Vážená pani X,

obraciam sa na Vás s cieľom nájsť riešenie tohto prípadu ^[1], ktorý je založený na sťažnosti, ktorú som dostal od pána Y 22. januára 2022.

Sťažovateľ požiadal Európsky výbor pre ochranu údajov (EDPB) o prístup verejnosti k „všetkým dokumentom týkajúcim sa týchto artefaktov, ktoré vypracoval EDPB:

* Vyhlásenie EDPB 04/2021 k medzinárodným dohodám vrátane prenosov.

* Usmernenia EDPB 02/2020 k „článku 46 ods. 2 písm. a) a článku 46 ods. 3 písm. b) nariadenia 2016/679 v prípade prenosov osobných údajov medzi orgánmi a subjektmi verejnej moci v EHP a mimo EHP“ [usmernenia EDPB]

* Vyhlásenie EDPB 01/2019 k zákonu USA o dodržiavaní daňových predpisov v prípade zahraničných účtov (FATCA)

* Odpoveď EDPB holandskej poslankyni EP Sophie in 't Veldovej zo 7. júla 2021 s referenčným číslom OUT2021-0119 a verejne dostupná tu: (https://www.linkedin.com/posts/fabienlehagre_responsefrom-the-edpb-fatca-activity-6823908053994242048-m-t-).

Pán Y následne objasnil rozsah svojej žiadosti tým, že požiadal o anonymizovaný „prístup k prípravným dokumentom obsahujúcim vyhlásenia, otázky, stanoviská a obavy orgánu pre ochranu údajov, ktoré viedli k prijatiu dokumentov EDPB identifikovaných ako 04/2021, 02/2020, 01/2029 a OUT2021-0119“.

EDPB identifikoval 103 dokumentov, ktoré patria do rozsahu žiadosti sťažovateľa [2]. Umožnila úplný prístup k 17 z týchto dokumentov, čiastočný prístup k 16 dokumentom a zamietla prístup k ostatným dokumentom. Pri zamietnutí prístupu k dokumentom sa EDPB odvolal na výnimku ^[3] stanovenú v právnych predpisoch EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom (nariadenie 1049/2001), pričom tvrdil, že zverejnenie by „vážne narušilo“jeho rozhodovací proces. EDPB sa domnieval, že neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentov.

V priebehu môjho vyšetrovania EDPB opätovne posúdil požadované dokumenty a poskytol širší čiastočný prístup k dvom dokumentom, ktoré boli poskytnuté sťažovateľovi. Môj vyšetrovací tím preskúmal dokumenty, o ktoré ide v tomto vyšetrovaní, a pripomienky, ktoré Európsky výbor pre ochranu údajov poskytol 24. februára 2022.

Na úvod je dôležité poznamenať, že žiadosť sťažovateľa sa vzťahuje na rôzne druhy prípravných dokumentov, konkrétne na dokumenty týkajúce sa vypracovania usmernení o EDBP na jednej strane a na dokumenty týkajúce sa vypracovania vyhlásenia EDPB a odpovede poslancovi Európskeho parlamentu na strane druhej.

Už v rámci predchádzajúceho vyšetrovania som sa domnieval, že v usmerneniach EDPB sa stanovuje právny výklad všeobecného nariadenia o ochrane údajov, ktorý má významný vplyv na jeho uplatňovanie.[4] Vzhľadom na význam všeobecného nariadenia o ochrane údajov má verejnosť jasný záujem vedieť, ako sa rozhodlo o smerodajnom výklade jeho ustanovení. Beriem na vedomie, že vyhlásenia EDPB a odpovede poslancom EP majú odlišnú povahu.

Nariadenie č. 1049/2001 sa však vzťahuje na všetky dokumenty v držbe inštitúcií.^[5] Nariadenie č. 1049/2001 vychádza z predpokladu, že „otvorenosť umožňuje občanom užšie sa zúčastňovať na rozhodovacom procese a zaručuje, že administratíva má väčšiu legitimitu a je účinnejšia a zodpovednejšia voči občanovi v demokratickom systéme“.^[6] Prístup k dokumentom možno obmedziť len vtedy, ak sa uplatňuje jedna (alebo viac) z obmedzeného počtu výnimiek v nariadení č. 1049/2001 ^[7].

Z preskúmania dokumentov, ktoré EDPB doteraz čiastočne sprístupnil, sa zdá, že upravené časti v prvom rade nepatria do rozsahu pôsobnosti žiadosti sťažovateľa. Pokiaľ ide o ostatné utajené časti, tieto boli buď následne uvoľnené, alebo len zachovávajú totožnosť autora komentára, čo nie je sporné.

Môj návrh riešenia sa preto týka len dokumentov, ktoré neboli zverejnené v celom rozsahu. Pokiaľ ide o tieto dokumenty, EDPB vychádzal z výnimky stanovenej v článku 4 ods. 3 druhom pododseku nariadenia č. 1049/2001, ktorá sa týka ochrany rozhodovacieho procesu inštitúcie, ak je tento proces ukončený. 

Súdny dvor uznal, že ochrana rozhodovacieho procesu pred cieleným vonkajším tlakom môže predstavovať legitímny dôvod na obmedzenie prístupu k dokumentom. Zdôraznil však aj to, že existencia takéhoto vonkajšieho tlaku „sa musí preukázať s istotou“ a že „sa musia predložiť dôkazy, ktoré preukazujú, že existovalo primerane predvídateľné riziko“, aby bolo dotknuté rozhodnutie podstatne ovplyvnené týmto vonkajším tlakom ^[8].

Sťažovateľ požiadal o prístup k dokumentom týkajúcim sa ukončených rozhodovacích procesov. Argumenty EDBP týkajúce sa toho, ako by zverejnenie dokumentov mohlo viesť k značnému tlaku na členov rady v súvislosti s týmito rozhodovacími procesmi alebo v súvislosti s potenciálnymi budúcimi rozhodovacími procesmi, sú naďalej vágne a majú veľmi všeobecný charakter.

Konkrétne nie je jasné, ako by zverejnenie požadovaných dokumentov viedlo k neprimeranému vonkajšiemu tlaku na zakladajúcich členov výboru, ak by sa ich názory zverejnili, alebo či by to spôsobilo neistotu alebo zmätok pre verejnosť, ako tvrdí EDPB. Na tento účel poznamenávam, že sťažovateľ uviedol, že by bol spokojný s prístupom k stanoviskám vnútroštátnych dozorných orgánov v anonymizovanom formáte. EDPB nevysvetlil, ako by udelenie prístupu k anonymizovaným názorom jeho členov mohlo viesť k vonkajšiemu tlaku na nich alebo spôsobiť zmätok. Nepreukázalo sa ani to, ako by ich zverejnenie bránilo schopnosti EDPB poskytovať jednotný výklad pravidiel ochrany údajov, oslabovalo jeho poslanie vystupovať jednotne alebo že by zasahovalo do nezávislej úlohy, ktorú EDPB plní podľa svojho zakladajúceho nariadenia. Okrem toho nie je jasné, ako by tvrdenie EDPB, že jeho budúce stanovisko, pokiaľ ide o rokovania o dohode FATCA, bolo ohrozené zverejnením požadovaných dokumentov za okolností, keď prípravné dokumenty týkajúce sa jeho vyhlásenia č. 01/2019 nepatria do súčasného vyšetrovania (pozri poznámku pod čiarou č. 2). EDPB teda konkrétne a konkrétne nestanovil, ako vznikajú takéto závažné riziká pre jeho rozhodovací proces, ani neuviedol žiadne príklady takýchto vznikajúcich rizík.

Poznamenávam tiež, že úloha Komisie ako člena výboru a jej schopnosť vyjadrovať názory ako stály pozorovateľ počas týchto rokovaní sú stanovené v práve Únie a že vyjadrenie odlišných názorov možno očakávať a privítať. Samotný EDPB uznal, že výmena názorov a rokovania sú „vnútorným prvkom“ jeho fungovania ako výboru. Okrem toho nesúhlasím s tým, že zakladajúce nariadenie EDPB vytvára osobitnú výnimku z práva verejnosti na prístup k jeho dokumentom na základe tvrdenia EDPB, že je nezávislým orgánom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti by som chcel navrhnúť ako riešenie v tomto prípade, aby EDPB prehodnotil svoje rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o prístup verejnosti, pokiaľ ide o dokumenty, ktoré neboli zverejnené v celom rozsahu, s prihliadnutím na uvedené pripomienky, s cieľom poskytnúť čo najširší prístup verejnosti. Mohlo by to zahŕňať napríklad poskytnutie prístupu k názorom vyjadreným jeho zakladajúcimi členmi v anonymizovanom formáte, t. j. bez priradenia názorov konkrétnym stranám.

Bol by som Vám vďačný, keby ste mi na moje návrhy zaslali odpoveď do 21. novembra 2022. Po prijatí Vašej odpovede na návrh zašleme jej kópiu sťažovateľovi spolu s kópiou návrhu.

Tvoje úprimné,

Emily O'Reilly
európska ombudsmanka

Štrasburg 21. septembra 2022

[1] V súlade s článkom 2 ods. 10 štatútu európskeho ombudsmana.

[2] Počas vyšetrovania sa ukázalo, že v počiatočnej a potvrdzujúcej fáze neboli posúdené žiadne prípravné dokumenty týkajúce sa vyhlásenia EDPB 01/2019 o zákone USA o dodržiavaní daňových predpisov v prípade zahraničných účtov (FATCA). V súlade s listom ombudsmanky z 11. mája 2022 sa s týmito 141 dokumentmi zaobchádza ako so samostatnou žiadosťou o prístup verejnosti.

[3] Článok 4 ods. 3 druhá zarážka nariadenia č. 1049/2001.

[4] Rozhodnutie vo veci 386/2021/AMF, bod 8, k dispozícii na adrese: https://www.ombudsman.europa.eu/en/decision/en/146504

[5] Odôvodnenie 11 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/en/TXT/?uri=CELEX%3A32001R1049

[6] Odôvodnenie 2 nariadenia č. 1049/2001.

[7] Článok 1 nariadenia č. 1049/2001.

[8] Rozsudok Súdu prvého stupňa (siedma komora) z 18. decembra 2008, Pablo Muñiz/Komisia Európskych spoločenstiev, vec T‐144/05, bod 86; Rozsudok Všeobecného súdu (siedma rozšírená komora) z 22. marca 2018, Emilio de Capitani/Európsky parlament, vec T‐540/15, bod 99.