(Vyrobené v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana (1))

Sťažnosť

Dňa 12. novembra 1999 sa sťažovatelia zúčastnili na súťaži EUR/C/22, ktorú spoločne organizovali Európsky parlament a Súdny dvor Európskych spoločenstiev. Po úspešnom absolvovaní výberového konania boli ich mená zaradené do rezervného zoznamu úspešných uchádzačov.

Od 1. decembra 1996 do 1. novembra 1998 Parlament postupne prijímal sťažovateľov (2), pričom všetci boli zaradení do platovej triedy C5 stupňa 3 služobného postupu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdili, že boli diskriminovaní v porovnaní s inými uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili na tom istom výberovom konaní a ktorí boli prijatí do platovej triedy C4 platového stupňa 3.

Požiadavku

Stanovisko Európskeho parlamentu

Parlament vo svojom stanovisku k sťažnosti poukázal na to, že sťažovatelia sa mohli odvolať proti rozhodnutiu inštitúcie týkajúcemu sa ich prijatia do zamestnania podaním sťažnosti podľa článku 90 služobného poriadku. V máji 1998 sa traja sťažovatelia sťažovali podľa článku 90 ods. 1 a žiadali o preradenie do platovej triedy C 4 s účinnosťou od ich vymenovania za úradníkov. Sťažnosti boli zamietnuté.

Parlament okrem toho poukázal na to, že aj keby sa sťažovatelia sťažovali podľa článku 90 ods. 2, ich sťažnosti by sa považovali za neprípustné, pretože by neboli podané v lehote stanovenej v služobnom poriadku, t. j. do troch mesiacov od začiatku skúšobnej lehoty úradníkov.

Inštitúcia zdôraznila, že podľa ustálenej judikatúry súdov Spoločenstva iba prítomnosť nových podstatných prvkov môže odôvodniť podanie sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 na opätovné preskúmanie predchádzajúceho rozhodnutia týkajúceho sa prijatia do zamestnania, proti ktorému nebolo podané odvolanie v stanovenej lehote. Ak by však rozsudok súdu, ktorým sa zrušuje správny akt, mohol predstavovať nový prvok, je to len vo vzťahu k tým osobám, ktorých sa zrušený akt priamo týka. Judikatúra Monaka (3), na ktorú sa odvolávajú sťažovatelia, sa preto nemôže uplatniť, pretože sa nezúčastnili na tom istom verejnom výberovom konaní ako pán Monako.

Inštitúcia okrem toho uviedla, že podľa politiky Parlamentu v oblasti prijímania zamestnancov po nadobudnutí účinnosti nových interných smerníc v máji 1995 môže menovací orgán nominovať úradníka do vyššej platovej triedy, ako je počiatočná platová trieda jeho kategórie, len vo výnimočných prípadoch a prilákať kvalifikovaných uchádzačov, keď sa musia vykonávať mimoriadne zložité úlohy.

Pripomienky sťažovateľov

Sťažovatelia vo svojich pripomienkach v podstate trvali na svojej pôvodnej sťažnosti.

ROZHODNUTIE

1. Postup prijímania zamestnancov Európskeho parlamentu

1.1 Sťažovatelia uspeli vo výberovom konaní EUR/C/22, ktoré spoločne organizovali Európsky parlament a Súdny dvor Európskych spoločenstiev, a boli prijatí do platovej triedy C 5 stupňa 3. Vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdili, že boli diskriminovaní v porovnaní s inými uchádzačmi, ktorí sa zúčastnili na tom istom výberovom konaní a ktorí boli prijatí do platovej triedy C 4 platového stupňa 3.

1.2 Parlament vo svojom stanovisku zdôraznil, že sťažovatelia by mali možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu inštitúcie podaním sťažnosti podľa článku 90 služobného poriadku. Tí, ktorí sa sťažovali, však zasiali, keď už lehota uplynula.

1.3 Len prítomnosť nových podstatných prvkov by mohla odôvodniť podanie sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 na opätovné preskúmanie predchádzajúceho rozhodnutia týkajúceho sa prijatia do zamestnania, proti ktorému nebolo podané odvolanie v stanovenej lehote. Ak by však rozsudok súdu, ktorým sa zrušuje správny akt, mohol predstavovať nový prvok, je to len vo vzťahu k tým osobám, ktorých sa zrušený akt priamo týka. Parlament poukázal na to, že rozsudok Súdu prvého stupňa vo veci Monako, na ktorý sa odvolávajú sťažovatelia, sa na ich prípad nevzťahuje, pretože neboli priamo dotknutí zrušeným aktom.

1.4 Ombudsman poznamenáva, že hlavným problémom v tomto prípade je určiť, či Európsky parlament pri prijímaní sťažovateľov diskriminoval a či došlo k nesprávnemu úradnému postupu Parlamentu.

1.5 Zásada nediskriminácie a rovnakého zaobchádzania je jednou zo základných zásad práva Spoločenstva. Podľa ustálenej judikatúry súdov Spoločenstva sa vyžaduje, aby sa s porovnateľnými situáciami nezaobchádzalo rozdielne a aby sa s rozdielnymi situáciami nezaobchádzalo rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (4).

1.6 Súd prvého stupňa vo svojom rozsudku vo veci T-92/96 (prípad Monako) usúdil, že uchádzači v tom istom výberovom konaní sa v zásade majú považovať za uchádzačov v podobnej situácii. Okrem toho Súdny dvor uviedol, že inštitúcia porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie, ak uplatňuje na úradníka prijatého do zamestnania vo výberovom konaní ustanovenia nových interných smerníc, ktoré stanovujú prísnejšie uplatňovanie článku 31 ods. 2 služobného poriadku, zatiaľ čo iní úradníci prijatí do zamestnania z toho istého výberového konania inštitúciou pred nadobudnutím účinnosti nových interných smerníc boli zaradení podľa predchádzajúcich interných smerníc.

Súdny dvor sa domnieval, že jediný odkaz na nové pravidlá, ktoré medzičasom prijal Parlament, nebol dostatočným odôvodnením na prijatie uchádzačov z toho istého výberového konania s odlišnými zmluvnými podmienkami.

1.7 Ombudsman považuje za dôležité pripomenúť, že súťaž, na ktorej sa sťažovatelia zúčastnili, zorganizovali spoločne Parlament a Súdny dvor.

Po rozsudku Súdu prvého stupňa v uvedenej veci však Súdny dvor z vlastnej iniciatívy preklasifikoval tých štátnych zamestnancov, ktorí boli po nadobudnutí účinnosti nových interných smerníc prijatí do zamestnania za menej výhodných podmienok, ako sú podmienky uplatňované na uchádzačov prijatých do zamestnania na základe predchádzajúcich interných smerníc.

1.8 Ombudsman sa domnieva, že aj keď sa rozsudok Monaka nevzťahuje na sťažovateľov ako nový prvok, menovací orgán má možnosť zmeniť podmienky prijímania sťažovateľov podľa príkladu Súdneho dvora.

1.9 Na základe týchto úvah ombudsmanka dospela k záveru, že rozhodnutie Parlamentu prijať sťažovateľov, ktorí sa na nich vzťahujú nové vnútorné smernice, keď boli iní uchádzači prijatí z toho istého rezervného zoznamu zaradení podľa predchádzajúcich vnútorných smerníc, viedlo k diskriminačnému zaobchádzaniu so sťažovateľmi. Skutočnosť, že inštitúcia nekonala v súlade so zásadou, ktorú uviedol Súd prvého stupňa vo veci T - 92/96, a jej odmietnutie prehodnotiť svoje rozhodnutie preto predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu.

Vzhľadom na pozíciu, ktorú prijal Parlament, sa nezdá, že by bolo možné dosiahnuť priateľské riešenie. Ombudsman preto považuje za vhodné predložiť tento návrh odporúčania v súlade s článkom 3 ods. 6 svojho štatútu.

Návrh odporúčania

Parlament by mal nasledovať príklad Súdneho dvora a preradiť sťažovateľov do platovej triedy C 4 stupňa 3 s účinnosťou odo dňa ich vymenovania za štátnych zamestnancov.

Európsky parlament a sťažovatelia budú informovaní o tomto návrhu odporúčania. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu ombudsmana zašle Európsky parlament podrobné stanovisko do 30. septembra 2001. Podrobné stanovisko by mohlo pozostávať z prijatia odporúčania ombudsmana a opisu opatrení prijatých na jeho vykonanie.

V Štrasburgu 18. mája 2001

 

Jacob Söderman

---

(1) Rozhodnutie Európskeho parlamentu 94/262 z 9. marca 1994 o predpisoch a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana, Ú. v. ES 1994 L 113/5.

(2) Dátumy nominácie sťažovateľov boli tieto: pani AC. dňa 1. 9. 1997; pani AL. dňa 16. 6. 1997; pán AL. dňa 1. mája 1998; pani AM. dňa 1.12.1996; pani C. dňa 1. apríla 1998; pani N. dňa 1. mája 1998; Pani P. dňa 01.11.1998.

(3) Rozsudok Súdu prvého stupňa (štvrtá komora) z 9. júla 1997, Roberto Monaco/Európsky parlament. Vec T-92/96. ECR - SC [1997] strana IA-0195; II-0573.

(4) - Rozsudky z 11. júla 1988, Španielsko/Rada, 203/86, Zb. s. 4563, bod 25, a z 11. júla 1997, EARL de Kerlast, C-15/95, Zb. s.