Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Sťažovateľom je advokát zastupujúci pána X., britského občana, ktorý sa v januári 2004 usadil v Rakúsku.

2. Keďže sa príslušné rakúske orgány domnievali, že predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, v máji 2005 vzali pána X. do väzby až do vyhostenia a vydali rozhodnutie o jeho vylúčení z rakúskeho územia na doživotie (ďalej len "rozhodnutie o vyhostení").

3. Podľa sťažovateľa bolo rozhodnutie o vyhostení založené výlučne na skutočnosti, že pán X. bol v roku 2000 odsúdený českým súdom na trest odňatia slobody za trestné činy, ktoré spáchal v roku 1997 („sexuálne zneužívanie“ a „hrozba morálnej výchovy mládeže“). Podľa názoru sťažovateľa rakúske orgány v rozpore s požiadavkami článku 3 smernice 64/221 [1] nevykonali individuálne posúdenie toho, či pán X. predstavoval hrozbu pre verejnú bezpečnosť z dôvodu sklonu konať v budúcnosti rovnakým spôsobom. Pri rozhodovaní o vyhostení pána X. z rakúskeho územia mali k dispozícii len neoficiálne preklady častí rozsudkov vydaných uvedeným českým súdom, a preto nemohli vykonať takéto posúdenie.

4. Sťažovateľ sa tiež domnieval, že príslušné rakúske orgány v rozpore s článkom 9 ods. 1 smernice 64/221 odmietli akýkoľvek odkladný účinok odvolania pána X. proti rozhodnutiu o vyhostení. Okrem toho v rozpore s článkom 7 smernice 64/221 sa v tomto rozhodnutí neuvádzala lehota na opustenie rakúskeho územia. V dôsledku toho bol pán X. deportovaný do Veľkej Británie len niekoľko dní po tom, ako bol vzatý do väzby.

5. Podľa názoru sťažovateľa vyhostenie pána X. predstavovalo hrubé porušenie práva EÚ, ktoré rakúske súdy a orgány vrátane rakúskeho ústavného súdu a Najvyššieho správneho súdu nenapravili. Domnieval sa, že vyhostenie pána X. zjavne slúžilo na obchádzanie zákonného zákazu jeho vydania do Spojeného kráľovstva. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na to, že britské orgány hľadali pána X. z dôvodu trestného činu, ktorý údajne spáchal pred približne 40 rokmi, ale ktorý bol v Rakúsku premlčaný. Podľa neho rakúske orgány konali v súvislosti s prípadom pána X. až po tom, ako na neho upozornili britské orgány.

6. Dňa 16. februára 2009 sťažovateľ podal sťažnosť Európskej komisii a požiadal ju, aby podnikla kroky a v prípade potreby podala na Súdny dvor žalobu pre porušenie práva EÚ proti Rakúsku. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti na porušenie právnych predpisov poukázal na to, že podľa rakúskeho práva môže byť rozhodnutie o doživotnom vylúčení pána X. z rakúskeho územia kedykoľvek zrušené z úradnej moci.

7. Komisia 16. júla 2009 informovala sťažovateľa o právnych požiadavkách na vyhostenie podľa práva EÚ. Komisia okrem toho uviedla, že nemôže vyšetrovať okolnosti konkrétneho prípadu, keďže to je úlohou rakúskeho súdnictva. Ten mal možnosť alebo, pokiaľ ide o súdy posledného stupňa, povinnosť podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor EÚ.

8. Dňa 27. júla 2009 sa sťažovateľ obrátil na európskeho ombudsmana. Nesúhlasil s odpoveďou Komisie a uviedol, že Komisia je ako „strážkyňa“ zmlúv povinná zasahovať do zjavného a hrubého porušovania práva EÚ, keďže v opačnom prípade by právo EÚ zostalo nevynútené.

Predmet vyšetrovania

9. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti predložil toto tvrdenie a tvrdenie:

Tvrdenie:

Komisia sa riadne nezaoberala jeho sťažnosťou na nesplnenie povinnosti, ktorú podal v mene pána X.

Pohľadávka:

Komisia by mala začať konanie o nesplnení povinnosti proti Rakúsku.

Vyšetrovanie

10. Sťažnosť bola postúpená predsedovi Komisie, aby k nej zaujal stanovisko. Stanovisko Komisie bolo postúpené sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú zaslal 28. februára 2010. Na základe týchto pripomienok a stanoviska Komisie sa ukázalo, že je potrebné ďalšie vyšetrovanie ombudsmana. Ombudsman preto listom z 5. mája 2010 požiadal Komisiu, aby mu poskytla ďalšie informácie týkajúce sa tvrdenia a tvrdenia sťažovateľa.

11. Odpoveď Komisie bola postúpená sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Dňa 10. augusta 2010 sťažovateľ zaslal svoje pripomienky.

12. Dňa 23. novembra 2010 ombudsman informoval sťažovateľa, že ešte nebolo možné dokončiť posúdenie prípadu. Vysvetlil, že sťažovateľa bude informovať o ďalších krokoch v súvislosti so sťažnosťou najneskôr do konca februára 2011.

13. Po preskúmaní odpovede Komisie na základe pripomienok sťažovateľa sa ombudsmanka domnievala, že stále existuje potreba ďalšieho objasnenia. Listom z 22. februára 2011 preto požiadal Komisiu, aby mu poskytla ďalšie informácie týkajúce sa sťažnosti.

14. Komisia zaslala svoju odpoveď 18. mája 2011. Táto odpoveď bola postúpená sťažovateľovi s výzvou na predloženie pripomienok.

15. Dňa 20. mája 2011 sa pán X. obrátil na ombudsmana.  Pýtal sa na odpoveď Komisie a požiadal, aby mu bola poskytnutá jej kópia. Ombudsman tejto žiadosti vyhovel. Dňa 21. júna 2011 pán X. predložil svoje "osobné pripomienky" k veci. Poukázal na to, že tieto pripomienky by sa mali posudzovať popri pripomienkach, ktoré k odpovedi Komisie predloží jeho advokát. Dňa 30. júna 2011 sťažovateľ zaslal svoje pripomienky.

16. Dňa 14. decembra 2011 ombudsman predložil Komisii návrh odporúčania a požiadal ju o predloženie podrobného stanoviska. Komisia 28. marca 2012 predložila svoje podrobné stanovisko, ktoré bolo postúpené sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Dňa 19. mája 2012 pán X. predložil svoje "osobné pripomienky" k podrobnému stanovisku Komisie a 31. mája 2012 sťažovateľ predložil pripomienky.

Analýza a závery ombudsmana

Úvodné poznámky

17. Komisia vo svojom stanovisku poukázala na to, že sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov a jeho sťažnosť ombudsmanovi mali rovnaký dátum, a to 16. február 2009. Komisia preto uviedla, že sa zdá, že sťažovateľ v čase, keď ešte nedostal odpoveď, dospel k záveru, že Komisia riadne nevybavila jeho sťažnosť týkajúcu sa porušenia. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že dátum uvedený v jeho sťažnosti ombudsmanovi bol výsledkom administratívnej chyby. Bolo zrejmé, že ku dňu podania sťažnosti na nesplnenie povinnosti nepredložil ombudsmanovi svoju sťažnosť, keďže jeho sťažnosť adresovaná ombudsmanovi sa týkala listu Komisie zo 16. júla 2009, ktorý tiež pripojil k tejto sťažnosti. Ombudsman nepovažuje pripomienky Komisie za spochybnenie prípustnosti sťažnosti. Okrem vyhlásenia, že sťažnosť sťažovateľa mu bola doručená 27. júla 2009, preto nie je potrebné, aby sa ďalej zaoberal pripomienkami Komisie k tomu, čo sa zdá byť administratívnou chybou.

18. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že Komisia najprv nereagovala na jeho sťažnosť týkajúcu sa porušenia. Vzhľadom na to, že sa na tento aspekt odvolal v rámci údajného porušenia hmotného práva Únie, ktoré je predmetom jeho sťažnosti, nezdá sa, že by chcel v tejto súvislosti predložiť ďalšie samostatné tvrdenie. Rozhodnutie ombudsmana preto tento aspekt nezahŕňa.

19. Komisia sa vo svojom stanovisku vyjadrila aj k otázke povinnosti vnútroštátnych súdov posledného stupňa predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky týkajúce sa výkladu práva EÚ. V danej súvislosti sa zdalo, že Komisia tvrdí, že začatie konania o nesplnení povinnosti z dôvodu nepostúpenia „by bolo veľmi subjektívnym úkonom, ktorý je mimoriadne ťažké dokázať“. Komisia takisto vysvetlila, že jej praxou nie je začať konanie, „pokiaľ v členskom štáte nie je opakujúci sa problém zapojiť súdy, zjavné nedorozumenie alebo úmyselné a pevné stanovisko vnútroštátnej právomoci“. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že Komisia opomenula tento bod v rozsahu, v akom poukázala na možné porušenie povinnosti položiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku. Podľa neho neexistovala žiadna otázka týkajúca sa výkladu práva Únie, ktorá by sa mala predložiť Súdnemu dvoru, keďže uplatniteľné právo Únie bolo jasné a nespochybniteľné. Sťažovateľ tak jasne uviedol, že jeho sťažnosť na porušenie sa netýkala nepredloženia prejudiciálnej otázky. Preto nie je potrebné, aby sa ombudsman v tomto rozhodnutí zaoberal týmto aspektom.

20. Komisia vo svojom stanovisku poznamenala, že sťažnosť sťažovateľa vo veci porušenia právnych predpisov sa opierala výlučne o rozsudky rakúskeho Najvyššieho správneho súdu a rakúskeho ústavného súdu v tejto veci, z ktorých ani jeden neskúmal vecnú stránku prípadu pána X. Sťažnosť však neobsahovala kópie príslušných rozhodnutí príslušných správnych orgánov a súdov. Komisia dodala, že ďalšia dokumentácia jej bola poskytnutá len na základe sťažnosti, ktorú sťažovateľ predložil ombudsmanovi. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že vo svojej sťažnosti na porušenie výslovne uviedol, že v záujme minimalizácie práce pripojil len sťažnosti pána X. na rakúske najvyššie súdy, ako aj rozhodnutia prijaté týmito súdmi. Zároveň objasnil, že zostáva Komisii k dispozícii, ak bude potrebovať ďalšiu dokumentáciu. Poukázal na to, že Komisia od neho nikdy nepožadovala ďalšiu dokumentáciu. Ombudsman berie na vedomie vyhlásenia sťažovateľa. Je nesporné, že Komisia v priebehu vyšetrovania ombudsmana získala všetky dokumenty, ktoré sťažovateľ považuje za relevantné pre prípad pána X. Ombudsman preto nepovažuje za potrebné skúmať, či Komisia mala od sťažovateľa požadovať ďalšiu dokumentáciu.

21. Vzhľadom na ich faktickú súvislosť sa tvrdenie a nárok sťažovateľa budú posudzovať spoločne.

22. Aby sa predišlo nedorozumeniam, je dôležité pripomenúť, že článok 228 Zmluvy o fungovaní EÚ oprávňuje európskeho ombudsmana vyšetrovať možné prípady nesprávneho úradného postupu inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie. V štatúte európskeho ombudsmana sa výslovne stanovuje, že sťažnosť ombudsmanovi sa nemôže podať proti žiadnemu inému orgánu alebo osobe. Ombudsman preto nemá mandát posudzovať sťažnosti na iné inštitúcie alebo orgány, ako sú vnútroštátne daňové orgány alebo súdy. Toto rozhodnutie sa preto zaoberá výlučne sťažnosťou proti Komisii.

A. Vybavovanie sťažnosti týkajúcej sa porušenia právnych predpisov Komisiou

Právny rámec

23. Smernica 64/221 obsahuje tieto ustanovenia:

„Článok 3

1. Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti sa zakladajú výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby.

2. Predchádzajúce odsúdenia za trestné činy samy osebe nie sú dôvodom na prijatie takýchto opatrení. (...)

Článok 6

Dotknutá osoba musí byť informovaná o dôvodoch verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, na ktorých je založené rozhodnutie prijaté v jej prípade, pokiaľ to nie je v rozpore so záujmami bezpečnosti dotknutého štátu.

Článok 7

Dotknutej osobe sa úradne oznámi každé rozhodnutie o zamietnutí vydania alebo obnovenia povolenia na pobyt alebo o jej vyhostení z územia. Lehota povolená na opustenie územia sa uvedie v tomto oznámení. S výnimkou naliehavých prípadov nesmie byť táto lehota kratšia ako pätnásť dní, ak dotknutej osobe ešte nebolo udelené povolenie na pobyt, a nie kratšia ako jeden mesiac vo všetkých ostatných prípadoch.

(...)

Článok 9

1. Ak nie je možné podať opravný prostriedok na súd, alebo ak takýto opravný prostriedok možno podať len vo vzťahu k právnej platnosti rozhodnutia, alebo ak opravný prostriedok nemôže mať odkladný účinok, správny orgán neprijme rozhodnutie, ktorým sa zamieta obnovenie povolenia na pobyt alebo nariaďuje vyhostenie držiteľa povolenia na pobyt z územia, s výnimkou naliehavých prípadov, kým sa nezíska stanovisko príslušného orgánu hostiteľskej krajiny, pred ktorým má dotknutá osoba právo na obhajobu a pomoc alebo zastúpenie, ako sa stanovuje vo vnútroštátnom práve tejto krajiny.

Tento orgán nie je ten istý ako orgán oprávnený prijať rozhodnutie, ktorým sa zamieta obnovenie povolenia na pobyt alebo nariaďuje vyhostenie. (...)“

24. Smernica 2004/38 [2] nadobudla účinnosť 30. apríla 2004 a zrušila okrem iného smernicu 64/221. Podľa článku 40 ods. 1 smernice 2004/38 boli členské štáty povinné prebrať túto smernicu do vnútroštátneho práva do 30. apríla 2006. Smernica 2004/38 obsahuje tieto ustanovenia:

„Článok 27

Všeobecné zásady

1. S výhradou ustanovení tejto kapitoly môžu členské štáty obmedziť slobodu pohybu a pobytu občanov Únie a ich rodinných príslušníkov bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia. Tieto dôvody sa nesmú použiť na hospodárske účely.

2. Opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so zásadou proporcionality a musia byť založené výlučne na osobnom správaní dotknutého jednotlivca. Predchádzajúce odsúdenia za trestné činy nie sú samy osebe dôvodom na prijatie takýchto opatrení.

Osobné správanie dotknutého jednotlivca musí predstavovať skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu ovplyvňujúcu jeden zo základných záujmov spoločnosti. Odôvodnenia, ktoré sú oddelené od podrobností prípadu alebo ktoré sa opierajú o aspekty všeobecnej prevencie, sa neprijímajú. (...)

Článok 28

Ochrana pred vyhostením

1. Pred prijatím rozhodnutia o vyhostení z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti hostiteľský členský štát vezme do úvahy napríklad dĺžku pobytu dotknutej osoby na jeho území, jej vek, zdravotný stav, rodinnú a hospodársku situáciu, sociálnu a kultúrnu integráciu v hostiteľskom členskom štáte a rozsah jej väzieb s krajinou pôvodu. (...)

Článok 30

Oznámenie rozhodnutí

1. Dotknutým osobám sa písomne oznámi každé rozhodnutie prijaté podľa článku 27 ods. 1 tak, aby boli schopné pochopiť jeho obsah a dôsledky pre ne.

2. Dotknuté osoby musia byť presne a v plnom rozsahu informované o dôvodoch verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, na ktorých je založené rozhodnutie prijaté v ich prípade, pokiaľ to nie je v rozpore so záujmami bezpečnosti štátu.

3. V oznámení sa uvedie súd alebo správny orgán, na ktorom môže dotknutá osoba podať odvolanie, lehota na odvolanie a prípadne čas, ktorý má daná osoba na opustenie územia členského štátu. S výnimkou riadne odôvodnených naliehavých prípadov nesmie byť čas na opustenie územia kratší ako jeden mesiac od dátumu oznámenia.

Článok 31

Procesné záruky

1. Dotknuté osoby majú prístup k súdnym a prípadne administratívnym opravným prostriedkom v hostiteľskom členskom štáte, aby sa mohli odvolať alebo požiadať o preskúmanie akéhokoľvek rozhodnutia prijatého proti nim z dôvodov verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia.

2. Ak je k žiadosti o odvolanie proti rozhodnutiu o vyhostení alebo o súdne preskúmanie rozhodnutia o vyhostení pripojený návrh na vydanie predbežného príkazu na odklad výkonu tohto rozhodnutia, skutočný odsun z územia sa nesmie uskutočniť dovtedy, kým sa neprijme rozhodnutie o predbežnom príkaze, s výnimkou:

– ak je rozhodnutie o vyhostení založené na predchádzajúcom súdnom rozhodnutí, alebo

– ak dotknuté osoby mali predchádzajúci prístup k súdnemu preskúmaniu, alebo

– ak sa rozhodnutie o vyhostení zakladá na naliehavých dôvodoch verejnej bezpečnosti podľa článku 28 ods. 3.

3. Konania o opravných prostriedkoch umožňujú preskúmanie zákonnosti rozhodnutia, ako aj skutočností a okolností, na ktorých sa navrhované opatrenie zakladá. Zabezpečia, aby rozhodnutie nebolo neprimerané, najmä vzhľadom na požiadavky stanovené v článku 28.

4. Členské štáty môžu vylúčiť dotknutú osobu zo svojho územia až do konania o opravnom prostriedku, nesmú však dotknutej osobe brániť v tom, aby sa obhajovala osobne, okrem prípadov, keď jej vystúpenie môže spôsobiť vážne problémy pre verejný poriadok alebo verejnú bezpečnosť, alebo keď sa odvolanie alebo súdne preskúmanie týka odopretia vstupu na územie.“

Argumenty predložené ombudsmanovi

25. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia sa riadne nezaoberala jeho sťažnosťou na porušenie právnych predpisov, ktorú predložil v mene pána X. Tvrdil, že Komisia by mala začať konanie o porušení právnych predpisov proti Rakúsku.

26. Komisia vo svojom stanovisku poukázala na tento sled udalostí: Pán X. mu v marci 2008 zaslal prvý rukou písaný list, v ktorom požiadal o objasnenie viacerých bodov práva Únie, z ktorých väčšina sa týkala jeho odsúdenia v Českej republike. Okrem toho stručne opísal svoje zatknutie a následnú deportáciu do Spojeného kráľovstva napriek tomu, že v Rakúsku nikdy nespáchal trestný čin. V druhom liste zaslanom v júni 2008 pán X. tvrdil, že bol vyhostený z Rakúska z dôvodu nesplnenia rakúskych registračných formalít.

27. Komisia vo svojich odpovediach z 24. apríla a 8. augusta 2008 vysvetlila právny rámec EÚ týkajúci sa vyhostenia občanov Únie s bydliskom v inom členskom štáte, ako je členský štát, ktorého sú štátnymi príslušníkmi, a poukázala na to, že opatrenia vyhostenia nemožno prijať len na základe predchádzajúceho odsúdenia v trestnom konaní alebo neohlásenia prítomnosti občana Únie.

28. Komisia ďalej uviedla, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti na porušenie tvrdil, že vyhostenie pána X. bolo založené na predchádzajúcom odsúdení, a preto nezohľadnil, že vyhostenie možno zákonne nariadiť len na základe individuálneho a aktuálneho posúdenia hrozieb. Z jeho sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ sa tiež domnieval, že Rakúsko porušilo právo EÚ tým, že pána X. vyhostilo z rakúskeho územia v priebehu niekoľkých dní po zatknutí.

29. V odpovedi na sťažnosť na porušenie Komisia v liste zo 16. júla 2009 poukázala na článok 27 smernice 2004/38, podľa ktorého opatrenia prijaté z dôvodov verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti musia byť v súlade so zásadou proporcionality a musia byť založené výlučne na osobnom správaní dotknutej osoby; predchádzajúce odsúdenia samy osebe nie sú dôvodom na prijatie takýchto opatrení. Komisia tiež poukázala na prejudiciálne konanie.

30. Na rozdiel od vyššie uvedeného sledu udalostí Komisia uviedla, že dva listy, ktoré jej pán X. adresoval, vyjadrili jeho obavy všeobecným spôsobom a neobsahovali žiadne podporné dôkazy. Pokiaľ ide o sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov, Komisia uviedla, že na základe poskytnutých informácií nemohla dospieť k záveru, že právo EÚ bolo porušené konečným rozhodnutím rakúskych orgánov, a preto sa v tomto prípade rozhodla nezačať konanie o porušení právnych predpisov proti Rakúsku. Komisia dodala, že ani na základe dokumentácie získanej v priebehu vyšetrovania ombudsmana nebola schopná jasne identifikovať porušenie práva Únie.

31. Komisia poznamenala, že sťažovateľ vyčerpal všetky vnútroštátne opravné prostriedky, a poukázala na to, že jeho vlastná úloha, ako je vymedzená v zmluvách, nie je úlohou iného odvolacieho orgánu, keďže nemá právomoc vykonávať vyšetrovania v jednotlivých prípadoch, v ktorých majú vnútroštátne súdy oveľa lepšie postavenie. Zdôraznil tiež, že nemôže nahradiť zistenia a posúdenia vnútroštátnych súdov svojimi vlastnými skutkovými zisteniami a posúdeniami.

32. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že v prejednávanej veci ide o závažné porušenie hmotného práva Únie rakúskymi orgánmi a súdmi. Táto spoločnosť buď len odmeňovala právo Únie, alebo ho úplne ignorovala. Bolo nepochopiteľné, ako mohla Komisia dospieť k záveru o neexistencii porušenia. Podľa názoru sťažovateľa sa Komisia nezaoberala podrobnými argumentmi uvedenými v jeho sťažnosti ani v rámci konania na vnútroštátnej úrovni, a to ani primitívnym spôsobom.

33. Sťažovateľ k svojim pripomienkam pripojil kópie rozhodnutí prijatých príslušnými rakúskymi orgánmi, policajné spisy a dva rozsudky českých súdov, ktoré podľa neho slúžili ako základ pre vyhostenie pána X. Pokiaľ ide o tieto dokumenty, poukázal na to, že anglický preklad pripravený britskou políciou našiel pán X len nedávno. Autentické české jazykové verzie rozsudkov ešte nebolo možné nájsť, ale v prípade, že by sa našli, budú predložené ombudsmanovi.

34. Sťažovateľ zastával názor, že rakúske orgány a súdy založili svoje rozhodnutia na jednoduchých fragmentoch prekladov uvedených rozsudkov do nemčiny, ktoré ako jednoduché fragmenty nemali zmysel. Okrem toho nebolo známe, kto tieto preklady pripravil. Podľa sťažovateľa rakúske orgány neprejavili záujem o získanie uvedených rozsudkov, čo bolo jasným dôkazom skutočnosti, že samotné odsúdenie pána X. slúžilo ako základ pre jeho vyhostenie. Ak by rakúske orgány posúdili úplné rozsudky, museli by zohľadniť niekoľko skutkových okolností vyplývajúcich z týchto rozsudkov, ako napríklad, že len tri zo siedmich mladistvých obetí, ktoré boli v centre odsúdenia pána X., mali menej ako 14 rokov, čo je minimálny vek pre sexuálne vzťahy v Rakúsku.

35. Sťažovateľ uviedol, že na základe uvedených skutočností rakúske orgány a súdy nemohli za žiadnych okolností dospieť k záveru, že správanie pána X. predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre deti v Rakúsku, ktorá by mohla odôvodniť i) jeho vyhostenie; ii) nepriznanie odkladného účinku jeho opravnému prostriedku a iii) neponechanie času na opustenie rakúskeho územia. Pán X. sa v Rakúsku nedopustil žiadneho trestného činu a samotná existencia predchádzajúceho odsúdenia nemôže odôvodniť vyhostenie občana Únie.

36. Na záver sťažovateľ trval na svojom názore, že úlohou Komisie je prijať opatrenia vzhľadom na zjavné a hrubé porušenie práva EÚ.

37. Vo svojej prvej žiadosti o ďalšie informácie ombudsman položil Komisii niekoľko otázok. Konkrétne požiadal Komisiu, aby v kontexte článku 27 ods. 2 a článku 30 ods. 3 smernice 2004/38 odôvodnila svoj názor, že v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu.

38. Komisia vo svojej replike poukázala na to, že na základe informácií, ktoré jej boli poskytnuté, nemohla dospieť k záveru, že rozhodnutia rakúskych orgánov porušujú právo EÚ a že samotné rozsudky českého súdu namiesto individuálneho a aktuálneho posúdenia hrozieb predstavujú dôvod na vyhostenie pána X. Komisia pripomenula, že článok 27 ods. 2 smernice 2004/38 bráni tomu, aby predchádzajúce odsúdenia automaticky viedli k vyhosteniu. Toto ustanovenie však nevylučuje zohľadnenie predchádzajúcich odsúdení na účely preukázania hrozby, ktorú osoba v súčasnosti predstavuje. Konanie v minulosti by sa mohlo zohľadniť najmä vtedy, ak existuje pravdepodobnosť opätovného spáchania trestného činu. Komisia zdôraznila úlohu vnútroštátnych orgánov v tomto posúdení a tiež zdôraznila, že tieto orgány majú v tejto súvislosti určitý priestor na voľné uváženie [3]. Dodal, že rozhodnutie o vyhostení preskúmali vnútroštátne súdne orgány (Unabhängige Verwaltungssenate [ďalej len „nezávislá správna rada“ alebo „rada“] Dolného Rakúska a Burgenlandu, Spolkový najvyšší správny súd a rakúsky ústavný súd), ktoré preskúmali a potvrdili príslušné rozhodnutia vnútroštátnych orgánov. Komisia uviedla, že tieto „posúdenia zahŕňajú hodnotenie hrozby [pána X.], ktorú osoba v súčasnosti predstavuje“.

39. Komisia zopakovala, že jej úlohou nie je úloha odvolacieho orgánu v súvislosti s nesprávnym uplatňovaním práva EÚ v konkrétnom prípade. Takisto uviedla, že má obmedzenú právomoc vykonávať vyšetrovania v ojedinelých prípadoch a nahrádzať zistenia vnútroštátnych súdov, ktoré zohľadňujú individuálne okolnosti a špecifiká prípadu.

40. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že nepopiera, že vnútroštátne orgány môžu pri posudzovaní toho, či osoba predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, zohľadniť predchádzajúce odsúdenia. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by pán X. predstavoval vážnu hrozbu pre rakúsku spoločnosť, a podrobne vysvetlil, že rakúske orgány založili rozhodnutie o vyhostení výlučne na predchádzajúcom odsúdení pána X. Potvrdila to skutočnosť, že fragmenty rozsudkov českých súdov, na ktoré sa odvolávali rakúske orgány, neobsahovali prvky, ktoré by umožnili posúdiť správanie pána X. Okrem toho, že Komisia zopakovala zvraty, podľa neho nezohľadnila tvrdenia, ktoré predložil.

41. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia navyše nezohľadnila, že nestačí, aby vnútroštátne orgány a súdy len citovali uplatniteľné právo EÚ, ale že aj toto právo sa musí správne uplatňovať. Ďalej poukázal na to, že Komisia sa ani raz nezaoberala otázkou, že rakúske orgány porušili právo EÚ tým, že: i) neposkytnúť svojmu klientovi lehotu jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia; a ii) nepriznanie odkladného účinku jeho odvolaniu.

42. Sťažovateľ tvrdil, že aj keby bol prípad pána X. ojedinelý, hrubé a zjavné porušenie práva EÚ by nemalo zostať nepotrestané. Uviedol tiež, že z vyhlásení Komisie vyplýva, že uplatňuje politiku začatia konania o nesplnení povinnosti len v súvislosti s opakovanými porušeniami, ale nie v jednotlivých prípadoch. Ak by to tak skutočne bolo, Komisia by to mala objasniť. Ak by sa ombudsman domnieval, že takýto postup je v súlade s právom EÚ, sťažovateľ by ho musel akceptovať, aj keď by naďalej pretrvávala skutočnosť, že bola porušená sloboda pohybu pána X.

43. Vo svojej druhej žiadosti o ďalšie informácie ombudsman požiadal Komisiu, aby sa zaoberala názormi sťažovateľa na procesné aspekty vyhostenia pána X., konkrétne, že Rakúsko porušilo právo EÚ tým, že: i) neposkytnúť mu lehotu jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia; a ii) nepriznanie odkladného účinku jeho odvolaniu. Vzhľadom na to, že prejednávaná vec sa týka základného práva na voľný pohyb zaručeného článkom 45 Charty základných práv, ombudsman tiež považoval za potrebné a vhodné požiadať Komisiu, aby podrobnejšie vysvetlila svoje odôvodnenie. Požiadal preto Komisiu, aby uviedla: i) podmienky, ktoré by podľa jej názoru mali byť splnené individuálnou analýzou, ktorú majú vykonať vnútroštátne orgány podľa článku 27 ods. 2 smernice 2004/38, a ii) ako podľa jej názoru rakúske orgány a súdy v prejednávanej veci dodržali tieto požiadavky.

44. Komisia vo svojej replike uviedla, že podľa článku 30 ods. 3 smernice 2004/38 musí oznámenie rozhodnutia o vyhostení špecifikovať lehotu, ktorú má dotknutá osoba na opustenie krajiny a ktorá by vo všeobecnosti nemala byť kratšia ako jeden mesiac. Uvedené ustanovenie však stanovovalo aj výnimku z tohto pravidla v naliehavých prípadoch.

45. Pokiaľ ide o odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o vyhostení, Komisia zdôraznila, že podľa článku 31 smernice 2004/38 sa vyhostenie z územia v zásade nemôže uskutočniť, kým sa neprijme rozhodnutie o žiadosti o odklad výkonu prvého rozhodnutia. Komisia zároveň uviedla, že článok 31 ods. 2 smernice 2004/38 sa od tohto všeobecného pravidla odchyľuje vo viacerých prípadoch, ako sú: ak sa vyhostenie zakladá na predchádzajúcom súdnom rozhodnutí; po predchádzajúcom prístupe k súdnemu preskúmaniu; alebo ak je rozhodnutie o vyhostení založené na naliehavých dôvodoch verejnej bezpečnosti. Komisia pripomenula, že táto koncepcia sa vzťahuje aj na vnútornú a vonkajšiu bezpečnosť členského štátu [4]. Komisia tiež poukázala na to, že stupeň ochrany pred opatreniami vyhostenia by sa mal zvýšiť vo vzťahu k stupňu integrácie občana Únie v hostiteľskom členskom štáte [5]. Komisia poznamenala, že vo veci C-145/09 Súdny dvor ponechal na vnútroštátnom súde, aby overil, či by sa na vec vzhľadom na uvedené úvahy vzťahoval pojem verejnej bezpečnosti [6]. Predtým v skoršej veci Súdny dvor poukázal na to, že okolnosti odôvodňujúce použitie koncepcie verejnej bezpečnosti sa môžu v jednotlivých krajinách a obdobiach líšiť; preto bolo potrebné poskytnúť príslušným vnútroštátnym orgánom priestor na voľné uváženie [7].

46. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia uviedla, že posúdenie procesných aspektov prípadu, najmä toho, či je výnimka z článku 30 ods. 3 a článku 31 relevantná, sa má vykonať na základe komplexného právneho a faktického posúdenia prípadu, v ktorom vnútroštátne orgány musia zohľadniť všetky faktory. Pokiaľ ide o toto komplexné posúdenie, orgány členských štátov majú určitý priestor na voľné uváženie, a to aj vzhľadom na to, že majú lepšie znalosti o jednotlivých okolnostiach prípadu. Komisia uviedla, že vec preverili vnútroštátne súdne orgány, ktoré tiež posúdili, či skutočnosť, že pán X. musel rýchlo opustiť rakúske územie, bola v súlade s výnimkami stanovenými v smernici 2004/38. Komisia dodala, že vec sa javí ako individuálna a že nedostala žiadne porovnateľné sťažnosti. Na základe získaných informácií nemohla dospieť k záveru, že posúdenie rakúskych orgánov nebolo v súlade s právom Únie.

47. V odpovedi na otázku ombudsmana týkajúcu sa kritérií, ktoré musí spĺňať individuálne posúdenie, Komisia uviedla, že podľa článku 27 ods. 2 smernice 2004/38 musí správanie osoby predstavovať skutočné, existujúce a dostatočne závažné ohrozenie základného záujmu spoločnosti. Reštriktívne opatrenia nemohli byť prijaté zo všeobecných preventívnych dôvodov, ale museli byť založené na skutočnom ohrození [8], čo znamená, že existovala pravdepodobnosť vážneho ohrozenia požiadaviek verejného poriadku alebo verejnej bezpečnosti. Vyhostenie po odsúdení v trestnom konaní musí zohľadňovať osobné správanie páchateľa a hrozbu, ktorú predstavuje pre požiadavky verejného poriadku [9]. Konanie v minulosti by sa mohlo zohľadniť, ak existuje pravdepodobnosť opätovného spáchania trestného činu [10]. Komisia dodala, že hrozba musí existovať, keď reštriktívne opatrenie prijmú vnútroštátne orgány alebo keď ho preskúmajú súdy.

48. Na základe uvedených skutočností Komisia uviedla, že rakúske orgány vykonali posúdenie hrozieb, ktoré skontrolovali vnútroštátne súdy, najmä nezávislá správna rada Burgenlandu. Táto rada pripomenula, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora sa odôvodnenia nemôžu opierať len o úvahy všeobecnej prevencie a skúmali individuálne posúdenie hrozieb, ktoré vykonali rakúske orgány. Nezávislá správna rada Dolného Rakúska okrem toho zdôraznila, že odsúdenia v trestnom konaní nemôžu samy osebe odôvodniť opatrenia vyhostenia, a následne preskúmala hrozbu, ktorú by pán X. predstavoval pre rakúsku spoločnosť.

49. Komisia dospela k záveru, že vzhľadom na svoje povinnosti a informácie, ktoré má k dispozícii, nedospela k záveru, že by mala zasiahnuť proti rozhodnutiam vnútroštátnych súdov. Preto sa rozhodla nezačať konanie o nesplnení povinnosti proti Rakúsku v prípade pána X.

50. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že vyhostenie pána X. bolo nariadené v máji 2005. Vzhľadom na to, že smernica 2004/38 mala byť do vnútroštátneho práva prebratá až 29. apríla 2006, na prípad pána X. sa neuplatnila táto smernica, ale smernica 64/221. Sťažovateľ zároveň uviedol, že táto situácia nemá vplyv na podstatu veci vzhľadom na to, že cieľom smernice 2004/38 je kodifikácia práva v tejto oblasti. Sťažovateľ tiež uviedol, že na rozdiel od toho, čo uviedla Komisia, nezávislá správna rada Burgenlandu sa zaoberala len zaistením pána X. pred vyhostením, ale nie jeho vyhostením. Touto otázkou sa zaoberala len nezávislá správna rada Dolného Rakúska a následne Najvyšší správny súd a Ústavný súd.

51. Sťažovateľ, ktorý sa vyjadril k procesným aspektom prípadu pána X., zastával názor, že Komisia sa ani raz nezaoberala podstatou jeho sťažnosti, pričom hlavná časť jeho odpovede obsahovala právny rámec, ktorý nebol spochybnený. Rovnako bolo nesporné, že vnútroštátne súdne orgány preskúmali riešenie prípadu vnútroštátnymi orgánmi.

52. Komisia sa však domnievala, že vnútroštátne súdy tiež posúdili, či skutočnosť, že pán X. musel rýchlo opustiť rakúske územie, bola v súlade s výnimkami stanovenými v smernici 64/221, bola nesprávna. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že rakúske orgány a súdy ani neplatili za právo EÚ, ale namiesto toho očividne ignorovali relevantné argumenty sťažovateľa. Sťažovateľ poukázal na to, že nezávislá správna rada Dolného Rakúska sa obmedzila na tvrdenie, že v tomto prípade existuje preukázaná naliehavosť, bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu a/alebo uvedenia tohto názoru do kontextu práva EÚ. Sťažovateľ dodal, že na správne uplatňovanie práva EÚ nestačí len citovať príslušné ustanovenia.

53. Pokiaľ ide o názor Komisie, že prípad pána X. bol individuálnym prípadom, sťažovateľ trval na svojej predchádzajúcej argumentácii (pozri bod 42). Poznamenal tiež, že rozhodnutie Komisie nezasahovať nebolo založené na skutočnosti, že vec pána X. bola individuálna. Namiesto toho Komisia jasne uviedla, že rozhodnutie rakúskych orgánov: i) priznať odkladný účinok odvolaniu pána X.; a ii) poskytol mu akýkoľvek čas na opustenie rakúskeho územia, ktorý bol v súlade s právom EÚ. Komisia však tento názor nijako neodôvodnila. Sťažovateľ uviedol, že odkaz na príslušné požiadavky podľa práva EÚ a skutočnosť, že prípad bol preskúmaný vnútroštátnymi súdnymi orgánmi a že neboli doručené žiadne podobné sťažnosti, nepredstavuje uvedenie dôvodov, prečo rakúske orgány konali v súlade s právom EÚ. Komisia by predovšetkým musela odôvodniť svoj názor, že stanovisko vnútroštátnych orgánov, pokiaľ ide o naliehavosť prípadu, bolo prijateľné. Musela by tiež odôvodniť, prečo neposkytnutie lehoty pánovi X. na dobrovoľný odchod z rakúskeho územia splnilo požiadavku, aby sa na tento účel poskytla lehota (článok 7 smernice 64/221). Hoci sťažovateľ uznal, že vnútroštátne orgány disponujú určitou mierou voľnej úvahy, trval na tom, že úlohou Komisie je posúdiť výkon tejto voľnej úvahy. Podľa jeho názoru Komisia túto úlohu nesplnila.

54. Pokiaľ ide o samotné vyhostenie, sťažovateľ tvrdil, že Komisia sa nezaoberala podstatou jeho argumentov a namiesto toho obmedzila svoje pripomienky na zopakovanie právneho základu. Hoci súdne orgány skontrolovali rozhodnutie o vyhostení, samotná táto skutočnosť bola nedostatočná. Bolo tiež potrebné uviesť dôvody, pre ktoré bolo vyhostenie pána X. na dobu neurčitú prijateľné vzhľadom na skutkové okolnosti veci, ktoré mala Komisia v plnom rozsahu k dispozícii. Aj v súvislosti s týmto aspektom veci by Komisia bola povinná posúdiť výkon diskrečnej právomoci vnútroštátnych orgánov.

55. Komisia by preto musela uviesť dôvody, vrátane odôvodnenia predpokladu, že prípad sťažovateľa sa týkal mimoriadne naliehavej záležitosti, pre svoj názor, že vyhostenie na doživotie bolo prijateľné vzhľadom na tieto skutočnosti:

• Rozhodnutie o vyhostení bolo založené výlučne na skutočnosti, že pán X. bol v roku 2000 odsúdený v Českej republike za trestné činy, ktoré spáchal v roku 1997;
• pán X. sa legálne zdržiaval v Rakúsku takmer jeden a pol roka bez toho, aby sa dopustil protiprávneho konania,
• rakúske orgány nikdy nevykonali aktuálne individuálne posúdenie hrozieb;
• Samotná skutočnosť, že pán X. bol odsúdený v Českej republike, viedla rakúske orgány k záveru, že predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť;
• Rakúske orgány mali k dispozícii len útržky rozsudkov českých súdov. Nebolo jasné, kto pripravil neoverené preklady týchto fragmentov do nemčiny. Okrem toho tieto fragmenty obsahovali len výroky týchto rozsudkov, a teda neposkytli žiadne informácie relevantné pre individuálne posúdenie hrozieb do budúcnosti. Napriek tomu rakúske orgány a súdy nikdy neprejavili záujem o získanie úplných kópií uvedených rozsudkov, hoci pán X. túto skutočnosť kritizoval;
• Z týchto častí uvedených rozsudkov, ktoré rakúske orgány nemali k dispozícii, vyplýva, že pána X. nemožno - a určite nie v roku 2005 - považovať za osobu predstavujúcu skutočnú a dostatočne vážnu hrozbu pre deti v Rakúsku.

Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by vzhľadom na uvedené musela vysvetliť, z akých dôvodov sa domnievala, že rozhodnutie o vyhostení nebolo založené len na skutočnosti, že sťažovateľ mal predchádzajúce odsúdenie, ktoré mu bolo vynesené pred značným počtom rokov.

56. Na záver sťažovateľ uviedol, že úlohou Komisie by bolo regulovať to, čo považuje za zjavné a závažné porušenie práva EÚ, keďže takéto porušenia by inak zostali nepotrestané.

57. Pán X. vo svojich osobných pripomienkach uviedol, že od januára 2004 do mája 2005 žil v Rakúsku bez toho, aby spáchal akýkoľvek trestný čin. Uviedol tiež, že rakúska polícia si bola počas tohto obdobia plne vedomá jeho predchádzajúceho záznamu v registri trestov, keďže ju o tom informovalo britské veľvyslanectvo vo Viedni. Napriek tomu, že rakúska polícia si toho bola vedomá, nepodnikla proti nemu žiadne kroky okrem príležitostného zastavenia jeho auta a kontroly preukazov totožnosti jeho cestujúcich. Podľa správy, ktorú v tom čase pripravila rakúska polícia, najmladšími cestujúcimi v jeho spoločnosti boli mladí muži v neskorých dospievajúcich alebo dvadsiatich rokoch, ale žiadne deti.

58. Pán X. okrem toho vysvetlil, že situácia sa zmenila, keď novinári z britských novín navštívili rakúske policajné orgány. Podľa neho tieto noviny uzavreli dohodu s britskou políciou, ktorá sa ho snažila vrátiť do Spojeného kráľovstva, aby čelil obvineniam zo sexuálneho zneužívania maloletých. V tom čase mali predmetné poplatky takmer štyridsať rokov. Vzhľadom na to, že údajné trestné činy boli podľa českého a rakúskeho práva premlčané, jediným spôsobom, ako ho vrátiť do Spojeného kráľovstva, bolo zabezpečiť jeho vyhostenie rakúskymi policajnými orgánmi. Pán X. poukázal na to, že ako bývalý diskjockey v britskej národnej rozhlasovej stanici bol britskými médiami považovaný za celebritu. Vzhľadom na verejný záujem v jeho prípade britská polícia sľúbila uvedeným novinárom exkluzívne informácie výmenou za ich podporu pri zabezpečení jeho vyhostenia.

59. Novinári navštívili Rakúsko 23. apríla 2005. Nasledujúci deň sa v novinách objavil dvojstranový článok. Len o 17 dní neskôr bol zatknutý a následne deportovaný. Po príchode do Spojeného kráľovstva ho britská polícia čakala na letisku a obvinila ho z vyššie uvedených obvinení.

60. Pán X. tvrdil, že blízkosť uvedených udalostí nebola spoluúčasťou, ale skôr vysvetlila, prečo bol vzatý do väzby a deportovaný priamo do Londýna namiesto toho, aby mu bolo jednoducho nariadené opustiť krajinu. Pán X. uviedol, že jeho vyhostenie na dobu neurčitú je v rozpore s právom EÚ a tiež predstavuje „vydanie zadnými dvierkami“, ktoré je podľa britského práva zakázané.

61. Pán X. poznamenal, že sa zdá, že Komisia súhlasí s názorom rakúskych orgánov, podľa ktorého bol jeho prípad naliehavý. Rakúska polícia však sledovala jeho správanie niekoľko mesiacov, ale nenašla žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že vykonával akúkoľvek trestnú činnosť. Ak by motívom rakúskej polície bolo len vyhostenie z Rakúska, mohli mu dať mesiac na opustenie rakúskeho územia. Keďže tak neurobili, bolo zrejmé, že skutočným dôvodom jeho vyhostenia bolo zabezpečiť jeho bezpečný príchod do Spojeného kráľovstva a pomôcť britskej polícii. Uviedol tiež, že rakúske orgány nikdy nevykonali analýzu všetkých skutočností týkajúcich sa jeho prípadu. Ich analýza bola obmedzená na neúplné kópie rozsudkov českého súdu a predpoklad, že pedofili sa nikdy nemôžu zmeniť, čo v jeho prípade nebolo správne. Poznamenal tiež, že rakúske orgány sa po jeho vyhostení odvolali na odôvodnenia jeho okamžitého vyhostenia, ktoré sa líšili od odôvodnení uvedených predtým.

62. Pán X. napokon uviedol, že je v čoraz horšom zdravotnom stave a rozhodol sa ukončiť akúkoľvek trestnú činnosť. Keďže sa tam cítil chránený premlčaním, rozhodol sa žiť v Rakúsku v bezpečnom a beztrestnom dôchodku a neočakával, že bude deportovaný do Spojeného kráľovstva za staré trestné činy. Z písomností, ktoré mu boli doručené v roku 2005, vyplýva, že bol zatknutý a držaný vo väzbe za to, že sa v Rakúsku nesprávne nezaregistroval, hoci tam bol v plnom rozsahu zaregistrovaný u podnikov verejnoprospešných služieb. Bolo by preto smiešne predpokladať, že sa snažil utiecť do Rakúska. Pán X. zdôraznil, že to opäť svedčí o skutočnom cieli jeho vyhostenia, a to vykonať utajené vydanie, ak by v dôsledku plynutia času nebolo možné žiadne formálne vydanie alebo európsky zatykač.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

Úvodná poznámka

63. V priebehu vyšetrovania ombudsmana sa v súvislosti s uplatniteľným právnym rámcom odkázalo na smernicu 64/221, ako aj na smernicu 2004/38. K vyhosteniu pána X. došlo v máji 2005. Ako sťažovateľ správne uviedol, smernica 2004/38 mala byť prebratá do vnútroštátneho práva do 30. apríla 2006. Z tohto dôvodu sa smernica 64/221 musí považovať za uplatniteľnú na prípad pána X. za predpokladu, že v čase vyhostenia pána X. z rakúskeho územia Rakúsko ešte neprebralo smernicu 2004/38 do vnútroštátneho práva. Zdá sa, že smernica 2004/38 bola prebratá do rakúskeho práva prostredníctvom rôznych legislatívnych opatrení, bežne označovaných ako „Fremdenrechtspaket 2005“, ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 2006. Z toho vyplýva, že smernica 64/221 sa musí považovať za uplatniteľnú na prípad pána X.

Hodnotenie

64. Ombudsmanka pripomenula, že sťažnosti občanov predstavujú jeden z najdôležitejších zdrojov informácií o možných porušeniach práva EÚ členskými štátmi. Sťažnosti občanov umožňujú Komisii lepšie plniť svoju úlohu „strážkyne“ zmlúv.

65. Osvedčeným administratívnym postupom Komisie je čo najdôkladnejšie vybavovať sťažnosti na porušenie právnych predpisov. Ak občania nie sú spokojní so spôsobom, akým Komisia vybavovala ich sťažnosti, môžu sa ombudsmanovi sťažovať na to, ako Komisia konala alebo ako nekonala.

66. Rozsah mandátu ombudsmana v súvislosti s takýmito sťažnosťami sa však obmedzuje na preskúmanie toho, či Komisia konala s náležitou starostlivosťou v súvislosti so sťažnosťou na porušenie právnych predpisov, ktorá jej bola predložená.

67. Z uvedeného vyplýva, že ombudsman v prejednávanej veci nemôže a nebude posudzovať, či rakúske orgány nesprávne uplatnili právo Únie, ako to uviedol sťažovateľ vo svojej sťažnosti na nesplnenie povinnosti. Rovnaké odôvodnenie sa uplatnilo na tvrdenie pána X., že jeho vyhostenie predstavovalo „vydanie zadnými dvierkami“, ktoré je podľa britského práva zakázané.

68. Namiesto toho musela ombudsmanka posúdiť, či Komisia uviedla hodnoverné dôvody na podporu svojho stanoviska.

69. V priebehu vyšetrovania Komisia tvrdila, že prípad pána X. bol ojedinelý. V danom kontexte bolo užitočné pripomenúť, že ak sa Komisia domnieva, že došlo k porušeniu práva Únie, má podľa judikatúry súdov Únie širokú mieru voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či bude alebo nebude pokračovať v údajnom porušení. Hoci skutočnosť, že vec predstavuje ojedinelé porušenie, by v zásade mohla byť zohľadnená pri výkone voľnej úvahy Komisie a mohla by ju viesť k tomu, aby sa rozhodla nepokračovať v tomto porušení, je nepodstatná pri posudzovaní existencie alebo neexistencie porušenia.

70. Komisia uviedla, že jej úlohou nie je úloha odvolacieho orgánu, pokiaľ ide o nesprávne uplatnenie práva Únie v konkrétnom prípade, ktoré by v prípade, že by sa bralo ako nominálna hodnota, mohlo naznačovať, že v prejednávanej veci došlo k porušeniu. Počas celého vyšetrovania však jasne uviedol, že podľa jeho názoru v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu práva Únie. Sťažovateľ spochybnil toto stanovisko v troch bodoch. Podľa neho teda Komisia nezohľadnila, že rakúske orgány:

i) v rozpore s právom Únie nevykonal individuálne posúdenie toho, či pán X. predstavuje skutočnú, existujúcu a dostatočne vážnu hrozbu pre verejnú bezpečnosť;

ii) v rozpore s právom EÚ neposkytla sťažovateľovi lehotu na opustenie rakúskeho územia;

iii) nepriznal v rozpore s právom Únie odkladný účinok odvolaniu pána X. proti rozhodnutiu o vyhostení.

71. Pri posudzovaní, či Komisia poskytla hodnoverné dôvody na podporu svojho stanoviska, ombudsman postupne preskúmal stanovisko Komisie k uvedeným trom aspektom. 

Individuálne posúdenie

72. Článok 3 smernice 64/221 vyžaduje, aby sa opatrenia prijaté z dôvodov verejnej bezpečnosti zakladali výlučne na osobnom správaní dotknutého jednotlivca. Predchádzajúce odsúdenia za trestné činy samy osebe nemôžu byť dôvodom na prijatie takýchto opatrení. Ombudsmanka poznamenala, že všetky dotknuté strany súhlasia, pokiaľ ide o túto právnu situáciu, ako sa potvrdzuje v judikatúre Súdneho dvora, v ktorej sa od vnútroštátnych orgánov vyžaduje, aby vykonali individuálne posúdenie osobného správania dotknutej osoby.

73. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti na porušenie právnych predpisov, ako aj vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že rakúske orgány nevykonali žiadne individuálne posúdenie, ako sa vyžaduje v článku 3 smernice 64/221. V priebehu vyšetrovania ombudsmana tiež vyjadril názor, že posúdenie vykonané rakúskymi orgánmi bolo chybné vzhľadom na to, že nič nenasvedčuje tomu, že pán X. predstavoval hrozbu pre verejnú bezpečnosť. Ombudsman preto pochopil stanovisko sťažovateľa v tom zmysle, že Komisia mala zohľadniť, že rakúske orgány nevykonali individuálne posúdenie, ktoré by spĺňalo požiadavky smernice 64/221.

74. V tejto súvislosti ombudsmanka posúdila, či Komisia poskytla hodnoverné dôvody na podporu svojho názoru, že sa vykonalo individuálne posúdenie v súlade so smernicou 64/221.

75. Ombudsman poznamenal, že rozhodnutie o vyhostení vydal regionálny správny orgán („Bezirkshaupmannschaft“) mesta Wiener Neustadt 11. mája 2005. V rozhodnutí o vyhostení sa uvádza, že pán X. sa považuje za hrozbu pre verejnú bezpečnosť z dôvodu jeho odsúdenia českými súdmi „a najmä z dôvodu povahy spáchaných trestných činov“. Orgán, ktorý vydal rozhodnutie o vyhostení, považoval za preukázané, že pán X. mal z dôvodu svojej sexuálnej orientácie sexuálne vzťahy s maloletými mužmi a mladistvými, ktoré boli v rozpore s trestným právom. Vydávajúci orgán ďalej uviedol, že neexistujú hodnoverné dôvody domnievať sa, že sexuálna orientácia a dispozícia pána X. sa zmenia v predvídateľnej lehote, ktorú podľa všeobecných skúseností nemožno očakávať. Regionálny správny orgán sa okrem toho odvolal na rozsudok rakúskeho Najvyššieho správneho súdu, podľa ktorého bola lehota troch rokov príliš krátka na to, aby bolo možné vyvodiť akékoľvek závery o budúcom dobrom správaní osoby odsúdenej za obťažovanie maloletých.

76. Nezávislá správna rada Burgenlandu rozhodla o odvolaní pána X. proti rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby až do vyhostenia 24. júna 2005. Sťažovateľ správne poukázal na to, že rozhodnutie o vyhostení ako také sa v tomto rozhodnutí nezohľadnilo. Hoci však rada vo svojom rozhodnutí uviedla, že rozhodnutie o vyhostení nemá byť preskúmané v rámci preskúmania vyšetrovacej väzby, tiež zdôraznila, že na účely posúdenia zákonnosti tejto väzby je potrebné, aby predbežne vylúčila, že rozhodnutie o vyhostení sa má od začiatku považovať za nezákonné. Pri tomto poslednom uvedenom posúdení sa rada okrem iného domnievala, že sa musí zohľadniť celé pochybenie pána X. V odpovedi na tvrdenie pána X. v tomto zmysle sa domnieval, že rozhodnutie o vyhostení nenaznačuje, že dôvody všeobecnej prevencie, ktoré sa odlišujú od osobného správania pána X., viedli k tomuto rozhodnutiu. V tejto súvislosti rada poznamenala, že ešte pred vydaním vyšetrovacej väzby mal príslušný orgán k dispozícii preklad týkajúci sa podstatných častí českého rozsudku. Nezávislá správna rada ďalej uviedla, že ochrana maloletých, ktorú musia členské štáty zaručiť, sa musí zjavne považovať za veľmi dôležitú. Skutočnosť, že pán X. bol uznaný vinným zo sexuálneho zneužívania maloletých a výroby pornografických materiálov týkajúcich sa detí, znamenala zásah do verejného záujmu, ktorý má členský štát chrániť. Rada tiež uviedla, že skutočnosť, že pán X. už vykonal trest odňatia slobody, je irelevantná, keďže rozhodnutie o vyhostení sa musí zakladať na prognóze správania sťažovateľa, ktoré sa má vykonať bez ohľadu na odsúdenie založené na trestnom práve.

77. Nezávislá správna rada Dolného Rakúska 19. marca 2007 rozhodla o odvolaní pána X. proti rozhodnutiu o vyhostení. Nezávislá správna rada sa vo svojom rozhodnutí v podstate domnievala, že pán X. správne uviedol, že jeho predchádzajúce odsúdenie v trestnom konaní nemohlo samo osebe predstavovať dôvod na vydanie rozhodnutia o vyhostení voči nemu. Zároveň pripomenula, že orgán, ktorý vydal rozhodnutie o vyhostení, sa neopieral výlučne o odsúdenie, ale namiesto toho posudzoval správanie sťažovateľa na základe českých rozsudkov. Vzhľadom na osobné správanie pána X., povahu a závažnosť spáchaných trestných činov a druh osobnosti preukázanej skutkovými okolnosťami, ktoré vyplynuli z českých rozsudkov, nezávislá správna rada Dolného Rakúska považovala za zrejmé, že by predstavoval hrozbu pre verejnú bezpečnosť. Rada uviedla, že sexuálne zneužívaním maloletých a produkciou pornografického materiálu týkajúceho sa detí bol pán X. uznaný vinným z mimoriadne závažných a opovrhnutiahodných zločinov proti morálke. Výbor dodal, že záujem na ochrane maloletých by sa musel považovať za veľmi dôležitý. Rada tiež usúdila, že dĺžka trestu, ktorý mu bol uložený v čase odsúdenia, je významná a je vyjadrením jeho nebezpečenstva. Povaha a závažnosť trestných činov, množstvo spáchaných sexuálnych trestných činov a skutočnosť, že tieto trestné činy spáchal pri viacerých príležitostiach voči maloletým, naznačujú osobnosť s sklonom k páchaniu takýchto trestných činov. Okrem toho vzhľadom na neexistenciu akéhokoľvek náznaku, ktorý by naznačoval zmenu situácie, správna rada dospela k záveru, že pána X. treba považovať za skutočné, existujúce a dostatočne závažné nebezpečenstvo pre základný záujem spoločnosti. Rada dodala, že nič nenasvedčuje tomu, že toto nebezpečenstvo zmizlo alebo sa znížilo.

78. Pokiaľ ide o rozhodnutia rakúskych najvyšších súdov, ombudsman poznamenal, že na základe uznesenia z 25. októbra 2006 Najvyšší správny súd zamietol žiadosť sťažovateľa týkajúcu sa nezávislej správnej rady rozhodnutia Burgenlandu, pričom v podstate uviedol, že rada sa neodchýlila od svojej judikatúry. Uznesením zo 17. júla 2008 Najvyšší správny súd zamietol žiadosť sťažovateľa týkajúcu sa rozhodnutia nezávislej správnej rady Dolného Rakúska v podstate preto, že táto rada nevzniesla zásadné právne otázky, ktoré by boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci pána X. Rakúsky ústavný súd 12. júna 2011 zamietol žiadosť sťažovateľa týkajúcu sa rozhodnutia nezávislej správnej rady Burgenlandu. Tento súd v podstate tvrdil, že nastolené otázky si nevyžadujú, aby sa riešili konkrétne otázky ústavného práva. V rozsahu, v akom sťažovateľ namietal nedostatočné prebratie smernice 64/221 do vnútroštátneho práva, rakúsky ústavný súd v podstate uviedol, že sekundárne právo EÚ nemôže slúžiť ako opatrenie kontroly, ktorú vykonáva.

79. Ombudsmanka poznamenala, že Komisia v priebehu vyšetrovania uviedla, že nemôže dospieť k záveru, že samotné rozsudky českého súdu, na rozdiel od individuálneho a súčasného posúdenia hrozieb, predstavujú základ pre vyhostenie pána X. Pripomenul tiež, že smernica 64/221 nevylučuje zohľadnenie predchádzajúcich odsúdení na účely preukázania hrozby, ktorú osoba v súčasnosti predstavuje. Potvrdila to ustálená judikatúra Súdneho dvora, podľa ktorej existenciu predchádzajúceho odsúdenia v trestnom konaní možno zohľadniť len vtedy, ak okolnosti, ktoré viedli k tomuto odsúdeniu, svedčia o osobnom správaní, ktoré predstavuje aktuálne ohrozenie verejného poriadku [11]. Ombudsmanka sa domnievala, že rozhodnutia prijaté rakúskymi orgánmi, ako sú preskúmané vyššie, podporujú stanovisko Komisie v tom, že: i) obsahovať analýzu osobného správania pána X., berúc do úvahy napríklad množstvo trestných činov a skutočnosť, že tieto trestné činy spáchal pri viacerých príležitostiach, ako aj osobnosť pána X., s cieľom posúdiť hrozbu, ktorú predstavoval; a ii) neuvádzajú, že rozhodnutia boli založené na dôvodoch všeobecnej prevencie. Názor Komisie, že posúdenia rakúskych orgánov a súdov zahŕňali posúdenie hrozby, ktorú predstavoval pán X., bol preto potvrdený skutkovými okolnosťami prípadu. Z toho vyplýva, že neexistuje žiadny základ pre názor sťažovateľa, že Komisia nezohľadnila, že rozhodnutie o vyhostení bolo založené len na českých rozsudkoch alebo že vnútroštátne orgány len citovali uplatniteľné právo EÚ bez toho, aby ho skutočne uplatňovali. V tejto súvislosti tvrdenie sťažovateľa, že pán X. nespáchal trestný čin ani v Rakúsku, nespochybňuje posúdenie Komisie.

80. Sťažovateľ sa tiež domnieval, že Komisia mala zohľadniť, že posúdenie vykonané rakúskymi orgánmi bolo chybné, keďže nič nenasvedčovalo tomu, že pán X. predstavoval vážnu hrozbu pre rakúsku spoločnosť. V danom kontexte sa i) domnieval, že fragmenty českých rozsudkov, ktoré mali rakúske orgány k dispozícii, neboli dostatočným základom pre akékoľvek posúdenie. Okrem toho (ii) poukázal na niekoľko pasáží prevzatých z rozsudkov českého súdu, ktoré podľa jeho názoru preukázali, že rakúske orgány neboli oprávnené považovať pána X. za hrozbu pre rakúsku spoločnosť.

81. Ombudsman pripomenul, že Komisia v priebehu vyšetrovania tvrdila, že jej úlohou nie je úloha iného odvolacieho orgánu. Nemohla teda nahradiť zistenia a posúdenia vnútroštátnych orgánov a súdov svojimi vlastnými skutkovými zisteniami a posúdeniami. Sťažovateľ neodporoval tomuto názoru, pokiaľ ide o predmetnú zásadu. Ombudsmanka sa domnievala, že keď sťažovateľ tvrdil, že Komisia mala zohľadniť niekoľko prvkov odvodených z českých rozsudkov, v skutočnosti vyjadril nesúhlas s posúdením, ktoré vykonali vnútroštátne orgány a súdy, a požiadal Komisiu o vlastné posúdenie. Za týchto okolností bolo stanovisko Komisie, že nemôže nahradiť posúdenie vnútroštátnych orgánov svojím vlastným posúdením, jednoznačne primerané.

82. Ako zdôraznila Komisia, členské štáty majú priestor na voľnú úvahu, keď sú povinné vykonať citlivé vyváženie záujmov. To nevylučuje, že by sa po tomto posúdení mohol dospieť k inému výsledku, ako sa domnieval sťažovateľ. Nič to však nemení na tom, že Komisia nenahrádza posúdenie vnútroštátnych orgánov a súdov svojím vlastným posúdením a nič nenasvedčuje tomu, že by jej názor, podľa ktorého neexistujú dôkazy, ktoré by preukazovali, že vnútroštátne orgány by v prejednávanej veci prekročili svoju mieru voľnej úvahy, predstavoval zjavne nesprávne posúdenie.

83. Pokiaľ ide o ďalšie tvrdenie predložené sťažovateľom, zdá sa, že v prvom rade je úlohou vnútroštátnych orgánov presne zvážiť, ktoré informácie potrebujú na vykonanie individuálneho posúdenia. Na rozdiel od toho, čo tvrdil sťažovateľ, hoci existovala možnosť, že rakúske orgány nemusia mať k dispozícii úplné rozsudky, Komisia nebola povinná spochybniť ich rozhodnutia. V každom prípade stanovisko sťažovateľa, že rakúske orgány mali k dispozícii len výroky týchto rozsudkov, nebolo podložené dokumentmi predloženými ombudsmanovi. Okrem toho žiadny zo skutkových okolností z úplných českých rozsudkov, z ktorých sťažovateľ vychádzal, nenaznačoval, že by Komisia bola povinná prijať opatrenia vzhľadom na posúdenie vykonané rakúskymi orgánmi a súdmi.

84. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman dospel k záveru, že Komisia poskytla hodnoverné dôvody na podporu svojho stanoviska, že rakúske orgány a súdy vykonali individuálne posúdenie toho, či pán X. predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť v súlade so smernicou 64/221.

O čase potrebnom na opustenie rakúskeho územia

85. Podľa článku 7 smernice 64/221 sa dotknutej osobe úradne oznámi každé rozhodnutie o vyhostení a v tomto oznámení sa uvedie lehota na opustenie územia. S výnimkou naliehavých prípadov nesmie byť táto lehota kratšia ako pätnásť dní, ak dotknutej osobe ešte nebolo udelené povolenie na pobyt, a nie kratšia ako jeden mesiac vo všetkých ostatných prípadoch.

86. V priebehu vyšetrovania Komisia uviedla, že rakúske orgány využili uvedenú výnimku pre naliehavé prípady. Podľa sťažovateľa však rakúske orgány pri rozhodovaní o naliehavosti prípadu ani nevenovali pozornosť právu EÚ a namiesto toho len tvrdili, že existuje preukázaná naliehavosť.

87. Ombudsman uviedol, že v rozhodnutí o vyhostení regionálny správny orgán Wiener Neustadt uviedol, že pán X. predstavuje hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť. Rozhodol teda, že nie je odôvodnené priznať mu lehotu jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia. Regionálny orgán sa odvolal na ustanovenie rakúskeho zákona o cudzincoch, podľa ktorého sa občanom Európskeho hospodárskeho priestoru v prípade ich vyhostenia musí z úradnej moci poskytnúť lehota jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia okrem prípadov, keď je ich okamžitý odchod nevyhnutný v záujme verejného poriadku a národnej bezpečnosti. Vzhľadom na toto ustanovenie rakúsky orgán tvrdil, že správanie pána X. odôvodňuje domnienku, že jeho bydlisko v Rakúsku ohrozuje verejný poriadok. Jeho okamžitý odchod bol preto nevyhnutný v záujme verejného poriadku.

88. Nezávislá správna rada Burgenlandu vo svojom rozhodnutí o odvolaní pána X. proti uzneseniu o jeho vzatí do väzby až do vyhostenia odkázala na to isté ustanovenie rakúskeho zákona o cudzincoch, na ktoré sa odvolával správny orgán Wiener Neustadt. Domnieval sa, že toto pravidlo nestanovuje povinnú jednomesačnú lehotu na opustenie rakúskeho územia, a uviedol, že táto právna situácia je v súlade so smernicou 2004/38. Dospel k záveru, že je zákonné neposkytnúť pánovi X. lehotu jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia.

89. Podľa názoru ombudsmana z uvedeného vyplýva, že rakúske orgány sa domnievali, že v prípade pána X. by sa mala uplatniť výnimka z bežnej lehoty jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia. Stanovisko Komisie, podľa ktorého rakúske orgány vychádzali z výnimky z tohto pravidla, sa preto v zásade zdalo byť správne.

90. Ombudsman zároveň pripomenul, že podľa článku 7 smernice 64/221 sa s výnimkou naliehavých prípadov uplatňuje zvyčajná jednomesačná lehota. Bolo teda jasné, že ak sa má osobe poskytnúť menej ako jeden mesiac na opustenie územia členského štátu, musí existovať legitímny naliehavý prípad. Ďalej bolo jasné, že orgány dotknutého členského štátu sú povinné odôvodniť svoj názor, že takáto naliehavosť existuje. Vzhľadom na obsah vyššie preskúmaných rozhodnutí rakúskych orgánov sa však ombudsman domnieval, že Komisia neposkytla hodnoverné dôvody na podporu svojho názoru, že rakúske orgány riadne dodržali článok 7 smernice 64/221, keď nariadili pánovi X. okamžitý odchod z rakúskeho územia.

91. Ombudsman sa domnieval, že je pravda, že úlohou Komisie nie je úloha iného odvolacieho orgánu, a preto nie je povinná nahradiť svojimi vlastnými skutkovými zisteniami a posúdeniami zistenia a posúdenia vnútroštátnych orgánov a súdov (pozri bod 81 vyššie). Na druhej strane, ak by vnútroštátne orgány mohli z jediného dôvodu, že sa domnievajú, že občan Únie predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, odoprieť tomuto občanovi akýkoľvek čas na opustenie územia dotknutého členského štátu, článok 7 smernice 64/221 by bol zbavený akéhokoľvek potrebného účinku.

92. Z uvedeného vyplýva, že Komisia sa riadne nezaoberala sťažnosťou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia v rozsahu, v akom sa týkala rozhodnutia rakúskych orgánov neposkytnúť pánovi X. lehotu na opustenie rakúskeho územia. Komisia najmä neuviedla žiadne hodnoverné dôvody, pre ktoré sa domnievala, že rakúske orgány a súdy riadne posúdili, či sa prípad pána X. týka mimoriadnej naliehavosti v zmysle článku 7 smernice 64/221.

Odkladný účinok

93. Podľa článku 9 smernice 64/221, ak odvolanie nemôže mať odkladný účinok, rozhodnutie, ktorým sa nariaďuje vyhostenie držiteľa povolenia na pobyt z územia, prijme správny orgán, s výnimkou naliehavých prípadov, až po získaní stanoviska od príslušného orgánu hostiteľskej krajiny, pred ktorým má dotknutá osoba také právo na obhajobu a pomoc alebo zastúpenie, aké stanovuje vnútroštátne právo tejto krajiny.

94. Sťažovateľ zastával názor, že Komisia neuviedla žiadne dôvody pre svoj názor, že stanovisko vnútroštátnych orgánov, pokiaľ ide o naliehavosť prípadu, je prijateľné.

95. V priebehu vyšetrovania Komisia odkázala na článok 31 ods. 2 smernice 2004/38, ktorý nevyžaduje, aby odvolania proti opatreniam vyhostenia mali odkladný účinok, ak sa rozhodnutie o vyhostení zakladá na predchádzajúcom súdnom rozhodnutí alebo na závažných dôvodoch verejnej bezpečnosti.

96. Ombudsman uviedol, že regionálny správny orgán Wiener Neustadt v rozhodnutí o vyhostení uviedol, že vzhľadom na to, že pán X. predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť, nemožno jeho odvolaniu priznať odkladný účinok.

97. Nezávislá správna rada Dolného Rakúska vo svojom rozhodnutí o odvolaní pána X. proti rozhodnutiu o vyhostení uviedla, že nemôže namietať proti odopretiu odkladného účinku regionálnym správnym orgánom Wiener Neustadt. V tejto súvislosti výbor tvrdil, že vzhľadom na hrozbu a nebezpečenstvo, ktoré predstavuje pán X., existuje „preukázaná naliehavosť“, ktorá od neho vyžaduje, aby s okamžitou účinnosťou opustil rakúske územie.

98. Vzhľadom na to, že na prípad pána X. sa uplatňuje smernica 64/221, a nie smernica 2004/38, ombudsman sa domnieval, že článok 31 ods. 2 smernice 2004/38 ako taký nemôže dostatočne vysvetliť stanovisko Komisie, podľa ktorého v danom kontexte nedošlo k porušeniu práva Únie. Ombudsman v každom prípade poznamenal, že ani regionálny správny orgán Wiener Neustadt, ani nezávislá správna rada Dolného Rakúska vo svojich rozhodnutiach neodkázali na toto ustanovenie.

99. Zdá sa však, že Komisia a sťažovateľ súhlasia s tým, že odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o vyhostení môže byť v naliehavých prípadoch vylúčený. Ombudsman sa už v rámci lehoty na opustenie rakúskeho územia zaoberal naliehavou otázkou (pozri body 90 – 91 vyššie). Vzhľadom na obsah príslušných rozhodnutí rakúskych orgánov sa rovnaké úvahy uplatňujú mutatis mutandis na otázku odkladného účinku odvolania proti rozhodnutiu o vyhostení.

100. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsman domnieval, že Komisia sa riadne nezaoberala sťažnosťou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia v rozsahu, v akom sa týkala rozhodnutia rakúskych orgánov nepriznať odkladný účinok odvolaniu pána X. proti rozhodnutiu o vyhostení.

Závery

101. Z uvedených dôvodov ombudsmanka dospela k záveru, že Komisia:

i) uviedol hodnoverné dôvody na podporu svojho stanoviska, že rakúske orgány a súdy vykonali individuálne posúdenie toho, či pán X. predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť v súlade so smernicou 64/221,

ii) neuviedla hodnoverné dôvody na podporu svojho stanoviska, že rozhodnutia rakúskych orgánov a) neposkytnúť pánovi X. lehotu na opustenie rakúskeho územia; a b) nepriznať odkladný účinok jeho opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o vyhostení bolo v súlade so smernicou 64/221.

Neúspech uvedený v bode ii) predstavoval prípad nesprávneho úradného postupu. Ombudsman preto v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana predložil tento návrh odporúčania:

„Komisia by mala opätovne preskúmať sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov, pokiaľ ide o rozhodnutia rakúskych orgánov a) neposkytnúť sťažovateľovi lehotu na opustenie rakúskeho územia; a b) nepriznať odkladný účinok jeho odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení.“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

102. Vo svojom podrobnom stanovisku Komisia v súvislosti s lehotou poskytnutou pánovi D na opustenie rakúskeho územia uznala, že okrem naliehavých prípadov sa v zásade uplatňuje lehota jedného mesiaca. Komisia preto musela preskúmať, či rakúske orgány a súdy posúdili naliehavosť daného prípadu, a rozhodnúť, či je potrebné začať konanie o nesplnení povinnosti.

103. Komisia poukázala na to, že vo všeobecnosti sa uznáva, že v naliehavých prípadoch je povolený okamžitý odsun z územia členského štátu. Pripustil, že na to, aby sa požiadavka jednomesačnej lehoty nestala bezpredmetnou, okamžitý odsun z územia členského štátu nemôže byť automatickým dôsledkom konštatovania, že určitá osoba predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Komisia zároveň uviedla, že „to neznamená, že úvahy relevantné na posúdenie toho, či by osoba predstavovala hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, by nemohli byť spojené aj s posúdením toho, či by dotknutá osoba mala byť okamžite vyhostená. Vo väčšine prípadov by totiž posúdenie potreby okamžitého odsunu vychádzalo z posúdenia hrozby, ktorú osoba v súčasnosti predstavuje, v súvislosti so súkromnými faktormi, ako je potreba oznámiť to v práci alebo zabezpečiť usídlenie jej detí.

104. Podľa Komisie regionálny správny orgán Wiener Neustadt po posúdení hrozby preskúmal, či sa má poskytnúť jednomesačná lehota na opustenie rakúskeho územia. Dospela k záveru, že vzhľadom na hrozbu, ktorú by sťažovateľ predstavoval pre verejný poriadok a bezpečnosť, sa táto lehota nemala poskytnúť. Posúdil tiež súkromnú a rodinnú situáciu pána X., pričom uviedol, že nevedel o žiadnych súkromných alebo rodinných väzbách v Rakúsku. Regionálny správny orgán Wiener Neustadt dospel k záveru, že v prípade pána X. neboli splnené podmienky na poskytnutie jednomesačnej lehoty na opustenie rakúskeho územia.

105. Komisia okrem toho uviedla, že ani nezávislá správna rada Burgenlandu, ani nezávislá správna rada Dolného Rakúska nespochybnili posúdenie rakúskych orgánov. Zatiaľ čo nezávislá správna rada Burgenlandu poukázala na to, že v naliehavých prípadoch by bolo možné okamžité odvolanie, nezávislá správna rada Dolného Rakúska uviedla, že vzhľadom na posúdenie osobnosti pána X. a masívne skutočné a súčasné ohrozenie a ohrozenie verejného záujmu by existovala preukázaná naliehavosť, ktorá by si vyžadovala okamžité odvolanie pána X. Komisia dodala, že ani Najvyšší správny súd, ani rakúsky ústavný súd tento záver nespochybnili.

106. V tejto súvislosti Komisia uviedla, že naliehavosť prípadu pána X. bola posúdená najmä vzhľadom na súčasnú hrozbu, ktorú by predstavoval, a na základe posúdenia zohľadňujúceho osobnosť a individuálne okolnosti žiadateľa. Komisia takisto poukázala na skutočnosť, že k týmto zisteniam dospeli vnútroštátne orgány a potvrdili ich vnútroštátne súdy, ktoré sa zdajú byť vhodnejšie na vykonanie analýzy osobitných charakteristík daného prípadu. Komisia okrem toho poukázala na mieru voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov pri citlivom skúmaní záujmov a skutočností a ombudsman ju potvrdil vo svojom návrhu odporúčania. Komisia napokon zopakovala, že vzhľadom na ojedinelú povahu veci si nebola vedomá žiadneho protiprávneho postupu všeobecnej povahy v Rakúsku.

107. Komisia na záver uviedla, že neexistujú dôvody na začatie postupu v prípade nesplnenia povinnosti, a požiadala ombudsmana, aby opätovne preskúmal svoje zistenia vzhľadom na poskytnuté objasnenia.

108. Pokiaľ ide o posúdenie rakúskych orgánov, či priznať alebo nepriznať odkladný účinok odvolaniu sťažovateľa, Komisia uviedla, že vyššie uvedené úvahy o naliehavej povahe prípadu sú rovnako relevantné pre predmetnú otázku.

109. Komisia na záver uviedla, že z uvedených dôvodov sa v prejednávanej veci rozhodla nezačať konanie o nesplnení povinnosti proti Rakúsku, ktoré riadne posúdila.

110. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach kritizoval Komisiu za to, že sa uspokojila s tým, že načrtla nesporný právny rámec a citovala z relevantných rozhodnutí príslušných rakúskych orgánov. Záver Komisie o existencii naliehavosti považoval za apodiktický, nesprávny a nezodpovedajúci skutkovým okolnostiam prípadu.

111. Sťažovateľ uviedol, že rakúske orgány sa ani neobťažovali uviesť požiadavky práva EÚ, pokiaľ ide o lehotu potrebnú na opustenie rakúskeho územia a odmietnutie priznať odkladný účinok. Namiesto toho rakúske orgány napriek naliehaniu sťažovateľa tieto požiadavky zjavne ignorovali. Nezávislá správna rada Dolného Rakúska sa teda obmedzila na tvrdenie, že išlo o prípad „preukázanej naliehavosti“, bez toho, aby uviedla akékoľvek dôvody svojho názoru, alebo aby spojila svoje stanovisko s požiadavkami práva Únie. To isté platí pre regionálny správny orgán Wiener Neustadt a pre nezávislú správnu radu Burgenlandu. Okrem toho Najvyšší správny súd aj rakúsky ústavný súd zamietli žiadosti sťažovateľa bez akéhokoľvek preskúmania ich podstaty.

112. Sťažovateľ zopakoval, že odkaz na literu zákona nemôže nahradiť správne uplatňovanie práva EÚ. Skutočnú hrozbu nebolo možné rozumne predpokladať, keďže pán X. sa v relevantnom čase už 1,5 roka legálne zdržiaval v Rakúsku bez toho, aby sa dopustil akéhokoľvek trestného činu. Sťažovateľ tiež zopakoval svoj názor, že porušenie práva Únie, ako je opísané v jeho sťažnosti, zjavne malo slúžiť na obchádzanie zákonného zákazu vyhostenia pána X. do Spojeného kráľovstva (pozri bod 60 vyššie).

113. S odvolaním sa na stanovisko Komisie, že prípad pána X. bol izolovanej povahy a že jej útvarom neboli doručené žiadne porovnateľné sťažnosti, sťažovateľ zopakoval svoju kritiku tohto názoru (pozri bod 42 vyššie). Sťažovateľ poznamenal, že Komisia sa domnieva, že rozhodnutie rakúskych orgánov neposkytnúť pánovi X. žiadnu lehotu na opustenie rakúskeho územia a nepriznať odkladný účinok jeho odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení je v súlade s právom EÚ. Neposkytla však presvedčivé dôvody na podporu svojho názoru a v každom prípade sa neopierala o izolovanú povahu prípadu pána D.

114. Podľa sťažovateľa diskrečná právomoc, ktorú majú vnútroštátne orgány, ich neoprávňuje uviesť nepodložené dôvody ani ich nezbavuje povinnosti vysvetliť, prečo okrem hrozby, na ktorej je založené rozhodnutie o vyhostení, existovala dostatočná naliehavosť na odôvodnenie toho, aby sa pánovi X. neposkytla lehota na opustenie rakúskeho územia a aby sa jeho odvolaniu nepriznal odkladný účinok. Pokiaľ ide o vyhlásenia Komisie v jej podrobnom stanovisku v tejto súvislosti, sťažovateľ ich považoval za všeobecné pripomienky, ktoré neboli v súlade so skutočnosťami. Sťažovateľ kritizoval Komisiu najmä za to, že nevysvetlila, prečo by skrátenie lehoty na opustenie rakúskeho územia na nulu bolo v súlade s právom EÚ. V tejto súvislosti sťažovateľ pripomenul, že v článku 7 smernice 64/221 sa konkrétne odkazuje na „lehotu povolenú na opustenie územia“, ktorá okrem naliehavých prípadov nesmie byť „menej ako jeden mesiac“. Znenie článku 7 smernice 64/221 teda jasne vyžadovalo, aby členské štáty poskytli určitú lehotu na opustenie svojho územia, zatiaľ čo lehota nula dní sa vôbec nemohla považovať za lehotu.

115. Vzhľadom na uvedené argumenty a so zreteľom na úlohu Komisie ako strážkyne zmlúv sťažovateľ požiadal ombudsmana, aby stál za svojím návrhom odporúčania a odporučil Komisii, aby prehodnotila jeho sťažnosť na porušenie, pokiaľ ide o rozhodnutia rakúskych orgánov a) neposkytnúť pánovi X. lehotu na opustenie rakúskeho územia; a b) nepriznať odkladný účinok jeho odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení.

116. Pán D vo svojich osobných pripomienkach zdôraznil, že dôvod, pre ktorý mu rakúski úradníci pôvodne poskytli lehotu jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia, súvisel s jeho registračným statusom a skutočnosťou, že nezaregistroval svoju druhú adresu v Rakúsku. Podľa neho vyššie uvedení rakúski úradníci poukázali na to, že z dôvodu tohto opomenutia bol považovaný za nespoľahlivého. Preto sa obával, že by mohol utiecť na Slovensko alebo do Maďarska. Pán X. uviedol, že až neskôr si uvedomil, že by bolo nezmyselné obávať sa jeho úteku do inej krajiny, keď skutočným cieľom jeho deportácie bolo pomôcť britskej polícii. Dodal, že teraz uvedený dôvod, prečo mu nebol poskytnutý jeden mesiac na opustenie rakúskeho územia, sa v žiadnych dokumentoch neobjavil "až nejaký čas po mojej nútenej deportácii". Pán X. zdôraznil, že to znamená, že samotné rakúske orgány si uvedomili, že pôvodné odôvodnenie neposkytnutia uvedenej lehoty na opustenie rakúskeho územia bolo smiešne a nepravdivé.

117. S odkazom na podrobné stanovisko Komisie, podľa ktorého rakúske orgány nevedeli o žiadnych jeho súkromných alebo rodinných väzbách, pán X. v podstate uviedol, že o takýchto väzbách nemôžu vedieť, keďže sa nikdy nepýtali na jeho súkromný život. Pokiaľ ide o odkaz Komisie na posúdenie, ktoré rakúske orgány vykonali v súvislosti s jeho osobnosťou a individuálnymi okolnosťami, pán X. uviedol, že v tejto súvislosti nebol v Rakúsku nikdy vypočutý ani hodnotený.

118. Pán X. tiež uviedol, že nevie o období, počas ktorého sa v Rakúsku vykonávalo tajné sledovanie jeho činností. Zo správy o tomto sledovaní však vyplynulo, že "nikdy nebol videný s nikým mladším ako 18 rokov". Podľa neho táto skutočnosť sama osebe vylúčila "opodstatnenie"naliehavosti" Komisiou"a namiesto toho potvrdila jeho názor, že bol vystavený hrubému justičnému omylu.

119. Pán X. na záver požiadal ombudsmana, aby ignoroval žiadosť Komisie o opätovné preskúmanie jeho zistení. Namiesto toho požiadal ombudsmana, aby „teraz pokračoval vo svojich existujúcich rozhodnutiach“.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

Úvodné poznámky

120. Ombudsman vo svojom návrhu odporúčania vyzval Komisiu, aby opätovne preskúmala sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov v rozsahu, v akom sa týka rozhodnutí rakúskych orgánov a) neposkytnúť pánovi X. lehotu na opustenie rakúskeho územia; a b) nepriznať odkladný účinok jeho odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení. Komisia vo svojom podrobnom stanovisku uviedla, že sa riadne zaoberala sťažnosťou sťažovateľa na porušenie právnych predpisov, pokiaľ ide o uvedené aspekty, a poskytla dôvody na podporu svojho názoru. Ombudsman preto musí ďalej posúdiť, či Komisia poskytla presvedčivú odpoveď na jeho návrh odporúčania.

121. Sťažovateľ sa vo svojich pripomienkach k podrobnému stanovisku Komisie vrátil k niektorým vyhláseniam pred tým, ako ombudsman vydal návrh odporúčania. Zopakoval tak svoju kritiku, že existenciu skutočnej hrozby, ktorú predstavuje pán X., nebolo možné rozumne predpokladať. V rozsahu, v akom je toto vyhlásenie určené vnútroštátnym orgánom, ombudsman pripomína, že rozsah jeho vyšetrovania sa obmedzuje na preskúmanie opatrení Komisie v danom prípade (pozri bod 66 vyššie). V rozsahu, v akom je vyhlásenie sťažovateľa adresované Komisii, ombudsman poukazuje na to, že vo svojom návrhu odporúčania sa domnieval, že Komisia poskytla hodnoverné dôvody na podporu svojho stanoviska, že rakúske orgány a súdy vykonali individuálne posúdenie toho, či pán X. predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť v súlade so smernicou 64/221. Preto nevidí dôvod vrátiť sa k tejto otázke vo svojom nižšie uvedenom posúdení.

122. Pokiaľ ide o tvrdenie, ktoré zopakoval sťažovateľ aj pán X., konkrétne, že vyhostenie pána X. z rakúskeho územia malo slúžiť na obchádzanie zákonného zákazu vyhostenia pána X. do Spojeného kráľovstva, ombudsman pripomína, že nie je oprávnený posudzovať, či vnútroštátne orgány nesprávne uplatnili alebo neuplatnili právo EÚ. To isté platí pre niektoré poznámky pána X. týkajúce sa správneho konania v Rakúsku, konkrétne, že nebol vypočutý ani posúdený vo vzťahu k niektorým skutkovým okolnostiam, ktoré boli neskôr použité v rozhodnutiach rakúskych orgánov.

Hodnotenie ombudsmana

123. Ombudsman sa vo svojom návrhu odporúčania domnieval, že v smernici 64/221 sa stanovuje, že členské štáty sa môžu odchýliť od všeobecného pravidla poskytnúť lehotu jedného mesiaca na opustenie územia dotknutého členského štátu a priznať odkladný účinok odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení v legitímnych naliehavých prípadoch. Ombudsman sa okrem toho domnieval, že je jasné, že orgány dotknutého členského štátu sú povinné odôvodniť svoj názor, že takáto naliehavosť existuje. Z toho vyplýva, že otázku, či Komisia poskytla hodnoverné dôvody na podporu svojho názoru o naliehavosti, treba posúdiť z oboch hľadísk, a to z hľadiska lehoty na opustenie rakúskeho územia a odkladného účinku odvolania. V záujme jasnosti treba uviesť, že Komisia vo svojom podrobnom stanovisku trvala na svojom názore, že v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu práva Únie (pozri bod 30 vyššie), a že z tohto dôvodu nezačala konanie o nesplnení povinnosti proti Rakúsku.

124. Pred posúdením podrobného stanoviska Komisie sa zdá byť vhodné zaoberať sa tvrdením sťažovateľa, že na rozdiel od toho, čo tvrdí Komisia, okamžité vyhostenie občana Únie by nebolo zákonné, keďže v článku 7 smernice 64/221 sa vyžaduje, aby sa v rozhodnutí o vyhostení uviedla lehota na opustenie územia. Podľa ombudsmana táto požiadavka nevylučuje zákonnosť okamžitého odsunu, keďže článok 7 smernice 64/221 na rozdiel od prípadov, ktoré nie sú naliehavé, nestanovuje minimálnu lehotu na opustenie územia dotknutého členského štátu v naliehavých prípadoch.

125. Ombudsman s potešením konštatuje, že Komisia vo svojom podrobnom stanovisku súhlasila s názorom uvedeným v jeho návrhu odporúčania, a to že na to, aby sa požiadavka naliehavosti nestala bezpredmetnou, nemôže byť okamžité vyhostenie automatickým dôsledkom zistenia orgánu členského štátu, že osoba predstavuje hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Komisia zároveň uviedla, že posúdenie naliehavosti súvisí s posúdením hrozieb, ktoré majú vykonať príslušné vnútroštátne orgány, a zahŕňa zohľadnenie aspektov týkajúcich sa súkromného života dotknutej osoby. V tejto súvislosti sa ombudsmanka domnieva, že je nesporné, že otázka, či je naliehavosť skutočne naliehavá, nemôže byť úplne oddelená od úvah, ktoré vnútroštátne orgány zohľadnili v priebehu posudzovania hrozieb. Ako sa však zdôrazňuje v návrhu odporúčania ombudsmanky, členské štáty sú povinné uviesť dôvody, ak sa domnievajú, že existuje naliehavý prípad, ktorý musí byť konkrétny, a teda musí ísť nad rámec jednoduchého odkazu na výsledok posúdenia hrozieb. Tieto dôvody musia umožniť pochopiť a v konečnom dôsledku preskúmať úvahy, na ktorých je založené príslušné rozhodnutie orgánu členského štátu.

126. Vo svojom podrobnom stanovisku Komisia na podporu svojho názoru, že rakúske orgány riadne posúdili naliehavosť prípadu, odkázala na rozhodnutie regionálneho správneho orgánu Wiener Neustadt o vyhostení a na rozhodnutia nezávislej správnej rady Dolného Rakúska a Burgenlandu, ktoré ombudsman analyzoval vo svojom návrhu odporúčania. Vychádzala tiež zo skutočnosti, že prípad pána X. preskúmal Najvyšší správny súd a rakúsky ústavný súd. Preto sa zdá vhodné analyzovať odpoveď Komisie na návrh odporúčania ombudsmanky v súvislosti s každým z týchto rozhodnutí.

127. Ombudsman pripomína, že vo svojom návrhu odporúčania uviedol, že regionálny správny orgán Wiener Neustadt považoval pána X. za hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť, a rozhodol, že preto nie je opodstatnené poskytnúť mu lehotu jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia a priznať odkladný účinok prípadnému odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení. Komisia sa vo svojom podrobnom stanovisku odvolala na rozhodnutie o vyhostení a uviedla, že „rakúske orgány dospeli k záveru, že vzhľadom na hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť, ktorú by sťažovateľ predstavoval, sa nemá poskytnúť jednomesačná lehota [na opustenie rakúskeho územia]“. Podľa ombudsmana sa teda zdá byť jasné, že Komisia nespochybňuje, že poskytnutie jednomesačnej lehoty pánovi X. na opustenie rakúskeho územia bolo zamietnuté z dôvodu, že bol považovaný za hrozbu pre verejný poriadok a bezpečnosť, bez akéhokoľvek dodatočného odôvodnenia týkajúceho sa existencie naliehavosti.

128. Je pravda, že Komisia tiež poukázala na neexistenciu súkromných alebo rodinných väzieb, ktoré regionálny správny orgán Wiener Neustadt zohľadnil vo svojom rozhodnutí o vyhostení. V rozhodnutí o vyhostení prijatom týmto orgánom sa totiž uvádza, že neexistujú súkromné alebo rodinné väzby („Es sind keine privaten oder familiären Beziehungen zu Österreich bekannt.“). Treba však poznamenať, že o tejto otázke sa diskutuje len v rámci rozhodovania o tom, či má príslušný rakúsky orgán uplatniť svoju voľnú úvahu takým spôsobom, aby vylúčil pána X. z rakúskeho územia. Nezmieňuje sa však o súkromných alebo rodinných väzbách v súvislosti s tým, či bolo nevyhnutné okamžité vyhostenie pána X. z rakúskeho územia a odmietnutie priznať jeho odvolaniu odkladný účinok. V každom prípade sa nezdá byť okamžite pochopiteľné, ako by neexistencia súkromných a rodinných väzieb mohla preukázať naliehavosť konkrétneho prípadu.

129. Ombudsman ďalej pripomína, že vo svojom návrhu odporúčania uviedol, že nezávislá správna rada Burgenlandu v podstate potvrdila, že je zákonné neposkytnúť pánovi X. lehotu jedného mesiaca na opustenie rakúskeho územia. Ombudsman tiež poznamenal, že nezávislá správna rada Dolného Rakúska nemohla namietať proti odmietnutiu odkladného účinku regionálnym správnym orgánom Wiener Neustadt. Táto rada tvrdila, že vzhľadom na hrozbu a nebezpečenstvo, ktoré predstavuje pán X., existuje „preukázaná naliehavosť“, ktorá od neho vyžaduje, aby s okamžitou účinnosťou opustil rakúske územie. Komisia vo svojom podrobnom stanovisku uviedla, že nezávislá správna rada Burgenlandu nespochybnila posúdenie vykonané regionálnymi správnymi orgánmi Wiener Neustadt a poukázala na skutočnosť, že v naliehavých prípadoch by bolo možné okamžité vyhostenie. Ombudsman sa domnieva, že skutočnosť, že okamžité odvolanie je povolené v naliehavých prípadoch, nemôže nahradiť potrebu uistiť sa, že v konkrétnom prípade skutočne existovala naliehavosť.

130. Komisia sa vo svojom podrobnom stanovisku odvolala aj na rozhodnutie nezávislej správnej rady Dolného Rakúska. Podľa neho by vzhľadom na osobnosť pána X. a masívnu skutočnú a súčasnú hrozbu a ohrozenie verejných záujmov existoval preukázaný naliehavý prípad. Ombudsman sa domnieva, že na rozdiel od rozhodnutí regionálneho správneho orgánu Wiener Neustadt a nezávislej správnej rady Burgenlandu možno rozhodnutie nezávislej správnej rady Dolného Rakúska považovať za rozhodnutie, ktoré sa osobitne zaoberá naliehavosťou. Zatiaľ čo posledné uvedené rozhodnutie v tejto súvislosti odkazuje na niekoľko úvah, medzi ktoré patrí výsledok posúdenia hrozby, nie je vysvetlené, z akých presných dôvodov dospela nezávislá správna rada Dolného Rakúska k záveru, že existuje „preukázaná naliehavosť“.

131. Ombudsman napokon poznamenáva, že tak Najvyšší správny súd, ako aj rakúsky ústavný súd zamietli žiadosti pána X. bez toho, aby sa zaoberali skutkovou podstatou veci. Z toho vyplýva, že tieto rozsudky sú nepresvedčivé, pokiaľ ide o existenciu naliehavého prípadu.

132. Zdá sa, že pán X. vo svojich osobných pripomienkach tiež tvrdí, že Komisia nemohla predpokladať naliehavosť jeho prípadu vzhľadom na to, že podľa policajnej správy „sa počas určitého obdobia v Rakúsku nikdy nestretol s osobou mladšou ako 18 rokov“. Ombudsman považuje tento argument za nepresvedčivý a sám osebe nemôže spochybniť spoliehanie sa Komisie na existenciu naliehavosti v tomto prípade.

133. Na základe uvedenej analýzy ombudsman dospel k záveru, že Komisia neposkytla presvedčivú odpoveď na jeho návrh odporúčania. V dôsledku toho ombudsman trvá na zistení nesprávneho úradného postupu uvedenom v jeho návrhu odporúčania.

134. Ak ombudsman nepovažuje podrobné stanovisko, ktoré dostane od inštitúcie alebo orgánu ako odpoveď na návrh odporúčania, za uspokojivé, môže sa odvolať na článok 3 ods. 7 štatútu ombudsmana, v ktorom sa stanovuje, že môže Európskemu parlamentu predložiť osobitnú správu. Predloženie osobitnej správy poskytuje Parlamentu ako politickému orgánu, ktorého legitímnosť vyplýva z jeho priamych volieb občanmi a ktorý zohráva dôležitú úlohu v ústavnom poriadku Únie, príležitosť zaujať stanovisko k názorom a záverom ombudsmana a k tomuto prípadu.

135. Ombudsman vo svojej výročnej správe za rok 1998 poukázal na to, že možnosť predložiť osobitnú správu Európskemu parlamentu má pre jeho prácu neoceniteľnú hodnotu. Dodal, že osobitné správy by sa však nemali predkladať príliš často a mali by sa predkladať len v súvislosti s dôležitými záležitosťami, v ktorých môže Parlament prijať opatrenia s cieľom pomôcť ombudsmanovi. Výročná správa za rok 1998 bola predložená Európskemu parlamentu, ktorý ju schválil.

136. V tomto prípade ide o konanie Komisie vo veci porušenia právnych predpisov, ktoré sa javí ako individuálny prípad. V priebehu vyšetrovania ombudsmanky Komisia tvrdila, že podľa jej názoru v prejednávanej veci nedošlo k porušeniu práva Únie. Komisia okrem toho poukázala na izolovanú povahu veci, ktorú ilustruje skutočnosť, že jej neboli doručené žiadne podobné sťažnosti. Sťažovateľ nespochybnil toto posúdenie, ale trval na tom, aby Komisia v tomto prípade začala postup v prípade nesplnenia povinnosti. Je pravda, že Komisia by stále mohla začať konanie o nesplnení povinnosti. V tejto súvislosti ombudsmanka pripomína, že podľa článku 258 ZFEÚ konanie o nesplnení povinnosti pozostáva z fázy pred začatím súdneho konania, do ktorej je zapojená Komisia a dotknutý členský štát, a v rozsahu, v akom sa Komisia rozhodne predložiť vec Súdnemu dvoru, z fázy súdneho konania. Všeobecne sa uznáva, že Komisia disponuje voľnou úvahou pri rozhodovaní o tom, či sa má alebo nemá obrátiť na Súdny dvor, keď sa domnieva, že došlo k porušeniu. Zdá sa však, že nič nebráni tomu, aby sa Komisia v prejednávanej veci obrátila na rakúske orgány s cieľom získať ďalšie objasnenie, pokiaľ ide o naliehavosť tejto veci. Napriek tomu sa ombudsman vzhľadom na svoju izolovanú povahu domnieva, že tento prípad má obmedzené všeobecné dôsledky. Domnieva sa preto, že by nebolo užitočné upozorniť Parlament na tento prípad v jeho úlohe politického orgánu určeného na zastupovanie občanov EÚ. Ombudsman preto považuje za vhodnejšie uzavrieť prípad kritickou pripomienkou, ktorú uvedie nižšie.

B. Závery

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ju ombudsman uzatvára touto kritickou poznámkou:

Zásady dobrej správy vecí verejných si vyžadujú, aby Komisia riadne riešila prijaté sťažnosti týkajúce sa porušenia právnych predpisov a poskytla hodnoverné dôvody, keď sa rozhodne nezačať konanie o porušení právnych predpisov v súvislosti s konkrétnou sťažnosťou.

V tomto prípade sa Komisia riadne nezaoberala sťažnosťou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia v rozsahu, v akom sa týkala rozhodnutia rakúskych orgánov a) neposkytnúť sťažovateľovi lehotu na opustenie rakúskeho územia a b) nepriznať odkladný účinok jeho odvolaniu proti rozhodnutiu o vyhostení. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní. Kópia rozhodnutia sa zašle aj pánovi X.

 

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 31. októbra 2012

---

[1] Smernica Rady 64/221/EHS z 25. februára 1964 o koordinácii osobitných opatrení týkajúcich sa pohybu a pobytu cudzích štátnych príslušníkov, odôvodnených dôvodmi verejného poriadku, verejnej bezpečnosti alebo verejného zdravia, Ú. v. ES 1964, s. 850.

[2] Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2004/38/ES z 29. apríla 2004 o práve občanov Únie a ich rodinných príslušníkov voľne sa pohybovať a zdržiavať sa v rámci územia členských štátov, ktorá mení a dopĺňa nariadenie (EHS) 1612/68 a ruší smernice 64/221/EHS, 68/360/EHS, 72/194/EHS, 73/148/EHS, 75/34/EHS, 75/35/EHS, 90/364/EHS, 90/365/EHS a 93/96/EHS (Ú. v. EÚ L 158, 2004, s. 77; Mim. vyd. 05/005, s. 46).

[3] Vec 30/77, Bouchereau, Zb. 1977, s. 1999, bod 34.

[4] Vec C-145/09, Tsakouridis, Zb. 2010, s. I-11979, bod 43.

[5] Vec C-145/09, Tsakouridis, Zb. 2010, s. I-11979, bod 25.

[6] Vec C-145/09, Tsakouridis, Zb. 2010, s. I-11979, bod 55.

[7] Vec 30/77, Bouchereau, Zb. 1977, s. 1999, bod 34.

[8] Vec 67/74, Bonsignore, Zb. 1975, s. 297, body 5 – 7.

[9] Vec C-348/96, Calfa, Zb. 1999, s. I-11, body 17 – 27.

[10] Vec 30/77, Bouchereau, Zb. 1977, s. 1999, body 25 – 30.

[11] Vec C-441/02, Komisia/Nemecko, Zb. 2006, s. I-3449, bod 33; Vec 30/77, Bouchereau, Zb. 1977, s. 1999, bod 28; vec C-348/96, Calfa, Zb. 1999, s. I-11, bod 24; a vec C-503/03, Komisia/Španielsko, Zb. 2006, s. I-1097, bod 44.