Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Profesijné miesta na rakúskych univerzitách sa obsadzujú postupom stanoveným zákonom, tzv. zákonom o univerzitách. Po zverejnení pozície porota preskúma prihlášky a určí uchádzačov, ktorých považuje za najvhodnejších. Konečné rozhodnutie prijme rektor univerzity a uzatvorí pracovnú zmluvu s vybraným uchádzačom.

2. Neúspešní uchádzači sa nemôžu obrátiť na správne súdy so žiadosťou o úplné preskúmanie zamietnutia ich prihlášky univerzitou. Môžu sa obrátiť len na „bežné súdy“ (občianskoprávne súdy). Je to preto, že výberové konania na univerzity patria do súkromného práva.

3. To znamená, že neúspešní žiadatelia, ktorí sa obrátia na súd, získajú preskúmanie, ktoré je svojou povahou odlišné a menej rozsiahle, ako keby napadli správne rozhodnutie na správnych súdoch. Dôležité je, že najvyšší všeobecný súd v Rakúsku – Oberster Gerichtshof – neustále zastáva názor, že neúspešní uchádzači o profesorské miesta nemajú právne „stále postavenie“ (žiadny individuálny záujem) na napadnutie výsledku výberového konania a domáhanie sa jeho zrušenia.

4. Neúspešní žalobcovia môžu nanajvýš požadovať náhradu škody, a to predovšetkým, ak nie výlučne, na základe údajnej diskriminácie. Druhy možnej diskriminácie sú v prvom rade tie, ktoré sú stanovené v rakúskom zákone o rovnakom zaobchádzaní, ktorým sa vykonávajú právne predpisy EÚ o rovnakom zaobchádzaní - ,, ale zahŕňajú aj všeobecné právo občanov EÚ nebyť diskriminovaní na základe ich štátnej príslušnosti. Konkrétny výsledok úspešného nároku na náhradu škody bude vo väčšine prípadov predstavovať trojmesačnú stratu mzdy.

5. Sťažovateľ je akademik talianskej štátnej príslušnosti, ktorý sa neúspešne uchádzal o viaceré profesorské miesta na rakúskej univerzite. Mal podozrenie, že jeho žiadosti boli zamietnuté z dôvodov, ktoré neboli objektívne a vecné.

6. Po neúspešnom pokuse napadnúť výsledok výberových konaní na súde sa sťažovateľ domnieval, že možnosti obrátiť sa na súd, ako sa uvádza vyššie, sú príliš obmedzené a v rozpore s právom EÚ. Osobitne sa obával, že došlo k porušeniu práva na voľný pohyb a práva na prístup k spravodlivosti. Preto podal sťažnosť Európskej komisii.

7. Európska komisia nesúhlasila so sťažovateľom, že došlo k porušeniu práva EÚ, a preto jeho sťažnosť zamietla.

8. Sťažovateľ sa domnieval, že Komisia riadne nepochopila jeho sťažnosť. Vo februári 2019 sa preto obrátil na európskeho ombudsmana.

Vyšetrovanie

9. Ombudsmanka viedla vyšetrovanie spôsobu, akým Komisia v tejto veci komunikovala so sťažovateľom, najmä s cieľom zistiť, či v plnej miere zohľadnila všetky relevantné aspekty právnej situácie, na ktorú sa sťažovateľ odvolával.

10. V priebehu vyšetrovania ombudsmanka požiadala Komisiu o dve odpovede. Ombudsmanka konzultovala aj s rakúskou federálnou radou ombudsmanov, ktorá vo svojej výročnej správe za rok 2018 kritizovala právnu situáciu, na ktorú poukázal sťažovateľ. Rada rakúskeho ombudsmana poskytla najužitočnejšie právne vysvetlenie, ktoré európsky ombudsman postúpil spolu s nedávnym súvisiacim rakúskym rozsudkom Komisii vo svojej druhej žiadosti o odpoveď.

Ako Európska komisia informovala o údajných porušeniach

Otázky a názory

11. Sťažovateľ sa v stručnosti domnieval, že povaha a rozsah prístupu k súdu uvedené v bodoch 1 až 4 sú v rozpore s právom EÚ, pretože neposkytujú účinný prostriedok nápravy ^[1]. V súvislosti s tým zastával názor, že situácia ako taká vedie aj k porušovaniu práv EÚ na voľný pohyb, pretože bráni občanom EÚ z iných členských štátov plne a účinne uplatňovať svoje práva pri napadnutí výsledku výberových konaní, o ktorých majú podozrenie, že sa vyznačovali nezrovnalosťami.

12. Počiatočná korešpondencia medzi Komisiou a sťažovateľom, ako aj pôvodná odpoveď, ktorú Komisia zaslala v priebehu tohto vyšetrovania, vyvolali určité pochybnosti o tom, či Komisia v plnej miere zohľadnila právnu situáciu, na ktorú sa sťažovateľ odvolával. Nasledujúci účet odráža názory Komisie, keďže boli poskytnuté na základe informácií od rakúskej rady ombudsmanov a rozsudku, ktorým sa potvrdila právna situácia opísaná sťažovateľom (pozri bod 10).

13. Komisia uznala, že právna situácia, ktorú napadol sťažovateľ, nestanovuje možnosť požiadať o zrušenie rozhodnutia univerzity o prijatí do zamestnania. Zdôraznil, že toto procesné obmedzenie sa uplatňuje rovnako na rakúskych žiadateľov a žiadateľov z EÚ a „Komisia preto nekonštatuje, že by to bolo v rozpore s článkom 45 ZFEÚ [(Zmluva o fungovaní Európskej únie)] alebo článkom 47 Charty [EÚ] [o základných právach]“.

14. Komisia tiež konkrétnejšie zastávala názor, že „možnosť napadnúť údajné nezrovnalosti na príslušnom občianskom súde a domáhať sa náhrady škody predstavuje podľa názoru Komisie účinný opravný prostriedok v zmysle článku 47 Charty [EÚ] [o základných právach]^[2]“.

15. Pokiaľ ide o postupy náhrady škody, Komisia usúdila, že „za predpokladu, že nedochádza k diskriminácii na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o konanie o žiadosti o náhradu škody, je to záležitosť vnútroštátneho práva.“

16. Pokiaľ ide o súvisiacu otázku týkajúcu sa skutočnosti, že sa zdá, že rakúsky zákon o rovnakom zaobchádzaní výslovne vylučuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti zo svojej osobitnej pôsobnosti, Komisia uviedla, že „na rozdiel od iných právnych predpisov EÚ o rovnakom zaobchádzaní (napr. týkajúcich sa pohlavia alebo veku) sú článok 45 ZFEÚ a [súvisiace právne predpisy EÚ] priamo uplatniteľné a nevyžadujú si transpozíciu do vnútroštátneho práva“.

17. Okrem uvedených vyhlásení Komisia vo svojich dvoch odpovediach uviedla niekoľko kontextových pripomienok. Ombudsman považuje za vhodné zahrnúť ich sem do rozhodnutia.

18. Komisia uviedla, že nič nenasvedčuje tomu, že by rakúske univerzity systematicky diskriminovali žiadateľov z iných členských štátov EÚ. Rakúske právne predpisy totiž vyžadujú, aby univerzity uverejňovali voľné pracovné miesta riadnych profesorov aspoň v celej EÚ, aby sa prilákali vhodní uchádzači aj z iných členských štátov, prípadne z celého sveta. Z verejne dostupnej databázy Viedenskej univerzity vyplýva, že v rokoch 2017 a 2018 bola väčšina menovaní profesorov kandidátmi pochádzajúcimi zo zahraničia. Okrem toho štatistická databáza rakúskeho spolkového ministerstva vedy, výskumu a hospodárstva ukazuje za všetky rakúske univerzity v rokoch 2015 – 2017 vysoký počet vymenovaných profesorov, ktorí predtým pôsobili v iných (členských) štátoch.

19. Komisia sa tiež zaoberala otázkou, či rakúske súdy systematicky nepostupujú Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa práva EÚ. Urobil tak s cieľom vyriešiť obavu, ktorú sťažovateľ vyjadril v súvislosti so skutočnosťou, že žiadny rakúsky súd ešte nepožiadal Súdny dvor o stanovisko k otázkam práva EÚ, ktoré vzniesol vo svojej sťažnosti Komisii. Komisia uviedla, že si je vedomá mnohých nedávnych prípadov, v ktorých rakúske súdy položili Súdnemu dvoru otázky týkajúce sa výkladu vnútroštátnych právnych predpisov v spojení s článkom 45 ZFEÚ. Preto v tejto súvislosti nevidela žiadny systémový problém.

Hodnotenie ombudsmana

20. Európska komisia disponuje mimoriadne širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o preskúmanie možných porušení práva EÚ členskými štátmi. Je tiež dôležité poznamenať, že Komisia nekoná ako orgán nápravy pri riešení jednotlivých prípadov.

21. Preskúmanie vybavovania sťažností týkajúcich sa údajných porušení práva EÚ zo strany ombudsmana je teda nevyhnutne obmedzené. Ombudsmanka môže preskúmať komunikáciu Komisie so sťažovateľom, napríklad tým, že preskúma, či poskytla jasné a zrozumiteľné informácie o tom, prečo prípad uzavrela. Ak sa zdá, že Komisia sa náležite nezaoberala niektorými dôležitými základnými skutočnosťami, ombudsman ju o to môže požiadať. Ako už bolo uvedené v bode 12, v tomto prípade to tak bolo.

22. Ombudsmanka využila nadviazanú spoluprácu v rámci Európskej siete ombudsmanov a požiadala rakúsku radu ombudsmanov o právne vysvetlenia, ktoré by potom mohla postúpiť Komisii, keď ju požiada o ďalšie objasnenie jej chápania spornej právnej situácie.

23. V nadväznosti na túto žiadosť Komisia poskytla odpoveď, v ktorej trvala na svojom názore, že sporná právna situácia neodhaľuje porušenie práva Únie. Jasnejšie však uznala kľúčový faktický aspekt právnej situácie, ktorý jej predložil sťažovateľ. Potvrdila svoj súvisiaci právny názor (výklad) na otázky práva EÚ, na ktoré poukázal sťažovateľ, a poskytla dodatočné kontextové informácie.

24. Ombudsmanka konštatuje, že Komisia v priebehu tohto vyšetrovania poskytla informácie a vysvetlenia, ktoré sťažovateľovi umožňujú poznať jeho stanovisko z hľadiska práva EÚ k situácii, na ktorú bol upozornený. Ombudsmanka preto dospela k záveru, že v rámci preskúmania opatrení Komisie neexistujú dôvody na ďalšie vyšetrovanie.

25. Na základe vyšetrovania ombudsmanka uzatvára tento prípad s týmto záverom:

Nie sú žiadne dôvody na ďalšie vyšetrovanie.

Sťažovateľ a Európska komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

Emily O'Reilly
európska ombudsmanka

Štrasburg, 9. 2020

[1] Článok 47 Charty základných práv EÚ: „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok stanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom.“

[2] Poznámka pod čiarou – text v odpovedi Komisie: „Pokiaľ ide o vhodnosť kompenzačného odškodnenia považovať za účinný prostriedok nápravy, pozri [príslušnú] judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k článku 13 Európskeho dohovoru o ľudských právach (EDĽP), na základe ktorej by sa mal vykladať článok 47 charty.