V Štrasburgu 20. novembra 2003

Vážený pán T.,

Dňa 22. októbra 2002 ste podali sťažnosť Európskemu ombudsmanovi týkajúcu sa správania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF).

Dňa 29. októbra 2002 ombudsman postúpil sťažnosť generálnemu riaditeľovi OLAF-u. OLAF zaslal svoje stanovisko 16. januára 2003. Ombudsman Vám ho zaslal 23. januára 2003 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 27. januára 2003.

Dňa 10. februára 2003 ombudsman písomne požiadal OLAF o ďalšie informácie v súvislosti s Vašou sťažnosťou. OLAF zaslal svoju odpoveď 24. marca 2003. Poslal som Vám ju 22. apríla 2003 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 24. apríla 2003.

Dňa 18. júna 2003 som predložil OLAF-u návrh odporúčania. Dňa 2. októbra 2003 mi OLAF zaslal svoje podrobné stanovisko k tomuto návrhu odporúčania. Toto stanovisko Vám bolo zaslané 6. októbra 2003 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 24. októbra 2003.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažovateľom je bruselský korešpondent nemeckého týždenníka „Stern“. V dvoch článkoch uverejnených 28. februára a 7. marca 2002 sa noviny zaoberali viacerými obvineniami týkajúcimi sa údajných nezrovnalostí, ktoré vzniesol úradník EÚ, pán Paul van Buitenen, a vyšetrovaniami Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) týkajúcimi sa týchto obvinení. Tieto články vychádzali zo správy pána van Buitenena a z dôverných dokumentov OLAF-u, ktoré noviny získali. Podľa sťažovateľa v tom čase žiadne iné noviny nezískali kópie týchto dokumentov.

Dňa 27. marca 2002 OLAF uverejnil tlačovú správu, v ktorej uviedol, že „novinár“ získal niekoľko dokumentov týkajúcich sa jeho vyšetrovania bodov, na ktoré poukázal pán van Buitenen, a že OLAF sa preto rozhodol začať interné vyšetrovanie v súlade s článkom 5 ods. 1 nariadenia (ES) č. 1073/1999 (1), pokiaľ ide o podozrenie zo sprístupnenia dôverných údajov. Podľa tlačovej správy by sa toto interné vyšetrovanie vzťahovalo aj na tvrdenie, že príslušné dokumenty boli získané „vyplatením štátneho zamestnanca“.(2) Vo svojom vydaní zo 4. apríla 2002 noviny European Voice citovali hovorcu úradu OLAF, ktorý uviedol, že úradu OLAF „boli poskytnuté dôkazy prima facie, že mohlo dôjsť k platbe“.

Sťažovateľ a jeho noviny sa domnievali, že hoci v tlačovej správe OLAF-u nebolo uvedené žiadne meno, obvinenie z úplatkárstva, ktoré je v nej uvedené, sa musí chápať tak, že je namierené proti nim. Podľa názoru sťažovateľa sa OLAF odchýlil od svojej bežnej praxe zverejnením skutočnosti, že sa začalo interné vyšetrovanie, a zverejnením tvrdení, ktoré boli založené na nepotvrdených informáciách a pre ktoré neexistovali žiadne faktické dôkazy. Na porovnanie sťažovateľ poukázal na tvrdenia, ktoré boli vznesené proti hovorcovi predsedu Európskej komisie, na ktoré OLAF podľa jeho názoru reagoval inak. Ďalej predložil výňatky zo zápisnice zo zasadnutia dozorného výboru OLAF-u, ktoré sa konalo 9. a 10. apríla 2002, podľa ktorých členovia tohto výboru vyhlásili, že sú „prekvapení“ skutočnosťou, že tlačová správa OLAF-u sa týkala údajne uskutočnenej platby. Sťažovateľ mal podozrenie, že správanie úradu OLAF mohlo byť spôsobené tlakom, ktorý vyvíjala Komisia. V tejto súvislosti odkázal na zápisnicu zo stretnutia Komisie zo 6. marca 2002.

Sťažovateľ predložil aj kópiu interného e-mailu, ktorý 11. apríla 2002 rozoslal v rámci OLAF-u pán B. (hovorca OLAF-u). V tomto e-maile pán B. poukázal na to, že jedinými skutočnosťami, ktoré boli v tom čase isté, bolo, že dôverný dokument úradu OLAF bol uniknutý do tlače a že sa objavili fámy, podľa ktorých bol tento dokument dokonca zaplatený, dokonca aj s uvedením zaplatenej ceny: „qu’il y avait des „rumeurs“ qui circulaient autour de l’OLAF et autour de la Commission européenne selon lesquelles ces documents auraient même été „payés“ (avec même l’indication d’un montant…)“.

Sťažovateľ a jeho noviny tvrdili, že nikdy nevykonali žiadne platby zamestnancom EÚ alebo iným osobám s cieľom získať príslušné dokumenty. Dňa 28. marca 2002 uverejnil „Stern“ v tomto zmysle tlačovú správu. Sťažovateľ sa pýtal, či OLAF začatím príslušného vyšetrovania neprekročil svoj mandát, ktorým bolo výlučne konať s cieľom chrániť finančné záujmy Spoločenstva. Tieto finančné záujmy neboli ohrozené uverejnením článku v „Stern“. Dňa 3. apríla 2002 sa noviny písomne obrátili na predsedu dozorného výboru OLAF-u. Predseda tohto orgánu vo svojej odpovedi z 11. apríla 2002 poukázal na to, že informácie poskytnuté novinami boli zaznamenané. Vyjadril tiež názor, že zápisnica zo stretnutia Komisie zo 6. marca 2002 nepreukazuje, že Komisia vyvíjala na OLAF akýkoľvek tlak.

Listom z 29. júla 2002 sa sťažovateľ obrátil na generálneho riaditeľa OLAF-u so sťažnosťou na tlačovú správu z 27. marca 2002. Sťažovateľ požiadal úrad OLAF, aby stiahol túto tlačovú správu alebo informoval verejnosť, že nemá žiadne dôvody na podozrenie voči sebe a novinám. Okrem toho sťažovateľ poukázal na to, že z odpovede Komisie na písomnú otázku poslanca Európskeho parlamentu sa zdá byť možné, že OLAF monitoroval alebo umožnil monitorovanie e-mailov a telefonických hovorov zamestnancov OLAF-u s cieľom zistiť možné zdroje, ktoré noviny použili. Požiadal preto OLAF, aby potvrdil, že nikdy nemonitoroval jeho telefonickú alebo e-mailovú komunikáciu so zamestnancami OLAF-u. V prípade, že by sa takéto monitorovanie malo uskutočniť, sťažovateľ požiadal úrad OLAF, aby špecifikoval právny základ takéhoto zásahu do jeho súkromnej sféry a to, kedy a ako takýto zásah povolil sudca. Sťažovateľ sa napokon opýtal, aké osobné údaje, ktoré sa ho týkajú, získal OLAF.

Dňa 22. augusta 2002 OLAF odpovedal na list sťažovateľa. OLAF poukázal na to, že vo svojej tlačovej správe nespomenul ani sťažovateľa, ani jeho noviny a že v súčasnosti sa v tejto veci neplánuje žiadna ďalšia tlačová správa. Okrem toho zdôraznila, že OLAF vždy zabezpečil, aby jeho vyšetrovacie metódy boli v súlade so zákonom, a dodala, že OLAF nemá žiadne osobné údaje týkajúce sa sťažovateľa okrem jeho pracovnej adresy, telefónneho čísla atď.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi v podstate uviedol tieto tvrdenia:

(1) OLAF konal nesprávne, keď vo svojej tlačovej správe z 27. marca 2002 a v komentároch k „European Voice“ zverejnil obvinenia z úplatkárstva, ktoré sa mali chápať tak, že smerovali proti sťažovateľovi a jeho novinám.

(2) OLAF neodpovedal na všetky otázky položené v liste sťažovateľa z 29. júla 2002.

Sťažovateľ tvrdil, že úrad OLAF by mal stiahnuť obvinenia z úplatkárstva, pokiaľ možno rovnakým spôsobom, ako boli vznesené, t. j. prostredníctvom tlačovej správy a samostatného oznámenia Európskemu hlasu. Ďalej tvrdil, že OLAF by mal poskytnúť úplnú odpoveď na otázky uvedené v jeho liste z 29. júla 2002.

Požiadavku

Stanovisko úradu OLAF

Úrad OLAF vo svojom stanovisku uviedol tieto pripomienky:

V tlačovej správe úradu OLAF z 27. marca 2002 sa uvádza, že a) úrad začal interné vyšetrovanie podľa nariadenia č. 1073/1999 týkajúce sa zjavného úniku dôverných informácií obsiahnutých v správe vypracovanej v rámci úradu OLAF a b) že podľa informácií, ktoré úrad dostal, novinár dostal niekoľko dokumentov týkajúcich sa tzv. záležitosti Van Buitenen a že nebolo vylúčené, že za tieto dokumenty mohla byť niekomu v rámci úradu OLAF (alebo prípadne inej inštitúcie EÚ) vyplatená platba.

Rozhodnutie o začatí interného vyšetrovania bolo prijaté po dôkladnom zvážení. Dôvody oznámenia boli:

(1) Dôverné informácie, ktoré sa potom uverejňovali v médiách, poškodzovali účinnosť úradu OLAF, a tým aj boj proti podvodom tým, že ohrozovali prebiehajúce vyšetrovania;

(2) Únik informácií, ak ich možno pripísať úradníkovi úradu OLAF, by predstavoval porušenie právnych povinností úradu OLAF, najmä článku 8 nariadenia č. 1073/1999, článku 287 Zmluvy o ES a článku 17 služobného poriadku o služobnom tajomstve a článku 286 Zmluvy o ES a nariadenia č. 45/2001 o ochrane osobných údajov.

(3) V článku 8 ods. 3 nariadenia 1073/1999 sa od riaditeľa úradu OLAF vyžadovalo, aby „zabezpečil, aby zamestnanci úradu a ostatné osoby konajúce pod jeho vedením dodržiavali ustanovenia Spoločenstva a vnútroštátne ustanovenia o ochrane osobných údajov.“ V článku 8 ods. 4 sa od riaditeľa úradu OLAF vyžadovalo, aby „zabezpečil uplatňovanie tohto článku [o dôvernosti informácií zhromaždených počas vyšetrovania] a článkov 286 a 287 zmluvy.“ Opatrenia prijaté v reakcii na úniky boli teda v súlade so zákonnými povinnosťami riaditeľa prijať opatrenia v prípade takýchto udalostí.

Takisto bolo dôležité chrániť dôveryhodnosť úradu OLAF voči verejnosti tým, že sa oznámilo, že proti týmto porušeniam sa prijímajú opatrenia. Vzhľadom na závažné dôsledky možnosti, že úradník úradu OLAF bol zodpovedný za nezákonné zverejnenie dôverných informácií a osobných údajov, sa riaditeľ úradu OLAF rozhodol verejne a čo najtransparentnejším spôsobom oznámiť, že úrad OLAF vyšetruje tieto porušenia s cieľom identifikovať zodpovedné osoby a zabrániť akýmkoľvek ďalším takýmto porušeniam.

Okrem toho na základe konkrétnych informácií, ktoré OLAF dostal, mal dôvod domnievať sa, že aspoň raz bola úradníkovi OLAF-u alebo inému úradníkovi Únie vyplatená platba za poskytnutie dôverných dokumentov. Ak by k tomu skutočne došlo, úradník by bol vinný z korupcie, trestného činu, a porušil by rôzne články služobného poriadku. Vyšetrovanie, či k tomu skutočne došlo, stále prebiehalo.

Úrad OLAF nikdy nešpekuloval o tom, ktorý novinár (novinári) alebo ktoré mediálne organizácie mohli zaplatiť úradu OLAF alebo iným úradníkom EÚ za dôverné dokumenty. Sťažovateľ neposkytol žiadne dôkazy na podloženie svojho tvrdenia, že v čase začatia vyšetrovania OLAF-u mal predmetné dokumenty len on sám v médiách. Naopak, existovali dôkazy o tom, že rovnaké dokumenty získali aj iné médiá. OLAF zamietol tvrdenie sťažovateľa, že návrhy na vykonanie platby sa majú chápať tak, že smerujú proti nemu a jeho zamestnávateľom.

List sťažovateľa z 29. júla 2002 vyvolal niekoľko podrobných otázok o operačných metódach OLAF-u, najmä o možnom použití techník sledovania súvisiacich s e-mailovou a telefonickou komunikáciou. Existovali okolnosti, za ktorých OLAF alebo orgány členských štátov, s ktorými OLAF spolupracoval pri vyšetrovaniach, mohli legálne získať informácie metódami, ktoré patrili do tohto všeobecného okruhu. Takouto možnosťou sa zaoberalo napríklad nedávne oznámenie Komisie jej zamestnancom o riadnom používaní systému elektronickej pošty úradníkmi. OLAF však nemal možnosť diskutovať o metódach vyšetrovania, ktoré sa používajú v súvislosti s prebiehajúcim vyšetrovaním. OLAF nemal technické ani právne prostriedky na odpočúvanie telefónnych liniek.

Úrad OLAF vyjadril názor, že vzhľadom na uvedené skutočnosti sa touto záležitosťou zaoberal úplne vhodným spôsobom.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k stanovisku úradu OLAF trval na svojej sťažnosti a uviedol tieto ďalšie pripomienky:

Právo úradu OLAF postupovať proti možným „únikom“ v rámci úradu nebolo spochybnené. Sťažnosť sa týkala výlučne metód, ktoré OLAF použil pri plnení tohto cieľa. OLAF spomenul cieľ postupovať „čo najtransparentnejším spôsobom“. Transparentnosť sa však týkala skutkových okolností, zatiaľ čo tento prípad sa týkal „neopodstatnených skutočností“. Bolo veľmi nezodpovedné pracovať s fámami, ktoré neboli dokázané.

Hoci sa tento prípad nesprávneho úradného postupu potenciálne týkal viacerých novinárov, sťažovateľ bol hlavnou obeťou fám, ktoré šíril úrad OLAF. Sťažovateľ predložil niekoľko výstrižkov z novín a tlačových agentúr, aby preukázal, že ako zdroj príbehu o odhaleniach pána van Buitenena bol uvedený len „Stern“. Aj keby relevantnými dokumentmi mali disponovať aj iní novinári (bez toho, aby ich citovali), podozrenie z úplatkárstva, ktoré OLAF šíri, by pripadalo v prvom rade sťažovateľovi, keďže z týchto dokumentov citoval prvý a najrozsiahlejší citát.

Pokiaľ ide o list z 29. júla 2002, OLAF stále odmietol prezradiť, aké ustanovenia sa v tomto prípade uplatnili. Bolo neprijateľné, aby nebol informovaný o právnom základe takéhoto možného závažného zásahu do súkromnej sféry.

Ďalšie vyšetrovania

Po dôkladnom zvážení stanoviska úradu OLAF a pripomienok sťažovateľa sa ukázalo, že sú potrebné ďalšie vyšetrovania.

Žiadosť o ďalšie informácie

Ombudsman preto požiadal OLAF (1), aby najmä vzhľadom na dôkazy, ktoré sťažovateľ predložil vo svojich pripomienkach, vysvetlil, prečo sa domnieva, že odkazom na novinára „a“ vo svojej tlačovej správe z 27. marca 2002 boli alebo mohli byť myslené iné osoby, (2) aby sa vyjadril k skutočnosti, že podľa interného e-mailu pána B. z 11. apríla 2002 jediné skutočnosti („faits“), ktoré boli isté, boli, že došlo k úniku informácií a že sa šírili fámy („qu’il y avait des „rumeurs“ qui Circient“), a (3) aby spresnil, na akom základe možno prijať opatrenia, ako je sledovanie telefonickej alebo e-mailovej korešpondencie.

Odpoveď úradu OLAF

OLAF vo svojej odpovedi uviedol tieto pripomienky:

Dôvodom, prečo bol odkaz na novinára „a“ neutrálny a nezahŕňal žiadnu konkrétnu osobu, bolo to, že iní novinári v skutočnosti uverejnili články pred tlačovou správou OLAF-u z 27. marca 2002 na základe toho istého interného dokumentu, ktorý sťažovateľ uviedol vo svojom článku z 28. februára 2002. Napríklad 3. marca 2002 „Le Monde“ uverejnil článok, ktorý sa odvolával na predmetný dokument. Dňa 22. marca 2002 tlačová agentúra Belga informovala o vyšetrovaniach OLAF-u s odkazom na predmetný dokument. Tá istá agentúra 26. marca 2002 oznámila, že predsedníčka Výboru Európskeho parlamentu pre kontrolu rozpočtu pani Theatoová sa sťažovala, že „nie je prijateľné, aby členovia tlače mali dôvernú správu OLAF-u o najnovších odhaleniach Paula Van Buitenena a my nie“. Odkaz na novinára „a“ by preto mohol znamenať buď sťažovateľa, novinárov, ktorí písali uvedené články, alebo iných novinárov, na ktorých odkazuje pani Theatoová.

V skutočnosti mohol odkazovať aj na akéhokoľvek iného novinára, keďže OLAF neuviedol, že vyšetrovanie sa týkalo akéhokoľvek konkrétneho materiálu, ktorý už bol uverejnený.

OLAF dostal informácie zo spoľahlivých zdrojov vrátane poslancov Európskeho parlamentu o tom, že za dokumenty mohla byť vykonaná platba. Žiadna konkrétna novinárka alebo osoba nebola zapojená do takejto platby.

OLAF nemal právomoc prijímať opatrenia týkajúce sa telefonického alebo e-mailového sledovania súkromnej osoby a nikdy takéto opatrenia vo vzťahu k sťažovateľovi neprijal. V odpovedi na hypotetickú otázku týkajúcu sa právneho základu, na základe ktorého by sa takéto opatrenia mohli prijať, mali takéto právomoci len príslušné orgány členských štátov. Výkon týchto právomocí podliehal zásadám stanoveným v článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol tieto pripomienky:

Faktom zostáva, že „Stern“ bola prvou publikáciou, ktorá sa citovala z dokumentov. Formulácia „novinár“ teda nevyhnutne vyvolávala dojem, že ide o sťažovateľa.

OLAF nevysvetlil, prečo by fámy šírené poslancami Európskeho parlamentu mali mať vyššiu dôkaznú hodnotu ako fámy šírené inými osobami.

Otázka týkajúca sa sledovania telefonickej alebo e-mailovej korešpondencie sa netýkala vlastných (súkromných alebo profesionálnych) telekomunikačných spojení sťažovateľa, ale možnosti, že OLAF mohol získať informácie o sťažovateľovi prostredníctvom dohľadu nad vlastnými zamestnancami. Otázka právneho základu sledovania telekomunikačnej prevádzky medzi úradníkmi OLAF-u a tretími stranami (ako sťažovateľ) a uchovávania takýchto údajov teda zostala nezodpovedaná.

NÁVRH ODPORÚČANIA

Návrh odporúčania

Na základe dôkazov, ktoré mu boli predložené, sa ombudsman rozhodol predložiť úradu OLAF v súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu ombudsmana tento návrh odporúčania:

OLAF by mal zvážiť stiahnutie obvinení z úplatkárstva, ktoré boli zverejnené a ktoré sa pravdepodobne budú chápať tak, že sú namierené proti sťažovateľovi.

Tento návrh odporúčania vychádzal z týchto úvah:

1 Sťažovateľom je bruselský korešpondent nemeckého týždenníka „Stern“. V dvoch článkoch uverejnených 28. februára a 7. marca 2002 sa noviny zaoberali viacerými obvineniami týkajúcimi sa údajných nezrovnalostí, ktoré vzniesol úradník EÚ, pán Paul van Buitenen, a vyšetrovaniami Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) týkajúcimi sa týchto obvinení. Tieto články vychádzali zo správy pána van Buitenena a z dôverných dokumentov OLAF-u, ktoré noviny získali. Dňa 27. marca 2002 OLAF uverejnil tlačovú správu, v ktorej uviedol, že „novinár“ získal viacero dokumentov týkajúcich sa jeho vyšetrovania bodov, na ktoré poukázal pán van Buitenen, a že OLAF sa preto rozhodol začať interné vyšetrovanie týkajúce sa podozrenia zo sprístupnenia dôverných údajov. Podľa tlačovej správy by sa toto interné vyšetrovanie vzťahovalo aj na tvrdenie, že príslušné dokumenty boli získané „platbou štátnemu zamestnancovi“.(3) Denník European Voice vo svojom vydaní zo 4. apríla 2002 citoval hovorcu úradu OLAF, ktorý uviedol, že úradu OLAF „boli poskytnuté dôkazy prima facie o tom, že mohlo dôjsť k platbe“.

2 Sťažovateľ sa domnieval, že OLAF konal nesprávne, keď vo svojej tlačovej správe z 27. marca 2002 a v komentároch k „European Voice“ zverejnil obvinenia z úplatkárstva, ktoré sa mali chápať tak, že boli adresované jemu a jeho novinám.

3 OLAF sa domnieval, že zmienka o novinárovi „a“ v jeho tlačovej správe je neutrálna a nezahŕňa žiadnu konkrétnu osobu. Okrem toho tvrdila, že na základe konkrétnych informácií, ktoré dostala, mala dôvod domnievať sa, že aspoň raz bola úradníkovi OLAF-u alebo inému úradníkovi Únie vyplatená platba za poskytnutie dôverných dokumentov.

4 Ombudsman sa domnieva, že nie je schopný určiť, či sú obvinenia OLAF-u z úplatkárstva dôvodné. Na túto otázku sa vzťahuje vyšetrovanie úradu OLAF, ktoré ešte nebolo ukončené. Analýza ombudsmana v prejednávanej veci sa teda zameriava výlučne na otázku, či OLAF konal správne pri poskytovaní informácií týkajúcich sa jeho vyšetrovania verejnosti prostredníctvom tlačovej správy z 27. marca 2002 a prostredníctvom informácií, ktoré boli použité v článku uverejnenom v novinách European Voice 4. apríla 2002. Ombudsmanka poznamenáva, že úrad OLAF nespochybnil tvrdenie sťažovateľa, že tento článok bol založený na informáciách poskytnutých úradom OLAF.

5 Osvedčeným administratívnym postupom je zabezpečiť pri prijímaní rozhodnutí, aby prijaté opatrenia boli primerané sledovanému cieľu. Administratíva by sa mala najmä vyhýbať obmedzovaniu práv občanov, ak tieto obmedzenia nie sú v primeranom vzťahu s účelom sledovaným touto akciou.(4) Tieto normy by sa mali uplatňovať nielen na rozhodnutia, ale aj na činnosť administratívy vo všeobecnosti. Sú preto relevantné aj pre poskytovanie informácií.

6 Ombudsman sa domnieva, že OLAF má právo začať vyšetrovanie v prípadoch, keď dôverné dokumenty, ktoré vypracoval alebo ktoré má k dispozícii, unikli tretím stranám. Ďalej uznáva, že úrad OLAF je oprávnený vhodným spôsobom informovať verejnosť o začatí takýchto vyšetrovaní za predpokladu, že sa dodrží zásada proporcionality. Takéto informácie v skutočnosti podporujú transparentnosť v oblasti, ktorá je častejšie poznačená tajomstvom a nedostatkom informácií.

7 Prípad sťažovateľa spočíva na dvoch predpokladoch, a to na jednej strane, že tlačová správa OLAF-u, hoci sa v nej neuvádza žiadne meno, sa musí chápať tak, že odkazuje na neho, keď odkazuje na „novinára“, a na druhej strane, že OLAF nebol oprávnený naznačovať, že dokument (5) bol získaný úplatkárstvom.

8 Ombudsman sa domnieva, že sťažovateľ predložil dostatočné dôkazy, ktoré preukazujú, že vo svojom článku z 28. februára 2002 ako prvý citoval príslušné dokumenty. Sťažovateľ predložil aj značný počet článkov uverejnených v iných novinách a správ tlačových agentúr, v ktorých sa ako zdroj ich vedomostí o týchto dokumentoch uvádzajú noviny sťažovateľa alebo v ktorých sa uvádza, že „Stern“ tieto dokumenty získal. Informovaná verejnosť si preto bola dobre vedomá skutočnosti, že noviny „Stern“ boli prvými novinami, ktoré čerpali z tohto zdroja. Za týchto okolností a aj keď nebolo uvedené žiadne konkrétne meno, informovaná verejnosť musela pravdepodobne chápať odkaz na „novinára“ v tlačovej správe úradu OLAF ako odkaz na sťažovateľa. Úrad OLAF sa vo svojej odpovedi na otázku ombudsmana opieral o tri články alebo správy, aby preukázal, že autori týchto článkov alebo správ alebo iní novinári mohli byť označení odkazom na „novinára“ v jeho tlačovej správe. Ombudsmanka sa však domnieva, že relevantné nie sú teoretické možnosti výkladu tlačovej správy, ale výklad, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou dostala. Okrem toho všetky články a správy, na ktoré OLAF odkázal, boli uverejnené po článku sťažovateľa z 28. februára 2002 (3., 22. a 26. marca 2002) a pred dátumom tlačovej správy OLAF-u. Ak by OLAF mal skutočne predpokladať, že príslušné dokumenty boli získané únikom informácií z úradu OLAF alebo iných inštitúcií EÚ od viac ako jedného novinára, bolo by veľmi ťažké pochopiť, prečo sa v tlačovej správe v jednotnom čísle uvádza „novinár“. Pokiaľ ide o vyhlásenie pani Theatoovej, OLAF nepreukázal, prečo by malo byť relevantné na účely výkladu jeho vlastnej tlačovej správy, ktorá bola uverejnená o dva dni neskôr. Ombudsman teda dospel k záveru, že tlačová správa OLAF-u z 27. marca 2002 bola pravdepodobne chápaná ako odkaz na sťažovateľa a jeho noviny. Aj keby OLAF nemal v úmysle obrátiť sa na sťažovateľa, musel si byť vedomý dojmu, ktorý mal jeho text vytvoriť.

9 Európsky ombudsman sa domnieva, že úrad OLAF vo svojom stanovisku uspokojivo vysvetlil, prečo považuje za potrebné informovať verejnosť o začatí vyšetrovania zjavného úniku dokumentov. Ombudsmanka však poznamenáva, že úrad OLAF tieto informácie nielen poskytol, ale vo svojej tlačovej správe a v informáciách poskytnutých novinám European Voice informoval aj verejnosť, že existuje dôvodné podozrenie, že dokumenty boli získané úplatkárstvom. Zostáva teda preskúmať, či OLAF správne zverejnil toto podozrenie.

10 Ombudsman sa domnieva, že OLAF nebol schopný preukázať, že zverejnenie tohto podozrenia bolo nevyhnutné na účely jeho práce a primerané sledovanému cieľu. Skutočnosť, že OLAF sa mal v tomto prípade rozhodnúť postupovať „čo najtransparentnejším spôsobom“ a poskytnúť verejnosti podrobnosti o rozsahu svojho vyšetrovania, je určite v zásade vítaná, keďže takýto prístup je v súlade s povinnosťou inštitúcií a orgánov EÚ prijímať rozhodnutia čo najotvorenejšie (článok 1 Zmluvy o Európskej únii). Narážky na úplatkárstvo sú však vážnym obvinením, ktoré môže poškodiť povesť novinára. Takéto narážky sa preto nesmú zverejniť bez dostatočne závažného základu, ktorý možno verejne preskúmať.

11 Ombudsmanka poznamenáva, že v tlačovej správe úradu OLAF sa odkazuje na „informácie“, ktoré úrad OLAF získal na podporu svojho názoru, že „môže“ dôjsť k určitej platbe, a že v novinách European Voice sa dokonca uvádza, že úrad OLAF dostal „prima facie dôkazy o tom, že k platbe mohlo dôjsť“. V priebehu vyšetrovania vedeného ombudsmanom úrad OLAF nepredložil žiadne podrobnosti okrem tvrdenia, že dostal „informácie zo spoľahlivých zdrojov vrátane poslancov Európskeho parlamentu o tom, že za dokumenty mohla byť vyplatená platba“, a už vôbec nepredložil dôkazy, o ktorých tvrdil, že ich dostal. Ombudsmanka sa domnieva, že dôkazná hodnota „informácií“, podľa ktorých sa platba „môže“ vykonať, musí byť nevyhnutne veľmi obmedzená. Na základe dôkazov predložených ombudsmanovi sa preto názor sťažovateľa, že OLAF sa v skutočnosti spoliehal len na fámy, nezdá byť neprimeraný. Tento názor potvrdzuje aj e-mail pána B. z 11. apríla 2002. Ombudsman nevylučuje možnosť, že OLAF môže byť oprávnený začať vyšetrovanie len na základe nepotvrdených informácií za predpokladu, že skutky, ktoré boli údajne spáchané, sú dostatočne závažné. Súhlasí tiež s tým, že OLAF sa môže zdráhať alebo sa nemôže vyjadriť k aspektom prebiehajúceho vyšetrovania. Ak sa však OLAF rozhodne poskytnúť informácie o prebiehajúcom vyšetrovaní, musí zohľadniť negatívne dôsledky, ktoré takéto informácie môžu mať na dobré meno osôb dotknutých obvineniami, ktoré sa OLAF rozhodne zverejniť. Ombudsmanka sa domnieva, že OLAF tým, že pristúpil k obvineniam z úplatkárstva bez vecného základu, ktorý je dostatočný a dostupný na verejnú kontrolu, prekročil rámec toho, čo je primerané účelu jeho činnosti. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

V súlade s článkom 3 ods. 6 štatútu ombudsmana ombudsman požiadal úrad OLAF o zaslanie podrobného stanoviska k tomuto návrhu odporúčania. Ombudsman poznamenal, že podrobné stanovisko by mohlo pozostávať z prijatia jeho rozhodnutia a opisu opatrení prijatých na vykonanie návrhu odporúčania.

Podrobné stanovisko úradu OLAF

OLAF vo svojom podrobnom stanovisku informoval ombudsmana, že prijal návrh odporúčania a že bol vykonaný uverejnením tlačovej správy, ktorej kópia bola priložená.

Táto tlačová správa z 30. septembra 2003 s názvom „Ozrejmenie úradu OLAF týkajúce sa zjavného úniku informácií“ znie takto:

„Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF) vydal 27. marca 2002 tlačovú správu, v ktorej oznámil, že začal interné vyšetrovanie podľa nariadenia č. 1073/1999 týkajúce sa zjavného úniku dôverných informácií uvedených v správe vypracovanej v rámci OLAF-u.

Uviedla, že podľa informácií, ktoré úrad dostal, novinár dostal niekoľko dokumentov týkajúcich sa takzvanej „aféry Van Buitenen“ a že nie je vylúčené, že za tieto dokumenty mohla byť niekomu v rámci úradu OLAF (alebo prípadne inej inštitúcie EÚ) vyplatená platba.

Vyšetrovania úradu OLAF ešte neboli ukončené, ale úrad OLAF doteraz nezískal dôkaz o vykonaní takejto platby.“

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k podrobnému stanovisku úradu OLAF zastával názor, že úrad OLAF dostatočne nevykonal návrh odporúčania ombudsmanky. Sťažovateľ tvrdil, že OLAF výslovne nevzal späť obvinenia z úplatkárstva. Naopak, zo znenia jeho tlačovej správy vyplývalo, že OLAF považoval za možné, že by sa ešte mohli objaviť dôkazy podporujúce tieto tvrdenia. Podozrenie teda podľa sťažovateľa stále existovalo a hanebne bolo dokonca privolané späť do pozornosti. Sťažovateľ takisto poznamenal, že sa nezdá, že by OLAF urobil niečo, čo by objasnilo jeho stanovisko k „Európskemu hlasu“. Na záver uviedol, že OLAF by mal výslovne stiahnuť obvinenia z úplatkárstva a formálne vyhlásiť, že nikdy nedisponoval žiadnymi dôkazmi podporujúcimi takéto obvinenia.

ROZHODNUTIE

1 Uverejnenie obvinení z úplatkárstva

1.1 Sťažovateľom je bruselský korešpondent nemeckého týždenníka „Stern“. V dvoch článkoch uverejnených 28. februára a 7. marca 2002 sa noviny zaoberali viacerými obvineniami týkajúcimi sa údajných nezrovnalostí, ktoré vzniesol úradník EÚ, pán Paul van Buitenen, a vyšetrovaniami Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF) týkajúcimi sa týchto obvinení. Tieto články vychádzali zo správy pána van Buitenena a z dôverných dokumentov OLAF-u, ktoré noviny získali. Dňa 27. marca 2002 OLAF uverejnil tlačovú správu, v ktorej uviedol, že „novinár“ získal viacero dokumentov týkajúcich sa jeho vyšetrovania bodov, na ktoré poukázal pán van Buitenen, a že OLAF sa preto rozhodol začať interné vyšetrovanie týkajúce sa podozrenia zo sprístupnenia dôverných údajov. Podľa tlačovej správy by sa toto interné vyšetrovanie vzťahovalo aj na tvrdenie, že príslušné dokumenty boli získané „vyplatením štátneho zamestnanca“. Vo svojom vydaní zo 4. apríla 2002 noviny European Voice citovali hovorcu úradu OLAF, ktorý uviedol, že úradu OLAF „boli poskytnuté dôkazy prima facie o tom, že mohlo dôjsť k platbe“.

1.2 Sťažovateľ sa domnieval, že OLAF konal nesprávne, keď vo svojej tlačovej správe z 27. marca 2002 a v komentároch k „European Voice“ zverejnil obvinenia z úplatkárstva, ktoré sa mali chápať tak, že boli adresované jemu a jeho novinám.

1.3 Úrad OLAF sa domnieval, že zmienka o novinárovi „a“ v jeho tlačovej správe je neutrálna a nezahŕňa žiadnu konkrétnu osobu. Okrem toho tvrdila, že na základe konkrétnych informácií, ktoré dostala, mala dôvod domnievať sa, že aspoň raz bola úradníkovi OLAF-u alebo inému úradníkovi Únie vyplatená platba za poskytnutie dôverných dokumentov.

1.4 Dňa 18. júna 2003 predložil ombudsman úradu OLAF návrh odporúčania, podľa ktorého by mal úrad OLAF zvážiť stiahnutie obvinení z úplatkárstva, ktoré boli zverejnené a ktoré by sa mohli chápať tak, že boli adresované sťažovateľovi.

1.5 Dňa 2. októbra 2003 OLAF informoval ombudsmana, že prijal návrh odporúčania a že ho vykonal uverejnením tlačovej správy.

1.6 Príslušná časť tejto tlačovej správy znie takto: „Vyšetrovania úradu OLAF ešte neboli ukončené, ale úrad OLAF doteraz nezískal dôkaz o vykonaní takejto platby.“

1.7 Ombudsmanka súhlasí s názorom sťažovateľa, že uverejnením tejto tlačovej správy úrad OLAF primerane nevykonal návrh odporúčania ombudsmanky. Namiesto toho, aby úrad OLAF stiahol obvinenia z úplatkárstva, jednoducho uvádza, že „doteraz“ nenašiel dostatočné dôkazy na podporu týchto obvinení. Zo znenia tejto tlačovej správy teda vyplýva, že úrad OLAF považuje za možné, že by sa ešte mohli objaviť dôkazy podporujúce tieto tvrdenia. Za týchto okolností sú opatrenia prijaté úradom OLAF zjavne nedostatočné na nápravu prípadu nesprávneho úradného postupu, ktorý zistil ombudsman. V tejto súvislosti sa preto uvedie kritická poznámka.

2 Neposkytnutie odpovede na otázky v liste z 29. júla 2002

2.1 Sťažovateľ tvrdil, že OLAF neodpovedal na všetky otázky, ktoré mu boli položené v liste z 29. júla 2002. V tomto liste požiadal OLAF, aby potvrdil, že nikdy nemonitoroval jeho telefonickú alebo e-mailovú komunikáciu so zamestnancami OLAF-u. V prípade, že by sa takéto monitorovanie malo uskutočniť, sťažovateľ požiadal úrad OLAF, aby špecifikoval právny základ takéhoto zásahu do jeho súkromnej sféry a to, kedy a ako bol takýto zásah povolený.

2.2 OLAF sa domnieval, že na tieto otázky odpovedal.

2.3 Ombudsman poznamenáva, že vo svojej odpovedi z 22. augusta 2002 na uvedený list OLAF vysvetlil, že vždy dbá na to, aby jeho vyšetrovacie metódy boli v súlade so zákonom, a dodal, že nemá k dispozícii žiadne osobné údaje týkajúce sa sťažovateľa okrem jeho pracovnej adresy, telefónneho čísla atď. OLAF ďalej poukázal na to, že nemôže slobodne diskutovať o metódach vyšetrovania, ktoré sa používajú v súvislosti s prebiehajúcim vyšetrovaním. OLAF vo svojej odpovedi na otázku ombudsmana uviedol, že nemá právomoc prijať opatrenia na sledovanie súkromnej osoby telefonicky alebo e-mailom a nikdy takéto opatrenia vo vzťahu k sťažovateľovi neprijal.

2.4 Ombudsman poznamenáva, že odpovede úradu OLAF ponechávajú otvorenú možnosť, že mohol prijať opatrenia týkajúce sa sledovania e-mailovej korešpondencie svojich vlastných úradníkov alebo úradníkov iných inštitúcií EÚ.(6) Úrad OLAF však sťažovateľa informoval aj o tom, že okrem jeho pracovnej adresy, telefónneho čísla atď. nemá k dispozícii žiadne osobné údaje. Ombudsman sa domnieva, že informácie získané z akéhokoľvek možného sledovania e-mailovej korešpondencie medzi sťažovateľom a úradníkmi EÚ by predstavovali „osobné údaje“ sťažovateľa v zmysle článku 2 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 45/2001 z 18. decembra 2000 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov (7).

2.5 Za týchto okolností a vzhľadom na to, že vyšetrovanie OLAF-u stále prebieha, sa ombudsman domnieva, že OLAF zrejme odpovedal na otázky, ktoré mu sťažovateľ predložil vo svojom liste z 29. júla 2002.

2.6 Na základe uvedených úvah sa zdá, že OLAF sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, pokiaľ ide o druhé tvrdenie.

3 Tvrdenia sťažovateľa

3.1 Sťažovateľ tvrdil, že OLAF by mal stiahnuť obvinenia z úplatkárstva, pokiaľ možno rovnakým spôsobom, ako boli vznesené, t. j. prostredníctvom tlačovej správy a samostatného oznámenia Európskemu hlasu. Ďalej tvrdil, že OLAF by mal poskytnúť úplnú odpoveď na otázky uvedené v jeho liste z 29. júla 2002.

3.2 OLAF sa k týmto tvrdeniam vo svojom stanovisku nevyjadril.

3.3 Ako už bolo uvedené, ombudsman sa domnieva, že OLAF sa dopustil nesprávneho úradného postupu, pokiaľ ide o prvé tvrdenie. Ombudsman zastáva názor, že tento prípad nesprávneho úradného postupu sa môže a mal by sa odstrániť stiahnutím obvinení z úplatkárstva, ktoré boli zverejnené a ktoré sa pravdepodobne chápu tak, že sú namierené proti sťažovateľovi. Návrh odporúčania v tomto zmysle, ktorý ombudsman predložil OLAF-u, však OLAF dostatočne nevykonal (pozri bod 1.7 vyššie). Ombudsman preto prednesie kritickú poznámku.

4 Záver

4.1 Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanom je potrebné uviesť túto kritickú poznámku:

OLAF tým, že pristúpil k obvineniam z úplatkárstva bez dostatočného skutkového základu, ktorý by bol k dispozícii na verejnú kontrolu, prekročil rámec toho, čo je primerané účelu jeho činnosti. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

4.2 Ombudsman konštatuje, že OLAF akceptoval návrh odporúčania, ktorý mu predložil, hoci ho podľa jeho názoru dostatočne nevykonal. Za týchto okolností sa ombudsman domnieva, že jeho kritická poznámka by mohla pre sťažovateľa predstavovať primeranú spokojnosť. Ombudsman preto zastáva názor, že v tomto prípade nie je vhodné predložiť Európskemu parlamentu osobitnú správu.

4.3 Ombudsman však pošle kópiu tohto rozhodnutia OLAF-u a zahrnie ju do výročnej správy za rok 2003, ktorá bude predložená Európskemu parlamentu.

4.4 Ombudsman preto prípad uzatvára.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1073/1999 z 25. mája 1999 o vyšetrovaniach vykonávaných Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF) (Ú. v. ES L 136, 1999, s. 1; Mim. vyd. 01/003, s. 331). Mimochodom, zdá sa, že na interné vyšetrovania sa vzťahuje článok 5 ods. 2 a nie článok 5 ods. 1 nariadenia.

(2) Anglické znenie tejto tlačovej správy, ktoré je k dispozícii na webovom sídle úradu OLAF, obsahuje mierne odlišné znenie: „Podľa informácií, ktoré úrad dostal, dostal novinár niekoľko dokumentov týkajúcich sa tzv. aféry Van Buitenen. Nie je vylúčené, že za tieto dokumenty mohla byť niekomu v rámci úradu OLAF (alebo prípadne inej inštitúcie EÚ) vyplatená platba.“

(3) Anglické znenie tejto tlačovej správy, ktoré je k dispozícii na webovom sídle úradu OLAF, obsahuje mierne odlišné znenie: „Podľa informácií, ktoré úrad dostal, dostal novinár niekoľko dokumentov týkajúcich sa tzv. aféry Van Buitenen. Nie je vylúčené, že za tieto dokumenty mohla byť niekomu v rámci úradu OLAF (alebo prípadne inej inštitúcie EÚ) vyplatená platba.“

(4) Pozri článok 6 kódexu správnej administratívnej praxe, ktorý je k dispozícii na webovom sídle európskeho ombudsmana (http://www.ombudsman.europa.eu).

(5) Úrad OLAF vo svojom stanovisku odkázal na dôverné „dokumenty“, ktoré unikli. Vo svojej odpovedi na žiadosť ombudsmana o ďalšie informácie však OLAF hovoril o „tom istom internom dokumente, na ktorý sa sťažovateľ odvolával vo svojom článku z 28. februára 2002“ (t. j. o správe pána van Buitenena). Vzhľadom na to, že sa zdá, že sťažovateľ získal ďalšie interné dokumenty úradu OLAF (aspoň niektoré z nich boli priložené k sťažovateľovi), v tomto rozhodnutí sa vo všeobecnosti odkazuje na „dokumenty“.

(6) Úrad OLAF vo svojej odpovedi na otázku, ktorú mu položil ombudsman, uviedol, že nemá právomoc prijímať takéto opatrenia vo vzťahu k „súkromným osobám“.

(7) Ú. v. ES 2001, L 8, s. 1. V článku 2 písm. a) sa stanovuje, že na účely nariadenia „osobné údaje“ sú „akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby“.