Okolnosti predchádzajúce vyšetrovaniu

1. Toto vyšetrovanie z vlastného podnetu sa týka spôsobu, akým inštitúcie EÚ vybavujú žiadosti zamestnancov podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku [1].

Predmet vyšetrovania

2. Ombudsmanka požiadala Európsky parlament, Radu a Komisiu, aby odpovedali na tieto otázky:

(1) Domnievajú sa inštitúcie, že vo všeobecnosti môžu nahradiť správne akty, ktoré predtým prijali, s cieľom zabezpečiť ich súlad s vyvíjajúcou sa judikatúrou?[2]

(2) Ak je odpoveď na prvú otázku kladná, súhlasia inštitúcie s tým, že úradník alebo zamestnanec je oprávnený podať žiadosť podľa článku 90 ods. 1 a požiadať inštitúcie Únie, aby nahradili konečné rozhodnutie novým rozhodnutím, ktoré náležite zohľadní vývoj judikatúry?

Vyšetrovanie

3. Ombudsman 22. marca 2010 začal vyšetrovanie z vlastného podnetu a postúpil uvedené otázky Európskemu parlamentu, Rade a Komisii, ktoré zaslali svoje stanoviská ombudsmanovi 21. júla 2010, 29. júna 2010 a 4. júna 2010.

Analýza a závery ombudsmana

4. Vzhľadom na odpovede inštitúcií na dve otázky, ktoré im zaslal, sa ombudsman rozhodol zaoberať sa oboma otázkami súčasne v nasledujúcej časti.

A. Odpovede inštitúcií na otázky ombudsmana

Argumenty, ktoré ombudsmanovi predložil Parlament

5. Parlament sa domnieval, že nie je povinný uplatňovať súdne rozhodnutie vo vzťahu ku každému a ex tunc po ukončení jednotlivých prípadov. Okrem toho, hoci z právneho hľadiska nemožno vylúčiť nahradenie administratívneho aktu so spätnou účinnosťou, Parlament sa domnieval, že vo všeobecnosti to nie je možné.

6. Parlament upriamil osobitnú pozornosť na svoju odpoveď na návrh odporúčania ombudsmana v sťažnosti 1953/2008/MF, v ktorej uviedol, že na posúdenie možného nahradenia administratívnych aktov so spätnou účinnosťou je potrebné náležite zohľadniť rôzne záujmy, ktoré v každom prípade prevládajú.

7. Rozhodnutie, ktoré adresát nenapadol v lehote stanovenej v článkoch 90 a 91 služobného poriadku, sa voči nemu stáva konečným. Účelom lehôt na podanie žaloby je zabezpečiť právnu istotu tým, že sa zabráni tomu, aby akty Únie, ktoré majú právne účinky, boli donekonečna spochybňované. Parlament sa domnieval, že právna istota, ktorá je všeobecnou zásadou práva EÚ, by sa mala chápať ako potreba správneho orgánu zabezpečiť právnu stabilitu jednotlivých súdnych situácií v priebehu času a zabezpečiť, aby boli uplatniteľné pravidlá jasné. Okrem toho sa v ustálenej judikatúre [3] uvádza, že zásada právnej istoty znamená, že jednotlivec by mal byť schopný primerane predvídať dôsledky právnej situácie a právnych vzťahov podľa práva EÚ. Na tento účel je nevyhnutné, aby inštitúcie EÚ rešpektovali nedotknuteľnosť opatrení, ktoré prijali a ktoré ovplyvňujú právne a materiálne postavenie právnických osôb. Inštitúcie EÚ nemôžu zmeniť tieto opatrenia, pokiaľ nie sú v súlade s pravidlami právomoci a postupmi.

8. V prípadoch, keď bol akt zrušený súdmi Únie, sa v Zmluve vyžaduje, aby inštitúcia, ktorá ho prijala, zabezpečila, že žiadne opatrenie, ktoré ho má nahradiť, nebude ovplyvnené rovnakými nezrovnalosťami, aké boli zistené v rozsudku o zrušení pôvodného aktu. Toto ustanovenie však neznamená, že na žiadosť účastníkov konania, ktorým boli určené zhodné alebo podobné rozhodnutia, ale ktorí sami nepodali žalobu, musí Parlament opätovne preskúmať tieto rozhodnutia, ktoré sú údajne dotknuté tou istou nezrovnalosťou.

9. Rozsah rozsudku, ktorým sa zrušuje opatrenie, je obmedzený z dvoch hľadísk:

keďže súdy Únie nemajú právomoc rozhodnúť nad rámec návrhu, rozsah zrušenia nesmie ísť nad rámec toho, čo navrhuje žalobca,

- hoci zrušujúci rozsudok má univerzálnu právomoc, ktorá sa vzťahuje tak na výrok, ako aj na výrokovú časť rozsudku, nemôže zrušiť akt, ktorý je údajne postihnutý tou istou nezákonnosťou, ale ktorý nebol napadnutý na súdoch Únie.

10. Súdny dvor analogicky uviedol, že v judikatúre týkajúcej sa uplatňovania práva Únie v oblasti hospodárskej súťaže, keď bolo viacero podobných individuálnych rozhodnutí ukladajúcich pokuty prijatých v rámci spoločného konania a keď iba niektorí z adresátov podali žalobu a dosiahli zrušenie týchto rozhodnutí, zásada právnej istoty bráni tomu, aby inštitúcia, ktorá tieto rozhodnutia prijala, musela na žiadosť iných adresátov a s prihliadnutím na odôvodnenie zrušujúceho rozsudku opätovne preskúmať zákonnosť nenapadnutých rozhodnutí a určiť, či zaplatené pokuty musia byť vrátené.

11. Z uvedených dôvodov Parlament zaujal stanovisko, že právna sila rozhodnutej veci týkajúca sa súdneho rozhodnutia sa nevzťahuje na tretie strany v danej veci, vo vzťahu ku ktorým rozsudok nemá retroaktívny právny účinok. Na základe toho sa Parlament domnieval, že vzhľadom na to, že rozsudok sa vzťahuje len na účastníkov konania, všetky právne účinky rozsudku voči tretím stranám by sa mali vzťahovať len na budúce prípady, a to prostredníctvom jeho uplatňovania v následnej administratívnej praxi Parlamentu s účinnosťou od dátumu predmetného rozsudku. Za určitých osobitných podmienok však môže byť inštitúcia vyzvaná, aby nahradila správny akt so spätnou účinnosťou.

12. Parlament sa domnieval, že žiadosť podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku o nahradenie konečného rozhodnutia novým rozhodnutím, ktoré náležite zohľadňuje vývoj judikatúry, je prípustná len vtedy, ak rozsudok môže predstavovať novú podstatnú skutočnosť vo vzťahu k žalobcovi a ak žalobca podal svoju žiadosť v primeranej lehote. Parlament poukázal na uplatniteľnú judikatúru, v ktorej sa uvádza, že „okrem samotných účastníkov konania pred Súdnym dvorom sú jedinými osobami dotknutými právnymi účinkami rozsudku Súdneho dvora, ktorým sa zrušuje akt, osoby priamo dotknuté zrušeným aktom. Takýto rozsudok môže predstavovať len nový faktor, pokiaľ ide o tieto osoby."[4] Tento prístup je, dodal, plne v súlade s nedávnou judikatúrou EÚ [5].

13. Pokiaľ ide o rozsudok vo veci C-389/98 P Hans Gevaert/Komisia [6], Parlament uznáva, že ak sa správna prax zmení formálnym rozhodnutím a ak sa takéto rozhodnutie týka aj správnych aktov, ktoré už boli právne vyriešené v čase prijatia formálneho rozhodnutia, takéto rozhodnutie môže v závislosti od odôvodnenia rozhodnutia predstavovať novú skutočnosť, na základe ktorej môže byť žiadosť podľa článku 90 ods. 1 prípustná.

Argumenty, ktoré ombudsmanovi predložila Rada Európskej únie

14. Rada zdôraznila, že všeobecnou právnou zásadou, na ktorej zakladá svoje rozhodnutia v nadväznosti na rozsudok súdu, je „tempus regit actum“, podľa ktorej sa toto rozhodnutie s náležitým ohľadom na právo platné v čase prijatia konkrétneho rozhodnutia stáva konečným po uplynutí lehoty na jeho napadnutie. Skutočnosť, že judikatúra sa môže v budúcnosti vyvíjať inak, sama osebe neznamená, že existuje povinnosť opätovne otvoriť vec, ktorá bola uzavretá súdnym správnym rozhodnutím.

15. Zásada tempus regit actum bola potvrdená judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku Schots-Kortner/Rada a Komisia a Európsky parlament rozhodol takto: „Na rozsudok súdu, v ktorom sa konštatuje neuplatniteľnosť ustanovenia služobného poriadku, sa nemožno odvolávať na účely opätovného otvorenia lehoty na odvolanie účastníkmi konania, ktorí opomenuli využiť možnosti odvolania, ktoré im poskytuje služobný poriadok a zmluva.“[7] Ďalej uviedol: „Rozsudky [vydané v určitom čase] majú právnu silu rozhodnutej veci len vo vzťahu k účastníkom konania v danom čase...na rozsudky sa nemôžu odvolávať účastníci konania, ktorí vo vhodnom čase opomenuli využiť možnosti odvolania, ktoré im boli ponúknuté...Všeobecná zmena správnej praxe v nadväznosti na tieto rozsudky sa musí za súčasných okolností považovať za očakávané uplatnenie formálnej zmeny služobného poriadku, ale nesmie sa chápať tak, že umožňuje spätné opätovné otvorenie situácie vyplývajúcej z rozhodnutí prijatých v súvislosti s návrhmi, v ktorých sa lehota na podanie odvolania stala konečnou.“[8]

16. Rada vysvetlila, že z tejto judikatúry jasne vyplýva, že právo napadnúť určité rozhodnutie je individuálnym právom, a ak osoba nenapadla toto rozhodnutie za podmienok, ktoré sa na ňu v tom čase vzťahovali, nie je možné odvolávať sa na rozsudok vydaný inou osobou a posteriori, pokiaľ ide o podobnú otázku, na účely uplatnenia toho, čo nebolo uplatnené v zákonnej lehote. Okrem toho takýto rozsudok nebude mať retroaktívny účinok; nemožno sa naň odvolávať na účely opätovného otvorenia uzavretých vecí, ktoré sa zaoberajú tou istou otázkou. Rada zvyčajne uplatňuje zásady stanovené v danom rozsudku na budúce prípady. To môže mať vplyv na situácie, keď úradník môže podať novú žiadosť, čo môže ovplyvniť vývoj budúcej judikatúry. Vo všeobecnosti však zásada právnej istoty prevažuje nad vôľou jednotlivca dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie založené na zmene prístupu k príslušnej judikatúre.

17. Rada sa v minulosti za výnimočných okolností rozhodla uplatniť rozsudok v prebiehajúcom konaní na všetky podobné prípady, aj keď nebolo podané odvolanie. Za takýchto okolností Rada zodpovedajúcim spôsobom informovala personál, aby zabránila jednotlivcom podávať hromadné sťažnosti týkajúce sa toho istého predmetu. Takéto rozhodnutie by sa však malo považovať za výnimočné.

18. Žiadosť podľa článku 90 ods. 1, aby Rada nahradila konečné rozhodnutie novým rozhodnutím s náležitým ohľadom na vývoj judikatúry, nemožno považovať za prípustnú. Podľa ustálenej judikatúry nemožno zákonnú lehotu stanovenú v článku 90 ods. 2 obísť podaním žiadosti podľa článku 90 ods. 1.

Argumenty, ktoré ombudsmanovi predložila Komisia

19. Komisia zdôraznila, že všeobecnou právnou zásadou, na ktorej zakladá svoje rozhodnutia v nadväznosti na rozsudok súdu, je „tempus regit actum“, podľa ktorej sa toto rozhodnutie s náležitým ohľadom na právo platné v čase prijatia konkrétneho rozhodnutia stáva konečným po uplynutí lehoty na jeho napadnutie. Skutočnosť, že judikatúra sa môže v budúcnosti vyvíjať inak, sama osebe neznamená, že existuje povinnosť opätovne otvoriť vec, ktorá bola uzavretá súdnym správnym rozhodnutím.

20. Uviedla, že zásada „tempus regit actum“bola potvrdená judikatúrou Súdneho dvora EÚ. Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku Schots-Kortner/Rada a Komisia a Európsky parlament rozhodol takto: „Na rozsudok súdu, v ktorom sa konštatuje neuplatniteľnosť ustanovenia služobného poriadku, sa nemožno odvolávať na účely opätovného otvorenia lehoty na odvolanie účastníkmi konania, ktorí opomenuli využiť možnosti odvolania, ktoré im poskytuje služobný poriadok a zmluva.“[9] Ďalej uviedol: „Rozsudky [vydané v určitom čase] majú právnu silu rozhodnutej veci len vo vzťahu k účastníkom konania v danom čase...na rozsudky sa nemôžu odvolávať účastníci konania, ktorí vo vhodnom čase opomenuli využiť možnosti odvolania, ktoré im boli ponúknuté...Všeobecná zmena v smerovaní správnej praxe po týchto rozsudkoch sa musí za týchto okolností považovať za očakávané uplatnenie formálnej zmeny služobného poriadku, ale nesmie sa chápať tak, že umožňuje spätné opätovné otvorenie situácie vyplývajúcej z rozhodnutí prijatých v súvislosti s návrhmi, v ktorých sa uplynutie lehôt na podanie konečného odvolania stalo [10].“

21. Komisia vysvetlila, že z tejto judikatúry jasne vyplýva, že právo napadnúť určité rozhodnutie je individuálnym právom, a ak osoba nenapadla toto rozhodnutie za podmienok, ktoré sa na ňu v tom čase vzťahovali, nie je možné odvolávať sa na rozsudok, ktorý získala iná osoba a posteriori, pokiaľ ide o podobnú otázku, s cieľom domáhať sa toho, čo nebolo uplatnené v zákonnej lehote. Okrem toho takýto rozsudok nebude mať retroaktívny účinok; nemožno sa naň odvolávať na účely opätovného otvorenia uzavretých vecí, ktoré sa zaoberajú tou istou otázkou. Komisia zvyčajne uplatňuje zásady stanovené v danom rozsudku na budúce prípady. To môže mať vplyv na situácie, keď úradník môže podať novú žiadosť, čo môže ovplyvniť vývoj budúcej judikatúry. Vo všeobecnosti však zásada právnej istoty prevažuje nad snahou jednotlivca dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie založené na zmene judikatúry.

22. Komisia tvrdila, že zásada právnej istoty je nevyhnutná pre inštitúcie, ktoré riadia približne 50 000 zamestnancov (rodiny zamestnancov a bývalých zamestnancov možno k tomuto počtu pripočítať vzhľadom na to, že majú určité práva v oblasti dôchodkov, nemocenského poistenia a poistenia v nezamestnanosti). Komisia tvrdila, že opätovné otvorenie uzavretých prípadov po uplynutí zákonných lehôt môže mať nepriaznivý vplyv na správne riadenie zamestnancov a rozpočet. Na otvorenie uzavretých prípadov by boli potrebné aj dodatočné zdroje. Uzavreté prípady sú vo všeobecnosti náročnejšie na zdroje vzhľadom na uplynutie času a ťažkosti spojené s preskúmaním situácie, ku ktorej došlo v minulosti. Komisia dodala, že sa pravidelne rozhoduje uplatňovať rozsudok v prejednávanej veci na všetky podobné veci, ktoré sú v tom čase otvorené, aj keď nebolo podané odvolanie, s cieľom odradiť jednotlivcov od hromadných sťažností.

23. Komisia poukázala na to, že žiadosť úradníka alebo zamestnanca podľa článku 90 ods. 1, ktorou žiada Komisiu o nahradenie konečného rozhodnutia novým rozhodnutím na základe vývoja judikatúry, by nebola prípustná. Podľa ustálenej judikatúry nemožno zákonnú lehotu stanovenú v článku 90 ods. 2 obísť podaním žiadosti podľa článku 90 ods. 1.

Hodnotenie ombudsmana

24. Ombudsmanka na úvod uznáva, že správne rozhodnutie týkajúce sa zamestnancov inštitúcií EÚ sa stáva právoplatným, ak nie je napadnuté v zákonnej lehote na podanie správneho odvolania alebo v zákonných medziach na začatie súdneho preskúmania.

25. Ako však uznáva Parlament, ak formálne rozhodnutie mení administratívnu prax a ak sa takéto formálne rozhodnutie týka aj správnych aktov, ktoré sa stali právne konečnými, takéto rozhodnutie môže predstavovať „novú skutočnosť“, ktorá by si vyžadovala, aby inštitúcia preskúmala žiadosť podľa článku 90 ods. 1.

26. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že v judikatúre Súdneho dvora EÚ týkajúcej sa „nových skutočností“ sa uvádza, že „existencia nových podstatných skutočností môže odôvodniť predloženie žiadosti o prehodnotenie predchádzajúceho rozhodnutia, ktoré sa stalo konečným“[11]. Okrem toho „pokiaľ ide o otázku kritérií, ktoré určujú, či sa skutočnosti majú kvalifikovať ako „podstatné nové“ skutočnosti, z judikatúry vyplýva, že na to, aby bola skutočnosť „nová“, je nevyhnutné, aby ani žalobca, ani administratíva nevedeli alebo nemohli vedieť o predmetnej skutočnosti v čase prijatia predchádzajúceho rozhodnutia. Táto podmienka je a fortiori splnená, ak sa predmetná skutočnosť vyskytla po prijatí predchádzajúceho rozhodnutia. Na to, aby bola dotknutá skutočnosť „podstatná“, musí byť spôsobilá podstatne zmeniť situáciu žiadateľa, na ktorej je založená pôvodná žiadosť, na základe ktorej bolo vydané predchádzajúce rozhodnutie, ktoré sa stalo konečným.“[12]

27. Ombudsman tiež poznamenáva, že Súdny dvor uviedol, že úradník, ktorý nenapadol svoju pôvodnú platovú triedu v stanovenej zákonnej lehote, nemôže predložiť novú žiadosť na základe skutočnosti, že sa o svojich právach dozvedel po rozhodnutí súdu Únie vo veci, ktorej nebol účastníkom a ktorým sa zrušilo rozhodnutie, ktoré sa ho priamo netýkalo. Súdny dvor dodal, že úradník nemôže odôvodniť podanie žiadosti o nové rozhodnutie tým, že rozhodnutie prijaté inou inštitúciou Únie, než je inštitúcia, pre ktorú pracuje, ktoré sa ho priamo netýka, predstavuje novú podstatnú skutočnosť. Z judikatúry súdov Únie však vyplýva, že prijatie všeobecne záväzného rozhodnutia inštitúciou, ktoré spochybňuje konečné rozhodnutia o zaradení zamestnancov, predstavuje pre jej zamestnancov novú podstatnú skutočnosť, ktorá odôvodňuje predloženie nových žiadostí o preskúmanie rozhodnutí o zaradení v zákonných lehotách [13].

28. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ak rozhodnutie súdu Únie nevedie k prijatiu nového všeobecne záväzného rozhodnutia inštitúciou, čo znamená, že neexistuje žiadna nová podstatná skutočnosť relevantná pre konečné rozhodnutia tejto inštitúcie, dotknutá inštitúcia nie je zo zákona povinná preskúmať žiadosti podľa článku 90 ods. 1, ktorých cieľom je nahradiť tieto konečné rozhodnutia novými rozhodnutiami.

29. Hoci existuje len obmedzená zákonná povinnosť zaoberať sa žiadosťou podľa článku 90 ods. 1, pokiaľ ide o otázky, ktoré boli predmetom konečných rozhodnutí (žiadosti podľa článku 90 ods. 1 možno zamietnuť, ak neexistuje žiadna nová podstatná skutočnosť relevantná pre daný prípad), ombudsman tiež zdôrazňuje, že to neznamená, že administratíva sa z právneho hľadiska nemôže rozhodnúť pre posúdenie žiadostí podľa článku 90 ods. 1. Stručne povedané, hoci sa v uplatniteľných právnych predpisoch nevyžaduje, aby inštitúcie posudzovali žiadosti podľa článku 90 ods. 1, uplatniteľné právne predpisy nebránia inštitúciám v tom, aby tak urobili. Je v ich právomoci posúdiť žiadosti podľa článku 90 ods. 1, ktorých cieľom je nahradiť tieto konečné rozhodnutia novými rozhodnutiami [14].

30. Ombudsmanka zdôrazňuje, že v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných by inštitúcia mala uplatňovať tento priestor na voľné uváženie tým, že vyvodí všetky primerané závery z rozsudkov Súdneho dvora EÚ.

31. Ombudsman preto víta vyhlásenia Rady a Komisie, podľa ktorých za určitých okolností súhlasia s uplatnením (možných) výhod prebiehajúceho súdneho konania na všetkých úradníkov vrátane úradníkov, ktorí nenapadli rozhodnutie inštitúcie [15]. Ombudsmanka zo stanoviska Parlamentu tiež vyvodzuje, že túto možnosť nevylučuje. Takéto rozhodnutia majú výhody pre zamestnancov a inštitúcie, keďže zamestnanci nie sú za takýchto okolností povinní systematicky napádať rozhodnutia, ktoré sa ich týkajú, a inštitúcie sa vyhýbajú prijímaniu veľkého množstva sťažností týkajúcich sa tej istej otázky.

32. Ombudsman však nevidí dôvod, prečo by sa miera voľnej úvahy inštitúcie obmedzovala len na tie okolnosti, keď inštitúcia predtým informovala zamestnancov, že rozhodnutie uplatní v prebiehajúcom konaní na všetkých zamestnancov. Existencia priestoru na voľnú úvahu znamená, že správny orgán môže vždy preskúmať, či by mal nahradiť jedno správne rozhodnutie iným správnym rozhodnutím.

33. Ombudsman zastáva názor, že tento priestor na voľné uváženie si vyžaduje vyváženie medzi oprávnenými záujmami na právnej stabilite jednotlivých situácií na jednej strane [16] a na druhej strane úvahami, ako sú tie, ktoré sa týkajú dodržiavania základných práv [17] a spravodlivosti. Ak sa inštitúcia rozhodne prijať žiadosť o nahradenie konečného rozhodnutia novým rozhodnutím, je tiež v rámci jej voľnej úvahy rozhodnúť, že nové rozhodnutie bude mať účinok len do budúcnosti (ex nunc), a nie retroaktívny účinok.

34. Na záver sa ombudsman domnieva, že v zásade sa inštitúcia môže na základe svojej rozsiahlej diskrečnej právomoci kedykoľvek rozhodnúť preskúmať žiadosť podanú podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku. V súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných by inštitúcia mala pri výkone takejto rozsiahlej diskrečnej právomoci zohľadniť všetky relevantné faktory. Ďalej uvedie ďalšiu poznámku.

B. Záver

Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ju ombudsman uzatvára touto ďalšou poznámkou:

Ombudsman zastáva názor, že inštitúcii sa nebráni v tom, aby sa rozhodla preskúmať žiadosť podanú podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku, ktorej cieľom je nahradiť konečné rozhodnutie novým rozhodnutím platným do budúcnosti, ktoré náležite zohľadňuje vývoj judikatúry. V súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných by inštitúcia mala pri výkone takejto rozsiahlej diskrečnej právomoci zohľadniť všetky relevantné faktory.

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 30. novembra 2011

[1] Článok 90 ods. 1 služobného poriadku umožňuje úradníkom a zamestnancom podať žiadosť inštitúcii, pre ktorú pracujú, a požiadať ju, aby prijala rozhodnutie, ktoré sa ich týka.

[2] Táto otázka sa vyskytla vo viacerých prípadoch, ktorými sa zaoberal ombudsman. Vo veci 3126/2009/ELB ombudsman dostal sťažnosť, že Hospodársky a sociálny výbor naďalej zamietal sťažovateľovi príspevok na expatriáciu napriek tomu, že vývoj judikatúry mohol znamenať, že mal nárok na tento príspevok.

[3] Súd prvého stupňa: 12. decembra 2002, Hult/Komisia, T-206/00, Zb. VS s. IA-19 a II-81, bod 38.

[4] T-16/97, Chauvin/Komisia, Zb. 1997, s. II-681, bod 43, a T-232/97, Becret-Danieau/Európsky parlament, Zb. 1998, s. II-495, body 38 – 45.

[5] Rozsudok Súdu pre verejnú službu z 11. júna 2009, Ketselidou/Komisia, F-81/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 40. V bode 40 sa vo francúzštine uvádza: „S’agissant des deux conditions cumulatives qui doivent être réunies pour qu’un fonctionnaire ou agent puisse obtenir le réexamen d’une décision le concernant devenue définitive, à savoir l’existence d’un fait nouveau substantiel et l’introduction d’une demande dans un délai raisonnable, il y a lieu de préciser que la première de ces conditions a trait au fond de la demande, tandis que la seconde concerne la recevabilité de celle-ci.“

[6] Vec C-389/98 P Hans Gevaert/Komisia, Zb. 2001, s. I-65.

[7] Spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament, už citované, bod 2.

[8] Spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament , uvedené vyššie, body 36, 38 a 39.

[9] Spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament, Zb. 1974, s. 177, bod 2.

[10] Už citované spojené veci 15 až 33, 52, 53, 57 až 109, 116, 117, 123, 132 a 135 až 137/73 Roswitha Schots a iní/Rada a Komisia Európskych spoločenstiev a Európsky parlament, body 36, 38 a 39.

[11] Pozri vec T-186/98, Inpesca/Komisia, Zb. 2001, s. II-557, bod 47. Pozri aj vec T-271/08 P, Boudova a iní/Komisia, Zb. 2009, bod 38.

[12] Pozri vec T-186/98 Inpesca/Komisia [2001], citované vyššie, body 50 - 51.

[13] T-271/08 P, Boudova a i./Komisia, Zb. 2009, zatiaľ neuverejnené v Zbierke. V odsekoch 47 až 48 a 50 sa v pôvodnej francúzskej verzii uvádza: „ un fonctionnaire de omis d’attaquer, dans les délais statutaires, son classement initial en grade, ne saurait valablement présenter une nouvelle demande de reclassement au seul motif qu’il n’a connu la portée précise de ses droits que depuis le prononcé d’un arrêt du juge communautaire, rendu dans une affaire où ce fonctionnaire n’était pas partie et ayant annulé un acte ne concernant pas directement... A fortiori, un fonctionnaire n’ay pas contesté, dans les délaisutaires, la dé de class class en grade neurait, sait a juste d’ justuifier d’juste

[14] Pozri rozhodnutie ombudsmana o sťažnosti 1953/2008/MF. Ombudsman napríklad poznamenáva, že vo veci týkajúcej sa priznania príspevku na expatriáciu sa Komisia správne rozhodla nahradiť konečné rozhodnutie iným rozhodnutím, takmer štyri roky po prijatí pôvodného rozhodnutia (pozri rozsudok Súdu pre verejnú službu z 15. marca 2011, Gaëtan Barthélémy Maxence Mioni/Komisia, F-28/10, zatiaľ neuverejnený, bod 10).

[15] V roku 2005 sa Komisia rozhodla rozšíriť účinky budúceho rozsudku Všeobecného súdu na všetkých svojich zamestnancov napriek tomu, že jednotliví zamestnanci sa možno proti rozhodnutiu neodvolali (administratívne oznámenie č. 59-2005 z 20. júla 2005). Rada prijala podobné rozhodnutie (oznámenie generálneho sekretariátu Rady č. 83-05 z 18. mája 2005).

[16] Pozri dôvody, ktoré Komisia uviedla v bode 22 tohto rozhodnutia.

[17] Určite by išlo o prípad nesprávneho úradného postupu, ak by sa inštitúcia rozhodla uplatniť svoju diskrečnú právomoc takým spôsobom, aby považovala za uplatniteľné rozhodnutie, ktoré porušuje základné práva zamestnanca.