Tento prípad sa týkal toho, ako Európska komisia vybavila žiadosť novinára o prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa pracovnej cesty do Izraela koordinátorom Komisie pre boj proti antisemitizmu a podporu židovského života. Komisia odmietla potvrdiť alebo poprieť existenciu takýchto dokumentov s odkazom na pravidlá EÚ o ochrane údajov. Tvrdila, že aj uznanie existencie takýchto dokumentov by predstavovalo prenos osobných údajov bez potreby osobitného účelu vo verejnom záujme, čo podľa jej názoru sťažovateľ nepreukázal.

Počas vyšetrovania Komisia potvrdila vyšetrovaciemu tímu ombudsmanky, že cesta sa uskutočnila a že pokryla náklady na túto cestu, čím sa vyriešili hlavné obavy sťažovateľa týkajúce sa transparentnosti.

Ombudsmanka zistila, že vzhľadom na viditeľnosť úlohy a citlivosť témy existuje verejný záujem na verejnej kontrole odborných činností koordinátora. Po tom, ako Komisia potvrdila pracovnú cestu a pokryla náklady v súlade s platnými pravidlami, však ombudsmanka zastávala názor, že verejný záujem na kontrole odborných činností koordinátora bol uspokojený.

Ombudsmanka však navrhla Komisii zlepšenie, konkrétne, aby aktívne zverejňovala zhrnutia oficiálnych činností koordinátora vrátane informácií o pracovných cestách s cieľom zvýšiť transparentnosť.

Ombudsmanka prípad uzavrela, pričom dospela k záveru, že žiadne ďalšie vyšetrovanie nie je opodstatnené.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k zápisnici zo zasadnutia správnej rady Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol). Europol identifikoval dva dokumenty ako dokumenty, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti, a udelil čiastočný prístup. Odvolávala sa pritom na šesť výnimiek podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom, pričom tvrdila, že úplné zverejnenie by mohlo ohroziť ochranu verejného záujmu, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť a medzinárodné vzťahy, súkromie a integritu jednotlivca, právne poradenstvo, účel auditov a prebiehajúce a uzavreté rozhodovacie procesy Europolu.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie a jej vyšetrovací tím skontroloval predmetné dokumenty. Po tejto inšpekcii ombudsmana nepresvedčilo uplatňovanie výnimiek z prístupu verejnosti, na ktoré sa odvoláva Europol. Ombudsmanka preto predložila návrh riešenia a požiadala Europol, aby prehodnotil svoje stanovisko k žiadosti s cieľom poskytnúť širší prístup a poskytnúť ďalšie odôvodnenie všetkých zostávajúcich úprav.

Europol sa v odpovedi zaviazal zvýšiť úroveň podrobnosti verejne dostupných zhrnutí výsledkov zasadnutí svojej správnej rady a poskytol ombudsmanke zhrnutie zasadnutia správnej rady z 25. 26. júna 2025, ktoré sa riadi novým prístupom Europolu. Europol však neumožnil širší prístup k predmetným podrobným zápisniciam zo zasadnutí, keďže sa domnieval, že na ne sa vzťahuje všeobecná domnienka nezverejnenia s cieľom chrániť dôvernosť diskusií. 

Ombudsmanka uvítala vyššiu úroveň proaktívnej transparentnosti, pokiaľ ide o zhrnutia zasadnutí správnej rady, ktoré uverejňuje Europol. Ombudsmanka však vyjadrila poľutovanie nad tým, že Europol neumožnil širší prístup k sporným zápisniciam zo zasadnutí, ani neuviedol dôvody, prečo nebolo možné poskytnúť ďalší prístup v odpovedi na jej návrh riešenia. Namiesto toho Europol uplatnil všeobecnú domnienku nezverejnenia, s ktorou ombudsman nesúhlasil. Hoci sa ombudsmanka domnievala, že v tomto prípade nie sú opodstatnené žiadne ďalšie vyšetrovania, pripomenula, že Europol by mal žiadateľom o prístup verejnosti poskytnúť dostatočne podrobné odôvodnenie, ktoré im umožní pochopiť, prečo (úplný) prístup nemožno udeliť. Požiadala tiež, aby Europol pokračoval v individuálnom posudzovaní podrobných zápisníc zo zasadnutí svojej správnej rady v odpovedi na budúce žiadosti o prístup verejnosti podľa nariadenia č. 1049/2001.

Prípad sa týkal žiadosti o prístup verejnosti k výmene informácií medzi Komisiou, organizáciou so sídlom v USA a Europolom o otázke sexuálneho zneužívania detí. Sťažovateľ predložil svoju žiadosť Komisii v novembri 2024.

Komisia prvýkrát odpovedala v marci 2025. Identifikovala 14 dokumentov, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti, pričom poskytla čiastočný prístup k 11 dokumentom a zamietla prístup k trom dokumentom v celom rozsahu. Komisia pritom tvrdila, že zverejnenie by mohlo narušiť súkromie, verejný záujem, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť, a jej vlastný rozhodovací proces.

Sťažovateľ napadol rozhodnutie Komisie podaním „opakovanej žiadosti“ v apríli 2025. Keďže sťažovateľ nedostal odpoveď, obrátil sa v júli 2025 na ombudsmanku.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie implicitného odmietnutia Komisie udeliť prístup verejnosti a ako prvý krok požiadala Komisiu, aby čo najskôr prijala výslovnú odpoveď na opakovanú žiadosť sťažovateľa. Keďže vyšetrovací tím ombudsmana nedostal odpoveď v stanovenej lehote, skontroloval predmetné dokumenty.

Komisia odpovedala navrhovateľovi v marci 2026 a poskytla (širší) čiastočný prístup ku všetkým 14 dokumentom. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k potvrdzujúcemu rozhodnutiu Komisie nenapadol zostávajúce úpravy. Ombudsmanka sa preto domnievala, že sťažnosť týkajúca sa implicitného zamietnutia Komisiou bola vyriešená čiastočným prístupom, ktorý bol teraz poskytnutý. Ombudsmanka však vyjadruje poľutovanie nad oneskorením Komisie pri vybavovaní žiadosti sťažovateľky o prístup, ktoré pretrvávalo aj po začatí vyšetrovania. Ombudsmanka naďalej pozorne monitoruje otázku oneskorení na základe sťažností, ktoré jej boli predložené.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol) týkajúcim sa jej spolupráce s orgánmi členských štátov, Spojeného kráľovstva a agentúry Frontex v oblasti boja proti prevádzačstvu v Lamanšskom prielive. Europol identifikoval 197 dokumentov, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti, a zamietol prístup ku všetkým z nich. Pri zamietnutí prístupu Europol tvrdil, že zverejnenie dokumentov by ohrozilo ochranu verejného záujmu, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť a jeho medzinárodné vzťahy. 

Vyšetrovací tím ombudsmanky skontroloval vzorky predmetných dokumentov a stretol sa so zástupcami Europolu. Na základe toho a vzhľadom na široký priestor na voľné uváženie, ktorý majú inštitúcie a agentúry EÚ, keď sa domnievajú, že verejná bezpečnosť a medzinárodné vzťahy sú ohrozené, ombudsmanka zistila, že rozhodnutie Europolu odmietnuť prístup verejnosti nebolo zjavne nesprávne.

Vzhľadom na to, že predmetné verejné záujmy nemožno nahradiť iným verejným záujmom, ktorý sa považuje za dôležitejší, ombudsmanka uzavrela vyšetrovanie so zistením, že Europol sa nedopustil nesprávneho úradného postupu.

Vec sa týkala času, ktorý Európska komisia potrebovala na zabezpečenie toho, aby Španielsko vykonalo rozsudok Súdneho dvora Európskej únie týkajúci sa španielskych vnútroštátnych pravidiel, pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za porušenie práva EÚ. Sťažovateľ sa obával, že Komisia neprijala včasné a účinné opatrenia na zabezpečenie súladu Španielska s rozsudkom.  

Ombudsmanka zistila, že Komisia vo všeobecnosti túto záležitosť aktívne sledovala od prijatia rozsudku. Hoci existovalo obdobie približne jedného roka, počas ktorého sa nepreukázali žiadne zdokumentované stopy akéhokoľvek opatrenia prijatého Komisiou, čas potrebný na vyriešenie tejto záležitosti možno čiastočne pripísať situácii v Španielsku. Ombudsmanka okrem toho považovala za primerané stanovisko Komisie, že ak členský štát preukáže ochotu prijať opatrenia, dialóg môže byť najúčinnejším spôsobom napredovania.

Ombudsmanka preto dospela k záveru, že vzhľadom na kroky, ktoré Komisia doteraz podnikla, vrátane nedávnej formálnej výzvy zaslanej Španielsku, a vzhľadom na okolnosti prípadu, ktoré vysvetľujú harmonogram opatrení Komisie, neboli v tom čase žiadne ďalšie vyšetrovania odôvodnené a prípad uzavrela.

Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k prejavu zástupcu výkonného riaditeľa Agentúry Európskej únie pre spoluprácu v oblasti presadzovania práva (Europol). Europol identifikoval informačnú poznámku obsahujúcu príslušný prejav ako informáciu, ktorá patrí do rozsahu pôsobnosti žiadosti sťažovateľa o prístup. Poskytla široký prístup k dokumentu, ale upravila časť prejavu týkajúcu sa organizačných návrhov a bodov diskusie súvisiacich s budúcnosťou agentúry. Europol sa pritom opieral o dve výnimky podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom, pričom tvrdil, že ich zverejnenie by ohrozilo verejný záujem, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť a rozhodovací proces. 

Sťažovateľ požiadal Europol, aby preskúmal svoje rozhodnutie (prostredníctvom „opakovanej žiadosti“), ale Europol trval na svojom stanovisku, že informácie týkajúce sa budúcnosti agentúry, o ktorých stále prebiehajú rokovania, nemožno zverejniť.

Na základe kontroly požadovaného dokumentu ombudsmanku nepresvedčilo vysvetlenie Europolu, že jeho ďalšie zverejnenie by ohrozilo verejný záujem, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť alebo rozhodovací proces týkajúci sa budúcnosti agentúry. Ombudsmanka však poznamenala, že veľmi podobná diskusia o budúcnosti Europolu bola zorganizovaná v spoločnej parlamentnej kontrolnej skupine (JPSG) pre Europol a vysielaná naživo Európskym parlamentom. V tejto súvislosti ombudsmanka nepovažovala pokračovanie svojho vyšetrovania za užitočné. Navrhla však, aby Europol prehodnotil svoje stanovisko vzhľadom na jej pripomienky a obsah verejnej diskusie v JPSG s cieľom poskytnúť ďalší prístup k požadovanému dokumentu.