Späť na Sťažnosť

1. Sťažovateľ je mimovládna organizácia, ktorá monitoruje činnosť medzinárodných finančných inštitúcií v strednej a východnej Európe [1].

2. Dňa 27. februára 2009 požiadala Európsku investičnú banku (EIB) o prístup k rámcovej dohode (ďalej len "dohoda")[2], ktorú EIB a Tadžická republika podpísali 11. februára 2009.

3. Dňa 24. marca 2009 EIB odmietla poskytnúť prístup k dohode na základe článku 33 politiky zverejňovania (PDP) banky [3]. EIB informovala sťažovateľa, že dokument je dokumentom tretej strany a že tadžické orgány neudelili súhlas so zverejnením.

4. Sťažovateľ podal 25. marca 2009 sťažnosť na Úrad EIB pre sťažnosti, v ktorej napadol rozhodnutie EIB nezverejniť dohodu.

5. Dňa 4. mája 2009 generálny tajomník EIB odpovedal na sťažnosť a poskytol jej správu o záveroch úradu EIB pre sťažnosti. Úrad EIB pre sťažnosti vo svojej správe uznal, že zamietnutie žiadosti sťažovateľa nebolo správne odôvodnené, pokiaľ ide o klasifikáciu dohody ako dokumentu tretej strany. EIB však nemohla zverejniť dohodu vzhľadom na to, že stále prebieha proces ratifikácie príslušnými orgánmi Tadžikistanu. EIB tiež uviedla, že jej útvary budú spolupracovať s vnútroštátnymi orgánmi Tadžikistanu s cieľom overiť, či by sa po ukončení ratifikačného procesu mohlo upustiť od ich námietky voči zverejneniu požadovaného dokumentu. Uviedla, že sťažovateľovi poskytne informácie o stave jeho žiadosti.

6. Dňa 26. augusta 2009 sa sťažovateľ obrátil na ombudsmana.

Predmet žiadosti

7. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi predložil toto tvrdenie a tvrdenie.

Tvrdenie:

EIB riadne neodôvodnila svoje rozhodnutie nezverejniť rámcovú dohodu uzavretú s Tadžickou republikou v rozpore s ustanoveniami nariadenia 1049/2001/ES a politikou EIB v oblasti zverejňovania informácií.

Pohľadávka:

EIB by mala zverejniť rámcovú dohodu uzatvorenú s Tadžickou republikou 11. februára 2009.

Požiadavku

8. Dňa 15. septembra 2009 ombudsman začal vyšetrovanie. Dňa 22. decembra 2009 EIB zaslala svoje stanovisko, ktoré bolo postúpené sťažovateľovi s výzvou na vyjadrenie pripomienok.

9. Sťažovateľ zaslal svoje pripomienky 1. februára 2010.

OMBUDSMANOVÁ analýza a závery

A. Tvrdenie o neumožnení prístupu k príslušnému dokumentu a súvisiaci nárok

Argumenty predložené ombudsmanovi

10. Na podporu svojho tvrdenia sťažovateľka tvrdila, že EIB vo svojom rozhodnutí o zamietnutí jej žiadosti neodkázala na žiadne ustanovenie nariadenia 1049/2001/ES ani na jej PDP, ktoré by odôvodňovalo zachovanie dôvernosti dohody až do jej ratifikácie tadžickými orgánmi.

11. EIB vo svojom stanovisku poukázala na to, že podľa zarážky 12 nariadenia o Aarhuskom dohovore [4] sa ustanovenia nariadenia 1049/2001/ES vzťahujú na EIB len vtedy, keď sa požadujú informácie o životnom prostredí. Napadnutý dokument však neobsahuje žiadnu informáciu o životnom prostredí. ElB uviedla, že jej útvary sa vo svojom rozhodnutí neodvolávali na žiadne ustanovenie nariadenia, pretože v čase žiadosti sťažovateľa sa nevzťahovalo na EIB [5].

12. Pokiaľ ide o údajné porušenie jej PDP, EIB zdôraznila, že dohodu nemožno považovať za žiadny iný dokument EIB. Patrí skôr do kategórie zmluvných dohôd, keďže jej obsah určujú súhlasné vôle oboch strán. Takáto zmluva nadobúda platnosť, keď sa úplne sformujú príslušné závety. V tomto prípade by sa dohoda stala právne záväznou hneď, ako ju ratifikujú vnútroštátne orgány Tadžikistanu.

13. Podľa názoru ElB by rámcové dohody mali podliehať pravidlám, ktoré sa vzťahujú na iné dohovory a dokumenty tretích strán [6]. V tejto súvislosti EIB uviedla, že pri vybavovaní žiadosti sťažovateľa o prístup k rámcovej dohode neodkázala na konkrétne ustanovenie svojho PDP z dôvodu dobre identifikovanej medzery v PDP z roku 2007. Táto otázka sa následne riešila v rámci verejnej konzultácie v roku 2009 o politikách ElB v oblasti transparentnosti a zverejňovania. Vzhľadom na neexistenciu výslovného ustanovenia o rámcových dohodách obsiahnutého v jej PDP z roku 2007 sa EIB domnievala, že dokument mal byť zverejnený až po posúdení stanoviska (spolu)autora, pokiaľ už nebolo jasné, že dokument mal alebo nemal byť zverejnený. Zdôraznila, že „takýto postup by sa mal uplatňovať bez ohľadu na status dokumentu, pokiaľ ide o jeho schvaľovací proces, ale tento proces – ako aj ďalšie faktory – môžu ovplyvniť rozhodnutie ElB o žiadosti o zachovanie dôvernosti, ktorú vyjadril spolusignatár dokumentu.“

14. Pokiaľ ide o tento prípad, niekoľko faktorov odôvodňovalo odmietnutie EIB zverejniť požadovaný dokument v čase žiadosti sťažovateľa. V tejto súvislosti EIB poukázala na prebiehajúci ratifikačný proces, neexistenciu dohody tadžických orgánov o zverejnení dohody pred jej ratifikáciou a zložitú geopolitickú situáciu, „ktorá by v konečnom dôsledku mohla spôsobiť zhoršenie medzinárodných vzťahov EIB v regióne, ak by sa dohoda zverejnila pred jej ratifikáciou.“EIB zastávala názor, že hoci výslovne neuviedla konkrétne ustanovenie svojho PDP, poskytla sťažovateľovi rozsiahle odôvodnenie, prečo dohodu nebolo možné zverejniť.

15. EIB ďalej uviedla, že 1. októbra 2009 tadžický parlament ratifikoval rámcovú dohodu s EIB. Po ratifikácii bola EIB zaslaná tadžická verzia rámcovej dohody.

16. Po ďalších kontaktoch medzi EIB a vnútroštátnymi orgánmi Tadžikistanu sa tieto orgány 15. decembra 2009 dohodli na uverejnení rámcovej dohody na webovom sídle veľvyslanectva Tadžickej republiky v Belgickom kráľovstve. EIB 16. decembra 2009 poskytla sťažovateľovi internetový odkaz na anglickú verziu rámcovej dohody.

17. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach potvrdil, že EIB vyhovela jeho žiadosti o prístup k dohode, a požiadal ombudsmana, aby prípad uzavrel.

Hodnotenie ombudsmana

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že EIB podnikla primerané kroky na urovnanie veci, a tým uspokojila sťažovateľa.

B. Závery

Ombudsman na základe svojho vyšetrovania tejto sťažnosti uzatvára túto sťažnosť s týmto záverom:

Európska investičná banka podnikla kroky na vyriešenie tejto záležitosti, a tým uspokojila sťažovateľa.

Sťažovateľ a EIB budú o tomto rozhodnutí informovaní.

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 12. marca 2010

[1] Podľa informácií dostupných na webovom sídle sťažovateľa.

[2] Dohoda, ktorou sa budú riadiť budúce úvery EIB v Tadžikistane, bola uzavretá na základe rozhodnutia Rady z 19. decembra 2006 (rozhodnutie Rady 2006/1016/ES, Ú. v. EÚ L 414, 2006, s. 95), ktorým sa EIB poskytuje záruka Únie na straty z úverov a záruk za úvery na projekty mimo Európskej únie.

[3] Článok 33 PDP EIB znie takto: „Pokiaľ ide o dokumenty tretích strán, banka konzultuje s treťou stranou s cieľom posúdiť, či sú informácie v dokumente dôverné, pokiaľ nie je jasné, či dokument môže alebo nemôže byť zverejnený.“(zvýraznenie doplnené).

[4] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1367/2006 o uplatňovaní ustanovení Aarhuského dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia na inštitúcie a orgány Spoločenstva (Ú. v. EÚ L 264, 2006, s. 13).

[5] EIB uviedla, že po nadobudnutí platnosti Lisabonskej zmluvy sa nariadenie 1049/2001/ES vzťahuje aj na EIB bez ohľadu na druh požadovaných informácií.

[6] EIB sa odvolala na články 27 a 33 PDP, v ktorých sa stanovuje, že EIB konzultuje s partnerom, pokiaľ ide o zverejňovanie dokumentov.