Vec sa týkala odmietnutia Rady Európskej únie poskytnúť úplný prístup k právnym stanoviskám k legislatívnym návrhom nariadení o zriadení Európskej prokuratúry (EPPO) a o Agentúre Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (EUROJUST).

V priebehu vyšetrovania ombudsmanky Rada súhlasila so zverejnením dvoch zo štyroch dokumentov, ale trvala na svojom odmietnutí sprístupniť v plnom rozsahu zvyšné dva dokumenty, hoci bol udelený čiastočný prístup.

Ombudsman uznáva, že odmietnutie zverejniť právne stanoviská v plnom rozsahu bolo odôvodnené tým, že by sa tým narušila ochrana právneho poradenstva a súdnych konaní. Uzatvára preto prípad konštatovaním, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, ale vyzýva Radu, aby preskúmala jeho zamietnutie vzhľadom na ďalšie uplynutie času.

Vec sa týkala žiadosti sťažovateľa o prístup k dvom e-mailom zaslaným členom vedeckej rady agentúry zo súkromného e-mailového účtu predsedu správnej rady Výkonnej agentúry Európskej rady pre výskum. Keď agentúra zamietla prístup na základe toho, že dva e-maily nemala k dispozícii, pretože boli zaslané zo súkromného účtu, sťažovateľ sa obrátil na európskeho ombudsmana.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie tejto záležitosti, po ktorom predseda správnej rady poskytol agentúre kópie týchto dvoch e-mailov. Agentúra by preto mohla posúdiť žiadosť sťažovateľa o prístup k e-mailom podľa nariadenia č. 1049/2001 ^[1]. Agentúra potom poskytla sťažovateľovi čiastočný prístup k dokumentom. Ombudsmanka získala úplné kópie týchto dvoch e-mailov a mohla overiť, či boli úpravy vykonané v kópiách poskytnutých sťažovateľovi odôvodnené.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Vec sa týkala odmietnutia Komisie poskytnúť verejnosti prístup k návrhom verzií správy o posúdení vplyvu nepriamej zmeny využívania pôdy súvisiacej s biopalivami (ILUC). Sprístupnenie dokumentov bolo zamietnuté z dôvodu, že by narušilo rozhodovací proces Komisie. Sťažovateľ, skupina organizácií, sa domnieval, že by sa mu mal poskytnúť prístup k dokumentom, o ktoré požiadal.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala. Poznamenala, že v septembri 2015 Parlament a Rada prijali smernicu 2015/1513. Táto smernica bola založená na legislatívnom návrhu Komisie, ku ktorému bola pripojená správa o posúdení vplyvu, ktorej návrhy boli v prejednávanej veci sporné. Ombudsmanka preto navrhla, aby Komisia vzhľadom na tieto nové okolnosti poskytla verejnosti prístup k požadovaným dokumentom. Komisia s tým nesúhlasila, pričom tvrdila, že z jej strany nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Vyzvala však sťažovateľa, aby vzhľadom na nové okolnosti podal novú žiadosť o prístup k dokumentom. Sťažovateľ neskôr informoval ombudsmana, že na základe novej žiadosti o prístup k dokumentom Komisia udelila prístup k dokumentom, o ktoré požiadal. Ombudsmanka preto prípad uzavrela zistením, že žiadne ďalšie vyšetrovanie sťažnosti nie je odôvodnené. Poukázala aj na to, že ombudsman je oprávnený požiadať inštitúciu, aby pri odpovedi na návrh riešenia ombudsmana v prípade prístupu k dokumentom zohľadnila nové argumenty, prečo by sa mal dokument sprístupniť.

Prípad sa týkal odmietnutia Európskej komisie poskytnúť prístup verejnosti k hodnotiacim formulárom vypracovaným na posúdenie žiadostí členských štátov o spolufinancovanie vnútroštátnych systémov spracovania údajov zo záznamov o cestujúcich (PNR [1]) Komisiou. Sťažnosť podal poslanec Európskeho parlamentu.

Pri zamietnutí prístupu k požadovaným hodnotiacim formulárom sa Komisia opierala o rozsudok Všeobecného súdu, v ktorom sa uznala potreba zachovať dôvernosť rokovaní hodnotiacich komisií v súvislosti s postupmi verejného obstarávania. V tejto veci Súdny dvor rozhodol, že zverejnenie stanovísk členov hodnotiacej komisie by ohrozilo ich nezávislosť, a tým by vážne narušilo rozhodovací proces dotknutej inštitúcie. Sťažovateľ sa však domnieval, že tento rozsudok nie je uplatniteľný na postup hodnotenia týkajúci sa posudzovania žiadostí o financovanie predložených členskými štátmi.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že odmietnutie Komisie sprístupniť požadované dokumenty nebolo odôvodnené. Okrem toho súhlasila s tým, že existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení požadovaných dokumentov. Ombudsmanka preto odporučila Komisii, aby sprístupnila požadované dokumenty (súhlasila však s tým, že mená hodnotiteľov by sa mohli upraviť).

Komisia odmietla prijať odporúčanie ombudsmanky bez toho, aby poskytla presvedčivé dôvody svojho stanoviska. Ombudsmanka preto prípad uzavrela zistením nesprávneho úradného postupu.

[1] Údaje z osobného záznamu o cestujúcom (PNR) sú informácie poskytované cestujúcimi pri rezervácii a rezervácii leteniek a pri odbavovaní letov, ako aj zhromaždené leteckými dopravcami na ich vlastné komerčné účely. Obsahuje niekoľko rôznych druhov informácií, ako sú dátumy cesty, cestovný plán, informácie o letenke, kontaktné údaje, cestovná kancelária, prostredníctvom ktorej bol let rezervovaný, použité platobné prostriedky, číslo sedadla a informácie o batožine. Údaje sa uchovávajú v databázach leteckých spoločností na kontrolu rezervácií a odletov.

Vec sa týkala toho, že Komisia neodpovedala na korešpondenciu sťažovateľa v rámci finančného auditu na úrovni členského štátu. Po intervencii ombudsmanky Komisia odpovedala. Sprístupnila dokument požadovaný sťažovateľom, ale upravila niektoré osobné údaje (mená fyzických osôb). Ombudsmanka zistila, že Komisia správne odôvodnila úpravu podľa nariadenia č. 45/2001.

Prípad sa týkal vybavovania žiadosti sťažovateľa o prístup verejnosti k dohode o politickom dialógu a spolupráci medzi EÚ a Kubou Európskou službou pre vonkajšiu činnosť (ESVČ). V priebehu vyšetrovania ombudsmanky ESVČ dokument zverejnila. V dôsledku toho ombudsman uzavrel prípad tak, ako bol vyriešený.

Prípad sa týkal odmietnutia Komisie poskytnúť verejnosti prístup k jej stanovisku k návrhu srbského zákona o bezplatnej právnej pomoci.

Ombudsman sa touto otázkou zaoberal a vykonal kontrolu príslušného dokumentu. Ombudsmanka posúdila informácie v spise a zistila, že zamietnutie Komisie bolo odôvodnené podľa príslušných platných pravidiel o prístupe k dokumentom (nariadenie č. 1049/2001).

Ombudsmanka preto prípad uzavrela zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Zistenia ombudsmana sú však založené na výklade zákona, ktorý sa uplatňoval v deň, keď Komisia rozhodla o opakovanej žiadosti sťažovateľa. Nič nebráni tomu, aby sa Komisia, konajúc vo verejnom záujme, usilovala o väčšiu transparentnosť spôsobu, akým vedie predvstupové rokovania a ako rokovania pokračujú alebo sa nakoniec uzavrú. Nadobudnutie účinnosti návrhu zákona o bezplatnej právnej pomoci, predbežné uzavretie kapitoly 23 prístupových rokovaní a prípadné pristúpenie Srbska k EÚ sú časmi, keď Komisia mohla prehodnotiť situáciu s cieľom zistiť, či stále platia dôvody, ktoré opodstatňujú jej zamietnutie prístupu k požadovanému dokumentu. Ombudsmanka verí, že Komisia uskutoční túto úvahu.

Tento prípad sa týkal odmietnutia Európskej komisie poskytnúť úplný prístup verejnosti k hodnotiacim správam o návrhoch projektu o Rómoch v Albánsku financovaného z prostriedkov EÚ.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že Komisia správne zamietla úplný prístup na základe výnimky z prístupu verejnosti, ktorá chráni obchodné záujmy. Dospela preto k záveru, že Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Sťažovateľ, finančný novinár so sídlom v Londýne, požiadal verejnosť o prístup k dokumentom obsahujúcim podrobné informácie o dvoch programoch nákupu aktív Európskej centrálnej banky, ktoré trvajú do marca 2017. Účelom týchto programov je dostať mieru inflácie na úroveň blízku 2 %. Sťažovateľ sa konkrétne zaujímal o členenie programov nákupu podľa jednotlivých krajín, bánk a produktov vrátane cien zaplatených za cenné papiere, nakúpených množstiev, ako aj poplatkov zaplatených sprostredkovateľom.

ECB odpovedala, že zatiaľ čo súhrnné informácie o programoch nákupu sú dostupné na jej internetovej stránke, nie je možné poskytnúť prístup k požadovaným podrobným a rozčleneným informáciám o programoch nákupu. ECB tvrdila, že na tieto informácie sa vzťahujú výnimky týkajúce sa i) ochrany verejného záujmu, pokiaľ ide o finančnú, menovú alebo hospodársku politiku Únie, a ii) ochrany obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby. Sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana s tvrdením, že ECB neoprávnene odmietla prístup k údajom.

Na stretnutí s ECB ombudsmanka požiadala o dodatočné vysvetlenia a objasnenia týkajúce sa odmietnutia prístupu zo strany ECB. ECB uviedla, že disponuje špecializovanou internou databázou programov nákupu a že na základe informácií z nej získaných ECB vydáva týždenné interné dôverné správy, ktoré Výkonnej rade umožňujú monitorovať uskutočnené nákupy a rozhodovať o možných budúcich nákupoch. ECB poskytla ombudsmanovi aj príklad týždennej internej správy. Správa obsahovala tabuľky s podrobnosťami o nákupoch v členení podľa krajín.

Na základe dodatočných informácií získaných počas stretnutia ombudsmanka dospela k záveru, že odmietnutie ECB poskytnúť prístup k podrobným údajom požadovaným sťažovateľom bolo v súlade s príslušnou judikatúrou, a teda odôvodnené. Dospela k záveru, že zo strany ECB nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, a prípad uzavrela.

Toto strategické vyšetrovanie sa týka transparentnosti dôležitej neformálnej časti legislatívneho procesu EÚ, konkrétne transparentnosti trialógov.

Dva legislatívne orgány EÚ, Európsky parlament a Rada Európskej únie, prijímajú právne predpisy na základe návrhu Európskej komisie. Počas tohto procesu obaja spoluzákonodarcovia s pomocou Komisie často rokujú v rámci tzv. trialógov, čo sú neformálne stretnutia zástupcov troch zúčastnených inštitúcií. Počas trialógu sa Parlament a Rada snažia dohodnúť na spoločnom texte na základe svojich pôvodných pozícií, o ktorom sa potom hlasuje v súlade s formálnym legislatívnym postupom. Trialógy sa ukázali ako veľmi účinné pri dosahovaní takýchto dohôd a väčšina právnych predpisov sa teraz prijíma týmto spôsobom.

Európska únia je zastupiteľskou demokraciou, v ktorej majú občania právo brať svojich zástupcov na zodpovednosť za politické rozhodnutia prijaté v ich mene. Občania majú tiež právo zúčastňovať sa na demokratickom procese EÚ. Transparentnosť trialógov je kľúčovým prvkom pri zabezpečovaní účinnosti týchto práv a legitimizácii právnych predpisov EÚ. Súdny dvor EÚ uviedol, že schopnosť občanov EÚ oboznámiť sa s úvahami, ktoré sú základom legislatívnych opatrení, je predpokladom účinného uplatňovania ich demokratických práv.

Hoci je legislatívny proces EÚ vo všeobecnosti pomerne transparentný, a to aj v porovnaní s mnohými členskými štátmi, táto časť procesu vyvolala obavy v súvislosti s rovnováhou medzi efektívnosťou procesu trialógu a jeho transparentnosťou.

V tejto súvislosti európska ombudsmanka začala strategické vyšetrovanie. Skúmala, ktoré informácie a dokumenty by sa mali proaktívne sprístupniť verejnosti a v akom čase, aby občania mohli využívať svoje práva.

Transparentnosť trialógu je základným prvkom legitímnosti tvorby právnych predpisov EÚ. Občania musia mať možnosť kontrolovať výkon svojich zástupcov počas tejto kľúčovej časti legislatívneho procesu. Občania takisto potrebujú informácie o témach, o ktorých sa diskutuje počas trialógov, aby sa mohli účinne zúčastňovať na legislatívnom procese.

Ombudsmanka víta doterajší pokrok v zlepšovaní transparentnosti trialógov; navrhuje však, aby tieto tri inštitúcie zverejnili túto dokumentáciu a informácie: dátumy trialógu, počiatočné pozície troch inštitúcií, všeobecné programy trialógu, štvorstĺpcové dokumenty, konečné kompromisné texty, poznámky z trialógu, ktoré boli zverejnené, zoznamy zúčastnených politických činiteľov s rozhodovacou právomocou a podľa možnosti zoznam ďalších dokumentov predložených počas rokovaní. Všetky tieto informácie by sa mali sprístupniť v ľahko použiteľnej a zrozumiteľnej spoločnej databáze. Zatiaľ čo niektoré dokumenty by sa mohli sprístupniť počas prebiehajúcich rokovaní v rámci trialógu, inštitúcie by mohli považovať za potrebné vo verejnom záujme poskytnúť proaktívny prístup verejnosti k určitým typom dokumentov až po ukončení rokovaní.