The case concerned the Commission’s refusal to give public access to documents related to State aid investigations, in which persons had been recognised as an ‘interested party’ despite being neither a beneficiary of the aid nor a competitor. In refusing access, the Commission relied on a general presumption of non-disclosure, arguing that the release of any document would undermine the purpose of its investigations and the commercial interests of the companies concerned. The complainant contested the Commission’s position. Specifically, he contended that there would be an overriding public interest in disclosure, that is, the need to scrutinise the Commission’s practice of admitting complainants as ‘interested parties’. In particular, the complaint raised concerns that the Commission might interpret this notion too narrowly, thereby recognising only beneficiaries or competitors as ‘interested parties’ entitled to lodge a complaint.

Based on her inquiry, the Ombudsman considered that the complainant sought statistical information about the Commission’s practice rather than access to specific documents. In light of this, the Ombudsman made a proposal for a solution, inviting the Commission to deal with the complainant’s request as a request for information and to provide him with relevant information about its State aid procedure that would address the concerns that he had raised.

The Commission accepted the Ombudsman’s proposal for a solution and provided the complainant with detailed information on its practice related to the investigation of potentially unlawful State aid, including information on sample cases. The complainant was satisfied with this reply. The Ombudsman welcomed the Commission’s positive response to her proposal for a solution and closed the inquiry.

The case concerned a request for public access to documents related to the expenses of a university in the context of an EU-funded project. The complainant had submitted his request to the European Commission in July 2025.

The Commission first replied in September 2025. It identified ten documents as falling within the scope of the access request, to which it refused to give public access in their entirety. In doing so, the Commission argued that disclosure could undermine the commercial interests of the university concerned.

The complainant contested the Commission's decision by making a 'confirmatory application' in September 2025. When the Commission failed to provide an explicit reply, the complainant turned to the Ombudsman in October 2025.

The Ombudsman opened an inquiry into the Commission’s implicit refusal to grant public access and, as a first step, asked the Commission to adopt an explicit reply to the complainant’s confirmatory application as soon as possible. In the absence of a reply within the time limit set, the Ombudsman inquiry team inspected the documents in question, along with documentation on the consultation of the university concerned.

The Commission replied to the complainant in May 2026, granting wide partial access to the documents at issue. The complainant, in his comments on the Commission’s confirmatory decision, did not challenge the remaining redactions. The Ombudsman therefore considered that the complaint into the Commission’s implicit refusal of access had been settled by the access now granted. That said, the Ombudsman regretted the delay incurred by the Commission in handling the complainant’s access request, which persisted even after she had opened her inquiry. The Ombudsman continues to closely monitor the matter of delays based on complaints submitted to her.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa programov vývoja kávy v Etiópii. Sťažovateľ predložil svoju žiadosť Komisii v auguste 2024.

Komisia prvýkrát odpovedala v decembri 2024. Umožnila úplný prístup k dvom dokumentom, odmietla prístup k trom dokumentom v celom rozsahu a umožnila čiastočný prístup k zostávajúcim 31 dokumentom. Komisia pritom tvrdila, že (úplné) zverejnenie by mohlo ohroziť ochranu účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov, ochranu osobných údajov a obchodných záujmov, ako aj ochranu verejného záujmu, pokiaľ ide o medzinárodné vzťahy.

Sťažovateľ napadol rozhodnutie Komisie podaním „opakovanej žiadosti“ v januári 2025. Keďže sťažovateľ nedostal odpoveď, obrátil sa v máji 2025 na ombudsmanku.

V júni 2025 ombudsmanka začala vyšetrovanie a požiadala Komisiu, aby sťažovateľovi čo najskôr odpovedala.

Po niekoľkých výmenách názorov s Komisiou v tejto veci ombudsmanka 20. apríla 2026 zaslala Komisii poslednú pripomienku, v ktorej ju naliehavo vyzvala, aby najneskôr do 12. mája 2026 prijala potvrdzujúce rozhodnutie. Komisia tak neurobila.

Keďže Komisia stále neodpovedala na opakovanú žiadosť sťažovateľa viac ako 15 mesiacov po uplynutí zákonnej lehoty stanovenej v nariadení č. 1049/2001, ombudsmanka uzavrela vyšetrovanie zistením nesprávneho úradného postupu.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k textovej správe, ktorú prezident Francúzskej republiky zaslal v januári 2024 predsedovi Európskej komisie v súvislosti s obchodnými rokovaniami medzi EÚ a Mercosurom.

V júli 2025 Komisia odpovedala a uviedla, že hoci k takejto výmene skutočne došlo, požadovanú správu nemohla nájsť. Komisia poznamenala, že správa bola prijatá prostredníctvom aplikácie na odosielanie okamžitých správ „Signal“, ktorá mala aktivovanú funkciu „zmiznuté správy“. Komisia preto dospela k záveru, že nemá k dispozícii žiadne dokumenty, ktoré by patrili do rozsahu žiadosti.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie týkajúce sa vybavovania žiadosti Komisiou. Jej vyšetrovací tím preskúmal spis Komisie týkajúci sa žiadosti verejnosti o prístup a uskutočnil stretnutie so zástupcami Komisie.

Na základe inšpekcie a stretnutia ombudsmanka nemohla vylúčiť, že správa bola automaticky vymazaná z telefónu predsedu po prijatí žiadosti. Vyšetrovaním sa takisto zistilo, že kabinet predsedu Komisie nevybavil žiadosť sťažovateľa počas 15 mesiacov, zatiaľ čo generálny sekretariát neprijal žiadne následné opatrenia ani neupozornil na to, aby monitoroval jej spracovanie. Ombudsmanka dospela k záveru, že vybavenie tejto žiadosti Komisiou predstavuje nesprávny úradný postup.

S cieľom riešiť tento problém ombudsmanka odporučila, aby Komisia preskúmala a zlepšila vybavovanie žiadostí o prístup verejnosti, ktoré sa týkajú kabinetu predsedu alebo ktoréhokoľvek komisára, a aktívne monitorovala pokrok v súvislosti s takýmito žiadosťami, aby sa predišlo zbytočným prieťahom.

Ombudsmanka okrem toho predložila dva návrhy na zlepšenie. Po prvé, Komisia by mala upraviť svoje vnútorné pravidlá s cieľom zabezpečiť, aby sa každý dokument, ktorý je predmetom žiadosti o prístup verejnosti, uchoval hneď po prijatí takejto žiadosti o prístup k tomuto dokumentu a až do ukončenia akéhokoľvek procesu napadnutia zamietnutia prístupu, a to bez ohľadu na to, či dokument spĺňa kritériá Komisie na registráciu dokumentov. Po druhé, Komisia by mala počas primeraného obdobia riadne uchovávať všetky textové a okamžité správy vymieňané medzi hlavami štátov alebo predsedami vlád alebo ministrami a členmi Komisie vrátane tých, ktoré podliehajú automatickému vymazaniu po určitom časovom intervale, vzhľadom na pravdepodobný význam takýchto správ.

 

Vec sa týkala odmietnutia Európskej centrálnej banky (ECB) poskytnúť verejnosti prístup k dokumentom obsahujúcim rady týkajúce sa jej politiky v oblasti rodovej rovnosti a súvisiacich opatrení. ECB sa domnievala, že zverejnenie by ohrozilo ochranu právneho poradenstva a jej interné rozhodovanie. Sťažovateľ tvrdil, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení, konkrétne na pochopení právneho odôvodnenia, o ktoré sa opiera rodová politika ECB a súvisiace opatrenia.

Vyšetrovací tím ombudsmana preskúmal sporné dokumenty. Na základe toho ombudsmanka dospela k záveru, že obsah dokumentov možno odôvodnene považovať za právne poradenstvo a že bolo rozumné, aby sa ECB domnievala, že zverejnenie dokumentov by narušilo ochranu poskytovanú právnemu poradenstvu. Ombudsmanka okrem toho považovala za primerané, aby sa ECB domnievala, že neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k správe o posúdení rizika za rok 2023 veľkej platformy sociálnych médií o jej súlade s ustanoveniami aktu o digitálnych službách. Komisia zamietla prístup k správe s odkazom na výnimky podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom (nariadenie č. 1049/2001). Dospela k záveru, že existuje všeobecná domnienka, že zverejnenie správy by ohrozilo obchodné záujmy platformy, ako aj jej prebiehajúce vyšetrovanie dodržiavania povinností platformy podľa aktu o digitálnych službách. V dôsledku toho Komisia nevykonala individuálne posúdenie správy s cieľom určiť jej prípadné zverejnenie.

Ombudsmanka zistila, že bolo neprimerané uplatniť všeobecnú domnienku nezverejnenia na správu o posúdení rizika vypracovanú v rámci aktu o digitálnych službách. Ombudsmanka sa domnievala, že okolnosti, za ktorých súdy EÚ uznali možnosť použiť všeobecnú domnienku, sa veľmi líšia od pravidiel, ktoré sa uplatňujú na správy o posúdení rizika. Vzhľadom na to ombudsmanka predbežne zastávala názor, že odvolávanie sa Komisie na všeobecnú domnienku predstavuje nesprávny úradný postup.

Keď Komisia trvala na svojom stanovisku, ombudsmanka potvrdila svoj názor, že odvolávanie sa na všeobecnú domnienku nezverejnenia predstavuje nesprávny úradný postup. Odporučila, aby Komisia vykonala individuálne posúdenie predmetnej správy o posúdení rizika s cieľom poskytnúť čo najširší prístup v súlade s nariadením č. 1049/2001.

Komisia neprijala odporúčanie ombudsmanky a zopakovala svoje stanovisko, že vo všeobecnosti možno predpokladať, že zverejnenie správy o posúdení rizika by ohrozilo ochranu účelu jej vyšetrovania aktu o digitálnych službách a obchodné záujmy dotknutej platformy. Takisto sa domnievala, že nemôže posúdiť, či správa obsahuje citlivé obchodné informácie, a že záujem sledovaný sťažovateľom je súkromnej povahy.

Ombudsmanka vyjadrila poľutovanie nad odpoveďou Komisie. Zostala nepresvedčená, že na správy o posúdení rizika vypracované podľa aktu o digitálnych službách by sa mohla uplatniť všeobecná domnienka nezverejnenia, a to aj po tom, ako dotknutá platforma zverejnila upravenú verziu správy. Ombudsmanka sa takisto domnievala, že možnosť kontrolovať, či veľmi veľká online platforma dodržiava svoje povinnosti podľa aktu o digitálnych službách, predstavuje verejný záujem na zverejnení, ktorý by Komisia mala vyvážiť so záujmami, ktoré sa snažila chrániť. Ombudsmanka napokon poznamenala, že posudzovanie citlivých obchodných informácií je súčasťou povinností inštitúcií EÚ podľa nariadenia č. 1049/2001.

Ombudsmanka preto prípad uzavrela a potvrdila svoje zistenie nesprávneho úradného postupu.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa automatickej výmeny informácií na daňové účely medzi členskými štátmi EÚ a krajinami mimo EÚ. Rada poskytla odkazy na desať dokumentov, ktoré sú už verejne dostupné, a poskytla úplný prístup k štyrom ďalším dokumentom. Okrem toho odmietla úplne alebo čiastočne sprístupniť verejnosti desať dokumentov, pričom sa odvolávala na potrebu chrániť verejný záujem, pokiaľ ide o medzinárodné vzťahy a finančnú politiku členských štátov EÚ. Rada sa tiež domnievala, že zverejnenie by narušilo jej rozhodovanie. Sťažovatelia spochybnili použitie týchto výnimiek a tvrdili, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

Na základe vyšetrovania a kontroly sporných dokumentov jej vyšetrovacím tímom ombudsmanka konštatovala, že nebolo zjavne nesprávne, aby sa Rada domnievala, že zverejnenie (upravených častí) sporných dokumentov by narušilo medzinárodné vzťahy a/alebo finančnú politiku členských štátov.

Vzhľadom na to, že tieto chránené verejné záujmy nemožno vylúčiť iným verejným záujmom, ktorý sa považuje za dôležitejší, nebolo potrebné preskúmať uplatnenie výnimky rozhodovacieho procesu Radou. Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup.