Vážený pán X,
3. decembra 1998 ste sa obrátili na európskeho ombudsmana so sťažnosťou týkajúcou sa zamietnutia Vašej žiadosti o povýšenie na pracovné miesto A2 v Rade Európskej únie a Vašej žiadosti o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú ste v dôsledku toho utrpeli.
Dňa 21. decembra 1998 som Vašu sťažnosť postúpil Rade Európskej únie. Rada zaslala svoje stanovisko 12. marca 1999 a ja som Vám ho zaslal 30. apríla 1999 s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Dňa 20. mája 1999 ste mi zaslali svoje pripomienky k stanovisku Rady.
Dňa 25. mája 1999 mi vaša manželka napísala a predložila mi dve poznámky, ktoré adresovala Rade.
Dňa 13. septembra 1999 som napísal Rade a požiadal som ju o ďalšie informácie v súvislosti s Vaším prípadom.
V ten istý deň som Vám napísala, aby som Vás požiadala, aby ste mi poskytli informácie o žalobe, ktorú ste podali na Súde prvého stupňa. Tieto informácie ste poskytli listom z 22. októbra 1999.
Dňa 28. októbra 1999 Rada odpovedala na moju žiadosť o doplňujúce informácie. Tento list som Vám zaslal 9. novembra 1999 s výzvou na vyjadrenie pripomienok.
Dňa 17. decembra 1999 ste mi zaslali svoje pripomienky k listu Rady.
Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažovateľom je úradník Rady Európskej únie zaradený do platovej triedy A3. Dňa 25. septembra 1997 Rada uverejnila oznámenie o voľnom pracovnom mieste v platovej triede A 2 na riaditeľstve svojho generálneho sekretariátu, ktoré sa zaoberá otázkami rozpočtu a služobného poriadku a ktoré sa má obsadiť presunom alebo povýšením. Podľa oznámenia osoba, ktorá mala byť vybraná na toto pracovné miesto, musela mať okrem iného primeranú znalosť všeobecných zásad a postupov uplatniteľných v oblasti rozpočtu a služobného poriadku. Sťažovateľ a traja ďalší uchádzači sa uchádzali o toto pracovné miesto. Generálny tajomník Rady vymenoval poradnú výberovú komisiu, ktorá viedla pohovory s uchádzačmi. Listom z 5. novembra 1997 generálny tajomník Rady informoval sťažovateľa, že jeho žiadosť bola neúspešná a že bol vybraný iný uchádzač. Úspešný uchádzač, pán H., bol tiež úradníkom platovej triedy A3.
Dňa 4. februára 1998 podal sťažovateľ sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku. V tejto sťažnosti sa domáhal zrušenia rozhodnutia z 5. novembra 1997, ktorým bola zamietnutá jeho žiadosť. Požiadal tiež Radu, aby mu nahradila majetkovú a nemajetkovú ujmu, ktorú utrpel v dôsledku tohto rozhodnutia. Dňa 4. júna 1998 Rada túto výhradu zamietla.
Dňa 4. decembra 1998 sa sťažovateľ obrátil na ombudsmana. K jeho sťažnosti bola pripojená poznámka, v ktorej sťažovateľ opísal súvislosti svojej sťažnosti. Sťažovateľ tvrdil (1), že Rada porušila článok 45 ods. 1 služobného poriadku a že postup bol nesprávny, (2), že Rada porušila článok 5 ods. 3 služobného poriadku a (3), že došlo k zneužitiu právomoci. V súvislosti s týmto posledným tvrdením sťažovateľ tvrdil, že v prípade, o ktorom rozhodol Súd prvého stupňa v roku 1992, Rada predložila a použila dokument (poznámka vypracovaná generálnym tajomníkom Rady 23. mája 1990), ktorý obsahoval nepravdivé vyhlásenia. Sťažovateľ preto ombudsmanovi navrhol, aby o týchto skutočnostiach informoval príslušné vnútroštátne orgány.

Požiadavku

Stanovisko Rady Rada
vo svojom stanovisku k sťažnosti uviedla tieto pripomienky:
Zásada rovnosti zaobchádzania stanovená v článku 5 ods. 3 služobného poriadku, podľa ktorej sa s úradníkmi patriacimi do rovnakej kategórie musí zaobchádzať rovnako, ukladá menovaciemu orgánu povinnosť nezaobchádzať s porovnateľnými situáciami odlišne, pokiaľ to nie je objektívne odôvodnené. Toto pravidlo nebolo v prejednávanej veci porušené.
Podľa článku 45 ods. 1 služobného poriadku sa povýšenie uskutočňuje na základe rozhodnutia menovacieho orgánu a výlučne výberom spomedzi úradníkov, ktorí ukončili minimálne obdobie vo svojej platovej triede po porovnaní zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie a správ o nich. K štyrom žiadostiam sa pristupovalo úplne rovnako. Generálny tajomník Rady, ktorý bol menovacím orgánom, zriadil poradnú výberovú komisiu, ktorá mu v tejto veci poskytovala poradenstvo. Tento výbor dôkladne preskúmal žiadosti a vypočul každého zo žiadateľov. Na základe správy výboru potom generálny tajomník pristúpil k porovnávaciemu hodnoteniu zásluh uchádzačov vrátane zásluh sťažovateľa. Na základe výsledkov tohto preskúmania generálny tajomník pred výberom jedného z nich uskutočnil pohovor s dvoma uchádzačmi, ktorí sa zdali byť najvhodnejšími. Tento postup bol zlučiteľný s požiadavkami článku 45 ods. 1 služobného poriadku.
Pokiaľ ide o údajné zneužitie právomoci, takéto tvrdenie by sa mohlo zachovať len vtedy, ak by sťažovateľ predložil objektívne, relevantné a zhodujúce sa dôkazy, ktoré by ho mohli preukázať. Postup uplatnený v prejednávanej veci však potvrdil, že menovací orgán sa snažil slúžiť záujmu inštitúcie.
Pripomienky sťažovateľa Sťažovateľ
vo svojich pripomienkach trval na svojich tvrdeniach. Zdôraznil najmä, že pokiaľ ide o otázku zneužitia právomoci, Rada neodpovedala na jeho tvrdenie, že Rada predložila a použila falošné dokumenty vo veci predloženej Súdu prvého stupňa jeho bývalým kolegom pánom Schlohom (1).

Ďalšie požiadavky

Žiadosť o ďalšie informácie
Dňa 13. septembra 1999 ombudsman písomne požiadal Radu o ďalšie informácie v súvislosti s prípadom sťažovateľa. Ombudsman požiadal Radu, aby spresnila, prečo sa menovací orgán v prejednávanej veci rozhodol uskutočniť pohovor len s dvoma uchádzačmi, zatiaľ čo v iných prípadoch sa zdá, že všetci uchádzači boli vypočutí. Rada bola tiež požiadaná, aby sa vyjadrila k tvrdeniam sťažovateľa týkajúcim sa oznámenia generálneho tajomníka z 23. mája 1990 a jeho obsahu.
Rada vo svojej odpovedi z 28. októbra 1999 uviedla tieto pripomienky:
Podľa judikatúry súdov Spoločenstva si menovací orgán mohol slobodne zvoliť postup, ktorý považoval za najvhodnejší na preskúmanie prihlášok na dané pracovné miesto. Bola teda oprávnená využiť poradnú výberovú komisiu na vykonanie prípravných prác. V prejednávanej veci tomuto poradnému výboru predsedal generálny riaditeľ generálneho riaditeľstva, na ktorom malo byť toto pracovné miesto obsadené. Ostatnými členmi boli riaditeľ právneho servisu a riaditeľ zodpovedný za personál a administratívu. Tento výbor vypočul všetkých štyroch kandidátov a potom vypracoval správu. Na základe tejto správy, prihlášok všetkých uchádzačov a všetkých ostatných relevantných skutočností sa menovací orgán rozhodol uskutočniť pohovor s dvoma uchádzačmi, ktorých považoval za najvhodnejších na príslušné pracovné miesto. Menovací orgán nebol povinný vypočuť sťažovateľa a zostávajúceho uchádzača, keďže disponoval dostatočnými informáciami na prijatie informovaného rozhodnutia. Sťažovateľ už pred týmto prípadom požiadal 19-krát o pracovné miesto v platovej triede A 2. Je pravda, že v skoršej veci menovací orgán uskutočnil pohovor so všetkými ôsmimi uchádzačmi o pracovné miesto. Odvtedy sa však pracovné zaťaženie generálneho tajomníka výrazne zvýšilo.
Pokiaľ ide o oznámenie z 23. mája 1990, ktoré vypracoval v tom čase poverený generálny tajomník Rady, Rada nedisponovala žiadnymi informáciami, ktoré by spochybňovali správnosť jeho obsahu. Toto oznámenie bolo predložené Súdu prvého stupňa vo veci T-11/91 a v tomto konaní nebolo preukázané, že obsah oznámenia nezodpovedá skutočnosti. Bolo prekvapujúce, že sťažovateľ čakal šesť rokov, kým tvrdil, že uvedená správa obsahovala nesprávne vyhlásenia. Sťažovateľ okrem toho nepredložil žiadne dôkazy na podporu svojho tvrdenia.
Pripomienky sťažovateľa
Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k tomuto listu trval na tom, aby ho menovací orgán osobne vypočul. Skutočnosť, že sa už predtým uchádzal o pracovné miesta v platovej triede A 2, je irelevantná, najmä vzhľadom na skutočnosť, že nikdy nemal pohovor s generálnym tajomníkom, ktorý bol poverený v čase sporného vymenovania. Pokiaľ ide o oznámenie z 23. mája 1990, sťažovateľ tvrdil, že je povinnosťou Rady preukázať, že jeho obsah je správny.

ROZHODNUTIE

1 Porušenie článku 45 ods. 1 služobného poriadku a procesné nezrovnalosti
1.1 Sťažovateľ, úradník Rady Európskej únie v platovej triede A 3, sa uchádzal o pracovné miesto v Rade v platovej triede A 2. Rada túto žiadosť zamietla a namiesto nej vymenovala pána H. Sťažovateľ tvrdí, že Rada tým porušila článok 45 ods. 1 služobného poriadku. Tvrdí tiež, že výberové konanie bolo protiprávne, keďže Rada s ním nevypočula.
1.2 Rada tvrdí, že všetky prihlášky boli starostlivo preskúmané poradnou výberovou komisiou zriadenou menovacím orgánom (generálnym tajomníkom Rady), ktorá vypočula všetkých uchádzačov, a že generálny tajomník potom osobne vypočul dvoch najvhodnejších uchádzačov pred výberom jedného z nich na príslušné pracovné miesto. Podľa Rady nebolo potrebné, aby menovací orgán vypočul všetkých uchádzačov.
1.3 Podľa článku 45 ods. 1 služobného poriadku sa povýšenie uskutočňuje na základe rozhodnutia menovacieho orgánu a výlučne výberom spomedzi úradníkov, ktorí ukončili minimálne obdobie vo svojej platovej triede po porovnaní zásluh úradníkov prichádzajúcich do úvahy na povýšenie a správ o nich.
1.4 Čo sa týka podstatného aspektu tejto výhrady, zdá sa, že sťažovateľ tvrdí, že výber menovacieho orgánu nebol založený na príslušných zásluhách uchádzača. V tejto súvislosti sťažovateľ tvrdí, že pokiaľ ide o podmienky stanovené v oznámení o voľnom pracovnom mieste, pán H. nemal skúsenosti ani odborné znalosti, ktoré by bolo možné porovnať s jeho vlastnými. Sťažovateľ však netvrdí, že pán H. nesplnil podmienky stanovené v oznámení o voľnom pracovnom mieste. Sťažovateľ naopak výslovne uznal, že sťažovateľ má požadovanú všeobecnú odbornú kvalifikáciu. Na základe informácií poskytnutých sťažovateľom a vzhľadom na to, že menovací orgán disponuje širokou mierou voľnej úvahy, nemožno dospieť k záveru, že menovací orgán musel nevyhnutne uprednostniť sťažovateľa pred pánom H. Rada zdôrazňuje, že služobný poriadok nepriznáva automatické právo na povýšenie (2), a to ani úradníkom, ktorí spĺňajú všetky podmienky na povýšenie, a že tento vek a počet odpracovaných rokov možno zohľadniť len subsidiárne (3). Tieto argumenty sa zdajú byť primerané.
1.5 Pokiaľ ide o procedurálny aspekt vznesený sťažovateľom, ombudsman sa domnieva, že judikatúra súdov Spoločenstva potvrdzuje, že menovací orgán je oprávnený využiť poradnú výberovú komisiu na prípravu porovnávacieho preskúmania prihlášok, ktoré musí vykonať (4). Práve na základe správy vypracovanej takýmto výborom generálny tajomník preskúmal zásluhy jednotlivých uchádzačov a vypočul dvoch z nich. Je pravda, že generálnemu tajomníkovi nič nebránilo v tom, aby sám uskutočnil pohovor so všetkými štyrmi uchádzačmi. Ombudsman sa však domnieva, že rozhodnutie generálneho tajomníka vypočuť len tých dvoch uchádzačov, ktorí sa mu na základe prihlášok, správy výboru a iných relevantných informácií zdali najvhodnejšími na toto pracovné miesto, sa zdá byť primerané a v súlade s článkom 45 ods. 1 služobného poriadku, ako ho vykladajú súdy Spoločenstva. Na rozdiel od toho, čo tvrdí sťažovateľ, sa nezdá, že by toto ustanovenie vyžadovalo, aby menovací orgán uskutočnil osobný pohovor so všetkými uchádzačmi. Skutočnosť, že to urobila Rada v predchádzajúcej veci, nemožno považovať za relevantnú, pokiaľ sa nepreukáže, že menovací orgán v Rade v takýchto prípadoch bežne vypočul všetkých uchádzačov a bez náležitého dôvodu sa odchýlil od tejto praxe v prejednávanej veci. Sťažovateľ nepreukázal existenciu takéhoto postupu.
1.6 Ombudsman dospel k záveru, že za týchto okolností sa nezdá, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Rady, pokiaľ ide o prvé tvrdenie sťažovateľa.
2 Porušenie článku 5 ods. 3 služobného poriadku 2.1
Sťažovateľ tvrdí, že Rada porušila článok 5 ods. 3 služobného poriadku, keď vymenovala pána H. na toto pracovné miesto.
2.2 Rada Európskej únie tvrdí, že nebola porušená zásada rovnosti zaobchádzania.
2.3 Článok 5 ods. 3 služobného poriadku stanovuje, že s úradníkmi patriacimi do rovnakej kategórie sa musí zaobchádzať rovnako. Pri absencii ďalších objasnení v sťažnosti alebo ďalších pripomienkach sťažovateľa európsky ombudsman predpokladá, že tvrdenie o nerovnakom zaobchádzaní je založené na skutočnosti, že pán H. a nie sťažovateľ bol vybraný na príslušné pracovné miesto na jednej strane a na skutočnosti, že len dvaja zo štyroch uchádzačov boli vypočutí generálnym tajomníkom Rady. Obidve tieto okolnosti uvádza sťažovateľ aj na podporu svojho tvrdenia, podľa ktorého Rada porušila článok 45 ods. 1 služobného poriadku a dopustila sa procesných nezrovnalostí. Vzhľadom na uvedené úvahy (pozri bod 1) však ombudsman na základe dôkazov, ktoré má k dispozícii, dospel k záveru, že sťažovateľ nepreukázal, že bol v tejto súvislosti diskriminovaný.
2.4 Ombudsman dospel k záveru, že za týchto okolností sa nezdá, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Rady, pokiaľ ide o druhé tvrdenie sťažovateľa.
3 Zneužitie právomoci
3.1 Sťažovateľ tvrdí, že vymenovanie pána H. na príslušné pracovné miesto predstavovalo zneužitie právomoci Radou Európskej únie.
3.2 Rada namieta, že sťažovateľ nepredložil objektívne, relevantné a zhodujúce sa dôkazy, ktoré by mohli preukázať jeho tvrdenie.
3.3 Sťažovateľ predložil ombudsmanovi oznámenie, v ktorom opisuje súvislosti svojej sťažnosti. Rada však nepotvrdila tvrdenia uvedené v tomto oznámení, pokiaľ ide o dôvody vymenovania pána H. a dôvody viacerých vymenovaní na iné pracovné miesta triedy A 2. Navrhovateľ nepredložil žiadne ďalšie dôkazy potvrdzujúce tvrdenia uvedené v tomto oznámení. Ombudsman sa preto domnieva, že tieto tvrdenia nemožno považovať za preukázané. Sťažovateľ sa okrem týchto tvrdení opiera o dve konkrétne okolnosti, aby svoje tvrdenie podložil. Prvou z nich je skutočnosť, že sťažovateľ bol informovaný o skutočnosti, že jeho žiadosť bola neúspešná, v poznámke, ktorá obsahovala to, čo sťažovateľ považoval za štandardný vzorec. Na rozdiel od toho, čo tvrdí sťažovateľ, to však nie je nezlučiteľné s oznámením v oznámení o voľnom pracovnom mieste, podľa ktorého by boli uchádzači informovaní „individuálne“. Druhá z týchto okolností sa týka oznámenia vypracovaného generálnym tajomníkom Rady 23. mája 1990 a predloženého Súdu prvého stupňa vo veci T-11/91. Sťažovateľ tvrdí, že tento dokument obsahuje nepravdivé vyhlásenia, pretože obsahuje správu o rozhovore, o ktorom generálny tajomník tvrdil, že s ním bol v tom čase, ale v skutočnosti sa nikdy neuskutočnil. Ombudsman sa domnieva, že sťažovateľ mu neposkytol dostatočné dôkazy, ktoré by dokazovali toto tvrdenie. Keďže takéto podporné dôkazy neexistujú, ombudsman sa domnieva, že nie je potrebné, aby požiadal Radu o predloženie obvineného dokumentu na nahliadnutie ombudsmanovi. Z rovnakého dôvodu sa ombudsman domnieva, že nie sú splnené podmienky článku 4 ods. 2 štatútu ombudsmana (5), podľa ktorých ombudsman bezodkladne informuje príslušné vnútroštátne orgány, ak sa dozvie o skutočnostiach, ktoré by sa mohli týkať trestného práva.
3.4 Ombudsman dospel k záveru, že za týchto okolností sa nezdá, že by sa Rada dopustila nesprávneho úradného postupu, pokiaľ ide o tretie tvrdenie sťažovateľa.
4 Návrh na náhradu škody
4.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že namieta aj proti zamietnutiu jeho žiadosti o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorá mu vznikla v dôsledku zamietnutia jeho žiadosti o predmetné pracovné miesto.
4.2 Sťažovateľ v súvislosti s týmto tvrdením nepredložil žiadne konkrétne argumenty. Rada sa k tomuto tvrdeniu nevyjadrila.
4.3 Žiadosť sťažovateľa o náhradu škody je založená na predpoklade, že Rada nesprávne zamietla jeho prihlášku na príslušné pracovné miesto. Ako je však vysvetlené vyššie, ombudsman dospel k záveru, že neexistuje dostatok dôkazov na podporu tvrdení sťažovateľa, podľa ktorých zamietnutie jeho žiadosti o príslušné pracovné miesto predstavovalo nesprávny úradný postup. Vzhľadom na tento záver a vzhľadom na to, že sťažovateľ nepredložil žiadne konkrétne argumenty v súvislosti so zamietnutím jeho žiadosti o náhradu škody, ombudsman sa domnieva, že nie je potrebné ďalej skúmať toto tvrdenie sťažovateľa.
5
Záver Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti Európskym ombudsmanom sa zdá, že Rada Európskej únie sa nedopustila nesprávneho úradného postupu. Ombudsmanka sa preto rozhodla prípad uzavrieť.
O tomto rozhodnutí bude informovaný aj generálny tajomník Rady Európskej únie.
Váš úprimný
Jacob Söderman

---

(1) Vec T-11/91, Zb. 1992, s. II-203.

(2) Pozri vec T-3/92, Latham/Komisia, Zb. 1994, s. II-61, bod 50.

(3) Vec 293/87, Vaincker/Parlament, Zb. 1989, s. 23, bod 45.

(4) Pozri vec T-11/91, Schloh/Rada, Zb. 1992, s. II-203, bod 47.

(5) Rozhodnutie Európskeho parlamentu č. 94/262/ESUO, ES, Euratom z 9. marca 1994 o úprave a všeobecných podmienkach upravujúcich funkciu ombudsmana.