Pozadie

1. V roku 2000 Európsky parlament udelil sťažovateľovi, úradníkovi tejto inštitúcie, výnimku (ďalej len "výnimka") z politiky mobility, ktorú nedávno zaviedol ^[1]. Výnimka bola udelená vzhľadom na skutočnosť, že jej dcéra utrpela vážne poškodenie mozgu. V odchýlke sa výslovne uvádzalo, že sa bude uplatňovať dovtedy, kým bude stav dcéry nezlučiteľný s prevodom. Po niekoľkých rokoch, počas ktorých Parlament dodržal odchýlku, však v roku 2010 začal od sťažovateľa požadovať, aby buď súhlasil s preložením na iné pracovné miesto, alebo aby odišiel do predčasného dôchodku, alebo aby namiesto toho začal pracovať na diaľku. Za osobitných okolností sťažovateľa by mobilita zahŕňala presťahovanie sa do iného mesta.

2. Ombudsman začal vyšetrovanie tvrdenia sťažovateľky, že Európsky parlament nesprávne zrušil výnimku, ktorá jej bola udelená v roku 2000, vzhľadom na jej výnimočné rodinné okolnosti, ktoré sa medzičasom nezmenili. Sťažovateľka, ktorá je tiež súčasťou vyšetrovania ombudsmanky, tvrdí, že Parlament by sa mal riadiť výnimkou a vylúčiť ju z mobility.

3. Parlament tvrdil, že výnimka nemala byť trvalá, pretože v čase, keď bola udelená, nebola podmienka dcéry sťažovateľky „spôsobená tak, aby vylučovala akékoľvek možnosti učenia sa alebo iných priaznivých výsledkov.“ Parlament ďalej uviedol, že v súlade s judikatúrou Súdneho dvora už vykonal primerané úpravy situácie sťažovateľky tým, že jej umožnil zostať v meste X mnoho rokov. Pokračovanie v tejto situácii však bolo v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, predstavovalo nadmernú záťaž a bolo potrebné sa mu vyhnúť, aby sa obnovila rovnováha medzi záujmom sťažovateľa a záujmom služby.

4. Sťažnosť trvala na tom, že výnimka bola udelená na základe podmienky jej dcéry, o ktorej Parlament vedel, že je nezvratná, a že mala zostať v platnosti dovtedy, kým táto podmienka trvá. Sťažovateľka uviedla, že sa cíti pod tlakom a zastrašovaná pretrvávajúcou pozíciou Parlamentu, že by mala buď požiadať o inú úlohu, alebo prijať alternatívne riešenie, ktoré považuje za nevhodné.

5. Ombudsmanka sa domnievala, že zo znenia výnimky jasne a jednoznačne vyplýva, že jej cieľom bolo zakotviť trvalé právo bez časového obmedzenia na to, aby bola sťažovateľka vyňatá z mobility, ak by jej dcéra vyžadovala svoju prítomnosť v meste X a na tak dlho. Okrem toho výnimka nie je v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, keďže situácia sťažovateľky zjavne nie je podobná situácii veľkej väčšiny jej kolegov, ktorí sú predmetom mobility. Vzhľadom na dostupné informácie nie je ani významnou prekážkou politiky mobility Parlamentu. Ombudsmanka sa v každom prípade domnievala, že „alternatívy“ mobility, ktoré Parlament ponúkol sťažovateľke, sú neprijateľné a že by bolo neprimerané podriadiť ju požiadavke mobility.

6. Ombudsman preto navrhol Európskemu parlamentu, aby „umožnil sťažovateľke naďalej využívať výnimku... dovtedy, kým je dcéra sťažovateľky v takom stave, že jej blaho si vyžaduje nepretržitú prítomnosť jej matky (čo, žiaľ, môže byť na neurčito).“

7. Európsky parlament tento návrh zamietol. Ombudsman preto predložil návrh odporúčania za rovnakých podmienok [2].

Odpoveď Európskeho parlamentu na návrh odporúčania ombudsmanky

8. Predseda Európskeho parlamentu odpovedal, že vzhľadom na tvrdenia, ktoré už Parlament predložil, sa domnieva, že rozhodnutie Parlamentu je dôvodné, v súlade so záujmom služby a zásadou rovnakého zaobchádzania so zamestnancami. Preto Európsky parlament, hoci sympatizuje so situáciou sťažovateľky, môže len zopakovať, že na sťažovateľku sa vzťahujú pravidlá mobility rovnako ako na jej kolegov.

9. Vzhľadom na rodinnú situáciu sťažovateľky však predseda Európskeho parlamentu ubezpečil ombudsmanku, že mobilita sťažovateľky bude rešpektovať požiadavku, aby jej dcéra zostala v prostredí, v ktorom hovorí materinským jazykom, a aby nebola odlúčená od svojej matky.

Posúdenie ombudsmana po návrhu odporúčania

10. Ombudsman vyjadruje poľutovanie nad tým, že Parlament nebol ochotný priznať svoju chybu v tomto prípade tým, že uznal, že sa nemôže jednoducho odchýliť od zákonného a odôvodneného sľubu, ktorý dal sťažovateľovi pred rokmi na základe okolností, ktoré sa medzičasom nezmenili.

11. Hlavným cieľom tohto vyšetrovania však bolo zabezpečiť, aby Parlament prostredníctvom mobility nezvýšil už aj tak veľkú osobnú záťaž sťažovateľky tým, že ju presťahuje do iného mesta. Predseda Európskeho parlamentu ubezpečil ombudsmana, že dcéra sťažovateľky nebude odlúčená od svojej matky a zostane v prostredí, v ktorom hovorí jej materinským jazykom. Ombudsmanka to chápe tak, že sťažovateľka nebude premiestnená zo svojho súčasného miesta výkonu práce v meste X. To ombudsmanke umožňuje domnievať sa, že Európsky parlament prijal jej návrh odporúčania, a prípad uzavrieť.

12. Ombudsman ďakuje predsedovi Európskeho parlamentu za jeho vystúpenie, ktoré odblokovalo situáciu a umožnilo nájsť v tomto prípade primerané riešenie.

Záver

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanka uzatvára túto sťažnosť s týmto záverom:

Európsky parlament prijal návrh odporúčania ombudsmanky. Prípad sa tým uzavrel.

Sťažovateľ a Európsky parlament budú o tomto rozhodnutí informovaní.

Emily O'Reilly

V Štrasburgu 22. apríla 2015

Konečné anglické znenie rozhodnutia o sťažnosti 118/2013/AN

[1] V politike mobility Európskeho parlamentu sa vyžaduje, aby bol úradník po tom, ako bol na to isté pracovné miesto pridelený na sedem rokov, preradený v záujme služby.

[2] Ďalšie informácie o súvislostiach sťažnosti, argumentoch strán a vyšetrovaní ombudsmana nájdete v úplnom znení návrhu a návrhu odporúčania ombudsmana, ktoré sú k dispozícii na adrese: http://www.ombudsman.europa.eu/cases/correspondence.faces/en/59542/html.bookmark a http://www.ombudsman.europa.eu/en/cases/draftrecommendation.faces/en/54332/html.bookmark