Prípad sa týkal praxe Európskeho úradu pre výber pracovníkov (EPSO), ktorá neumožňuje uchádzačom uchádzať sa o viac ako jedno súbežné výberové konanie na prijímanie úradníkov EÚ, aj keď splnili kritériá. Úrad EPSO odmietol umožniť sťažovateľovi prihlásiť sa do dvoch súbežných výberových konaní na nábor prekladateľov pre inštitúcie EÚ a presvedčivo nevysvetlil dôvody uplatňovania tejto praxe.

Ombudsmanka zistila, že táto prax by mohla mať za následok bránenie náboru najkvalifikovanejších osôb, a preto by úrad EPSO mal byť schopný poskytnúť presvedčivé odôvodnenie, prečo má túto prax. Ombudsmanka zistila, že neposkytnutie takéhoto odôvodnenia zo strany úradu EPSO´ sťažovateľovi predstavovalo nesprávny úradný postup. Konštatovala tiež, že akékoľvek pokračovanie v praxi by v prípade neexistencie spoľahlivého odôvodnenia nevyhnutne predstavovalo aj nesprávny úradný postup. Ombudsmanka preto odporučila úradu EPSO, aby okamžite preskúmal svoju politiku v súvislosti s touto praxou.

Úrad EPSO v reakcii na to zriadil internú skupinu pre reflexiu, ktorá má vykonať podrobné posúdenie vplyvu akejkoľvek zmeny politiky v tejto oblasti. Hodnotenie bude predložené správnej rade úradu EPSO do decembra 2018. Konečné rozhodnutie musí prijať Rada. Keďže úrad EPSO koná na základe jej odporúčania, ombudsmanka sa rozhodla prípad uzavrieť.

Vec sa týkala posúdenia skúšobnej doby dočasného zamestnanca na Európskom podpornom úrade pre azyl (ďalej len „EASO“). Sťažovateľka, ktorá bola na konci skúšobnej doby prepustená, tvrdila, že v jej posúdení sa vyskytlo niekoľko procesných nedostatkov. Úrad EASO navyše neodpovedal na jej sťažnosti podané podľa služobného poriadku EÚ.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a požiadala úrad EASO, aby odpovedal na sťažnosti. Zistila, že úrad EASO prijal potrebné opatrenia na zabezpečenie nestranného posúdenia skúšobnej lehoty sťažovateľky a rešpektoval jej právo na vypočutie pred prijatím konečného rozhodnutia o jej ďalšom zamestnaní. Ombudsman preto prípad uzavrel.

Od úradníkov EÚ sa vyžaduje, aby pred prvým povýšením preukázali schopnosť pracovať v treťom jazyku. Keď sťažovateľ, ktorý pracuje v agentúre EÚ, neuspel pri skúške z jazykovej spôsobilosti vo svojom treťom jazyku, požiadal úrad EPSO, aby ho odôvodnil relatívne nízkou platovou triedou v písomnom teste skúšky a informoval ho aj o možných mechanizmoch preskúmania. Podľa jeho názoru sa vysvetlenia EPSO týkajúce sa jeho platovej triedy zdali nekonzistentné, zatiaľ čo jeho pôvodná odpoveď týkajúca sa možností preskúmania bola nesprávna. Na naliehanie sťažovateľa úrad EPSO súhlasil s prehodnotením jeho písomného testu. Druhý hodnotiteľ potvrdil počiatočný stupeň.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala. Preskúmala test sťažovateľa, ako aj posúdenia dvoch hodnotiteľov. Ombudsmanka nezistila žiadnu zjavnú chybu ani náznaky zaujatosti pri posudzovaní písomného testu sťažovateľa. Pokiaľ ide o chybné informácie o možnostiach preskúmania, úrad EPSO uznal svoju chybu a sťažovateľovi sa ospravedlnil. Ombudsmanka nepovažovala ďalšie vyšetrovania za potrebné a prípad uzavrela. Predložila však návrh na zlepšenie, pokiaľ ide o informácie poskytované účastníkom testov jazykovej spôsobilosti o postupe a ich preskúmaní/právach na odvolanie.

Vec sa týkala rozhodnutia ECDC ukončiť zmluvu dočasného zamestnanca na konci skúšobnej doby.

Ombudsmanka viedla vyšetrovanie v tejto veci a zastávala názor, že vysvetlenia ECDC týkajúce sa jeho rozhodnutia neponechať sťažovateľa na konci skúšobnej doby v zamestnaní boli vo všeobecnosti primerané.

Ombudsmanka sa však domnievala, že ECDC sťažovateľovi včas nevysvetlilo, a) že problémy zistené v rámci dialógu o hodnotení nových účastníkov boli také závažné, že si vyžadovali ukončenie zmluvy so sťažovateľom, b) oblasti, v ktorých sa musel zlepšiť prostredníctvom osobitného a jasného akčného plánu. V opačnom prípade išlo o nesprávny úradný postup. Ombudsman sa okrem toho domnieva, že za okolností, keď orgán EÚ nemá dostatok času na riadne zhodnotenie práce dočasného zamestnanca alebo keď dočasný zamestnanec nemal primeranú príležitosť napraviť nedostatky vo svojom výkone, by bolo dobrou správou vecí verejných preskúmať, či existujú „výnimočné okolnosti“ odôvodňujúce predĺženie skúšobnej lehoty. Keďže v spise nie sú žiadne dôkazy o tom, že ECDC vážne preskúmalo možnosť predĺženia skúšobnej lehoty sťažovateľa, ombudsmanka predložila zodpovedajúci návrh na zlepšenie do budúcnosti. Napokon, vzhľadom na to, že je dobrou správou ospravedlniť sa za akýkoľvek zlý postup, ombudsmanka sa domnieva, že ECDC by malo uznať svoje chyby pri riešení tohto prípadu a ospravedlniť sa sťažovateľovi za tieto chyby.

Prípad sa týkal rozhodnutia Komisie zmeniť svoj pôvodný návrh na prevod dôchodkových práv sťažovateľa nadobudnutých v dôchodkovom systéme Spojeného kráľovstva do dôchodkového systému EÚ.

Komisia tvrdila, že bola povinná zmeniť svoj pôvodný návrh, keďže bol založený na všeobecných vykonávacích ustanoveniach, ktoré boli v čase predloženia jej návrhu už neaktuálne. Revidovaný návrh Komisie, ktorý bol pre sťažovateľa menej priaznivý, vychádzal z revidovaných všeobecných vykonávacích ustanovení platných v čase pôvodného návrhu. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mala vyhovieť jeho prvému návrhu, ktorý už prijal.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a konštatovala, že Všeobecný súd rozhodol, že Komisia nebola zo zákona povinná predložiť návrhy na prevod práv na dôchodok nadobudnutých mimo systému dôchodkového zabezpečenia EÚ a že skutočné určenie hodnoty takýchto prevedených práv na dôchodok bolo v skutočnosti možné až po uskutočnení prevodu. V skutočnosti to bola prax, ktorú zaviedla Komisia len preto, aby lepšie informovala svojich úradníkov o tom, čo môžu očakávať, keď sa skutočne rozhodnú požiadať o prevod svojich dôchodkových práv do dôchodkového systému EÚ.

Ombudsmanka preto sťažnosť uzavrela so záverom, že Komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Prípad sa týkal opatrení úradu OLAF po prijatí správy o oznamovaní protispoločenskej činnosti, ktorá spájala Európsky úrad pre bezpečnosť letectva (EASA) s údajnou manipuláciou so správou o inšpekcii bezpečnostnej ochrany letectva. Po predbežnom posúdení bol ombudsman znepokojený rozhodnutím úradu OLAF zamietnuť prípad a vrátiť vec agentúre EASA napriek tomu, že oznamovateľ sa vedome rozhodol podať správu úradu OLAF, a nie agentúre EASA. Ombudsmanka zaujala predbežné stanovisko, že takéto rozhodnutie by mohlo mať negatívny vplyv na účinnosť ustanovení o oznamovaní protispoločenskej činnosti vo všeobecnosti. Rozhodla sa preto túto záležitosť prešetriť.

Po nahliadnutí do spisov úradu OLAF ombudsman zistil, že úrad OLAF náležite zvážil, či začať vyšetrovanie. Takisto sa ukázalo, že OLAF v skutočnosti prípad neuzavrel, ale požiadal agentúru EASA, aby záležitosť preskúmala a podala správu o výsledkoch svojho vyšetrovania. Okrem toho si OLAF vyhradil právo začať formálne vyšetrovanie v neskoršej fáze. V tejto súvislosti ombudsmanka zistila, že úrad OLAF sa náležite zaoberal správou sťažovateľa o oznamovaní protispoločenskej činnosti. Ombudsmanka poznamenala, že úrad OLAF mal sťažovateľa explicitnejšie informovať, že jeho postúpenie veci agentúre EASA neznamená, že úrad OLAF v tejto veci neprijme žiadne ďalšie opatrenia. V tejto súvislosti uviedla ďalšiu pripomienku.

Prípad sa týkal prepustenia sťažovateľa ako zamestnanca policajnej misie Európskej únie a jeho následnej žiadosti o prístup k dokumentom obsiahnutým v jeho osobnom spise.

Ombudsmanka sa touto otázkou zaoberala a zistila, že odvolanie sťažovateľa bolo zákonné. Zistila však aj to, že misia mala pred prepustením sťažovateľa počkať na dokončenie procesu vnútorného preskúmania, ktorý sa v skutočnosti zaoberal situáciou sťažovateľa. Ombudsmanka preto považovala za vhodné požiadať Európsku službu pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) v návrhu riešenia, aby sťažovateľovi ponúkla platbu ex gratia ako uznanie za chyby, ktorých sa misia dopustila. ESVČ návrh prijala a ponúkla platbu ex gratia vo výške 2000 EUR. Sťažovateľ ponuku neprijal. Ombudsmanka sa domnievala, že suma, ktorú ponúkla ESVČ, bola primeraná, a preto neexistovali dôvody na ďalšie vyšetrovanie tohto aspektu prípadu.

Pokiaľ ide o prístup sťažovateľa k jeho osobnému spisu, ombudsman zistil, že zo strany ESVČ nedošlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu.

Od 1. januára 2014 sú inštitúcie EÚ povinné zaviesť vnútorné pravidlá oznamovania protispoločenskej činnosti, ktoré sa vzťahujú na ochranu oznamovateľov, poskytovanie informácií týmto oznamovateľom a postup vybavovania sťažností oznamovateľov týkajúcich sa spôsobu, akým sa s nimi zaobchádzalo. Ombudsmanka začala vyšetrovanie z vlastného podnetu adresované Európskemu parlamentu, Európskej komisii, Rade Európskej únie, Súdnemu dvoru Európskej únie, Európskemu dvoru audítorov, Európskej službe pre vonkajšiu činnosť, Európskemu hospodárskemu a sociálnemu výboru, Výboru regiónov a európskemu dozornému úradníkovi pre ochranu údajov s cieľom zabezpečiť, aby administratíva EÚ urobila všetko, čo je v jej silách, aby povzbudila jednotlivcov, ktorí sa dozvedia o závažnom pochybení alebo protiprávnom konaní, aby sa vyjadrili.

Ombudsmanka je sklamaná, že sa zo svojich vyšetrovaní dozvedela, že doteraz len dve z deviatich dotknutých inštitúcií prijali pravidlá požadovaného druhu. Z odpovedí inštitúcií vyplýva, že je potrebné urobiť oveľa viac, aby sa verejnosti a potenciálnym oznamovateľom preukázalo, že inštitúcie EÚ vítajú oznamovanie protispoločenskej činnosti a nabádajú oznamovateľov, aby pokročili, že oznamovatelia budú chránení pred negatívnymi opatreniami inštitúcie, pre ktorú pracujú, a že ich oznamovanie povedie k riadnemu vyšetrovaniu. Ombudsmanka preto prípad uzatvára usmerneniami na ďalšie zlepšenie a nabáda inštitúcie, aby sa snažili čo najskôr dokončiť svoje diskusie na medziinštitucionálnej úrovni a aby v tomto procese vychádzali z príkladu vlastných vnútorných pravidiel ombudsmana týkajúcich sa oznamovania protispoločenskej činnosti. Ombudsmanka tiež vyjadruje uznanie Komisii a Dvoru audítorov za ich doterajší pokrok v tejto otázke.

Sťažnosť predložila mimovládna organizácia a týka sa riešenia potenciálneho konfliktu záujmov zo strany EFSA vyplývajúceho zo situácie, ktorá sa označuje ako „otáčavé dvere“.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie tvrdenia, že úrad EFSA primerane neriešil otázku potenciálneho konfliktu záujmov pri presťahovaní bývalého zamestnanca do súkromného sektora a súvisiacich nárokov.

Po vyšetrovaní sťažnosti ombudsman adresoval úradu EFSA tri návrhy odporúčaní. EFSA vo svojom podrobnom stanovisku tvrdil, že splnil návrhy odporúčaní ombudsmanky.

Ombudsman vo svojom rozhodnutí o uzavretí prípadu zistil, že:

i) Úrad EFSA prijal opatrenia na posilnenie svojich pravidiel a postupov v súvislosti s rokovaniami o budúcich pracovných miestach typu tzv. javu otáčavých dverí prostredníctvom zamestnancov v službe a požadoval od zamestnancov v službe, aby ich včas zverejnili. Keďže však úrad EFSA nenáležite obmedzil rozsah toho, čo by za takýchto okolností mohlo predstavovať možný konflikt záujmov, ombudsman dospel k záveru, že úrad EFSA prijal prvý návrh odporúčania ombudsmana len čiastočne.

ii) EFSA riadne neuznal, že nedodržal príslušné procesné pravidlá a nevykonal dostatočne dôkladné posúdenie potenciálneho konfliktu záujmov, ku ktorému došlo v prejednávanej veci, a v dôsledku toho nevykonal druhý návrh odporúčania ombudsmana.

iii) EFSA prijal opatrenia na zabezpečenie toho, aby v prípade, že sa v budúcnosti vyskytne podobný prípad, a) získal dostatočné informácie vrátane minimálne riadneho prehľadu úloh vykonávaných v EFSA, presného opisu navrhovaného nového zamestnania a informácií týkajúcich sa možných prepojení medzi novým a predchádzajúcim zamestnaním, b) pokračoval v čo najdôkladnejšom posúdení a c) riadne zaznamenal výsledky svojho posúdenia. EFSA preto prijal a vykonal tretí návrh odporúčania ombudsmanky.

S cieľom zlepšiť vykonávanie prvého návrhu odporúčania ombudsmanka okrem toho uviedla štyri ďalšie poznámky, v ktorých požiadala úrad EFSA, aby zvážil vykonanie ďalších zmien vo svojich postupoch a formulároch.

V roku 2001 vedúci delegácie EÚ povolil trom miestnym zamestnancom pracovať na čiastočný úväzok. V roku 2009 traja dotknutí miestni zamestnanci požiadali vedúceho delegácie o predĺženie povolenia pracovať na čiastočný úväzok. Ich žiadosť bola zamietnutá. Výnimočne bolo predĺženie povolené len do konca roku 2010. Vo svojej sťažnosti európskemu ombudsmanovi predovšetkým tvrdili, že Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) neposkytla presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia zamietnuť im povolenie pracovať na čiastočný úväzok.

Ombudsman začal vyšetrovanie Európskej komisie. Od 1. januára 2011 sa po presune právomocí Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) stala príslušným orgánom na vybavovanie všetkých rozhodnutí týkajúcich sa zamestnancov v delegáciách EÚ. ESVČ tak na účely tohto vyšetrovania nahradila Komisiu.

ESVČ vo svojom stanovisku vysvetlila, že nemôže predĺžiť povolenie, ktoré udelila trom miestnym zamestnancom, na prácu na kratší pracovný čas z týchto dôvodov: i) v miestnych právnych predpisoch sa nestanovuje bežná prax poskytovania práce na kratší pracovný čas a v tejto súvislosti neexistujú „žiadne záväzné ustanovenia“; ii) osobitné pravidlá EÚ týkajúce sa miestnych zamestnancov neobsahujú žiadne ustanovenia o poskytovaní práce na kratší pracovný čas; a iii) neexistuje „záujem služby“, ktorý by umožňoval prácu na kratší pracovný čas.

Ombudsmanka považovala odmietnutie ESVČ predĺžiť povolenie na prácu na čiastočný úväzok pre troch miestnych zamestnancov za neodôvodnené. Podľa jeho názoru bola práca na kratší pracovný čas prinajmenšom bežnou možnosťou, ktorú umožňuje miestne právo. Aj keď v miestnych právnych predpisoch neexistujú žiadne všeobecné „záväzné ustanovenia“, ktoré by stanovovali, že práca na kratší pracovný čas by sa mala povinne udeľovať na požiadanie, zmluvné strany pracovných dohôd môžu slobodne rokovať a umožniť takúto možnosť. Okrem toho, aj keď osobitné pravidlá Únie týkajúce sa miestnych zamestnancov mlčia, pokiaľ ide o prácu na kratší pracovný čas, nebránia tomu, aby sa takéto dojednanie dohodlo. Ombudsmanka napokon pripomenula príslušné pravidlá Medzinárodnej organizácie práce, v ktorých sa práca na kratší pracovný čas uznáva ako vhodná forma zamestnania pre pracovníkov s rodinnými povinnosťami.

Ombudsmanka najprv adresovala ESVČ návrh priateľského riešenia a následne návrh odporúčania. V nadväznosti na jeho návrh odporúčania ESVČ vysvetlila, prečo je v záujme služby zamietnuť žiadosti sťažovateľov. ESVČ okrem toho informovala ombudsmanku, že opätovne otvorila diskusie s Komisiou o možnosti udeliť miestnym zamestnancom povolenia na prácu na kratší pracovný čas. Ombudsman toto vysvetlenie akceptoval a usúdil, že ESVČ prijala primerané opatrenia na vykonanie jeho návrhu odporúčania. Preto prípad uzavrel.