Prípad sa týkal spôsobu, akým Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) riešila subdodávateľa, ktorý poskytoval odborné znalosti a služby v odvetví IT. Podľa sťažovateľa nebol za vykonanú prácu v plnej výške zaplatený. Po tom, ako rokovania sťažovateľa s hlavným dodávateľom zostali bezvýsledné, sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana, pričom spochybnil spôsob, akým ESVČ riešila predmetný spor.

Ombudsmanka pripomenula, že neexistencia priameho zmluvného vzťahu medzi inštitúciou EÚ a subdodávateľom nezbavuje subdodávateľa konajúceho ako orgán verejnej moci jeho povinnosti dodržiavať základné právo subdodávateľa na dobrú správu vecí verejných. Táto povinnosť zahŕňa okrem iného povinnosť inštitúcie EÚ monitorovať správanie svojho dodávateľa a v prípade potreby trvať na tom, aby dodávateľ plnil svoje povinnosti voči subdodávateľovi. V tomto prípade ombudsmanka poznamenala, že ESVČ sa uistila, že hlavný dodávateľ starostlivo oznámil subdodávateľovi svoje požiadavky na výstupy a dokumentáciu a že ESVČ uhradila platby za vykonanú potvrdenú prácu. ESVČ celkovo vynaložila viaceré úsilie s cieľom nájsť riešenie rôznych otázok týkajúcich sa subdodávok.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie so záverom, že ESVČ sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Prípad sa týkal spôsobu, akým Európska komisia riešila administratívnu sťažnosť týkajúcu sa rozhodnutia Úradu Komisie pre správu a úhradu individuálnych nárokov (PMO) nevyplatiť sťažovateľovi určité rodinné prídavky so spätnou účinnosťou.

Ombudsmanka zistila, že Komisia mala byť vo svojej komunikácii so sťažovateľom jasnejšia a že spôsob, akým riešila administratívnu sťažnosť, nebol v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných.

Vzhľadom na to, že Komisia trvala na tom, že za žiadnych okolností nevyplatí sťažovateľovi príspevky so spätnou účinnosťou, ombudsmanka rozhodla, že ďalšie vyšetrovanie tejto sťažnosti nie je odôvodnené.

Prípad sa týkal odmietnutia delegácie EÚ v Alžírsku zaplatiť dodatočné náklady, ktoré vznikli dodávateľovi počas pandémie COVID-19. V dôsledku „postupu urovnania sporu formou zmieru“ v tejto veci delegácia EÚ potvrdila, že sťažovateľovi možno nahradiť určité náklady, ale trvala na tom, že iné vzniknuté náklady nie.  

Ombudsmanka zistila, že sťažovateľ a Európska komisia v podstate nesúhlasili s výkladom platných zmluvných ustanovení. V takýchto prípadoch nie je úlohou ombudsmana, aby určil, ako sa má zmluva vykladať, ale skôr súdu. Ombudsmanka sa domnievala, že stanovisko Komisie nebolo neprimerané. Ombudsmanka preto prípad uzavrela so záverom, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Prípad sa týkal spôsobu, akým delegácia EÚ riešila žiadosť spoločnosti s apartmánovým hotelom o vyplatenie náhrady za rezerváciu vykonanú pre jedného z jej zamestnancov na služobnú cestu po tom, ako sa zamestnanec nedostavil na rezerváciu.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a vyzvala Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), ktorá má určité povinnosti vo vzťahu k delegáciám EÚ, aby zvážila vyplatenie náhrady. ESVČ v odpovedi súhlasila s vyplatením sumy zodpovedajúcej dvojnočnému pobytu, čo sťažovateľ akceptoval.

Ombudsman preto prípad uzavrel na základe toho, že bol vyriešený.  

Sťažovateľ je externý tlmočník, ktorý vyjadril obavy v súvislosti s tým, ako Európsky parlament dodržiaval svoje zmluvné záväzky v súvislosti s poskytovaním tlmočníckych služieb na diaľku Európskemu parlamentu počas pandémie COVID-19.

Ombudsmanka zastávala názor, že Parlament poskytol primerané vysvetlenia svojho stanoviska, a uzavrela vyšetrovanie zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.