Vážený pán X,
2. decembra 1997 ste podali sťažnosť európskemu ombudsmanovi týkajúcu sa údajného nesprávneho úradného postupu pri riadení systému zdravotného poistenia miestnych zamestnancov pracujúcich v delegácii Komisie mimo EÚ.
Dňa 12. januára 1998 som postúpil sťažnosť predsedovi Európskej komisie. Komisia zaslala svoje stanovisko 25. marca 1998 a ja som Vám ho zaslal s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ak si to želáte. Dňa 27. apríla 1998 mi boli doručené Vaše pripomienky k stanovisku Komisie.
Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Podľa sťažovateľa sú relevantné tieto skutočnosti:
Sťažovateľ, občan EÚ, ktorý pracuje ako miestny zamestnanec v delegácii Európskej komisie mimo EÚ, sa sťažoval na skutočnosť, že náklady na zdravotnú starostlivosť, ktoré sťažovateľ vynaložil na hospitalizáciu rodinného príslušníka trpiaceho zriedkavou chorobou v Európe, už neboli hradené zo systému nemocenského poistenia Komisie. Podľa sťažovateľa musí pacient každý rok absolvovať jednu lekársku návštevu v Európe, keďže v krajine pobytu nie je k dispozícii potrebné lekárske ošetrenie. Okolnosti tejto sťažnosti boli tieto:
Do konca roku 1996 bol sťažovateľ rovnako ako ostatní miestni zamestnanci krytý miestnym poistením, ktoré preplácalo 85 % nákladov na zdravotnú starostlivosť, a delegácia Komisie preplácala zvyšných 15 %. Výsledkom bolo 100 % pokrytie nákladov vrátane nákladov, ktoré vznikli v Európe. V januári 1997, keď nadobudli účinnosť osobitné podmienky zamestnávania miestnych zamestnancov, bol však sťažovateľ povinný pristúpiť k systému nemocenského poistenia Komisie pre miestnych zamestnancov, ktorý na rozdiel od predchádzajúceho systému miestneho poistenia neprepláca náklady vynaložené v krajine, ktorá nehraničí s krajinou bydliska. Výsledkom bolo, že náklady sťažovateľa na hospitalizáciu pacienta v Európe sa už nepreplácali. Sťažovateľ a ostatní miestni zástupcovia predtým, ako sa na nich vzťahoval nový systém poistenia Komisie, požiadali o predĺženie platnosti miestnej poistnej zmluvy na rok 1997. Komisia však informovala miestnych zástupcov, že systém poistenia Komisie sa uplatňuje od 1. januára 1997.
Dňa 29. septembra 1997 sťažovateľ napísal list vedúcemu delegácie, v ktorom sa sťažoval na túto situáciu. Vedúci delegácie informoval o tomto sťažovateľovi GR IA, riaditeľstvo E v Bruseli. Dňa 7. októbra 1997 Komisia odpovedala a potvrdila, že náklady na zdravotnú starostlivosť, ktoré vznikli v Európe miestnym zamestnancom delegácie mimo EÚ, nie sú kryté zdravotným poistením Komisie. Komisia tiež dodala, že to nie je pravda, ako uviedol sťažovateľ, že zaviazala miestnych zamestnancov, aby opustili predchádzajúci miestny systém poistenia, ktorý pokrýval náklady vynaložené v zahraničí. Keďže sťažovateľ nebol spokojný s odpoveďou Komisie, podal túto sťažnosť ombudsmanovi.

Požiadavku

Stanovisko
Komisie
Komisia vo svojich pripomienkach poznamenala, že postavenie sťažovateľa ako miestneho zamestnanca sa riadi článkami 4 a hlavou IV (Miestni zamestnanci, články 79 až 81) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev. Pokiaľ ide o podmienky zamestnávania, odkazujú najmä na súčasné pravidlá a prax existujúce v mieste, kde zamestnanci vykonávajú svoje povinnosti. Komisia ďalej uviedla, že osobitné podmienky zamestnávania („Conditions Particulières d'Emploi“) pre miestnych zamestnancov v delegáciách mimo EÚ nielen rešpektujú platné miestne pracovné právo, ale zohľadňujú aj pracovné podmienky ponúkané referenčnými zamestnávateľmi, ako sú veľvyslanectvá a iné medzinárodné organizácie. Tieto osobitné podmienky zamestnávania sa prijímajú po konzultácii so zastúpením zamestnancov.
Prijatie osobitných podmienok zamestnávania delegácií mimo EÚ s účinnosťou od 1. júla 1996 viedlo k uzavretiu nových zmlúv, ktoré nahradili predchádzajúce zmluvy a v ktorých sa predpokladala účasť miestnych zamestnancov na nákladoch na sociálne zabezpečenie. Pred týmto dátumom boli miestni zamestnanci krytí miestnym poistením, ktoré bolo v plnej výške hradené Komisiou. Keď však osobitné podmienky zamestnávania nadobudli účinnosť, miestny systém poistenia bol zachovaný šesť mesiacov až do 1. januára 1997, aby si miestni zamestnanci mohli vybrať medzi vykonávaním miestneho poistenia alebo systémom doplnkového poistenia Komisie. Inými slovami, miestni zamestnanci mali na výber medzi na jednej strane miestnym systémom poistenia, v ktorom Komisia prevzala 2/3 poistného a úroveň náhrady zostala rovnaká, alebo na druhej strane systémom poistenia Komisie s príspevkom vo výške 1,37 % zo základného platu a počiatočnou náhradou vo výške 100 %, ktorá sa postupne znižovala na úroveň všeobecne uplatňovanú všetkými delegáciami Komisie.
Vzhľadom na vyššie príspevky, ktoré sa majú platiť za miestne poistenie, väčšina miestnych agentov vrátane sťažovateľa sa na ich žiadosť pripojila k poisteniu Komisie s účinnosťou od 1. januára 1997. Iní miestni zamestnanci mali súkromné poistenie iné ako miestne poistenie, pričom Komisia platila 2/3 poistného. Komisia preto uviedla, že tvrdenie, že miestni zamestnanci boli povinní vzdať sa miestneho poistenia, bolo nesprávne. Komisia však poznamenala, že od 1. januára 1997 sa miestni zamestnanci musia zúčastňovať na poistnom krytí podľa pravidla, ktoré sa vzťahuje na všetky delegácie Komisie, aby si zamestnanci viac uvedomovali náklady na sociálne zabezpečenie.
Komisia ďalej poznamenala, že systém doplnkového poistenia Komisie v zásade preberá len náklady na zdravotnú starostlivosť vynaložené v krajine zamestnania. Toto pravidlo je v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a politikou, ktorú uplatňuje väčšina referenčných zamestnávateľov. Komisia si však bola vedomá tohto obmedzenia a súhlasila s 50 % účasťou na platení poistného v rámci zmlúv o súkromnom poistení, ktoré uzavreli miestni zástupcovia na pokrytie nákladov na zdravotnú starostlivosť v zahraničí. Vzhľadom na to, že sťažovateľ ani neuzavrel takúto zmluvu, tvrdenie, že žiadna spoločnosť nepoistila náklady, nebolo presvedčivé, pretože boli poistené miestnym poistením.
Komisia však zasahuje v kritických situáciách, najmä ak v krajine zamestnania nemožno vykonať naliehavú lekársku intervenciu. V takýchto prípadoch sa v systéme poistenia Komisie predpokladá, že stanovisko musia poskytnúť traja lekári, ktorí poskytujú poradenstvo. Poradenskí lekári v tomto prípade zastávali názor, že v tomto štádiu bola liečba povolená a v súčasnosti vykonávaná v krajine pobytu sťažovateľa. Otázka však zostáva otvorená v závislosti od vývoja situácie.
Pripomienky sťažovateľa Sťažovateľ
poznamenal, že vyhlásenia Komisie neboli správne. Po prvé, nie je pravda, že miestni agenti mali na výber medzi pokračovaním v miestnom poistení alebo systémom Komisie. Dňa 29. novembra 1996 zástupcovia miestnych zástupcov napísali oznámenie vedúcemu delegácie, v ktorom žiadali o zachovanie predchádzajúceho systému v roku 1997, ale nedostali žiadnu odpoveď od delegácie. Dňa 7. apríla 1997 dostali oznámenie od vedúceho delegácie, v ktorom im bolo oznámené, že rozhodol, že sa bude uplatňovať systém poistenia Komisie. Miestni zamestnanci tak boli zaradení do systému poistenia, ktorý odmietli.
Sťažovateľ takisto uviedol, že nie je pravda, že Komisia zaplatila 2/3 poistného za miestnych agentov, ktorí uzavreli súkromné poistenie iné ako miestne poistenie, pretože francúzski kolegovia sťažovateľa museli zaplatiť všetky príspevky sami.
Pokiaľ ide o názor Komisie, že jej systém poistenia bol v súlade s politikou väčšiny referenčných zamestnávateľov, sťažovateľ poznamenal, že miestne súkromné poisťovne kryjú náklady vzniknuté v zahraničí. Na druhej strane niektorí miestni zamestnanci EÚ pracujúci pre veľvyslanectvo EÚ využívajú systém sociálneho zabezpečenia svojej domovskej krajiny. Sťažovateľ sa odvolal aj na súkromnú miestnu poisťovňu, ktorá kryje náklady vynaložené v zahraničí a ktorá sa vzťahuje na určitú kategóriu miestnych zástupcov. Z toho vyplýva, že riadenie miestnych zamestnancov nie je konzistentné vzhľadom na to, že sa uplatňujú rôzne systémy poistenia.
Pokiaľ ide o vyhlásenie Komisie, že súhlasila s 50 % účasťou na úhrade súkromných poistných zmlúv, ktoré uzavreli miestni agenti na úhradu liečebných nákladov v zahraničí, a že sťažovateľ takúto zmluvu neuzavrel, sťažovateľ poznamenal, že miestni agenti nikdy nedostali konkrétny návrh v tomto zmysle.
Navrhovateľ dospel k záveru, že pripomienky Komisie sú neprípustné a že nepredložil žiadny písomný dokument, ktorý by podporil jeho pripomienky. Sťažovateľ napokon poznamenal, že na chorobu pacienta sa vzťahuje privilegovaná náhrada zo strany európskych poisťovní, keďže je chronická a po niekoľkých rokoch vedie k 100 % znevýhodneniu. Sťažovateľ preto požiadal Komisiu o úplnú náhradu liečebných nákladov, ktoré vznikli na miestnej úrovni a v EÚ.

ROZHODNUTIE

1 Neuhrádzanie liečebných nákladov v zahraničí
1.1 Hlavné tvrdenie sťažovateľa spočívalo v tom, že sťažovateľ bol povinný pristúpiť k novému systému nemocenského poistenia, ktorý už neuhrádza liečebné náklady vzniknuté v Európe. Komisia poznamenala, že sťažovateľ sa rozhodol dodržiavať nový systém poistenia Komisie, ktorý je v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a politikou, ktorú uplatňuje väčšina referenčných zamestnávateľov.
1.2 Ombudsman poznamenáva, že postavenie miestnych zamestnancov sa v prvom rade riadi článkami 79 až 81 (hlava IV, Miestni zamestnanci) Podmienok zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev. Najmä pokiaľ ide o sociálne zabezpečenie, v článku 80 sa stanovuje, že inštitúcia zodpovedá za podiel zamestnávateľa na príspevkoch na sociálne zabezpečenie podľa platných predpisov v mieste, kde má zamestnanec vykonávať svoje povinnosti. Všeobecné podmienky zamestnávania miestnych zamestnancov pôsobiacich v tretích krajinách sú v druhom rade upravené rámcovými pravidlami upravujúcimi podmienky zamestnávania miestnych zamestnancov Komisie pôsobiacich v tretích krajinách, ktoré Komisia prijala 21. novembra 1989 a ktoré nadobudli účinnosť 1. januára 1990.
1.3 V článku 1 ods. 2 rámcových pravidiel sa stanovuje, že osobitné podmienky pre každé miesto výkonu práce stanoví generálny riaditeľ pre personál a administratívu po porade s ústredným výborom zamestnancov na návrh delegáta alebo vedúceho delegácie, ktorý sa najprv poradí so zástupcami miestnych zamestnancov. Ombudsman preto určí, či sa pred prijatím osobitných podmienok zamestnávania uskutočnili konzultácie so zástupcami miestnych zamestnancov delegácie.
1.4 Pravidlá stanovujúce osobitné podmienky zamestnávania miestnych zamestnancov delegácie boli prijaté generálnym riaditeľom GR IA 12. júna 1996 a nadobudli účinnosť 1. júla 1996. Pri uplatňovaní osobitných podmienok zamestnávania sa uzavreli nové zmluvy, ktoré s účinnosťou od 1. júla 1996 nahradili predchádzajúce zmluvy a v ktorých sa predpokladala účasť zamestnancov na nákladoch na sociálne zabezpečenie, a to na základe nového pravidla uplatniteľného na všetky delegácie Komisie.
1.5 Zo spisu sťažnosti vyplýva, že výbor zamestnancov súhlasil s osobitnými podmienkami zamestnávania a konkrétnejšie s článkom 23, ktorý sa týka náhrady nákladov na zdravotnú starostlivosť v prípade choroby (pozri najmä oznámenie z 29. októbra 1996 určené vedúcemu delegácie). V článku 23 ods. 1 sa stanovuje, že v prípade choroby má miestny zamestnanec nárok na náhradu 100 % miestnych nákladov. V druhom odseku sa však stanovuje, že orgán oprávnený uzatvárať pracovné zmluvy môže rozhodnúť o postupnom znížení sadzby náhrady na 75 % alebo o pripojení miestneho zástupcu k poisťovni s účasťou zainteresovanej osoby na úhrade jednej tretiny nákladov na poistenie.
1.6 Ombudsman poznamenáva, že oba nové systémy nemocenského poistenia navrhnuté v osobitných podmienkach zamestnávania sú skutočne menej výhodné ako predchádzajúce miestne poistenie, pretože výsledkom predchádzajúceho miestneho poistenia bolo 100 % pokrytie nákladov vrátane nákladov vynaložených v Európe. Zavedenie tohto nového systému poistenia, ktorý je založený na novom pravidle Komisie požadujúcom zvýšenie účasti miestnych zamestnancov na nákladoch na sociálne zabezpečenie, však nepredstavuje prípad nesprávneho úradného postupu.
1.7 Pokiaľ ide o možné porušenie zmluvy v tomto prípade, európsky ombudsman sa zaoberá sťažnosťami na nesprávny úradný postup vyplývajúci zo zmluvných vzťahov. Nesnaží sa však určiť, či došlo k porušeniu zmluvy ktoroukoľvek zo zmluvných strán. Touto otázkou by sa mohli účinne zaoberať len miestne súdy, ktoré sú podľa článku 36 osobitných podmienok zamestnávania príslušné pre spory medzi stranami a ktoré by mali možnosť vypočuť si argumenty strán týkajúce sa príslušného vnútroštátneho práva a posúdiť protichodné dôkazy o akýchkoľvek sporných skutkových otázkach.
2
Záver Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti Európskym ombudsmanom sa zdá, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Európskej komisie. Ombudsmanka sa preto rozhodla prípad uzavrieť.
O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.
Úprimne,
Jacob SÖDERMAN