V Štrasburgu 11. augusta 2008

Vážený pán A.,

Dňa 8. augusta 2006 ste podali sťažnosť európskemu ombudsmanovi proti Európskej komisii v súvislosti s tým, ako Európska komisia vybavila Vašu sťažnosť z 8. novembra 2005 týkajúcu sa výkonu jej právomocí podľa článku 226 Zmluvy o ES proti belgickým orgánom.

Vo Vašej sťažnosti ste tvrdili, že Belgicko nesprávne vyložilo smernicu Rady 2003/48/ES z 3. júna 2003 o zdaňovaní príjmu z úspor v podobe výplaty úrokov (1) (ďalej len "smernica 2003/48") a že belgický zákon zo 17. mája 2004, ktorým sa vykonáva uvedená smernica, je nezlučiteľný s právom Spoločenstva.

Dňa 20. novembra 2006 som postúpil sťažnosť Komisii, požiadal som ju o predloženie stanoviska do 28. februára 2007 a informoval som Vás o tom.

Dňa 6. marca 2007 Komisia zaslala preklad svojho stanoviska do taliančiny, ktorý som Vám zaslal 14. marca 2007 s výzvou na predloženie pripomienok do konca apríla 2007. Vaše pripomienky mi boli doručené 23. apríla 2007.

Dňa 2. júna 2008 som Vás informoval, že z interných organizačných dôvodov bola Vaša sťažnosť pridelená inému právnemu zástupcovi.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Prijmite, prosím, moje ospravedlnenie za čas potrebný na vybavenie vašej sťažnosti.

Sťažnosť

Relevantné skutočnosti podľa sťažovateľa možno zhrnúť takto:

Sťažovateľ, úradník Komisie, predložil 8. novembra 2005 Komisii sťažnosť podľa článku 226 Zmluvy o ES, v ktorej sa sťažoval na údajne nesprávny výklad smernice 2003/48 zo strany Belgicka.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti nastolil týchto šesť otázok:

i) Belgický zákon zo 17. mája 2004, ktorým sa preberá smernica 2003/48, bol nezlučiteľný s právom ES. Na základe belgického zákona sa úradníci EÚ, ktorí mali bydlisko v Belgicku, považujú za „nerezidentov“ v Belgicku, a preto podliehajú zrážkovej dani stanovenej v článku 11 smernice (2).

ii) Belgický zákon zo 17. mája 2004 bol nezlučiteľný s článkom 14 Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev (3). Podľa názoru sťažovateľa, vzhľadom na toto ustanovenie, úradníci, ktorí nemali belgickú štátnu príslušnosť a pracovali v Belgicku, mali byť uznaní za „rezidentov“ v Belgicku, aj keď ich bydlisko na daňové účely bolo v inom členskom štáte.

iii) Belgický zákon zo 17. mája 2004 bol nezlučiteľný s článkom 20 služobného poriadku (4). Podľa sťažovateľa, keďže pracoval v právnej službe Komisie v Bruseli, musel mať pobyt v Belgicku. Podľa tohto ustanovenia muselo Belgicko uznať postavenie rezidenta úradníkom, ktorí mali podobne ako sťažovateľ bydlisko v Bruseli.

iv) Belgický zákon bol nezlučiteľný s článkom 3 ods. 3 smernice 2003/48, podľa ktorého „[s]ídlo sa považuje za nachádzajúce sa v krajine, v ktorej má vlastník požitkov trvalé bydlisko (...)“. Podľa smernice sa za miesto pobytu považuje miesto, kde dotknutá osoba obvykle býva. Bolo to v súlade so správnym právom.

v) Belgický zákon je nezlučiteľný so zásadou rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti. Keďže belgický zákon neuznal belgický pobyt úradníkom, ktorí pracovali v Belgicku a ktorí neboli belgickými štátnymi príslušníkmi, viedlo to k diskriminácii úradníkov v porovnaní s belgickými štátnymi príslušníkmi.

vi) Belgický zákon bol nezlučiteľný so zásadami riadnej správy vecí verejných. Úradníci, ktorí nemali belgickú štátnu príslušnosť a ktorí platili dane v krajine svojho bydliska, mali dve možnosti, ako sa vyhnúť negatívnym účinkom zrážkovej dane uloženej krajinou bydliska. Tieto možnosti stanovené v článku 13 ods. 2 bode 5 a článku 14 ods. 2 smernice 2003/48 bode 6 boli veľmi zložité a ťažko realizovateľné.

Generálny sekretariát Komisie 15. novembra 2005 potvrdil prijatie sťažnosti. Potvrdenie o prijatí bolo zaslané na súkromnú adresu sťažovateľa, hoci to vo svojej sťažnosti neuviedol.

Listom z 29. novembra 2005, ktorý bol zaslaný aj na jeho súkromnú adresu, bol sťažovateľ informovaný, že jeho sťažnosť bola postúpená Generálnemu riaditeľstvu Komisie (ďalej len „GR“) pre dane a colnú úniu.

Listom z 5. januára 2006 sťažovateľ informoval Komisiu, že súhlasí s verejným vybavovaním jeho sťažnosti. Zároveň požiadal, aby sa akákoľvek ďalšia korešpondencia zasielala na jeho pracovnú adresu v právnom servise Komisie.

GR pre dane a colnú úniu vo svojej odpovedi z 24. januára 2006 vyjadrilo názor, že belgický zákon, ktorým sa vykonáva smernica 2003/48, podľa všetkého neporušuje smernicu. GR pre dane a colnú úniu uviedlo, že nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že belgický zákon je nezlučiteľný so zásadou nediskriminácie a so zásadou dobrej správy vecí verejných. Podľa názoru sťažovateľa sa však Komisia nevyjadrila k ostatným bodom, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti týkajúcej sa údajnej nezlučiteľnosti belgického zákona so Zmluvou o ES, Protokolom o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev a služobným poriadkom. Namiesto toho útvary Komisie navrhli prípad uzavrieť.

Listom z 3. marca 2006 adresovaným Komisii sťažovateľ opätovne uviedol, že by chcel dostať všetku korešpondenciu súvisiacu s jeho sťažnosťou na svoju pracovnú adresu. Ďalej napadol rozhodnutie Komisie uzavrieť prípad a vyzval ju, aby preskúmala list talianskeho „Agenzia delle entrate“z 25. júla 2005 týkajúci sa vykonávania smernice 2003/48 v Taliansku. Podľa názoru sťažovateľa bol uvedený list relevantný pre jeho prípad. Sťažovateľ uviedol, že Komisia v nadväznosti na tento list neprijala žiadne následné opatrenia.

Dňa 4. apríla 2006 sa Komisia rozhodla prípad sťažovateľa uzavrieť. Sťažovateľ uviedol, že o tomto rozhodnutí nebol informovaný, čo je v rozpore s bodom 10 ods. 3 oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva z 20. marca 2002 (7).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi predložil tieto tvrdenia:

(1) Komisia neustále zasielala svoju korešpondenciu (potvrdenie o prijatí jeho sťažnosti, listy z 29. novembra 2005 a 24. januára 2006) na súkromnú adresu sťažovateľa napriek jeho výslovným žiadostiam, aby používala jeho pracovnú adresu v Komisii;

(2) Komisia nepožiadala belgické orgány o kópiu príslušnej dokumentácie týkajúcej sa výkladu smernice 2003/48 týmito orgánmi a neodôvodnila svoje rozhodnutie tak neurobiť;

(3) Komisia sa nezaoberala bodmi uvedenými v jeho sťažnosti týkajúcej sa údajnej nezlučiteľnosti belgického zákona so Zmluvou ES, Protokolom o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev a služobným poriadkom.

(4) Komisia nezohľadnila pripomienky, ktoré uviedol vo svojom liste z 3. marca 2006, ani obsah listu talianskeho "Agenzia delle entrate"(8), ktorý pripojil k svojim pripomienkam, a

(5) Komisia sa rozhodla uzavrieť jeho sťažnosť bez toho, aby ho o tom informovala, v rozpore s bodom 10 ods. 3 oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva z 20. marca 2002.

Navrhovateľ ďalej predložil tieto tvrdenia:

(1) Komisia by mala prehodnotiť jeho sťažnosť a

(2) Komisia by mu mala nahradiť škody, ktoré utrpel v dôsledku nesprávneho úradného postupu. Primeraná suma by bola 5 000 EUR.

Prístup OMBUDSMANA

Listom z 20. novembra 2006 ombudsman informoval sťažovateľa, že sa rozhodol požiadať Komisiu o stanovisko k obvineniam (1), (3), (4) a (5), ako aj k dvom tvrdeniam predloženým v jeho sťažnosti.

Ombudsman ďalej informoval sťažovateľa, že pokiaľ ide o jeho tvrdenie (2), vzhľadom na to, že sa zdá, že sťažovateľ v súvislosti s týmto aspektom prípadu nepodnikol žiadne vhodné predchádzajúce administratívne kroky voči Komisii, rozhodol sa ho uzavrieť na základe článku 2 ods. 4 svojho štatútu (9).

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Stanovisko Komisie k sťažnosti bolo zhrnuté takto:

Pokiaľ ide o tvrdenie, že Komisia neustále zasielala svoju korešpondenciu na súkromnú adresu sťažovateľa napriek jeho výslovným žiadostiam, aby použila jeho pracovnú adresu

Komisia uviedla, že ako sťažovateľ uviedol v prvom odseku svojej sťažnosti podľa článku 226, oznámenie „predložila zainteresovaná strana na individuálnom základe“a „v žiadnom prípade sa nemôže považovať za oznámenie zahŕňajúce právny servis [Komisie]“, do ktorého bol sťažovateľ vymenovaný. Komisia ďalej uviedla, že v súlade s bežnou praxou jej útvary použili súkromnú adresu sťažovateľa, aby odpovedali na jeho sťažnosť podľa článku 226.

Komisia ďalej z tých istých dôvodov poukázala na to, že sťažovateľ nemal použiť hlavičkovú listinu Komisie pri písaní jej a ombudsmanovi, pretože by to mohlo vyvolať dojem, že jeho listy predstavujú úradný akt.

Pokiaľ ide o údajné nezaoberanie sa bodmi uvedenými v sťažnosti podľa článku 226

Komisia uviedla, že jej stanovisko, pokiaľ ide o otázky vznesené sťažovateľom v jeho sťažnosti podľa článku 226, bolo dosť podrobné a bolo jasne vysvetlené v liste z 24. januára 2006, ktorý bol pripojený k jej stanovisku.

Komisia uviedla, že rovnaké argumenty by sa mali uplatniť na tvrdenie sťažovateľa, že Komisia sa nezaoberala bodmi týkajúcimi sa údajnej nezlučiteľnosti belgického práva so zásadou rovnosti zaobchádzania, zákazu diskriminácie a riadnej správy vecí verejných.

Pokiaľ ide o údajné nezohľadnenie pripomienok sťažovateľa a obsahu listu talianskej „Agenzia delle entrate“

Komisia ďalej uviedla, že jej príslušné útvary sa osobitne nezaoberali pripomienkami sťažovateľa a pripojenými dokumentmi, pretože sa usúdilo, že neobsahujú žiadne dodatočné informácie, ktoré by mohli viesť Komisiu k zmene stanoviska, ktoré zaujala vo svojom liste z 24. januára 2006.

Pokiaľ ide o údajné neinformovanie sťažovateľa o jeho rozhodnutí uzavrieť spis

Komisia uznala, že jej útvary mali sťažovateľa informovať o uzavretí jeho sťažnosti podľa článku 226. Za toto opomenutie sa ospravedlnila.

Komisia ďalej odkázala na článok 13 ods. 2 smernice (10). Uviedla, že vzhľadom na informácie a dokumenty, ktoré sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti podľa článku 226, sa nezdá, že by sa obrátil na talianske orgány s cieľom získať osvedčenie stanovené v článku 13 ods. 2 smernice, čo by viedlo k zdaneniu príjmov z úspor zo strany Talianska.

Komisia uviedla, že by samozrejme bola pripravená zvážiť vykonanie postupu v prípade nesplnenia povinnosti proti Taliansku v prípade, že by talianske orgány odmietli udeliť úradníkom EÚ, ktorí majú bydlisko na daňové účely v Taliansku, osvedčenie uvedené v článku 13 ods. 2 smernice.

Pokiaľ ide o tvrdenia sťažovateľa

Komisia uviedla, že neexistujú dôvody na prehodnotenie sťažnosti sťažovateľa podľa článku 226 a že jeho nárok na náhradu škody by sa mal zamietnuť.

Pripomienky sťažovateľa

Pripomienky sťažovateľa v súvislosti so stanoviskom Komisie možno zhrnúť takto:

Sťažovateľ uznal, že vo svojej sťažnosti podľa článku 226 uviedol, že sťažnosť podal individuálne. Poukázal však na to, že predmet jeho sťažnosti podľa článku 226 sa týka jeho postavenia úradníka európskej inštitúcie, s ktorým sa zaobchádzalo diskriminačne. To bol dôvod, prečo sa rozhodol použiť hlavičkovú listinu Komisie.

Sťažovateľ ďalej zopakoval svoj názor, že Komisia podrobne neodpovedala na body, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti, a nezohľadnila pripomienky, ktoré uviedol vo svojom liste z 3. marca 2006, a obsah listu talianskeho „Agenzia delle entrate“.

Pokiaľ ide o jeho tvrdenie, že Komisia ho neinformovala o svojom rozhodnutí uzavrieť spis, sťažovateľ uvítal ospravedlnenie Komisie za opomenutie. Trval však na svojom názore, že v súvislosti s týmto aspektom prípadu došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

ROZHODNUTIE

1 O tvrdení, že Komisia neustále zasielala svoju korešpondenciu na súkromnú adresu sťažovateľa napriek jeho výslovným žiadostiam, aby použila jeho pracovnú adresu

1.1 Sťažovateľ, úradník Komisie, predložil 8. novembra 2005 Komisii "sťažnosť podľa článku 226", v ktorej sa sťažoval na údajne nesprávny výklad smernice Rady 2003/48/ES z 3. júna 2003 o zdaňovaní príjmu z úspor v podobe výplaty úrokov (ďalej len "smernica 2003/48") zo strany Belgicka. Generálny sekretariát Komisie zaslal 15. novembra 2005 potvrdenie o prijatí na súkromnú adresu sťažovateľa, hoci sťažovateľ túto adresu vo svojej sťažnosti neuviedol.

Listom zaslaným na jeho súkromnú adresu 29. novembra 2005 bol sťažovateľ informovaný o tom, že jeho sťažnosť bola postúpená Generálnemu riaditeľstvu Komisie (ďalej len „GR“) pre dane a colnú úniu, aby sa ňou zaoberal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že Komisia neustále zasielala jeho korešpondenciu, t. j. potvrdenie o prijatí jeho sťažnosti, listy z 29. novembra 2005 a 24. januára 2006 na jeho súkromnú adresu napriek výslovným žiadostiam o použitie jeho pracovnej adresy v Komisii.

1.2 Komisia vo svojom stanovisku uviedla, že v súlade s bežnou praxou jej útvary použili súkromnú adresu sťažovateľa, aby odpovedali na jeho sťažnosť podľa článku 226 podanú individuálne.

1.3 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uznal, že vo svojej sťažnosti podľa článku 226 uviedol, že svoju sťažnosť podal individuálne. Poukázal však na to, že predmet jeho sťažnosti podľa článku 226 sa týka jeho postavenia úradníka európskej inštitúcie, s ktorým sa zaobchádzalo diskriminačne.

1.4 Ombudsman najprv poznamenáva, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa článku 226 z 8. novembra 2005 neuviedol žiadnu adresu, na ktorú by sa mala adresovať odpoveď Komisie, a nepožiadal konkrétne o zaslanie všetkej korešpondencie na jeho pracovnú adresu. Okrem toho dokumenty pripojené k tejto sťažnosti obsahovali adresu, a to súkromnú adresu sťažovateľa. Komisia teda mala, pokiaľ ide o jej odpoveď na túto sťažnosť, len možnosť zaslať svoju odpoveď na jeho súkromnú adresu.

1.5 Sťažovateľ vo svojich listoch z 5. januára a 3. marca 2006 požiadal Komisiu, aby použila jeho pracovnú adresu v Komisii. V týchto listoch uviedol, že si želá, aby sa použila jeho pracovná adresa, keďže jeho sťažnosť podľa článku 226 sa „týkala jeho postavenia úradníka“.

1.6 Ombudsman sa domnieva, že je rozumné, aby Komisia zastávala názor, že pracovné adresy pridelené úradníkom Komisiou sú určené len na profesionálne použitie.

Ombudsman poznamenáva, že ak chcú úradníci predložiť svojej inštitúcii sťažnosti týkajúce sa ich pracovného vzťahu s touto inštitúciou, sú povinní použiť postup opísaný v článku 90 služobného poriadku (11). Úradníci môžu pri podávaní sťažností podľa článku 90 služobného poriadku trvať na tom, aby sa používala ich pracovná adresa, keďže takéto sťažnosti sa jasne týkajú ich postavenia ako úradníkov.

Účelom sťažností podľa článku 226 je však poskytnúť Komisii informácie týkajúce sa možného začatia alebo stíhania konaní podľa článku 226 proti členským štátom. Sťažnosti podľa článku 226 sa v žiadnom priamom zmysle netýkajú pracovného vzťahu medzi inštitúciou a jej úradníkmi. Sťažnosti podľa článku 226 predložené Komisii úradníkmi sa teda musia považovať za súkromnú korešpondenciu. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že samotný sťažovateľ vo svojej sťažnosti Komisii podľa článku 226 napísal:

„Toto oznámenie, ktoré si želám, aby sa podľa príslušných ustanovení považovalo za sťažnosť, predkladá zainteresovaná strana individuálne, ale úzko súvisí s jej funkciou úradníka európskej inštitúcie. Týka sa len podpisovateľa osobne a v žiadnom prípade sa nemôže považovať za osobu týkajúcu sa právnej služby, do ktorej je vymenovaný“(12).

V tejto súvislosti bolo rozhodnutie Komisie nepoužívať v korešpondencii so sťažovateľom pracovnú adresu sťažovateľa primerané.

1.7 Ombudsman podporuje názor Komisie, že sťažovateľ nemal použiť hlavičkovú listinu Komisie pri podávaní sťažnosti Komisii podľa článku 226 a pri podávaní sťažnosti ombudsmanovi.

1.8 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že v súvislosti s tvrdením sťažovateľa nedošlo zo strany Komisie k nesprávnemu úradnému postupu.

2 O údajnom nevyriešení skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľa týkajúcej sa údajnej nezlučiteľnosti belgického zákona so Zmluvou ES, Protokolom o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev a služobným poriadkom

2.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že Komisia sa nezaoberala bodmi uvedenými v jeho sťažnosti, ktoré sa týkajú údajnej nezlučiteľnosti belgického zákona zo 17. mája 2004 so Zmluvou o ES, Protokolom o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev a služobným poriadkom.

2.2 Komisia vo svojom stanovisku uviedla, že jej stanovisko k otázkam vzneseným sťažovateľom v jeho sťažnosti podľa článku 226 bolo podrobne vysvetlené v liste z 24. januára 2006, ktorý bol pripojený k jej stanovisku.

2.3 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojom názore, že Komisia podrobne neodpovedala na body, ktoré uviedol vo svojej sťažnosti podanej podľa článku 226 Zmluvy o ES.

2.4 Ombudsman poznamenáva, že sťažovateľ vo svojej sťažnosti podľa článku 226 v súhrne nastolil tieto otázky:

i) Belgický zákon zo 17. mája 2004, ktorým sa preberá smernica 2003/48, bol nezlučiteľný s právom ES.

ii) Belgický zákon zo 17. mája 2004 bol nezlučiteľný s článkom 14 Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev.

iii) Belgický zákon zo 17. mája 2004 bol nezlučiteľný s článkom 20 služobného poriadku.

iv) Belgický zákon zo 17. mája 2004 bol nezlučiteľný s článkom 3 ods. 3 smernice 2003/48.

v) Belgický zákon zo 17. mája 2004 bol nezlučiteľný so zásadou rovnosti zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti.

vi) Belgický zákon zo 17. mája 2004 bol nezlučiteľný so zásadami riadnej správy vecí verejných.

2.5 Vedúci oddelenia GR pre dane a colnú úniu vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľa podľa článku 226 na úvod odkázal na článok 14 Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev (ďalej len "protokol")(13). Vedúci oddelenia uviedol, že z tohto ustanovenia vyplýva, že je potrebné rozlišovať medzi „skutočným bydliskom“ dotknutého úradníka na jednej strane a jeho „domicilom“ na daňové účely na strane druhej. V tejto súvislosti vedúci oddelenia odkázal na článok 11 smernice 2003/48(14).

Vedúci oddelenia poukázal na to, že hlavnou otázkou sťažnosti sťažovateľa podľa článku 226 je preto určiť, či sa v prípade úradníkov EÚ pojem „bydlisko“uvedený v článku 11 smernice 2003/48 vzťahuje na „skutočné bydlisko“ alebo na „bydlisko na daňové účely“.

Vedúci oddelenia ďalej uviedol, že podľa znenia protokolu sa pojem „rezident“uvedený v článku 11 smernice 2003/48 musí z nasledujúcich dôvodov vykladať tak, že jasne odkazuje na „bydlisko na daňové účely“: i) znenie smernice pri mnohých príležitostiach odkazovalo na pojem „bydlisko na daňové účely“vlastníka požitkov; ii) vo všeobecnosti zo smernice 2003/48 vyplýva, že bydlisko a bydlisko na daňové účely nie sú odlišné. V konkrétnom prípade úradníkov EÚ však bolo jasné, že „užitočný účinok“ (effet utile) príslušných ustanovení práva EÚ by sa mohol zachovať len v rozsahu, v akom sa pojem „bydlisko“vykladal ako odkaz na „bydlisko na daňové účely“príslušnej osoby; iii) keďže smernica 2003/48 sa týkala daňových otázok, príslušné pojmy sa museli vykladať zodpovedajúcim spôsobom.

Pokiaľ ide o údajnú nezlučiteľnosť belgického práva so zásadou rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti, vedúci oddelenia uviedol, že táto nezlučiteľnosť bola dôsledkom správneho vykonávania i) smernice 2003/48 a ii) protokolu o osobitnej situácii úradníkov EÚ, v prípade ktorých „skutočné bydlisko“a „bydlisko na daňové účely“neboli (vždy) súbežné.

Pokiaľ ide o údajnú nezlučiteľnosť belgického práva so zásadami riadnej správy vecí verejných, vedúci oddelenia uviedol, že údajné ťažkosti spojené s tým, aby krajina bydliska nepodliehala zrážkovej dani, vyplývajú len zo smernice 2003/48 a nemožno ich pripísať belgickým orgánom. Okrem toho Komisia nemohla spochybniť rozdelenie príslušných ziskov medzi príslušné členské štáty vzhľadom na politické dohody medzi nimi v tejto súvislosti.

Vedúci oddelenia dospel k záveru, že sťažnosť sťažovateľa podľa článku 226 nebola odôvodnená a že pri príležitosti jedného z nasledujúcich zasadnutí navrhne Komisii uzavrieť spis bez akýchkoľvek ďalších opatrení.

2.6 Vzhľadom na odpoveď z 24. januára 2006 sa ombudsman domnieva, že vedúci oddelenia GR pre dane a colnú úniu dostatočne objasnil všetky body, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti podľa článku 226 tým, že na všetky z nich poskytol odôvodnenú a dosť podrobnú odpoveď. Za týchto okolností sa ombudsman domnieva, že sťažovateľ nepodporil svoj názor, že odpoveď Komisie na jeho sťažnosť podľa článku 226 bola neúplná.

2.7 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že v súvislosti s tvrdením sťažovateľa nedošlo zo strany Komisie k nesprávnemu úradnému postupu.

3 Údajné nezohľadnenie pripomienok sťažovateľa zo strany Komisie z 3. marca 2006 a obsahu listu talianskeho združenia Agenzia delle entrate

3.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že Komisia nezohľadnila jeho pripomienky uvedené v liste z 3. marca 2006 a obsah listu talianskeho "Agenzia delle entrate", ktorý pripojil k svojim pripomienkam.

3.2 Komisia vo svojom stanovisku uviedla, že jej príslušné útvary sa osobitne nezaoberali pripomienkami sťažovateľa a k nim pripojenými dokumentmi, pretože sa domnievali, že tieto pripomienky a dokumenty neobsahovali žiadne nové dodatočné informácie, ktoré by mohli viesť Komisiu k zmene jej stanoviska prijatého v liste z 24. januára 2006.

3.3 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojom názore, že Komisia nezohľadnila jeho pripomienky uvedené v liste z 3. marca 2006 a obsah listu talianskeho "Agenzia delle entrate".

3.4 Ombudsman poznamenáva, že vo svojej odpovedi z 24. januára 2006 na sťažnosť sťažovateľa podľa článku 226 vedúci oddelenia GR pre dane a colnú úniu napísal toto:

„(…) V priebehu jednej z nasledujúcich schôdzí máme v úmysle navrhnúť Komisii, aby sa v súvislosti s týmto spisom neprijali žiadne ďalšie opatrenia. V prípade, že sa dozviete o nových skutočnostiach, ktoré by mohli preukázať existenciu porušenia právnych predpisov, boli by sme Vám vďační, keby ste nás o tom informovali najneskôr do jedného mesiaca odo dňa zaslania tohto listu.“(15) (zvýraznenie doplnené).

3.5 V liste z 3. marca 2006, ktorým sťažovateľ predložil svoje pripomienky k návrhu Komisie na uzavretie jeho sťažnosti podľa článku 226, sťažovateľ predovšetkým zopakoval argumenty, ktoré už uviedol vo svojej sťažnosti Komisii. Zopakoval najmä, že podľa jeho názoru existuje vážny problém pri výklade smernice belgickými orgánmi. Ombudsman poznamenal, že list talianskeho „Agenzia delle entrate“nebol priložený k sťažnosti, ktorá mu bola predložená, a že tento list preto nebol postúpený Komisii spolu s listom ombudsmana o začatí vyšetrovania. Zdá sa však, že Komisia vedela o liste talianskeho „Agenzia delle entrate“, keďže sťažovateľ sa naň vo svojom liste z 3. marca 2006 výslovne odvolal a uviedol, že ho zaslal Komisii ako prílohu.

3.6 Zdá sa, že sťažovateľ vo svojom liste z 3. marca 2006 nepredložil nové informácie, ktoré by mohli preukázať existenciu porušenia práva EÚ zo strany belgických orgánov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa stanovisko Komisie nezaoberať sa samostatne pripomienkami sťažovateľa a dokumentmi, ktoré sú k nim pripojené, zdá byť primerané.

3.7 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že v súvislosti s tvrdením sťažovateľa nedošlo zo strany Komisie k nesprávnemu úradnému postupu.

4 O údajnom rozhodnutí Komisie uzavrieť sťažnosť sťažovateľa bez toho, aby ho o tom informovala

4.1 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia sa rozhodla uzavrieť jeho sťažnosť podanú podľa článku 226 Zmluvy o ES bez toho, aby ho o tom informovala, čo je v rozpore s bodom 10 ods. 3 oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva z 20. marca 2002.

4.2 Komisia vo svojom stanovisku uznala, že jej útvary mali sťažovateľa informovať o uzavretí jeho sťažnosti podľa článku 226. Za toto opomenutie sa ospravedlnila.

Komisia ďalej odkázala na článok 13 ods. 2 smernice (16). Uviedla, že vzhľadom na informácie a dokumenty, ktoré sťažovateľ pripojil k svojej sťažnosti podľa článku 226, sa nezdá, že by sa obrátil na talianske orgány s cieľom získať osvedčenie uvedené v článku 13 ods. 2 smernice, čo by viedlo k tomu, že Taliansko by zdanilo príjmy z úspor vo forme výplat úrokov získaných v Belgicku. Komisia uviedla, že by samozrejme bola pripravená zvážiť vykonanie postupu v prípade nesplnenia povinnosti proti Taliansku v prípade, že by talianske orgány odmietli udeliť v prospech úradníkov EÚ, ktorí majú svoje bydlisko na daňové účely v Taliansku, osvedčenie stanovené v článku 13 ods. 2 smernice.

4.3 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uvítal ospravedlnenie Komisie. Trval však na svojom názore, že v súvislosti s týmto aspektom prípadu došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

4.4 Ombudsman poznamenáva, že článok 10 ods. 3 oznámenia Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva z 20. marca 2002 (17) znie takto:

„Ak sťažovateľ neodpovie, alebo ak sťažovateľa nemožno kontaktovať z dôvodov, za ktoré je zodpovedný, alebo ak pripomienky sťažovateľa nepresvedčia oddelenie, aby prehodnotilo svoje stanovisko, predloží sa návrh na uzavretie prípadu. V takom prípade bude sťažovateľ informovaný o rozhodnutí Komisie.“ (zvýraznenie doplnené).

4.5 Zo sťažnosti vyplýva, že Komisia neinformovala sťažovateľa o jeho rozhodnutí uzavrieť prípad. Komisia sa však podľa jej názoru sťažovateľovi za toto opomenutie ospravedlnila. Ombudsmanka ďalej berie na vedomie, že Komisia vyjadrila ochotu po tom, ako sa sťažovateľ obrátil na talianske orgány, zvážiť vykonanie postupu v prípade nesplnenia povinnosti proti Taliansku v prípade, že talianske orgány odmietnu udeliť v prospech úradníkov EÚ, ktorí majú „bydlisko na daňové účely“v Taliansku, osvedčenie stanovené v článku 13 ods. 2 smernice.

4.6 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že podľa všetkého neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie tvrdenia sťažovateľa.

5 Tvrdenia sťažovateľa

5.1 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mala i) prehodnotiť jeho sťažnosť a ii) nahradiť mu škody, ktoré utrpel v dôsledku nesprávneho úradného postupu Komisie. Primeraná suma by bola 5 000 EUR.

5.2 Komisia vo svojom stanovisku uviedla, že neexistuje dôvod na prehodnotenie sťažnosti podľa článku 226 a že návrh sťažovateľa na náhradu škody by sa mal zamietnuť.

5.3 Pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa, že Komisia by mala prehodnotiť jeho sťažnosť, ombudsman odkazuje na odpoveď Komisie z 24. januára 2006 na sťažnosť sťažovateľa podľa článku 226. Vedúci oddelenia vo svojej odpovedi uviedol, že pojem „bydlisko“uvedený v článku 11 smernice 2003/48 sa musí jednoznačne vykladať tak, že odkazuje na „bydlisko na daňové účely“, a to s cieľom zachovať potrebný účinok príslušných ustanovení práva EÚ. Vzhľadom na osobitnú situáciu úradníkov EÚ, pre ktorých „skutočné bydlisko“a „bydlisko na daňové účely“neboli (vždy) súbežné, bol údajný nesúlad belgického práva so zásadou rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe štátnej príslušnosti dôsledkom správneho vykonávania smernice 2003/48 a protokolu. Údajný problém, ktorý vyplýval z potreby zabezpečiť, aby osoby postihnuté touto situáciou nepodliehali zrážkovej dani zo strany krajiny bydliska, vyplýval zo smernice. Belgickým orgánom ju nemožno pripísať. Okrem toho Komisia nemohla spochybniť rozdelenie príslušných ziskov medzi príslušné členské štáty vzhľadom na politické dohody medzi nimi v tejto súvislosti.

5.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsmanka domnieva, že rozhodnutie Komisie uzavrieť spis sťažovateľa bez akýchkoľvek ďalších krokov sa zdá byť primerané a primerane odôvodnené. Za týchto okolností sa ombudsman domnieva, že sťažovateľ nepodložil svoj názor, že Komisia by mala prehodnotiť jeho sťažnosť.

Ombudsman preto dospel k záveru, že sa zdá, že neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie tejto žiadosti.

5.5 Pokiaľ ide o druhé tvrdenie sťažovateľa, že Komisia by mu mala nahradiť škody, ktoré utrpel v dôsledku nesprávneho úradného postupu, ombudsman dospel k záveru, že vzhľadom na jeho závery v bodoch 2.7, 3.7 a 4.6 sa zdá, že neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie tohto tvrdenia.

6 Záver

Na základe vyšetrovaní ombudsmanky týkajúcich sa tejto sťažnosti sa zdá, že Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu, pokiaľ ide o prvé, druhé a tretie tvrdenie sťažovateľa.

Pokiaľ ide o štvrté tvrdenie sťažovateľa a dve tvrdenia, ombudsmanka sa domnieva, že podľa všetkého neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie.

Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Komisie.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Ú. v. EÚ L 157, 2003, s. 38.

(2) Článok 11 („Zrážková daň“) smernice 2003/48 znie:

„Belgicko, Luxembursko a Rakúsko vyberajú počas prechodného obdobia uvedeného v článku 10, ak má vlastník požitkov bydlisko v inom členskom štáte, ako je členský štát, v ktorom je usadený vyplácajúci zástupca, zrážkovú daň so sadzbou 15 % počas prvých troch rokov prechodného obdobia, 20 % počas nasledujúcich troch rokov a potom 35 %. (…)".

(3) Článok 14 Protokolu o výsadách a imunitách Európskych spoločenstiev znie:

„Pri uplatňovaní dane z príjmu, majetkovej dane a dane z dedičstva a pri uplatňovaní dohovorov o zamedzení dvojitého zdanenia uzavretých medzi členskými štátmi Spoločenstiev sa úradníci a ostatní zamestnanci Spoločenstiev, ktorí majú výlučne z dôvodu výkonu svojich povinností v službách Spoločenstiev bydlisko na území iného členského štátu, ako je ich krajina bydliska na daňové účely v čase nástupu do služieb Spoločenstiev, považujú v krajine svojho skutočného bydliska, ako aj v krajine bydliska na daňové účely za osoby, ktoré si zachovali bydlisko v tejto krajine za predpokladu, že je členom Spoločenstiev (...)“.

(4) Podľa článku 20 služobného poriadku „[ú]radník má bydlisko buď v mieste výkonu práce, alebo v takej vzdialenosti od neho, ktorá je zlučiteľná s riadnym plnením jeho povinností (...)“.

(5) Článok 13 ods. 2 smernice znie:

„Príslušný orgán členského štátu, v ktorom má vlastník požitkov bydlisko na daňové účely, vydá na žiadosť vlastníka požitkov potvrdenie, v ktorom sa uvádza a) meno, adresa a daňové alebo iné identifikačné číslo, alebo ak takéto číslo existuje, dátum a miesto narodenia vlastníka požitkov; b) meno a adresu vyplácajúceho zástupcu; c) číslo účtu vlastníka požitkov alebo, ak neexistuje, identifikáciu zábezpeky (...)“.

(6) Článok 14 ods. 2 smernice znie:

„Ak úrok prijatý vlastníkom požitkov podliehal zrážkovej dani v členskom štáte vyplácajúceho zástupcu, členský štát bydliska vlastníka požitkov na daňové účely mu poskytne daňový úver rovnajúci sa výške dane zrazenej v súlade s jeho vnútroštátnym právom. Ak táto suma presahuje sumu dane splatnej v súlade s jeho vnútroštátnym právom, členský štát bydliska na daňové účely vráti nadmernú sumu zrazenej dane vlastníkovi požitkov.“.

(7) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva, KOM(2002) 141 v konečnom znení, Ú. v. ES C 244, 2002, s. 5.

(8) List talianskeho „Agenzia delle entrate“pozostáva z vykonávacieho obežníka legislatívneho dekrétu 84/2005, ktorým sa do talianskeho práva transponovala smernica 2003/48/ES.

(9) Článok 2 ods. 4 štatútu európskeho ombudsmana znie takto: „Sťažnosti (...) musí predchádzať vhodný administratívny prístup k dotknutým inštitúciám a orgánom.“

(10) Pozri poznámku pod čiarou č. 5.

(11) Článok 90 služobného poriadku znie:

„1. Každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu žiadosť, aby prijal rozhodnutie, ktoré sa jej týka. Orgán oznámi dotknutej osobe svoje odôvodnené rozhodnutie do štyroch mesiacov odo dňa podania žiadosti. Ak do konca tejto lehoty nebola doručená žiadna odpoveď na žiadosť, považuje sa to za implicitné rozhodnutie o jej zamietnutí, proti ktorému možno podať sťažnosť v súlade s nasledujúcim odsekom.

2. Každá osoba, na ktorú sa vzťahuje tento služobný poriadok, môže predložiť menovaciemu orgánu sťažnosť proti aktu, ktorý jej spôsobuje ujmu, a to buď v prípade, že uvedený orgán prijal rozhodnutie, alebo v prípade, že neprijal opatrenie stanovené služobným poriadkom. Sťažnosť sa musí podať do troch mesiacov. (…)

(12) Preklad útvarov ombudsmana z francúzskej pôvodnej verzie: „La présente note- que je souhaite soit traitée comme une plainte en vertu des dispositions concernées- est déposée par l’intéressé à titre individuel, mais en étroite relation avec sa qualité de fonctionnaire communautaire. Elle ne concerne que le signataire personnellement, et ne saurait être censée de mettre en cause, sous n’importe quelle forme, le Service Juridique auquel il est affecté.“

(13) Pozri poznámku pod čiarou č. 3.

(14) Pozri poznámku pod čiarou č. 2.

(15) Preklad z francúzskej pôvodnej verzie: „Navrhovateľ Nous allons à la Commission de classer ce dossier lors de l’une de ses prochaines réunions. Au cas où vous auriez connaissance d’éléments nouveaux susceptibles de démontrer l’existence d’une infraction, nous vous saurions gré de nous les faire connaître au plus tard dans un délai d’un mois suivant l’envoi de la présente.“

(16) Pozri poznámku pod čiarou č. 5.

(17) Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva, KOM(2002) 141 v konečnom znení, Ú. v.