Okolnosti predchádzajúce sťažnosti

1. Táto sťažnosť sa týka toho, že Európska komisia zamietla sťažnosť týkajúcu sa údajného porušenia smernice 2003/8/ES o zlepšení prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch stanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch (ďalej len "smernica o právnej pomoci") zo strany Spojeného kráľovstva [1].

2. Sťažovateľ je občan Únie, ktorý pracoval v banke iného členského štátu. V roku 2008 si vzal voľno zo zdravotných dôvodov. Následne bola jeho pracovná zmluva ukončená. V máji 2008 podal na súd žalobu proti svojmu zamestnávateľovi, v ktorej namietal nespravodlivé prepustenie. Súd žalobu zamietol. Sťažovateľ sa následne proti tomuto rozhodnutiu odvolal na odvolací súd. Uviedol, že zmeškal lehotu na odvolanie, pretože nemohol nájsť právnika, ktorý by bol ochotný prevziať jeho prípad na základe bezplatnej právnej pomoci. Sťažovateľ pokračoval vo svojom úsilí nájsť si právnika. Uviedol, že kontaktoval niekoľko orgánov vrátane Komisie pre právne služby [2]. Jeho úsilie bolo neúspešné.

3. V auguste 2009 sa sťažoval Európskej komisii na údajné porušenie smernice o právnej pomoci zo strany príslušného členského štátu. V septembri 2009 ho Komisia informovala, že na základe skutočností oznámených jej útvarom sa nezdá, že by dotknutý členský štát porušil smernicu o právnej pomoci.

4. Sťažovateľ nebol spokojný so stanoviskom Komisie. Obrátil sa preto na európskeho ombudsmana.

Predmet vyšetrovania

5. Ombudsmanka sa rozhodla začať vyšetrovanie nasledujúceho obvinenia.

Tvrdenie:

Komisia nesprávne zamietla sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov a neposkytla dostatočné dôvody na jej zamietnutie.

Vyšetrovanie

6. Sťažnosť bola ombudsmanovi predložená 14. októbra 2009. Dňa 4. decembra 2009 ombudsman požiadal Komisiu, aby do 31. marca 2010 predložila stanovisko k uvedenému tvrdeniu.

7. Komisia zaslala svoje stanovisko 29. marca 2010. Stanovisko bolo postúpené sťažovateľovi, ktorý predložil svoje pripomienky 3. mája 2010.

Analýza a závery ombudsmana

A. Tvrdenie, že Komisia nesprávne zamietla sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov a neposkytla dostatočné dôvody na jej zamietnutie

Argumenty predložené ombudsmanovi

8. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia nesprávne zamietla jeho sťažnosť na porušenie a neposkytla dostatočné dôvody na jej zamietnutie. Na podporu svojho tvrdenia tvrdil, že nejde o jeho oprávnenosť na právnu pomoc, ale o nemožnosť nájsť právneho zástupcu, ktorý by bol ochotný prevziať jeho vec na základe právnej pomoci. V tejto súvislosti odkázal na túto odpoveď LSC: „Je mi ľúto, že Komisia pre právne služby zaznamenala určité ťažkosti pri vyhľadávaní právnych zástupcov, ktorí sú ochotní zaoberať sa prípadmi podľa smernice Rady 2003/8/ES z 27. januára 2003. Odporúčam vám, aby ste sa obrátili na právnych zástupcov, ktorí majú zmluvu priamo s Komisiou a ktorí potom vo vašom mene podajú žiadosť o právnu pomoc.“

9. Komisia vo svojom stanovisku najprv informovala o početných e-mailových správach a listoch, ktoré sťažovateľ zasielal svojim útvarom od decembra 2008. Komisia uviedla, že vždy vysvetlila svoje stanoviská a poskytla dostatočné dôvody na to, aby v prípade sťažovateľa nekonala.

10. Pokiaľ ide o vec samu, Komisia uviedla, že v prípade sťažovateľa nedošlo k porušeniu smernice o právnej pomoci. Účelom smernice o právnej pomoci je skutočne zlepšiť prístup k spravodlivosti v cezhraničných občianskoprávnych veciach stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa bezplatnej právnej pomoci. Jeho cieľom je poskytnúť osobám, ktoré nemajú dostatočné zdroje, právo na právnu pomoc, ak čelia sporu v členskom štáte, v ktorom nemajú bydlisko.

11. Ombudsman chápe, že Komisia zastávala názor, že smernica o právnej pomoci neukladá konkrétnym právnikom povinnosti riešiť konkrétne súdne spory.

12. Zdá sa, že Komisia sa odvoláva na radu, ktorú sťažovateľovi poskytla Komisia pre právne služby a v ktorej sa uvádza, že by mal „kontaktovať právnych zástupcov, ktorí majú zmluvu priamo s Komisiou a ktorí potom vo vašom mene podajú žiadosť o právnu pomoc.“V tejto súvislosti Komisia poznamenala, že nemá informácie o odborníkoch v oblasti práva, ktorí by sa mohli zaoberať jednotlivými prípadmi. Uviedla, že osoby žiadajúce o právnu pomoc môžu požiadať príslušné vnútroštátne orgány o informácie.

13. Komisia ďalej zdôraznila, že ťažkosti sťažovateľa pri hľadaní právnika, ktorý by riešil jeho prípad, ktoré sa zdajú byť hlavným problémom sťažovateľa, nemožno riešiť žiadnym konkrétnym opatrením Komisie. Komisia preto sťažovateľovi odporučila, aby spolu s príslušnými vnútroštátnymi orgánmi hľadal riešenie.

14. Pokiaľ ide o sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov, Komisia zdôraznila, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora [3] má právomoc rozhodnúť o tom, či je vhodné začať konanie podľa článku 258 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ZFEÚ)[4], len Komisia. Okrem toho Komisia disponuje diskrečnou právomocou, ktorá „vylučuje právo jednotlivcov požadovať od nej, aby zaujala osobitné stanovisko“[5]. V prejednávanej veci Komisia nezistila žiadne porušenie práva Únie, ktoré by si vyžadovalo začatie konania podľa článku 258 ZFEÚ. Komisia na záver svojho stanoviska uviedla, že na sťažnosti sťažovateľa odpovedala dostatočným spôsobom.

15. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojej sťažnosti. Poznamenal, že „napriek tomu, že sa dá tvrdiť, v každodennom živote sa právo EÚ neuplatňuje, aj keď britské orgány boli upozornené na ich zlyhanie v tejto veci“(sic). Dodal, že „je veľmi potrebné preskúmanie; inak sa bude naďalej opakovať v rozpore so zásadou rovnosti, spravodlivosti a blahobytu v Európe.“

Hodnotenie ombudsmana

16. Sťažnosti občanov predstavujú jeden z najdôležitejších zdrojov informácií o možných porušeniach práva EÚ členskými štátmi. Takéto sťažnosti umožňujú Komisii lepšie plniť svoju úlohu strážkyne zmlúv. Preto je osvedčeným administratívnym postupom, aby Komisia vybavovala sťažnosti na porušenie právnych predpisov čo najdôkladnejšie. Ak občania nie sú spokojní so spôsobom, akým Komisia vybavovala ich sťažnosti, majú právo sťažovať sa ombudsmanovi buď na to, ako Komisia konala, alebo ako nekonala [6].

17. Rozsah mandátu ombudsmana v takýchto sťažnostiach sa obmedzuje na preskúmanie toho, či Komisia konala s náležitou starostlivosťou v prípade sťažnosti na porušenie právnych predpisov, ktorá jej bola predložená. Dôslednosť v tejto súvislosti znamená i) dodržiavanie pravidiel a postupov stanovených v oznámení z roku 2002 o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva (ďalej len "oznámenie z roku 2002")[7], ktorého cieľom je vytvoriť jasný a transparentný rámec na vybavovanie sťažností týkajúcich sa porušenia práva; a ii) úroveň starostlivosti, ktorú má Komisia vynaložiť pri reagovaní na sťažnosti týkajúce sa porušenia právnych predpisov, ktoré jej boli predložené. Úroveň obozretnosti zahŕňa primerané vysvetlenie a) dôvodov, prečo si Komisia zvolila konkrétny postup, a b) názoru Komisie, že konala v medziach svojej zákonnej právomoci [8].

18. V bode 4 (Potvrdenie o prijatí) oznámenia z roku 2002 sa stanovuje, že:

„Generálny sekretariát Komisie vydá prvé potvrdenie všetkej korešpondencie do pätnástich pracovných dní od jej prijatia. Korešpondenciu zaregistrovanú ako sťažnosť opätovne potvrdí generálny sekretariát do jedného mesiaca odo dňa odoslania pôvodného potvrdenia. V tomto potvrdení sa uvedie číslo sťažnosti, ktoré sa musí uviesť v každej korešpondencii.“

19. Ombudsman poznamenáva, že prvým oznámením relevantným v tomto prípade je e-mail sťažovateľa z 21. augusta 2009 adresovaný priamo generálnemu sekretariátu Komisie, v ktorom sťažovateľ napísal:

„Túto korešpondenciu berte na vedomie ako prvý krok na preskúmanie sťažnosti týkajúcej sa neposkytnutia zo strany [LSC] v súlade s ustanoveniami [smernice o právnej pomoci]“.

20. Generálny sekretariát Komisie odpovedal sťažovateľovi 2. septembra 2009 týmto vyhlásením:

„Generálny sekretariát Európskej komisie dostal 31. augusta 2009 Vašu korešpondenciu z 21. augusta 2009. Bola zaregistrovaná pod referenčným číslom SG/CDC(2009)A/8235. Váš list bol pridelený príslušnému generálnemu riaditeľstvu, ktoré sa ním bude primerane zaoberať.“

21. Na základe uvedeného ombudsman konštatuje, že Komisia konala v súlade s oznámením z roku 2002, keď 2. septembra 2009 potvrdila prijatie sťažnosti sťažovateľa. Bolo to v rámci požadovanej lehoty 15 pracovných dní.

22. Bod 3 (Zaznamenávanie sťažností) oznámenia z roku 2002 stanovuje:

„Každá korešpondencia, ktorá sa pravdepodobne prešetrí ako sťažnosť, sa zaznamená v centrálnom registri sťažností vedenom generálnym sekretariátom Komisie. Korešpondenciu nemožno vyšetrovať ako sťažnosť Komisie, a preto sa nezaznamenáva do centrálneho registra sťažností, ak:

- je anonymný, nezobrazuje adresu odosielateľa alebo zobrazuje neúplnú adresu;

- výslovne alebo implicitne neodkazuje na členský štát, ktorému možno pripísať opatrenia alebo postupy, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva;

- odsudzuje konanie alebo opomenutie súkromnej osoby alebo subjektu, pokiaľ opatrenie alebo sťažnosť neodhalí zapojenie orgánov verejnej moci alebo netvrdí, že nekonali v reakcii na toto konanie alebo opomenutie. Vo všetkých prípadoch Komisia overí, či korešpondencia odhaľuje správanie, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže (články 81 a 82 Zmluvy o ES);

- nevysvetľuje sťažnosť;

- uvádza sťažnosť, v súvislosti s ktorou Komisia prijala jasné, verejné a konzistentné stanovisko, ktoré sa oznámi sťažovateľovi;

- uvádza sťažnosť, ktorá zjavne nepatrí do pôsobnosti práva Spoločenstva.

V prípade pochybností o povahe korešpondencie sa generálny sekretariát Komisie poradí s príslušným(-i) útvarom(-ami) do pätnástich kalendárnych dní od jej doručenia. Ak oddelenie(-ia) neodpovie(-ú) do pätnástich pracovných dní, sťažnosť sa formálne zaznamená v centrálnom registri sťažností.“

23. Ombudsman poznamenáva, že Generálne riaditeľstvo Komisie pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a rovnaké príležitosti odpovedalo sťažovateľovi listom z 10. septembra 2009 takto:

„Smernice sú určené členským štátom EÚ, ktoré sú zodpovedné za transpozíciu týchto smerníc do vnútroštátneho práva. Spojené kráľovstvo transponovalo smernicu [o právnej pomoci] do vnútroštátneho práva. Je preto na vnútroštátnych orgánoch vrátane vnútroštátnych súdov, aby zabezpečili vykonávanie vnútroštátnych zákonov a iných právnych predpisov vrátane všetkých otázok súdneho konania. V dôsledku toho osoba, ktorá sa domnieva, že jej práva podľa smernice [o právnej pomoci] boli porušené, musí podať žalobu podľa vnútroštátneho práva, ktorým sa transponuje smernica ….

Ako sa uvádza v predchádzajúcom liste, ktorý Vám Európska komisia zaslala 18. februára 2009, Komisia nezasahuje v jednotlivých prípadoch pred súdmi. Komisia predovšetkým nemá právomoc, pokiaľ ide o procesné pravidlá pred súdmi, a o určení skutkových okolností prípadu rozhodujú vnútroštátne súdy. Pri výklade práva by súdy Spojeného kráľovstva mali v plnej miere zohľadniť ustanovenia práva ES a príslušnú judikatúru. Komisia môže zasiahnuť, ak existujú dôkazy o nesprávnej transpozícii práva ES do práva Spojeného kráľovstva. Z e-mailov doručených Európskej komisii však nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali nesprávnu transpozíciu [smernice o právnej pomoci].“ (zvýraznenie doplnené)

24. V ďalšom e-maile z 21. septembra 2009 Komisia doplnila svoju odpoveď z 10. septembra 2009 takto:

„[Smernica o právnej pomoci] oprávňuje na právnu pomoc, ktorá však závisí od pravidiel platných v každom členskom štáte… [T] posúdenie toho, či niekto môže alebo nemôže uhradiť trovy konania, sa vykonáva na vnútroštátnej úrovni a podľa vnútroštátneho práva. Komisia nemôže do tohto procesu zasahovať. Na základe uvedeného a môjho predchádzajúceho e-mailu môžeme len tvrdiť, že otázky, na ktoré sa odvolávate, nepreukazujú porušenie práva Spoločenstva zo strany Spojeného kráľovstva.“

25. V ďalšom e-maile zaslanom 22. septembra 2009 Komisia dodala:

„Ako som uviedol vo svojich predchádzajúcich e-mailoch, smernice sú určené členským štátom, a nie jednotlivcom. Je preto na Spojenom kráľovstve, aby dodržiavalo smernicu tým, že zabezpečí zlučiteľnosť svojich právnych predpisov so smernicami. Ako už bolo uvedené, z Vašich oznámení nevyplýva, že Spojené kráľovstvo porušuje smernicu ES. Domnievam sa preto, že som už ukončil preskúmanie Vašej sťažnosti. Upozorňujeme, že Generálne riaditeľstvo pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť v súčasnosti skúma aj vaše žiadosti a vráti sa k vám s vlastnou odpoveďou.“

26. Generálne riaditeľstvo Komisie pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť napokon 7. októbra 2009 napísalo sťažovateľovi toto:

„Ďakujeme Vám za Váš e-mail [v ktorom] ste v súvislosti so žalobou vyjadrili obavy týkajúce sa [smernice o právnej pomoci]. Váš e-mail sme dôkladne zvážili, ale s poľutovaním Vám oznamujem, že Európska komisia nie je schopná v tomto konkrétnom prípade prijať opatrenia. Podľa podmienok Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva a Zmluvy o Európskej únii nemá Európska komisia všeobecnú právomoc zasahovať v jednotlivých prípadoch.

Účelom [smernice o právnej pomoci] je zlepšiť prístup k spravodlivosti v cezhraničných občianskoprávnych veciach stanovením spoločných minimálnych pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci a zabezpečiť, aby sa za určitých podmienok poskytla primeraná právna pomoc osobám, ktoré nie sú schopné uhradiť trovy konania z dôvodu svojej finančnej situácie. Smernicou sa takisto zavádzajú určité mechanizmy justičnej spolupráce medzi orgánmi členských štátov, ktorých cieľom je uľahčiť postúpenie a spracovanie žiadostí o právnu pomoc. Podľa článku 12 smernice "právnu pomoc poskytne alebo zamietne príslušný orgán členského štátu, v ktorom súd koná vo veci". Podmienky týkajúce sa finančných zdrojov a podstaty sporov vymedzuje každý členský štát.

Otázky týkajúce sa uplatňovania smernice v súvislosti s vaším prípadom sa musia posudzovať podľa príslušného vnútroštátneho práva. Vnútroštátne orgány a súdy môžu spolu s Európskym súdom pre ľudské práva posudzovať jednotlivé prípady.“

27. Ombudsman dospel k záveru, že Komisia sťažovateľovi jasne vysvetlila, prečo nepovažuje za vhodné zaregistrovať jeho korešpondenciu ako sťažnosť. Stručne povedané, uviedla, že sťažovateľ uviedol sťažnosť, ku ktorej Komisia zaujala jasné, verejné a konzistentné stanovisko. Toto stanovisko spočíva v tom, že Komisia nezasahuje do jednotlivých prípadov týkajúcich sa poskytnutia bezplatnej právnej pomoci a že otázky oznámené sťažovateľom (ktoré spočívali v tom, že nemohol presvedčiť žiadneho advokáta, aby sa zaoberal jeho prípadom) v žiadnom prípade nepreukazujú porušenie práva EÚ zo strany Spojeného kráľovstva. Toto stanovisko bolo oznámené sťažovateľovi. Ombudsman v tejto súvislosti poznamenáva, že smernica o právnej pomoci sa nemôže použiť ako právny základ na prinútenie jednotlivých právnikov, aby sa zaoberali prípadom klienta.

28. Ombudsman sa domnieva, že uvedené vysvetlenia Komisie boli dostatočne jasné a podrobné na to, aby sťažovateľovi umožnili pochopiť, prečo sa Komisia rozhodla zamietnuť jeho sťažnosť vo veci porušenia právnych predpisov.

29. Na základe uvedených ustanovení ombudsman konštatuje, že Komisia sťažovateľovi správne oznámila, že by sa mal obrátiť na vnútroštátny súd so žiadosťou o presadenie svojich práv zaručených podľa smernice o právnej pomoci.

30. Vzhľadom na svoje zistenia v bodoch 21, 28 a 29 ombudsman dospel k záveru, že Komisia konala v súlade s príslušnými pravidlami, keď zamietla sťažnosť sťažovateľa na porušenie právnych predpisov a poskytla dostatočné dôvody na svoje rozhodnutie tak urobiť.

B. Závery

Ombudsman na základe svojho vyšetrovania tejto sťažnosti uzatvára túto sťažnosť s týmto záverom:

Ombudsman nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu, ktorý by zodpovedal tvrdeniu sťažovateľa.

Sťažovateľ a Komisia budú o tomto rozhodnutí informovaní.

P. Nikiforos Diamandouros

V Štrasburgu 5. augusta 2011

[1] Smernica Rady 2003/8/ES z 27. januára 2003 o zlepšení prístupu k spravodlivosti pri cezhraničných sporoch ustanovením minimálnych spoločných pravidiel týkajúcich sa právnej pomoci pri takýchto sporoch.

[2] LSC spolupracuje s právnikmi a neziskovými organizáciami s cieľom poskytovať občanom právne poradenstvo, informácie a pomoc.

[3] Rozsudok z 5. júla 2007, Komisia/Taliansko, C-255/05, zatiaľ neuverejnený v Zbierke.

[4] Článok 258 ZFEÚ stanovuje: „Ak sa Komisia domnieva, že členský štát si nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo zmlúv, vydá k tejto záležitosti odôvodnené stanovisko po tom, ako poskytne dotknutému štátu možnosť predložiť pripomienky. Ak dotknutý štát nevyhovie stanovisku v lehote stanovenej Komisiou, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie.“

[5] Vec T-571/93 Lefebvre frères et soeurs, GIE Fructifruit, Association des Mûrisseurs Indépendants a Star fruits Cie/Komisia, Zb. 1995, s. II-2379.

[6] Rozhodnutie európskeho ombudsmana, ktorým sa ukončuje vyšetrovanie sťažnosti 1561/2010/(MB)FOR proti Európskej komisii.

[7] Oznámenie Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva, KOM(2002) 141 v konečnom znení, 20.3.2002.

[8] Ak Komisia uzavrie prípad uplatnením svojho širokého priestoru na voľné uváženie, mala by sťažovateľovi jasne vysvetliť, ako využila tento priestor na voľné uváženie [pozri rozhodnutie európskeho ombudsmana, ktorým sa ukončuje vyšetrovanie sťažnosti 3307/2006/(PB)JMA proti Európskej komisii, dostupné na webovom sídle ombudsmana].