V Štrasburgu 18. júla 2005

Vážený pán E.,

Dňa 2. júna 2004 ste podali sťažnosť Európskemu ombudsmanovi v súvislosti s údajným nedodržaním termínov stanovených v služobnom poriadku zo strany Európskeho parlamentu a v súvislosti s náhradou určitých nákladov na právne zastupovanie, ktoré vám vznikli.

Dňa 21. júna 2004 som postúpil sťažnosť predsedovi Parlamentu. Parlament zaslal svoje stanovisko 4. októbra 2004. Poslal som Vám ju s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 28. októbra 2004.

Dňa 4. mája 2005 som napísal Parlamentu, aby som našiel priateľské riešenie Vašej sťažnosti. Informoval som vás o tom listom z toho istého dňa. Parlament zaslal svoje doplňujúce stanovisko 8. júna 2005. Môj úrad Vám ho zaslal e-mailom 9. júna 2005 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 10. júna 2005.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Podľa sťažovateľa sú relevantné tieto skutočnosti:

Európsky ombudsman vo svojom rozhodnutí z 31. októbra 2002 vo veci sťažnosti 1462/2001/ME - ktorá sa týkala nedostatočného opätovného prijatia sťažovateľa Parlamentom po období neplateného voľna (1) - usúdil, že pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa o získanie náhrady za stratu príjmu a dôchodkových práv, sťažovateľ by sa mal obrátiť priamo na Parlament.

Dňa 14. novembra 2002 podal sťažovateľ generálnemu tajomníkovi Parlamentu žiadosť o náhradu škody. Dňa 2. decembra 2002 Parlament potvrdil prijatie listu, ktorý bol zaevidovaný 20. novembra 2002, v ktorom sa uvádza, že neposkytnutie odpovede do štyroch mesiacov (t. j. do 20. marca 2003) by predstavovalo implicitné rozhodnutie o zamietnutí, proti ktorému možno podať odvolanie v súlade s článkom 91 služobného poriadku. Keďže sťažovateľ nedostal na konci tohto štvormesačného obdobia žiadnu odpoveď, 21. marca 2003 si najal právnika, aby začal konanie proti Parlamentu pred Súdom prvého stupňa. Dňa 8. apríla 2004 advokát sťažovateľa predložil sťažovateľovi návrh odvolania a požiadal ho o jeho pripomienky k nemu. Dňa 2. mája 2003, šesť týždňov po uplynutí lehoty stanovenej v služobnom poriadku, generálny tajomník Parlamentu odpovedal sťažovateľovi, že akceptuje jeho žiadosť. Sťažovateľ následne požiadal svojho advokáta, aby ukončil svoju prácu na odvolaní a zaslal svoj účet za výdavky.

Listom z 11. mája 2003 sťažovateľ informoval Parlament, že je spokojný s odpoveďou Parlamentu, ale že Parlament by mal nahradiť náklady na jeho advokáta. Listom z 10. augusta 2003 sťažovateľ zaslal Parlamentu účet svojho advokáta (2 116 EUR) so žiadosťou o náhradu. Keďže sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď od Parlamentu, listom zo 17. septembra 2003 informoval Parlament, že sám zaplatil účet, ale že trvá na svojej žiadosti o vrátenie sumy. Listom z 8. októbra 2003 Parlament prisľúbil, že na žiadosť odpovie, pravdepodobne začiatkom novembra 2003. Listom z 19. januára 2004 - viac ako 8 mesiacov po žiadosti sťažovateľa - Parlament nakoniec odmietol zaplatiť účet, pretože sťažovateľ konzultoval s právnikom počas administratívnej fázy konania.

Listom z 28. januára 2004 podal sťažovateľ na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku odvolanie proti odmietnutiu Parlamentu poskytnúť mu náhradu. Ako odôvodnenie odvolania uviedol, že sa po skončení správneho konania poradil so svojím advokátom, keďže absencia odpovede Parlamentu sa rovnala implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí. Listom zo 7. mája 2004 Parlament potvrdil svoje predchádzajúce rozhodnutie o neuhradení nákladov sťažovateľovi.

Sťažovateľ podal 2. júna 2004 túto sťažnosť ombudsmanovi. Tvrdenia sťažovateľa možno zhrnúť takto:

1) Parlament nedodržal lehoty stanovené v služobnom poriadku.

2) Parlament nenahradil sťažovateľovi náklady spojené s konzultáciou s právnikom.

Požiadavku

Stanovisko Parlamentu

Parlament vo svojom stanovisku uviedol tieto pripomienky:

Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, Parlament uviedol, že rozhodnutím z 2. mája 2003 generálny tajomník Parlamentu dospel k záveru o právnej zodpovednosti inštitúcie za oneskorené opätovné prijatie sťažovateľa. Listom z 11. mája 2003 sťažovateľ vyjadril spokojnosť s týmto rozhodnutím, ale vyhradil si právo požiadať o náhradu nákladov na advokáta bez toho, aby predložil dôkaz o týchto nákladoch. List sťažovateľa z 11. mája 2003 nepredstavuje žiadosť v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, keďže sa v ňom odkazuje na hypotetickú situáciu v budúcnosti. Parlament považoval tento list za čisté varovanie a nezaujal k nemu stanovisko.

Až listom z 10. augusta 2003 sťažovateľ zaslal Parlamentu dokumentáciu vrátane návrhu zákona o jeho advokátovi z 25. júna 2003. Sťažovateľ sám vo svojom liste uviedol, že v súčasnosti má účet v držbe a že žiada o jeho vrátenie. Listom zo 17. septembra 2003 sťažovateľ zdôraznil, že Parlament nereagoval na jeho žiadosť o náhradu nákladov na advokáta, ako sa uvádza v liste z 10. augusta 2003.

Lehota štyroch mesiacov na odpoveď na túto žiadosť preto začala plynúť v deň prijatia žiadosti (približne 11. augusta 2003) a uplynula približne 11. decembra 2003. Odpoveď generálneho tajomníka z 19. januára 2004 bola teda doručená približne jeden mesiac po uplynutí lehoty stanovenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku.

Parlament však upozorňuje na znenie článku 90 ods. 1 služobného poriadku, podľa ktorého: „ak do konca tejto lehoty nebola doručená žiadna odpoveď na žiadosť, považuje sa to za implicitné rozhodnutie o jej zamietnutí, proti ktorému možno podať sťažnosť v súlade s nasledujúcim odsekom.“

Sťažovateľ mal teda od 12. decembra 2003 možnosť podať odvolanie proti implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí. Odpoveď generálneho tajomníka z 19. januára 2004 po uplynutí štvormesačnej lehoty opätovne otvorila novú trojmesačnú lehotu pre sťažovateľa na napadnutie rozhodnutia. Tento výklad potvrdzuje ustálená judikatúra Súdu prvého stupňa (2). Preto napriek tomu, že odpoveď na žiadosť sťažovateľa bola podaná približne jeden mesiac po uplynutí štvormesačnej lehoty stanovenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku, právne dôsledky takéhoto omeškania, hoci poľutovaniahodné, sú jasne uvedené v služobnom poriadku a nebránili sťažovateľovi vo výkone jeho zákonných práv.

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, Parlament zdôraznil, že ani služobný poriadok, ani judikatúra neukladajú inštitúciám povinnosť nahradiť náklady na predsporovú (administratívnu) fázu konania. Tak Súdny dvor, ako aj Súd prvého stupňa rozhodli, že náklady na konzultáciu s advokátom vo fáze správneho konania o opravnom prostriedku treba odlišovať od nákladov na advokáta vo fáze súdneho konania.

Inštitúcii preto nemožno pripísať vlastné rozhodnutie sťažovateľa (vec 54/77, Herpels/Komisia, Zb. 1978, s. 585, body 45 a 48, vec T-84/91, Meskens/Parlament, Zb. 1993, s. II-757).

Sťažovateľ zastáva názor, že keď sa poradil so svojím advokátom, administratívna fáza už bola ukončená. Toto stanovisko nemožno prijať, keďže súdna fáza logicky začína podaním odvolania na príslušný súd.

Keďže pôvodná žiadosť o odškodnenie sťažovateľa bola žiadosťou v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, Parlament konal v súlade s judikatúrou, keď zamietol ako neopodstatnenú žiadosť o náhradu nákladov na advokáta.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ poznamenal, že jeho sťažnosť sa týka viacerých prípadov nedodržania lehôt zo strany Parlamentu: konkrétne list Parlamentu z 2. mája 2003, ktorý odpovedal na jeho list zo 14. novembra 2002 (s oneskorením 5 a pol mesiaca), a list Parlamentu z 19. januára 2004, ktorý odpovedal na listy sťažovateľa z 15. júna 2003 (s oneskorením 7 mesiacov) a 10. augusta 2003 (s oneskorením 5 a pol mesiaca).

Sťažovateľ takisto poznamenal, že Parlament nedodržal lehoty ani vo svojej korešpondencii s ombudsmanom.

Sťažovateľ poznamenáva, že Parlament poukázal na to, že proti implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí nepodal odvolanie. Sťažovateľ sa však riadil pokynmi, ktoré dostal v liste Parlamentu z 2. decembra 2002, v ktorom sa uvádza, že odpoveď bude zaslaná do štyroch mesiacov, t. j. do 20. marca 2003, a že neposkytnutie odpovede do tohto dátumu by predstavovalo implicitné rozhodnutie o zamietnutí, proti ktorému by bolo možné podať odvolanie v súlade s článkom 91 služobného poriadku, t. j. obrátiť sa na Súd prvého stupňa.

Sťažovateľ preto dal svojmu advokátovi zelenú na prípravu odvolania. K svojim pripomienkam pripojil kópiu návrhu odvolania, ktorý sa týkal začatia súdneho konania. Podľa sťažovateľa, ak by pokračoval vo svojom odvolaní a vyhral prípad, Parlament by musel nahradiť všetky náklady jeho advokáta, či už vznikli pred alebo po začatí súdneho konania.

Úsilie OMBUDSMANA dosiahnuť priateľské riešenie

Po dôkladnom zvážení stanoviska a pripomienok ombudsmanka usúdila, že by mohol nastať prípad nesprávneho úradného postupu Parlamentu. V súlade s článkom 3 ods. 5 štatútu (3) preto 4. mája 2005 napísal predsedovi Parlamentu, aby navrhol priateľské riešenie na základe nasledujúcej analýzy otázky, ktorá je predmetom sporu medzi sťažovateľom a Parlamentom:

1 Úvodné poznámky týkajúce sa rozsahu vyšetrovania

Ombudsman by chcel objasniť, že táto sťažnosť sa týka procesných aspektov žiadosti sťažovateľa o náhradu straty príjmu a dôchodkových práv v dôsledku jeho neskorého opätovného prijatia do zamestnania, konkrétne tvrdení, že a) Parlament nedodržal lehoty stanovené v služobnom poriadku a b) odmietol uhradiť náklady na právnika sťažovateľa. Žiadosť o náhradu škody ako takú prijal generálny tajomník Parlamentu vo svojom liste z 2. mája 2003, v ktorom ako menovací orgán navrhol sťažovateľovi priateľské riešenie. Sťažovateľ vo svojom liste z 11. mája 2003 odpovedal, že je spokojný s návrhom Parlamentu a predložil niekoľko ďalších pripomienok.

2 O údajnom nedodržaní lehôt stanovených v služobnom poriadku a o odškodnení sťažovateľa za náklady spojené s konzultáciou s advokátom

2.1 Sťažovateľ tvrdí, že Parlament 1) nedodržal lehoty stanovené v služobnom poriadku a 2) nenahradil mu náklady spojené s konzultáciou s právnikom s cieľom pripraviť odvolanie na Súd prvého stupňa. Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, sťažovateľ poukázal na to, že Parlament odpovedal na jeho žiadosť zo 14. novembra 2002 až 2. mája 2003 a na jeho listy z 15. júna a 10. augusta 2003 až 19. januára 2004. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, sťažovateľ poukázal na to, že sa riadi pokynmi, ktoré mu dal Parlament v liste z 2. decembra 2002, v ktorom sa uvádza, že odpoveď bude zaslaná do štyroch mesiacov, a to do 20. marca 2003, a že neposkytnutie odpovede do tohto dátumu by predstavovalo implicitné rozhodnutie o zamietnutí, proti ktorému by bolo možné podať odvolanie v súlade s článkom 91 služobného poriadku, čo znamená obrátiť sa na Súd prvého stupňa. Sťažovateľ, ktorý bol konfrontovaný s implicitným rozhodnutím o zamietnutí, požiadal svojho advokáta, aby pripravil odvolanie na Súd prvého stupňa, a návrh odvolania pripojil k svojim pripomienkam.

2.2 Parlament uviedol, že pôvodná žiadosť sťažovateľa o náhradu škody (4) bola žiadosťou v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, na ktorú sa odpovedalo listom z 2. mája 2003. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa z 10. augusta 2003, Parlament poznamenal, že štvormesačná lehota na odpoveď na ňu začala plynúť v deň prijatia žiadosti (približne 11. augusta 2003) a uplynula približne 11. decembra 2003. Odpoveď generálneho tajomníka z 19. januára 2004 bola teda doručená približne jeden mesiac po uplynutí lehoty stanovenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku.

Parlament ďalej tvrdil, že ani služobný poriadok, ani judikatúra neukladajú inštitúciám povinnosť nahradiť náklady na predsporovú (administratívnu) fázu konania. Tak Súdny dvor, ako aj Súd prvého stupňa dospeli k záveru, že náklady na konzultáciu s advokátom vo fáze správnych odvolaní sa musia odlišovať od nákladov na advokáta počas súdnej fázy, ktorá sa začína podaním odvolania na príslušný súd.

2.3 Ombudsman poukazuje na to, že podľa jeho názoru sa zdá, že Parlament sa vyjadruje k lehotám podľa služobného poriadku na podanie odvolania podľa článku 90 ods. 2 v súvislosti so žiadosťou sťažovateľa z 10. augusta 2003 o náhradu odmeny jeho advokáta, zatiaľ čo lehoty, ktoré sú relevantné pre preskúmanie tejto sťažnosti ombudsmanom, sú lehoty na odpoveď Parlamentu na žiadosť sťažovateľa o náhradu škody zo 14. novembra 2002.

2.4 Ombudsman na základe chronológie listov v spise konštatuje, že rozhodnutie sťažovateľa z 21. marca 2003 zamestnať právnika a požiadať ho o prípravu odvolania proti Parlamentu na Súde prvého stupňa bolo prijaté v dôsledku toho, že sťažovateľ nedostal žiadnu odpoveď do štyroch mesiacov, t. j. do 20. marca 2003, na jeho žiadosť zo 14. novembra 2002 adresovanú generálnemu tajomníkovi o odškodnenie. Dve tvrdenia sťažovateľa sú preto navzájom úzko prepojené.

2.5 Ombudsman po druhé poznamenáva, že sa zdá, že sťažovateľ a Parlament sa nezhodujú v tom, ktoré ustanovenie hlavy VII ("Odvolania") služobného poriadku sa vzťahovalo na list sťažovateľa zo 14. novembra 2002. Parlament vo svojom stanovisku tvrdil, že žiadosť sťažovateľa o náhradu škody bola žiadosťou v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku. Sťažovateľ však chápal svoju žiadosť ako sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku, ktorej zamietnutie (alebo implicitné zamietnutie) do štyroch mesiacov by teda logicky viedlo k ďalšiemu kroku stanovenému v služobnom poriadku, konkrétne k odvolaniu sa na Súd prvého stupňa v súlade s článkom 91.

2.6 Z korešpondencie v spise teraz vyplýva, že samotný Parlament považoval list sťažovateľa zo 14. novembra 2002 za sťažnosť v zmysle článku 90 ods. 2. Sťažovateľ bol skutočne potvrdený vo svojom presvedčení, že podal odvolanie podľa článku 90 ods. 2 prostredníctvom potvrdzujúceho listu Parlamentu z 2. decembra 2002, ktorý potvrdil prijatie jeho sťažnosti zo 14. novembra 2002 na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku a poukázal na to, že neodpovedanie do štyroch mesiacov, konkrétne do 20. marca 2003, by predstavovalo implicitné rozhodnutie o zamietnutí, proti ktorému by sťažovateľ mohol podať odvolanie v súlade s článkom 91 služobného poriadku. Zdá sa preto nespravodlivé, aby Parlament vo svojom stanovisku tvrdil, že pôvodná žiadosť sťažovateľa o náhradu škody bola žiadosťou v zmysle článku 90 ods. 1, a nie odvolaním v zmysle článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

2.7 Pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa, že Parlament nedodržal lehoty stanovené v služobnom poriadku, ombudsman poznamenáva, že Parlament odpovedal na "odvolanie" sťažovateľa zo 14. novembra 2002 až 2. mája 2003, teda jeden mesiac a 12 dní po uplynutí štvormesačnej lehoty 20. marca 2003 stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku. V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenáva, že:

2.8 Podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku menovací orgán oznámi osobe, ktorá podala internú sťažnosť, svoje odôvodnené rozhodnutie do štyroch mesiacov. Je to v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných. Je pravda, že článok 90 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že neposkytnutie odpovede v lehote štyroch mesiacov stanovenej v tomto ustanovení sa považuje za zamietavé rozhodnutie. Toto pravidlo má chrániť občana v prípade, že administratíva nedodržiava svoje právne povinnosti. V žiadnom prípade nepriznáva správnemu orgánu právo odchýliť sa od povinností vyplývajúcich zo zásad riadnej správy vecí verejných. Za týchto okolností ombudsman dospel k záveru, že neodpovedanie Parlamentu do štyroch mesiacov na sťažnosť sťažovateľa zo 14. novembra 2002 predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu.

2.9 Pokiaľ ide o druhé tvrdenie sťažovateľa, konkrétne odmietnutie Parlamentu nahradiť náklady, ktoré mu vznikli pri konzultácii s právnikom, ombudsman v prvom rade poznamenáva, že ak by Parlament zaslal svoju (kladnú) odpoveď v lehote štyroch mesiacov stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku, nebolo by potrebné, aby sa sťažovateľ poradil s právnikom a vznikli by mu náklady na prípravu odvolania na Súd prvého stupňa. Keďže však sťažovateľ čelil neexistencii odpovede, a teda implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí, ďalším primeraným krokom pre sťažovateľa, ako mu bolo oznámené aj v potvrdzovacom liste Parlamentu z 2. decembra 2002 - a vzhľadom na to, že účastníci konania musia byť zastúpení advokátom, aby mohli predložiť veci Súdu prvého stupňa -, bolo poradiť sa s advokátom s cieľom pripraviť jeho odvolanie.

2.10 Na základe uvedených skutočností ombudsman dospel k záveru, že z dôvodu oneskorenej odpovede Parlamentu na list sťažovateľa zo 14. novembra 2002, ktorý bol zaregistrovaný ako sťažnosť na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku, sťažovateľovi vznikli náklady, ktorým sa dalo predísť včasnou odpoveďou Parlamentu, a že sťažovateľ pri tom konal primerane. Za týchto okolností sa zdá byť nespravodlivé, aby Parlament odmietol nahradiť sťažovateľovi náklady, ktoré mu vznikli v dôsledku nesprávneho úradného postupu Parlamentu.

Návrh na priateľské riešenie

Návrh ombudsmana na priateľské riešenie spočíval v tom, že požiadal Parlament, aby prehodnotil svoje odmietnutie odškodniť sťažovateľa za náklady, ktoré mu odôvodnene vznikli pri konzultácii s právnikom v súvislosti s konaním pred Súdom prvého stupňa.

Druhé stanovisko Parlamentu

Parlament po zvážení návrhu ombudsmana ho s potešením informoval, že môže súhlasiť s náhradou nákladov na advokáta. Parlament uviedol, že suma bude včas prevedená na bankový účet sťažovateľa.

Druhé pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ s potešením informoval ombudsmana, že súhlasí s dosiahnutým priateľským riešením.

ROZHODNUTIE

1 O údajnom nedodržaní lehôt stanovených v služobnom poriadku a o odškodnení sťažovateľa za náklady spojené s konzultáciou s advokátom

1.1 Sťažovateľ tvrdí, že Parlament 1) nedodržal lehoty stanovené v služobnom poriadku a 2) nenahradil mu náklady spojené s konzultáciou s advokátom s cieľom pripraviť odvolanie na Súd prvého stupňa. Pokiaľ ide o prvé tvrdenie, sťažovateľ poukázal na to, že Parlament odpovedal na jeho žiadosť zo 14. novembra 2002 až 2. mája 2003 a na jeho listy z 15. júna a 10. augusta 2003 až 19. januára 2004. Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, sťažovateľ poukázal na to, že sa riadi pokynmi, ktoré mu dal Parlament v liste z 2. decembra 2002, v ktorom sa uvádza, že odpoveď bude zaslaná do štyroch mesiacov, teda do 20. marca 2003, a že neposkytnutie odpovede do tohto dátumu by predstavovalo implicitné rozhodnutie o zamietnutí, proti ktorému by bolo možné podať odvolanie v súlade s článkom 91 služobného poriadku, čo znamená obrátiť sa na Súd prvého stupňa. Keďže sťažovateľ čelil implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí, požiadal svojho advokáta, aby pripravil odvolanie na Súd prvého stupňa, a návrh odvolania pripojil k svojim pripomienkam.

1.2 Parlament uviedol, že pôvodná žiadosť sťažovateľa o náhradu škody bola žiadosťou v zmysle článku 90 ods. 1 služobného poriadku, na ktorú sa odpovedalo listom z 2. mája 2003. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa z 10. augusta 2003, Parlament poznamenal, že štvormesačná lehota na odpoveď na ňu začala plynúť v deň prijatia žiadosti (približne 11. augusta 2003) a uplynula približne 11. decembra 2003. Odpoveď generálneho tajomníka z 19. januára 2004 bola teda doručená približne jeden mesiac po uplynutí lehoty stanovenej v článku 90 ods. 1 služobného poriadku.

Parlament ďalej tvrdil, že ani služobný poriadok, ani judikatúra neukladajú inštitúciám povinnosť nahradiť náklady na predsporovú (administratívnu) fázu konania. Tak Súdny dvor, ako aj Súd prvého stupňa dospeli k záveru, že náklady na konzultáciu s advokátom vo fáze správnych odvolaní sa musia odlišovať od nákladov na advokáta počas súdnej fázy, ktorá sa začína podaním odvolania na príslušný súd.

1.3 Ombudsman poznamenáva, že prvé tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa údajného nedodržania lehôt stanovených v služobnom poriadku Parlamentom sa už riešilo v bode 2.8 oddielu s názvom "Úsilie ombudsmana o dosiahnutie priateľského riešenia".

1.4 Pokiaľ ide o druhé tvrdenie sťažovateľa, že Parlament mu neuhradil náklady spojené s konzultáciou s právnikom, ombudsman predložil Parlamentu návrh na priateľské riešenie na základe odôvodnenia uvedeného v časti "Snaha ombudsmana dosiahnuť priateľské riešenie". Navrhované priateľské riešenie spočívalo v tom, že Parlament bol požiadaný, aby prehodnotil svoje odmietnutie poskytnúť sťažovateľovi náhradu nákladov, ktoré mu vznikli v súvislosti s konzultáciou s advokátom na účely konania pred Súdom prvého stupňa.

1.5 Vo svojom doplňujúcom stanovisku Parlament s potešením informoval ombudsmana, že súhlasí s navrhovaným priateľským riešením a pristúpi k náhrade nákladov na právneho zástupcu sťažovateľa, ktorých výška bude včas prevedená na bankový účet sťažovateľa. Sťažovateľ súhlasil s priateľským riešením, ktoré sa dosiahlo.

2 Záver

Na základe iniciatívy ombudsmana sa zdá, že Parlament a sťažovateľ sa dohodli na priateľskom riešení sťažnosti. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Parlamentu.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Sťažovateľ bol napokon opätovne zaradený do dánskeho prekladateľského oddelenia od 1. októbra 2002.

(2) Vec T-34/91, Whitehead/Komisia, Zb. 1992, s. II-1723, bod 18.

(3) "Ak je to možné, ombudsman hľadá spolu s príslušnou inštitúciou alebo orgánom riešenie na odstránenie nesprávneho úradného postupu a vyhovenie sťažnosti".

(4) t. j. žiadosť sťažovateľa zo 14. novembra 2002.