Späť na Sťažnosť

1. Sťažovateľ je úradník pracujúci v Inštitúte pre ochranu a bezpečnosť občanov (IPSC) Spoločného výskumného centra (JRC) Európskej komisie. Dňa 22. septembra 2005 požiadal o povolenie vykonávať prácu pre talianske ministerstvo pre univerzity a výskum (ďalej len „ministerstvo“). V tejto súvislosti talianske ministerstvo pozvalo sťažovateľa, aby bol členom poroty zodpovednej za hodnotenie viacerých výskumných projektov. Na túto činnosť, ktorá sa mala vykonať medzi 1. a 8. októbrom 2005, mal sťažovateľ dostať 2 250 EUR.

2. Nadriadený sťažovateľa, pán G. (vedúci oddelenia), vo formulári žiadosti uviedol, že činnosť zahŕňala hodnotenie projektov súvisiacich s výskumnou činnosťou oddelenia, v ktorom sťažovateľ pracoval [1].

3. Dňa 4. októbra 2005 pán G. informoval sťažovateľa, že riaditeľ inštitútu pán C. ako menovací orgán [2] uviedol, že činnosť, ktorú má sťažovateľ v úmysle vykonávať, je „plne súčasťou jeho práce“, a preto by mal vykonávať prácu v rámci svojho pracovného času. Pán C. dodal, že sťažovateľ by mal zabezpečiť, aby ISPC odovzdal sumu získanú za vykonanú prácu.

4. Dňa 17. októbra 2005 podal sťažovateľ sťažnosť menovaciemu orgánu na základe článku 90 ods. 2 služobného poriadku. Tvrdil, že: i) rozhodnutie prijaté pánom C., ktorým sa mu ukladá povinnosť odovzdať ISPC sumu získanú za externú činnosť; a ii) mal by sa zaručiť účinný systém komunikácie prostredníctvom hierarchie.

5. Dňa 14. januára 2006 menovací orgán informoval sťažovateľa, že jeho sťažnosť bola zamietnutá. Menovací orgán vo svojom rozhodnutí zdôraznil, že sťažovateľ vedel, že bez predchádzajúceho povolenia nemôže vykonávať prácu pre ministerstvo. Aj keby získal predbežné schválenie od svojho nadriadeného, iba menovací orgán mal právomoc rozhodnúť, či povolí alebo nepovolí požadovanú činnosť. Podľa príslušných pravidiel by sa žiadosť o povolenie vykonávať externú prácu mala, pokiaľ je to možné, predložiť aspoň dva mesiace vopred. Práce sa mali uskutočniť začiatkom októbra 2005. Sťažovateľ však predložil svoju žiadosť až 22. septembra 2005, teda viac ako jeden mesiac po tom, ako sa dozvedel o pracovnej ponuke.

Predmet žiadosti

6. Ombudsmanka začala vyšetrovanie v súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľa:

Komisia riadne nevybavila žiadosť sťažovateľa predloženú 22. septembra 2005 o povolenie vykonávať externú činnosť.

Požiadavku

7. Po prijatí sťažnosti 8. februára 2006 ombudsman začal 12. mája 2006 vyšetrovanie. Komisia zaslala svoje stanovisko 14. novembra 2006. Stanovisko Komisie bolo postúpené sťažovateľovi, ktorý zaslal svoje pripomienky 3. januára 2007.

OMBUDSMANOVÁ analýza a závery

Úvodné poznámky

8. Komisia vo svojom stanovisku poukázala na to, že sťažovateľ pred podaním sťažnosti ombudsmanovi nevyčerpal všetky opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii. V tejto súvislosti Komisia osobitne poukázala na skutočnosť, že sťažovateľ nezačal súdne konanie proti Komisii na Súde pre verejnú službu.

9. Ombudsman pripomína, že v súlade s článkom 2 ods. 8 svojho štatútu:[3]

„[N]o sťažnosti, ktorá sa týka pracovných vzťahov medzi inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a ich úradníkmi a ostatnými zamestnancami, možno podať ombudsmanovi, pokiaľ nie sú k dispozícii všetky možnosti na predkladanie interných administratívnych žiadostí a sťažností, najmä postupy uvedené v článku 90 ods. 1 a 2 služobného poriadku,

dotknutá osoba ich vyčerpala a lehoty na odpovede takto požiadaného orgánu uplynuli.“

10. Sťažovateľ po tom, čo podal sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku a získal rozhodnutie na jeho základe, vyčerpal vnútorné opravné prostriedky, ktoré mal k dispozícii. Odvolanie na Súd pre verejnú službu nie je interným opravným prostriedkom. Skutočnosť, že sa rozhodol nezačať súdne konanie proti Komisii na Súde pre verejnú službu, je irelevantná, pokiaľ ide o povinnosť podľa článku 2 ods. 8 štatútu európskeho ombudsmana vyčerpať vnútorné opravné prostriedky [4]. Okrem toho, ak by sťažovateľ podal žalobu na súd, nemohol by ju predložiť ombudsmanovi na prešetrenie. Komisia by si mala byť plne vedomá toho, že ombudsman podľa článku 1 ods. 3 svojho štatútu nesmie zasahovať do prípadov pred súdmi ani spochybňovať správnosť súdneho rozhodnutia.

A. Údajná neschopnosť Komisie riadne vybaviť žiadosť sťažovateľa o povolenie vykonávať externú činnosť.

Argumenty, ktoré ombudsmanovi predložila Komisia

11. Podľa článku 11 služobného poriadku:

„[Úradník] vykonáva svoje povinnosti a správa sa výlučne so zreteľom na záujmy Spoločenstiev; nepožaduje ani neprijíma pokyny od žiadnej vlády, orgánu, organizácie alebo osoby mimo svojej inštitúcie. Svoje pridelené povinnosti vykonáva objektívne, nestranne a v súlade so svojou povinnosťou lojality voči Spoločenstvám.“

12. Práca vykonávaná úradníkmi mimo ich inštitúcie sa riadi článkom 12b služobného poriadku, v ktorom sa uvádza, že:

„[S] výhradou článku 15 úradník, ktorý chce vykonávať externú činnosť, platenú alebo neplatenú, alebo vykonávať akúkoľvek úlohu mimo Spoločenstiev, musí najprv získať povolenie menovacieho orgánu. Povolenie sa zamietne len vtedy, ak je príslušná činnosť alebo úloha spôsobilá narušiť plnenie povinností úradníka alebo je nezlučiteľná so záujmami inštitúcie.“.

Okrem toho sa v článku 2 rozhodnutia Komisie z 28. apríla 2004 uvádza, že:

„[O]úradníci (...), ktorí chcú vykonávať úlohu alebo externú činnosť v zmysle článku 1 tohto rozhodnutia, musia požiadať ustanovujúce orgány o povolenie podľa článku 12b služobného poriadku. Žiadosti spolu s potrebnými podpornými dokumentmi sa musia predložiť prostredníctvom ich priamych nadriadených, ak je to možné, dva mesiace pred začiatkom činnosti alebo úlohy. Ustanovujúci orgán odpovie na túto žiadosť do jedného mesiaca od prijatia žiadosti.“[5]

13. Pán G., nadriadený sťažovateľa, vydal kladné stanovisko na základe skutočnosti, že činnosť zahŕňala hodnotenie projektov súvisiacich s výskumnou činnosťou oddelenia, v ktorom sťažovateľ pracoval. Na základe ďalších informácií, ktoré sťažovateľ dostal, oddelenie podpory riadenia postúpilo jeho žiadosť pánovi C., ktorý musel prijať konečné rozhodnutie ako menovací orgán. Pán C. rozhodol, že vzhľadom na to, že činnosť, ktorú mal sťažovateľ v úmysle vykonávať, by sa mohla považovať za „úplnú súčasť jeho práce“, mal by ju vykonávať v pracovnom čase. Suma, ktorú by sťažovateľ dostal za príslušné pracovné miesto, by sa preto mala odovzdať ISPC.

14. Podľa názoru Komisie sťažovateľ konal nedbanlivo, keď predložil svoju žiadosť 22. septembra 2005, keď mal začiatkom augusta všetky relevantné informácie. Bolo to len niekoľko dní pred uskutočnením prác, konkrétne od 1. do 8. októbra 2005.

15. Okrem toho korešpondencia, ktorú ministerstvo pre univerzity a výskum zaslalo sťažovateľovi 1. augusta 2005, preukázala, že prejavil záujem byť na zozname audítorov schválených ministerstvom. V súlade so zásadou lojality stanovenou v článku 11 služobného poriadku mal sťažovateľ informovať svoju hierarchiu o tom, že prejavil takýto záujem.

16. Napriek tomu, že sťažovateľ nikdy nezískal povolenie na výkon externej práce, vykonával príslušnú činnosť mimo svojho pracovného času.

17. V tejto súvislosti Komisia zvažuje možnosť vydať príkaz na vymáhanie sumy, ktorú sťažovateľ dostal za prácu vykonanú pre ministerstvo.

Argumenty, ktoré sťažovateľ predložil ombudsmanovi

18. Sťažovateľ sa domnieval, že menovací orgán nesprávne vyložil jeho sťažnosť podľa článku 90 ods. 2. Podľa jeho názoru boli externé práce povolené. Svojou sťažnosťou podľa článku 90 ods. 2 chcel dosiahnuť zrušenie povinnosti, ktorá mu bola uložená, odovzdať ISPC odmenu získanú za externú činnosť.

19. Na rozdiel od toho, čo menovací orgán tvrdil/uviedol, neodložil svoju žiadosť o vykonanie externej činnosti. Začiatkom augusta 2005 ho ministerstvo informovalo, že by mohol byť zaradený do komisie pre hodnotenie viacerých výskumných projektov. Až neskôr, v septembri 2005, sa však dozvedel viac podrobností o konkrétnej práci, ktorá sa má vykonať v októbri 2005. Až vtedy mal možnosť podať svoju žiadosť.

21. Vyhlásenie Komisie, že mal menovací orgán informovať o svojom záujme byť na zozname schválených audítorov ministerstva, bolo zavádzajúce. Ako vyplýva z posolstva z 1. augusta 2005, autor posolstva poďakoval sťažovateľovi za to, že súhlasil so zotrvaním na príslušnom zozname, do ktorého už bol zaradený. Komisia si bola vedomá toho, že bol v čase svojho prijatia do zamestnania na príslušnom zozname.

22. Vyhlásenie Komisie týkajúce sa povinnosti lojality stanovenej v článku 11 služobného poriadku by sa mohlo vykladať ako obvinenie voči nemu. Keďže to bolo úplne neopodstatnené, sťažovateľ tvrdil, že odkaz na tento článok by sa mal odstrániť z jeho spisu, pretože by ho to mohlo zdiskreditovať.

23. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že lehota uvedená v článku 2 rozhodnutia Komisie nie je nevyhnutná. Napokon stanovisko Komisie, že jeho žiadosť o vykonávanie externej činnosti bola zamietnutá, nemožno prijať, keďže takúto žiadosť možno zamietnuť len v osobitných prípadoch uvedených v tom istom článku 12b.

Hodnotenie ombudsmana

24. V článku 12b služobného poriadku sa uvádza, že úradník musí získať povolenie menovacieho orgánu predtým, ako vykonáva externú činnosť [6].

25. Sťažovateľ predložil 22. septembra 2005 svoju žiadosť o to, čo považoval za „externú činnosť“. Podľa článku 2 rozhodnutia Komisie z 28. apríla 2004 „[O]úradníci (...), ktorí sa chcú zapojiť do úlohy alebo externej činnosti (...), musia požiadať o povolenie ustanovujúce orgány (...), podľa možnosti prostredníctvom svojich priamych nadriadených, dva mesiace pred začiatkom činnosti alebo úlohy. Ustanovujúci orgán odpovie na túto žiadosť do jedného mesiaca od prijatia žiadosti“(zvýraznenie doplnené). V prejednávanej veci menovací orgán odpovedal 4. októbra 2005, teda v lehote jedného mesiaca stanovenej rozhodnutím.

26. Sťažovateľ nemusel byť schopný požiadať o povolenie vykonávať to, čo považoval za „externú činnosť“, do 22. septembra 2005, čo bolo menej ako jeden mesiac pred začiatkom činnosti. To však neznamená, že jednomesačná lehota stanovená v rozhodnutí mala byť skrátená. Okrem toho skutočnosť, že sťažovateľ nemohol podať žiadosť v dostatočnom predstihu, aby umožnil menovaciemu orgánu prijať rozhodnutie pred začatím externej činnosti, neznamená, že v jeho prípade malo dôjsť k upusteniu od výslovnej povinnosti uloženej úradníkom článkom 12b služobného poriadku. Za takýchto okolností by mal úradník informovať všetky strany, ktoré majú záujem na jeho vykonávaní vonkajších činností, že nemôže začať takéto činnosti, kým nezíska súhlas menovacieho orgánu.

27. Pokiaľ ide konkrétne o prípad sťažovateľa, ak by bola predmetná práca skutočne klasifikovaná ako externá činnosť, sťažovateľ by porušil článok 12b služobného poriadku tým, že by pred vykonaním takejto práce nezískal súhlas menovacieho orgánu.

28. Dňa 4. októbra 2005 však menovací orgán klasifikoval prácu, ktorú chcel sťažovateľ vykonávať, ako prácu, ktorá patrí do jeho bežných povinností. Menovací orgán preto neklasifikoval prácu ako „externú činnosť“. Tento názor a rozhodnutie menovacieho orgánu je úplne v súlade so stanoviskom nadriadeného sťažovateľa, ktorý vo svojom stanovisku na žiadosť sťažovateľa uviedol, že činnosť zahŕňala hodnotenie projektov súvisiacich s výskumnou činnosťou oddelenia, na ktorom sťažovateľ pracoval.

29. Vzhľadom na to, že menovací orgán klasifikoval prácu, ktorú chcel sťažovateľ vykonávať, ako prácu, ktorá patrí do jeho bežných povinností, bolo úplne správne, že mu menovací orgán oznámil, že práca by sa mala vykonávať v bežnom pracovnom čase.

30. V článku 11 druhom odseku služobného poriadku sa uvádza, že úradník bez povolenia menovacieho orgánu neprijíma žiadnu platbu akéhokoľvek druhu s výnimkou služieb poskytnutých buď pred jeho vymenovaním, alebo počas mimoriadnej dovolenky na vojenskú alebo inú štátnu službu. Komisia ako taká bola podľa článku 11 služobného poriadku oprávnená požiadať sťažovateľa, aby neakceptoval platbu od ministerstva. Komisia preto môže sťažovateľa požiadať, aby vrátil peniaze, ktoré v tejto súvislosti dostal.

31. Ombudsmanka sa domnieva, že Komisia konala primerane a v súlade s platnými pravidlami, keď sa domnievala, že sťažovateľ mal príslušnú činnosť vykonať v pracovnom čase. Ombudsmanka preto v tejto súvislosti nezistila nesprávny úradný postup Komisie.

32. Ombudsman poznamenáva, že sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že odkaz Komisie na povinnosť lojality, ako sa stanovuje v článku 11 služobného poriadku, by sa mohol vykladať ako "obvinenie" voči nemu. Sťažovateľ tvrdil, že odkaz na tento článok by sa mal zo spisu týkajúceho sa jeho prípadu odstrániť.

33. Po prvé ombudsman nemá vedomosť o žiadnom dôkaze, ktorý by naznačoval, že sťažovateľ nekonal v absolútnej dobrej viere, pokiaľ ide o jeho žiadosť o vykonanie externej činnosti. Ombudsman sa tiež domnieva, že Komisia na základe informácií, ktoré mal k dispozícii, neobvinila sťažovateľa z nerešpektovania jeho povinnosti lojality. Odkazy Komisie na článok 11 služobného poriadku v rozhodnutí podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku a v stanovisku zaslanom ombudsmanovi slúžia len na stanovenie právneho základu práva Komisie požadovať, aby jej zamestnanci získali predchádzajúce povolenie predtým, ako budú vykonávať akékoľvek externé činnosti.

C. Závery

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti sa ombudsman domnieva, že nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu zo strany Komisie.

Ombudsman o tomto rozhodnutí informuje sťažovateľa a Komisiu.

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

V Štrasburgu 18. decembra 2008

[1] Pôvodný text znie takto: "évaluation des projets sur de thèmes en relation avec les actions de recherche de l'unité".

[2] Na účely tohto rozhodnutia sa menovací orgán ďalej odvoláva na riaditeľa ISPC.

[3] Prijaté Parlamentom 9. marca 1994 (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/003, s. 3) a zmenené jeho rozhodnutiami zo 14. marca 2002 (Ú. v. ES L 92, 2002, s. 13; Mim. vyd. 01/003, s. 3) a z 18. júna 2008 (Ú. v. EÚ L 189, 2008, s. 25).

[4] Ombudsman poznamenáva, že samotný sťažovateľ nastolil túto otázku vo svojich pripomienkach. Sťažovateľ sa domnieval, že vzhľadom na povahu jeho sťažnosti by náklady na súdne konanie boli neprimerané. Žiadosť Komisie, aby sťažovateľ vyčerpal tento súdny prostriedok nápravy, by sa mohla vykladať ako odstrašujúci prostriedok proti jeho sťažnosti ombudsmanovi.

[5] Rozhodnutie K(2004) 1597.

[6] Pozri bod 12.