Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Sťažovateľ je bývalým sudcom Všeobecného súdu Európskej únie. Všeobecný súd je spolu so Súdnym dvorom súčasťou Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ).

2. V júli a auguste 2016 sťažovateľ, ktorý je stále sudcom Všeobecného súdu, predložil trinásť žiadostí o informácie Súdnemu dvoru Európskej únie. Jeho žiadosti sa týkali: stanovisko SDEÚ a jeho výmeny s inými inštitúciami EÚ k určitým legislatívnym záležitostiam; vývoj určitých IT aplikácií a náklady na ne; záležitosti týkajúce sa prijímania zamestnancov; podrobnosti o spore medzi Súdnym dvorom Európskej únie a členom Súdneho dvora Európskej únie týkajúcom sa uplatňovania kódexu správania členov a bývalých členov Súdneho dvora Európskej únie ^[1] na neho; ako sa používajú oficiálni vodiči na Súdnom dvore Európskej únie; a pracovné cesty a externé činnosti sudcov.

3. Keď SDEÚ odpovedal 13. októbra 2016, sťažovateľ už nebol sudcom. V dôsledku toho ho SDEÚ informoval, že mu nemôže poskytnúť informácie, o ktoré požiadal. Pripomenula mu povinnosť bývalých sudcov dodržiavať mlčanlivosť o rokovaniach SDEÚ, správať sa čestne a diskrétne a zdržať sa akýchkoľvek verejných pripomienok, ktoré by mohli poškodiť dobrú povesť SDEÚ.

4. V období od decembra 2016 do novembra 2017 sťažovateľ predložil štyri žiadosti o prístup k dokumentom ^[2] (žiadosti I – IV ďalej v texte) v súlade s platnými pravidlami o prístupe k dokumentom Súdneho dvora Európskej únie ^[3] (ďalej len „pravidlá prístupu Súdneho dvora Európskej únie“).

5. Sťažovateľ 14. decembra 2016 požiadal o prístup k viacerým dokumentom (žiadosť I) vrátane: dokumenty týkajúce sa prijatia kódexu správania; dokumenty a informácie týkajúce sa možného vymenovania osoby na vedúce pozície v rámci SDEÚ; a pracovné cesty, pri ktorých sa využívajú oficiálni vodiči SDEÚ. Súdny dvor Európskej únie napokon poskytol čiastočný prístup k týmto dokumentom.

6. Sťažovateľ 27. januára 2017 požiadal o prístup verejnosti k dokumentom, ktoré si bývalý predseda SDEÚ vymenil s nemeckými orgánmi v rokoch 2011 až 2015, a k zoznamu všetkých dokumentov, ktoré bývalý predseda zaslal vládam členských štátov EÚ (žiadosť II). SDEÚ uviedol, že nenašiel žiadne dokumenty, ktoré by si bývalý predseda SDEÚ vymenil s nemeckými orgánmi, a že požadovaný zoznam neexistuje. Sťažovateľ napadol rozhodnutia SDEÚ o žiadostiach I a II na Všeobecnom súde ^[4].

7. Dňa 22. marca 2017 sťažovateľ požiadal o prístup k trinástim súborom dokumentov (žiadosť III). Patrili medzi ne tieto dokumenty: súvisí s návrhom zdvojnásobiť počet sudcov Všeobecného súdu; pokiaľ ide o vývoj IT aplikácie („stránka predsedov“); pokiaľ ide o prijímanie riaditeľa; pokiaľ ide o postúpenie prípadu „výboru pre kódex správania“; pokiaľ ide o využívanie služobných vodičov na Súdnom dvore Európskej únie; a v súvislosti s reformou Všeobecného súdu a povolenými pracovnými cestami a externými činnosťami poslancov.

8. V konečnom dôsledku Súdny dvor Európskej únie poskytol sťažovateľovi čiastočný prístup, pričom zverejnil 190 dokumentov, na ktoré sa vzťahuje jeho žiadosť (čo predstavovalo 1 686 strán).

9. Sťažovateľ podal 17. augusta 2017 žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom (žiadosť IV) týkajúcu sa 12 súborov dokumentov. Medzi ne patrili: zoznam listov medzi bývalým predsedom SDEÚ a inštitúciami EÚ počas jeho mandátu; „príspevok pri odchode“ vedúceho zamestnanca, jeho mzda a podrobnosti o práci, ktorú vykonával; dôvody vymenovania riaditeľa; osobitné schválenia cestovných žiadostí pre oficiálnych vodičov; žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom, ktoré nesúvisia s legislatívnymi postupmi, ktoré boli doručené Súdnemu dvoru Európskej únie; a 75 jeho vlastných memoránd a 25 súvisiacich dokumentov.

10. Súdny dvor Európskej únie napokon poskytol čiastočný prístup k tejto žiadosti, pričom sprístupnil 557 dokumentov (čo predstavuje 2 960 strán).

11. Sťažovateľ bol nespokojný a 14. novembra 2017 sa obrátil na ombudsmanku. Aktualizovanú verziu svojej sťažnosti predložil 20. marca 2018.

12. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti vyjadril nielen svoje obavy týkajúce sa spôsobu, akým SDEÚ vybavoval jeho žiadosti o prístup k dokumentom, ale aj toho, ako SDEÚ zmenil kódex správania poslancov a bývalých poslancov. Podľa jeho názoru Súdny dvor tým, že rozšíril rozsah pôsobnosti kódexu na mimosúdne veci, porušil rôzne pravidlá.

Vyšetrovanie

13. Ombudsmanka začala vyšetrovanie obáv sťažovateľa, že SDEÚ: a) rozšírila svoj kódex správania poslancov a bývalých poslancov tak, aby zahŕňal nielen súdne, ale aj administratívne záležitosti; a B) nesprávne vybavili žiadosti sťažovateľa III a IV o prístup k dokumentom ^[5].

14. V priebehu vyšetrovania sa vyšetrovací tím ombudsmanky stretol so Súdnym dvorom Európskej únie a skontroloval príslušný spis ^[6]. Ombudsmanka ďalej zvážila odpoveď Súdneho dvora Európskej únie v nadväznosti na správu o kontrolnom stretnutí ^[7] a pripomienky sťažovateľa.

A. Rozšírenie kódexu správania na administratívne záležitosti

Argumenty predložené ombudsmanovi

15. Sťažovateľ tvrdil, že kódex správania prijatý v roku 2016 tým, že sa v ňom uvádza, že „M embers musí dodržiavať svoju povinnosť zachovávať mlčanlivosť pri riešení súdnych a správnych záležitostí“^[8], prekračoval rámec štatútu Súdneho dvora ^[9]. V štatúte sa stanovuje povinnosť členov zachovávať „tajnosť rokovaní Dvora audítorov“^[10]. Podľa názoru sťažovateľa sa toto ustanovenie vzťahuje len na súdne porady, a nie na správne veci. Tvrdil, že rozšírením rozsahu pôsobnosti kódexu správania sa porušili aj pravidlá transparentnosti, právo na dobrú správu vecí verejných, právo obrátiť sa na ombudsmana, sloboda prejavu a ochrana oznamovateľov.

16. Súdny dvor Európskej únie vo svojej odpovedi ombudsmanovi spochybnil, či by ombudsman mohol preskúmať kódex správania. Poznamenala, že ombudsman nemá právomoc vyšetrovať SDEÚ, keď koná v rámci svojej súdnej úlohy. ^[11] V prípade SDEÚ sa v kódexe vymedzujú povinnosti súčasných a bývalých členov SDEÚ. Tieto funkcie sú neoddeliteľne spojené s justičnými funkciami poslancov. Prijatie kódexu správania preto patrí pod pojem „súdna činnosť“. Okrem toho uviedol, že otázka, či je prijatie kódexu správania „súdnou činnosťou“, je v súčasnosti prejednávaná na Všeobecnom súde (v rámci žaloby sťažovateľa o neplatnosť proti rozhodnutiam Súdneho dvora Európskej únie, ktorými boli zamietnuté jeho žiadosti I a II).

17. V každom prípade podľa Súdneho dvora Európskej únie nebol žiadny z argumentov predložených sťažovateľom opodstatnený. Pokiaľ ide o SDEÚ, kódexom správania sa nerozšíril rozsah pôsobnosti ustanovení o povinnosti poslancov správať sa podľa vlastného uváženia tak, aby zahŕňali administratívne záležitosti. V skutočnosti sa predchádzajúci kódex správania, v ktorom sa od členov vyžadovalo, aby sa zdržali verejných vyhlásení, ktoré by mohli poškodiť dobré meno Dvora audítorov ^[12], vzťahoval aj na administratívne záležitosti.

18. Súdny dvor Európskej únie ďalej uviedol, že povinnosť konať podľa vlastného uváženia odráža základnú zásadu dodržiavania zásad právneho štátu a potrebu chrániť autoritu a nezávislosť Súdneho dvora Európskej únie.^[13] Uviedol, že ak súčasný alebo bývalý člen verejne kritizuje fungovanie Súdneho dvora Európskej únie, oslabuje jeho autoritu. Vzhľadom na vysoké postavenie členov SDEÚ by verejnosť a médiá mali menšiu tendenciu spochybňovať pravdivosť kritiky, ktorú vyjadrili. Súdny dvor Európskej únie, ktorý je viazaný povinnosťou vykonávať diskrečnú právomoc s cieľom chrániť svoju nezávislosť, nemôže priamo reagovať na takúto kritiku. Dodal, že podobná povinnosť konať podľa vlastného uváženia sa vzťahuje aj na (bývalých) sudcov Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP)^[14].

19. SDEÚ však zdôraznil, že povinnosť uplatňovať diskrečnú právomoc nebráni (bývalým) poslancom v oznamovaní akýchkoľvek protiprávností týkajúcich sa SDEÚ. Musia tak však urobiť pomocou mechanizmov stanovených v zmluvách EÚ a právnych predpisoch EÚ; to znamená, v závislosti od povahy problémov, obrátiť sa na európskeho ombudsmana, Európsky parlament, Európsky dvor audítorov (EDA) alebo Európsky úrad pre boj proti podvodom (OLAF).

20. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach spochybnil stanovisko Súdneho dvora Európskej únie, že súčasní alebo bývalí členovia nesmú verejne kritizovať Súdny dvor. Tvrdil, že odkaz Súdneho dvora na pravidlá ESĽP, ktoré vyžadujú, aby sudcovia vykonávali diskrečnú právomoc v súvislosti so súdnym konaním, je selektívny a zavádzajúci. Tvrdil, že podľa ESĽP ^[15] je sloboda prejavu základnou zložkou ochrany oznamovateľov. Uviedol, že SDEÚ to prehliadol, pretože nechráni oznamovateľov. Zdôraznil tiež, že médiá sa budú vždy snažiť zistiť pravdu a nebudú sa spoliehať len na verejné vyhlásenia jednotlivcov, ako sú bývalí poslanci. Takisto tvrdil, že v kódexe správania by sa malo výslovne uviesť, že povinnosť uplatňovať diskrečnú právomoc nebráni (bývalým) poslancom oznamovať akékoľvek údajné nezákonnosti prostredníctvom mechanizmov dostupných podľa práva EÚ.

Hodnotenie ombudsmana

21. Ombudsman nemôže skúmať činnosť Súdneho dvora Európskej únie, keď koná v rámci svojej súdnej funkcie.^[16] Okrem toho ombudsman nemôže skúmať sťažnosti, ak nastolené otázky sú alebo boli predmetom súdneho konania.^[17]

22. Sťažovateľ nespochybnil, že otázka, či prijatie kódexu správania predstavuje „súdnu činnosť“, je kľúčová pre žalobu o neplatnosť, ktorú podal na Všeobecný súd proti rozhodnutiam Súdneho dvora Európskej únie, ktorými sa zamietajú jeho žiadosti o prístup k dokumentom I a II ^[18].

23. Ombudsman sa nemôže zaoberať argumentmi sťažovateľa týkajúcimi sa kódexu správania, keďže by to znamenalo, že ombudsman musí zaujať stanovisko k tomu, či prijatie kódexu správania predstavuje „súdnu činnosť“, čo je otázka, ktorá je v súčasnosti predmetom súdneho konania.

24. Ombudsmanka však víta objasnenia Súdneho dvora Európskej únie, že povinnosť voľného uváženia nezbavuje poslancov práva obrátiť sa na Parlament, ombudsmana, Dvor audítorov alebo úrad OLAF s cieľom nahlásiť akúkoľvek nezákonnosť alebo nesprávny úradný postup, pokiaľ ide o fungovanie a vnútorné fungovanie Súdneho dvora Európskej únie. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v kódexe by sa malo výslovne uviesť, že povinnosť uplatňovať diskrečnú právomoc nebráni (bývalým) poslancom oznamovať akékoľvek údajné nezákonnosti prostredníctvom mechanizmov dostupných podľa práva EÚ, ombudsman očakáva, že súčasní a bývalí poslanci budú oboznámení s používaním takýchto mechanizmov.

25. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka uzatvára vyšetrovanie tohto aspektu sťažnosti ^[19].

B. Prístup k dokumentom

 Úvodná poznámka

26. Súdny dvor Európskej únie vo svojej odpovedi uviedol, že vzhľadom na to, že jeho rozhodnutia o žiadostiach o prístup k dokumentom III a IV neboli napadnuté na Všeobecnom súde v príslušnej lehote, sú konečné ^[20].

27. Úlohou ombudsmana je overiť, či inštitúcia EÚ pri vybavovaní žiadostí správne a primerane uplatňovala príslušné pravidlá a judikatúru v oblasti prístupu k dokumentom. Ak sa ombudsmanka domnieva, že rozhodnutie o zamietnutí prístupu nebolo opodstatnené, môže požiadať príslušnú inštitúciu EÚ, aby zvážila udelenie (ďalšieho) prístupu k dokumentom prostredníctvom návrhov riešení, odporúčaní a/alebo návrhov. Je na dotknutej inštitúcii, aby rozhodla, aké opatrenia v takýchto prípadoch prijme. Ak inštitúcia, ktorá odmietla poskytnúť prístup verejnosti k dokumentu, následne zmení svoje stanovisko, neexistuje žiadny právny dôvod, prečo by nemohla prijať nové rozhodnutie o udelení prístupu k dokumentu. Ombudsman nemôže zaviazať inštitúcie alebo orgány EÚ, aby stiahli rozhodnutia, ktoré už prijali. Takéto rozhodnutia však môže ^{posúdiť [21],} a to aj po uplynutí lehoty na ich právne napadnutie na Všeobecnom súde. Ak by to nemohla urobiť, je ťažké vidieť účel zákonodarcu, ktorý vymenoval ombudsmana spolu so súdom ako jeden z dvoch prostriedkov nápravy, ktoré majú nespokojní žiadatelia k dispozícii v pravidlách EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom [22].

28. Na tento účel ombudsman ďalej preskúma argumenty sťažovateľa týkajúce sa toho, ako sa vybavovali jeho dve žiadosti o prístup k dokumentom (žiadosti III a IV), a najmä, že: a) revidované pravidlá prístupu SDEÚ obmedzujú transparentnosť v porovnaní s predchádzajúcimi pravidlami ^[23]; b) odôvodnenie Súdneho dvora Európskej únie týkajúce sa odmietnutia prístupu sa v jednotlivých veciach líši; c) odpovede SDEÚ nie sú transparentné a dostatočne odôvodnené sú len rozhodnutia o jeho žiadostiach o preskúmanie pôvodných rozhodnutí; d) Súdny dvor Európskej únie posudzuje určité žiadosti o prístup k dokumentom ako žiadosti o informácie; e) Súdny dvor Európskej únie sa pri zamietnutí prístupu k dokumentom nadmerne spolieha na výnimku na ochranu osobných údajov; a f) Súdny dvor nesprávne klasifikuje administratívne dokumenty ako súčasť svojej súdnej činnosti.

a) Súčasné pravidlá prístupu SDEÚ zabezpečujú menšiu transparentnosť

 Argumenty predložené ombudsmanovi

29. Sťažovateľ tvrdil, že súčasné pravidlá prístupu SDEÚ zabezpečujú menšiu transparentnosť ako predchádzajúce pravidlá ^[24], a teda porušujú zmluvy EÚ ^[25]. Podľa jeho názoru súčasné pravidlá vedú k zamietnutiu mnohých žiadostí o prístup k dokumentom. Sťažovateľ sa odvolal aj na nedávnu správu Európskeho dvora audítorov (EDA), v ktorej sa kritizovala skutočnosť, že SDEÚ odoprel EDA niekoľko interných dokumentov, čím mu zabránil analyzovať prácu členov SDEÚ ^[26].

30. SDEÚ vo svojej odpovedi uviedol, že dôvodom zmeny pravidiel bolo centralizovať a zefektívniť svoje pôvodné odpovede na žiadosti o prístup k dokumentom.^[27] Poznamenal, že výnimky z práva na prístup k dokumentom v súčasných aj predchádzajúcich pravidlách boli v podstate rovnaké a v podstate rovnaké ako pravidlá o prístupe verejnosti k dokumentom, ktoré sa vzťahujú na ostatné inštitúcie EÚ (nariadenie č. 1049/2001)^[28].

Posúdenie ombudsmana

31. Ombudsmanka súhlasí so Súdnym dvorom Európskej únie, že výnimky z práva na prístup k dokumentom v súčasných a bývalých pravidlách prístupu Súdneho dvora Európskej únie a v nariadení č. 1049/2001 sú v podstate rovnaké. Súčasné pravidlá teda nie sú reštriktívnejšie ako predchádzajúce pravidlá. Súčasné a predchádzajúce pravidlá sú v súlade s ustanoveniami zmlúv EÚ o prístupe k dokumentom a transparentnosti.

32. Sťažovateľ okrem toho neuviedol žiadny presvedčivý argument na podloženie svojho tvrdenia, že Súdny dvor EÚ používa súčasné pravidlá na systematické zamietanie žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom, a tým obmedzuje transparentnosť.

33. Správa EDA, ktorú spomenul sťažovateľ, nie je v tejto súvislosti relevantná. V správe sa uvádza, že EDA nemohol posúdiť vplyv faktorov, ako je zložitosť súdnych prípadov, na proces správy vecí Súdneho dvora Európskej únie, keďže niektoré dokumenty, ktoré si sudcovia a generálni advokáti vymenili o prebiehajúcich veciach, neboli sprístupnené EDA. Súdny dvor Európskej únie neumožnil prístup k týmto dokumentom s cieľom zachovať mlčanlivosť o svojich rokovaniach v súlade s výnimkami stanovenými v platných pravidlách.

b) Nejednotné odôvodnenie odmietnutia prístupu k dokumentom

Argumenty predložené ombudsmanovi

34. Sťažovateľ tvrdil, že SDEÚ pravidelne mení dôvody zamietnutia prístupu k dokumentom, ktoré uvádza. Poukázal na rôzne dôvody, ktoré SDEÚ uviedol, keď odmietol sprístupniť jednu zo svojich memoránd inej osobe, v porovnaní s dôvodmi uvedenými v odpovedi na jeho žiadosť o prístup k tomu istému dokumentu. Poukázal aj na skutočnosť, že na základe svojej žiadosti I mu boli doručené dokumenty o cestovných schváleniach pre vodičov, ale spočiatku nie v reakcii na jeho žiadosť IV (hoci Súdny dvor EÚ tieto dokumenty následne zverejnil). Okrem toho SDEÚ najprv spochybnil prípustnosť jeho žiadosti IV, ale následne ju prijal. Napokon uviedol, že predtým dostal dokumenty, v ktorých neboli odstránené pripomienky poslancov týkajúce sa legislatívnych a administratívnych záležitostí, zatiaľ čo podobné pripomienky boli odstránené v iných prípadoch [29].

35. SDEÚ v odpovedi tvrdil, že vyšetrovanie ombudsmanky sa týka len žiadostí sťažovateľa o prístup, a nie žiadostí iných osôb. V každom prípade zamietla prístup tak k žiadosti sťažovateľa, ako aj k žiadosti druhej osoby z rovnakých dôvodov, pričom uviedla dodatočné dôvody, ktoré odrážajú osobitosti každej žiadosti. Pokiaľ ide o žiadosti o prístup k cestovným povoleniam, SDEÚ tvrdil, že jeho rozhodnutie na žiadosť I je predmetom prebiehajúceho súdneho konania, a teda mimo rozsahu vyšetrovania ombudsmanky. V každom prípade z dvojfázového postupu vybavovania žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom vyplýva, že rozhodnutie a/alebo odôvodnenie v oboch fázach (prvá odpoveď, rozhodnutie o preskúmaní) môžu byť odlišné. Okrem toho sa jeho odôvodnenie nezverejnenia pripomienok členov týka rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu SDEÚ, ktoré sú predmetom veci sťažovateľa pred Všeobecným súdom. V každom prípade, ak by sa niektoré pasáže dokumentu omylom neupravili, neznamená to, že by sa podobné pasáže iných dokumentov mali zverejniť bez úprav.

Posúdenie ombudsmana

36. Žiadosti iných osôb o prístup k dokumentom nepatria do rozsahu tohto vyšetrovania. Ombudsman skúma každé zamietnutie prístupu k dokumentu samostatne. Ako taká nie je v tejto súvislosti schopná posúdiť žiadny z argumentov sťažovateľa.^[30]  

37. Ako zdôraznil Súdny dvor Európskej únie, dvojfázové konanie o žiadostiach o prístup k dokumentom sa vyznačuje tým, že žiadosti sa opätovne preskúmajú a že rozhodnutie a/alebo príslušné odôvodnenie sa môžu v jednotlivých fázach líšiť (počiatočná odpoveď, rozhodnutie o preskúmaní).

38. Ombudsman musí napokon posúdiť, či je rozhodnutie o žiadosti o prístup k dokumentom v súlade s platnými pravidlami. Preto aj keď Súdny dvor Európskej únie predtým zverejnil dokumenty bez úprav, nemusí to nevyhnutne znamenať, že je nesprávne následne upraviť podobné informácie.

c) Nedostatočná transparentnosť odpovedí na žiadosti o prístup

Argumenty predložené ombudsmanovi

39. Sťažovateľ tvrdil, že SDEÚ neposkytuje žiadne zmysluplné vysvetlenia vo svojich pôvodných odpovediach na žiadosti o prístup k dokumentom, ale len vo svojich následných rozhodnutiach o preskúmaní žiadostí (tzv. potvrdzujúce rozhodnutia). Žiadatelia o prístup k dokumentom tak môžu napadnúť odôvodnenie Súdneho dvora Európskej únie len tým, že predložia Všeobecnému súdu nákladnú a zdĺhavú vec proti rozhodnutiu o preskúmaní.

40. Dodáva, že odpovede Súdneho dvora nie sú transparentné, pretože neobsahujú zoznam všetkých dokumentov, ktoré má k dispozícii, s uvedením, ktoré z nich môžu byť sprístupnené a ktoré nie. Odvolal sa najmä na pôvodnú odpoveď Súdneho dvora Európskej únie na jeho žiadosť o prístup k jeho memorandám. Poukázal aj na skutočnosť, že SDEÚ mu pôvodne odmietol poskytnúť prístup k memorandu bývalého predsedu týkajúcemu sa vymenovania riaditeľa, a to až po jeho preskúmaní v nadväznosti na mediálne pokrytie tejto otázky.

41. Sťažovateľ napokon poukázal na to, že SDEÚ mu ešte neoznámil sprievodný list a prípravné akty nepodpísaného, nedatovaného a neregistrovaného dokumentu, ktorý SDEÚ zaslal Parlamentu a Rade (časť žiadosti III).

42. Súdny dvor Európskej únie vo svojej odpovedi poprel, že svoje rozhodnutia odôvodňuje len pri preskúmaní žiadostí. Zopakoval svoj názor, že zmeny v odôvodnení a/alebo rozhodnutiach sú neoddeliteľnou súčasťou dvojfázového postupu, ktorý sa uplatňuje na žiadosti o prístup k dokumentom.

43. Pokiaľ ide o žiadosť sťažovateľa III, SDEÚ poznamenal, že najprv zverejnil 189 dokumentov a následne jeden dodatočný dokument po preskúmaní svojho pôvodného rozhodnutia. Hoci vo svojom rozhodnutí o preskúmaní poskytla podrobnejšie vysvetlenia, neznamená to, že odôvodnenie bolo „oneskorené“. Pokiaľ ide o žiadosť IV, Súdny dvor Európskej únie uviedol, že vo svojej pôvodnej odpovedi aj v rozhodnutí o preskúmaní poskytol podrobné dôvody na odôvodnenie svojho odmietnutia sprístupniť určité dokumenty.

44. Súdny dvor Európskej únie ďalej uviedol, že samotný sťažovateľ poskytol vo svojej žiadosti IV podrobný zoznam dokumentov, ku ktorým chcel mať prístup. Súdny dvor Európskej únie odmietol prístup k týmto dokumentom, pričom jasne vysvetlil dôvody tohto odmietnutia. Nie je preto jasné, aký zoznam alebo dodatočné vysvetlenia mohol SDEÚ poskytnúť sťažovateľovi.

45. Súdny dvor Európskej únie uviedol, že najprv zverejnil niekoľko dokumentov týkajúcich sa vymenovania riaditeľa a potom zverejnil memorandum bývalého predsedu.

Posúdenie ombudsmana

46. Ako už bolo uvedené, skutočnosť, že odôvodnenie SDEÚ sa môže vo fáze preskúmania líšiť, je neoddeliteľnou súčasťou dvojfázového postupu uplatniteľného na veci týkajúce sa prístupu k dokumentom. Nič nenasvedčuje tomu, že SDEÚ vo svojich pôvodných odpovediach úmyselne neposkytne dostatočné vysvetlenia, a to len vtedy, ak žiadateľ požiada o preskúmanie svojho pôvodného rozhodnutia.

47. Tvrdenie sťažovateľa týkajúce sa zoznamu dokumentov (žiadosť IV) je neopodstatnené. Ako uviedol Súdny dvor Európskej únie, samotný sťažovateľ poskytol zoznam všetkých dokumentov, ku ktorým chcel mať prístup. Súdny dvor Európskej únie okrem toho poskytol jasné vysvetlenia, prečo bol prístup k týmto dokumentom zamietnutý; konkrétne, že sa týkali jeho súdnej činnosti, a preto nepatrili do rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu SDEÚ.

48. Nie je však jasné, prečo SDEÚ zverejnil memorandum bývalého predsedu o vymenovaní riaditeľa až po tom, ako sťažovateľ požiadal o preskúmanie svojho pôvodného rozhodnutia.

49. S cieľom uľahčiť postupy týkajúce sa prístupu k dokumentom sa ombudsmanka domnieva, že SDEÚ by sa v budúcnosti mohol vo svojich prvých odpovediach snažiť poskytnúť zoznam všetkých relevantných dokumentov, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti o prístup k dokumentom. Hoci je možné, že vo fáze preskúmania budú identifikované ďalšie dokumenty, vypracovanie zoznamu v počiatočnej fáze je osvedčeným administratívnym postupom.

50. Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že SDEÚ ešte nezverejnil dokumenty týkajúce sa sprievodného listu a prípravných aktov legislatívneho dokumentu, ombudsmanka poznamenáva, že SDEÚ už sťažovateľa informoval, že takéto dokumenty neexistujú. Sťažovateľ nepredložil žiadne presvedčivé argumenty na preukázanie toho, že to nie je pravda [31].

d) Súdny dvor Európskej únie posudzuje určité žiadosti o prístup k dokumentom ako žiadosti o informácie

Argumenty predložené ombudsmanovi

51. Sťažovateľ sa domnieval, že SDEÚ nekonal v dobrej viere a porušil svoju povinnosť pomáhať tým, ktorí žiadajú o prístup k dokumentom ^[32], tým, že časť jeho žiadosti IV o prístup k dokumentom považoval za žiadosť o informácie.

52. SDEÚ v odpovedi uviedol, že sťažovateľ jasne formuloval časť svojej žiadosti ako žiadosť o informácie a že takéto žiadosti nepatria do rozsahu pôsobnosti pravidiel o prístupe k dokumentom. ^[33] SDEÚ však uznal, že pri zamietnutí týchto žiadostí o informácie (z dôvodov ochrany údajov) vychádzal aj z platných pravidiel prístupu k dokumentom. SDEÚ takisto uviedol, že táto otázka je predmetom veci sťažovateľa pred Všeobecným súdom.

Posúdenie ombudsmana

53. Žiadosť o informácie, ktoré sa nachádzajú v dokumentoch, by sa mala považovať za žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom obsahujúcim tieto informácie ^[34].

54. Ombudsmanka zastáva názor, že SDEÚ sa mal zaoberať žiadosťami sťažovateľa podľa pravidiel o prístupe k dokumentom, a nie ako žiadosťami o informácie. Súdny dvor Európskej únie však uviedol dôvody, prečo, aj keby so žiadosťami zaobchádzal ako s takými, nemohol zverejniť dokumenty obsahujúce informácie. Dôvodom boli obavy o ochranu údajov. Okrem toho niektoré dokumenty už boli zverejnené alebo boli inak verejne dostupné.

55. Preto nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu pri vybavovaní týchto žiadostí Súdnym dvorom Európskej únie. Ombudsmanka však nabáda SDEÚ, aby v budúcnosti pri posudzovaní žiadosti o prístup k dokumentom, ktorá sa týka informácií obsiahnutých v dokumentoch, zaujal prístup priaznivejší pre občanov.

e) SDEÚ nadmerne uplatňuje výnimku na ochranu osobných údajov

Argumenty predložené ombudsmanovi

56. Sťažovateľ tvrdil, že na odôvodnenie odmietnutia prístupu k dokumentom SDEÚ nadmerne a neodôvodnene využíva výnimku na ochranu osobných údajov stanovenú v pravidlách prístupu SDEÚ. Predovšetkým nesúhlasil s praxou Súdneho dvora EÚ, ktorá spočíva v úprave mien súdnych úradníkov („référendaires“) zo zápisníc, ktoré zverejňuje. Tvrdil, že všetky ostatné inštitúcie EÚ uvádzajú na svojich webových sídlach mená osôb zastávajúcich podobné funkcie ^[35] a že všetci právni úradníci SDEÚ sú uvedení v online verejnom adresári úradníkov EÚ ^[36]. Pokiaľ ide o odmietnutie zverejniť informácie o cestovných výdavkoch z dôvodu ochrany údajov, poznamenal, že Komisia nedávno poskytla úplný prístup k individuálnym cestovným výdavkom všetkých komisárov. V dôsledku toho tvrdil, že Súdny dvor by mal urobiť to isté v prípade cestovných výdavkov svojich členov, aby sa umožnila náležitá kontrola verejných finančných prostriedkov. Poukázal aj na zamietnutie prístupu k dokumentom týkajúcim sa práce vyššieho zamestnanca SDEÚ.

57. Súdny dvor Európskej únie v odpovedi uviedol, že osobné údaje sú akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby.^[37] Za určitých okolností by potvrdenie existencie dokumentu mohlo byť samo osebe osobnými údajmi.^[38] Keďže sťažovateľ požiadal o prístup k viacerým dokumentom týkajúcim sa osoby, ktorú identifikoval menom, všetky takéto dokumenty boli klasifikované ako osobné údaje tejto osoby. Na to, aby mu boli tieto údaje postúpené, by sťažovateľ musel preukázať, prečo ich potrebuje. Okrem toho zverejnenie údajov nesmie poškodiť oprávnené záujmy dotknutej osoby.^[39] Sťažovateľ v žiadnej zo svojich žiadostí nepreukázal, prečo tieto údaje potreboval. SDEÚ tiež uviedol, že to, čo sa myslí pod osobnými údajmi, by sa nemalo zamieňať s tým, čo sa považuje za týkajúce sa súkromného života.^[40] Okrem toho SDEÚ poznamenal, že rozsah výnimky týkajúcej sa ochrany osobných údajov je otázkou, ktorej sa týka vec sťažovateľa predložená Všeobecnému súdu.

58. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach tvrdil, že judikatúra súdov EÚ týkajúca sa ochrany osobných údajov je veľmi reštriktívna. Tvrdil tiež, že predseda SDEÚ vo svojej odpovedi na vyšetrovanie ombudsmana prekročil rámec svojej administratívnej úlohy, keď odkázal na rozsudok o ochrane osobných údajov, v prípade ktorého ešte neuplynula lehota na odvolanie.

59. Sťažovateľ sa odvolal na svoje žiadosti o prístup k dokumentom a uviedol, že požadované údaje musia byť verejne dostupné, aby bolo možné riadne preskúmať správne a legislatívne rozhodnutia SDEÚ. Pre jednotlivca, ktorý žiada o prístup k dokumentu, je však ťažké poskytnúť presné odôvodnenia, ak obsah dokumentov nie je známy. Sťažovateľ takisto zdôraznil, že ochrana údajov nie je absolútnym právom, ale musí byť vyvážená právom na transparentnosť, slobodu informácií a dobrú správu vecí verejných.

60. Sťažovateľ sa okrem toho domnieval, že Komisia veľmi transparentne využívala služobné vozidlá a šoférov komisármi, zatiaľ čo Súdny dvor Európskej únie uchováva tieto informácie „úplne tajné“. Domnieval sa tiež, že SDEÚ nesprávne nezverejnil žiadny dokument o práci vedúceho zamestnanca.

Posúdenie ombudsmana

61. Ombudsman sa nemôže zaoberať záležitosťami, ktoré sa týkajú súdnej činnosti a judikatúry Súdneho dvora ^{Európskej únie [41],} ani spochybniť správnosť rozhodnutia súdu ^[42]. Ombudsman okrem toho nesúhlasí s tým, že skutočnosť, že predseda Súdneho dvora Európskej únie vo svojej odpovedi ombudsmanovi odkázal na rozsudok, v prípade ktorého neuplynula lehota na odvolanie, znamenala, že konal v rámci súdnej, a nie administratívnej právomoci. Odvolával sa len na najnovší rozsudok týkajúci sa ochrany osobných údajov na základe pravidiel prístupu k dokumentom. Na základe tohto odôvodnenia nebolo možné prijať žiadny rozsudok Všeobecného súdu ako konečný, kým neuplynie lehota na podanie odvolania alebo kým Súdny dvor Európskej únie nevydá rozsudok v prípade odvolania. Nie je to však tak.^[43]

62. Ombudsmanka sa domnieva, že široký prístup Súdneho dvora EÚ k uplatňovaniu výnimky na ochranu osobných údajov je v súlade s judikatúrou EÚ.  Z judikatúry EÚ jasne vyplýva, že žiadatelia o prístup k dokumentom obsahujúcim osobné údaje musia preukázať „nevyhnutnosť“ prenosu osobných údajov.^[44] Okrem toho sa cieľ transparentnosti automaticky neuprednostňuje pred právom na ochranu osobných údajov.^[45]

63. Sťažovateľ tým, že obmedzil svoje odôvodnenie potreby údajov na potrebu, aby verejnosť mohla vo všeobecnosti kontrolovať správne a legislatívne rozhodnutia SDEÚ, neuviedol žiadne konkrétne dôvody na preukázanie „nevyhnutnosti“ prenosu osobných údajov.

64. Hoci informácie o tom, že osoba pracuje na SDEÚ ako právny úradník, môžu a skutočne by mali byť verejne dostupné, neznamená to, že SDEÚ by mal zverejniť osobné údaje tejto osoby v súvislosti so žiadosťou o prístup k dokumentom. Osoba žiadajúca o prístup k predmetným dokumentom musí ešte preukázať potrebu prenosu akýchkoľvek konkrétnych osobných údajov, čo v tomto prípade sťažovateľ neurobil.

65. Keďže sťažovateľka podala na Všeobecný súd žalobu proti rozhodnutiu SDEÚ upraviť osobné údaje v cestovnom schválení, ktoré jej bolo poskytnuté na základe žiadosti I, ombudsmanka sa domnieva, že nemôže zaujať stanovisko k úpravám SDEÚ na základe žiadosti IV, pretože táto otázka sa v súčasnosti rieši aj na súdoch EÚ ^[46]. Stačí poukázať na to, že ombudsmanka nedávno uvítala proaktívny záväzok Európskej komisie zverejňovať informácie o cestovných výdavkoch každého komisára každé dva mesiace.

66. Napokon, pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa práce, ktorú vykonal vedúci zamestnanec SDEÚ ^[47], skutočnosť, že od nástupu dotknutej osoby do funkcie uplynul určitý čas, sama osebe nepreukazuje „potrebu“ prenosu súvisiacich údajov v rámci žiadosti o prístup k dokumentom. Skutočnosť, že osoba mohla byť na pracovnom mieste počas určitého obdobia, neznamená, že jej právo na ochranu osobných údajov sa znižuje alebo zaniká. 

f) Súdny dvor Európskej únie považuje administratívne dokumenty za dokumenty súdnej povahy

Argumenty predložené ombudsmanovi

67.  Sťažovateľ nesúhlasil s názorom SDEÚ, že pripomienky poslancov k administratívnym a legislatívnym záležitostiam sa týkajú jeho súdnej činnosti. Uviedol, že podľa zmlúv EÚ je transparentnosť prioritou a je nevyhnutná na zabezpečenie správneho fungovania inštitúcií EÚ.

68. SDEÚ v odpovedi uviedol, že tvrdenia sťažovateľa priamo súvisia s otázkou rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu SDEÚ, a teda sa týkajú rozlišovania medzi súdnymi a správnymi činnosťami SDEÚ. Poznamenala, že táto záležitosť je predmetom veci sťažovateľa pred Všeobecným súdom a že ombudsman sa ňou preto nemohol zaoberať.

69. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k odpovedi Súdneho dvora Európskej únie tvrdil, že jeho vec predložená Všeobecnému súdu sa nevzťahuje na odpovede Súdneho dvora Európskej únie na jeho žiadosti III a IV, ktoré boli zaslané neskôr. Zdôraznil tiež, že odmietnutie SDEÚ zverejniť názory poslancov na administratívne alebo legislatívne záležitosti nepredstavuje riziko pre ich nezávislosť súdnictva.

Posúdenie ombudsmana

70. Sťažovateľ vo svojej veci pred Všeobecným súdom napadol odmietnutie Súdneho dvora poskytnúť prístup k dokumentom, ktoré viedli k prijatiu kódexu správania, na základe toho, že tieto dokumenty vyjadrujú názory poslancov, a teda súvisia s jeho súdnou činnosťou.

71. Argumenty sťažovateľa v tejto veci sa týkajú aj všeobecnej otázky, či sú pripomienky poslancov neoddeliteľne spojené s ich súdnou funkciou, a preto nepatria do rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu SDEÚ ^[48]. Vzhľadom na to, že Všeobecný súd rozhodne v tejto veci, ombudsman sa nebude zaoberať týmto aspektom sťažnosti ^[49].

Závery

Na základe vyšetrovania ombudsmanka uzatvára tento prípad s týmito závermi:

SDEÚ sa nedopustil nesprávneho úradného postupu, pokiaľ ide o tie aspekty sťažnosti, ktoré neboli predmetom veci sťažovateľa pred Všeobecným súdom.

Ombudsman uzatvára bez ďalšieho konania tie aspekty sťažnosti, ktoré sú predmetom veci sťažovateľa pred Všeobecným súdom.

Sťažovateľ a SDEÚ budú o tomto rozhodnutí informovaní.

 

Emily O'Reilly

Európsky ombudsman

Štrasburg, 5. 6. 2019

 

 

PRÍLOHY

Žiadosť o prístup k dokumentom I

1. Sťažovateľ 14. decembra 2016 požiadal o prístup verejnosti k viacerým dokumentom (ďalej len „žiadosť I“) vrátane: (1) dokumenty, ktoré viedli k prijatiu kódexu správania z roku 2016 ^[51]; (2) dokumenty a informácie týkajúce sa možného vymenovania pána X na vyššie pracovné miesto v rámci SDEÚ; a 3. povolenia na pracovné cesty ^[52], ktoré zahŕňali využívanie oficiálnych vodičov SDEÚ.

2. Vzhľadom na to, že pôvodné rozhodnutie SDEÚ zo 17. februára 2017 k jeho žiadosti I bolo čiastočne negatívne, sťažovateľ požiadal SDEÚ o preskúmanie tohto rozhodnutia.

3. Súdny dvor Európskej únie prijal 22. mája 2017 rozhodnutie (tzv. potvrdzujúce rozhodnutie) o žiadosti sťažovateľa o preskúmanie (tzv. opakovaná žiadosť).

4. Uviedla, že dokumenty týkajúce sa prijatia kódexu správania z roku 2016 (žiadosť I. 1) sa netýkajú jej „administratívnych úloh“ [ako sa uvádza v článku 15 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ)^[53], a preto nepatria do rozsahu pôsobnosti pravidiel SDEÚ o prístupe verejnosti k dokumentom ^[54]. Súdny dvor Európskej únie uviedol, že povinnosti, ktoré kódex správania ukladá súčasným a bývalým členom Súdneho dvora, sú neoddeliteľne spojené s výkonom ich súdnych funkcií, a preto nie sú „administratívne“. Okrem toho by zverejnenie dokumentov, v ktorých sa vyjadrujú stanoviská pre vnútornú potrebu v rámci rokovaní a predbežných konzultácií, vážne narušilo rozhodovací proces Súdneho dvora Európskej únie ^[55]. Ak by sa takéto dokumenty sprístupnili, členovia SDEÚ by nemohli nezávisle vyjadrovať svoje stanoviská na úkor rozhodovacieho procesu SDEÚ.

5. Súdny dvor Európskej únie v plnom rozsahu zverejnil list (žiadosť I. 2), v ktorom uviedol dôvody vymenovania pána X za vedúceho zamestnanca. Uviedol, že SDEÚ získal súhlas pána X s týmto zverejnením.

6. Súdny dvor Európskej únie takisto udelil čiastočný prístup k dvom povoleniam na pracovné cesty (žiadosť I. 3). Uviedla, že úpravy boli vykonané s cieľom chrániť osobné údaje. Poznamenal, že sťažovateľ nepreukázal potrebu prenosu týchto osobných údajov.

Žiadosť o prístup k dokumentom II

7. Sťažovateľ 27. januára 2017 požiadal o prístup verejnosti k dokumentom vymieňaným medzi bývalým predsedom Súdneho dvora Európskej únie a nemeckými orgánmi v rokoch 2011 až 2015 (žiadosť II. 1), ako aj zoznam všetkých dokumentov, ktoré bývalý predseda Súdneho dvora adresoval členským štátom počas svojho predsedníctva (žiadosť II. 2).

8. V nadväznosti na žiadosť sťažovateľa o preskúmanie jeho pôvodnej odpovede SDEÚ 18. mája 2017 potvrdil, že nenašiel žiadne dokumenty, ktoré by si vymenili bývalý predseda SDEÚ s nemeckými orgánmi, a že požadovaný zoznam neexistuje.

9. Sťažovateľ 12. júla 2017 napadol na Všeobecnom súde zákonnosť rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie o preskúmaní jeho žiadostí o prístup k dokumentom I a II ^[56]. Okrem iného tvrdil, že dokumenty týkajúce sa prijatia kódexu správania z roku 2016 sa týkajú administratívnych úloh SDEÚ, a nie jeho súdnych úloh.

Žiadosť o prístup k dokumentom III

10.  Sťažovateľ 22. marca 2017 požiadal o prístup k trinástim súborom dokumentov (ďalej len „žiadosť III“). Medzi ne patrí:^[57]

•  všetky dokumenty, ktoré viedli k vypracovaniu nepodpísaného a nedatovaného memoranda z mája 2015, ktoré SDEÚ predložil inštitúciám EÚ, pokiaľ ide o zdvojnásobenie počtu sudcov Všeobecného súdu (žiadosť III.5);
•  pokyny vydané bývalým predsedom SDEÚ a jeho kabinetom týkajúce sa vývoja IT aplikácie („stránka predsedov“), všetky námietky vznesené riaditeľstvom pre IT (žiadosť III.6) a dokumenty týkajúce sa celkových nákladov na „stránku predsedov“(žiadosť III.9);
•  dokumenty vymieňané medzi predsedom, podpredsedom a tajomníkom Súdneho dvora Európskej únie a zamestnancami generálneho riaditeľstva pre zamestnancov v súvislosti s prijímaním riaditeľa (žiadosť III.7);
•  všetky dokumenty týkajúce sa postúpenia prípadu „výboru pre kódex správania“ (žiadosť III.8);
•  dokumenty týkajúce sa využívania služobných vodičov na Súdnom dvore Európskej únie (žiadosť III.10); a
•  dokumenty týkajúce sa reformy Všeobecného súdu a povolených pracovných ciest a externých činností poslancov (žiadosť III.12).

11. Súdny dvor Európskej únie 24. mája 2017 poskytol sťažovateľovi prístup k 189 dokumentom. Pokiaľ ide o žiadosť III.5, uviedla, že nedokáže identifikovať žiadny dokument. Pokiaľ ide o žiadosť III.8, zamietla prístup, pretože zverejnenie dokumentu by ohrozilo ochranu osobných údajov. Pokiaľ ide o žiadosť III.10, Súdny dvor Európskej únie poskytol sťažovateľovi informácie o uplatniteľných pravidlách používania vodičov.

12. Dňa 23. júna 2017 navrhovateľ predložil žiadosť o revízne prešetrovanie. Pokiaľ ide o žiadosť III.5, objasnil, že dokument, na ktorý sa odvolával vo svojej žiadosti, je nepodpísaným memorandom z mája 2015, ktoré podľa jeho názoru zohrávalo rozhodujúcu úlohu pri rozhodovaní normotvorcu Únie o zdvojnásobení počtu sudcov Všeobecného súdu. Pokiaľ ide o žiadosť III.6, spochybnil skutočnosť, že zverejnené dokumenty neobsahovali pokyny vydané bývalým predsedom, ani námietky, ktoré vznieslo riaditeľstvo IT v súvislosti s „stránkou predsedov “. Pokiaľ ide o žiadosť III.7, poznamenal, že memorandum bývalého prezidenta z marca 2015 nie je medzi zverejnenými dokumentmi, hoci ho spomenula tlač. Pokiaľ ide o žiadosť III.8, uviedol, že uplatňovanie kódexu správania nemá súdnu povahu. Ak sa uplatnila výnimka na ochranu osobných údajov, SDEÚ by mal požiadať osobu, ktorej osobné údaje sa týkali, o jej súhlas so zverejnením jej osobných údajov. Pokiaľ ide o žiadosť III.9, uviedol, že zverejnené dokumenty neposkytujú žiadne hodnotenie celkových nákladov na „stránku predsedu“. Pokiaľ ide o žiadosť III.10, uviedol, že zverejnenie dokumentov týkajúcich sa využívania služobných vodičov je vo verejnom záujme s cieľom monitorovať vplyv na rozpočet a pracovné podmienky vodičov. Pokiaľ ide o žiadosť III.12, domnieval sa, že mu neboli doručené všetky požadované dokumenty.

13. Súdny dvor Európskej únie odpovedal 25. augusta 2017 a potvrdil, že nebol schopný identifikovať žiadny dokument zodpovedajúci žiadosti III.5, ani žiadne iné dokumenty okrem tých, ktoré už boli sprístupnené, zodpovedajúce žiadosti III.6. Pokiaľ ide o žiadosť III.7, zverejnila memorandum bývalého predsedu SDEÚ z 10. marca 2015. Pokiaľ ide o žiadosť III.8, uviedol, že uplatňovanie kódexu správania na poslanca je neoddeliteľne spojené s výkonom súdnych úloh poslancami, a preto všetky súvisiace dokumenty nepatria do rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu SDEÚ ^[58]. Okrem toho vzhľadom na to, že žiadosť sa týkala identifikovanej osoby, SDEÚ ju zamietol z dôvodov ochrany údajov, pričom poznamenal, že sťažovateľ nepreukázal potrebu preniesť mu tieto údaje. Súdny dvor Európskej únie ďalej uviedol, že už zverejnil dokumenty zodpovedajúce žiadosti III.9 a že žiadosti o informácie týkajúce sa celkových nákladov na stránku „Predsedovia“ nepatria do rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu Súdneho dvora Európskej únie. Pokiaľ ide o žiadosť III.10, SDEÚ uviedol, že nemá k dispozícii žiadny dokument s analýzou rozpisu nákladov na používanie služobných vodičov. SDEÚ tiež poskytol sťažovateľovi informácie o tom, kde v rámci súboru dokumentov, ktoré mu už boli sprístupnené, mohol nájsť dokumenty týkajúce sa žiadosti III.12.^[59]

Žiadosť o prístup k dokumentom IV

14. Sťažovateľ 17. augusta 2017 podal štvrtú žiadosť o prístup verejnosti k dokumentom (ďalej len „žiadosť IV“). Táto žiadosť obsahovala 12 súborov dokumentov vrátane: zoznam listov medzi bývalým predsedom SDEÚ a inštitúciami EÚ počas jeho mandátu (žiadosť IV.4)^[60]; „príspevok pri odchode“ vedúceho zamestnanca a jeho odmena od Súdneho dvora Európskej únie (žiadosť IV.5); prácu, ktorú tento vedúci zamestnanec vykonal pre SDEÚ (žiadosť IV.6); dôvody vymenovania riaditeľa (žiadosť IV.7); osobitné cestovné povolenia pre oficiálnych vodičov (žiadosť IV.8); žiadosti SDEÚ o prístup verejnosti k dokumentom, ktoré nesúvisia s legislatívnymi postupmi, vrátane žiadostí pani Z. o prístup k memorandám vypracovaným sťažovateľom v čase, keď bol sudcom Všeobecného súdu, spolu s odpoveďami SDEÚ na ne (žiadosť IV.10); a 75 jeho vlastných memoránd a 25 priamo súvisiacich dokumentov (žiadosť IV.12).

15. Súdny dvor Európskej únie vo svojich prvých odpovediach zo 17. a 18. októbra 2017 zamietol prístup ku všetkým uvedeným dokumentom. Pokiaľ ide o žiadosť IV.12, uviedol, že memorandá sťažovateľa a priamo súvisiace dokumenty nepatria do rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu SDEÚ, pretože nesúvisia s „administratívnymi úlohami“, ale obsahujú skôr stanoviská členov Súdneho dvora vypracované pri výkone ich súdnych funkcií ^[61].

16. Sťažovateľ predložil 16. novembra 2017 Súdnemu dvoru Európskej únie žiadosť o preskúmanie, v ktorej spochybnil svoje odpovede týkajúce sa žiadostí IV.4, IV.5, IV.6, IV.7, IV.8, IV.10 a IV.12.

17. Súdny dvor Európskej únie odpovedal 17. januára 2018 sťažovateľovi. Pokiaľ ide o žiadosť IV.4, SDEÚ uviedol, že predtým informoval sťažovateľa, že neexistuje „zoznam“listov od jeho bývalého predsedu a adresovaných jeho bývalému predsedovi. Takisto sa domnievala, že žiadosti IV.5, IV.6 a IV.7 sú žiadosťami o informácie, a preto nepatria do rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu SDEÚ ^[62]. Ak by sa s nimi zaobchádzalo ako so žiadosťou o prístup k dokumentom, sťažovateľ by musel podať novú žiadosť o prístup verejnosti. V každom prípade príslušné dokumenty uvedené v žiadosti IV.5 už boli verejne dostupné. Dodala, že dokumenty uvedené v žiadostiach IV.5, IV.6 a IV.7 obsahovali osobné údaje ^[63] a že sťažovateľ nepreukázal potrebu, aby mu boli postúpené.

18. Pokiaľ ide o žiadosť IV.8, Súdny dvor Európskej únie zverejnil požadované cestovné povolenia, pričom upravil všetky osobné údaje, ktoré z nich pochádzajú.

19. Pokiaľ ide o žiadosť IV.10, SDEÚ zverejnil žiadosti o prístup k dokumentom, v súvislosti s ktorými získal súhlas žiadateľa, pričom upravil všetky osobné údaje, a odpovede SDEÚ . Odmietol však zverejniť žiadosti pani Z a odpovede Súdneho dvora na ne z dôvodov ochrany údajov. Podľa Súdneho dvora Európskej únie by súhlas pani Z nepostačoval na to, aby sa nezohľadnili pravidlá ochrany údajov ^[64].

20. Pokiaľ ide o žiadosť IV.12, SDEÚ uviedol, že keďže sťažovateľ už mal kópie svojich vlastných memoránd, jeho žiadosť bola v skutočnosti žiadosťou adresovanou SDEÚ, aby mu umožnil zverejniť tieto memorándy. Takáto žiadosť patrila do rozsahu pôsobnosti štatútu Súdneho dvora Európskej únie ^[65], v ktorom sa vyžaduje, aby sa poslanci počas svojho funkčného obdobia a po jeho skončení správali čestne a diskrétne ^[66]. Poukázala aj na skutočnosť, že podľa kódexu správania z roku 2016 sú bývalí poslanci naďalej viazaní povinnosťou bezúhonnosti, dôstojnosti, lojality a diskrétnosti a mali by sa zdržať akéhokoľvek vyhlásenia, ktoré by mohlo poškodiť dobré meno Dvora audítorov ^[67]. Poznamenal, že štatút obsahuje osobitné pravidlá týkajúce sa správania členov SDEÚ, a preto má prednosť pred pravidlami prístupu SDEÚ. Okrem toho predmetné memorandá a súvisiace dokumenty sa týkali súdnej činnosti Súdneho dvora, a preto nepatrili do rozsahu pôsobnosti pravidiel prístupu Súdneho dvora [68] . Podľa Súdneho dvora Európskej únie vylúčenie dokumentov, ktoré vyjadrujú individuálne názory členov vo veciach, ktoré sa týkajú výkonu ich funkcií alebo fungovania Súdneho dvora, z pravidiel transparentnosti prispieva k ich nezávislosti, a tým aj k ochrane súdnych konaní. Okrem toho by zverejnenie predmetných dokumentov, ktoré sa používajú v rámci rokovaní a predbežných konzultácií v rámci Súdneho dvora Európskej únie, takisto narušilo rozhodovací proces ^[69] Súdneho dvora Európskej únie ^[70].

 

[1] Kódex správania členov a bývalých členov Súdneho dvora Európskej únie 2016/C 483/01: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/PDF/?uri=OJ:C:2016:483:FULL&from=FR.

[2] Podrobnejšie informácie o týchto žiadostiach a o tom, ako Súdny dvor EÚ tieto žiadosti vybavil, sú uvedené v prílohe.

[3] Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 11. októbra 2016 o prístupe verejnosti k dokumentom, ktoré má Súdny dvor Európskej únie v držbe pri výkone svojich administratívnych funkcií (2016/C 445/03): http://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/HTML/?uri=CELEX:32016D1130%2801%29&from=EN.

[4] Vec T-433/17, Dehousse/Súdny dvor EÚ: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=194304&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=9041309.

[5] Pozri list ombudsmanky informujúci sťažovateľku o rozsahu jej vyšetrovania: https://www.ombudsman.europa.eu/pdf/en/104332.

[6] Pozri správu z inšpekčného stretnutia ombudsmanky: https://www.ombudsman.europa.eu/pdf/en/107584.

[7] Odpoveď SDEÚ je k dispozícii na adrese: https://www.ombudsman.europa.eu/pdf/en/106452.

[8] Článok 7 ods. 2 súčasného kódexu správania.

[9] Štatút Súdneho dvora Európskej únie (štatút Súdneho dvora): https://curia.europa.eu/jcms/upload/docs/application/pdf/2016-08/tra-doc-en-div-c-0000-2016-201606984-05_00.pdf.

[10] Článok 2 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

[11] V súlade s článkom 228 ods. 1 ZFEÚ.

[12] Pozri článok 1 ods. 3 bývalého kódexu správania.

[13] Požiadavka nezávislosti súdov sa okrem toho vzťahuje na základné právo na spravodlivý proces. Pozri vec C-216/18, LM, bod 63 a tam citovanú judikatúru: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=204384&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2587481.

[14] Pozri bod VI „Sloboda prejavu“ uznesenia ESĽP o súdnej etike: https://www.echr.coe.int/Documents/Resolution_Judicial_Ethics_ENG.pdf.

[15] Odvolal sa na rozsudky ESĽP Guja/Moldavsko (https://hudoc.echr.coe.int/eng#{"languageisocode":["ENG"],"appno":["14277/04"],"documentcollectionid2":["GRANDCHAMBER"],"itemid":["001-85016"]}), sťažnosť č. 14277/04, a Heinisch/Nemecko, sťažnosť č. 28274/08 (https://hudoc.echr.coe.int/eng#{"fulltext":["heinisch v germany"],"itemid":["001-105777"]}).

[16] Zmluva o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ), článok 228 ods. 1 prvý pododsek.

[17] V súlade s článkom 228 ods. 1 druhým pododsekom ZFEÚ.

[18] Vec T-433/17, Dehousse/Súdny dvor EÚ: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=194304&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=9041309. Zo správy z ústneho pojednávania v tejto veci jasne vyplýva, že táto záležitosť bola predložená Všeobecnému súdu.

[19] V súlade s článkom 2 ods. 7 štatútu európskeho ombudsmana (https://www.ombudsman.europa.eu/en/legal-basis/statute/en) a článkom 6 ods. 4 vykonávacích ustanovení európskeho ombudsmana (https://www.ombudsman.europa.eu/en/legal-basis/implementing-provisions/en).

[20] SDEÚ odkázal na judikatúru týkajúcu sa právneho postavenia rozhodnutí o prístupe k dokumentom: C-188/92, TWD Textilwerke Deggendorf, bod 25 a C-135/16 (http://curia.europa.eu/juris/showPdf.jsf?text=&docid=98496&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2600219), Georgsmarienhütte a i., body 14 a 15 (htt://curia.europa.eu/juris/document/document/jsf?text=&docid=204381&amppageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&ampdir=&occ=first&part=1&ampcid=2673 ).

[21] Článok 7 ods. 2 pravidiel prístupu SDEÚ a článok 8 ods. 1 nariadenia č. 1049/2001.

[22] Článok 8 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001.

[23] Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 11. decembra 2012 o prístupe verejnosti k dokumentom, ktoré má Súdny dvor Európskej únie v držbe pri výkone svojich administratívnych funkcií: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX%3A32013D0209(02).

[24] Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 11. decembra 2012 o prístupe verejnosti k dokumentom, ktoré má Súdny dvor Európskej únie v držbe pri výkone svojich administratívnych funkcií: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX%3A32013D0209(02).

[25] Najmä článok 15 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom sa stanovuje, že rozhodnutia by sa mali prijímať čo najbližšie k občanovi a transparentným spôsobom.

[26] Európsky dvor audítorov, osobitná správa č. 14/2017: Preskúmanie výkonnosti správy vecí na Súdnom dvore Európskej únie, https://www.eca.europa.eu/en/Pages/DocItem.aspx?did=42128  

[27] Pozri článok 8 oboch rozhodnutí.

[28] Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/ALL/?uri=CELEX%3A32001R1049.

[29] Sťažovateľ sa odvolal na oznam generálneho advokáta o stanovisku SDEÚ k legislatívnemu postupu, ktorý podľa neho SDEÚ nezverejní. Poznamenal tiež, že SDEÚ zverejnil správu výboru o legislatívnej reforme súdov EÚ, zatiaľ čo následne odmietol zverejniť stanovisko Všeobecného súdu k tej istej reforme. Nesúhlasil ani s odmietnutím SDEÚ zverejniť správu o jeho riadení, ktorú prijalo plénum Všeobecného súdu.

[30] Tento záver sa vzťahuje na všetky argumenty, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti a ktoré sa týkajú spôsobu, akým SDEÚ riešil žiadosti iných osôb o prístup k dokumentom. Ombudsman sa preto nebude zaoberať každým z týchto argumentov samostatne.

[31] Ako sa vyžaduje v judikatúre EÚ. Napríklad vec T-468/16, Verein Deutsche Sprache/Komisia, bod 35 a tam citovaná judikatúra: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf;jsessionid=C6E583D2629630367B66E55C8342C568?text=&docid=201394&pageIndex=0&doclang=FR&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3072591.

[32] V súlade s článkom 4 ods. 3 pravidiel prístupu SDEÚ.

[33] T-264/04, WWF European Policy Programme/Rada, T-264/04, bod 76: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=61308&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3072746.

[34] T-264/04, WWF European Policy Programme/Rada, bod 76: „(...) Je pravda, že z rozsudku Rada/Hautala, už citovaného v bode 50 vyššie, vyplýva, že rozhodnutie Rady 93/731/ES z 20. decembra 1993 o prístupe verejnosti k dokumentom Rady (Ú. v. ES L 340, s. 43; Mim. vyd. 01/003, s. 331), ktoré predchádzalo nariadeniu č. 1049/2001, sa týkalo nielen dokumentov v držbe inštitúcií ako takých, ale aj informácií obsiahnutých v týchto dokumentoch (bod 23 rozsudku). Prístup k informáciám – v zmysle tohto rozsudku – však možno poskytnúť len vtedy, ak sú tieto informácie obsiahnuté v dokumentoch, čo predpokladá, že takéto dokumenty existujú“

[35] Spomenul najmä Komisiu, Európsky parlament a Európsky dvor audítorov.

[36] http://europa.eu/whoiswho/public/.

[37] Súd prvého stupňa: T-639/15 až T-666/15 a T-94/16, Psara a i./Parlament, už citovaný, bod 45: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=206663&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3072973.

[38] SDEÚ tvrdil, že ombudsman potvrdil tento prístup vo veci 1976/2017/THH: https://www.ombudsman.europa.eu/en/decision/en/90579.

[39] Pozri T-639/15 až T-666/15 a T-94/16, Psara a i./Parlament, body 70 - 71 a citovanú judikatúru.

[40] Pozri veci T-639/15 až T-666/15 a T-94/16, Psara a i./Parlament, bod 50 a tam citovanú judikatúru.

[41] V súlade s článkom 228 ods. 1 ZFEÚ.

[42] V súlade s článkom 1 ods. 3 štatútu európskeho ombudsmana: https://www.ombudsman.europa.eu/en/legal-basis/statute/en.

[43] V súlade s článkom 278 ZFEÚ nemá odvolanie na Súdny dvor Európskej únie odkladný účinok.

[44] Pozri v tomto zmysle vec C‐28/08 P, Komisia/Bavarian Lager, bod 78 a vec T‐82/09 (http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=84752&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3028759); Rozsudok Dennekamp/Parlament, už citovaný, body 30 a 34: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=115062&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3028877.

[45] C-615/13 P, ClientEarth a PAN Europe/EFSA, body 51 a 52: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf;jsessionid=0D099A9A96F3286A0D53CBF4CC422586?text=&docid=165906&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2690540. 

[46] Hoci sa tento prípad týka úprav osobných údajov, ombudsmanka poznamenáva, že vo svojom rozhodnutí vo veciach 562/2017/THH a 1069/2017/THH o tom, ako Komisia vybavovala veľký počet žiadostí o prístup k dokumentom o cestovných výdavkoch komisárov, uvítala proaktívny záväzok Komisie zverejňovať informácie o cestovných výdavkoch každého komisára každé dva mesiace: https://www.ombudsman.europa.eu/en/decision/en/106536.

[47] Súdny dvor Európskej únie túto žiadosť zamietol, pričom okrem iných dôvodov poukázal na potrebu chrániť osobné údaje. Počas inšpekčného stretnutia SDEÚ takisto potvrdil, že sťažovateľ podal novú žiadosť okrem iného o dokumenty, ktoré predložil zamestnanec, bez uvedenia dotknutej osoby.

[48] Pozri bod 5 tohto rozhodnutia.

[49] V súlade s článkom 2 ods. 7 štatútu európskeho ombudsmana a článkom 6 ods. 4 vykonávacích predpisov európskeho ombudsmana.

 

[51] Kódex správania členov a bývalých členov Súdneho dvora Európskej únie 2016/C 483/01: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/PDF/?uri=OJ:C:2016:483:FULL&from=FR.

[52] Inštitúcie a zamestnanci EÚ ich označujú aj ako „príkazy na služobnú cestu“.

[53] Podľa článku 15 ods. 3 štvrtého pododseku Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ) sa na SDEÚ vzťahujú pravidlá týkajúce sa práva na prístup k dokumentom len „pri výkone [jeho] administratívnych úloh“. Pozri aj článok 1 ods. 1 rozhodnutia o prístupe k dokumentom z roku 2016.

[54] Rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie z 11. októbra 2016 o prístupe verejnosti k dokumentom, ktoré má Súdny dvor Európskej únie v držbe pri výkone svojich administratívnych funkcií (2016/C 445/03): http://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/HTML/?uri=CELEX:32016D1130%2801%29&from=EN.

[55] V súlade s článkom 3 ods. 3 druhým pododsekom rozhodnutia o prístupe k dokumentom z roku 2016.

[56] Vec T-433/17, Dehousse/Súdny dvor EÚ: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=194304&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=9041309.

[57] Číslovanie, ktoré sa tu používa, zodpovedá číslovaniu pôvodnej žiadosti sťažovateľa predloženej Súdnemu dvoru Európskej únie.

[58] V súlade s článkom 15 ods. 3 štvrtým pododsekom ZFEÚ a článkom 1 ods. 1 jej pravidiel o prístupe k dokumentom.

[59] Na základe žiadosti III Súdny dvor Európskej únie udelil prístup k 190 dokumentom v celkovom rozsahu 1 686 strán.

[60] Číslovanie, ktoré sa tu používa, zodpovedá číslovaniu, ktoré sťažovateľ použil vo svojej pôvodnej žiadosti IV.

[61] Článok 15 ods. 3 štvrtý pododsek ZFEÚ.

[62] Vec T-264/04, WWF European Policy Programme/Rada, bod 76: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf;jsessionid=02E8DE7D9EF33AC957FC048C845B95E8?text=&docid=61308&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=3587075.  

[63] Článok 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 45/2001 o ochrane jednotlivcov so zreteľom na spracovanie osobných údajov inštitúciami a orgánmi Spoločenstva a o voľnom pohybe takýchto údajov: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=celex%3A32001R0045.

[64] Vec T-221/08, Strack/Komisia, bod 192 a tam citovaná judikatúra: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=177121&pageIndex=0&doclang=FR&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2690744.

[65] V súlade s článkom 4 ods. 3 štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

[66] Vec C-432/04, Komisia/Cresson, body 69 a 70.

[67] Článok 6 ods. 4 a článok 9 ods. 1 kódexu správania z roku 2016: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf;jsessionid=3AEA6BE050FC09F02EFDDC9D07CAD5E8?text=&docid=56462&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2514930.

[68] V súlade s článkom 15 ods. 3 štvrtým pododsekom ZFEÚ, článkom 1 ods. 1 pravidiel prístupu SDEÚ a vecou C-213/15 P, Komisia/Breyer, bod 48: http://curia.europa.eu/juris/document/document.jsf?text=&docid=192887&pageIndex=0&doclang=EN&mode=lst&dir=&occ=first&part=1&cid=2519816.

[69] Článok 3 ods. 3 druhý pododsek pravidiel prístupu SDEÚ.

[70] Na základe žiadosti IV Súdny dvor Európskej únie celkovo poskytol prístup k 557 dokumentom (spolu 2 960 strán).