Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Táto výhrada sa týka spôsobu, akým sa Komisia zaoberala sťažnosťou na porušenie týkajúcou sa postupu registrácie automobilov v Holandsku.

2. E-mailom z 23. novembra 2007 sťažovateľ, holandský štátny príslušník s belgickým vodičským preukazom, predložil Generálnemu riaditeľstvu Komisie pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť (GR JLS) sťažnosť týkajúcu sa postupu registrácie automobilov v Holandsku. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vysvetlil, že po určitom čase pobytu v Bruseli je držiteľom belgického vodičského preukazu. Uviedol, že na rozdiel od osôb s holandským vodičským preukazom, ktoré si môžu nechať zaregistrovať svoje vozidlo v Holandsku jednoduchým príchodom na poštu a predložením svojho vodičského preukazu, musel najprv ísť na obecné úrady svojho domovského mesta v Holandsku, aby získal doklad preukazujúci, že je zapísaný v registri obyvateľov. Tento doklad spolu s belgickým vodičským preukazom sťažovateľa by ho potom oprávňoval na registráciu jeho vozidla v Holandsku. Sťažovateľ preto poukázal na to, že v súvislosti s registráciou automobilov stále nedošlo k žiadnemu „európskemu“ pokroku.

3. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti Komisii ďalej uviedol, že holandské právne predpisy o registrácii automobilov obsahovali určité vážne obmedzenia. Konkrétne uviedol, že podľa holandských právnych predpisov môže byť človek zapísaný do registra obyvateľov len vtedy, ak v Holandsku strávi aspoň štyri mesiace z každých šiestich mesiacov. Preto osoby (vrátane holandských štátnych príslušníkov), ktoré trávia väčšinu roka v Holandsku (konkrétne viac ako šesť, ale menej ako osem mesiacov: napríklad sedem mesiacov v Holandsku a päť mesiacov v zahraničí) nemôžu zaregistrovať svoje auto v Holandsku. Holandské orgány však neumožňujú osobe viesť vozidlo registrované v inom členskom štáte, ak sa jej úradná adresa nachádza v Holandsku. Sťažovateľ tvrdil, že holandské pravidlá nie sú v súlade s pravidlami EÚ o slobode pohybu a pobytu v rámci EÚ. Sťažovateľ uviedol, že sa neúspešne pokúsil predložiť vec holandským orgánom.

4. Keďže sťažovateľ nedostal od Komisie odpoveď ani potvrdenie o prijatí, 23. decembra 2007 poslal Komisii svoju sťažnosť bežnou poštou.

5. Komisia e-mailom z 3. januára 2008 [1] potvrdila prijatie listu sťažovateľa, v ktorom ho informovala, že jeho sťažnosť sa bude riešiť a že bude informovaný.

6. Keďže sťažovateľ nedostal žiadnu spätnú väzbu po jednom roku, listom zo 7. januára 2009 požiadal GR JLS o informácie o stave prípadu. Listom z 3. marca 2009 ho GR JLS informovalo, že jeho sťažnosť sa zaoberá iným útvarom Komisie, konkrétne Generálnym riaditeľstvom pre energetiku a dopravu (GR TREN), a že GR TREN sa v nasledujúcich týždňoch písomne obráti na sťažovateľa.

7. E-mailom z 11. marca 2009 úradník GR TREN kontaktoval sťažovateľa a spýtal sa ho, či mu môže zavolať s cieľom získať odpoveď na určité otázky, ktoré mala v tejto veci. Dňa 19. marca 2009 sa uskutočnil telefonický rozhovor medzi sťažovateľom a úradníkom. Tento rozhovor sa týkal príslušných holandských právnych predpisov o registrácii v registri obyvateľov, daňových záležitostí a otázky, či sa na túto záležitosť vzťahuje zásada subsidiarity. V následnom e-maile z 19. marca 2009 úradník GR TREN poskytol sťažovateľovi aj kontaktné údaje jeho kolegu v rámci Generálneho riaditeľstva pre dane a colnú úniu (GR TAXUD).

8. E-mailom z 24. marca 2009 sťažovateľ poskytol úradníkovi GR TREN ďalšie informácie o príslušných holandských právnych predpisoch (týkajúcich sa uvedeného kritéria štyroch zo šiestich mesiacov pobytu v Holandsku) a uviedol, že čaká na reakciu Komisie na jeho sťažnosť.

9. Keďže sťažovateľ od marca 2009 nevypočul Komisiu, 24. decembra 2009 predložil túto sťažnosť ombudsmanovi.

10. E-mailom z 10. júna 2010 Komisia informovala sťažovateľa, že požiadala holandské orgány, aby sa k sťažnosti sťažovateľa vyjadrili. Komisia ďalej informovala sťažovateľa, že holandské orgány odpovedali, že zareagujú do konca roka.

11. Sťažovateľ e-mailom zo 17. júna 2010 adresovaným Komisii vyjadril prekvapenie nad skutočnosťou, že samotná Komisia ešte neprijala (predbežné) stanovisko k tejto záležitosti, a namiesto toho požiadal holandské orgány, aby zaujali stanovisko, pričom im poskytol šesť mesiacov na odpoveď.

12. E-mailom z 20. júla 2010 Komisia informovala sťažovateľa, že začala formálne konanie o porušení povinnosti, čo znamená, že holandské orgány boli požiadané, aby reagovali v skoršej lehote, než je koniec roka 2010. Komisia uviedla, že bude sťažovateľa priebežne informovať o vývoji postupu. Sťažovateľ odpovedal e-mailom z 8. augusta 2010, že sa teší na ďalší vývoj.

13. Listom z 15. marca 2011 Komisia informovala sťažovateľa, že po podrobnej analýze spisu dospela k záveru, že holandské právne predpisy o registrácii automobilov sú v súlade s právom EÚ. Uviedla najmä, že sa zdá, že holandské právne predpisy sú v skutočnosti výhodnejšie ako požiadavky smerníc 83/182/EHS [2] a 83/183/EHS [3], pretože podľa holandských právnych predpisov je „obvyklým bydliskom“ miesto, kde sa osoba zdržiava počas štyroch zo šiestich mesiacov, čo je menej ako 185 dní ročne v uvedených smerniciach. Útvary Komisie preto sťažovateľa informovali, že Komisia ukončí vyšetrovanie, ak do štyroch týždňov nedostane od sťažovateľa ďalšie informácie.

Predmet vyšetrovania

14. Ombudsman zhrnul tvrdenie sťažovateľa a jeho tvrdenie takto:

Komisia sa nezaoberala sťažnosťou sťažovateľa z 23. novembra 2007 (podľa ktorej príslušné holandské právne predpisy o postupe registrácie automobilov porušili právo EÚ) v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných.

Komisia by mala vyzvať Holandsko, aby dodržiavalo svoje povinnosti vyplývajúce z práva EÚ.

15. Pokiaľ ide o toto tvrdenie, ombudsman požiadal Komisiu, aby vysvetlila, či sa zaoberala sťažnosťou na porušenie právnych predpisov v súlade s oznámením Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva (ďalej len „oznámenie“)[4].

Vyšetrovanie

16. Sťažnosť bola postúpená Komisii, aby k nej zaujala stanovisko. Sťažovateľ zaslal 25. júna 2010 ombudsmanovi list týkajúci sa najnovšieho vývoja prípadu. Komisia zaslala svoje stanovisko 30. júna 2010. Pre informáciu bola postúpená sťažovateľovi. Keďže však Komisia vo svojom stanovisku nevysvetlila, či sa sťažnosťou vo veci porušenia právnych predpisov zaoberala v súlade s oznámením, ombudsmanka požiadala Komisiu, aby predložila doplňujúce stanovisko. Komisia zaslala svoje doplňujúce stanovisko 5. novembra 2010. Dňa 22. decembra 2010 sťažovateľ zaslal svoje pripomienky k stanovisku Komisie a doplňujúcemu stanovisku. Dňa 2. augusta 2011 mal sťažovateľ telefonický rozhovor s úradom ombudsmana a zaslal aj niektoré ďalšie pripomienky e-mailom.

Analýza a závery ombudsmana

A. Údajné nesprávne riešenie sťažnosti na porušenie právnych predpisov a súvisiaceho nároku

Argumenty predložené ombudsmanovi

17. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia sa nezaoberala jeho sťažnosťou z 23. novembra 2007 (podľa ktorej príslušné holandské právne predpisy o postupe registrácie automobilov porušili právo EÚ) v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných. Tvrdil, že Komisia by mala vyzvať Holandsko, aby dodržiavalo svoje povinnosti vyplývajúce z práva EÚ. Sťažovateľ uviedol, že ho prekvapilo, že Komisia prejavila taký malý záujem o skutočnosť, že holandský štátny príslušník, ktorého hlavné bydlisko je v Holandsku, ale ktorý má tiež niekoľko mesiacov v roku bydlisko v inom členskom štáte (Belgicko), nebol oprávnený viesť vozidlo s holandským evidenčným číslom.

18. Vo svojom prvom stanovisku Komisia uviedla, že mala niekoľko kontaktov so sťažovateľom po tom, ako jej podal sťažnosť. V marci 2009 sťažovateľ informoval Komisiu, že v skutočnosti už zaregistroval svoje vozidlo v holandskom registri vozidiel. Uviedol však, že podľa jeho názoru holandské požiadavky nie sú v súlade so slobodou pohybu a že členský štát nemôže porušiť túto zásadu odkazom na zásadu subsidiarity.

19. Komisia tvrdila, že do preskúmania sťažnosti bolo zapojených niekoľko útvarov Komisie (GR TREN a GR JLS) a že táto medziútvarová analýza, žiaľ, viedla k oneskoreniam pri spracovaní sťažnosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľ medzitým informoval Komisiu, že svoje auto zaregistroval v Holandsku, však Komisia usúdila, že neexistujú dôvody na ďalšie preskúmanie konkrétneho problému, na ktorý poukázal sťažovateľ. Komisia vyjadrila poľutovanie nad tým, že sťažovateľ nebol v tejto fáze jasne informovaný o svojom chápaní situácie. Komisia uviedla, že sa ospravedlnila za toto nedorozumenie a oneskorenia. Tvrdila, že ide o veľmi výnimočný prípad a že sa vynaloží všetko úsilie na to, aby sa táto situácia v budúcnosti neopakovala. Jednoduchší postup registrácie sťažností predložených Komisii, ktorý je v súčasnosti v platnosti, by mal takisto pomôcť zabrániť takýmto udalostiam v budúcnosti.

20. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, Komisia uviedla, že požiadala holandské orgány, aby objasnili otázku možného nesprávneho uplatňovania smernice 1999/37/ES o registračných dokumentoch pre vozidlá [5]. Dodala, že bude sťažovateľa informovať o odpovedi holandských orgánov a o následných opatreniach prijatých v tejto veci.

21. Komisia vo svojom doplňujúcom stanovisku vysvetlila, ako riešila sťažnosť z hľadiska oznámenia. Pokiaľ ide o zaznamenávanie sťažností a potvrdenie o prijatí (body 3 a 4 oznámenia), Komisia najprv uviedla, že 3. januára 2008 zaregistrovala list sťažovateľa z 23. decembra 2007, ktorý bol pripomienkou nezodpovedanej sťažnosti zaslanej e-mailom 23. novembra 2007. Komisia uviedla, že ľutuje, že nebola schopná odpovedať v lehote pätnástich pracovných dní stanovenej v oznámení.

22. Komisia uviedla, že interné diskusie medzi jej útvarmi viedli k značnému oneskoreniu pri vybavovaní sťažnosti. Dňa 30. januára 2008 bol spis pridelený GR TREN, ale uskutočnili sa ďalšie diskusie medzi útvarmi Komisie, najmä s cieľom riešiť obvinenia týkajúce sa holandských pravidiel zdaňovania vozidiel. Sťažovateľ 24. marca 2009 poskytol dodatočné informácie o holandských požiadavkách na registráciu vozidiel, pričom tvrdil, že nie sú v súlade so zásadou voľného pohybu osôb. Komisia uviedla, že by sa chcela sťažovateľovi ospravedlniť za to, že (i) ho včas neinformoval o opätovnom pridelení spisu a (ii) mu neoznámil, či sa jeho sťažnosť bude vyšetrovať v rámci konania o porušení povinnosti v súlade s bodom 4 oznámenia.

23. Pokiaľ ide o komunikáciu s pravidlom sťažovateľa (bod 7 oznámenia), Komisia uviedla, že 9. apríla 2010 po tom, ako bola sťažnosť oznámená ombudsmanovi, zaslala holandským orgánom list, v ktorom opísala sťažnosť a odkázala na výkladové oznámenie Komisie (2007/C 68/04) z 24. marca 2007 o postupoch registrácie motorových vozidiel s pôvodom v inom členskom štáte [6]. Holandské orgány odpovedali 9. júna 2010, ale požiadali o určitý dodatočný čas (do konca roku 2010), aby mohli prísť s riešením. Postup „EU Pilot“ sa potom začal 23. júla 2010. Jeho cieľom bolo získať vysvetlenia od holandských orgánov. Holandské orgány 3. augusta 2010 nahrali svoj list z 9. júna 2010 do systému EU Pilot. Komisia informovala sťažovateľa o rôznych krokoch opísaných vyššie e-mailom z 10. júna 2010. Komisia takisto poskytla sťažovateľovi prostredníctvom e-mailu z 20. júla 2010 dodatočné informácie o konaní. Sťažovateľ odpovedal na tento e-mail 8. augusta 2010.

24. Pokiaľ ide o lehotu na prešetrenie sťažností (bod 8 oznámenia), Komisia uviedla, že keďže korešpondencia s holandskými orgánmi v rámci projektu EU Pilot neviedla k uspokojivému riešeniu problémov, Komisia (v novembri 2010) zvažovala začatie formálneho postupu v prípade nesplnenia povinnosti. Uviedla, že bude sťažovateľa informovať o registrácii postupu v prípade nesplnenia povinnosti a o ďalších procesných krokoch. Komisia uviedla, že ľutuje skutočnosť, že sťažovateľ nebol riadne informovaný o tom, ako Komisia chápe situáciu, pretože to mohlo sťažovateľovi ponúknuť možnosť napadnúť posúdenie Komisie. Komisia uviedla, že je plne odhodlaná zabezpečiť, aby bol sťažovateľ informovaný o všetkých fázach prebiehajúceho vyšetrovania jeho sťažnosti. Komisia sa opäť ospravedlnila za omeškanie pri vybavovaní sťažnosti.

25. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že stále nie je presvedčený o tom, že Komisia sa prípadom dôsledne zaoberala. Odvolal sa na e-maily Komisie z 10. júna a 20. júla 2010, v ktorých sa uvádza, že bude informovaný o následných opatreniach prijatých v nadväznosti na jeho sťažnosť do konca roka 2010 alebo dokonca skôr. Poznamenal však, že v decembri 2010 stále nedostal od Komisie nadväzujúce správy. Sťažovateľ vo svojom e-maile z 2. augusta 2011 uviedol, že list Komisie z 15. marca 2011 je sklamaním, pretože nerozumie, prečo ako holandský štátny príslušník, ktorý sa zdržiava v Holandsku viac ako polovicu roka, nemá nárok na holandskú poznávaciu značku pre svoje auto. Sťažovateľ poukázal na to, že na základe svojho (teraz) bydliska vo Francúzsku môže získať francúzsku poznávaciu značku. Ak by však viedol motorové vozidlo v Holandsku, stretol by sa s problémami s holandskými daňovými orgánmi, keďže vedenie motorového vozidla v Holandsku s francúzskou poznávacou značkou počas pobytu v Holandsku by bolo v rozpore s holandskými daňovými právnymi predpismi.

Hodnotenie ombudsmana

i) Pokiaľ ide o podstatu

26. Ombudsman poznamenáva, že sťažnosť sťažovateľa sa týka podstaty sťažnosti na porušenie právnych predpisov, zatiaľ čo jeho tvrdenie sa týka konania. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že Komisia by mala vyzvať Holandsko, aby dodržiavalo svoje povinnosti vyplývajúce z práva EÚ, ombudsman by chcel v prvom rade poukázať na to, že Komisia má diskrečnú právomoc, pokiaľ ide o to, či by mala začať konanie o nesplnení povinnosti proti členskému štátu; občan nemôže od Komisie požadovať, aby začala konanie o nesplnení povinnosti proti členskému štátu. Ombudsman však poznamenáva, že v tomto prípade sa Komisia rozhodla začať formálne konanie o porušení povinnosti a zaslala holandským orgánom formálnu výzvu. Komisia však na základe svojich vyšetrovaní napokon dospela k záveru, že nedošlo k porušeniu práva Únie. Ombudsman tiež poznamenáva, že sťažovateľ nereagoval na list Komisie z 15. marca 2011, v ktorom uviedla dôvody svojho zistenia, že nedošlo k porušeniu práva EÚ, a v ktorom ho vyzvala, aby do štyroch týždňov predložil pripomienky. Ombudsmanka poznamenáva, že stanovisko Komisie, podľa ktorého Holandsko neporušilo právo EÚ, sa zdá byť primerané. Ombudsman teraz chápe faktickú situáciu, pokiaľ ide o registráciu vozidiel v Holandsku, takto: Jednotlivec nemôže získať oficiálny pobytový status v Holandsku, pokiaľ sa nezdržiava v Holandsku štyri mesiace z každých šiestich mesiacov. Tá istá osoba však podľa holandského práva nie je povinná zaregistrovať svoje vozidlo v Holandsku, kým nemá „úradný pobyt“ v Holandsku (t. j. kým nestrávi štyri zo šiestich mesiacov v Holandsku). Jednotlivec tak môže naďalej viesť svoje vozidlo registrované v zahraničí v Holandsku, až kým sa nestane „oficiálnym rezidentom“ v Holandsku.

27. V súvislosti s týmto aspektom prípadu sa preto nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu Komisie.

ii) Pokiaľ ide o konanie

28. Ombudsman poznamenáva, že pokiaľ ide o vzťahy so sťažovateľmi v súvislosti s porušením práva Spoločenstva, Komisia vo svojom oznámení stanovila procesné pravidlá, ktoré sa majú dodržiavať. Vo svojom liste z 8. februára 2010, ktorým sa začalo jeho vyšetrovanie, a vo svojom doplňujúcom liste z 29. júla 2010 ombudsman výslovne požiadal Komisiu, aby vysvetlila, ako sa domnieva, že dodržala tieto pravidlá.

29. Ombudsmanka berie na vedomie osobitný význam pravidiel pre tento prípad, pokiaľ ide o: i) zaznamenávanie sťažností; ii) potvrdenie o prijatí; iii) komunikácia so sťažovateľmi; iv) lehotu na prešetrenie sťažností; a v) uzavretie prípadu.

30. Po prvé, pokiaľ ide o zaznamenávanie sťažností, bod 3 oznámenia stanovuje, že všetka korešpondencia, ktorá môže byť vyšetrovaná ako sťažnosť, sa zaznamená v centrálnom registri sťažností vedenom generálnym sekretariátom Komisie, s výnimkou šiestich osobitných prípadov. V tomto prípade podal sťažovateľ 23. novembra 2007 Komisii sťažnosť, v ktorej tvrdil, že „holandské pravidlá v oblasti vydávania tabuliek s evidenčným číslom mi pripadajú trochu zvláštne a sotva v súlade s európskymi pravidlami týkajúcimi sa slobody pohybu a pobytu v celej Európskej únii“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát). Je teda nepochybné, že sťažovateľ mal v úmysle podať sťažnosť týkajúcu sa toho, čo považoval za porušenie práva Únie členským štátom. Zdá sa tiež, že Komisia považovala korešpondenciu sťažovateľa za sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov. Na rozdiel od oznámenia ho však nikdy nezaregistroval ako taký, ale jednoducho ho zaregistroval ako bežnú korešpondenciu (GR JLS/CAD, pod č. 77). Komisia sa samozrejme mohla zdržať registrácie sťažnosti sťažovateľa z 23. novembra 2007 ako „sťažnosti na porušenie právnych predpisov“, ak by sa domnievala, že v tomto prípade sa uplatňuje jedna zo šiestich výnimiek uvedených v bode 3 oznámenia. Komisia však v žiadnom štádiu konania netvrdila, že e-mail sťažovateľa z 23. novembra 2007 alebo jeho upomienkový list z 23. decembra 2007 by sa nemali považovať za „sťažnosť na porušenie“ v zmysle oznámenia. Ombudsman preto dospel k záveru, že Komisia nedodržala bod 3 oznámenia.

31. Po druhé, pokiaľ ide o zaslanie potvrdenia o prijatí, v bode 4 oznámenia sa stanovuje, že generálny sekretariát Komisie vydá počiatočné potvrdenie všetkej korešpondencie do 15 pracovných dní od jej prijatia a že korešpondenciu zaregistrovanú ako sťažnosť generálny sekretariát opätovne potvrdí do jedného mesiaca od dátumu odoslania pôvodného potvrdenia. Ďalej sa v ňom stanovuje, že ak sa útvary Komisie rozhodnú nezaregistrovať korešpondenciu ako sťažnosť, oznámia autorovi tohto rozhodnutia bežným listom, v ktorom uvedú jednu alebo viacero zo šiestich výnimiek. V tomto prípade Komisia potvrdila prijatie korešpondencie sťažovateľa z 23. novembra 2007 3. januára 2008, teda po 29 pracovných dňoch. Toto uznanie bolo oneskorené. Okrem toho Komisia v lehote jedného mesiaca od tohto prvého uznania neuznala list ako „sťažnosť“. Komisia teda nedodržala bod 4 oznámenia.

32. Po tretie, pokiaľ ide o pravidlo týkajúce sa komunikácie so sťažovateľmi , v bode 7 oznámenia sa stanovuje, že útvary Komisie kontaktujú sťažovateľov a písomne ich informujú po každom rozhodnutí Komisie (formálne oznámenie, odôvodnené stanovisko, postúpenie veci Súdnemu dvoru alebo uzavretie veci) o krokoch prijatých v reakcii na ich sťažnosť. Komisia vo svojom e-maile z 10. júna 2010 po prvýkrát poskytla sťažovateľovi informácie o krokoch, ktoré prijala v reakcii na jeho sťažnosť, konkrétne o kontaktoch s holandskými orgánmi. Komisia vo svojom e-maile z 20. júla 2010 poskytla sťažovateľovi dodatočné informácie, konkrétne, že po začatí úradného konania požiadala holandské orgány o objasnenie. Ombudsman preto konštatuje, že Komisia vo svojom e-maile z 20. júla 2010 informovala sťažovateľa, že zaslala holandským orgánom formálnu výzvu. Dňa 15. marca 2011 Komisia takisto informovala sťažovateľa, že dospela k záveru, že nedošlo k porušeniu, a že má v úmysle spis uzavrieť. Ombudsman preto poznamenáva, že Komisia po prijatí týchto krokov písomne informovala sťažovateľa o rôznych krokoch prijatých v reakcii na jeho sťažnosť. V súvislosti s týmto aspektom prípadu sa preto nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu.

33. Po štvrté, pokiaľ ide o lehotu na prešetrenie sťažností, bod 8 oznámenia stanovuje, že útvary Komisie spravidla prešetria sťažnosti s cieľom dospieť najneskôr do jedného roka od dátumu registrácie sťažnosti k rozhodnutiu o vydaní formálneho oznámenia alebo o uzavretí veci. V bode 8 sa ďalej stanovuje, že ak sa táto lehota prekročí, príslušný útvar Komisie o tom písomne informuje sťažovateľa. V tomto prípade, vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa z 23. novembra 2007 bola zaregistrovaná (úplne) 3. januára 2008, konečný termín na prešetrenie sťažnosti bol teda 3. január 2009. Zdá sa, že táto lehota bola značne prekročená, keďže Komisia informovala sťažovateľa len o tom, že 20. júla 2010 zaslala holandským orgánom formálnu výzvu. Komisii teda trvalo viac ako dva a pol roka (namiesto jedného roka), kým prešetrila sťažnosť navrhovateľa. Ombudsmanka tiež poznamenáva, že Komisia písomne neinformovala sťažovateľa o tom, že lehota jedného roka bude prekročená. Komisia nepredložila žiadne presvedčivé vysvetlenie, prečo trvalo tak dlho, kým reagovala na sťažnosť sťažovateľa. Komisia uviedla pre omeškanie tieto rôzne dôvody: i) interné diskusie medzi rôznymi útvarmi Komisie (medzirezortná analýza); ii) dodatočné informácie poskytnuté sťažovateľom; iii) skutočnosť, že išlo o "veľmi výnimočný prípad"; a iv) skutočnosť, že sťažovateľ informoval Komisiu, že svoje auto zaregistroval v Holandsku. Ombudsman sa domnieva, že žiadny z týchto dôvodov neodôvodňuje oneskorenie o jeden a pol roka. Zo spisu totiž vyplýva, že v období od januára 2008 do marca 2009 bola sťažnosť ponechaná bez dozoru a že Komisia sa ňou skutočne začala zaoberať, keď bola na sťažnosť upozornená listom ombudsmana z 8. februára 2010. Keďže omeškanie nebolo riadne odôvodnené, ombudsmanka dospela k záveru, že Komisia nedodržala bod 8 oznámenia.

34. Po piate, pokiaľ ide o uzavretie prípadu, v bode 10 oznámenia sa stanovuje, že ak má útvar Komisie v úmysle navrhnúť, aby sa v súvislosti so sťažnosťou neprijali žiadne ďalšie opatrenia, vopred o tom informuje sťažovateľa listom, v ktorom uvedie dôvody, na základe ktorých navrhuje uzavretie prípadu, a vyzve ho, aby v lehote štyroch týždňov predložil prípadné pripomienky. Zdá sa, že v tomto prípade Komisia dodržala toto pravidlo tým, že zaslala sťažovateľovi svoj list z 15. marca 2011, v ktorom ho vyzvala, aby do štyroch týždňov predložil pripomienky. Ombudsmanka poznamenáva, že sťažovateľ túto možnosť nevyužil. Ombudsman preto dospel k záveru, že v súvislosti s týmto aspektom prípadu neexistuje prípad nesprávneho úradného postupu.

35. Na základe uvedenej analýzy ombudsmanka dospela k záveru, že Komisia nedodržala body 3, 4 a 8 oznámenia. Ombudsmanka sa domnieva, že už nie je možné napraviť chyby Komisie, keďže sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov bola uzavretá. Ombudsman však poznamenáva, že v rámci ďalšej sťažnosti týkajúcej sa nedodržania ustanovení oznámenia (2403/2008/OV) predložil návrh odporúčania, v ktorom vyzval Komisiu, aby prijala potrebné opatrenia na zabezpečenie súladu s oznámením v budúcich prípadoch. Ombudsman tiež poznamenáva, že v apríli 2011 začal vyšetrovanie z vlastného podnetu týkajúce sa vzťahu medzi projektom EU Pilot a procesnými zárukami pre sťažovateľov stanovenými v oznámení. Okrem toho, ako už bolo uvedené, Komisia vyjadrila poľutovanie a ospravedlnila sa za nedodržanie príslušných bodov oznámenia a za omeškanie pri spracovaní sťažnosti. Ombudsmanka víta ospravedlnenia, ktoré poskytla Komisia. Z uvedených dôvodov sa ombudsman domnieva, že predloženie nového návrhu odporúčania by v tomto prípade nemalo žiadny užitočný účel. Ombudsmanka sa preto domnieva, že namiesto toho stačí uzavrieť prípad kritickou poznámkou.

B. Závery

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ju ombudsman uzatvára touto kritickou poznámkou:

Komisia nedodržala bod 3 (zaznamenávanie sťažností), bod 4 (potvrdenie o prijatí) a bod 8 (lehota na prešetrenie sťažností) oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva. Tieto nedostatky predstavujú prípady nesprávneho úradného postupu.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 6. októbra 2011

[1] 3. január 2008 je dátum uvedený v liste Komisie z 3. marca 2009 a v stanovisku Komisie. E-mail Komisie z 11. marca 2009 sa však týka 7. januára 2009.

[2] Smernica Rady 83/182/EHS z 28. marca 1983 o oslobodení od dane v rámci Spoločenstva pre určité dopravné prostriedky dočasne dovážané do jedného členského štátu z iného členského štátu (Ú. v. ES L 105, 1983, s. 59; Mim. vyd. 09/001, s. 83).

[3] Smernica Rady 83/183/EHS z 28. marca 1983 o oslobodení od daní, ktoré sa vzťahujú na trvalý dovoz osobného majetku jednotlivcov z členského štátu (Ú. v. ES L 105, 1983, s. 64; Mim. vyd. 09/001, s. 83).

[4] KOM(2002) 141 v konečnom znení, Ú. v. ES C 244, 2002, s. 5.

[5] Smernica Rady 1999/37/ES z 29. apríla 1999 o registračných dokumentoch pre vozidlá, Ú. v. ES L 138, 1999, s. 57.

[6] Ú. v. EÚ C 68, 2007, s. 15.