v článku 13 TMG sa stanovuje, že používateľ musí byť informovaný o spôsobe a účele akéhokoľvek zhromažďovania a spracúvania svojich osobných údajov. Vymedzenie osobných údajov uvedené v nemeckom zákone o ochrane údajov (Bundesdatenschutzgesetz – BDSG) bolo dostatočne široké a kombinácia TMG a BDSG zabezpečila primeranú ochranu.

4. V súvislosti s druhým aspektom sťažnosti sťažovateľa na porušenie právnych predpisov (týkajúcim sa uchovávania údajov) nemecká vláda informovala Komisiu, že článok 100 ods. 3 druhá veta TKG neudeľuje nezávislé právo na uchovávanie údajov, ale v skutočnosti súvisí so spracúvaním údajov s cieľom bojovať proti zneužívaniu na základe zásady nevyhnutnosti. Komisia poukázala na to, že v článku 4 smernice sa od poskytovateľov elektronických komunikácií vyžaduje, aby prijali opatrenia na zaistenie bezpečnosti služby, a že odôvodnenie 29 im umožňuje spracúvať údaje potrebné na fakturáciu a na odhalenie a ukončenie akéhokoľvek zneužívania služieb bezodplatne.

5. Napokon, pokiaľ ide o tretí aspekt sťažnosti sťažovateľa na porušenie právnych predpisov (o pravidlách e-mailového marketingu), Komisia sa odvolala na článok 7 nemeckého zákona proti nekalej hospodárskej súťaži ( Gesetz gegen unlauteren Wettbewerb - UWG) a uviedla, že v tomto článku sa stanovuje, že e-mailový marketing sa obmedzuje len na e-mailové adresy získané v súvislosti s predajom výrobku alebo služby a len na klientov, ktorí boli výslovne informovaní, že môžu namietať proti používaniu svojich e-mailových adries. Poznamenala, že v uvedenom článku sa takisto vyžaduje, aby sa uvádzali na trh len vlastné podobné výrobky.

6. Generálne riaditeľstvo Komisie pre informačnú spoločnosť a médiá dospelo k záveru, že nemá v úmysle navrhnúť Komisii, aby začala konanie vo veci porušenia právnych predpisov. Namiesto toho by navrhla, aby sa prípad uzavrel, pokiaľ sťažovateľ v priebehu nasledujúcich štyroch týždňov neposkytne akékoľvek ďalšie informácie, ktoré by mohli presvedčiť Komisiu, aby pokračovala vo vyšetrovaní.

7. Sťažovateľ 2. februára 2011 napísal Komisii a požiadal ju o zaslanie stanoviska predloženého nemeckou vládou, aby sa k nemu mohol vyjadriť. Vyjadril tiež nasledujúce pripomienky k trom aspektom, ktorými sa Komisia zaoberala vo svojom liste z 31. januára 2011 (ďalej len „list o predbežnom uzavretí“). Pokiaľ ide o prvý aspekt jeho sťažnosti na nesplnenie povinnosti, trval na svojom názore, že článok 5 ods. 3 smernice nebol správne prebratý. Poznamenal, že je pravda, že TMG stanovuje povinnosť informovať dotknutú osobu. Poukázal však na to, že hoci podľa smernice dôsledkom neúplného informovania používateľa bolo, že údaje nebolo možné platne uchovávať, v TMG takáto sankcia neexistovala. V súvislosti s druhým aspektom poukázal na to, že článok 4 smernice nie je právnym základom pre spracovanie prevádzkových údajov, keďže sa tým definitívne zaoberá článok 6. V každom prípade odôvodnenie nemožno považovať za právny základ pre takéto spracúvanie nad rámec trvania prepojenia. Odôvodnenie 29 smernice sa okrem toho obmedzilo na „prevádzkové údaje potrebné na účely fakturácie“ a stanovila sa v ňom výnimka; to isté nemožno povedať o § 100 ods. 3 TKG. Napokon v súvislosti s tretím aspektom tvrdil, že UWG sa v kontexte TKG neuplatní, pretože TKG je špecifickejším právnym predpisom. Okrem toho, ak by sa uprednostnil článok 7 UWG, znamenalo by to, že článok 95 ods. 2 druhá veta TGK by bol nadbytočný. To nemohol byť zámer zákonodarcu. V každom prípade sa v uvedenom článku stanovovalo, že poskytovateľ služieb môže použiť údaje, ak sú splnené jeho podmienky. Z toho tiež vyplynulo, že článok 7 UWG nie je v tomto prípade relevantný.

8. Sťažovateľ dospel k záveru, že dúfa, že Komisia bude pokračovať vo vyšetrovaní, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že Nemecko v tom čase revidovalo príslušné právne predpisy.

9. Komisia odpovedala 18. apríla 2011 a informovala sťažovateľa, že prípad bol uzavretý 7. apríla 2011. Dodatočné tvrdenia, ktoré uviedol vo svojom poslednom e-maile, neposkytli žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť Komisiu k prehodnoteniu jej stanoviska. Keďže sťažovateľ prejavil záujem aj o stanovisko nemeckej vlády v tejto veci, Komisia mu poskytla kontaktné údaje príslušného úradníka na príslušnom nemeckom ministerstve. Krátko nato sa sťažovateľ obrátil na ombudsmana.

Predmet vyšetrovania

10. Ombudsman začal vyšetrovanie v súvislosti s týmto tvrdením a nárokom.

Tvrdenie

Komisia sa riadne nezaoberala sťažnosťou sťažovateľa na porušenie právnych predpisov z 19. februára 2010.

Na podporu tohto tvrdenia sťažovateľ tvrdil, že Komisia riadne neodôvodnila svoje rozhodnutie v tejto súvislosti, najmä tým, že sa nevyjadrila k argumentom uvedeným v jeho liste z 2. februára 2011.

Pohľadávka

Komisia by mala buď začať konanie o nesplnení povinnosti proti Nemecku, alebo dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie tak neurobiť.

11. Sťažovateľ takisto tvrdil, že Komisia riadne nevybavila jeho žiadosť o prístup k stanovisku, ktorú predložilo Nemecko. Mal sa zaoberať jeho žiadosťou podľa nariadenia č. 1049/2001 a nemohol ho jednoducho odkázať na príslušné nemecké ministerstvo. Tvrdil teda, že Komisia by mala uplatniť nariadenie č. 1049/2001 a poskytnúť mu prístup k tomuto dokumentu.

12. Ombudsmanka rozhodla, že toto tvrdenie je neprípustné, pretože sťažovateľ ešte neprijal všetky opatrenia požadované v nariadení č. 1049/2001. Sťažovateľ 8. júla 2011 informoval ombudsmana, že tento aspekt jeho sťažnosti bol v každom prípade vyriešený, keďže Komisia mu dokument zaslala. Zdôraznil však, že na zvyšnej časti svojej sťažnosti trvá.

Vyšetrovanie

13. Sťažnosť bola podaná 26. apríla 2011. Dňa 6. júna 2011 ombudsman začal vyšetrovanie a požiadal Komisiu o stanovisko k sťažnosti.

14. Komisia predložila svoje stanovisko 26. októbra 2011. Bola postúpená sťažovateľovi s výzvou na predloženie pripomienok, ktorú zaslal 28. októbra 2011.

Analýza ombudsmana a predbežné závery

A. Tvrdenie o nesprávnom vybavovaní sťažnosti sťažovateľa na porušenie právnych predpisov a súvisiaci nárok

Argumenty predložené ombudsmanovi

15. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyjadril nespokojnosť s vybavovaním svojej sťažnosti vo veci porušenia právnych predpisov, najmä s listom Komisie z 18. apríla 2011. Tvrdil, že veľmi krátke vysvetlenie uvedené v tomto liste nebolo ani dostatočné, ani zrozumiteľné. Komisia mala skôr podrobne odpovedať na každé z jeho tvrdení než poskytnúť celkovú odpoveď. Sťažovateľ sa takisto domnieval, že ak by Komisia dôkladne analyzovala jeho podania, rozhodla by sa v tejto veci začať konanie o nesplnení povinnosti. Odvolal sa na rozhodnutie ombudsmana vo veci 2651/2009/(MAM)ANA, v ktorom sa uvádza, že sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov sa musí starostlivo analyzovať a že Komisia musí sťažovateľovi oznámiť svoj zámer prípad uzavrieť. Podľa jeho názoru to zahŕňalo povinnosť starostlivo posúdiť každú odpoveď, ktorú sťažovateľ zašle Komisii po svojom liste, v ktorom informuje sťažovateľa o svojom zámere nepokračovať v sťažnosti na porušenie právnych predpisov.

16. Komisia vo svojom stanovisku najprv zdôraznila, že vo svojom liste o predbežnom uzavretí poskytla zhrnutie svojej analýzy. Dospela v ňom k záveru, že TMG primerane transponovala článok 5 ods. 3 smernice. V článku 12 TMG sa uvádza, že osobné údaje sa môžu spracúvať len so súhlasom používateľa alebo ak sa spracúvanie vyžaduje podľa zákona, a v článku 13 TMG sa stanovuje, že používatelia musia byť informovaní o druhu, rozsahu a účele spracúvania svojich údajov. Pokiaľ ide o článok 100 TKG, ktorý umožňoval uchovávať údaje o pripojení až šesť mesiacov, Komisia vo svojom liste o predbežnom uzavretí takisto konštatovala, že to nie je v rozpore so smernicou. Hoci článok 6 ods. 1 smernice stanovoval, že prevádzkové údaje musia byť vymazané alebo anonymizované hneď, ako už nie sú potrebné na účely prenosu komunikácie, článok 4 ukladal poskytovateľom povinnosť zaistiť bezpečnosť svojich služieb a odôvodnenie 29 im umožňovalo uchovávať prevádzkové údaje na účely fakturácie a predchádzania podvodom. Napokon, pokiaľ ide o transpozíciu článku 13 ods. 2 smernice, Komisia vo svojom liste o predbežnom uzavretí dospela k záveru, že UWG uložila povinnosti stanovené v tomto článku. Rozhodol sa preto nezačať konanie o nesplnení povinnosti.

17. Keď sťažovateľ zaslal Komisii svoj e-mail z 2. februára 2011, útvary Komisie podrobne posúdili jeho argumenty s cieľom určiť, či by mala prehodnotiť svoje pôvodné stanovisko.

18. V súvislosti s tvrdením sťažovateľa, že podľa nemeckého práva bolo spracovanie údajov povolené, aj keď používateľ nebol informovaný, Komisia usúdila, že spracovanie osobných údajov podliehalo rovnakej požiadavke na informácie ako uchovávanie informácií uchovávaných na zariadení používateľa a prístup k nim, čo Komisia už riešila vo svojom liste o predbežnom uzavretí.

19. Pokiaľ ide o názor sťažovateľa, že odkaz Komisie na článok 4 a odôvodnenie 29 smernice nebol dostatočný na odôvodnenie uchovávania údajov o pripojení počas obdobia až šiestich mesiacov, Komisia zdôraznila, že táto skutočnosť už bola vznesená v pôvodnej sťažnosti sťažovateľa, a preto sa ňou zaoberala vo svojom liste o predbežnom uzavretí.

20. Komisia napokon uviedla, že stanovisko sťažovateľa, konkrétne, že článok 95 TKG umožňoval poskytovateľom zasielať komerčné e-maily za podmienok, ktoré boli menej obmedzujúce ako podmienky UWG, bolo založené len na jeho osobnom výklade zákona. Komisia tento výklad zohľadnila vo svojom pôvodnom posúdení, ale nesúhlasila s ním. Preto ani tento argument nebol nový.

21. Na záver, sťažovateľ nepredložil žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť Komisiu k tomu, aby mu poskytla dodatočné vysvetlenia alebo prehodnotila svoje stanovisko. Komisia zdôraznila, že v súlade s ustálenou judikatúrou [3] disponuje širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o to, či začať konanie o nesplnení povinnosti a podať žalobu na Súdnom dvore, ktorý „neumožnil žiadny priestor na zasahovanie tretích strán“[4].

22. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach vyjadril nespokojnosť so stanoviskom Komisie a tvrdil, že Komisia dostatočne neodôvodnila svoje rozhodnutie zamietnuť jeho sťažnosť na porušenie právnych predpisov. Komisia sa konkrétne nezaoberala jeho tvrdením, že neexistuje žiadna sankcia, ak používateľ nie je riadne informovaný, hoci sa to podľa smernice vyžaduje. Rovnako sa nezaoberal jeho tvrdením týkajúcim sa druhého aspektu, podľa ktorého sa nemožno odvolávať na odôvodnenie obmedzenia základných práv a že článok 6 s konečnou platnosťou rieši otázku spracovania údajov o pripojení, a preto sa nemožno odvolávať na článok 4. Podľa sťažovateľa sa Komisia nezaoberala ani skutočnosťou, že odôvodnenie 29 bolo obmedzené na jednotlivé prípady, zatiaľ čo nemecké právne predpisy neboli.

23. Sťažovateľ dodal, že v e-maile zaslanom Komisii 25. mája 2011 nastolil niekoľko nových otázok, ktoré Komisia vo svojom stanovisku neuviedla a v ktorých ju požiadal o opätovné otvorenie prípadu. Sťažovateľ konkrétne poukázal na to, že upozornil Komisiu na skutočnosť, že pokiaľ ide o prvý aspekt jeho sťažnosti, lehota na vykonanie nového znenia článku 5 ods. 3 smernice už uplynula bez toho, aby Nemecko prijalo akékoľvek transpozičné opatrenia [5]. Pokiaľ ide o druhý aspekt, sťažovateľ sa odvolal na rozsudok nemeckého Bundesgerichtshof, ktorý potvrdil jeho stanovisko. Podobne, pokiaľ ide o tretí aspekt jeho sťažnosti, sťažovateľ v tomto e-maile zdôraznil, že príslušný národný regulačný orgán podporil jeho vlastný výklad príslušných pravidiel.

Predbežné posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu priateľského riešenia

24. Podľa ustálenej judikatúry má Komisia pri rozhodovaní o začatí konania o nesplnení povinnosti proti členskému štátu veľkú diskrečnú právomoc. Komisia však musí mať, rovnako ako každý verejný orgán, vždy dobré dôvody na to, aby si zvolila jeden postup namiesto iného. Bežnou súčasťou výkonu diskrečnej právomoci je poskytnúť vysvetlenie dôvodov, prečo bol zvolený konkrétny postup [6].

25. Na rozdiel od skutočností, ktoré viedli k veci, na ktorú sa sťažovateľ odvolával [t. j. sťažnosť 2651/2009/(MAM)ANA], Komisia v tomto prípade vo svojom liste o predbežnom uzavretí konania jasne vysvetlila, prečo sa v prípade každej z otázok vznesených sťažovateľom domnievala, že neexistujú dôvody na začatie konania proti Nemecku. Sťažovateľovi takisto poskytla príležitosť predložiť nové argumenty do štyroch týždňov od doručenia listu o predbežnom uzavretí. Je preto zrejmé, že Komisia aspoň na začiatku preukázala požadovanú starostlivosť pri vybavovaní sťažnosti, a teda dodržala článok 10 svojho oznámenia o vzťahoch so sťažovateľom v konaní o nesplnení povinnosti [7].

26. Keď však navrhovateľ predložil ďalšie argumenty v reakcii na list Komisie o predbežnom uzavretí, Komisia zaslala veľmi krátku odpoveď, v ktorej len uviedla, že navrhovateľ nepredložil žiadne „nové skutočnosti“, ktoré by ho viedli k prehodnoteniu jeho analýzy. Komisia neposkytla žiadne vysvetlenie ani odôvodnenie na odôvodnenie tohto stanoviska. V priebehu tohto konania Komisia zopakovala názor, že odpoveď sťažovateľa neposkytla žiadne nové prvky.

27. V tejto súvislosti sa ombudsman domnieva, že tvrdenie Komisie, t. j. tvrdenie, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojom liste z 2. februára 2011 v súvislosti s prvým aspektom sťažnosti (povinnosť informovať zákazníkov), bolo len rozpracovaním toho, čo už uviedol vo svojej pôvodnej sťažnosti, je primerané. Konkrétne, hoci sa sťažovateľ vo svojej sťažnosti na porušenie právnych predpisov osobitne nezmienil o neexistencii sankcií, už uviedol, že zákonnosť uchovávania údajov nezávisí od poskytnutia príslušných informácií používateľovi, čo by sa mohlo vykladať ako odkaz na neexistenciu sankcií. List Komisie o predbežnom uzavretí sa výslovne nezaoberal týmto bodom priamo, ale jasne ho uznal vo svojom zhrnutí sťažnosti a potom ho zamietol, pričom uviedol, že Nemecko celkovo riadne vykonalo článok 5 ods. 3 smernice. Ombudsman však poznamenáva, že po tom, ako sťažovateľ predložil ombudsmanovi svoju sťažnosť, požiadal vo svojom e-maile z 25. mája 2011 Komisiu, aby zohľadnila aj skutočnosť, že Nemecko neimplementovalo revidované znenie článku 5 ods. 3 smernice. Hoci táto otázka nebola vznesená v pôvodnej sťažnosti, ombudsman považuje za vhodné zohľadniť ju v tomto prípade a vyzvať Komisiu, aby ju zohľadnila pri odpovedi na priateľské riešenie navrhované ďalej v texte.

28. Pokiaľ ide o druhý aspekt (uchovávanie zhromaždených údajov), ombudsmanka poznamenáva, že sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov neodkazovala na odôvodnenie 29 a článok 4 smernice. Až vo svojej odpovedi na list o predbežnom uzavretí sťažovateľ vysvetlil, prečo sa domnieva, že odôvodnenie 29 a článok 4 smernice nie sú pre predmetnú otázku relevantné. Ombudsmanka preto považuje názor Komisie, že sa už týmito bodmi zaoberala, za ťažko pochopiteľný. Ďalej uvádza, že sťažovateľ sa vo svojom e-maile Komisii z 25. mája 2011 odvolal na rozsudok nemeckého Bundesgerichtshof, ktorý podľa neho potvrdil jeho názory. Komisia sa vo svojom stanovisku touto otázkou nezaoberala.

29. Podobne v súvislosti s tretím aspektom, na ktorý poukázal sťažovateľ (pravidlá e-mailového marketingu), ombudsman poznamenáva, že vo svojej pôvodnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia sa sťažovateľ nezaoberal otázkou uplatňovania UWG. V skutočnosti túto otázku prvýkrát nastolila samotná Komisia vo svojom liste o predbežnom uzavretí. Sťažovateľ vo svojej odpovedi nesúhlasil s názorom Komisie, pokiaľ ide o relevantnosť UWG, a v tejto súvislosti uviedol svoje vlastné argumenty. Pokiaľ ide o tento aspekt sťažnosti, ombudsman nechápe, prečo sa Komisia domnievala, že sťažovateľ nepredložil žiadne nové argumenty. Okrem toho poznamenáva, že vysvetlenie Komisie, t. j. že išlo „len“ o vlastný výklad nemeckého práva sťažovateľom, zjavne nie je dostatočným argumentom na preukázanie toho, že sťažovateľ neposkytol presvedčivé nové argumenty na podporu svojho vlastného názoru. V tejto súvislosti treba ďalej pripomenúť, že sťažovateľ zaslal Komisii 25. mája 2011 e-mail od Bundesnetzagentur (Spolková agentúra pre siete, nemecká regulačná agentúra zodpovedná okrem iného za telekomunikácie), ktorý podľa všetkého podporuje jeho výklad príslušných pravidiel. Komisia sa však týmto ďalším argumentom vo svojom stanovisku nezaoberala.

30. Ombudsmanka poznamenáva, že v uvedenom oznámení Komisie sa stanovujú procesné kroky súvisiace so zamietnutím sťažnosti na porušenie právnych predpisov: Komisia najprv napíše „list, v ktorom uvedie dôvody, na základe ktorých navrhuje uzavrieť prípad“ (list o predbežnom uzavretí) a poskytne sťažovateľovi štyri týždne na to, aby sa k nemu vyjadril. Ak tieto pripomienky „nepresvedčia Komisiu, aby prehodnotila svoje stanovisko“, môže sa rozhodnúť prípad uzavrieť. Ombudsmanka sa domnieva, že hoci odpoveď na takéto pripomienky nemusí mať rovnakú hĺbku ako pôvodný list obsahujúci odôvodnenie zámeru Komisie uzavrieť prípad, mala by sa aspoň zaoberať pripomienkami predloženými sťažovateľom a zmysluplne vysvetliť, prečo uvedené pripomienky nie sú dostatočné na to, aby ju presvedčili zmeniť svoje názory. V opačnom prípade by žiadosť o pripomienky nebola užitočná.

31. V tomto prípade Komisia iba v jednej krátkej vete uviedla, že sťažovateľ neposkytol žiadne „nové skutočnosti“, ktoré by ju mohli viesť k prehodnoteniu jej stanoviska. Ombudsmanka poznamenáva, ako už bolo uvedené, že okrem skutočnosti, že Komisia neposkytla žiadne odôvodnenie, prečo argumenty sťažovateľa neboli také, aby odôvodňovali prehodnotenie listu o predbežnom uzavretí, sa v oznámení nepredpokladá samotný odkaz Komisie na neexistenciu akýchkoľvek „nových skutočností“. Preto predbežne konštatuje, že by to mohol byť prípad nesprávneho úradného postupu. Poznamenáva tiež, že Komisia nevyužila príležitosť tohto vyšetrovania na jasnejšie vysvetlenie dôvodov zamietnutia argumentov sťažovateľa v súvislosti s druhým a tretím aspektom jeho sťažnosti (pozri body 28 – 29 vyššie) a na riešenie ďalších argumentov a dôkazov, ktoré sťažovateľ predložil vo svojom e-maile z 25. mája 2011. Ombudsman preto predkladá príslušný návrh na priateľské riešenie v súlade s článkom 3 ods. 5 štatútu európskeho ombudsmana.

B. Návrh priateľského riešenia

Vzhľadom na zistenia ombudsmana by Komisia mohla zvážiť podrobnejšie riešenie argumentov, ktoré sťažovateľ predložil v odpovedi na list o predbežnom uzavretí, najmä ďalších argumentov a dôkazov, ktoré sťažovateľ predložil Komisii vo svojom e-maile z 25. mája 2011.

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 29. augusta 2013