Prípad sa týkal údajného zlyhania mechanizmu Európskej investičnej banky (EIB) na vybavovanie sťažností včas. Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že omeškanie bolo odôvodnené vzhľadom na zložitosť predmetu sťažnosti. Ombudsmanka preto nezistila nesprávny úradný postup EIB.

Vec sa týkala toho, že Komisia neodpovedala na korešpondenciu sťažovateľa v rámci finančného auditu na úrovni členského štátu. Po intervencii ombudsmanky Komisia odpovedala. Sprístupnila dokument požadovaný sťažovateľom, ale upravila niektoré osobné údaje (mená fyzických osôb). Ombudsmanka zistila, že Komisia správne odôvodnila úpravu podľa nariadenia č. 45/2001.

Sťažovateľ informoval úrad OLAF o údajnom zlom hospodárení s finančnými prostriedkami EÚ v Grécku. OLAF neuznal korešpondenciu sťažovateľa a neinformoval sťažovateľa ani o akýchkoľvek opatreniach, ktoré prijal, ani o výsledku. Po intervencii ombudsmana úrad OLAF uznal procesné nedostatky pri riešení prípadu a ospravedlnil sa. Prijala aj opatrenia na zabránenie podobným situáciám v budúcnosti. OLAF napokon informoval sťažovateľa o krokoch, ktoré prijal v súvislosti s podstatou jeho prípadu. Ombudsmanka dospela k záveru, že úrad OLAF sťažnosť vyriešil. Ombudsmanka však vzniesla ďalšiu pripomienku s cieľom zlepšiť postupy úradu OLAF, pokiaľ ide o monitorovanie uzavretých prípadov postúpených príslušným vnútroštátnym orgánom.

Toto vyšetrovanie z vlastného podnetu sa týka spôsobu, akým Európska komisia zabezpečuje dodržiavanie základných práv zakotvených v Charte základných práv Európskej únie pri vykonávaní politiky súdržnosti EÚ členskými štátmi. Začala sa v čase, keď Únia začala nové sedemročné obdobie financovania, ktoré sa vzťahuje na roky 2014 – 2020, v novom právnom rámci.

Cieľom politiky súdržnosti EÚ je znížiť rozdiely medzi úrovňami rozvoja rôznych regiónov v EÚ. Vzhľadom na viditeľnosť Únie v projektoch financovaných prostredníctvom politiky súdržnosti – od zlepšenia záchranných služieb v Rumunsku až po odstránenie mínových polí v Chorvátsku – sa ombudsmanka domnieva, že Komisia by mala urobiť všetko, čo je v jej silách, aby zabezpečila dodržiavanie základných práv pri vynakladaní finančných prostriedkov. Skutočnosť, že Komisia nie je priamo zodpovedná za riadenie finančných prostriedkov, by sa nikdy nemala používať ako dôvod na nekonanie, ak boli porušené základné práva alebo hrozí, že budú porušené.

Vyšetrovanie z vlastného podnetu sa týkalo Komisie, národných ombudsmanov a zástupcov občianskej spoločnosti. Na základe spätnej väzby ombudsmanka vypracovala osem usmernení na zlepšenie s cieľom podporiť Komisiu pri dohľade nad členskými štátmi v tejto oblasti.

Prípad sa týkal švédskej spoločnosti, ktorá sa zúčastnila na projekte financovanom v rámci 7. RP Európskej komisie. Počas realizácie projektu sa Komisia rozhodla vykonať audit spoločnosti. Spoločnosť nesúhlasila s výsledkami auditu a po tom, ako ich Komisia potvrdila, podala sťažnosť európskemu ombudsmanovi, v ktorej namietala nedostatočnú objektívnosť zo strany Komisie a nedodržiavanie platných pravidiel.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a nezistila žiadny nesprávny úradný postup zo strany Komisie. Výsledky auditu týkajúce sa nákladov práce spoločnosti vychádzali najmä z informácií, ktoré mala Komisia k dispozícii v príslušnom čase. Sťažovateľovi navrhla, aby v prípade, že má ďalšie dôkazy, zvážil ich predloženie Komisii na posúdenie. Pokiaľ ide o výpočet produktívneho času spoločnosti, informácie, ktoré poskytol navrhovateľ, sa nezdali byť dostatočné na to, aby Komisii umožnili vypočítať skutočný individuálny produktívny čas v súlade s požiadavkami pravidiel 7. RP. Ombudsmanka preto prípad uzavrela.

Sťažovateľom je talianska spoločnosť. V roku 2008 táto spoločnosť podpísala dohodu o grante s orgánom EACI v rámci programu EÚ Marco Polo II, ktorý podporuje činnosti zamerané na presunutie nákladnej prepravy z cestných dopravných prostriedkov  na iné dopravné prostriedky, ktoré sú šetrnejšie k životnému prostrediu.

Činnosť, ktorú navrhol sťažovateľ, sa týkala vývozu výrobkov talianskeho keramického priemyslu do Španielska a získal na ňu grant vo výške až 4 mil. EUR. V dôsledku globálnej hospodárskej krízy a náhleho oslabenia španielskeho trhu s bytmi dopyt po preprave keramických výrobkov z Talianska do Španielska po podpise grantovej dohody výrazne klesol. Na základe toho orgán EACI prijal žiadosť sťažovateľa o pozastavenie realizácie činnosti. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol schopný pokračovať v projekte, orgán v júni 2010 ukončil dohodu o grante a informoval sťažovateľa, že má 60 dní na predloženie záverečnej správy a na podanie žiadosti o záverečnú platbu. Sťažovateľ predložil žiadosť o záverečnú platbu vo výške 2 mil. EUR. až v januári 2011. Podľa orgánu EACI to bolo príliš neskoro.

Vo svojej sťažnosti európskemu ombudsmanovi sťažovateľ tvrdil, že orgán EACI konal nespravodlivo. Sťažovateľ tvrdil, že omeškanie pri podaní žiadosti o záverečnú platbu možno odôvodniť jeho pokusmi, uskutočňovanými v dobrej viere, pokračovať v činnosti, a že pri absencii záverečnej správy orgán EACI mal vychádzať aspoň z údajov priebežnej správy, ktorá mu bola predložená v októbri 2009. Vo svojom stanovisku orgán EACI uviedol, že v plnom rozsahu konal v súlade s ustanoveniami dohody o grante.

Ombudsman pripomenul, že koncept riadnej správy je širší než koncept zákonnosti. Zdôraznil, že aj keď orgán EACI nebol z právneho hľadiska povinný tak urobiť, dohoda o grante mu nebránila prijať oneskorené žiadosti o záverečnú platbu. Vzhľadom na (i) obzvlášť závažný vplyv hospodárskej krízy na projekt sťažovateľa a (ii) skutočnosť, že orgán EACI už schválil priebežnú správu predloženú v októbri 2009, ombudsman dospel k názoru, že rozhodnutie orgánu odmietnuť žiadosť sťažovateľa o záverečnú platbu nebolo úplne spravodlivé. Predložil preto návrh na priateľské riešenie, v ktorom vyzval orgán EACI, aby posúdil žiadosť sťažovateľa o záverečnú platbu vo výške 2 mil. EUR na základe priebežnej správy sťažovateľa z októbra 2009. Orgán EACI návrh prijal a ombudsman prípad uzavrel.