Prípad sa týkal rozhodnutia Komisie uzavrieť svoj spis týkajúci sa sťažnosti na porušenie právnych predpisov proti Fínsku, v ktorej sa tvrdilo, že Fínsko diskriminovalo mužov v dobrovoľných doplnkových dôchodkových systémoch. Sťažovatelia tvrdili, že stanovisko Komisie nie je konzistentné, pretože na Súdny dvor podala dve podobné konania o nesplnení povinnosti proti Taliansku a Grécku, zatiaľ čo v prípade Fínska tak neurobila. Podľa ich názoru Komisia takisto dostatočne neodôvodnila svoje stanovisko, že nie je jasné, či by Súdny dvor dospel k záveru, že príslušné fínske právo porušuje právo EÚ.

Ombudsmanka sa touto záležitosťou zaoberala a zistila, že v priebehu vyšetrovania Komisia dostatočne odôvodnila svoje stanovisko, čím uplatnila diskrečnú právomoc, ktorú má pri vybavovaní sťažností na porušenie právnych predpisov. Dospela preto k záveru, že neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie tejto veci, a prípad uzavrela.

Sťažovateľ je taliansky občan s bydliskom v Nemecku. Tvrdil, že jeho manželka bola v Nemecku obeťou diskriminácie v zamestnaní na základe veku a štátnej príslušnosti, pretože spoločnosť, o ktorú sa uchádzala, ju neprijala do zamestnania. Po neúspešnom výsledku súdneho konania sťažovateľ podal sťažnosť Európskej komisii, v ktorej tvrdil, že nemecké orgány riadne netransponovali do vnútroštátneho právneho poriadku smernicu EÚ o rovnakom zaobchádzaní v zamestnaní a povolaní.

Sťažovateľ sa následne obrátil na európskeho ombudsmana a tvrdil, že Komisia i) nezaregistrovala jeho sťažnosť na porušenie právnych predpisov, ii) náležite sa ňou nezaoberala a iii) neposkytla presvedčivé dôvody na odôvodnenie, prečo nezasiahla v jeho prípade.

Komisia vo svojom stanovisku vysvetlila, že sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov zaregistrovala niekoľko dní po jej doručení. Vyjadrila poľutovanie nad tým, že sťažovateľovi vopred neoznámila svoj zámer uzavrieť jeho sťažnosť na porušenie právnych predpisov a že ho neinformovala o uzavretí prípadu. Komisia okrem toho vysvetlila, že Nemecko transponovalo uvedenú smernicu vhodným spôsobom a včas, a uviedla konkrétne dôvody, prečo nie je potrebné začať konanie o porušení povinnosti na základe podaní sťažovateľa.

Vzhľadom na to, že Komisia skutočne zaregistrovala sťažnosť na porušenie právnych predpisov, ombudsmanka v tejto súvislosti nezistila žiadny nesprávny úradný postup. Pokiaľ ide o vec samu, žiadne ďalšie vyšetrovanie nebolo odôvodnené, pretože Komisia uviedla konkrétne a presvedčivé dôvody na podporu svojho stanoviska v priebehu vyšetrovania. Ombudsmanka poznamenala, že Komisia uznala, že sťažovateľovi vopred neoznámila svoj zámer uzavrieť jeho sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov, ani ho neinformovala o uzavretí prípadu. Okrem toho sa za toto opomenutie neospravedlnil. Uviedol preto kritickú poznámku.

Sťažovateľ je taliansky občan, ktorý v roku 2009 predložil Európskej komisii sťažnosť týkajúcu sa údajného porušenia smernice 83/391/EHS o bezpečnosti pracovníkov Talianskom. V septembri 2011 sa Komisia rozhodla zaslať Taliansku formálnu výzvu. Keď sťažovateľ následne požiadal o prístup k tomuto listu na základe nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie, Komisia prístup zamietla. Po predložení opakovanej žiadosti o prístup Komisia informovala sťažovateľa, že jeho žiadosť sa posudzuje, ale stále nemá všetky prvky potrebné na konečné posúdenie. Komisia preto uviedla, že v súlade s nariadením č. 1049/2001 predĺžila lehotu na rozhodnutie o opakovanej žiadosti sťažovateľa o 15 pracovných dní.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že Komisia nezákonne predĺžila lehotu na rozhodnutie o jeho opakovanej žiadosti o prístup. Dňa 30. januára 2012 ombudsman začal vyšetrovanie tvrdenia sťažovateľa a požiadal Komisiu, aby do 31. marca 2012 predložila stanovisko. Komisia následne požiadala o predĺženie lehoty na predloženie svojho stanoviska do 30. apríla 2012, čo ombudsmanka povolila. Zároveň informoval Komisiu, že si vyhradzuje právo postupovať na základe informácií, ktoré mu už boli poskytnuté, v prípade, že Komisia nedodrží novú lehotu. V čase prijatia rozhodnutia ombudsmana v júni 2012 stanovisko Komisie ešte stále nebolo doručené.

Ombudsman sa domnieval, že informácie, ktoré mu už boli poskytnuté, boli dostatočné na vyriešenie tejto sťažnosti, ktorá sa týkala len predĺženia lehoty na odpoveď na opakovanú žiadosť, a nie prípadného rozhodnutia o zamietnutí prístupu. Dospel preto k záveru, že nie sú potrebné ďalšie vyšetrovacie opatrenia ani ďalšie čakanie na stanovisko Komisie.

Pokiaľ ide o podstatu prípadu, ombudsmanka poznamenala, že v nariadení č. 1049/2001 sa stanovujú záväzné lehoty a že výnimky sú možné len vo výnimočných prípadoch a ak boli žiadateľovi poskytnuté podrobné dôvody. V prejednávanej veci sa Komisia obmedzila na konštatovanie, že stále nemá k dispozícii všetky informácie potrebné na konečné posúdenie. Podľa názoru ombudsmana toto vyhlásenie zjavne nepostačovalo na preukázanie toho, že Komisia bola konfrontovaná s výnimočným prípadom, ktorý mohol odôvodniť predĺženie lehoty. Jednoduchý odkaz Komisie na potrebu dlhšieho času na zhromažďovanie informácií preto nespĺňa požiadavky stanovené v nariadení č. 1049/2001, a najmä požiadavku podrobného odôvodnenia. Ombudsmanka preto dospela k záveru, že Komisia nezákonne predĺžila lehotu na rozhodnutie o opakovanej žiadosti sťažovateľa a že jej konanie predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu. Prípad uzavrel kritickou poznámkou.