Sťažovateľ požiadal Európsku komisiu, aby verejnosti poskytla prístup k dokumentom týkajúcim sa jej návrhu nariadenia o predchádzaní sexuálnemu zneužívaniu detí online a boji proti nemu. Komisia identifikovala 121 dokumentov, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti, a 88 z nich sprístupnila širokej verejnosti. Pokiaľ ide o zvyšných 33 dokumentov, Komisia poskytla prístup len k častiam piatich dokumentov. Pri zamietnutí prístupu sa odvolala na niekoľko výnimiek podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom vrátane potreby chrániť prebiehajúce rozhodovanie. Sťažovateľ nebol spokojný s obmedzeným prístupom k týmto 33 dokumentom a obrátil sa na ombudsmana.

Po nahliadnutí do sporných dokumentov nebola ombudsmanka presvedčená tvrdeniami Komisie a domnievala sa, že odmietnutie poskytnúť prístup širokej verejnosti predstavuje nesprávny úradný postup. Odporučila Komisii, aby prehodnotila svoje stanovisko.

Komisia v odpovedi poskytla sťažovateľovi výrazne lepší prístup k určitým kategóriám dokumentov, ale trvala na tom, že nemôže zverejniť veľkú časť dokumentov týkajúcich sa jej vnútorných rokovaní a výmen názorov o návrhu legislatívneho návrhu.

Ombudsmanka sa domnievala, že Komisia neposkytla primerané vysvetlenia, prečo nebolo možné poskytnúť ďalší prístup. Dospela k záveru, že Komisia neposkytla čo najširší prístup k sporným dokumentom, a preto neuplatnila jasnú judikatúru, ktorá vyžaduje, aby inštitúcie EÚ uplatňovali mimoriadne vysokú úroveň transparentnosti na legislatívne dokumenty. Uzavrela vyšetrovanie, v ktorom potvrdila svoje zistenie nesprávneho úradného postupu.