Späť na Sťažnosť

1. Sťažovateľ je novinár. Dňa 27. novembra 2006 požiadal Európsky parlament o prístup k niektorým dokumentom týkajúcim sa financovania budov D4-D5 v Bruseli. Požiadal o prístup k týmto dokumentom:

i) predbežné oznámenie o výzve na financovanie uvedenej budovy uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (ďalej len "úradný vestník");

ii) výzva na predkladanie ponúk a zoznam oslovených bánk;

iii) správu účtovnej a poradenskej spoločnosti KPMG, ktorá obsahuje vyhodnotenie predložených ponúk;

iv) rozhodnutie Parlamentu o zadaní verejnej zákazky banke Fortis a

v) kópiu zadanej zákazky.

2. Listom z 18. decembra 2006 Parlament informoval sťažovateľa, že jeho budovy D4-D5 postavil súkromný developer Société Promotion Léopold. V dôsledku toho sa smernice Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania neuplatňovali na financovanie budov, keďže na základe zmluvy medzi Parlamentom a navrhovateľom bol navrhovateľ poverený zabezpečením externého financovania stavebného projektu. Parlament preto nemusel zorganizovať verejnú súťaž na financovanie stavebného projektu. V tejto súvislosti Parlament uviedol, že dokumenty uvedené v bodoch i), ii) a v) mal navrhovateľ v držbe. Vzhľadom na to, že v úradnom vestníku nebola uverejnená žiadna ponuka, dokument uvedený v bode iv) neexistoval. Pokiaľ ide o správu vypracovanú spoločnosťou KPMG, Parlament vysvetlil, že sa má považovať za dokument tretej strany v zmysle článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 [1]. V dôsledku toho mal Parlament povinnosť poradiť sa s KMPG o možnosti zverejnenia a už tak urobil. Parlament prisľúbil, že bude informovať sťažovateľa o ďalšom vývoji v nadväznosti na jeho kontakty s KPMG.

3. Dňa 8. januára 2007 sťažovateľ predložil opakovanú žiadosť o prístup k dokumentom, na ktoré sa vzťahovala jeho pôvodná žiadosť. Pokiaľ ide o dokument uvedený v bode iv), sťažovateľ vzal na vedomie stanovisko Parlamentu, že neexistuje. Namiesto toho, aby požiadal o prístup k tomuto dokumentu, požiadal o prístup k listom, ktoré si vymenili Parlament a navrhovateľ v rámci konzultácie Parlamentu s ním.

4. Dňa 18. januára 2007 Parlament informoval sťažovateľa, že po dôkladnom preskúmaní správy vypracovanej spoločnosťou KPMG sa domnieva, že správa obsahuje informácie týkajúce sa obchodných záujmov dotknutých bánk. Preto na základe článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001 nemohla poskytnúť prístup.

5. Dňa 16. marca 2007 sťažovateľ podal sťažnosť ombudsmanovi.

Predmet žiadosti

6. Navrhovateľ uviedol tieto tvrdenia.

(1) Parlament sa riadne nezaoberal jeho opakovanou žiadosťou o prístup k dokumentom a neodpovedal na ňu.

(2) V rozpore s článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 dva listy Parlamentu v odpovedi na jeho pôvodnú žiadosť o prístup neuviedli možnosť podať opakovanú žiadosť.

(3) Parlament nesprávne zmenil svoje odôvodnenie, pokiaľ ide o zamietnutie prístupu k jednému z dokumentov, ktorých sa týkala jeho žiadosť. Podľa sťažovateľa bola neskoršia argumentácia navyše nedostatočná vzhľadom na to, že neuviedla, ako by boli ohrozené obchodné záujmy dotknutých bánk.

(4) Parlament porušil článok 6 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 tým, že jasne neuviedol, či má kópie troch dokumentov, ku ktorým požiadal o prístup.

(5) Parlament pravdepodobne uviedol nesprávne a zavádzajúce vyhlásenia týkajúce sa uplatniteľnosti smernice na zadávanie verejných zákaziek.

7. Pokiaľ ide o piate tvrdenie sťažovateľa, ombudsman sa domnieval, že sťažovateľ vo svojich kontaktoch s Parlamentom túto otázku neuviedol. Vzhľadom na to, že v dôsledku toho neuplatnil primerané predchádzajúce administratívne postupy vyžadované článkom 2 ods. 4 Štatútu európskeho ombudsmana, jeho piate tvrdenie bolo neprípustné.

8. Dňa 7. apríla 2007 sťažovateľ informoval ombudsmana, že mu bolo doručené rozhodnutie Parlamentu o jeho opakovanej žiadosti o prístup k príslušným dokumentom. Hoci poukázal na to, že chce trvať na svojej sťažnosti, tiež uviedol, že jeho štvrté tvrdenie Parlament uspokojivo vyriešil, a preto sa stalo obsolentným. Vzhľadom na rozhodnutie Parlamentu o jeho opakovanej žiadosti sťažovateľ predložil tieto nové tvrdenia.

(6) Zamietnutie prístupu Parlamentu k výzve na predkladanie ponúk a zoznamu bánk kontaktovaných navrhovateľom [2] nebolo riadne odôvodnené.

(7) Parlament nesprávne zmenil svoje odôvodnenie, pokiaľ ide o jeho druhé zamietnutie prístupu k jednému z dokumentov. Okrem toho nové odôvodnenie ešte stále nebolo vierohodné.

(8) Parlament ignoroval žiadosť sťažovateľa uvedenú v jeho opakovanej žiadosti, aby mu bol umožnený prístup k určitej korešpondencii vedenej Parlamentom, ak určitý iný dokument neexistuje.

(9) Tvrdenie Parlamentu, že neexistoval prevažujúci verejný záujem na zverejnení dotknutých dokumentov, bolo nesprávne.

9. Sťažovateľ 17. júna 2007 informoval ombudsmana, že v súvislosti so svojím piatym obvinením kontaktoval Parlament. Ani po dvoch mesiacoch však nedostal odpoveď. Požiadal preto ombudsmana, aby do svojho vyšetrovania zahrnul piate tvrdenie. Vzhľadom na to, že piate tvrdenie sťažovateľa bolo teraz prípustné, ombudsman sa rozhodol zahrnúť ho do svojho prebiehajúceho vyšetrovania.

Požiadavku

10. Sťažnosť bola postúpená Parlamentu na zaujatie stanoviska, ktoré Parlament zaslal 12. júla 2007. Pokiaľ ide o piate tvrdenie sťažovateľa, ombudsman 2. júla 2007 požiadal Parlament o stanovisko. V ďalšom liste z 12. júla 2007 Parlament odkázal na list zaslaný sťažovateľovi 5. júla 2007, v ktorom vysvetlil svoje stanovisko k jeho piatemu tvrdeniu. Stanovisko Parlamentu, ako aj jeho doplňujúci list boli postúpené sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú zaslal 2. augusta 2007.

11. Listom z 24. septembra 2008 ombudsman informoval sťažovateľa, že sťažnosť 1450/2007/(WP)BEH proti OLAF-u, ktorú predložil 21. mája 2007, sa týka právnych otázok podobných tým, ktoré sú uvedené v jeho piatom tvrdení v tejto sťažnosti. Preto bol žiaduci jednotný prístup. Vzhľadom na to, že ombudsman pokračoval v ďalšom vyšetrovaní sťažnosti 1450/2007/(WP)BEH, požiadal sťažovateľa o pochopenie skutočnosti, že od času, keď sťažovateľ predložil svoje pripomienky, nepodnikol v súvislosti s touto sťažnosťou žiadne ďalšie kroky. Poukázal však na to, že keď OLAF odpovie na jeho žiadosť o ďalšie informácie, bude čo najskôr pokračovať vo vyšetrovaní tejto sťažnosti.

12. V liste z 19. októbra 2008 sťažovateľ upozornil ombudsmana na ďalšie dva dokumenty týkajúce sa jeho prípadu. Počas telefonického rozhovoru 28. mája 2009 útvary ombudsmana diskutovali so sťažovateľom o možnosti priateľského riešenia.

13. Ombudsman 21. júla 2009 dospel k záveru, že priateľské riešenie nie je možné a že vhodným ďalším krokom je návrh odporúčania, a preto vydal návrh odporúčania Parlamentu a požiadal ho, aby do 31. októbra 2009 zaslal podrobné stanovisko. Listami z 23. septembra 2009 a 11. januára 2010 Parlament požiadal o predĺženie lehoty poskytnutej ombudsmanom, pričom sa odvolával najmä na zložitosť spisu a počet zapojených útvarov a externých orgánov. Parlament zaslal svoje podrobné stanovisko 1. februára 2010, ktoré bolo postúpené sťažovateľovi na prípadné pripomienky. Sťažovateľ zaslal pripomienky 23. marca 2010.

14. Sťažovateľ 19. októbra a 6. novembra 2009 zaslal ombudsmanovi dva listy, ktoré adresoval úradu OLAF v súvislosti s návrhom odporúčaní ombudsmana v tejto veci, a sťažnosť 1450/2007/(WP)BEH.

OMBUDSMANOVÁ analýza a závery

Úvodné poznámky

Pokiaľ ide o niektoré pripomienky Parlamentu v súvislosti s politikou ombudsmana v oblasti zverejňovania

15. Vo svojom podrobnom stanovisku k návrhu odporúčania ombudsmana Parlament uviedol, že bez ohľadu na jeho vlastnú klasifikáciu tohto dokumentu ako „dôverného“ sa ombudsman 17. septembra 2009 rozhodol vydať tlačovú správu, v ktorej dôverne uverejnil znenie návrhu odporúčania, ktoré zaslal Parlamentu. Podľa Parlamentu teda ombudsman vytvoril dojem, že zaujal konečné stanovisko k sťažnosti. Podľa názoru Parlamentu je to v rozpore s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana a článkom 228 Zmluvy o fungovaní EÚ. Tieto dva články poskytujú dotknutej inštitúcii lehotu troch mesiacov na predloženie podrobného stanoviska k návrhu odporúčania. Podľa Parlamentu viedla tlačová správa ombudsmana k obvineniam, ktoré kolovali v médiách v čase, keď Parlament nemohol diskutovať o podstate veci až do ukončenia postupu. Parlament vyjadril údiv nad mediálnou politikou ombudsmana, ktorá podľa jeho názoru oslabuje procesné záruky stanovené v platných pravidlách. Zastával tiež názor, že takéto konanie viedlo k tomu, že jeho podrobné stanovisko stratilo časť svojej relevantnosti.

16. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k podrobnému stanovisku Parlamentu uviedol, že Parlament by si mal byť na základe predchádzajúcich skúseností týkajúcich sa iných sťažností podaných proti nemu prostredníctvom ombudsmana dostatočne vedomý skutočnosti, že dôvernosť sa v takýchto prípadoch vzťahuje na totožnosť sťažovateľa, ale nie na obsah sťažnosti. Pripomienky Parlamentu by sa preto mohli vykladať len ako zlomyseľný útok na prácu ombudsmana. Sťažovateľ považoval za prekvapujúce, že predseda Parlamentu bol pripravený takýto útok opečiatkovať.

17. Ombudsman chápe obavy Parlamentu v podstate ako dvojaké: zdá sa, že pochybuje o tom, či je publikačná a mediálna politika ombudsmana v súlade s i) požiadavkou dôvernosti a ii) právom inštitúcie na obhajobu. V reakcii na pripomienky Parlamentu by ombudsman chcel využiť príležitosť na vysvetlenie a objasnenie svojho prístupu k dôvernosti a práva inštitúcie na obhajobu.

18. Informácie o mediálnej politike ombudsmana boli uverejnené na jeho webovom sídle. Cieľom ombudsmana je byť čo najtransparentnejší a najprístupnejší pre novinárov a iné zainteresované strany, aby verejnosť mohla sledovať jeho prácu. Napríklad poskytuje médiám informácie o začatí vyšetrovaní, priateľských riešeniach akceptovaných inštitúciami, dôležitých návrhoch odporúčaní adresovaných inštitúciám a rozhodnutiach o ukončení vyšetrovaní.

19. Pokiaľ ide o prvý aspekt vznesený Parlamentom, ombudsman pripomína, že podľa článku 2 ods. 3 štatútu európskeho ombudsmana môže sťažovateľ požiadať, aby sa s jeho sťažnosťou zaobchádzalo ako s dôvernou, ako sa to stalo v tomto prípade. V dôsledku toho bol aj návrh odporúčania Parlamentu označený za dôverný. Z podrobného stanoviska Parlamentu vyplýva, že podľa jeho názoru skutočnosť, že dokument je označený ako dôverný, znamená, že nemôže byť zverejnený a/alebo že informácie o jeho obsahu nemôžu byť zverejnené. Toto ombudsman nechápe, pokiaľ ide o dôvernosť, ako sa stanovuje v článku 2 ods. 3 jeho štatútu. Zdá sa byť užitočné dodať, že názor Parlamentu by bolo ťažké zosúladiť s pravidlami transparentnej a zodpovednej administratívy, pretože by to ďalej znamenalo, že ombudsmanovi by sa tiež zabránilo uverejňovať rozhodnutia, ktorými sa ukončujú jeho vyšetrovania v dôverných prípadoch. Ombudsman sa síce snaží, aby jeho práca bola čo najtransparentnejšia, musí však rešpektovať legitímne požiadavky sťažovateľov, ktorí sa rozhodnú, že ich prípady sa budú riešiť dôverne. V prípade dôverných sťažností sa teda rozhodnutia ombudsmana vrátane návrhov odporúčaní uverejňujú až po odstránení všetkých informácií, ktoré by mohli viesť k identifikácii sťažovateľa. S výnimkou náležite opodstatnených dôvodov však ombudsman v zásade nevidí dôvod na to, aby sa zdržal zverejnenia akýchkoľvek iných informácií.

20. Pokiaľ ide o druhý aspekt vznesený Parlamentom, ombudsman pripomína, že v článku 3 ods. 6 jeho štatútu sa stanovuje, že ak bola inštitúcia informovaná o návrhu odporúčania, zašle ombudsmanovi do troch mesiacov podrobné stanovisko. Treba poznamenať, že nič v článku 3 ods. 6 štatútu nezakazuje uverejnenie návrhu odporúčania alebo príslušnej tlačovej správy. Je tiež samozrejmé, že samotná skutočnosť, že návrh odporúčania je uverejnený, neznamená, že ombudsman prijal konečné rozhodnutie vo veci. To isté platí pre tlačovú správu s názvom Ombudsman žiada o prešetrenie financovania budov Európskeho parlamentu, v ktorej sa informuje o návrhoch odporúčaní ombudsmana v tejto veci, ako aj o sťažnosti 1450/2007/(WP)BEH. Posledná veta prvého odseku znie takto: „Ombudsman požiadal EP a OLAF, aby do 31. októbra 2009 predložili podrobné stanoviská.“V opačnom prípade tlačová správa obsahuje len stručný opis skutočností, ktoré nie sú medzi stranami sporné, a zhrnutie návrhu odporúčania ombudsmana pozostávajúceho z dvoch viet. Vzhľadom na tieto okolnosti ombudsman nevidí základ pre názor Parlamentu, že zverejnením svojho návrhu odporúčania zaujal konečné stanovisko k sťažnosti a tým spôsobil, že stanovisko Parlamentu stratilo časť svojej relevantnosti. Vzhľadom na svoju dôslednú publikačnú prax, ktorá je v súlade s jeho štatútom a musí sa považovať za známu Parlamentu, ombudsman považuje obavy Parlamentu za neopodstatnené.

Pokiaľ ide o nové tvrdenia vznesené sťažovateľom v priebehu vyšetrovania

21. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k stanovisku Parlamentu uviedol, že Parlament mohol porušiť článok 9 ods. 3 pravidiel upravujúcich prístup verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, ktorý, pokiaľ ide o konzultácie s tretími stranami týkajúce sa dokumentov tretích strán, vyžaduje, aby tretie strany oznámili svoje stanovisko do piatich pracovných dní. Zdá sa, že sťažovateľ túto otázku vo svojich kontaktoch s Parlamentom nenastolil. Vzhľadom na to, že z tohto dôvodu neprijal vhodné predchádzajúce administratívne postupy požadované v článku 2 ods. 4 štatútu európskeho ombudsmana, ombudsman sa domnieva, že nie je oprávnený zaoberať sa týmto aspektom v rámci tohto vyšetrovania.

22. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že vzhľadom na návrh odporúčania ombudsmana a podrobné stanovisko Parlamentu opätovne preskúmal zadanie zákazky na výstavbu budov D4-D5. Uviedol, že Parlament zadal túto zákazku navrhovateľovi na základe rokovacieho konania bez uverejnenia príslušného oznámenia. Domnieva sa, že to predstavuje závažné porušenie článku 89 nariadenia o rozpočtových pravidlách [3], v ktorom sa stanovuje, že všetky verejné zákazky financované úplne alebo čiastočne z rozpočtu EÚ musia byť v súlade so zásadami transparentnosti, proporcionality, rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie (článok 89 ods. 1 nariadenia o rozpočtových pravidlách). Okrem toho sa podľa článku 89 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách všetky verejné zákazky zadávajú na základe čo najširšej súťaže, okrem prípadov, keď sa použije rokovacie konanie. Sťažovateľ sa domnieval, že Parlament sa vyhol verejnému obstarávaniu „na čo najširšom základe“použitím rokovacieho konania na výstavbu budov D4-D5, hoci podmienky na použitie takéhoto konania neboli splnené. Navrhovateľ ďalej predložil niekoľko podrobných argumentov na podporu tohto názoru.

23. Ombudsmanka pripomína, že okrem preskúmania spôsobu, akým Parlament vybavoval žiadosti sťažovateľa o prístup k dokumentom, sa rozsah tohto vyšetrovania rozširuje na preskúmanie tvrdenia, že Parlament mohol uviesť nesprávne a zavádzajúce vyhlásenia týkajúce sa uplatniteľnosti smernice na zadávanie verejných zákaziek (piate tvrdenie sťažovateľa). Vyšetrovanie ombudsmana preto zahŕňa posúdenie niektorých vyhlásení Parlamentu. Nevzťahuje sa však na posúdenie toho, či Parlament pri zadávaní určitých zákaziek dodržal alebo nedodržal nariadenie o rozpočtových pravidlách.

24. Tvrdenia sťažovateľa, že zákazka zadaná na výstavbu budov D4-D5 údajne porušila článok 89 nariadenia o rozpočtových pravidlách, sa preto musia považovať za nové tvrdenie. Z dokumentov predložených ombudsmanovi sa nezdá, že by sťažovateľ nastolil túto otázku Parlamentu. Zdalo by sa teda, že predtým nepodnikol primerané administratívne kroky v Parlamente. Aj keby sťažovateľ už na túto otázku upozornil Parlament, ombudsman by napriek tomu musel požiadať Parlament, aby predložil ďalšie stanovisko k tomuto novému tvrdeniu, ak by ho chcel zahrnúť do svojho vyšetrovania. Vzhľadom na pokročilú fázu vyšetrovania týkajúceho sa ostatných tvrdení sťažovateľa sa ombudsmanka domnieva, že by bolo vhodnejšie nezahrnúť toto nové tvrdenie do tohto vyšetrovania. Sťažovateľ má naďalej možnosť podať novú sťažnosť v súvislosti so svojím novým tvrdením po tom, ako sa obráti na Parlament s primeranými administratívnymi postupmi.

Pokiaľ ide o obsah a štruktúru tohto rozhodnutia

25. Dňa 7. apríla 2007 sťažovateľ informoval ombudsmana, že vzhľadom na rozhodnutie Parlamentu o jeho opakovanej žiadosti o prístup sa jeho štvrté tvrdenie stalo obsolentným. Ombudsman to chápal tak, že sťažovateľ chcel upustiť od svojho štvrtého tvrdenia. Toto rozhodnutie sa teda zaoberá len tvrdeniami sťažovateľa (1) – (3) a (5) – (9).

26. Piate tvrdenie sťažovateľa sa týka vyhlásení Parlamentu o uplatniteľnosti smerníc o zadávaní verejných zákaziek. Jeho ďalšie obvinenia sa týkajú rôznych aspektov vybavovania žiadostí Parlamentu o prístup k určitým dokumentom. Preto sa zdá byť užitočné začať preskúmaním piateho tvrdenia sťažovateľa v časti I tohto rozhodnutia a potom sa obrátiť na jeho ostatné tvrdenia v časti II tohto rozhodnutia.

27. Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa toho, ako Parlament vybavuje jeho žiadosti o prístup, ombudsman považuje za užitočné zaoberať sa nimi v chronologickom poradí podľa postupnosti procesných fáz žiadostí o prístup k dokumentom stanovených v nariadení č. 1049/2001. Najprv sa teda bude zaoberať tvrdením týkajúcim sa rozhodnutia Parlamentu o pôvodnej žiadosti sťažovateľa (druhé tvrdenie). Následne sa bude zaoberať tvrdeniami týkajúcimi sa rozhodnutia Parlamentu o opakovanej žiadosti (v chronologickom poradí prvé, ôsme, tretie, siedme a šieste tvrdenie sťažovateľa). Vzhľadom na to, že tretie a siedme tvrdenie vyvolávajú otázku, do akej miery Parlament podľa názoru sťažovateľa nesprávne zmenil odôvodnenie svojho rozhodnutia o zamietnutí prístupu, budú sa riešiť spoločne. Ombudsmanka napokon zanalyzuje otázku týkajúcu sa existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení (deviate tvrdenie).

I. Tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa vyhlásení Parlamentu

A. Tvrdenie o možných nesprávnych a zavádzajúcich vyhláseniach (piate tvrdenie sťažovateľa)

Argumenty predložené ombudsmanovi

28. Sťažovateľ uviedol, že podľa Parlamentu sa smernice o zadávaní verejných zákaziek nevzťahujú na financovanie budov Parlamentu D4-D5, keďže podľa zmluvy medzi Parlamentom a developerom je developer zodpovedný za zabezpečenie externého financovania stavebného projektu. Tvrdil, že sa zdá, že toto vyhlásenie je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že „zmluva … nemôže prestať byť verejnou zákazkou na práce, ak sa práva a povinnosti verejného obstarávateľa prevedú na podnik, ktorý nie je verejným obstarávateľom“[4]. Okrem toho poukázal na článok 8 smernice 2004/18/ES [5] (ďalej len "smernica"), v ktorom sa stanovuje, že smernica sa uplatňuje na zákazky, na ktoré verejní obstarávatelia dotujú priamo viac ako 50 %. Podľa názoru sťažovateľa preto verejní obstarávatelia museli zabezpečiť dodržiavanie ustanovení smernice, ak tretie strany, ktoré vybrali, uzavreli zmluvy s inými stranami.

29. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že Parlament pravdepodobne urobil nesprávne a zavádzajúce vyhlásenia, pokiaľ ide o uplatniteľnosť smernice.

30. Namiesto toho, aby Parlament predložil samostatné stanovisko k tomuto tvrdeniu, odkázal na svoj list zaslaný sťažovateľovi 5. júla 2007 (pozri bod 10 vyššie). V tomto liste Parlament odpovedal na tri konkrétne otázky sťažovateľa, a to:

• či Parlament súhlasil s názorom, že smernica, ktorú sám prijal ako spoluzákonodarca, sa nevzťahuje na jeho vlastné stavebné projekty;
• či v prípade kladnej odpovede na prvú otázku Parlament nepovažoval túto otázku za obchádzanie osobnej pôsobnosti smernice, ktoré je nezlučiteľné s jej cieľom a účelom, a
• v prípade zápornej odpovede na prvú otázku, aké kroky Parlament prijal alebo zamýšľal prijať na zabezpečenie toho, aby navrhovateľ pri realizácii projektu dodržal ustanovenia smernice.

31. Pokiaľ ide o prvú otázku sťažovateľa, Parlament zastával názor, že na jeho verejné zákazky sa nevzťahujú smernice o zadávaní verejných zákaziek. Namiesto toho sa riadili nariadením o rozpočtových pravidlách, ktoré podľa jeho článku 14 ods. 2 neumožňovalo inštitúciám a orgánom Spoločenstva získavať úvery. Z tohto dôvodu Parlament nezorganizoval postup verejného obstarávania. Rovnaké dôvody spôsobili, že názory sťažovateľa na ustanovenia smernice, ako aj na rozsudok, na ktorý sa odvoláva, boli rovnako nepodstatné.

32. V odpovedi na druhú otázku sťažovateľa Parlament v podstate uviedol, že vzhľadom na zákaz inštitúcií a orgánov Spoločenstva získavať úvery možno na financovanie budov Parlamentu D4-D5 plánovať len mechanizmus financovania prostredníctvom zmluvy medzi developerom a bankou. Smernice o zadávaní verejných zákaziek sa neuplatňovali na súkromnoprávne zákazky. V dôsledku toho nebolo možné uskutočniť postup verejného obstarávania v súlade s týmito smernicami. Parlament však pri rokovaniach s navrhovateľom úspešne zabezpečil, aby sa uskutočnila transparentná konzultácia s bankovým sektorom v čo najväčšom rozsahu. V dôsledku toho boli v plnej miere dodržané základné zásady postupu verejného obstarávania.

33. Pokiaľ ide o tretiu otázku sťažovateľa, Parlament uviedol, že v článku 119 nariadenia o rozpočtových pravidlách sa mu neukladá povinnosť uverejňovať zmluvy o nehnuteľnostiach v úradnom vestníku. Zároveň vyjadril poľutovanie nad tým, že predmetná zmluva nebola zverejnená na internetovej stránke Parlamentu.

34. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že smernice o zadávaní verejných zákaziek nie sú v rozpore s nariadením o rozpočtových pravidlách. Namiesto toho sa v nariadení o rozpočtových pravidlách stali plne uplatniteľnými. Na podporu svojho odôvodnenia sa sťažovateľ opieral najmä o odôvodnenie 24 nariadenia o rozpočtových pravidlách, ktoré znie takto: "Pokiaľ ide o zákazky zadávané inštitúciami Spoločenstiev na ich vlastný účet, mali by sa stanoviť pravidlá obsiahnuté v smerniciach Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, služby a dodávku tovaru, ktoré sa majú uplatňovať …." Rovnako poukázal na to, že viaceré ustanovenia nariadenia o rozpočtových pravidlách výslovne odkazujú na tieto smernice.

35. Sťažovateľ okrem toho tvrdil, že skutočnosť, že inštitúciám a orgánom Spoločenstva nebolo umožnené získať pôžičky, nespôsobuje neuplatniteľnosť pravidiel verejného obstarávania. Ak by sa nariadenie o rozpočtových pravidlách malo vykladať v tom zmysle, že zakazuje všetky formy externého financovania, Parlament by nemohol poveriť súkromnú spoločnosť zabezpečením takéhoto financovania, keďže by nemohol delegovať právomoci, ktoré nemal. Naopak, ak by delegovanie právomocí bolo možné, delegujúci orgán by musel zabezpečiť, aby súkromná spoločnosť, s ktorou bola uzavretá zmluva, dodržiavala pravidlá upravujúce zadávanie verejných zákaziek.

36. Sťažovateľ takisto zastával názor, že Parlament zrejme považoval zmluvu týkajúcu sa budov D4-D5 za zmluvu o nehnuteľnosti v zmysle článku 119 ods. 2 vykonávacích pravidiel k nariadeniu o rozpočtových pravidlách [6] (ďalej len "vykonávacie pravidlá"). Článok 16 písm. a) smernice však v skutočnosti zo svojej pôsobnosti vylúčil len zmluvy o nehnuteľnostiach týkajúce sa existujúcich budov. Vzhľadom na to, že v roku 2004, v čase uzavretia príslušnej zmluvy, budovy D4-D5 ešte neexistovali, Parlament sa nesprávne odvolával na túto výnimku z uplatňovania smernice.

37. Podľa sťažovateľa sa pravidlá zadávania verejných zákaziek nevzťahovali len na financovanie budov D4-D5, ale aj na zmluvy o výstavbe a dodávkach uzavreté v rámci projektu. V dôsledku toho na rozdiel od toho, čo uviedol Parlament, jeho odkaz na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-44/96 nebol irelevantný.

38. Sťažovateľ sa odvolal na vyhlásenie Parlamentu, podľa ktorého boli v plnej miere dodržané základné zásady postupu verejného obstarávania. Podľa jeho vedomostí základné zásady práva Spoločenstva týkajúce sa postupov verejného obstarávania stanovovali, že zoznam tých, ktorí boli vyzvaní na predloženie ponuky, nemohol byť vopred určený. Z pripomienok Parlamentu však vyplynulo, že zoznam 15 bánk, ktoré sa majú kontaktovať, bol v skutočnosti zostavený na začiatku. V tejto súvislosti sa opýtal, prečo reagovali len tri z pätnástich bánk, keďže Parlament bol jednoznačne dôveryhodným klientom.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

39. Pred posúdením vyhlásení Parlamentu týkajúcich sa uplatniteľnosti smerníc o zadávaní verejných zákaziek ombudsmanka považovala za užitočné zhrnúť ich takto.

i) Verejné zákazky zadávané Parlamentom sa neriadia smernicami o zadávaní verejných zákaziek, ale nariadením o rozpočtových pravidlách (prvé vyhlásenie Parlamentu).

ii) Smernice o zadávaní verejných zákaziek sa nevzťahujú na súkromnoprávne zákazky. Napriek tomu boli v plnej miere dodržané základné zásady postupu verejného obstarávania, pokiaľ ide o zmluvu medzi navrhovateľom a bankou (druhé vyhlásenie Parlamentu).

40. Parlament vo svojom liste z 5. júla 2007 adresovanom sťažovateľovi, na ktorý odkázal namiesto toho, aby napísal samostatné stanovisko k piatemu tvrdeniu sťažovateľa, takisto uviedol, že zmluvy o nehnuteľnostiach sa nemusia uverejňovať v úradnom vestníku. Ombudsmanka sa domnievala, že toto vyhlásenie sa netýka uplatniteľnosti smerníc o verejnom obstarávaní, ale skôr dôsledkov toho, či sa uvedené smernice uplatňujú alebo nie. Toto tvrdenie sa naň ako také nevzťahuje, a preto ombudsman nepovažoval za potrebné zaoberať sa ním vo svojom návrhu odporúčania.

Pokiaľ ide o prvé vyhlásenie Parlamentu

41. S cieľom zistiť, či je prvé vyhlásenie Parlamentu správne, musel ombudsman analyzovať právny vzťah medzi smernicami o zadávaní verejných zákaziek a nariadením o rozpočtových pravidlách. Vzhľadom na to, že sťažovateľ sa od začiatku odvolával na smernicu ako na uplatniteľné právne predpisy, ombudsman sa preto zameral na vzťah medzi nariadením o rozpočtových pravidlách a smernicou.

Pokiaľ ide o vzťah medzi smernicou 2004/18 a rozpočtovým nariadením

42. Ombudsmanka poznamenala, že rovnako ako v prípade všetkých smerníc je smernica určená členským štátom (pozri článok 84 smernice a článok 288 Zmluvy o fungovaní EÚ). Podľa jej článku 7 sa smernica s určitými výnimkami uplatňuje na verejné zákazky, ktorých predpokladaná hodnota sa rovná prahovým hodnotám, ktoré sú v nej stanovené, alebo ich presahuje. Verejná zákazka je odplatná zmluva uzavretá písomne medzi jedným alebo viacerými hospodárskymi subjektmi a jedným alebo viacerými verejnými obstarávateľmi s daným predmetom stanoveným v smernici [článok 1 ods. 2 písm. a)]. Pojem „verejný obstarávateľ“je vymedzený v článku 1 ods. 9 smernice ako štátne, regionálne alebo miestne orgány, verejnoprávne inštitúcie, združenia tvorené jedným alebo viacerými takýmito orgánmi alebo jednou alebo viacerými takýmito verejnoprávnymi inštitúciami.

43. Pokiaľ ide o nariadenie o rozpočtových pravidlách, hlava V jeho časti I s názvom "Verejné obstarávanie" pozostáva z dvoch kapitol, z ktorých prvá má názov "Všeobecné ustanovenia". Táto kapitola je ďalej rozdelená na tieto oddiely: "Rozsah pôsobnosti a zásady zadávania zákaziek", "Uverejnenie", "Postupy verejného obstarávania" a "Záruky a kontrola". Druhá kapitola má názov "Ustanovenia uplatniteľné na zákazky zadávané inštitúciami Spoločenstva na ich vlastný účet".

44. Podľa názoru ombudsmana sa preto v smernici stanovujú pravidlá zadávania verejných zákaziek, ktoré sa na prvý pohľad vzťahujú len na zákazky zadané orgánmi alebo subjektmi členských štátov. Súbežne s tým sa v nariadení o rozpočtových pravidlách stanovujú pravidlá zadávania verejných zákaziek inštitúciami EÚ. Preto sa zdá, že pravidlá verejného obstarávania obsiahnuté v nariadení o rozpočtových pravidlách osobitne upravujú zadávanie zákaziek inštitúciami EÚ. Sťažovateľ poukázal na to, že v odôvodnení 24 nariadenia o rozpočtových pravidlách sa uvádza, že „pokiaľ ide o zákazky zadávané inštitúciami Spoločenstiev na ich vlastný účet, mali by sa stanoviť pravidlá uvedené v smerniciach Európskeho parlamentu a Rady o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, služby a dodávku tovaru, ktoré sa majú uplatňovať …“. To však neznamená, že smernice o zadávaní verejných zákaziek ako také sa vzťahujú na zákazky zadávané inštitúciami, ale skôr sa v uvedenom odôvodnení navrhuje, aby sa nariadenie o rozpočtových pravidlách v zásade riadilo prístupom smerníc. Pravidlá smerníc o zadávaní verejných zákaziek by preto mohli byť relevantné pre zákazky zadávané inštitúciami len v rozsahu, v akom sú začlenené do nariadenia o rozpočtových pravidlách. Ako uviedol sťažovateľ, vo vykonávacích predpisoch sa preto príležitostne odkazuje na ustanovenia smerníc o verejnom obstarávaní, napríklad v článku 118 ods. 5. Zdalo sa však jasné, že takéto odkazy na jednotlivé ustanovenia smerníc o verejnom obstarávaní nemôžu predstavovať všeobecný odkaz na uvedené smernice. V záujme jasnosti sa zdalo užitočné dodať, že táto právna situácia bola odlišná od situácie, ktorá prevládala podľa starého nariadenia o rozpočtových pravidlách [7], v ktorom sa v článku 56 uvádzalo, že „každá inštitúcia dodržiava rovnaké povinnosti, aké tieto smernice ukladajú orgánom v členských štátoch“.

45. Ombudsmanka sa domnievala, že judikatúra Súdneho dvora potvrdila tento názor na vzťah medzi nariadením o rozpočtových pravidlách a smernicou. Bez toho, aby sa výslovne zaoberal vzťahom medzi týmito dvoma súbormi pravidiel, Súdny dvor vo viacerých rozsudkoch usúdil, že zmluvy zadávané inštitúciami EÚ sa riadia nariadením o rozpočtových pravidlách [8].

46. Tento názor bol ďalej potvrdený stanoviskom Európskej komisie. V odpovedi na parlamentnú otázku a v mene Komisie vtedajšia komisárka Grybauskaiteová vysvetlila, že „ustanovenia o verejnom obstarávaní nariadenia o rozpočtových pravidlách sa inšpirovali ustanoveniami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby.“[9] V tej istej odpovedi poukázala aj na určité rozdiely medzi nariadením o rozpočtových pravidlách a smernicou.

Pokiaľ ide o správnosť prvého vyhlásenia Parlamentu

47. V tejto súvislosti ombudsman dospel k záveru, že nevidí dôvod pochybovať o správnosti prvého vyhlásenia Parlamentu, podľa ktorého sa ním zadávané verejné zákazky neriadia smernicami o zadávaní verejných zákaziek, ale nariadením o rozpočtových pravidlách. Vzhľadom na uvedené skutočnosti nevidí žiadny dôvod predpokladať, že prvé vyhlásenie Parlamentu bolo zavádzajúce.

Pokiaľ ide o druhé vyhlásenie Parlamentu

48. Pokiaľ ide o druhé vyhlásenie Parlamentu, ombudsman uviedol, že treba mať na pamäti, že tvrdenie sťažovateľa sa týka dvoch rôznych zmluvných vzťahov, a to zmluvy Parlamentu s developerom a zmluvy medzi developerom a finančnou bankou. Hoci sa zdá, že Parlament sa vo svojom liste z 5. júla 2007 adresovanom sťažovateľovi zameriava len na druhý zmluvný vzťah, sťažovateľ vo svojom liste z 10. apríla 2007 adresovanom Parlamentu zdôraznil úlohu Parlamentu pri financovaní budov D4-D5. Preto sa pri posudzovaní toho, či druhé vyhlásenie Parlamentu bolo alebo nebolo nesprávne alebo zavádzajúce, museli zohľadniť oba zmluvné vzťahy.

Pokiaľ ide o povinnosť Parlamentu zorganizovať postup verejného obstarávania

49. Pokiaľ ide o zadanie zákazky navrhovateľovi zo strany Parlamentu, ombudsmanka usúdila, že v súlade s uvedenými zisteniami o vzťahu medzi nariadením o rozpočtových pravidlách a smernicou sa pravidlá obsiahnuté v nariadení o rozpočtových pravidlách musia považovať za uplatniteľné. Naopak, z uvedených dôvodov sa smernica nemohla uplatniť. Z toho vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa, že v článku 16 písm. a) smernice sa z rozsahu jej pôsobnosti vylučujú len zmluvy na nehnuteľnosti týkajúce sa existujúcich budov, a teda nie budovy Parlamentu D4-D5, je irelevantné. To isté platí pre odkaz sťažovateľa na článok 8 smernice, v ktorom sa stanovuje, že smernica sa vzťahuje na zákazky, ktoré verejní obstarávatelia dotujú priamo vo výške viac ako 50 %.

50. Pokiaľ ide o zmluvný vzťah medzi developerom (na základe zmluvy Parlamentu) a bankou, ombudsmanka zastávala názor, že vzhľadom na rozsah jej pôsobnosti (ako tvrdí Parlament) sa smernica nemôže považovať za uplatniteľnú na zmluvy medzi dvoma súkromnými spoločnosťami. Ombudsmanka zároveň poznamenala, že v článku 89 ods. 2 nariadenia o rozpočtových pravidlách sa stanovuje, že všetky verejné zákazky sa zadávajú na základe čo najširšej súťaže. V tejto súvislosti bolo potrebné zvážiť, do akej miery by zapojenie developera, súkromného subjektu, do financovania budov D4-D5 mohlo mať vplyv na povinnosť Parlamentu zorganizovať verejnú súťaž podľa nariadenia o rozpočtových pravidlách.

51. Sťažovateľ opakovane zdôraznil relevantnosť rozsudku Súdneho dvora v danom kontexte. V príslušnom rozsudku Súdny dvor rozhodol, že „zmluva … nemôže prestať byť verejnou zákazkou na práce, ak sa práva a povinnosti verejného obstarávateľa prevedú na podnik, ktorý nie je verejným obstarávateľom“[10]. Parlament sa domnieval, že tento rozsudok je irelevantný vzhľadom na to, že smernice o verejnom obstarávaní sa nevzťahujú na zákazky zadávané Parlamentom.

52. Uvedený rozsudok sa týka smernice 93/37, ktorá bola smernicou zrušená (pozri článok 82 smernice). Presnejšie vykladá článok 1 písm. a) smernice 93/37, ktorý definuje pojem "verejná zákazka na práce"takto: "verejné zákazky na práce sú odplatné zmluvy uzavreté písomne medzi zhotoviteľom a verejným obstarávateľom …, ktorých predmetom je buď vykonanie prác, alebo vykonanie prác a vypracovanie projektovej dokumentácie prác súvisiacich s jednou z činností uvedených v prílohe II, alebo práca definovaná v písmene c) nižšie, alebo vykonanie prác akýmkoľvek spôsobom zodpovedajúcim požiadavkám špecifikovaným verejným obstarávateľom". Zdá sa, že toto vymedzenie vo veľkej miere zodpovedá vymedzeniu pojmu „verejná zákazka“podľa článku 88 nariadenia o rozpočtových pravidlách. Podľa tohto ustanovenia „verejné zákazky sú zmluvy s peňažným plnením, ktoré písomne uzavrel verejný obstarávateľ v zmysle článkov 104 a 167 s cieľom získať za cenu úplne alebo čiastočne zaplatenú z rozpočtu dodanie hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, vykonanie prác alebo poskytnutie služieb.“Na základe v podstate podobných ustanovení sa zdá nejasné, prečo by sa odôvodnenie rozsudku Súdneho dvora nemalo uplatňovať na výklad nariadenia o rozpočtových pravidlách.

53. Parlament tiež poukázal na to, že pri rokovaniach s developerom úspešne zabezpečil, aby sa v čo najväčšom rozsahu uskutočnila transparentná konzultácia s bankovým sektorom. Dodala, že v dôsledku toho boli v plnom rozsahu dodržané základné zásady verejného obstarávania. Sťažovateľ v odpovedi uviedol, že podľa jeho vedomostí základné zásady práva Spoločenstva týkajúce sa postupov verejného obstarávania okrem iného vyžadujú, aby zoznam tých, ktorí sú vyzvaní na predloženie ponuky, nebol vopred určený. V tejto súvislosti tvrdil, že financovanie budov D4-D5 bolo od začiatku skutočne vopred určené. Ombudsman pripomenul, že pod názvom "Zásady zadávania zákaziek" článok 2 smernice 2004/18 stanovuje, že verejní obstarávatelia zaobchádzajú s hospodárskymi subjektmi rovnako a nediskriminačne a konajú transparentne.[11] Domnieva sa teda, že verejné súťaže by mali byť v zásade otvorené pre všetky zainteresované hospodárske subjekty bez toho, aby verejný obstarávateľ uskutočnil predbežný výber. V tejto súvislosti sa stotožnil s obavami sťažovateľa.

Pokiaľ ide o správnosť druhého vyhlásenia Parlamentu

54. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka dospela k záveru, že nie je dôvod pochybovať o správnosti vyhlásenia Parlamentu, podľa ktorého sa smernice o zadávaní verejných zákaziek nevzťahujú na súkromnoprávne zmluvy. Konštatoval však, že (i) Parlament tým, že sa nezaoberal dôsledkami uvedeného rozsudku Súdneho dvora a (ii) tým, že sa domnieval, že základné zásady postupu verejného obstarávania boli v plnej miere dodržané, zatiaľ čo zjavne bol kontaktovaný len vopred určený počet bánk, urobil vyhlásenia, ktoré neboli úplne správne. Vzhľadom na toto zistenie ombudsmanka nepovažovala v návrhu odporúčania za potrebné zaoberať sa otázkou, do akej miery mohlo byť vyhlásenie Parlamentu zavádzajúce.

55. Vzhľadom na tieto okolnosti ombudsmanka zistila, že druhé vyhlásenie Parlamentu nebolo úplne správne. Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana preto predložil Parlamentu tento návrh odporúčania:

„Parlament by mal opraviť alebo objasniť druhé vyhlásenie uvedené v liste z 5. júla 2007 v súlade s úvahami uvedenými v bodoch 37 – 43 [návrhu odporúčania].“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

Podrobné stanovisko Parlamentu

56. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku poskytol podkladové informácie o nadobudnutí svojich budov D4-D5, ale aj v súvislosti s budovou D3. Financovanie nadobudnutia budovy D3 vyšetroval úrad OLAF (OF/2003/0026). Ombudsman 21. júla 2009 predložil úradu OLAF návrh odporúčania (sťažnosť 1450/2007/(WP)BEH).

57. Pokiaľ ide o budovu D3, Parlament vysvetlil, že v 90. rokoch minulého storočia si zvolil politiku kúpy svojich hlavných budov. Táto politika bola motivovaná i) priestorom na vytváranie úspor nákladov, na ktorý Dvor audítorov opakovane upozorňoval, a ii) dostupnosťou značných dotácií od belgického štátu. Po diskusiách s Komisiou a Európskou investičnou bankou sa možnosť priameho financovania prostredníctvom verejných pôžičiek považovala za najvhodnejšiu, keďže to bol jediný spôsob, ako zabezpečiť úplnú transparentnosť prostredníctvom výziev na predkladanie ponúk. V októbri 1996 Komisia zaslala Parlamentu a Rade oznámenie [12] s cieľom získať ich súhlas s priamym financovaním nadobudnutia budov Parlamentu. Rada tento návrh zamietla a namiesto toho sa zasadzovala za nepriame financovanie. Vzhľadom na to, že priame financovanie bolo takto vylúčené, Parlament sa rozhodol požiadať vlastníka budovy D3, developera, aby zabezpečil financovanie kúpy. Keďže tento orgán nie je orgánom verejnej moci, nebol viazaný právnym rámcom EÚ pre verejné obstarávanie, v ktorom sa okrem iného stanovujú výzvy na predkladanie ponúk a uverejňovanie oznámení v Úradnom vestníku EÚ. Developer však súhlasil s konzultáciou s veľkým počtom finančných inštitúcií (približne 30), ktoré boli vybrané na základe objektívnych kritérií navrhnutých nezávislým konzultantom. Vzhľadom na príslušné sumy a osobitnú povahu projektov v oblasti nehnuteľností bol len malý počet bánk schopný predložiť ponuku. Štandardným postupom bolo konzultovať s menej ako piatimi finančnými inštitúciami. Vlastník si vybral ponuku, ktorú považoval za najatraktívnejšiu, v súlade so súbežnými posúdeniami belgického ministerstva financií [13] a externého poradcu. Rada a Komisia boli o tomto rozhodnutí informované a Parlament na základe mandátu udeleného Komisiou kúpil budovu D3 v máji 1998.

58. Parlament poukázal na to, že keď sa uskutočnila trhová konzultácia o financovaní budovy D3, v tom čase nariadenie o rozpočtových pravidlách neobsahovalo osobitné ustanovenia povoľujúce alebo zakazujúce požičiavanie inštitúciám EÚ. Parlament však nemohol zrušiť zamietnutie návrhu na priame financovanie Radou, keďže Rada konala ako druhá zložka rozpočtového orgánu.

59. Parlament ďalej uviedol, že v roku 2000 Komisia vydala návrh na revíziu nariadenia o rozpočtových pravidlách. Tento návrh obsahoval výslovné povolenie na vypožičiavanie si na nákup budov. Rada, ktorá mala v tejto veci výlučnú rozhodovaciu právomoc, však návrh Komisie zmenila a doplnila. Nové nariadenie o rozpočtových pravidlách prijaté 25. júna 2002 úplne vylúčilo možnosť získať úvery na nadobudnutie nehnuteľného majetku. Po ďalšej revízii nariadenia o rozpočtových pravidlách v roku 2006 Komisia opäť navrhla, aby sa pôžičky schválili. Parlament schválil tento návrh a na podporu svojej dlhodobej pozície poskytol toto odôvodnenie: „Na realizáciu svojich stavebných projektov museli rôzne inštitúcie využívať mechanizmy nepriameho financovania, zatiaľ čo priame financovanie prostredníctvom bankových úverov by malo umožniť zabezpečiť lepšie sadzby a väčšiu transparentnosť“. Rada však zachovala absolútny zákaz požičiavania.

60. Parlament uviedol, že v dôsledku zákazu Rady prijímať úvery, ktorý je v rozpore s vôľou Komisie a jej vôľou, musí rokovať s developerom s cieľom financovať budovy D4-D5. Zvolené usporiadanie vychádzalo z modelu použitého na financovanie budovy D3. Developer teda uskutočnil konzultáciu na finančnom trhu a Parlament čerpal z odborných znalostí nezávislého konzultanta (KPMG). V prípade budov D4-D5 však budovy ešte museli byť postavené, zatiaľ čo projekt budovy D3 už bol dokončený. Developer tak musel zabezpečiť financovanie, aby splnil svoju povinnosť výstavby budov. Trhová konzultácia sa týkala 15 bankových inštitúcií a vyvrcholila výberom ponuky predloženej spoločnosťou Fortis, ktorú externý konzultant považoval za najlepšiu. V konečnom dôsledku developer nepožadoval bankové financovanie a na rozdiel od budovy D3 nebola podpísaná žiadna zmluva s bankou. Dôvodom bolo, že práce v plnej miere financoval Parlament. Použila svoje vlastné rozpočtové zdroje vyplývajúce z nájomného, ktoré Parlament zaplatil developerovi v rámci dlhodobého prenájmu, a prostredníctvom zálohových platieb uhradených počas stavebných prác. Parlament uviedol, že tieto informácie sú relevantné aj v súvislosti so sťažnosťou proti úradu OLAF, ktorú sťažovateľ predložil ombudsmanovi (sťažnosť 1450/2007/(WP)EBH), a vyjadril svoj zámer zaslať kópiu svojho podrobného stanoviska úradu OLAF.

61. Pokiaľ ide o výklad listu z 5. júla 2007, na ktorý sa odvolával návrh odporúčania ombudsmana, Parlament predložil tieto pripomienky. Sťažovateľ vo svojom liste z 10. apríla 2007 nastolil niekoľko otázok týkajúcich sa uplatniteľnosti smernice na mechanizmy financovania jej budov D4-D5. Okrem dvoch ustanovení smernice sa sťažovateľ odvolal aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-44/96. Parlament poukázal na to, že z listu sťažovateľa je jasné, že nevie o existencii nariadenia o rozpočtových pravidlách a o zákaze, ktorý toto nariadenie ukladá inštitúciám EÚ na prijímanie úverov. Vo svojej odpovedi z 5. júla 2007 Parlament vysvetlil, že jeho postupy verejného obstarávania sa neriadia samotnou smernicou, ale nariadením o rozpočtových pravidlách, ktoré inštitúciám EÚ zakazuje získavať úvery. Parlament citoval príslušné ustanovenie nariadenia o rozpočtových pravidlách a vysvetlil, že zákaz získavania úverov vysvetľuje, prečo nevydal výzvu na predkladanie ponúk. Okrem toho táto právna situácia spôsobila, že doplňujúce otázky sťažovateľa týkajúce sa osobitných ustanovení smernice a rozsudku Súdneho dvora vo veci C-44/96 boli irelevantné.

62. Parlament vo svojom liste z 5. júla 2007 ďalej uviedol, že napriek zákazu získavania úverov sa počas rokovaní s developerom snažil zabezpečiť, aby konzultácia s bankovým trhom bola čo najširšia a najtransparentnejšia. Parlament uviedol, že sťažovateľ poukázal na dva body týkajúce sa plánovanej zmluvy medzi developerom a bankou, ktorá nakoniec nebola podpísaná. Po prvé uviedol, že sa musí považovať za verejnú zákazku v súlade s rozsudkom Súdneho dvora vo veci C-44/96, a po druhé, že mala byť otvorená verejnému obstarávaniu. S odkazom na bod 42 návrhu odporúčania ombudsmanky Parlament tvrdil, že ombudsmanka túto analýzu podporila.

63. V súvislosti s prvým bodom Parlament upozornil na skutočnosť, že návrh odporúčania ombudsmana vychádzal z výňatku z rozsudku (bod 43)[14], z ktorého sťažovateľ aj ombudsman zrejme vyvodili, že všetky zmluvy uzavreté medzi dodávateľom konajúcim v mene verejného obstarávateľa (vrátane inštitúcií EÚ) a iným súkromným podnikom sa musia považovať za verejné zákazky. Podľa Parlamentu to však zjavne nebolo podstatou rozsudku, ktorého účinok je oveľa obmedzenejší.

64. Parlament následne podrobne prerokoval rozsudok Súdneho dvora vo veci C-44/96. Pokiaľ ide o skutkové okolnosti, na ktorých je založený rozsudok, uviedol, že rakúsky verejný orgán, Štátna tlačiareň, kúpil súkromnú tlačiareň, ktorá neskôr založila inú súkromnú tlačiareň. V ponuke vyhlásenej Štátnym tlačovým úradom v roku 1995 sa predpokladalo, že Štátny tlačový úrad môže kedykoľvek previesť všetky svoje práva a povinnosti vyplývajúce z budúcich zmlúv na tretiu stranu podľa vlastného výberu. Táto verejná súťaž bola stiahnutá a bola vyhlásená nová verejná súťaž, tentoraz súkromnou tlačiarenskou firmou, ktorú kúpil štátny tlačový úrad. Nezhodli sa na tom, či sa verejná súťaž vyhlásená súkromnou spoločnosťou má alebo nemá uskutočniť v súlade s vnútroštátnym právom o verejných zákazkách na práce. Mannesmann Austria, uchádzačka, podala žalobu na príslušný rakúsky orgán, Bundesvergabeamt, ktorý položil Súdnemu dvoru niekoľko prejudiciálnych otázok, pričom tretia z týchto otázok znela takto:

„Môže mať zásah tretej osoby, ktorá na prvý pohľad nepatrí do osobnej pôsobnosti smernice, za následok zmenu kvalifikácie projektu ako verejnej zákazky na práce, ak verejný obstarávateľ začne projekt a tento projekt sa preto má považovať za verejnú zákazku na práce v zmysle smernice 93/37/EHS, alebo sa má takéto konanie považovať za obchádzanie osobnej pôsobnosti smernice a nezlučiteľné s cieľom a účelom smernice?“

Parlament poukázal na to, že generálny advokát v tejto veci objasnil príslušnú otázku tým, že uviedol, že „Bundesvergabeamt nastoľuje možnosť podvodného obchádzania zákonných ustanovení prostredníctvom využitia tretej strany na obchádzanie práva Spoločenstva v oblasti verejného obstarávania“.

65. Parlament poukázal na odpoveď Súdneho dvora na príslušnú otázku v bodoch 42 až 46 svojho rozsudku, ktoré znejú takto:

„42. Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či projekt, ktorý sa má kvalifikovať ako verejná zákazka na práce v zmysle článku 1 písm. a) smernice 93/37, naďalej podlieha ustanoveniam tejto smernice, ak pred dokončením prác verejný obstarávateľ prevedie svoje práva a povinnosti v rámci verejného obstarávania na podnik, ktorý sám nie je verejným obstarávateľom v zmysle článku 1 písm. b) tejto smernice.

43. V tejto súvislosti z článku 1 písm. a) smernice 93/37 vyplýva, že zákazka, ktorá spĺňa podmienky uvedené v tomto ustanovení, nemôže prestať byť verejnou zákazkou na práce, ak sú práva a povinnosti verejného obstarávateľa prevedené na podnik, ktorý nie je verejným obstarávateľom. Cieľ smernice 93/37, ktorý spočíva v účinnom uplatňovaní slobody usadiť sa a slobodného poskytovania služieb v oblasti verejného obstarávania prác, by bol ohrozený, ak by uplatnenie pravidiel tejto smernice mohlo byť vylúčené len z dôvodu, že práva a povinnosti verejného obstarávateľa v rámci verejného obstarávania prechádzajú na podnik, ktorý nespĺňa podmienky stanovené v článku 1 písm. b) smernice 93/37.

44. Opak by bol pravdou len vtedy, ak by sa preukázalo, že od začiatku celý sporný projekt spadá do predmetu činnosti dotknutého podniku a že zmluvy na práce týkajúce sa tohto projektu boli uzavreté verejným obstarávateľom na účet tohto podniku.

45. Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či je to tak v prejednávanej veci.

46. Na tretiu otázku položenú vnútroštátnym súdom je preto potrebné odpovedať tak, že verejná zákazka na práce nepodlieha ustanoveniam smernice 93/37, ak sa týka projektu, ktorý od začiatku úplne patrí do predmetu činnosti podniku, ktorý nie je verejným obstarávateľom, a ak zmluvy na práce týkajúce sa tohto projektu uzavrel verejný obstarávateľ na účet tohto podniku.“

66. V tejto súvislosti Parlament uviedol, že rozsudok sa týka tejto osobitnej situácie:

• verejný obstarávateľ môže vyhlásiť výzvu na predkladanie ponúk (podľa Parlamentu to vyplýva z odseku 42, v ktorom sa odkazuje na „jeho práva a povinnosti v súvislosti s výzvou na predkladanie ponúk“);
• po vyhlásení verejnej súťaže prevedie svoje práva a povinnosti na tretiu stranu, ktorá nie je verejným obstarávateľom;
• tretia strana sa nepovažuje za viazanú právnymi predpismi o verejnom obstarávaní v súvislosti s výzvou na predkladanie ponúk;
• uchádzač spochybňuje toto stanovisko, pričom zastáva názor, že predmetná právna úprava sa uplatňuje napriek prevodu práv a povinností.

Súdny dvor spresnil, že zákon o verejnom obstarávaní sa naďalej uplatňuje, ak verejný obstarávateľ, ktorý môže vyhlásiť verejné obstarávanie, prevedie svoje práva a povinnosti v rámci tohto verejného obstarávania na súkromný podnik. Zákon o verejnom obstarávaní sa však neuplatňuje, ak sú splnené tieto dve podmienky:

i) projekt, ktorý je predmetom výzvy na predkladanie ponúk, patrí v plnom rozsahu do cieľov dotknutého súkromného podniku a

ii) zmluvy sa uzatvárajú v mene tohto podniku.

67. Parlament poukázal na to, že uložením uvedených požiadaviek sa Súdny dvor snažil vylúčiť umelé konštrukcie, ktoré by vytvárali skutočné riziko podvodného obchádzania zákona. Zároveň vymedzil okolnosti, za ktorých verejný obstarávateľ príslušný na uzavretie verejnej zákazky môže previesť svoje práva a povinnosti na súkromný podnik, ktorý nie je viazaný zákonom o verejnom obstarávaní.

68. Na základe uvedenej analýzy Parlament poukázal na to, že rozsudok Súdneho dvora vo veci C-44/96 sa zjavne nevzťahuje na mechanizmy financovania jeho budov D4-D5. Podľa Parlamentu to bolo spôsobené tým, že i) na rozdiel od prípadu, na ktorý sa vzťahuje rozsudok Súdneho dvora, Parlament nebol verejným obstarávateľom a vzhľadom na zákaz získavania úverov nemohol vyhlásiť výzvu na predkladanie ponúk a ii) Parlament nemal inú možnosť ako zapojiť tretiu stranu, a preto zvolený finančný mechanizmus nemohol predstavovať podvodný únik práva.

69. Parlament okrem toho uviedol, že aj keby mohol vyhlásiť verejné obstarávanie, navrhovaná zmluva o financovaní by zostala súkromnou zmluvou, keďže navrhovateľ spĺňal dve podmienky stanovené v rozsudku vo veci C-44/96. Dôvodom bola skutočnosť, že i) financovanie stavebného projektu spadá do predmetu činnosti stavebného podniku a ii) operácia bola plánovaná v mene developera, pričom financovanie bolo potrebné na pokrytie nákladov na práce. Pokiaľ ide o druhú podmienku, Parlament dodal, že toto posúdenie zostalo nezmenené, aj keby sa následne náklady na financovanie projektu preniesli na Parlament.

70. Parlament ďalej uviedol, že jeho vlastná analýza uvedeného rozsudku bola potvrdená v právnej literatúre. Väčšina komentátorov sa zamerala na iné aspekty prípadu. Všetci komentátori, ktorí sa zaoberali príslušnou časťou veci, sa však zhodli na tom, že sa musí vykladať s ohľadom na otázku podvodného obchádzania zákona prostredníctvom umelého zapojenia súkromnej osoby, aj keď verejný obstarávateľ mohol celkom dobre vyhlásiť verejné obstarávanie v náležitej forme. Na podporu tohto názoru Parlament reprodukoval tri doslovné úryvky z Journal des tribunaux – Droit européen, Common Market Law Review a Revue du marché unique européen.

71. Pokiaľ ide o požiadavku otvoriť postup verejného obstarávania všetkým hospodárskym subjektom v EÚ, Parlament z návrhu odporúčania vyvodil, že ombudsmanka to považuje za povinnú požiadavku. Parlament však považoval takýto názor za zjavne nesprávny z nasledujúcich dôvodov.

• Žiadny právny text neukladá takúto požiadavku v súvislosti so zmluvami uzavretými medzi súkromnými subjektmi.
• Vzhľadom na to, že rozsudok vo veci C-44/96 sa v prejednávanej veci neuplatňuje, názor, že navrhovaná zmluva medzi developerom a bankou je verejnou zákazkou, je nesprávny;
• Návrh, podľa ktorého mal Parlament uložiť navrhovateľovi povinnosť otvoriť verejné obstarávanie pre všetky hospodárske subjekty v EÚ, nezohľadnil skutočnosť, že i) takáto požiadavka neexistovala a ii) Parlament nebol z právneho hľadiska schopný takúto požiadavku uložiť. S vývojárom mohol vyjednávať len o takomto postupe, čo urobil podľa svojich najlepších schopností.

72. Parlament ďalej uviedol, že developer je jediným vlastníkom pozemku, na ktorom sa majú postaviť budovy D4-D5, a že preto nemá inú možnosť, ako rokovať o každom aspekte svojho zmluvného vzťahu s developerom. Pokiaľ ide o jeho účasť na získavaní finančných prostriedkov, Parlament zabezpečil súhlas developera s konzultáciou so širokou škálou bánk. Pôvodne developer navrhol konzultáciu s veľmi malým počtom bankových inštitúcií, ale Parlament požiadal a zabezpečil konzultáciu s 15 inštitúciami pôsobiacimi v oblasti financovania nehnuteľností, konkrétne s dvoma nemeckými bankami, dvoma španielskymi bankami, štyrmi belgickými bankami, tromi britskými bankami, dvoma holandskými bankami a dvoma francúzskymi bankami. Parlament vybral tieto banky na základe stanoviska externého konzultanta KPMG, ktorý identifikoval inštitúcie na európskom trhu, ktoré sú najlepšie schopné financovať projekt takéhoto rozsahu. Spoločnosť KPMG posúdila aj prijaté ponuky. Z uvedených dôvodov však Parlament mohol upustiť od bankového financovania.

73. Na záver Parlament uviedol, že všetky dodatočné informácie požadované v návrhu odporúčania ombudsmana boli poskytnuté a že okrem toho jeho odpoveď z 5. júla 2007 už obsahovala potrebné vysvetlenia a v žiadnom prípade nebola „nesprávna a zavádzajúca“. Parlament zistil, že tvrdenie, že urobil možné nesprávne alebo zavádzajúce vyhlásenia, je „veľmi prekvapujúce“na základe úplne nesprávnej analýzy judikatúry sťažovateľa a ombudsmana. Parlament uviedol, že v každom prípade samotná skutočnosť, že ombudsman a Parlament sa nezhodli na tom, ako by sa mal zákon vykladať, by sa určite nemohla považovať za prípad nesprávneho úradného postupu, a preto by táto otázka nepatrila do rozsahu pôsobnosti ombudsmana. V opačnom prípade by sa spochybnilo rozdelenie právomocí stanovené v zmluvách.

Pripomienky sťažovateľa

74. Sťažovateľ poznamenal, že Parlament považuje rozsudok Súdneho dvora vo veci C-44/96 za neuplatniteľný na financovanie budov D4-D5, keďže Parlament nie je verejným obstarávateľom a zákaz získavania úverov znamená, že nie je schopný vyhlásiť výzvu na predkladanie ponúk. Podľa Parlamentu teda nemal inú možnosť, ako zapojiť tretiu osobu, čo nemohlo predstavovať podvodné obchádzanie zákona. Sťažovateľ poukázal na to, že je absurdné tvrdiť, že Parlament nekonal ako verejný obstarávateľ, keďže je nemysliteľné, aby začal rokovania so súkromnou spoločnosťou mimo svojej úlohy verejného obstarávateľa. Platí to aj pre rokovania Parlamentu s navrhovateľom. Sťažovateľ v tejto súvislosti zopakoval bod, ktorý uviedol už skôr, a uviedol, že ak by sa nariadenie o rozpočtových pravidlách malo vykladať v tom zmysle, že zakazuje všetky formy vonkajšieho financovania, Parlament by nemohol povoliť súkromnej spoločnosti, aby zabezpečila takéto financovanie, keďže by nemohol delegovať právomoci, ktoré nemá. Ak by Parlament zachoval svoj reštriktívny výklad nariadenia o rozpočtových pravidlách, znamenalo by to, že zapojenie súkromnej spoločnosti by predstavovalo podvodné obchádzanie zákona.

75. Sťažovateľ ďalej vzal na vedomie stanovisko Parlamentu, že aj keby mohol vyhlásiť verejné obstarávanie, navrhovaná zmluva o financovaní by zostala súkromnou zmluvou, keďže navrhovateľ spĺňal dve podmienky stanovené v rozsudku vo veci C-44/96 (pozri bod 69). Podľa jeho názoru sa toto odôvodnenie zakladalo na nesprávnom výklade bodu 46 uvedeného rozsudku Parlamentom. Pokiaľ ide o druhú podmienku (zmluvy uzatvára verejný obstarávateľ v mene podniku), Parlament opomenul odkázať na kľúčovú požiadavku uzatvorenia zmluvy verejným obstarávateľom, a preto skreslil uvedený rozsudok.

76. Na záver sťažovateľ trval na svojom názore, že uvedený rozsudok sa vzťahuje na financovanie budov D4-D5.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

77. Vo svojom podrobnom stanovisku Parlament zastával názor, že nie je v právomoci ombudsmana rozhodovať o jednoduchom rozdiele v tom, ako on a Parlament vykladajú zákon. Pred posúdením podstaty podrobného stanoviska Parlamentu je preto vhodné zaoberať sa pripomienkou Parlamentu.

78. V článku 228 Zmluvy o fungovaní EÚ sa ombudsmanovi zveruje úloha preskúmať sťažnosti týkajúce sa prípadov nesprávneho úradného postupu inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Únie. Ombudsman sa vo svojej práci dôsledne spoliehal na definíciu "nesprávneho úradného postupu" uvedenú v jeho výročnej správe za rok 1997. Podľa tejto definície, ktorú schválil Parlament, „k nesprávnemu úradnému postupu dochádza vtedy, keď verejný orgán nekoná v súlade s pravidlom alebo zásadou, ktorá je preň záväzná“. Vzhľadom na to, že riadna správa vecí verejných je teda v prvom rade založená na dodržiavaní zásad právneho štátu, vyplýva z toho, že ombudsman je pri plnení svojho mandátu schopný a dokonca povinný preskúmať zákonnosť správania verejných orgánov, ktoré patria do jeho právomoci. Z tohto dôvodu je návrh Parlamentu, že ombudsman nemôže konštatovať nesprávny úradný postup, ak s jeho výkladom príslušných právnych pravidiel nesúhlasí dotknutá inštitúcia Únie, zjavne nesprávny.

79. Ombudsman si však uvedomuje skutočnosť, že podľa článku 19 Zmluvy o Európskej únii Súdny dvor zabezpečuje dodržiavanie práva pri výklade a uplatňovaní zmlúv. Niet teda pochýb o tom, že autoritatívny výklad práva Únie môže poskytnúť Súdny dvor a len Súdny dvor. Ombudsman to berie na vedomie, keď sa musí vyjadriť k zákonnosti správania inštitúcie. Za normálnych okolností preto v tejto súvislosti nekonštatuje nesprávny úradný postup, ak sa výklad príslušných právnych predpisov predložený inštitúciou nezdá byť bezpredmetný.

80. V tomto prípade ombudsman nie je vyzvaný, aby komplexne posúdil zákonnosť správania Parlamentu, pokiaľ ide o spôsob, akým financoval nadobudnutie budov D4-D5. Rovnako nie je povinný zaoberať sa otázkou, či sa mali uplatniť pravidlá verejného obstarávania stanovené v nariadení o rozpočtových pravidlách (pozri body 23 – 24 vyššie). Ombudsman pripomína, že jeho návrh odporúčania vychádzal z týchto dvoch úvah, a to i) tým, že sa nezaoberal dôsledkami rozsudku Súdneho dvora vo veci C-44/96, a ii) tým, že sa domnieval, že základné zásady postupu verejného obstarávania boli v plnej miere dodržané, zatiaľ čo Parlament podľa všetkého kontaktoval len vopred určený zoznam bánk a urobil vyhlásenia, ktoré neboli úplne správne. Na základe toho vyzval Parlament, aby tieto vyhlásenia opravil alebo objasnil. Ombudsmanka preto zanalyzuje podrobné stanovisko Parlamentu vo vzťahu k obom týmto aspektom a posúdi, či Parlament dostatočne opravil alebo objasnil svoje príslušné vyhlásenia.

81. Parlament vo svojich podaniach ombudsmanovi pred predložením návrhu odporúčania odmietol relevantnosť uvedeného rozsudku z dôvodu, že smernice o zadávaní verejných zákaziek sa nevzťahujú na zákazky zadávané Parlamentom. Vzhľadom na to, že nariadenie o rozpočtových pravidlách obsahuje v podstate ustanovenia, ktoré sú podobné ustanoveniam v smerniciach o zadávaní verejných zákaziek, ombudsman považoval za nejasné, prečo by sa podstata rozsudku Súdneho dvora nemala vzťahovať na nariadenie o rozpočtových pravidlách (pozri bod 41 návrhu odporúčania ombudsmana). Ombudsmanka sa preto domnievala, že Parlament tým, že sa nezaoberal dôsledkami uvedeného rozsudku, urobil vyhlásenia, ktoré neboli úplne správne. Zjednodušene povedané, podľa názoru ombudsmana Parlament vo svojich príslušných vyhláseniach v podstate ignoroval uvedený rozsudok bez toho, aby uviedol hodnoverné dôvody.

82. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku uviedol dôvody na podporu svojho názoru, že uvedený rozsudok sa v prejednávanej veci neuplatňuje. Stručne povedané, Parlament uviedol, že na rozdiel od prípadu, na ktorý sa vzťahuje rozsudok Súdneho dvora, (i) nie je verejným obstarávateľom a vzhľadom na zákaz získavania úverov nemôže vyhlásiť verejné obstarávanie a (ii) nemá inú možnosť, ako zapojiť tretiu stranu, a preto zvolené finančné usporiadanie nemôže predstavovať podvodný únik pred zákonom.

83. Ombudsman na úvod súhlasí s analýzou Parlamentu, že rozsudok vo veci C-44/96 sa zaoberá situáciou, keď verejný obstarávateľ po uzavretí verejnej zmluvy prevedie svoje práva a povinnosti vyplývajúce z tejto zmluvy na podnik, ktorý sám nie je verejným obstarávateľom. Zdá sa, že účastníci konania sa zhodujú na tom, že v takejto situácii zostávajú pravidlá verejného obstarávania v zásade uplatniteľné.

84. Pokiaľ ide o prvý dôvod Parlamentu na podporu jeho vyhlásenia, ombudsman chápe pozíciu Parlamentu tak, že nebol verejným obstarávateľom a nemohol vyhlásiť výzvu na predkladanie ponúk. Sťažovateľ vyjadril názor, že je nemysliteľné, aby Parlament začal rokovania so súkromnou spoločnosťou, ktorá nie je verejným obstarávateľom. Ombudsman poznamenáva, že podľa článku 88 nariadenia o rozpočtových pravidlách musí verejnú zákazku uzavrieť „verejný obstarávateľ v zmysle článkov 104 a 167“. Pojem „verejný obstarávateľ“ je vymedzený v článkoch 104 a 167 nariadenia o rozpočtových pravidlách. Hoci sa zdá, že článok 167 nariadenia o rozpočtových pravidlách sa za daných okolností nevzťahuje na Parlament [15], v článku 104 nariadenia o rozpočtových pravidlách sa stanovuje, že „inštitúcie Spoločenstva sa považujú za verejných obstarávateľov v prípade zákaziek zadávaných na vlastný účet“[16]. Z toho vyplýva, že rozpočtové nariadenie neumožňuje domnievať sa, že Parlament sa vo všetkých svojich vzťahoch so súkromnými spoločnosťami považuje za verejného obstarávateľa. Nie je však potrebné, aby ombudsman zaujal konečné stanovisko k tejto záležitosti vzhľadom na odkaz Parlamentu na zákaz získavania úverov. Existencia tohto zákazu v súvislosti s priamym financovaním sa nezdá byť medzi stranami sporná. Podľa názoru ombudsmana zákaz získavania úverov primerane zodpovedá názoru Parlamentu, že Parlament nemohol vyhlásiť výzvu na predkladanie ponúk ani konať ako verejný obstarávateľ pri financovaní nadobudnutia budov D4-D5. Tvrdenie Parlamentu, že nemohol vyhlásiť verejné obstarávanie v súvislosti s príslušným projektom, je preto hodnoverným výkladom zákona.

85. Ombudsman sa domnieva, že druhý dôvod na podporu jeho vyhlásenia vyplýva z jeho presvedčenia, že nemohol vyhlásiť verejné obstarávanie. Parlament interpretoval zákon tak, že zákaz získavania úverov viedol k jeho následnej neschopnosti vyhlásiť výzvu na predkladanie ponúk. Nemala teda inú možnosť, ako zapojiť tretiu osobu. To je hodnoverný výklad zákona. Z toho vyplýva, že Parlament sa tiež mohol domnievať, že zvolený finančný mechanizmus nemôže predstavovať podvodné obchádzanie zákona. Tvrdenie Parlamentu sa rovná skutočnosti, že by nepoveril navrhovateľa, aby zorganizoval výzvu na predkladanie ponúk, ak by tak mohol urobiť sám.

86. Vzhľadom na uvedené úvahy nie je potrebné, aby sa ombudsman vyjadril k názoru Parlamentu, že aj keby mohol vyhlásiť verejnú súťaž, navrhovaná zmluva o financovaní by zostala súkromnou zmluvou.

87. Ombudsman sa preto domnieva, že podrobné stanovisko Parlamentu poskytlo podrobné pripomienky k relevantnosti rozsudku vo veci C-44/96 pre tento prípad a dostatočne objasnilo dôvody, pre ktoré sa tento rozsudok neuplatňuje. Preto sa už nemožno domnievať, že Parlament sa nezaoberal dôsledkami uvedeného rozsudku Súdneho dvora. V dôsledku toho sa ombudsman domnieva, že jeho zistenie nesprávneho úradného postupu v jeho návrhu odporúčania už nemožno zachovať.

88. Ombudsman poznamenáva, že Parlament vo svojom podrobnom stanovisku zašiel až tak ďaleko, že tvrdil, že hodnotenie ombudsmana v jeho návrhu odporúčania bolo založené na „úplne nesprávnej“analýze judikatúry. Podľa názoru ombudsmana je táto kritika neopodstatnená. Ako už bolo vysvetlené, ombudsman uznáva ako hodnoverný výklad zákona, ktorý Parlament predložil vo svojom podrobnom stanovisku. Treba však zdôrazniť, že toto nie je jediný prijateľný výklad.

89. Pokiaľ ide o otázku, či boli dodržané základné zásady postupu verejného obstarávania, ombudsman založil svoj návrh odporúčania na názore, že postupy verejného obstarávania by mali byť v zásade otvorené pre všetky zainteresované hospodárske subjekty bez toho, aby verejný obstarávateľ vykonal predbežný výber. Parlament uviedol, že ombudsman sa nesprávne domnieval, že postup verejného obstarávania je povinný. Ombudsman by chcel poukázať na to, že jeho návrh odporúčania bol v rozpore s vyhlásením Parlamentu, že základné zásady postupu verejného obstarávania boli v plnej miere dodržané, zatiaľ čo v skutočnosti bol zjavne kontaktovaný len vopred určený počet bánk. Posúdenie ombudsmana sa preto zjavne nezaoberalo otázkou, či bol postup verejného obstarávania povinný. Pripomienky Parlamentu v tejto súvislosti sa preto musia považovať za irelevantné.

90. Pokiaľ ide o podstatu uvedeného, ombudsmanka poznamenáva, že podrobné stanovisko Parlamentu poskytuje dodatočné informácie o postupe, ktorý uplatnil na zabezpečenie externého financovania. Parlament poskytol tieto objasnenia.

i) Napriek pôvodnému návrhu developera sa uskutočnili konzultácie so širokou škálou bánk.

ii) Vzhľadom na príslušné sumy a osobitnú povahu projektov v oblasti nehnuteľností je len malý počet bánk schopný reagovať na výzvu na predkladanie ponúk tohto druhu.

iii) Pred konzultáciou externý konzultant identifikoval tie inštitúcie na európskom trhu, ktoré sú najlepšie schopné financovať projekt takéhoto rozsahu, a vydal príslušné stanovisko.

iv) Uskutočnili sa konzultácie s 15 bankovými inštitúciami pôsobiacimi v oblasti financovania nehnuteľností. Parlament uviedol ich štátnu príslušnosť.

v) Parlament vybral banky na základe stanoviska externého konzultanta KPMG.

vi) Externý konzultant posúdil prijaté ponuky.

Sťažovateľ sa k týmto objasneniam vo svojich pripomienkach nevyjadril. Podľa názoru ombudsmana je v tejto súvislosti obzvlášť dôležité vyhlásenie Parlamentu, že len malý počet bánk je schopný reagovať na výzvu na predkladanie ponúk tohto druhu. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku poskytol podrobné informácie o postupe, ktorý uplatnil. Ombudsmanka sa preto domnieva, že Parlament dostatočne objasnil svoje príslušné vyhlásenie.

91. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman dospel k tomuto záveru: i) pokiaľ ide o relevantnosť rozsudku vo veci C-44/96, zistenie nesprávneho úradného postupu už nemožno zachovať a ii) pokiaľ ide o otázku, či boli dodržané základné zásady postupu verejného obstarávania, doplňujúce informácie, ktoré Parlament poskytol vo svojom podrobnom stanovisku, dostatočne objasňujú stanovisko. Preto nie sú potrebné žiadne ďalšie opatrenia zo strany ombudsmana.

II. Tvrdenia sťažovateľa týkajúce sa toho, ako Parlament vybavuje jeho žiadosti o prístup

Úvodná poznámka

92. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku uviedol, že sa rozhodol zverejniť dokumenty požadované sťažovateľom. Vysvetlila, že vzhľadom na druhú konzultáciu s bankami a navrhovateľom dospela k záveru, že zverejnenie ekonomických informácií obsiahnutých v požadovaných dokumentoch pravdepodobne neporuší ochranu obchodných záujmov v zmysle článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Parlament vysvetlil, že jeho rozhodnutie zverejniť príslušné dokumenty bolo motivované i) časom, ktorý uplynul od vypracovania dokumentov; ii) skutočnosťou, že navrhované mechanizmy financovania sa nikdy nerealizovali; a iii) jeho novou úverovou politikou vyplývajúcou z krízy v bankovom sektore v rokoch 2008/2009. Parlament preto zverejnil tieto dokumenty, ktoré pripojil k svojmu podrobnému stanovisku:

• znenie výzvy na predkladanie ponúk vydanej navrhovateľmi;
• zoznam konzultovaných bánk;
• znenie „Správy o analýze finančných ponúk“, ktorú vypracovala spoločnosť KPMG.

93. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k podrobnému stanovisku Parlamentu uvítal rozhodnutie Parlamentu zverejniť požadované dokumenty. Zároveň vyjadril poľutovanie nad tým, že Parlamentu to trvalo viac ako tri roky. Parlament sa okrem toho rozhodol udeliť prístup len v dôsledku rozsiahleho zásahu ombudsmana. Ombudsman z príslušných vyhlásení sťažovateľa nechápe, že chce predložiť nové tvrdenie.

B. Tvrdenie o neuvedení možnosti opakovanej žiadosti (druhé tvrdenie sťažovateľa)

Argumenty predložené ombudsmanovi

94. Sťažovateľ tvrdil, že v rozpore s článkom 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 sa v dvoch odpovediach Parlamentu na jeho pôvodnú žiadosť o prístup neuvádzala možnosť, aby predložil opakovanú žiadosť.

95. Parlament vo svojom stanovisku uznal, že vo svojej odpovedi neinformoval sťažovateľa o možnosti predložiť opakovanú žiadosť. V tejto súvislosti vyjadrila poľutovanie, ale poukázala na to, že toto opomenutie nemá žiadne negatívne dôsledky pre žiadateľa, ktorý bol plne oboznámený s nariadením č. 1049/2001.

96. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uznal ľútosť Parlamentu.

Hodnotenie ombudsmana

97. Ombudsman pripomína, že článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 vyžaduje, aby v prípade zamietnutia prístupu inštitúcia informovala žiadateľa o jeho práve podať opakovanú žiadosť. Zdá sa užitočné zdôrazniť, že táto povinnosť sa uplatňuje bez ohľadu na to, či je žiadateľ oboznámený s týmto právom alebo nie. Ombudsmanka poznamenáva, že Parlament vyjadril poľutovanie nad tým, že tak v tomto prípade neurobil, a že sťažovateľ uznal svoju ľútosť. Domnieva sa preto, že nie je potrebné ďalej skúmať túto otázku.

C. Tvrdenie o tom, že sa jeho opakovaná žiadosť riadne nevybavila (prvé tvrdenie sťažovateľa)

Argumenty predložené ombudsmanovi

98. Sťažovateľ uviedol, že 8. januára 2007 predložil predsedovi Parlamentu doporučenou zásielkou opakovanú žiadosť o prístup. V čase podania sťažnosti ombudsmanovi však nedostal odpoveď ani potvrdenie o prijatí. V tejto súvislosti tvrdil, že Parlament sa riadne nezaoberal jeho opakovanou žiadosťou o prístup k dokumentom a neodpovedal na ňu.

99. Dňa 7. apríla 2007 sťažovateľ informoval ombudsmana, že dostal odpoveď Parlamentu zo 14. marca 2007. Vzhľadom na to, že v rozpore s článkom 8 nariadenia č. 1049/2001 Parlament trval viac ako dva mesiace, kým odpovedal na jeho opakovanú žiadosť, uviedol, že trvá na svojom tvrdení. Ďalej poukázal na to, že k svojej opakovanej žiadosti nedostal potvrdenie o prijatí, ako sa vyžaduje v nariadení č. 1049/2001.

100. Parlament vo svojom stanovisku uviedol, že opakovanú žiadosť sťažovateľa dostal 30. januára 2007. Poukázala na to, že zaregistruje poštu v deň jej prijatia. Potvrdenie o prijatí bolo zaslané 2. februára 2007. Lehota na odpoveď Parlamentu bola stanovená na 22. februára 2007. Dňa 19. februára 2007 Parlament zaslal sťažovateľovi e-mail, v ktorom ho v súlade s článkom 8 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 informoval o predĺžení lehoty do 14. marca 2007. Parlament zaslal svoju odpoveď sťažovateľovi 14. marca 2007. Parlament sa preto domnieval, že opakovanú žiadosť sťažovateľa vybavil správne.

101. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že tvrdenie Parlamentu, že mu bola doručená opakovaná žiadosť 30. januára 2007, nie je vierohodné, keďže 9. januára 2007 zaslal predmetný list doporučenou zásielkou z Luxemburska. Príslušné potvrdenie predložil ombudsmanovi. Ďalej poukázal na to, že sa k nemu nedostal ani jeden z dvoch e-mailov, ktoré mu údajne zaslal Parlament. Zastával názor, že by to mohlo byť spôsobené tým, že v poli s adresou v e-mailoch predložených Parlamentom sa uvádza jeho e-mailová adresa v obrátených čiarkach.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

102. Sťažovateľ poskytol dôkazy o tom, že 9. januára 2007 zaslal svoju opakovanú žiadosť o prístup z Luxemburska. Parlament vo svojom stanovisku vysvetlil, že opakovanú žiadosť sťažovateľa dostal až 30. januára 2007. Ombudsmanka sa domnievala, že hoci lehota viac ako 20 dní na vycestovanie listu z Luxemburgu do Bruselu sa zdá byť príliš dlhá, neexistujú žiadne dôkazy, ktoré by naznačovali, že opakovaný list sťažovateľa prišiel pred dátumom, ktorý uviedol Parlament. Nevidí preto dôvod pochybovať o príslušnom vyhlásení Parlamentu.

103. Parlament predložil spolu so svojím stanoviskom kópie e-mailov, o ktorých tvrdí, že ich zaslal sťažovateľovi 2. februára a 19. februára 2007. Sťažovateľ však vysvetlil, že tieto e-maily nedostal. Podľa názoru ombudsmana na prvý pohľad nemožno vylúčiť, že Parlament tým, že uviedol e-mailovú adresu sťažovateľa v obrátených čiarkach, nesprávne reagoval na e-maily.

104. Ombudsman poznamenal, že na objasnenie tohto bodu bude musieť vykonať ďalšie vyšetrovanie. Vzhľadom na to, že i) predloží návrh odporúčania a ii) body, o ktoré ide v tejto veci, sa zdajú byť málo dôležité, však ombudsman dospel k záveru, že ak by Parlament prijal jeho návrh odporúčania, nebolo by potrebné túto otázku ďalej skúmať.

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

105. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku uviedol, že nemôže vysvetliť, prečo list sťažovateľa z 8. januára 2007 prišiel až 30. januára 2007, ale potvrdil, že korešpondenciu registruje v deň jeho doručenia. Pokiaľ ide o e-mailovú adresu sťažovateľa, Parlament poukázal na to, že prevrátené čiarky sa zobrazovali len v informačnom systéme. Jeho e-maily však boli zaslané na správnu e-mailovú adresu a nebola prijatá žiadna "neodstrániteľná" správa. Ak teda sťažovateľ nedostal svoje e-maily, muselo to byť z dôvodov mimo kontroly Parlamentu.

106. Sťažovateľ sa k tejto otázke vo svojich pripomienkach nevyjadril.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

107. Parlament prijal návrh odporúčania ombudsmanky (pozri ďalej) a umožnil prístup k dokumentom požadovaným sťažovateľom. Ombudsman preto nepovažuje za potrebné, aby vo vzťahu k prvému tvrdeniu sťažovateľa podnikol ďalšie kroky.

D. Tvrdenie o ignorovaní určitých aspektov jeho opakovanej žiadosti (ôsme tvrdenie sťažovateľa)

Argumenty predložené ombudsmanovi

108. Parlament vo svojom rozhodnutí o pôvodnej žiadosti sťažovateľa o prístup informoval sťažovateľa, že jeden z dokumentov, konkrétne rozhodnutie Parlamentu o zadaní verejnej zákazky banke Fortis, neexistuje. Sťažovateľ vo svojej opakovanej žiadosti vzal na vedomie skutočnosť, že uvedený dokument neexistuje. Vzhľadom na vysvetlenia Parlamentu, podľa ktorých sa uskutočnila konzultácia medzi ním a navrhovateľom, požiadal o prístup k listom vymeneným v rámci tejto konzultácie. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že Parlament ignoroval jeho žiadosť uvedenú v jeho opakovanej žiadosti o prístup k určitej korešpondencii medzi Parlamentom a vývojárom, ak určitý iný dokument neexistuje.

109. Parlament vo svojom stanovisku uviedol, ako vysvetlil vo svojej odpovedi na opakovanú žiadosť sťažovateľa, že má právo na prístup k podmienkam financovania developera. Podpísaním zmluvy o dlhodobom prenájme vrátane predkupného práva s developerom Parlament bez výmeny listov súhlasil s tým, že podmienky financovania developera by sa mali začať uplatňovať.

110. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach akceptoval, že Parlament mohol súhlasiť s podmienkami financovania developera podpísaním zmluvy o dlhodobom prenájme. Zároveň uviedol, že to nie je platný dôvod na odmietnutie prístupu k konzultačným dokumentom pred podpísaním zmluvy.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

111. Pokiaľ ide o prístup k listom vymeneným v rámci konzultácie medzi Parlamentom a navrhovateľom, zdá sa, že sťažovateľ nepredložil Parlamentu opakovanú žiadosť o prístup. Podľa článku 8 nariadenia č. 1049/2001 sa ombudsman môže zvyčajne zaoberať sťažnosťou až po predložení opakovanej žiadosti o prístup dotknutej inštitúcii. Parlament sa však k tejto otázke nevyjadril a predmetné dokumenty úzko súvisia s niektorými dokumentmi, ku ktorým sťažovateľ požadoval prístup vo svojej pôvodnej žiadosti. Ombudsman preto nevidel žiadny dôvod, prečo by sa mal zdržať riešenia tohto tvrdenia týkajúceho sa jeho podstaty.

112. Ombudsmanka z rozhodnutia Parlamentu o opakovanej žiadosti sťažovateľa, na ktoré sa odvoláva vo svojom stanovisku, pochopila, že Parlament akceptoval podmienky financovania navrhovateľa podpísaním príslušnej zmluvy, ale že s navrhovateľom sa v tejto súvislosti nevymieňali listy. Parlament vysvetlil, že súhlasil s podmienkami financovania navrhovateľa podpísaním zmluvy, ale nie zaslaním listu.

113. Sťažovateľ vo svojej opakovanej žiadosti požiadal o prístup k určitým dokumentom namiesto iných dokumentov, ktoré podľa Parlamentu neexistovali. S odvolaním sa na konzultáciu developera s Parlamentom o podmienkach financovania požiadal o prístup k listu, ktorý bol napísaný s cieľom konzultovať s Parlamentom („Schreiben, mit dem das Parlament konsultiert wurde“), ako aj k listu obsahujúcemu stanovisko Parlamentu v rámci konzultácie („Schreiben, mit dem das Parlament im Rahmen dieser Konsultation Stellung genommen hat“). Vzhľadom na to, že strany nespochybnili, že Parlament bol konzultovaný pred podpísaním zmluvy, bolo jasné, že doplnková žiadosť sťažovateľa o prístup bola podaná v súvislosti s dokumentmi, ktoré, ak existovali, predchádzali zmluve podpísanej Parlamentom. Parlament vo svojom stanovisku uviedol, že akceptoval podmienky financovania developera jednoduchým podpísaním zmluvy a že v tejto súvislosti nedošlo k samostatnej výmene listov. Ombudsman pochopil stanovisko Parlamentu tak, že jeho súhlas s podmienkami financovania developera nezahŕňal výmenu listov. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach súhlasil s názorom Parlamentu. Poukázal však na to, že samotný odkaz na udelenie súhlasu podpísaním zmluvy nemôže slúžiť ako argument na odmietnutie prístupu k konzultačným dokumentom, ktoré predchádzali podpísaniu zmluvy. Ombudsmanka poznamenala, že zo stanoviska Parlamentu nemožno s istotou vyvodiť, či takéto konzultačné dokumenty existujú alebo nie. Vzhľadom na tieto okolnosti ombudsmanka dospela k záveru, že samotným odkazom na podpísanie zmluvy sa Parlament dostatočne nezaoberal subsidiárnou žiadosťou sťažovateľa o prístup k dvom uvedeným listom. Prinajmenšom Parlament ponechal nezodpovedanú otázku, či uvedená korešpondencia skutočne existuje alebo nie.

114. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka zistila, že Parlament sa dostatočne nezaoberal opakovanou žiadosťou sťažovateľa o prístup. Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana preto predložil Parlamentu tento návrh odporúčania:

„Parlament by mal i) objasniť, či existujú nejaké dokumenty týkajúce sa jeho konzultácie s navrhovateľom pred podpísaním zmluvy s ním, a ii) v prípade kladnej odpovede spracovať žiadosť sťažovateľa o prístup k týmto dokumentom.“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

115. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku uviedol, že neexistuje žiadny dokument, v ktorom by výslovne vyjadril svoje stanovisko k ponuke predloženej spoločnosťou Fortis. Zo správy spoločnosti KPMG však jasne vyplýva, že táto ponuka bola najatraktívnejšia. Parlament poskytol prístup k tejto správe (pozri bod 147). Parlament spresnil, že podpísaním zmluvy s developerom, ktorá stanovila vecné práva s predkupným právom na budovy, akceptoval podmienky financovania developera. Ďalej uviedla, že príslušná notárska zápisnica ("Convention d'emphytéose avec option d'achat") bola zaregistrovaná na piatom oddelení bruselského hypotekárneho registra 14. decembra 2004 (č. 14438) a je prístupná verejnosti. Jednou z príloh tvoriacich neoddeliteľnú súčasť tohto dokumentu bola úspešná ponuka na financovanie spoločnosti Fortis. Parlament okrem toho uviedol, že identifikoval niekoľko listov zaslaných navrhovateľovi počas rokovaní a pred podpísaním zmluvy, ktoré boli pripojené k výzve na predkladanie ponúk (prílohy 7, 9, 10 a 11). Parlament udelil prístup k výzve na predkladanie ponúk vrátane jej príloh (pozri bod 157 nižšie). Parlament ďalej poukázal na to, že informácie týkajúce sa hodnoty zákazky sa nachádzajú na internetovej stránke Parlamentu [17].

116. Sťažovateľ sa vo svojich pripomienkach osobitne nevyjadril k tomuto aspektu prípadu.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

117. Ombudsman chápe stanovisko Parlamentu tak, že okrem niekoľkých listov zaslaných navrhovateľovi počas rokovaní a pred podpísaním zmluvy, ktoré boli pripojené k výzve na predkladanie ponúk (prílohy 7, 9, 10 a 11), neexistujú žiadne iné dokumenty, ktoré by sa konkrétne týkali jeho konzultácie s navrhovateľom a ktoré by predchádzali podpísaniu zmluvy. Parlament udelil prístup k výzve na predkladanie ponúk vrátane jej príloh.

118. Vzhľadom na to, že Parlament objasnil, že neexistujú žiadne dokumenty týkajúce sa jeho konzultácie s navrhovateľom pred podpísaním zmluvy, okrem dokumentov pripojených k výzve na predkladanie ponúk, ku ktorým Parlament udelil prístup, ombudsman dospel k záveru, že Parlament prijal príslušnú časť jeho návrhu odporúčania a že opatrenia prijaté Parlamentom na jeho vykonanie sú uspokojivé.

E. Tvrdenie o nekonzistentnom/nedostatočnom odôvodnení (tretie a siedme tvrdenie sťažovateľa)

Argumenty predložené ombudsmanovi

119. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa o prístup k správe účtovnej a poradenskej spoločnosti KPMG o hodnotení predložených ponúk (ďalej len „správa“), Parlament vo svojom rozhodnutí o pôvodnej žiadosti sťažovateľa dospel k záveru, že ide o dokument tretej strany v zmysle článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001. Predtým, ako bolo možné prijať rozhodnutie o možnosti udelenia prístupu, bolo teda potrebné konzultovať s jeho autorom. Parlament sa preto v tejto veci obrátil na konzultačnú spoločnosť. V liste z 18. januára 2007 Parlament informoval sťažovateľa, že po hĺbkovej analýze správy dospel k záveru, že sa týka obchodných záujmov dotknutých bánk. V dôsledku toho a podľa článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001 nebolo možné poskytnúť prístup.

120. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že Parlament nesprávne zmenil svoje odôvodnenie, pokiaľ ide o odmietnutie prístupu k jednému z dokumentov, ktorých sa jeho žiadosť týka. Podľa sťažovateľa bola následná argumentácia navyše nedostatočná vzhľadom na to, že neuviedla, ako by boli ohrozené obchodné záujmy dotknutých bánk.

121. Parlament vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa a na základe článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001 uviedol, že prístup nemožno udeliť. Dôvodom bolo, že banky by boli schopné získať poznatky o obchodných stratégiách svojich konkurentov na finančnom trhu. To by následne oslabilo konkurenčné postavenie bánk zapojených do budúcich postupov verejného obstarávania. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdil, že Parlament po druhýkrát nesprávne zmenil svoje odôvodnenie, pokiaľ ide o zamietnutie prístupu k jednému z dokumentov. Na podporu svojho tvrdenia sa domnieval, že z logiky nariadenia č. 1049/2001 vyplýva, že rozhodnutie o prvej žiadosti o prístup sa musí vyčerpávajúcim spôsobom zaoberať dôvodmi odôvodňujúcimi zamietnutie prístupu. Podľa neho spracovanie opakovanej žiadosti slúžilo len na preskúmanie toho, či dôvody zamietnutia prístupu uvedené v rozhodnutí o pôvodnej žiadosti boli hodnoverné. Okrem toho tvrdil, že nové odôvodnenie stále nie je vierohodné.

122. Parlament vo svojom stanovisku zopakoval svoj názor, že správa sa má považovať za dokument tretej strany v zmysle článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001. Parlament preto konzultoval so spoločnosťou KPMG s cieľom zistiť jej názory na udelenie prístupu. KPMG potvrdila, že správa obsahuje finančnú analýzu ponúk predložených bankami, ktoré developer kontaktoval. V dôsledku toho sa informácie týkali finančných záujmov určitých bánk. Podľa Parlamentu sa KPMG tiež domnievala, že jej práva duševného vlastníctva by mali byť chránené podľa článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Parlament vysvetlil, že nevidí dôvod odchýliť sa od posúdenia KPMG a zamietol prístup na základe článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Parlament vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa potvrdil svoje stanovisko a vysvetlil, ako by mohli byť ohrozené obchodné záujmy dotknutých bánk.

123. V reakcii na siedme tvrdenie sťažovateľa Parlament opäť potvrdil svoj názor, že prístup nemožno poskytnúť vzhľadom na to, že na informácie obsiahnuté v dokumente (na ktorý odkazuje ako na dokument PE 229.331/BUR) sa vzťahuje výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001. Skutočnosť, že sťažovateľ mal kópiu dokumentu, neznamená, že ju získal so súhlasom Parlamentu.

124. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že Parlament získal správu, a teda právo slobodne s ňou nakladať. To zahŕňalo právo udeliť prístup tretím stranám. Hoci bolo možné stanoviť dôvernosť správy, sťažovateľ sa domnieval, že Parlament nepredložil vierohodné dôkazy o tom, že na správu sa vzťahuje dohoda o dôvernosti.

125. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že v čase, keď získal prístup k dokumentu PE 229.331/BUR, nariadenie 1049/2001 ešte nebolo účinné. V dôsledku toho nemohol predložiť žiadosť o prístup k tomuto dokumentu. Okrem toho dokument nebol označený ako dôverný a Parlament nepredložil žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval, že bol kvalifikovaný ako dôverný.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

126. Ombudsman z vyhlásení oboch strán v priebehu vyšetrovania vyvodil, že kópia dokumentu, na ktorý sa vzťahuje toto tvrdenie, bola zjavne v držbe sťažovateľa. Parlament sa však domnieval, že prístup k dokumentu nemožno poskytnúť. Ombudsmanka pripomenula, že prístup k dokumentom v zmysle nariadenia č. 1049/2001 je prístup verejnosti. Poskytnutie prístupu k dokumentu teda znamená, že tento dokument podlieha zverejneniu. Skutočnosť, že sťažovateľ už môže mať kópiu predmetného dokumentu, ktorá nebola zverejnená v súlade s nariadením č. 1049/2001, preto nebráni ombudsmanovi v tom, aby zvážil, či Parlament dostatočne odôvodnil, prečo prístup nemohol byť udelený. Okrem toho sa zdalo dôležité pripomenúť, že predmetom tretieho a siedmeho tvrdenia sťažovateľa nebol spôsob, akým sťažovateľ získal prístup k dokumentu PE 229.331/BUR. V dôsledku toho nebolo potrebné vyjadrovať sa k tomuto aspektu, ktorý sa riešil v stanovisku Parlamentu aj v pripomienkach sťažovateľa. Namiesto toho sa ombudsmanka zaoberala otázkou, či Parlament nesprávne zmenil svoje odôvodnenie týkajúce sa odmietnutia prístupu k správe a či bolo odôvodnenie Parlamentu dostatočné. Ombudsmanka najprv analyzovala, či Parlament nesprávne zmenil svoje odôvodnenie. Potom preskúmal, či je odôvodnenie Parlamentu dostatočné.

Pokiaľ ide o údajnú zmenu odôvodnenia Parlamentu

127. Parlament kvalifikoval správu ako dokument tretej strany v zmysle článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001. Sťažovateľ však tvrdil, že vzhľadom na to, že správu získal Parlament, zvyčajne by to znamenalo, že by s ňou mohol voľne nakladať a umožniť prístup k nej. Okrem toho uviedol, že Parlament nepredložil vierohodné dôkazy na preukázanie toho, že na správu sa vzťahuje dohoda o dôvernosti.

128. Článok 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 znie:

„Pokiaľ ide o dokumenty tretích strán, inštitúcia konzultuje s treťou stranou s cieľom posúdiť, či sa uplatňuje výnimka uvedená v odseku 1 alebo 2, pokiaľ nie je jasné, či dokument môže alebo nemôže byť zverejnený.“

Ombudsman sa domnieval, že pokiaľ ide o dokumenty tretích strán, článok 4 ods. 4 ukladá inštitúciám povinnosť konzultovať s dotknutou treťou stranou s cieľom posúdiť, či sa uplatňuje výnimka uvedená v článku 4 ods. 1 alebo 2, pokiaľ nie je jasné, či by sa dokument mal alebo nemal zverejniť [18]. Vzhľadom na to, že nariadenie č. 1049/2001 sa vzťahuje len na dokumenty v držbe inštitúcie (článok 2 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001), niet pochýb o tom, že za dokumenty tretích strán možno považovať len dokumenty v držbe inštitúcie. Podľa článku 3 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 „tretia strana“znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu alebo akýkoľvek subjekt mimo dotknutej inštitúcie vrátane členských štátov, iných inštitúcií a orgánov Spoločenstva alebo mimo neho a tretích krajín. Ombudsman sa domnieval, že na prvý pohľad skutočnosť, že dokument je vo vlastníctve inštitúcie, nevylučuje, že ten istý dokument by mohol byť kvalifikovaný ako dokument tretej osoby, keďže nariadenie č. 1049/2001 sa zdá byť ľahostajné k aspektu vlastníctva. Namiesto toho sa nariadenie zameriava na pôvod dokumentov tretích strán (pozri článok 4 ods. 5 nariadenia 1049/2001). Zároveň skutočnosť, že dokument je vo vlastníctve inštitúcie, silne naznačuje, že inštitúcia by s ním v zásade mohla voľne nakladať. Vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa o prístup Parlament výslovne uviedol, že správu vlastní. Parlament sa však vo svojom stanovisku nevyjadril k aspektu vlastníctva, ale namiesto toho sa opieral výlučne o článok 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001.

129. Vzhľadom na to, že vlastníctvo, chápané ako právo, zveruje vlastníkovi výlučnú dispozičnú právomoc, ombudsman zvážil, či by uplatňovanie článku 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 mohlo obmedziť výlučnú dispozičnú právomoc vlastníka prostredníctvom procesnej povinnosti konzultovať s autorom dokumentu. Skutočnosť, že Parlament je vlastníkom správy, by mohla znamenať, že článok 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 sa neuplatňuje. Ombudsmanka tiež vzala na vedomie názor sťažovateľa, že Parlament nepreukázal, že na správu sa vzťahuje dohoda o dôvernosti. Ombudsmanka nepovažovala za potrebné zaujať definitívny postoj k dôsledkom vlastníctva správy Parlamentom. Domnieval sa však, že napriek tomu, že Parlament bol vlastníkom predmetného dokumentu, dostatočne nevysvetlil, prečo považoval článok 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 za uplatniteľný.

130. Vzhľadom na to, že sťažovateľ tvrdil, že Parlament nesprávne zmenil svoje odôvodnenie týkajúce sa odmietnutia prístupu k jednému z dokumentov, ktorých sa týkala jeho žiadosť, však ombudsman musel preskúmať, či Parlament tým, že sa najprv odvolal na článok 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 a neskôr na výnimku týkajúcu sa obchodných záujmov, skutočne zmenil svoje odôvodnenie. Na účely tejto analýzy nebola otázka, či je odvolanie sa Parlamentu na článok 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 odôvodnené, priamo relevantná, keďže sa nezdá, že by Parlament zmenil označenie správy ako dokumentu tretej strany.

131. Ombudsmanka poznamenala, že z judikatúry súdov Únie vyplýva, že konzultácia s treťou stranou je vo všeobecnosti predpokladom na určenie toho, či sa uplatňujú výnimky z práva na prístup stanovené v nariadení č. 1049/2001. Jediným prípadom, keď inštitúcie nemajú povinnosť konzultovať s treťou stranou, je prípad, keď je jasné, že dokument by sa mal alebo nemal zverejniť [19]. Zdá sa byť užitočné dodať, že výsledok konzultácie s treťou stranou nie je pre inštitúciu záväzný, ale je navrhnutý tak, aby jej umožnil posúdiť, či je výnimka uplatniteľná [20].

132. Listom z 18. decembra 2006 Parlament informoval sťažovateľa, že sa obrátil na spoločnosť KPMG s cieľom poradiť sa s ňou o správe. Listom z 18. januára 2007 Parlament informoval sťažovateľa, že výnimka stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001 sa vzťahuje na správu, keďže obsahuje informácie, ktoré sa týkajú obchodných záujmov dotknutých bánk. Prístup preto nebolo možné poskytnúť.

133. Vzhľadom na tieto skutočnosti a judikatúru súdov Únie, ktorá sa domnieva, že konzultácia s treťou stranou je podmienkou na určenie toho, či sa uplatňuje výnimka, ombudsman nemohol súhlasiť s názorom sťažovateľa, že Parlament najprv konzultoval s treťou stranou a potom sa odvolal na výnimku uvedenú v nariadení č. 1049/2001, čím nesprávne zmenil svoje odôvodnenie. Konzultácia s treťou osobou je v skutočnosti procesnou požiadavkou. Netýka sa však otázky, ktorá z výnimiek sa skutočne uplatňuje. Sťažovateľ takisto kritizoval skutočnosť, že Parlament ho neinformoval o výsledku konzultácie. V tejto súvislosti ombudsmanka poznamenala, že sťažovateľ môže požiadať o prístup k konzultačným dokumentom. Vzhľadom na to, že to zjavne ešte neurobil, však ombudsman nebol oprávnený zaoberať sa týmto aspektom sťažnosti.

134. Pokiaľ ide o rozhodnutie Parlamentu o opakovanej žiadosti sťažovateľa, sťažovateľ poukázal na to, že Parlament opäť zmenil svoje odôvodnenie. Podľa jeho názoru to nebolo v súlade s nariadením č. 1049/2001. Parlament sa domnieval, že jeho rozhodnutie o opakovanej žiadosti sťažovateľa potvrdzuje odôvodnenie jeho rozhodnutia o pôvodnej žiadosti.

135. Ombudsman poznamenal, že list Parlamentu z 18. januára 2007, ako aj jeho rozhodnutie o opakovanej žiadosti vychádzali z rovnakého právneho základu, a to z článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001. Parlament vo svojom liste z 18. januára 2007 vysvetlil, že podľa jeho názoru sa správa týka obchodných záujmov bánk. Parlament vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa zopakoval toto odôvodnenie. Dodala, že zverejnenie by mohlo viesť k riziku, že konkurenti zúčastnených bánk by mohli získať informácie o obchodných stratégiách týchto bánk. Ombudsmanka vzala do úvahy skutočnosť, že Parlament vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa uviedol, prečo sa domnieva, že sa uplatňuje článok 4 ods. 2 prvá zarážka nariadenia č. 1049/2001. V týchto dodatočných informáciách sa len vysvetlilo, prečo sa Parlament domnieva, že by to malo vplyv na obchodné záujmy dotknutých bánk.

136. Ombudsmanka sa v každom prípade domnievala, že nariadenie č. 1049/2001 nebráni inštitúcii, aby sa pri rozhodovaní o opakovanej žiadosti odvolávala na inú výnimku, ktorá nie je obsiahnutá v jej rozhodnutí o pôvodnej žiadosti, ak sa domnieva, že pôvodne uvedená výnimka nemôže dostatočne odôvodniť jej rozhodnutie. Ombudsmanka rovnako nevedela o pravidle, ktoré by Parlamentu zakazovalo uviesť vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti ďalšie podrobnosti o dôvodoch zamietnutia prístupu. Z judikatúry Všeobecného súdu vyplýva, že keď inštitúcia odpovedá na opakovanú žiadosť, je povinná uviesť dôvody, pre ktoré skutočnosti, ktoré spochybňujú jej pôvodné rozhodnutie, nemôžu byť uplatnené, aby zmenila svoje stanovisko [21]. To však naopak neznamená, že inštitúcia nie je oprávnená uviesť ďalšie dôvody svojho rozhodnutia, ktoré môžu neskôr preskúmať súdy Únie alebo ombudsman.

137. Vzhľadom na uvedené zistenia nebolo potrebné zvážiť, či Parlament nesprávne zmenil svoje odôvodnenie.

138. Ombudsmanka preto považovala tvrdenie sťažovateľa za neopodstatnené, že Parlament nesprávne zmenil odôvodnenie svojho rozhodnutia o zamietnutí prístupu k správe.

Pokiaľ ide o údajný nedostatok odôvodnenia Parlamentu

139. Ombudsmanka pripomenula, že podľa článku 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001 je jedným z účelov nariadenia č. 1049/2001 zabezpečiť čo najširší prístup k dokumentom. Z ustálenej judikatúry súdov Únie týkajúcej sa nariadenia č. 1049/2001 vyplýva, že výnimky zo všeobecného práva na prístup k dokumentom sa musia vykladať a uplatňovať striktne [22]. Samotná skutočnosť, že dokument sa týka záujmu chráneného výnimkou, sama osebe neodôvodňuje uplatnenie tejto výnimky. Preto predtým, ako sa inštitúcia môže oprávnene odvolávať na výnimku, musí posúdiť, i) či by prístup k dokumentu konkrétne a skutočne ohrozil chránený záujem a ii) či neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Toto posúdenie musí vyplývať z dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené [23].

140. Podľa sťažovateľa sa v liste Parlamentu z 18. januára 2007 nevysvetlilo, ako by bola ovplyvnená ochrana obchodných záujmov dotknutých bánk. Pokiaľ ide o rozhodnutie Parlamentu o jeho opakovanej žiadosti, zdôraznil, že podľa jeho vedomia banky predložili svoje ponuky na jar 2004. Zdalo sa preto veľmi nepravdepodobné, že by tieto ponuky umožnili vyvodiť závery o obchodných stratégiách v roku 2007. Okrem toho poukázal na to, že Parlament poskytol prístup k podobnej správe týkajúcej sa jeho budovy D3. Zverejnenie tejto správy zjavne neviedlo k tomu, že Parlament nedostal žiadne ďalšie ponuky. Ombudsmanka preto preskúmala, či Parlament preukázal, že udelenie prístupu by poškodilo obchodné záujmy.

141. Parlament vo svojom liste z 18. januára 2007 odkázal na článok 4 ods. 2 prvú zarážku nariadenia č. 1049/2001 a uviedol, že správa obsahuje informácie týkajúce sa obchodných záujmov dotknutých bánk. Parlament vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa uviedol, že prístup nemožno udeliť, pretože konkurenti zúčastnených bánk by boli schopní získať znalosti o obchodných stratégiách týchto bánk. To by zase oslabilo postavenie bánk zapojených do budúcich postupov verejného obstarávania.

142. Ombudsman sa domnieval, že v skutočnosti môžu byť ohrozené obchodné záujmy dotknutých bánk. Vzhľadom na to, že výnimky z práva na prístup k dokumentom sa majú vykladať reštriktívne, a vzhľadom na vysvetlenia Parlamentu si však neuvedomil, ako by udelenie prístupu konkrétne a skutočne poškodilo obchodné záujmy, čím by sa splnila podmienka stanovená judikatúrou súdov Únie. Okrem toho sa domnieval, že Parlament nespochybnil tvrdenie sťažovateľa, že správa o ponukách, ktoré boli zjavne predložené v roku 2004, neumožňuje vyvodiť žiadne závery o obchodných stratégiách zavedených v roku 2007. Zdá sa byť užitočné dodať, že na to, aby bolo možné sa na ne odvolávať, musí byť riziko narušenia záujmu primerane predvídateľné, a nie čisto hypotetické [24].

143. Parlament vo svojom stanovisku vysvetlil, že spoločnosť KPMG sa domnieva, že jej práva duševného vlastníctva by mali byť chránené podľa článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia 1049/2001, a nevidí dôvod odchýliť sa od posúdenia spoločnosti KPMG. To viedlo ombudsmana k pochopeniu, že Parlament sa tiež zrejme domnieval, že sa uplatňuje výnimka týkajúca sa duševného vlastníctva stanovená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke. Vzhľadom na to, že v súvislosti s tvrdeniami, ktoré sú predmetom tohto preskúmania, však ombudsman musel overiť, či Parlament vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa dostatočne odôvodnil zamietnutie prístupu. Nemusel sa s konečnou platnosťou vyjadriť k výnimkám, na ktoré sa Parlament odvolával v priebehu tohto vyšetrovania. V každom prípade a vzhľadom na vysvetlenia Parlamentu ombudsman na prvý pohľad nevidel, ako by udelenie prístupu konkrétne a skutočne poškodilo práva duševného vlastníctva poradenskej spoločnosti. Platilo to ešte viac vzhľadom na to, že Parlament je vlastníkom správy.

144. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka zistila, že Parlament nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie zamietnuť prístup k správe. Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana preto predložil Parlamentu tento návrh odporúčania:

„Parlament by mal poskytnúť prístup k správe … alebo, berúc do úvahy argumenty sťažovateľa týkajúce sa prevažujúceho verejného záujmu, poskytnúť presvedčivé vysvetlenie, prečo sa uplatňujú výnimky, na ktoré sa odvoláva.“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

145. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku uviedol, že sa rozhodol správu zverejniť. K svojmu podrobnému stanovisku priložila kópiu správy.

146. Sťažovateľ nepredložil konkrétne pripomienky v súvislosti s touto záležitosťou.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

147. Vzhľadom na to, že Parlament poskytol prístup k správe, ombudsman dospel k záveru, že Parlament prijal príslušnú časť svojho návrhu odporúčania a že opatrenia, ktoré Parlament prijal na jeho vykonanie, sú uspokojivé.

F. Tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení, pokiaľ ide o prístup k výzve na predkladanie ponúk (šieste tvrdenie sťažovateľa)

Argumenty predložené ombudsmanovi

148. Sťažovateľ tvrdil, že odmietnutie Parlamentu poskytnúť prístup k výzve na predkladanie ponúk a zoznamu bánk kontaktovaných navrhovateľom [25] nebolo riadne odôvodnené.

149. Parlament vo svojom stanovisku uviedol, že v súlade so svojimi vyhláseniami uvedenými v rozhodnutí o opakovanej žiadosti má právo na dôverný prístup k týmto dokumentom. Vzhľadom na to, že dokumenty obsahovali informácie považované za obchodné tajomstvo, Parlament bol viazaný svojou zákonnou povinnosťou zachovávať služobné tajomstvo [26].

150. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že Parlament sa na podporu svojho názoru, že je viazaný služobným tajomstvom, odvolal na rozsudok Súdneho dvora. Uviedol však, že v prejednávanej veci bolo splnené len jedno z troch kritérií stanovených Súdnym dvorom. Okrem toho zopakoval svoje tvrdenie uvedené v bode 143 vyššie.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

151. Ombudsmanka poznamenala, že Parlament sa vo svojom rozhodnutí o opakovanej žiadosti sťažovateľa opieral o článok 4 ods. 2 prvú zarážku nariadenia 1049/2001, aby odôvodnil svoje odmietnutie poskytnúť prístup k uvedeným dokumentom. Podľa Parlamentu by zverejnenie ohrozilo obchodné záujmy developera a dotknutých bánk. Poukázala tiež na to, že uvedené dokumenty boli poskytnuté dôverne. Po konzultácii s navrhovateľom v súlade s článkom 4 ods. 4 nariadenia č. 1049/2001 Parlament poukázal na to, že navrhovateľ sa tiež domnieva, že zverejnenie by poškodilo jeho obchodné záujmy, a preto očakáva, že Parlament dodrží svoju povinnosť mlčanlivosti.

152. Pokiaľ ide o uplatniteľnosť článku 4 ods. 2 prvej zarážky nariadenia č. 1049/2001, ombudsman pripomenul, že z judikatúry súdov Únie vyplýva, že ak sa inštitúcia rozhodne zamietnuť prístup, musí vysvetliť, ako by prístup k tomuto dokumentu mohol konkrétne a skutočne ohroziť záujem chránený uvádzanou výnimkou [27]. V tomto prípade sa ombudsman domnieval, že z odôvodnenia Parlamentu v podstate vyplýva, že sa uplatňuje výnimka uvedená v článku 4 ods. 2 prvej zarážke nariadenia č. 1049/2001. Neuviedla však dôvody, prečo by udelenie prístupu konkrétne a skutočne poškodilo obchodné záujmy developera a dotknutých bánk. Ombudsman považoval za užitočné pripomenúť, že samotná skutočnosť, že dokument sa týka záujmu chráneného výnimkou, nemôže sama osebe odôvodniť uplatnenie tejto výnimky. Napokon pripomenul, že odpoveď tretej osoby pri konzultácii s inštitúciou Únie v súvislosti so žiadosťou o prístup k dokumentom nie je pre inštitúciu záväzná. Inštitúcii umožňuje posúdiť, či sa uplatňuje výnimka [28]. Samotný odkaz na skutočnosť, že sa konzultovalo s treťou stranou, preto nemožno považovať za uspokojivé vysvetlenie, ako sa vymedzuje v judikatúre súdov Únie.

153. Ombudsmanka vzala na vedomie odkaz Parlamentu na rozsudok Všeobecného súdu na podporu svojho názoru, že na predmetné dokumenty sa vzťahuje služobné tajomstvo. Po analýze tohto rozsudku sa ombudsmanka domnievala, že spája povinnosť zachovávať služobné tajomstvo okrem iného s nariadením č. 1049/2001. Súdny dvor preto rozhodol, že „v rozsahu, v akom má verejnosť právo na prístup k dokumentom obsahujúcim určité informácie, tieto informácie nemožno považovať za informácie, na ktoré sa vzťahuje služobné tajomstvo“[29]. Vzhľadom na názor ombudsmana, že Parlament dostatočne nevysvetlil, prečo sa uplatňuje článok 4 ods. 2 prvá zarážka nariadenia č. 1049/2001, z judikatúry súdov Únie vyplýva, že Parlament dostatočne neodôvodnil, prečo sa na sporné dokumenty vzťahuje povinnosť služobného tajomstva.

154. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka zistila, že Parlament dostatočne neodôvodnil svoje rozhodnutie zamietnuť prístup k predmetným dokumentom. Toto zlyhanie predstavovalo prípad nesprávneho úradného postupu. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana preto predložil Parlamentu tento návrh odporúčania:

„Parlament by mal sprístupniť … výzvu na predkladanie ponúk a zoznam bánk, na ktoré sa navrhovateľ obrátil, alebo by mal so zreteľom na argumenty sťažovateľa týkajúce sa prevažujúceho verejného záujmu poskytnúť presvedčivé vysvetlenie, prečo sa uplatňujú výnimky, na ktoré sa odvoláva.“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

155. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku uviedol, že sa rozhodol zverejniť výzvu na predkladanie ponúk vydanú navrhovateľom a zoznam bánk, ktoré navrhovateľ kontaktoval. K podrobnému stanovisku priložila kópie týchto dokumentov.

156. Sťažovateľ nepredložil konkrétne pripomienky v súvislosti s touto záležitosťou.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

157. Vzhľadom na to, že Parlament udelil prístup k výzve na predkladanie ponúk vyhlásenej navrhovateľom a k zoznamu bánk, ktoré navrhovateľ kontaktoval, ombudsman dospel k záveru, že Parlament prijal príslušnú časť svojho návrhu odporúčania a že opatrenia prijaté Parlamentom na jeho vykonanie sú uspokojivé.

G. Tvrdenie o nesprávnom odôvodnení existencie prevažujúceho verejného záujmu (deviate tvrdenie sťažovateľa)

Argumenty predložené ombudsmanovi

158. Sťažovateľ tvrdil, že tvrdenie Parlamentu, že neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení príslušných dokumentov, je nesprávne. Na podporu svojho tvrdenia uviedol, že skutočne existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení, keďže v prípade neexistencie verejného obstarávania je riziko manipulácie na náklady daňovníkov značné.

159. Parlament vo svojom stanovisku uviedol, že sťažovateľ sa vo svojej žiadosti o prístup neodvolával na prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Odvolala sa na judikatúru Všeobecného súdu a poukázala na to, že prevažujúci verejný záujem sa má považovať za odlišný od všeobecného verejného záujmu na prístupe [30]. Jeho povaha mala byť objektívna a nie subjektívna. Hoci verejná kontrola využívania verejných finančných prostriedkov predstavuje verejný záujem, táto skutočnosť sama osebe nepostačuje na odôvodnenie zverejnenia. V tejto súvislosti Parlament uviedol, že jeho Výbor pre kontrolu rozpočtu a Európsky dvor audítorov presadzujú platné pravidlá v mene verejnosti.

160. Sťažovateľ sa vo svojich pripomienkach v podstate domnieval, že mu neprináleží preukázať existenciu prevažujúceho verejného záujmu, keďže žiadosti o prístup nemusia byť odôvodnené. Ďalej sa domnieval, že Parlament sa nezaoberal jeho tvrdením, podľa ktorého je riziko manipulácie vysoké. Manipulácie bolo možné odhaliť len vtedy, ak bol udelený prístup k dokumentom. Skutočnosť, že parlamentný Výbor pre kontrolu rozpočtu a Európsky dvor audítorov monitorujú uplatňovanie platných pravidiel, neznižuje prevažujúci verejný záujem, keďže Parlament nepreukázal, že tieto orgány skutočne vykonávali svoju kontrolu, pokiaľ ide o predmetné skutočnosti. Aj keby sa takáto kontrola uskutočnila, stále existoval prevažujúci verejný záujem na overení správnosti dosiahnutých výsledkov.

161. V odpovedi na tvrdenie Parlamentu, že zverejnenie by mohlo ohroziť jeho dôveryhodnosť a schopnosť rokovať s budúcimi dodávateľmi, sťažovateľ uviedol, že vzhľadom na judikatúru Súdneho dvora je toto tvrdenie úplne nepresvedčivé. Spoločnosti uzatvárajúce zmluvy s inštitúciami zvyčajne akceptovali, že existujú iné požiadavky na transparentnosť ako v zmluvách medzi súkromnými subjektmi. Developer, ktorý má prospech z toho, že Parlament porušil pravidlá zadávania verejných zákaziek, sa nemôže spoliehať na oprávnené záujmy.

Posúdenie ombudsmana, ktoré viedlo k návrhu odporúčania

162. Ombudsman pripomenul, že podľa článku 6 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001 žiadateľ, ktorý žiada o prístup k dokumentom, nie je povinný odôvodniť svoju žiadosť. Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že inštitúcia, ktorá sa odvoláva na jednu z výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia 1049/2001, je povinná overiť, či existuje prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci zverejnenie [31].

163. V tejto súvislosti nemožno tvrdenie Parlamentu, že sťažovateľ sa vo svojich žiadostiach o prístup neodvolával na existenciu prevažujúceho verejného záujmu, považovať za presvedčivé.

164. Parlament sa vo svojom stanovisku opieral o rozsudok Všeobecného súdu na podporu svojho názoru, že prevažujúci verejný záujem treba považovať za odlišný od všeobecného verejného záujmu na prístupe. Všeobecný súd totiž vo svojom rozsudku vo veci T-84/03 Turco uviedol toto:

„83. Prevažujúci verejný záujem podľa článku 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, ktorý môže odôvodniť zverejnenie dokumentu porušujúceho ochranu právnych stanovísk, sa teda v zásade musí odlišovať od vyššie uvedených zásad, na ktorých je toto nariadenie založené. Ak to tak nie je, prináleží prinajmenšom žalobcovi, aby preukázal, že vzhľadom na konkrétne okolnosti veci je dovolávanie sa tých istých zásad také naliehavé, že prevažuje nad potrebou chrániť predmetný dokument. V prejednávanej veci to však tak nie je.“

165. Proti rozsudku Všeobecného súdu vo veci Turco bolo podané odvolanie na Súdny dvor. Vo svojom rozsudku z 1. júla 2008 [32] Súdny dvor čiastočne zrušil napadnutý rozsudok a rozhodol takto:

„45. V tejto súvislosti prináleží Rade, aby vyvážila osobitný záujem, ktorý má byť chránený nezverejnením dotknutého dokumentu, najmä s verejným záujmom na sprístupnení tohto dokumentu vzhľadom na výhody vyplývajúce, ako sa uvádza v odôvodnení 2 nariadenia č. 1049/2001, zo zvýšenej otvorenosti, ktorá občanom umožňuje užšie sa zúčastňovať na rozhodovacom procese a zaručuje väčšiu legitimitu, účinnosť a zodpovednosť administratívy voči občanovi v demokratickom systéme.

…

74. Ako bolo rozhodnuté v bodoch 44 až 47 a v bode 67 tohto rozsudku, Súd prvého stupňa nesprávne vyložil článok 4 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001, keď rozhodol, že prevažujúci verejný záujem, ktorý môže odôvodniť zverejnenie dokumentu, musí byť v zásade odlišný od zásad, na ktorých je toto nariadenie založené.

75. Je zrejmé, že ustanovenia legislatívneho aktu sa musia uplatňovať so zreteľom na zásady, na ktorých sú založené.“

166. Podľa Parlamentu sa prevažujúci verejný záujem odlišuje od všeobecného verejného záujmu na prístupe. Toto vyhlásenie je v súlade s judikatúrou platnou v čase jeho vydania. Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora vo veci Turco ho však už nemožno považovať za správny z nasledujúcich dôvodov. Po prvé v rozsudku vydanom Súdnym dvorom sa právo Únie vykladá so spätnou účinnosťou a po druhé sťažovateľ predložil hodnoverné a konkrétne tvrdenia, ktoré naznačujú existenciu prevažujúceho verejného záujmu. Ombudsmanka preto dospela k záveru, že tvrdenie Parlamentu, podľa ktorého neexistuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dotknutých dokumentov, je založené na nesprávnom predpoklade. Išlo o prípad nesprávneho úradného postupu. V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu európskeho ombudsmana preto predložil Parlamentu tento návrh odporúčania:

„Parlament by mal poskytnúť prístup k správe, výzve na predkladanie ponúk a zoznamu bánk, na ktoré sa navrhovateľ obrátil, alebo so zreteľom na argumenty sťažovateľa týkajúce sa prevažujúceho verejného záujmu poskytnúť presvedčivé vysvetlenie, prečo sa uplatňujú výnimky, na ktoré sa odvoláva.“

Argumenty predložené ombudsmanovi po jeho návrhu odporúčania

167. Parlament vo svojom podrobnom stanovisku uviedol, že sa rozhodol zverejniť dokumenty požadované sťažovateľom. K podrobnému stanovisku priložila kópie týchto dokumentov.

168. Sťažovateľ nepredložil konkrétne pripomienky v súvislosti s touto záležitosťou.

Posúdenie ombudsmana po jeho návrhu odporúčania

169. Vzhľadom na to, že Parlament poskytol prístup k požadovaným dokumentom, ombudsmanka dospela k záveru, že Parlament prijal príslušnú časť svojho návrhu odporúčania a že opatrenia prijaté Parlamentom na jeho vykonanie sú uspokojivé.

H. Závery

Ombudsman na základe svojho vyšetrovania tejto sťažnosti uzatvára túto sťažnosť s týmito závermi:

Prvý návrh odporúčania. („Parlament by mal opraviť alebo objasniť druhé vyhlásenie uvedené v liste z 5. júla 2007 v súlade s úvahami uvedenými v bodoch 37 – 43.“)

Pokiaľ ide o relevantnosť rozsudku vo veci C-44/96, zistenie nesprávneho úradného postupu, na ktorom bol návrh odporúčania založený, už nemožno zachovať. Pokiaľ ide o otázku, či boli dodržané základné zásady postupu verejného obstarávania, doplňujúce informácie, ktoré Parlament poskytol vo svojom podrobnom stanovisku, dostatočne objasňujú stanovisko. Preto nie sú potrebné žiadne ďalšie opatrenia zo strany ombudsmana.

Druhý a tretí návrh odporúčaní. („Parlament by mal i) objasniť, či existujú nejaké dokumenty týkajúce sa jeho konzultácie s navrhovateľom pred podpísaním zmluvy s ním, a ii) v prípade kladnej odpovede spracovať žiadosť sťažovateľa o prístup k týmto dokumentom“a „Parlament by mal poskytnúť prístup k správe, výzve na predkladanie ponúk a zoznamu bánk, ktoré navrhovateľ kontaktoval, alebo so zreteľom na argumenty sťažovateľa týkajúce sa prevažujúceho verejného záujmu poskytnúť presvedčivé vysvetlenie, prečo sa uplatňujú výnimky, na ktoré sa odvoláva.“)

Parlament prijal návrh odporúčaní a opatrenia, ktoré prijal na ich vykonanie, sú uspokojivé.

Pokiaľ ide o prvé a druhé tvrdenie sťažovateľa, ombudsman nevidí potrebu ďalšieho konania z jeho strany.

Sťažovateľ a Parlament budú o tomto rozhodnutí informovaní.

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 13. septembra 2010

---

[1] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331).

[2] V liste, v ktorom sa vyšetrovanie rozšírilo na nové obvinenia sťažovateľa, ombudsman odkázal na „zoznam bánk, ktoré Parlament kontaktoval“. Z pripomienok predložených v priebehu vyšetrovania však vyplynulo, že tvrdenie sa v skutočnosti týka zoznamu bánk, ktoré developer kontaktoval.

[3] Nariadenie Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74).

[4] Vec C-44/96, Mannesmann Anlagenbau, Zb. 1998, s. I-73, bod 43.

[5] Smernica Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2004/18/ES z 31. marca 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby, Ú. v. EÚ L 134, 2004, s. 114; Mim. vyd. 06/007, s. 132.

[6] Nariadenie Komisie (ES, Euratom) č. 2342/2002 z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 74).

[7] Nariadenie o rozpočtových pravidlách z 21. decembra 1977, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev, naposledy zmenené a doplnené 9. apríla 2001 a napadnuté nariadením Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev.

[8] Pozri napríklad vec T-271/04 Citymo SA/Komisia, Zb. 2007, s. II-1375, bod 68 a nasl.

[9] Odpoveď Komisie na parlamentnú otázku E-2295/2008 z 9. júna 2008, k dispozícii online na adrese: http://www.europarl.europa.eu/sides/getAllAnswers.do?reference=E-2008-2295&language=EN

[10] Vec C-44/96, Mannesmann Anlagenbau, Zb. 1998, s. I-73, bod 43.

[11] Pozri tiež článok 89 ods. 1 nariadenia o rozpočtových pravidlách: "Všetky verejné zákazky financované úplne alebo čiastočne z rozpočtu musia byť v súlade so zásadami transparentnosti, proporcionality, rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie."

[12] KOM(1996) 518 v konečnom znení.

[13] Podľa Parlamentu Belgicko prispelo k mechanizmu nepriameho financovania dotovaním nákladov na pozemky a rozvoj lokalít v celkovej výške približne 180 miliónov EUR.

[14] Pozri úplné znenie odseku 43 v bode 65.

[15] Článok 167 ods. 1 nariadenia o rozpočtových pravidlách znie takto: "... Verejnými obstarávateľmi na účely tejto kapitoly sú: a) Komisia v mene a na účet jedného alebo viacerých príjemcov; b) príjemca alebo príjemcovia; c) vnútroštátny alebo medzinárodný subjekt verejného sektora alebo fyzické alebo právnické osoby, ktoré sú príjemcami grantu na vykonávanie vonkajšej činnosti.“

[16] Dôraz ombudsmana.

[17] http://www.europarl.europa.eu/tenders/march_immob_2004.htm

[18] Vec T-168/02, IFAW/Komisia, Zb. 2004, s. II-4135, bod 55.

[19] Vec T-168/02, IFAW/Komisia, Zb. 2004, s. II-4135, bod 55; vec T-380/04, Terezakis/Komisia, Zb. 2008, s. II-11 (zhrnutie uverejnenia), bod 54.

[20] Vec T-380/04, Terezakis/Komisia, Zb. 2008, s. II-11 (zhrnutie uverejnenia), bod 60.

[21] Vec T-188/98, Kuijer/Rada, Zb. 2000, s. II-1959, bod 46.

[22] Pozri napríklad vec T-403/05 MyTravel Group/Komisia, Zb. 2008, s. II-2027, bod 32.

[23] Pozri vec T-403/05 MyTravel Group/Komisia, Zb. 2008, s. II-2027, bod 33.

[24] Pozri spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Švédsko a Turco/Rada, Zb. 2008, s. I-4723, bod 43.

[25] Ide o dokumenty uvedené v bode ii) v bode 1.

[26] Vec T-198/03 Bank Austria Creditanstalt/Komisia, Zb. 2006, s. II-1429, body 29 a 71 – 75.

[27] Pozri vec T-403/05 MyTravel Group/Komisia, Zb. 2008, s. II-2027, bod 33.

[28] Vec T-380/04, Terezakis/Komisia, Zb. 2008, s. II-11 (zhrnutie uverejnenia), bod 60.

[29] Vec T-198/03, Bank Austria Creditanstalt/Komisia, Zb. 2006, s. II-1429, bod 74.

[30] Vec T-84/03 Turco/Rada, Zb. 2004, s. II-4061, bod 82.

[31] Vec T-84/03 Turco/Rada, Zb. 2004, s. II-4061, bod 44. Túto časť rozsudku Súdny dvor nezrušil v spojených veciach C-39/05 P a C-52/05 P Turco/Rada, Zb. 2008, s. I-4723 (pozri nižšie).

[32] Spojené veci C-39/05 P a C-52/05 P, Turco/Rada, Zb. 2008, s. I-4723.