Vec sa týkala toho, ako Európska prokuratúra (EPPO) riešila sťažnosti vnútroštátneho asistenta európskych delegovaných prokurátorov v Taliansku. Sťažovateľ tvrdil, že európski delegovaní prokurátori Európskej prokuratúry v Ríme zasahovali do dvoch administratívnych postupov, ktoré začal na vnútroštátnej úrovni. Sťažnosť sa týkala aj toho, ako Európska prokuratúra riešila žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom, ktorú predložil sťažovateľ.

Ombudsmanka zistila nedostatky vo vybavovaní sťažností Európskou prokuratúrou, pokiaľ ide o spôsob, akým Európska prokuratúra oznámila svoje stanovisko sťažovateľovi, a dôvody svojho záveru neprijať ďalšie opatrenia. Európska prokuratúra sa tým zaoberala v priebehu vyšetrovania tým, že poskytla jasné a primerané vysvetlenia svojho stanoviska. Ombudsmanka takisto zistila, že Európska prokuratúra pri vybavovaní sťažností neporušila práva sťažovateľa.

Pokiaľ ide o žiadosť o prístup k dokumentom, ombudsmanka zistila, že dôvody, na ktoré sa Európska prokuratúra odvoláva, aby nezverejnila požadované dokumenty, sa nezdajú byť v súlade s právnymi predpismi EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom. Ombudsmanka však dospela k záveru, že rozhodnutie nezverejniť dokumenty požadované sťažovateľom bolo primerané, aj keď z iného dôvodu, ako je dôvod, na ktorý sa odvoláva Európska prokuratúra.

Ombudsmanka uzavrela vyšetrovanie so záverom, že žiadne ďalšie vyšetrovanie nie je opodstatnené.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k piatim dokumentom v držbe Agentúry Európskej únie pre bezpečnosť letectva (EASA). Dokumenty sa týkali posúdení rizík týkajúcich sa niekoľkých pilotov, ktorých licencie z krajín mimo EÚ príslušný vnútroštátny orgán konvertoval na licencie EÚ s určitými nezrovnalosťami v procese konverzie. EASA odmietla poskytnúť prístup k požadovaným dokumentom, pričom sa odvolávala na výnimku z prístupu verejnosti týkajúcu sa ochrany súkromia a bezúhonnosti jednotlivcov.

Sťažovateľ v sťažnosti ombudsmanovi uviedol, že sa zaujíma len o tie časti dokumentov, v ktorých sa uvádza metodika hodnotenia rizík, a nie o osobné údaje. Po preskúmaní neupravených verzií sporných dokumentov ombudsmanka poukázala na to, že EASA mohla zverejniť len časti preukazujúce túto metodiku.

Keďže EASA prijala stanovisko ombudsmanky a zverejnila príslušné časti požadovaných dokumentov, ombudsmanka uzavrela prípad ako urovnaný.

Vec sa týkala odmietnutia Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) poskytnúť verejnosti prístup k dvom záverečným správam týkajúcim sa dvoch vyšetrovaní týkajúcich sa znalostného a inovačného spoločenstva EIT Manufacturing Knowledge and Innovation Community (ZIS). OLAF tým, že odmietol prístup k správam, vychádzal zo všeobecnej domnienky, že zverejnenie by ohrozilo ochranu účelu jeho vyšetrovaní.

Vyšetrovací tím ombudsmanky preskúmal predmetné dokumenty. Na základe inšpekcie a dodatočných dôverných informácií získaných od úradu OLAF ombudsmanka usúdila, že je primerané, aby úrad OLAF v tomto prípade uplatnil všeobecnú domnienku nezverejnenia, keďže príslušné následné činnosti stále prebiehajú a ešte neuplynul primeraný čas na dokončenie týchto následných činností.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup.

Vec sa týkala odmietnutia agentúry REA poskytnúť čiastočný prístup k listu, ktorý agentúra REA zaslala príjemcovi v súvislosti s vymáhaním finančných prostriedkov. REA sa tým, že odmietla prístup, odvolávala na ochranu obchodných záujmov tretej osoby.

Na základe kontroly sporného dokumentu ombudsmana nepresvedčilo tvrdenie REA, že čiastočný prístup by vážne narušil ochranu obchodných záujmov. Ombudsmanka predložila návrh riešenia, v ktorom žiada REA, aby prehodnotila svoje stanovisko k žiadosti s cieľom poskytnúť široký čiastočný prístup k spornému dokumentu.

Agentúra REA akceptovala návrh ombudsmanky na riešenie a poskytla sťažovateľovi široký čiastočný prístup k dokumentu. Ombudsmanka uvítala kladnú odpoveď agentúry REA na jej návrh riešenia, ktorým sa sťažnosť vyriešila.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom v držbe Európskej agentúry pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) týkajúcim sa spoločných návratových operácií (JRO) a národných návratových operácií (NRO) koordinovaných agentúrou Frontex na obdobie od 1. júla do 31. decembra 2024. Agentúra Frontex identifikovala 247 záverečných správ o návratových operáciách, 46 dokumentov predstavujúcich operačný plán pre návraty na rok 2024 a niekoľko súvisiacich dohôd o grante. Agentúra Frontex zo svojej databázy vyňala aj niektoré z požadovaných podrobných informácií o návratových operáciách, zvyšok však vymazala. Agentúra Frontex odmietla prístup k 46 dokumentom, ktoré predstavujú operačný plán pre návraty na rok 2024, v celom rozsahu a zároveň poskytla široký čiastočný prístup k dohodám o grante. Agentúra Frontex tvrdila, že ďalšie zverejnenie by ohrozilo ochranu verejného záujmu, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť a medzinárodné vzťahy, ako aj obchodné záujmy.

Vyšetrovací tím ombudsmanky skontroloval vzorku predmetných dokumentov a uskutočnil stretnutie so zástupcami agentúry Frontex. Na základe inšpekcie a objasnení získaných počas stretnutia ombudsmanka zistila, že stanovisko agentúry Frontex bolo celkovo odôvodnené.

Hoci teda ombudsmanka dospela k záveru, že spôsob, akým agentúra Frontex vybavila žiadosť, bol primeraný, a uzavrela vyšetrovanie so záverom, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, poznamenala, že vzhľadom na neexistenciu komplexného zoznamu dokumentov, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti, bolo pre ombudsmanku ťažké s istotou určiť, koľko dokumentov agentúra Frontex identifikovala ako dokumenty, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti. Ombudsmanka preto zopakovala predchádzajúce odporúčanie, že v záujme dobrej správy vecí verejných by agentúra Frontex mala žiadateľom poskytnúť zoznam dokumentov, ktoré identifikuje ako dokumenty patriace do rozsahu ich žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom.

Vec sa týkala odmietnutia Agentúry Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (Eurojust) poskytnúť verejnosti prístup k siedmim dokumentom týkajúcim sa získavania informácií z komunikačných zariadení migrantov. Pri zamietnutí prístupu verejnosti k častiam dokumentov Eurojust vychádzal z dvoch výnimiek stanovených v právnych predpisoch EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom, a to z potreby chrániť verejný záujem, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť, a z potreby chrániť osobné údaje.

Na základe nahliadnutia do sporných dokumentov ombudsmanka nebola presvedčená tvrdeniami Eurojustu, že širšie zverejnenie dokumentov by ohrozilo ochranu verejného záujmu, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť. Ombudsmanka predložila návrh riešenia, v ktorom požiadala Eurojust, aby prehodnotil svoje stanovisko k žiadosti s cieľom poskytnúť širšej verejnosti prístup k sporným dokumentom. Vyzvala Eurojust, aby sa pritom zameral na tri z dotknutých dokumentov s následnými úpravami dvoch ďalších dokumentov.

Eurojust prijal návrh ombudsmanky na riešenie a poskytol sťažovateľovi širší prístup k takmer všetkým dokumentom. Ombudsmanka uvítala pozitívnu reakciu Eurojustu na jej návrh riešenia a vyšetrovanie uzavrela.