(Vyrobené v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana [1])

Späť na Sťažnosť

1. Syn sťažovateľa sa narodil v roku 1979. Bol mentálne postihnutý.

2. Sťažovateľ je úradníkom Európskeho parlamentu. V súlade s článkom 67 ods. 3 služobného poriadku [2] bol sťažovateľovi od roku 1992 do roku 2004 priznaný dvojnásobný mesačný príspevok na nezaopatrené dieťa vo výške 521 EUR. Okrem toho v súlade s luxemburským zákonom zo 16. apríla 1979 vyplácal luxemburský fond vzájomnej pomoci sťažovateľovi ako právnemu zástupcovi jeho zdravotne postihnutého dieťaťa mesačne 553 EUR „osobitný príspevok pre zdravotne postihnuté deti“ (ďalej len „luxemburský príspevok“).

3. Vedúci oddelenia Parlamentu pre individuálne práva 25. marca 2004 písomne informoval sťažovateľa, že článok 67 ods. 2 služobného poriadku [3] neumožňuje prekrývanie dávok Spoločenstva s dávkami z iných zdrojov. Luxemburský príspevok na jeho zdravotne postihnuté dieťa by sa preto od 1. marca 2004 odpočítal od dvojnásobného príspevku na nezaopatrené dieťa priznaného Parlamentom, pretože tieto dva príspevky mali rovnakú povahu. V dôsledku toho sťažovateľ vôbec nepoberal dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa, pretože bol nižší ako luxemburský príspevok.

4. Ďalší úradník Parlamentu (pán W.), ktorého dieťa bolo tiež mentálne postihnuté, podal 2. februára 2004 na Súd prvého stupňa (ďalej len "SPS") žalobu proti rozhodnutiu Parlamentu, podľa ktorého sa luxemburský príspevok mal odpočítať od dvojnásobného príspevku na nezaopatrené dieťa vyplácaného Parlamentom (W./Parlament)[4].

5. Dňa 16. júna 2004 podal sťažovateľ sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 proti rozhodnutiu Parlamentu z 25. marca 2004. V tejto sťažnosti napadol odpočítanie luxemburského príspevku od dvojnásobného príspevku na nezaopatrené dieťa, ktorý mu prináleží podľa služobného poriadku, a požiadal menovací orgán, aby odložil svoje rozhodnutie o jeho sťažnosti vzhľadom na uvedenú prebiehajúcu vec.

6. Listom z 27. septembra 2004 Parlament zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa článku 90 ods. 2 z dôvodu, že tieto dve dávky boli rovnakej povahy. Parlament ďalej odmietol odložiť svoje rozhodnutie vzhľadom na prebiehajúci prípad, ale neuviedol žiadne dôvody.

7. Súd prvého stupňa zamietol žiadosť pána W. Následne pán W. podal odvolanie na Európsky súdny dvor (ďalej len "ESD"). Súdny dvor vo svojom rozsudku z 18. decembra 2007 [5] (ďalej len "rozsudok") rozhodol, že vzhľadom na svoj predmet a cieľ luxemburský príspevok na dieťa so zdravotným postihnutím nemá rovnakú povahu ako dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa, ktorý poskytuje Parlament v súlade s článkom 67 ods. 3 služobného poriadku. Parlament bol zaviazaný, aby odvolateľovi spätne vyplatil príslušný dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa, ako aj vzniknuté úroky.

8. Sťažovateľ podal 21. januára 2008 Parlamentu žiadosť podľa článku 90 ods. 1. Na základe rozsudku požiadal Parlament, aby mu vyplatil dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa za obdobie od 1. marca 2004 do 1. apríla 2005, ako aj vzniknuté úroky.

9. Sťažovateľ podal 7. februára 2008 žiadosť o zdvojnásobenie príspevku na nezaopatrené dieťa bez odpočítania luxemburského príspevku. Rozhodnutie zo 4. marca 2008 bolo sťažovateľovi udelené s účinnosťou od 1. januára 2008.

10. Sťažovateľ podal ďalšiu žiadosť o zaplatenie súm, ktoré Parlament odpočítal pred rozsudkom v období od 1. marca 2004 do 1. apríla 2005. Tieto zrážky boli vykonané z dvojnásobného príspevku na nezaopatrené dieťa na základe článku 67 ods. 2 služobného poriadku.

11. Vedúci oddelenia Parlamentu pre individuálne práva 15. februára 2008 zamietol žiadosť sťažovateľa s odôvodnením, že rozsudok týkajúci sa spätnej platby sa uplatňuje len medzi stranami (inter partes) a nemôže sa uplatniť v prípade sťažovateľa. Parlament ďalej uviedol, že 4. marca 2008 vedúci oddelenia pre individuálne práva informoval sťažovateľa, že „od 1. januára 2008 má nárok na dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa“.

12. Sťažovateľ podal 5. marca 2008 Parlamentu druhú sťažnosť podľa článku 90 ods. 2. Sťažovateľ sa odvolal na uplatnenie rozsudku erga omnes.

13. Listom zo 16. júna 2008 Parlament zamietol sťažnosť sťažovateľa podľa článku 90 ods. 2 z dôvodu, že rozsudok nemožno považovať za novú podstatnú skutočnosť. Lehoty na interné opravné prostriedky v prípade sťažovateľa preto nebolo možné znovu otvoriť.

14. Dňa 9. júla 2008 sa sťažovateľ obrátil na ombudsmana.

Predmet žiadosti

15. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že Parlament nekonal spravodlivo a v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania tým, že dostatočne nezohľadnil rozsudok, keď odmietol sťažovateľovi spätne vyplatiť plný zdvojnásobený príspevok na nezaopatrené dieťa za obdobie, počas ktorého bol znížený.

16. Sťažovateľ žiadal, aby mu Parlament vyplatil sumy, ktoré odpočítal od 1. marca 2004 do 1. apríla 2005 z dvojnásobného príspevku na nezaopatrené dieťa priznaného Parlamentom z dôvodu luxemburského príspevku, ktorý mu bol priznaný na jeho zdravotne postihnuté dieťa.

Požiadavku

17. Dňa 30. júla 2008 ombudsman začal vyšetrovanie týkajúce sa tvrdenia a sťažnosti sťažovateľa.

18. Parlament zaslal svoje stanovisko 11. novembra 2008. Ombudsman ho postúpil sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú zaslal 25. novembra 2008.

OMBUDSMANOVÁ analýza a závery

A. Údajné nespravodlivé zaobchádzanie

Argumenty predložené ombudsmanovi

19. Sťažovateľ tvrdil, že Parlament nekonal spravodlivo a v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania tým, že dostatočne nezohľadnil rozsudok, keď mu odmietol spätne vyplatiť plný dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa za obdobie, počas ktorého bol znížený.

20. Sťažovateľ žiadal, aby mu Parlament vyplatil sumu, ktorú od 1. marca 2004 do 1. apríla 2005 odpočítal od dvojnásobného príspevku na nezaopatrené dieťa priznaného Parlamentom z dôvodu luxemburského príspevku, ktorý poberal na svoje zdravotne postihnuté dieťa.

21. Parlament vo svojom stanovisku uviedol, že čiastočne [6] zamietol sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 z 27. septembra 2004. Podľa ustálenej judikatúry platnej v tom čase bolo uplatňovanie pravidla neprekrývania dávok stanoveného v článku 67 ods. 2 služobného poriadku odôvodnené [7], pretože tieto dva príspevky mali porovnateľnú povahu a rovnaký cieľ: „zákonný príspevok, ako aj „luxemburský príspevok“ boli jednoznačne určené na poskytnutie pomoci s nákladmi, ktoré vznikli v súvislosti s pomocou a starostlivosťou potrebnou na starostlivosť o ťažko zdravotne postihnutú osobu“. V roku 2004 však sťažovateľ nevyužil súdne odvolacie postupy stanovené v článku 91 ods. 3 služobného poriadku [8], ktorými mohol napadnúť rozhodnutie Parlamentu. V dôsledku toho sa rozhodnutie týkajúce sa jeho situácie stalo konečným.

22. Vo veci W./Parlament Súdny dvor rozhodol, že luxemburský príspevok nemá podobnú povahu ako dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa stanovený v článku 67 ods. 3 služobného poriadku. Parlament bol zaviazaný na zaplatenie nedoplatkov na prídavku na dieťa, ktoré mal žalobca, pán W., poberať od 1. júla 2003. Vzhľadom na rozsudok, ktorým sa zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa [9], sa Parlament rozhodol zmeniť svoju administratívnu prax.

23. Parlament sa však domnieva, že nemôže byť povinný spätne vyplatiť sťažovateľovi predmetné príspevky. Právna sila rozhodnutej veci týkajúca sa rozsudku sa neuplatňovala na tretie strany vo veci, vo vzťahu ku ktorým rozsudok nemusí mať retroaktívny právny účinok. Rozsudok bol uplatniteľný len na účastníkov konania (inter partes).

24. Parlament odkázal na uplatniteľnú judikatúru [10], v ktorej sa uvádza, že okrem skutočných účastníkov konania pred Súdnym dvorom sú jedinými osobami dotknutými právnymi účinkami rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa zrušuje akt, osoby priamo dotknuté zrušeným aktom. Takýto rozsudok by mohol predstavovať len novú skutočnosť vo vzťahu k týmto osobám.

25. Sťažovateľ nebol účastníkom konania vo veci W./Parlament. Opatrenia zrušené Súdnym dvorom sa ho preto priamo netýkali. Rozsudok preto nepredstavoval novú skutočnosť. Okrem toho lehota na podanie odvolania proti zamietnutiu jeho sťažnosti v roku 2004 uplynula. V dôsledku toho nadobudlo správne rozhodnutie Parlamentu z 25. marca 2004 právoplatnosť a nemožno ho meniť. Sťažovateľ sa nemôže na základe zásady rovnakého zaobchádzania dovolávať retroaktívneho uplatnenia rozsudku na svoju osobnú situáciu a požadovať vrátenie súm odpočítaných z dvojnásobného príspevku na nezaopatrené dieťa.

Predbežné hodnotenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

26. Je nesporné, že rozsudok, ktorým sa zrušuje rozhodnutie Parlamentu vo veci pána W. a nariaďuje sa retroaktívne zaplatenie, je právne záväzný len pre účastníkov konania. Ustálená judikatúra vo veci samej je preto obmedzená osobnými, vecnými a časovými obmedzeniami spornej oblasti.

27. Aj keď však rozsudok nemá priamy účinok erga omnes de jure, nie je vylúčené, že rozsudok by mohol mať účinok erga omnes de facto. Aj keď Parlament nie je zo zákona povinný vykonať rozsudok vo vzťahu k úradníkom za podobných okolností, ale ktorí neboli stranou v tomto prípade, Parlament určite nie je z právneho hľadiska vylúčený z uplatňovania výkladu práva Spoločenstva Súdnym dvorom na takýchto úradníkov. Bolo by to nielen úplne legálne, ale aj v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných [11].

28. V bode 99 rozsudku [12] ESD rozhodol, že luxemburský príspevok pre zdravotne postihnuté osoby a Spoločenstvo zdvojnásobili príspevok na nezaopatrené dieťa vyplácaný rodičom zdravotne postihnutých detí nie sú rovnakej povahy. Rozhodnutie Parlamentu z 25. marca 2004 bolo preto nezákonné, keď sa v ňom uvádzalo, že luxemburský príspevok, ktorý bol priznaný zdravotne postihnutému dieťaťu sťažovateľa, a príspevok Spoločenstva, ktorý bol priznaný sťažovateľovi ako otcovi tohto dieťaťa, mali rovnakú povahu. Vo svojej odpovedi sťažovateľovi zo 16. júna 2008 Parlament správne odkázal na judikatúru vo veci Centeno Mediavilla [13] a potvrdil, že zákonnosť opatrenia Spoločenstva sa musí posudzovať na základe skutkových a právnych okolností existujúcich v čase jeho prijatia. V roku 2004 však boli relevantné skutočnosti rovnaké ako v prejednávanej veci, a to, že syn sťažovateľa bol zdravotne postihnutý a mal nárok na luxemburský príspevok. Ombudsman okrem toho nemá vedomosť o žiadnej judikatúre pred vydaním rozsudku, v ktorej by Spoločenstvo zdvojnásobilo príspevok na nezaopatrené dieťa a porovnávalo luxemburský príspevok v zmysle článku 67 ods. 2 služobného poriadku.

29. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že nezákonné správne deklaratórne akty možno zrušiť so spätnou účinnosťou. Vzhľadom na rozsudok vo veci Hoogovens [14] sa nezdá, že by sa pravidlo, že zrušenie je prípustné len v primeranej lehote, nevyhnutne uplatňovalo na takéto deklaratórne protiprávne konania [15].

30. V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenáva, že Parlament od dátumu rozsudku primerane zmenil svoju administratívnu prax. Hoci však Parlament zrušil svoje nezákonné opatrenie s okamžitou účinnosťou (ex nunc), odmietol tak urobiť so spätnou účinnosťou (ex tunc) a zaplatiť sťažovateľovi to, čo bolo v jeho prípade nezákonne odpočítané. Ombudsman sa však domnieva, že v tomto prípade by bolo primerané, aby odvolanie bolo retroaktívne, aby bolo v súlade s jeho vlastným cieľom.

31. Po prvé sa zdá, že len sťažovateľ a pán W majú deti, ktorým sa poskytuje luxemburský príspevok. Sú preto jedinými úradníkmi Parlamentu, ktorí môžu mať prospech zo zrušenia teraz a v budúcnosti. Situácia pána W. už bola napravená. S cieľom napraviť svoje nezákonné konanie voči sťažovateľovi by mal Parlament zrušiť svoje rozhodnutie so spätnou účinnosťou (ex tunc), ako to urobil v prípade pána W. po rozsudku.

32. Po druhé, zatiaľ čo účelom príspevku Spoločenstva na nezaopatrené dieťa je pomôcť úradníkom vyrovnať sa s vysokými výdavkami potrebnými na starostlivosť o zdravotne postihnuté dieťa, luxemburský príspevok je určený na pokrytie nákladov umožňujúcich zdravotne postihnutej osobe fungovať v spoločnosti. Obe výhody majú silný sociálny cieľ. Parlament svojím protiprávnym konaním v tomto prípade popiera tento cieľ a ohrozuje oprávnené očakávania zdravotne postihnutej osoby, pokiaľ ide o lepší život. V tejto súvislosti ombudsmanka pripomína článok 26 Charty základných práv Európskej únie, v ktorom sa uvádza, že Únia uznáva a rešpektuje právo osôb so zdravotným postihnutím využívať opatrenia určené na zabezpečenie ich nezávislosti, sociálnej integrácie a integrácie v zamestnaní a účasti na spoločenskom živote.

33. Napokon Parlament vo svojej odpovedi z 26. júna 2008 odkázal na zásadu právnej istoty, aby odôvodnil nezrušenie predmetného nezákonného rozhodnutia so spätnou účinnosťou (ex tunc). Ombudsman nie je presvedčený o tom, že len preto, že sťažovateľ nedodržal lehotu na podanie odvolania na súd, je opodstatnené, aby bol obetovaný on, a v konečnom dôsledku aj súkromné záujmy jeho postihnutého dieťaťa. Ako Súdny dvor uviedol vo svojom „klasickom“ rozsudku Snupat, ktorý sa týkal zrušenia nezákonného správneho aktu, „zásada dodržiavania právnej istoty, ktorá je prípadne dôležitá, sa nemôže uplatňovať absolútnym spôsobom, ale jej uplatňovanie musí byť spojené so zásadou zákonnosti; otázka, ktorá z týchto zásad by mala prednosť v každom konkrétnom prípade, závisí od porovnania verejného záujmu so súkromnými záujmami [16]." V rovnakom smere Súdny dvor v rozsudku dospel k záveru, že: „Pokiaľ ide o určenie práv odvolateľky, rozhodnutie o odpočte oznámené 18. septembra 2000 sa stalo konečným so všetkými jeho finančnými účinkami, keďže nebolo napadnuté v lehote na podanie žaloby. Súdny dvor však rozhodol, že Parlament je povinný zaplatiť odvolateľovi sumy, ktoré boli neoprávnene odpočítané z jeho odmeny od 1. júla 2003, teda odo dňa nadobudnutia účinnosti rozhodnutia z 26. júna 2003, spolu s úrokmi“.

34. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsman domnieva, že odmietnutie odškodniť sťažovateľa za nezákonný odpočet príspevku Spoločenstva, čím sa odoprela finančná pomoc už aj tak veľmi zaťaženému rodičovi postihnutého dieťaťa, nie je v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu. Sťažovateľ vo svojej prvej sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 výslovne požiadal Parlament, aby pred vykonaním odpočtu počkal na výsledok prípadu pána W., ale Parlament to odmietol.

35. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman predkladá príslušný návrh odporúčania v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana.

B. Návrh odporúčania

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsman predkladá Parlamentu tento návrh odporúčania:

Parlament by mal sťažovateľovi spätne vyplatiť dvojnásobný príspevok na nezaopatrené dieťa za obdobie od 1. marca 2004 do 1. apríla 2005, a to sumu 5 500 EUR.

Parlament a sťažovateľ budú o tomto návrhu odporúčania informovaní. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana zašle Parlament podrobné stanovisko do 30. novembra 2009. Podrobné stanovisko by mohlo pozostávať z prijatia návrhu odporúčania a opisu spôsobu jeho vykonávania.

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 7. septembra 2009

[1] Rozhodnutie Európskeho parlamentu z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (94/262/ESUO, ES, Euratom), Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15.

[2] Článok 67 ods. 3 služobného poriadku znie: „Príspevok na nezaopatrené dieťa sa môže zdvojnásobiť na základe osobitného odôvodneného rozhodnutia menovacieho orgánu založeného na lekárskych dokumentoch, ktoré potvrdzujú, že dotknuté dieťa trpí duševným alebo telesným postihnutím, ktoré spôsobuje úradníkovi vysoké výdavky.“

[3] Článok 67 ods. 2 služobného poriadku znie: „Úradníci, ktorí poberajú rodinné prídavky uvedené v tomto článku, priznávajú prídavky podobného charakteru vyplácané z iných zdrojov; tieto príspevky sa odpočítajú od príspevkov vyplatených podľa článkov 1, 2 a 3 prílohy VII.“

[4] Vec T-33/04 Weißenfels/Európsky parlament, Zb. 2006, s. I-A-2-1.

[5] Vec C-135/06 P, Weißenfels/Európsky parlament, Zb. 2007, s. I-12041.

[6] Vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa podľa článku 90 ods. 2 Parlament uviedol, že zrušil rozhodnutie znížiť luxemburský príspevok na jednoduchý zákonný príspevok na dieťa, keď deti sťažovateľa dosiahli vek 26 rokov, z dôvodu, že tieto dva príspevky neboli rovnakej povahy.

[7] Vec T-147/95, Pavan/Parlament, Zb. 1996, s. I-A-291.

[8] Článok 91 ods. 3 služobného poriadku znie: „Odvolania podľa odseku 2 sa podávajú do troch mesiacov. Lehota začína plynúť:

- dňom oznámenia rozhodnutia prijatého v reakcii na sťažnosť;

- dňom uplynutia lehoty stanovenej na odpoveď, ak je odvolanie proti implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti podanej podľa článku 90 ods. 2; ak sa však sťažnosť zamietne výslovným rozhodnutím po tom, ako bola zamietnutá implicitným rozhodnutím, ale pred uplynutím lehoty na podanie odvolania, lehota na podanie odvolania začne plynúť odznova.“

[9] Pozri poznámku pod čiarou č. 4.

[10] Uznesenie Súdu prvého stupňa z 11. júla 1997: Vec T-16/97, Chauvin/Komisia, Zb. 1997, s. II-681, bod 43.

[11] Ombudsman pripomína, že Parlament v minulosti uplatnil erga omnes na svojich úradníkov právny výklad súdu Spoločenstva v konkrétnom prípade, ktorý mu bol predložený. Stalo sa tak v súvislosti s prechodnými opatreniami uvedenými v prílohe XIII k novému služobnému poriadku. Takýto postup potvrdzuje, že na rozdiel od toho, čo sa Parlament teraz domnieva, je úplne legálne, aby inštitúcia uplatnila právny výklad súdu (súdov) Spoločenstva.

[12] Vec C-135/06 P, Weißenfels/Európsky parlament, Zb. 2007, s. I-12041, najmä bod 99:

„Príspevok podľa služobného poriadku a luxemburský príspevok preto nemajú podobnú povahu v zmysle článku 67 ods. 2 služobného poriadku.“

[13] Rozsudok z 22. decembra 2008, Isabel Clara Centeno Mediavilla a i./Komisia, C-443/07 P, zatiaľ neuverejnený v Zbierke.

[14] Vec 14/61 Koninklijke Nederlandsche Hoogovens en Staalfabrieken N.V./Vysoký úrad Európskeho spoločenstva uhlia a ocele [1962] Zb. s. 253.

[15] Vec 14/61 Koninklijke Nederlandsche Hoogovens en Staalfabrieken N.V./Vysoký úrad Európskeho spoločenstva uhlia a ocele [1962], Zb., bod 6.

„Okrem toho je potrebné rozlišovať, pretože pravidlo, ktoré vyžaduje, aby sa odstúpenie od zmluvy uskutočnilo v primeranej lehote, sa podstatne a v rozsahu líši v závislosti od okolností. Toto pravidlo, ktoré môže mať veľký význam, ak ide o rozhodnutia zakladajúce subjektívne práva, má totiž menší význam, ak ide o čisto deklaratórne rozhodnutia... otázka "primeranej lehoty nemôže mať v tomto prípade rozhodujúci význam, ale predstavuje len jeden prvok osobitného záujmu žalobcu na dodržiavaní zásady právnej istoty, zásady, ku ktorej bol vysoký orgán viazaný a ktorú zohľadnil."(kurzívou zvýraznil generálny advokát).

[16] Spojené veci 42 a 49/59, SNUPAT/Vysoký úrad, Zb. 1961, s. 1953, s. 78.