Vec sa týkala žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom týkajúcim sa výdavkov univerzity v súvislosti s projektom financovaným EÚ. Sťažovateľ predložil svoju žiadosť Európskej komisii v júli 2025.

Komisia prvýkrát odpovedala v septembri 2025. Identifikovala desať dokumentov, na ktoré sa vzťahuje žiadosť o prístup, ku ktorým odmietla poskytnúť prístup verejnosti v celom rozsahu. Komisia pritom tvrdila, že zverejnenie by mohlo poškodiť obchodné záujmy dotknutej univerzity.

Sťažovateľ napadol rozhodnutie Komisie podaním „opakovanej žiadosti“ v septembri 2025. Keď Komisia neposkytla výslovnú odpoveď, sťažovateľ sa v októbri 2025 obrátil na ombudsmanku.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie implicitného odmietnutia Komisie udeliť prístup verejnosti a ako prvý krok požiadala Komisiu, aby čo najskôr prijala výslovnú odpoveď na opakovanú žiadosť sťažovateľa. V prípade neposkytnutia odpovede v stanovenej lehote vyšetrovací tím ombudsmana skontroloval predmetné dokumenty spolu s dokumentmi o konzultácii s príslušnou univerzitou.

Komisia odpovedala sťažovateľovi v máji 2026 a poskytla široký čiastočný prístup k sporným dokumentom. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k potvrdzujúcemu rozhodnutiu Komisie nenapadol zostávajúce úpravy. Ombudsmanka sa preto domnievala, že sťažnosť týkajúca sa implicitného odmietnutia prístupu zo strany Komisie bola vyriešená už udeleným prístupom. Ombudsmanka však vyjadrila poľutovanie nad oneskorením Komisie pri vybavovaní žiadosti sťažovateľky o prístup, ktoré pretrvávalo aj po začatí vyšetrovania. Ombudsmanka naďalej pozorne monitoruje otázku oneskorení na základe sťažností, ktoré jej boli predložené.

Prípad sa týkal štúdie, ktorú vypracovala výskumná organizácia na základe zmluvy s delegáciou EÚ v Guinei-Bissau. Organizácia vyjadrila obavy v súvislosti s podmienkami týkajúcimi sa uverejnenia štúdie, najmä s tým, že by sa mala distribuovať bezplatne. Organizácia sa domnievala, že táto podmienka by účinne bránila uverejneniu štúdie ako akademickej knihy, keďže akademickí vydavatelia sú obchodné subjekty, ktoré dosahujú zisk z kníh, ktoré vydávajú.

Vyšetrovanie preukázalo, že štúdia bola zadaná na základe „zmluvy o poskytovaní služieb“, v rámci ktorej Európska komisia, ktorá je zodpovedná za príslušný celkový rozpočet, nadobudla vlastníctvo štúdie. Štúdia sa preto považovala za „verejný statok“ a Komisia správne trvala na tom, aby bola verejnosti sprístupnená bezplatne.

Ombudsmanka sa domnievala, že bolo rozumné, aby Komisia trvala na tom, aby sa štúdia distribuovala bezplatne, keďže bola vypracovaná z finančných prostriedkov EÚ, a preto by sa nemala komerčne využívať. Ombudsmanka však považuje za poľutovaniahodné, že Komisia jasne špecifikovala podmienky týkajúce sa uverejnenia až po dokončení štúdie. Ombudsmanka uzavrela prípad so zistením, že žiadne ďalšie vyšetrovanie nie je opodstatnené, ale navrhla, aby sa podobné problémy v budúcnosti nevyskytovali.