Okolnosti predchádzajúce vyšetrovaniu

1. Toto vyšetrovanie z vlastného podnetu sa týka spôsobu, akým inštitúcie EÚ riešia žiadosti zamestnancov podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku [1].

Predmet vyšetrovania

2. Ombudsmanka požiadala Európsky parlament, Radu a Komisiu, aby odpovedali na tieto otázky:

(1) Domnievajú sa inštitúcie, že vo všeobecnosti môžu nahradiť správne akty, ktoré predtým prijali, s cieľom zabezpečiť, aby boli v súlade s vyvíjajúcou sa judikatúrou?[2]

(2) Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, súhlasia inštitúcie s tým, že úradník alebo zamestnanec je oprávnený podať žiadosť podľa článku 90 ods. 1 a požiadať inštitúcie EÚ, aby nahradili konečné rozhodnutie novým rozhodnutím, ktoré náležite zohľadní vyvíjajúcu sa judikatúru?

Vyšetrovanie

3. Ombudsman 22. marca 2010 začal vyšetrovanie z vlastného podnetu a postúpil uvedené otázky Európskemu parlamentu, Rade a Komisii, ktoré zaslali svoje stanoviská ombudsmanovi 21. júla 2010, 29. júna 2010 a 4. júna 2010.

Analýza a závery ombudsmana

4. Vzhľadom na odpovede inštitúcií na dve otázky, ktoré im zaslal, sa ombudsman rozhodol zaoberať oboma otázkami súčasne v nasledujúcej časti.

A. Odpovede inštitúcií na otázky ombudsmana

Argumenty, ktoré ombudsmanovi predložil Parlament

5. Parlament sa domnieval, že nie je povinný uplatniť rozhodnutie súdu vo vzťahu ku každému a ex tunc po uzavretí jednotlivých prípadov. Okrem toho, hoci nie je možné právne vylúčiť nahradenie administratívneho aktu so spätnou účinnosťou, Parlament sa domnieval, že vo všeobecnosti to nie je možné.

6. Parlament osobitne upozornil na svoju odpoveď na návrh odporúčania ombudsmanky v sťažnosti 1953/2008/MF, v ktorej uviedol, že na posúdenie možného nahradenia administratívnych aktov so spätnou účinnosťou je potrebné náležite zohľadniť rôzne záujmy, ktoré prevládajú v každom prípade.

7. Rozhodnutie, ktoré adresát nenapadol v lehote stanovenej v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, sa voči nemu stáva konečným. Účelom lehôt na podanie žaloby je zabezpečiť právnu istotu tým, že sa zabráni nekonečnému spochybňovaniu aktov Únie, ktoré majú právne účinky. Parlament sa domnieval, že právna istota, ktorá je všeobecnou zásadou práva EÚ, by sa mala chápať ako potreba správneho orgánu zabezpečiť právnu stabilitu jednotlivých súdnych situácií v priebehu času a zabezpečiť jasnosť uplatniteľných pravidiel. Okrem toho sa v ustálenej judikatúre [3] uvádza, že zásada právnej istoty znamená, že jednotlivec by mal byť schopný primerane predvídať dôsledky právnej situácie a vzťahov podľa práva EÚ. Na tento účel je nevyhnutné, aby inštitúcie EÚ rešpektovali nedotknuteľnosť opatrení, ktoré prijali a ktoré ovplyvňujú právnu a materiálnu situáciu právnických osôb. Inštitúcie EÚ nemôžu tieto opatrenia meniť, pokiaľ nie sú v súlade s pravidlami právomoci a procesnými pravidlami.

8. V prípadoch, keď bol akt zrušený súdmi Únie, Zmluva ukladá inštitúcii, ktorá ho prijala, povinnosť dbať na to, aby akt, ktorý ho má nahradiť, nebol ovplyvnený rovnakými nezrovnalosťami, aké boli zistené v rozsudku o zrušení pôvodného aktu. Toto ustanovenie však neznamená, že na žiadosť účastníkov konania, ktorým boli určené rovnaké alebo podobné rozhodnutia, ale ktorí sami nepodali žalobu, musí Parlament opätovne preskúmať tieto rozhodnutia, ktorých sa údajne týka tá istá nezrovnalosť.

9. Rozsah rozsudku o zrušení je obmedzený z dvoch hľadísk:

- keďže súdy Únie nemajú právomoc rozhodovať nad rámec návrhu, rozsah zrušenia nemôže ísť nad rámec toho, čo požaduje žalobca,

- hoci má zrušujúci rozsudok univerzálnu právomoc, ktorá sa vzťahuje tak na výrok, ako aj na výrok rozsudku, nemôže zrušiť akt, ktorý je údajne postihnutý rovnakou nezákonnosťou, ale ktorý nebol napadnutý na súdoch Únie.

10. Súdny dvor analogicky spresnil, že v judikatúre týkajúcej sa uplatňovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, keď boli viaceré podobné individuálne rozhodnutia ukladajúce pokuty prijaté na základe spoločného konania a keď len niektorí z adresátov podali žalobu a dosiahli zrušenie týchto rozhodnutí, zásada právnej istoty vylučuje akúkoľvek potrebu, aby inštitúcia, ktorá prijala rozhodnutia, na žiadosť iných adresátov a vzhľadom na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku opätovne preskúmala zákonnosť nesporných rozhodnutí a určila, či sa majú zaplatené pokuty vrátiť.

11. Z uvedených dôvodov Parlament zastával názor, že právna sila rozhodnutej veci týkajúca sa súdneho rozhodnutia sa nevzťahuje na tretie strany vo veci, vo vzťahu ku ktorým rozsudok nemá retroaktívny právny účinok. Na základe toho sa Parlament domnieval, že vzhľadom na to, že rozsudok sa vzťahuje len na účastníkov konania, akékoľvek právne účinky rozsudku voči tretím stranám by sa mali vzťahovať len na budúce prípady, a to jeho uplatňovaním v následnej administratívnej praxi Parlamentu s účinnosťou odo dňa vydania predmetného rozsudku. Za určitých osobitných podmienok však môže byť inštitúcia vyzvaná, aby nahradila správny akt so spätnou účinnosťou.

12. Parlament sa domnieval, že žiadosť podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku smerujúca k nahradeniu konečného rozhodnutia novým rozhodnutím, ktoré náležite zohľadňuje vývoj judikatúry, je prípustná len vtedy, ak rozsudok môže predstavovať novú podstatnú skutočnosť vo vzťahu k žalobcovi a ak žalobca podal svoju žiadosť v primeranej lehote. Parlament poukázal na uplatniteľnú judikatúru, v ktorej sa uvádza: „okrem skutočných účastníkov konania pred Súdnym dvorom sú jedinými osobami dotknutými právnymi účinkami rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa zrušuje akt, osoby priamo dotknuté aktom, ktorý sa zrušuje. Takýto rozsudok môže predstavovať len nový faktor, pokiaľ ide o tieto osoby."[4] Tento prístup je plne v súlade s nedávnou judikatúrou EÚ [5].

13. Pokiaľ ide o rozsudok vo veci C-389/98 P Hans Gevaert/Komisia [6], Parlament uznáva, že ak sa administratívny postup zmení formálnym rozhodnutím a ak sa takéto rozhodnutie dotkne aj správnych aktov, ktoré už boli právne vyriešené v čase prijatia formálneho rozhodnutia, takéto rozhodnutie môže v závislosti od odôvodnenia rozhodnutia predstavovať novú skutočnosť, na základe ktorej môže byť žiadosť podľa článku 90 ods. 1 prípustná.

Argumenty, ktoré ombudsmanovi predložila Rada Európskej únie

14. Rada zdôraznila, že všeobecnou právnou zásadou, na ktorej zakladá svoje rozhodnutia v nadväznosti na rozsudok súdu, je zásada tempus regit actum, podľa ktorej sa s náležitým ohľadom na právo účinné v čase prijatia konkrétneho rozhodnutia toto rozhodnutie stáva konečným po uplynutí lehoty na jeho napadnutie. Skutočnosť, že judikatúra sa môže v budúcnosti vyvíjať inak, sama osebe neznamená, že existuje povinnosť opätovne otvoriť vec, ktorá bola uzavretá súdnym správnym rozhodnutím.

15. Zásada tempus regit actum bola potvrdená judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku Schots-Kortner/Rada a Komisia a Európsky parlament rozhodol takto: „Na rozsudok súdu, ktorým sa konštatuje neuplatniteľnosť ustanovenia služobného poriadku, sa nemožno odvolávať pri opätovnom otvorení lehoty na odvolanie stranami, ktoré nevyužili možnosti odvolania, ktoré im poskytuje služobný poriadok a zmluva.“[7] Ďalej uviedol: „Rozsudky [vynesené v určitom čase] majú právnu silu rozhodnutej veci len vo vzťahu k účastníkom konania zúčastneným v tom čase... na rozsudky sa nemôžu odvolávať účastníci konania, ktorí vo vhodnom čase nevyužili možnosti odvolania, ktoré im boli ponúknuté...Všeobecná zmena smerovania administratívnej praxe v nadväznosti na tieto rozsudky sa musí za súčasných okolností považovať za predpokladané uplatnenie formálnej zmeny v služobnom poriadku, ale nesmie sa chápať tak, že umožňuje spätné obnovenie situácie vyplývajúcej z rozhodnutí prijatých v súvislosti so žiadosťami, ktoré sa po uplynutí lehôt na odvolanie stali konečnými.“[8]

16. Rada vysvetlila, že táto judikatúra jasne uvádza, že právo napadnúť určité rozhodnutie je individuálnym právom, a ak osoba toto rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom nenapadla za podmienok, ktoré sa na ňu v tom čase vzťahovali, nie je možné odvolávať sa na rozsudok vydaný inou osobou a posteriori, pokiaľ ide o podobnú otázku, s cieľom domáhať sa toho, čo nebolo uplatnené v zákonnej lehote. Okrem toho takýto rozsudok nebude mať retroaktívny účinok; nemožno sa naň spoliehať pri opätovnom otvorení uzavretých vecí, ktoré sa zaoberajú rovnakou otázkou. Rada zvyčajne uplatňuje zásady stanovené v danom rozsudku na budúce veci. To môže mať vplyv na situácie, v ktorých úradník môže podať novú žiadosť, čo môže ovplyvniť vývoj budúcej judikatúry. Vo všeobecnosti však zásada právnej istoty prevažuje nad želaním jednotlivca získať priaznivejšie rozhodnutie založené na zmene prístupu k príslušnej judikatúre.

17. Rada sa v minulosti rozhodla, že za výnimočných okolností uplatní rozsudok prebiehajúceho konania na všetky podobné prípady, aj keď nebolo podané odvolanie. Za týchto okolností Rada zodpovedajúcim spôsobom informovala personál, aby zabránila jednotlivcom podávať hromadné sťažnosti týkajúce sa toho istého predmetu. Takéto rozhodnutie by sa však malo považovať za výnimočné.

18. Žiadosť podľa článku 90 ods. 1, ktorou sa Rada žiada, aby nahradila konečné rozhodnutie novým rozhodnutím s náležitým ohľadom na vyvíjajúcu sa judikatúru, nemožno považovať za prípustnú. Podľa ustálenej judikatúry nemožno zákonnú lehotu stanovenú v článku 90 ods. 2 obísť podaním žiadosti podľa článku 90 ods. 1.

Argumenty, ktoré ombudsmanke predložila Komisia

19. Komisia zdôraznila, že všeobecnou právnou zásadou, na ktorej zakladá svoje rozhodnutia v nadväznosti na rozsudok súdu, je zásada tempus regit actum, podľa ktorej sa s náležitým ohľadom na právne predpisy platné v čase prijatia konkrétneho rozhodnutia toto rozhodnutie stáva konečným po uplynutí lehoty na jeho napadnutie. Skutočnosť, že judikatúra sa môže v budúcnosti vyvíjať inak, sama osebe neznamená, že existuje povinnosť opätovne otvoriť vec, ktorá bola uzavretá súdnym správnym rozhodnutím.

20. Uviedla, že zásada tempus regit actum bola potvrdená judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku Schots-Kortner/Rada a Komisia a Európsky parlament rozhodol takto: "Na rozsudok súdu, ktorým sa konštatuje neuplatniteľnosť ustanovenia služobného poriadku, sa nemožno odvolávať pri opätovnom otvorení lehoty na odvolanie stranami, ktoré nevyužili možnosti odvolania, ktoré im poskytuje služobný poriadok a zmluva."[9] Ďalej uviedol: „Rozsudky [vynesené v určitom čase] majú právnu silu rozhodnutej veci len vo vzťahu k zúčastneným stranám v tom čase...na rozsudky sa nemôžu odvolávať účastníci konania, ktorí vo vhodnom čase nevyužili možnosti odvolania, ktoré im boli ponúknuté...Všeobecná zmena smerovania správnej praxe, ktorá nasleduje po týchto rozsudkoch, sa musí za súčasných okolností považovať za predpokladané uplatnenie formálnej zmeny v služobnom poriadku, ale nesmie sa chápať tak, že umožňuje spätné obnovenie situácie vyplývajúcej z rozhodnutí prijatých v súvislosti so žiadosťami, ktoré sa po uplynutí lehôt na podanie odvolania stali konečnými.“[10]

21. Komisia vysvetlila, že táto judikatúra jasne uvádza, že právo napadnúť určité rozhodnutie je individuálnym právom, a ak osoba toto rozhodnutie zodpovedajúcim spôsobom nenapadla za podmienok, ktoré sa na ňu v tom čase vzťahovali, nie je možné odvolávať sa na rozsudok vydaný inou osobou a posteriori, pokiaľ ide o podobnú otázku, s cieľom uplatniť to, čo nebolo uplatnené v zákonnej lehote. Okrem toho takýto rozsudok nebude mať retroaktívny účinok; nemožno sa naň spoliehať pri opätovnom otvorení uzavretých vecí, ktoré sa zaoberajú rovnakou otázkou. Komisia zvyčajne uplatňuje zásady stanovené v danom rozsudku na budúce prípady. To môže mať vplyv na situácie, v ktorých úradník môže podať novú žiadosť, čo môže ovplyvniť vývoj budúcej judikatúry. Vo všeobecnosti však zásada právnej istoty prevažuje nad snahou jednotlivca získať priaznivejšie rozhodnutie založené na zmene judikatúry.

22. Komisia tvrdila, že zásada právnej istoty je nevyhnutná pre inštitúcie, ktoré riadia približne 50 000 zamestnancov (rodiny zamestnancov a bývalých zamestnancov možno k tomuto počtu pripočítať vzhľadom na to, že majú určité práva v oblasti dôchodkov, nemocenského poistenia a poistenia v nezamestnanosti). Komisia tvrdila, že opätovné otvorenie uzavretých prípadov po uplynutí zákonných lehôt môže mať nepriaznivý vplyv na riadne riadenie zamestnancov a rozpočet. Dodatočné zdroje by boli potrebné aj na otvorenie uzavretých prípadov. Uzavreté prípady sú vo všeobecnosti náročnejšie na zdroje vzhľadom na uplynutie času a ťažkosti spojené s preskúmaním situácie, ku ktorej došlo v minulosti. Komisia dodala, že pravidelne rozhoduje o uplatnení rozsudku v prejednávanej veci na všetky podobné veci, ktoré sú v tom čase otvorené, aj keď nebolo podané odvolanie, s cieľom odradiť jednotlivcov od podávania hromadných sťažností.

23. Komisia poukázala na to, že žiadosť úradníka alebo zástupcu podľa článku 90 ods. 1, ktorou žiada Komisiu, aby nahradila konečné rozhodnutie novým rozhodnutím z dôvodu vývoja judikatúry, by nebola prípustná. Podľa ustálenej judikatúry nemožno zákonnú lehotu stanovenú v článku 90 ods. 2 obísť podaním žiadosti podľa článku 90 ods. 1.

Posúdenie ombudsmana

24. Ombudsmanka na úvod uznáva, že správne rozhodnutie týkajúce sa zamestnancov inštitúcií EÚ sa stáva právoplatným, ak nie je napadnuté v zákonnej lehote na podanie správneho odvolania alebo v zákonných medziach na začatie súdneho preskúmania.

25. Ako však Parlament uznáva, ak sa formálnym rozhodnutím zmení administratívny postup a ak sa takéto formálne rozhodnutie dotkne aj správnych aktov, ktoré sa stali právoplatnými, takéto rozhodnutie môže predstavovať „novú skutočnosť“, ktorá by si vyžadovala, aby inštitúcia preskúmala žiadosť podľa článku 90 ods. 1.

26. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že v judikatúre Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa „nových skutočností“ sa uvádza, že „existencia nových podstatných skutočností môže odôvodniť podanie žiadosti o prehodnotenie predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným“[11]. Okrem toho „pokiaľ ide o otázku kritérií, ktoré určujú, či sa skutočnosti majú kvalifikovať ako „podstatné nové“, z judikatúry vyplýva, že na to, aby bola skutočnosť „nová“, je nevyhnutné, aby ani žalobca, ani administratíva nevedeli alebo nemohli vedieť o predmetnej skutočnosti v čase prijatia predchádzajúceho rozhodnutia. Táto podmienka je a fortiori splnená, ak sa predmetná skutočnosť objavila po prijatí predchádzajúceho rozhodnutia. Na to, aby bola dotknutá skutočnosť „podstatná“, musí byť spôsobilá podstatne zmeniť situáciu žalobkyne, na ktorej bola založená pôvodná žiadosť, na základe ktorej bolo prijaté predchádzajúce rozhodnutie, ktoré sa stalo konečným.“[12]

27. Ombudsman tiež poznamenáva, že Súdny dvor uviedol, že úradník, ktorý nenapadol svoju pôvodnú platovú triedu v stanovenej zákonnej lehote, nemôže predložiť novú žiadosť na základe skutočnosti, že sa o svojich právach dozvedel po rozhodnutí súdu Únie vo veci, v ktorej nebol účastníkom konania a ktorým sa zrušilo rozhodnutie, ktoré sa ho priamo netýkalo. Súdny dvor dodal, že úradník nemôže odôvodniť podanie žiadosti o nové rozhodnutie tým, že rozhodnutie prijaté inou inštitúciou Únie, než je inštitúcia, pre ktorú pracuje, ktoré sa ho priamo netýka, predstavuje novú podstatnú skutočnosť. Z judikatúry súdov Únie však vyplýva, že prijatie všeobecne záväzného rozhodnutia inštitúciou, ktoré spochybňuje konečné rozhodnutia o zaradení zamestnancov, predstavuje pre jej zamestnancov novú podstatnú skutočnosť, ktorá odôvodňuje podanie nových žiadostí o preskúmanie rozhodnutí o zaradení podaných v zákonom stanovených lehotách [13].

28. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak rozhodnutie súdu Únie nevedie k prijatiu nového všeobecne záväzného rozhodnutia inštitúciou, čo znamená, že neexistuje žiadna nová podstatná skutočnosť relevantná pre konečné rozhodnutia tejto inštitúcie, dotknutá inštitúcia nie je právne povinná preskúmať žiadosti podľa článku 90 ods. 1, ktorých cieľom je nahradiť tieto konečné rozhodnutia novými rozhodnutiami.

29. Hoci existuje len obmedzená právna povinnosť zaoberať sa žiadosťou podľa článku 90 ods. 1, pokiaľ ide o otázky, ktoré boli predmetom konečných rozhodnutí (žiadosti podľa článku 90 ods. 1 možno zamietnuť, ak neexistuje žiadna nová podstatná skutočnosť relevantná pre daný prípad), ombudsman takisto zdôrazňuje, že to neznamená, že sa administratíve právne bráni v tom, aby sa rozhodla posúdiť žiadosti podľa článku 90 ods. 1. Stručne povedané, hoci uplatniteľné právne predpisy nevyžadujú, aby inštitúcie posudzovali žiadosti podľa článku 90 ods. 1, uplatniteľné právne predpisy inštitúciám v tom nebránia. Posudzovanie žiadostí podľa článku 90 ods. 1, ktorých cieľom je nahradiť tieto konečné rozhodnutia novými rozhodnutiami, patrí do ich diskrečnej právomoci [14].

30. Ombudsman zdôrazňuje, že v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných by inštitúcia mala uplatňovať tento priestor na voľné uváženie tým, že vyvodí všetky primerané závery z rozsudkov Súdneho dvora EÚ.

31. Ombudsman preto víta vyhlásenia Rady a Komisie, podľa ktorých za určitých okolností súhlasia s uplatnením (možných) výhod prebiehajúceho súdneho konania na všetkých úradníkov vrátane úradníkov, ktorí nenapadli rozhodnutie inštitúcie [15]. Ombudsman z názoru Parlamentu tiež vyvodzuje, že ani táto možnosť nie je vylúčená. Takéto rozhodnutia sú výhodné tak pre zamestnancov, ako aj pre inštitúcie, keďže zamestnanci nie sú za takýchto okolností povinní systematicky napadnúť rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú, a inštitúcie sa vyhýbajú prijímaniu veľkého množstva sťažností týkajúcich sa tej istej otázky.

32. Ombudsman však nevidí dôvod, prečo by sa miera voľnej úvahy inštitúcie obmedzila len na tie okolnosti, keď inštitúcia predtým informovala zamestnancov, že rozhodnutie v prebiehajúcom prípade uplatní na všetkých zamestnancov. Existencia priestoru na voľnú úvahu znamená, že administratíva môže vždy preskúmať, či má nahradiť jedno správne rozhodnutie iným správnym rozhodnutím.

33. Ombudsman zastáva názor, že táto miera voľnej úvahy si vyžaduje vyváženie legitímnych záujmov právnej stability jednotlivých situácií na jednej strane [16] a úvah týkajúcich sa dodržiavania základných práv [17] a spravodlivosti na druhej strane. Ak sa inštitúcia rozhodne prijať žiadosť o nahradenie konečného rozhodnutia novým rozhodnutím, je tiež v rámci svojej diskrečnej právomoci rozhodnúť, že nové rozhodnutie bude mať účinok len do budúcnosti (ex nunc), a nie spätný účinok.

34. Na záver sa ombudsman domnieva, že inštitúcia sa v zásade môže na základe svojej širokej diskrečnej právomoci kedykoľvek rozhodnúť preskúmať žiadosť podanú podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku. V súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných by inštitúcia mala pri výkone takejto rozsiahlej diskrečnej právomoci zohľadniť všetky relevantné faktory. Urobí ďalšiu poznámku nižšie.

B. Záver

Ombudsman na základe svojho vyšetrovania tejto sťažnosti uzatvára túto sťažnosť s touto ďalšou poznámkou:

Ombudsman sa domnieva, že inštitúcii sa nebráni v tom, aby sa rozhodla preskúmať žiadosť podanú na základe článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorej cieľom je nahradiť konečné rozhodnutie novým rozhodnutím uplatniteľným do budúcnosti, ktoré náležite zohľadňuje vyvíjajúcu sa judikatúru. V súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných by inštitúcia mala pri výkone takejto rozsiahlej diskrečnej právomoci zohľadniť všetky relevantné faktory.

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 30. novembra 2011

[1] Článok 90 ods. 1 služobného poriadku dáva úradníkom a zamestnancom možnosť podať žiadosť inštitúcii, pre ktorú pracujú, a požiadať ju, aby o nich rozhodla.

[2] Tento problém sa objavil vo viacerých prípadoch, ktorými sa zaoberal ombudsman. Vo veci 3126/2009/ELB bola ombudsmanovi doručená sťažnosť, že Hospodársky a sociálny výbor naďalej zamietal sťažovateľovi príspevok na expatriáciu napriek tomu, že vývoj judikatúry mohol znamenať, že mal nárok na tento príspevok.

[3] Súd prvého stupňa: 13. decembra 2002, Hult/Komisia, T-206/00, Zb. VS s. IA-19 a II-81, bod 38.

[4] T-16/97 Chauvin/Komisia, Zb. 1997, s. II-681, bod 43 a T-232/97 Becret-Danieau/Európsky parlament, Zb. 1998, s. II-495, body 38 – 45.

[5] Vec F-81/08, Ketselidou/Komisia, rozsudok z 11. júna 2009, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 40. V odseku 40 sa vo francúzštine uvádza: „S’agissant des deux conditions cumulatives qui doivent être réunies pour qu’un fonctionnaire ou agent puisse obtenir le réexamen d’une décision le concernant devenue définitive, à savoir l’existence d’un fait nouveau substantiel et l’introduction d’une demande dans un délai raisonnable, il y a lieu de préciser que la première de ces conditions a trait au fond de la demande, tandis que la seconde concerne la recevabilité de celle-ci.“

[6] Vec C-389/98 P, Hans Gevaert/Komisia, Zb. 2001, s. I-65.

[7] Spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament, už citované, bod 2.

[8] * Spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament , uvedené vyššie, body 36, 38 a 39.

[9] Spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament, Zb. 1974, s. 177, bod 2.

[10] Spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament, uvedené vyššie, body 36, 38 a 39.

[11] Pozri vec T-186/98, Inpesca/Komisia, Zb. 2001, s. II-557, bod 47. Pozri aj vec T-271/08 P Boudova a iní/Komisia, Zb. 2009, zatiaľ neuverejnené v Zbierke, bod 38.

[12] Pozri vec T-186/98, Inpesca/Komisia, [2001], uvedené vyššie, body 50 – 51.

[13] T-271/08 P Boudova a i./Komisia, Zb. 2009, zatiaľ neuverejnené v Zbierke. V odsekoch 47 až 48 a 50 sa v pôvodnom francúzskom znení uvádza: „un fonctionnaire qui a omis d’attaquer, dans les délais statutaires, son classement initial en grade, ne saurait valablement présenter une nouvelle demande de reclassement au seul motif qu’il n’a connu la portée précise de ses droits que depuis le prononcé d’un arrêt du juge communautaire, rendu dans une affaire où ce fonctionnaire n’était pas partie et ayant annulé un acte ne le concernant pas directement...A fortiori, un fonctionnaire n’ayant pas contesté, dans les délais statutaires, la décision de son classement initial en grade, ne saurait, afin de justifier la présentation d’une nouvelle demande tendant au réexamen de son classement, se prévaloir, en tant que fait nouveau et substantiel, du fait qu’il n’aurait connu la portée précise de ses droits qu’à la suite de l’adoption, par une institution autre que celle l’employant, d’une décision ne le concernant pas directement... il ressort de la jurisprudence que l’adoption, par une institution, d’une décision d’application générale ayant eu pour effet de remettre en cause des décisions définitives de cette même institution portant classement en grade de certains de sécision fonctions, constitue, à l’égard des autres fonctionnaires de la même institution, un fait nouveau et substantiel susceptible de justifier l’introduction, dans les délais statutaires, d’une demande en vue de bénéficier également d’une révision de leur classement.“

[14] Pozri rozhodnutie ombudsmana o sťažnosti 1953/2008/MF. Ombudsman napríklad poznamenáva, že vo veci týkajúcej sa priznania príspevku na expatriáciu sa Komisia rozhodla nahradiť konečné rozhodnutie iným rozhodnutím takmer štyri roky po prijatí pôvodného rozhodnutia (pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z 15. marca 2011, Gaëtan Barthélémy Maxence Mioni/Komisia, F-28/10, zatiaľ neuverejnený, bod 10).

[15] V roku 2005 sa Komisia rozhodla rozšíriť účinky budúceho rozsudku Všeobecného súdu na všetkých svojich zamestnancov napriek tomu, že jednotliví zamestnanci sa proti tomuto rozhodnutiu možno neodvolali (správne oznámenie č. 59-2005 z 20. júla 2005). Rada prijala podobné rozhodnutie (poznámka generálneho sekretariátu Rady č. 83-05 z 18. mája 2005).

[16] Pozri odôvodnenie Komisie v bode 22 tohto rozhodnutia.

[17] Určite by išlo o prípad nesprávneho úradného postupu, ak by sa inštitúcia rozhodla uplatniť svoju diskrečnú právomoc takým spôsobom, že by považovala za uplatniteľné rozhodnutie, ktoré porušuje základné práva zamestnanca.