Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k „vzorovým kartám“ súvisiacim s nástrojmi umelej inteligencie Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol). Vzorové karty obsahujú informácie o zamýšľanom použití nástrojov umelej inteligencie a ich hodnoteniach. Europol identifikoval štyri dokumenty, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti. Zamietla prístup k trom dokumentom v celom rozsahu a poskytla čiastočný prístup k zvyšnému dokumentu. Europol pritom vychádzal z potreby chrániť verejný záujem, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť.

Vyšetrovací tím ombudsmanky preskúmal predmetné dokumenty a stretol sa so zástupcami Europolu. Na základe toho a vzhľadom na široký priestor na voľné uváženie, ktorý majú inštitúcie a agentúry EÚ, keď sa domnievajú, že verejná bezpečnosť je ohrozená, ombudsmanka zistila, že rozhodnutie Europolu odmietnuť (úplný) prístup verejnosti nie je zjavne nesprávne. Vzhľadom na to, že predmetný verejný záujem nemožno nahradiť iným verejným záujmom, ktorý sa považuje za dôležitejší, ombudsmanka uzavrela vyšetrovanie, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup.

Ombudsmanka sa však domnievala, že vysvetlenia Europolu poskytnuté sťažovateľovi, prečo (úplný) prístup k týmto dokumentom musel byť zamietnutý, mohli byť konkrétnejšie, a odkázala na predchádzajúci návrh na zlepšenie, ktorý v tejto súvislosti predložila. 

 

Sťažovateľ požiadal Európsku komisiu o prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa jeho komunikácie s maďarskou vládou o nezávislosti súdnictva v súvislosti s posúdením Komisie týkajúcim sa oprávnenosti Maďarska na čerpanie prostriedkov z Kohézneho fondu. Po konzultácii s maďarskými orgánmi Komisia odmietla prístup k niektorým dokumentom, pričom sa odvolala na dve výnimky podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom. Komisia konkrétne tvrdila, že zverejnenie by ohrozilo účel jej vyšetrovania, pokiaľ ide o oprávnenosť Maďarska na čerpanie prostriedkov z Kohézneho fondu a jeho rozhodovací proces. Sťažovateľ požiadal Komisiu, aby prehodnotila svoje rozhodnutie (podaním „opakovanej žiadosti“). Keď Komisia neodpovedala v príslušných lehotách, sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie implicitného odmietnutia Komisie poskytnúť verejnosti prístup k požadovaným dokumentom. Počas vyšetrovania ombudsmanky Komisia prijala potvrdzujúce rozhodnutie. Zotrvala na svojom rozhodnutí o zamietnutí prístupu, ale odvolala sa na dodatočnú výnimku, pričom tvrdila, že Európsky parlament medzičasom začal súdne konanie v tejto veci a zverejnenie by mohlo narušiť toto prebiehajúce konanie.

Inšpekcia ombudsmana ukázala, že požadované dokumenty obsahujú sebahodnotenie Maďarska, formálne dotazníky, ktoré Komisia zaslala maďarským orgánom, a oficiálne odpovede príslušných maďarských orgánov na tieto otázky. Požadované dokumenty tak tvoria základ rozhodnutia Komisie, proti ktorému Parlament začal súdne konanie. Neboli vypracované na účely konkrétneho súdneho konania, ani neobsahujú interné právne stanoviská k sporným otázkam v celom rozsahu.

Ombudsmanka zastávala názor, že Komisia dostatočne nepreukázala, ako by zverejnenie dokumentov mohlo narušiť predmetné súdne konanie. Ombudsmana nepresvedčil ani argument Komisie, že zverejnenie by mohlo ohroziť jej vyšetrovanie. Ombudsmanka okrem toho zdôraznila, že je dôležité informovať verejnosť o opatreniach Komisie a maďarských orgánov na ochranu finančných záujmov EÚ a na zabezpečenie dodržiavania zásad právneho štátu. Ombudsmanka sa preto domnievala, že odmietnutie Komisie poskytnúť prístup širokej verejnosti k požadovaným dokumentom predstavuje nesprávny úradný postup, a odporučila, aby Komisia prehodnotila svoje stanovisko k žiadosti o prístup.

Komisia v odpovedi potvrdila svoje stanovisko, že zverejnenie požadovaných dokumentov by narušilo pokojné súdne konanie začaté Parlamentom a jeho vyšetrovanie, pokiaľ ide o oprávnenosť Maďarska na čerpanie prostriedkov z Kohézneho fondu. Ombudsmanka však zistila, že Komisia neposkytla presvedčivé vysvetlenia, prečo nebolo možné poskytnúť širší prístup k týmto dokumentom. Ombudsmanka preto potvrdila svoje zistenie nesprávneho úradného postupu a prípad uzavrela.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k odôvodnenému stanovisku, ktoré Európska komisia zaslala Belgicku v rámci postupu v prípade nesplnenia povinnosti týkajúceho sa transpozície smernice o ochrane oznamovateľov.

Komisia zamietla prístup k dokumentu, ktorý je súčasťou spisu prebiehajúceho konania o nesplnení povinnosti. Komisia pritom vychádzala zo všeobecnej domnienky nezverejnenia založenej na potrebe chrániť účel prebiehajúceho vyšetrovania. Sťažovateľ bol nespokojný s týmto výsledkom a obrátil sa na ombudsmana.

Hoci sa ombudsmanka domnievala, že primeraná ochrana oznamovateľov je nevyhnutná, na základe kontroly sporného dokumentu konštatovala, že Komisia sa oprávnene opierala o všeobecnú domnienku nezverejnenia na účely odmietnutia prístupu k dokumentu. Prípad preto uzavrela.

Vec sa týkala neposkytnutia vecnej odpovede Európskou agentúrou pre pohraničnú a pobrežnú stráž (Frontex) na administratívnu sťažnosť týkajúcu sa obvinení z obťažovania a nezrovnalostí, ktoré uviedol úradník stáleho zboru kategórie 2.

Sťažovateľ podal administratívnu sťažnosť agentúre Frontex v marci 2023. Agentúra Frontex odpovedala, že na rozdiel od predchádzajúcich informácií, ktoré poskytla sťažovateľovi, sťažovateľ nemá právo podať takúto sťažnosť. V dôsledku toho by nedostal odpoveď vo veci samej. V priebehu vyšetrovania ombudsmanky však agentúra Frontex uviedla, že sťažovateľovi poskytne všeobecnú vecnú odpoveď do novembra 2024. Agentúra Frontex poskytla túto odpoveď sťažovateľovi len v decembri 2025. Ombudsmanka zistila, že nekonzistentné informácie poskytnuté sťažovateľovi a mimoriadne oneskorené odpovede na sťažnosť predstavujú nesprávny úradný postup. Ombudsmanka však nepovažovala za potrebné vydať odporúčanie, keďže agentúra Frontex teraz sťažovateľovi poskytla vecnú odpoveď.

Okrem toho vyšetrovanie ombudsmanky odhalilo absenciu účinného mechanizmu podávania sťažností a nápravy pre príslušníkov kategórie 2, napríklad v situáciách obťažovania v agentúre Frontex. Ombudsmanka dospela k záveru, že ide o systémový problém, ktorý takisto predstavuje nesprávny úradný postup.

Ombudsmanka odporučila, aby riadiaca rada agentúry Frontex zaviedla účinný mechanizmus podávania sťažností a nápravy pri nadchádzajúcej revízii právneho rámca pre príslušníkov kategórie 2.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k formálnej výzve v rámci konania o porušení povinnosti v súvislosti s opakovanými pracovnými zmluvami na dobu určitú v španielskom verejnom sektore. Komisia odmietla prístup k listu s odôvodnením, že je súčasťou prebiehajúceho konania o nesplnení povinnosti, v prípade ktorého existuje všeobecná domnienka nezverejnenia. Komisia zistila, že navrhovateľ nepreukázal existenciu prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení. Sťažovateľ bol nespokojný s týmto výsledkom a obrátil sa na ombudsmana.

Vyšetrovací tím ombudsmana preskúmal sporný dokument a potvrdil, že je súčasťou administratívneho spisu v prebiehajúcom konaní o nesplnení povinnosti. Na základe toho ombudsmanka zistila, že Komisia sa pri zamietnutí prístupu k formálnej výzve oprávnene opierala o všeobecnú domnienku nezverejnenia. Zistila tiež, že bolo primerané, aby sa Komisia domnievala, že sťažovateľ nepredložil dostatočné argumenty na preukázanie existencie prevažujúceho verejného záujmu na zverejnení. Prípad preto uzavrela a nezistila žiadny nesprávny úradný postup.

Sťažovateľ v marci 2024 požiadal Európsku komisiu o prístup verejnosti k dokumentom súvisiacim s jej prehodnotením uplatňovania „postupu na podporu právneho štátu“ v Maďarsku v roku 2023 (na základe nariadenia o podmienenosti). Komisia identifikovala štyri štvrťročné správy a niekoľko výmen medzi Maďarskom a Komisiou ako správy, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti, ale zamietla prístup ku všetkým dokumentom. Odmietnutím prístupu sa odvolala na výnimky podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom, pričom tvrdila, že zverejnenie by mohlo ohroziť účel vyšetrovania a jeho prebiehajúci rozhodovací proces podľa nariadenia o podmienenosti.

Navrhovateľ požiadal Komisiu, aby v apríli 2024 prehodnotila svoje stanovisko (podaním „opakovanej žiadosti“). Keďže Komisia neodpovedala na opakovanú žiadosť sťažovateľa v stanovenej lehote, sťažovateľ sa v júni 2024 obrátil na ombudsmanku.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie v súvislosti s tým, že Komisia neodpovedala na opakovanú žiadosť sťažovateľa, a požiadala Komisiu, aby odpovedala čo najskôr. Komisia odpovedala sťažovateľovi v decembri 2025, teda viac ako 19 mesiacov po predložení opakovanej žiadosti.

Keďže Komisia odpovedala na opakovanú žiadosť sťažovateľa, ombudsmanka tento prípad uzavrela. Jednoznačne však kritizovala značné oneskorenie, ktoré Komisii vzniklo pri odpovedi na žiadosť sťažovateľa, a pripomenula Komisii, že by mala urýchlene riešiť otázku oneskorení pri spracúvaní žiadostí o prístup verejnosti k dokumentom.

Vec sa týkala odmietnutia Európskeho parlamentu poskytnúť verejnosti prístup k dokumentu týkajúcemu sa prípadov krádeží a vlámaní, ku ktorým došlo v priestoroch Parlamentu v priebehu roka 2020. Pri zamietnutí prístupu Parlament vychádzal z jednej výnimky stanovenej v právnych predpisoch EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom, pričom tvrdil, že zverejnenie dokumentu by ohrozilo verejný záujem, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť.

Na základe kontroly dokumentu a po stretnutí jej vyšetrovacieho tímu so zástupcami Parlamentu ombudsmanka zistila, že Parlament nepreukázal, ako by zverejnenie častí dokumentu mohlo konkrétne a skutočne ohroziť uvádzaný záujem. Predložila teda návrh riešenia, o ktorom Parlament uvažuje s poskytnutím aspoň čiastočného prístupu k dokumentu.

Parlament prijal návrh ombudsmanky na riešenie a poskytol čiastočný prístup k dokumentu. Ombudsmanka uvítala pozitívnu reakciu Parlamentu na jej návrh riešenia a uzavrela vyšetrovanie.

Tieto dva prípady sa týkajú odmietnutia Europolu poskytnúť prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa jeho digitálnych nástrojov na analýzu obrázkov a videí, sentimentu textu, informácií z otvorených zdrojov a rozpoznávania tvárí. Spornými dokumentmi sú „dokument o začatí výskumného projektu“, „posúdenia vplyvu na ochranu údajov“ a súvisiace stanoviská pracovníka Europolu pre základné práva. Pri zamietnutí prístupu verejnosti k týmto dokumentom Europol poukázal na niekoľko výnimiek z prístupu verejnosti vrátane potreby chrániť verejný záujem, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť. Domnievala sa, že zverejnenie požadovaných dokumentov by páchateľom poskytlo informácie o jej technických spôsobilostiach, čím by sa narušila účinnosť jej operácií.

Na základe kontroly požadovaných dokumentov jej vyšetrovacím tímom ombudsmanka predložila návrh riešenia vo veci 1192/2024/MIK, v ktorom požiadala Europol o poskytnutie čiastočného prístupu. Europol prijal tento návrh a udelil čiastočný prístup k „dokumentu o začatí výskumného projektu“. Okrem toho vo veci 841/2025/MIK Europol uplatnil rovnaký prístup, aký navrhol ombudsman v súbežnom prípade, a poskytol čiastočný prístup k niekoľkým stanoviskám svojho úradníka pre základné práva.

Hoci Europol neumožnil prístup k posúdeniam vplyvu na ochranu údajov a upravil informácie týkajúce sa funkcií nástrojov, ombudsmanka sa domnievala, že v týchto prípadoch bol teraz poskytnutý zmysluplný prístup verejnosti. Ombudsmanka sa preto domnievala, že Europol prijal jej riešenie. Ombudsmanka však navrhla, aby Europol v budúcich prípadoch podrobnejšie preskúmal, či „posúdenia vplyvu na ochranu údajov“ a iné dokumenty týkajúce sa podobných digitálnych nástrojov obsahujú informácie, ktoré nie sú citlivé a ktoré sa môžu sprístupniť verejnosti. Ombudsmanka bude naďalej monitorovať túto otázku v súvislosti s budúcimi sťažnosťami.