Vážený pán X, dovoľujem
si Vám oznámiť výsledky mojich vyšetrovaní Vašej sťažnosti európskemu ombudsmanovi v súvislosti s projektom Newbury Bypass. Vaša sťažnosť je jednou z mnohých, ktoré som dostal v súvislosti s touto témou. V záujme čo najúčinnejšieho a najrýchlejšieho riešenia tohto problému som s ním zaobchádzal spoločne s ostatnými, ktoré sú uvedené na konci tohto listu.
Aby sa predišlo nedorozumeniam, je dôležité pripomenúť, že Zmluva o ES oprávňuje európskeho ombudsmana vyšetrovať možné prípady nesprávneho úradného postupu len v činnostiach inštitúcií a orgánov Spoločenstva. V štatúte európskeho ombudsmana sa výslovne stanovuje, že sťažnosť ombudsmanovi sa nemôže podať proti žiadnemu inému orgánu alebo osobe.
Moje vyšetrovania týkajúce sa Newbury Bypass boli preto zamerané na preskúmanie toho, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu Európskej komisie.
Prípad Newbury Bypass je tiež predmetom petícií adresovaných Európskemu parlamentu (čísla 865/95, 972/95, 90/96 a 387/96). Petícia sa môže týkať akejkoľvek záležitosti, ktorá patrí do oblasti činnosti Spoločenstva. Ombudsman sa zvyčajne nezaoberá záležitosťou, o ktorej rozhoduje Výbor Európskeho parlamentu pre petície, pokiaľ ho so súhlasom predkladateľa petície tento výbor nepostúpi ombudsmanovi. V tomto prípade však ombudsman dostal aj mnoho sťažností od ľudí, ktorí Parlamentu neposlali petície.
V každom prípade sa zdá vhodné, aby Výbor pre petície aj ombudsman preskúmali prípad Newbury Bypass. Široký mandát výboru mu umožňuje posúdiť záležitosti, ktoré presahujú rámec vyšetrovania zameraného na preskúmanie toho, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu v činnostiach Európskej komisie. Od predsedu Výboru pre petície pána Edwarda Newmana, ktorý mi napísal 16. októbra 1996, chápem, že výbor pokračuje vo vyšetrovaní Newbury Bypass.

Okolnosti predchádzajúce sťažnostiam

Rada 27. júna 1985 prijala smernicu 85/337/EHS (Ú. v. ES L 175, 1985, s. 40). V smernici sa vyžaduje, aby sa v určitých prípadoch povolenie pre verejné alebo súkromné projekty udelilo až po posúdení vplyvov na životné prostredie. Najneskorším dátumom na transpozíciu smernice do vnútroštátneho práva bol 3. júl 1988.
Smernica neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia. To znamená, že výslovne neuvádza, či sa jeho požiadavky vzťahujú na projekty, pre ktoré bola podaná žiadosť o povolenie alebo pre ktoré boli začaté povoľovacie konania pred nadobudnutím účinnosti smernice, ale pre ktoré bolo samotné povolenie vydané až po nadobudnutí účinnosti smernice (tzv. "potrubné" prípady).
V článku 155 Zmluvy o ES sa stanovuje povinnosť Európskej komisie zabezpečiť uplatňovanie ustanovení zmluvy a opatrení prijatých inštitúciami na jej základe. V článku 169 sa stanovuje hlavný postup, prostredníctvom ktorého Komisia koná s cieľom splniť túto povinnosť v prípade, že členský štát nesplní svoje povinnosti.
Článok 169 stanovuje:

Ak sa Komisia domnieva, že členský štát si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy, vydá k tejto záležitosti odôvodnené stanovisko po tom, ako poskytne dotknutému štátu možnosť predložiť pripomienky.

Ak dotknutý štát nevyhovie stanovisku v lehote stanovenej Komisiou, Komisia môže vec predložiť Súdnemu dvoru.

Komisia vyzvala jednotlivcov, aby jej predložili sťažnosti týkajúce sa porušení práva Spoločenstva členskými štátmi, a na tento účel uverejnila štandardný formulár.(1)
V roku 1994 boli Európskej komisii podané sťažnosti, v ktorých sa uvádzalo, že orgány Spojeného kráľovstva nedodržali požiadavky smernice 85/337/EHS v súvislosti s projektom cestného obchvatu v Newbury. Komisia zaregistrovala sťažnosti a v súvislosti s touto záležitosťou otvorila spis.
Dňa 20. októbra 1995 Komisia vydala tlačovú správu IP/95/1098. V ňom sa uvádza, že vzhľadom na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora z augusta 1995 (C 431/92) sa Komisia rozhodla vykladať smernicu 85/337/EHS tak, že vyžaduje posudzovanie vplyvov na životné prostredie len v prípade projektov, pri ktorých sa postup schvaľovania začal po najneskoršom termíne na transpozíciu smernice do vnútroštátneho práva. V tlačovej správe sa ďalej uvádza, že to znamená, že smernica sa nevzťahuje na Newbury Bypass, v prípade ktorého sa zdĺhavé postupy udeľovania súhlasu začali dávno pred 3. júlom 1988.
(Rozhodnutie Súdneho dvora uvedené v tlačovej správe je vo veci C- 431/92, Komisia/Nemecko, rozsudok z 11. augusta 1995: "vec Großkrotzenburg." Komisia
následne napísala osobám, ktorých sťažnosti zaregistrovala, pričom uviedla, že ukončila vyšetrovanie týkajúce sa navrhovaného obchvatu Newbury a keďže neboli zistené žiadne porušenia práva Spoločenstva, rozhodla sa spis uzavrieť. Sťažovatelia boli tiež odkázaní na priloženú kópiu tlačovej správy s podrobnejším vysvetlením, prečo bol spis uzavretý.

Sťažnosti

Na základe sťažností zaslaných ombudsmanovi ako celku boli vznesené štyri hlavné tvrdenia týkajúce sa rozhodnutia Komisie uzavrieť spis vo veci Newbury Bypass:

1. Uzavretím spisu Komisia pripravila občanov o právoplatné rozhodnutie Súdneho dvora o sporných otázkach práva Spoločenstva a hrozilo, že úloha Súdneho dvora bude narušená.
   
2. Podľa niektorých sťažovateľov bol výklad veci Großkrotzenburg zo strany Komisie nečestný, pretože bol motivovaný politickými úvahami alebo bol výsledkom politického tlaku.
   
3. Správny výklad veci Großkrotzenburg podporuje názor, že smernica 85/337/EHS sa uplatňuje na projekt Newbury Bypass.
   
4. Komisia mala informovať registrovaných sťažovateľov o svojom rozhodnutí uzavrieť spis pred jeho oznámením prostredníctvom tlačovej správy.

Sťažnosti doručené do 1. februára 1996 boli zaslané predsedovi Európskej komisie so žiadosťou o prvé stanovisko do 31. mája 1996. Aby sa predišlo možnému omeškaniu, nebola podaná žiadna ďalšia žiadosť o prvé stanovisko k následným sťažnostiam týkajúcim sa rovnakých otázok. Na žiadosť Komisie bola táto lehota následne predĺžená do 19. júla 1996. Komisia zaslala ombudsmanovi prvé stanovisko 18. júla 1996.

Prvé stanovisko Komisie

Komisia vo svojom prvom stanovisku k výhradám uviedla toto:

1. Predmetom sťažností je výkon voľnej úvahy Komisie, pokiaľ ide o konanie podľa článku 169. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora:
   

   zo systematiky článku 169 Zmluvy o EHS vyplýva, že Komisia nie je povinná začať konanie podľa tohto článku; má diskrečnú právomoc, ktorá vylučuje právo jednotlivcov požadovať od neho, aby zaujal určité stanovisko, a podať žalobu o neplatnosť proti jeho odmietnutiu podať žalobu.

   
   Komisia tým, že rozhodla o nezačatí konania o nesplnení povinnosti, využila svoju diskrečnú právomoc, ktorú v plnej miere uznal Súdny dvor.
   
2. Komisia postupovala voči sťažovateľom v súlade so zásadami dobrého administratívneho správania tým, že riadne zaregistrovala sťažnosti a informovala sťažovateľov o riešení prípadu. Sťažovatelia v konaní podľa článku 169 nemajú žiadne osobitné procesné práva, ako by to mohlo byť v iných odvetviach, ako je hospodárska súťaž alebo antidumpingové opatrenia. Komisia preto nevidí dôvod na žiadnu sťažnosť týkajúcu sa nesprávneho úradného postupu v takomto prípade.
   
3. V prípade Newbury Bypass bolo kľúčovou otázkou, či dátum povolenia projektu alebo dátum začatia schvaľovacích postupov pre projekt (dátum žiadosti o povolenie) bol rozhodujúci pre uplatňovanie smernice.
   Smernica neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia a existuje výklad, či sa jej požiadavky vzťahujú na prípady "potrubí".
   Newbury Bypass bol prípad plynovodu, keďže dátum žiadosti o povolenie predchádzal 3. júlu 1988, zatiaľ čo dátum udelenia povolenia prišiel neskôr.
   Témou výkladu sa zaoberali dve rozhodnutia Súdneho dvora: Vec 396/92, Bund Naturschutz in Bayern Ev/Freistaat Bayern, Zb. 1994, s. I-3717 a Großkrotzenburg. V oboch prípadoch generálny advokát tvrdil, že členské štáty môžu upustiť od posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade projektov, v súvislosti s ktorými sa pred 3. júlom 1988 začalo povoľovacie konanie.
   Samotný Súdny dvor výslovne neuviedol, že rozhodujúcim faktorom bol dátum uplatnenia/začatia povoľovacieho konania. Vo veci Großkrotzenburg však Súdny dvor posúdil skutkové okolnosti, pokiaľ ide o okamih podania formálnej žiadosti. Táto posledná uvedená skutočnosť by bola bezvýznamná, ak by rozhodujúcim faktorom bol dátum súhlasu.
   V dôsledku tejto judikatúry sa má smernica 85/337/EHS vykladať tak, aby sa z jej rozsahu pôsobnosti vylúčili pripravované prípady.
   Skutkové okolnosti v súvislosti s Newbury Bypass spočívajú v tom, že konanie o udelení súhlasu sa začalo pred 3. júlom 1988. Komisia sa preto domnieva, že smernica 85/337/EHS sa nevzťahovala na projekt Newbury Bypass.
   
4. Komisia mala informovať registrovaných sťažovateľov o svojom rozhodnutí uzavrieť spis pred jeho oznámením prostredníctvom tlačovej správy.

Pripomienky sťažovateľov k prvému stanovisku

Vzhľadom na pripomienky zaslané ombudsmanovi ako celku boli v súvislosti s prvým stanoviskom predložené tieto tvrdenia:

1. Pripomienky Komisie týkajúce sa jej diskrečnej právomoci predstavujú tvrdenie, že môže konať svojvoľne. Keďže úlohou ombudsmana je vyšetrovať prípady nesprávneho úradného postupu, neexistuje dôvod, prečo by sa obmedzenia súdnych opravných prostriedkov uvedené v prvom stanovisku mali považovať za relevantné.
   
2. Komisia neodpovedala na tvrdenie, že konala nečestne.
   
3. Komisia pokračovala vo svojom nesprávnom výklade veci Großkrotzenburg a neuplatnila odôvodnenie v tejto veci správne na vývojové postupy Spojeného kráľovstva použité vo veci Newbury Bypass.
   
4. Komisia tvrdila, že sťažovateľov priebežne informovala. Informovala však médiá o rozhodnutí uzavrieť spis z Newbury v tlačovej správe z 20. októbra 1995, zatiaľ čo sťažovatelia boli nakoniec informovaní listami zo 6. decembra 1995.

Rozhodnutie európskeho ombudsmana

1 Rozhodnutie Komisie
1.1 Komisia vysvetlila rozhodnutie uzavrieť spis vo veci Newbury Bypass výlučne z hľadiska právneho záveru, že smernica 85/337/EHS sa nevzťahuje na projekt Newbury Bypass.
1.2 V článku 169 Zmluvy o ES sa stanovuje, že Komisia vydá odôvodnené stanovisko, ak sa domnieva, že členský štát si nesplnil povinnosť vyplývajúcu z tejto zmluvy. Ak Komisia dospeje k záveru, že nedošlo k porušeniu práva Spoločenstva, nie je splnená základná podmienka na vydanie odôvodneného stanoviska. Za týchto okolností nevzniká žiadna otázka voľnej úvahy, pretože Komisia nemá právomoc začať konanie o nesplnení povinnosti.
1.3 Ombudsman sa preto domnieva, že pre sťažovateľov bolo zavádzajúce, aby sa v prvom stanovisku Komisie nastolila otázka diskrečnej právomoci.
1.4 Ombudsmanka zistila, že sťažnosti nie sú dostatočné na to, aby vyvolali pochybnosti o tom, či Komisia dospela k právnemu záveru v dobrej viere, po riadnom vyšetrovaní a na základe objektívneho a odborného posúdenia právnych otázok.
1.5 Argumenty predložené sťažovateľmi však ombudsmanovi umožnili preskúmať právny záver Komisie, že smernica 85/337/EHS sa nevzťahuje na Newbury Bypass, s cieľom zistiť, či došlo k nesprávnemu úradnému postupu pri výklade práva Spoločenstva alebo pri jeho uplatňovaní na skutočnosti a vnútroštátny právny kontext prípadu. Výsledky preskúmania sú uvedené v oddiele 2 tohto rozhodnutia.
2 Uplatniteľnosť smernice 85/337/EHS na prípad Newbury Bypass
2.1 Záver Komisie, že smernica 85/337/EHS sa nevzťahuje na Newbury Bypass, závisí od procesu právneho odôvodnenia, ktorý má dve fázy.
2.2 Prvou fázou je tvrdenie, že smernica sa nevzťahuje na projekty, pre ktoré bolo povolenie udelené po 3. júli 1988, za predpokladu, že formálna žiadosť o povolenie (alebo jej ekvivalent v konaniach, v ktorých sa formálna žiadosť neuskutočnila) bola podaná pred týmto dátumom. Toto je argument, že prípady "potrubí" sú vylúčené. Druhou fázou argumentu je, že projekt Newbury Bypass je "potrubný" prípad.
2.3 Pokiaľ ide o prvú fázu argumentácie, Komisia sa vo svojom prvom stanovisku opiera o rozsudky Súdneho dvora a stanoviská generálnych advokátov vo veciach Großkrotzenburg (2) a Bund Naturschutz, aby tvrdila, že smernica sa má vykladať tak, aby sa prípady týkajúce sa plynovodov vylúčili z jej pôsobnosti.
2.4 Ombudsman poznamenáva, že v iných súvislostiach, vrátane odpovede Výboru pre petície týkajúcej sa petícií č. 865/95 a 972/95, Komisia na podporu svojho výkladu poukázala aj na všeobecnú nepísanú zásadu právnej istoty a zásady oprávneného očakávania a proporcionality.
2.5 Sťažovatelia a niektorí komentátori kritizovali výklad smernice zo strany Komisie.(3) Kritika poukazuje na to, že vo veci Großkrotzenburg Súdny dvor výslovne ponechal otvorenú otázku uplatňovania smernice na "potrubné" prípady (bod 28 rozsudku) a že zásady právnej istoty a legitímnej dôvery tiež poskytujú argumenty proti výkladu Komisie.
2.6 Ombudsman považuje za poľutovaniahodné, že prvé stanovisko obsahuje len veľmi stručný a možno neúplný náčrt právneho odôvodnenia Komisie na podporu jej záveru, že smernica sa nevzťahuje na "potrubné" prípady.
2.7 Ombudsman sa však nedomnieva, že samotný záver je z právneho hľadiska nesprávny. Vzhľadom na stanoviská generálnych advokátov vo veciach Bund Naturschutz a Großkrotzenburg a na skutočnosť, že Súdny dvor vo veci Großkrotzenburg vyhodnotil skutkové okolnosti, pokiaľ ide o čas podania formálnej žiadosti, záver, že smernica 85/337/EHS sa neuplatňuje na prípady "potrubí", je pravdepodobne správny. Treba však pripomenúť, že Súdny dvor je najvyšším orgánom v otázkach práva Spoločenstva.
2.8 Pokiaľ ide o druhú fázu argumentácie a s výhradou poslednej vety bodu 2.7, ombudsman sa domnieva, že prima facie vhodným kritériom na identifikáciu prípadov "potrubí" je kritérium použité v rozsudku Großkrotzenburg: t. j. dátum formálneho podania žiadosti o súhlas.
2.9 Právne postupy v Anglicku týkajúce sa povolenia v prípade diaľničných projektov nezahŕňajú žiadosť o povolenie od jedného orgánu druhému. Ide o administratívny postup, v rámci ktorého sú navrhovateľ aj orgán, ktorý udeľuje povolenie, súčasťou ústrednej štátnej správy.
2.10 Vzniká preto otázka, ktorá etapa správneho konania podľa anglického práva sa má považovať za ekvivalent "dátumu formálneho podania žiadosti o súhlas". Pri identifikácii takéhoto ekvivalentu je dôležité pripomenúť, že Súdny dvor vo veci Großkrotzenburg výslovne zamietol tvrdenie, že predbežná etapa povoľovacieho konania, ktorá zahŕňa neformálne kontakty a stretnutia medzi príslušným orgánom a navrhovateľom, by sa mohla považovať za jednoznačný údaj o dátume začatia povoľovacieho konania.
2.11 Návrhy nariadení pre Newbury Bypass boli uverejnené v rokoch 1986 až 1988; verejné vyšetrovanie sa začalo 14. júna 1988 a skončilo 9. novembra 1988; konečný právny predpis bol prijatý 18. júna 1991 a nadobudol účinnosť 16. augusta 1991.
2.12 Sťažovatelia tvrdili, že zverejnenie návrhov príkazov a verejné vyšetrovanie boli predbežnými postupmi konzultácie a diskusie o uprednostňovanej trase a alternatívnych schémach ministerstva dopravy. Podľa ich názoru takéto postupy nemožno opísať ako formálnu žiadosť a sú ekvivalentom "neformálnych kontaktov a stretnutí medzi príslušným orgánom a navrhovateľom". Podľa sťažovateľov je ekvivalentom formálnej žiadosti podanie konečného štatutárneho nástroja, po ktorom nasleduje šesťtýždňová lehota, v rámci ktorej je možné ho napadnúť na Vyššom súde.
2.13 Stanovisko Komisie k tomuto bodu nie je úplne jasné z prvého stanoviska, v ktorom sa uvádza len to, že:

„Newbury Bypass bol prípad plynovodu, keďže dátum žiadosti o povolenie predchádzal 3. júlu 1988, zatiaľ čo dátum udelenia povolenia prišiel neskôr“; a

„Skutkové okolnosti v súvislosti s Newbury Bypass spočívajú v tom, že konanie o udelení súhlasu sa začalo pred 3. júlom 1988.“

Komisia preto nespresňuje, ktorý bod vnútroštátnych konaní považuje za ekvivalent formálnej žiadosti vo veci Newbury Bypass. Logicky však musí ísť buď o uverejnenie návrhov príkazov, alebo o začatie verejného vyšetrovania, keďže ide o jediné fázy konania, ktoré sa uskutočnili pred 3. júlom 1988.
2.14 Podľa názoru ombudsmana možno zverejnenie návrhov objednávok rozumne považovať za ekvivalent formálnej žiadosti o územné rozhodnutie, keďže navrhovateľ urobí verejné vyhlásenie obsahujúce definitívne návrhy na výstavbu, ktoré potom môžu byť predmetom verejného vyšetrovania. Skutočnosť, že medzi návrhom vyhlášky a konečným projektom môžu existovať rozdiely, nemá vplyv na tento záver, keďže v priebehu konania o udelení povolenia môžu nastať aj zmeny žiadosti. Možnosť takýchto zmien v oboch prípadoch vyplýva zo skutočnosti, že dotknuté konania sú viac než len formalitou.
2.15 Hoci je poľutovaniahodné, že prvé stanovisko neobsahuje všetky právne odôvodnenia potrebné na podporu názoru Komisie, že Newbury Bypass je "potrubný" prípad, ombudsman sa preto nedomnieva, že samotný záver obsahuje chybu pri uplatňovaní práva Spoločenstva na skutkové okolnosti a vnútroštátny právny kontext veci Newbury Bypass.
2.16 Vyšetrovania ombudsmana týkajúce sa sťažností na Newbury Bypass preto neodhalili žiadny prípad nesprávneho úradného postupu Komisie pri výklade práva Spoločenstva alebo pri uplatňovaní práva Spoločenstva na skutočnosti a vnútroštátny právny kontext prípadu.
3 Neinformovanie zaregistrovaných sťažovateľov pred vydaním tlačovej správy
3.1 Komisia vyzvala jednotlivcov, aby jej predložili sťažnosti týkajúce sa porušení práva Spoločenstva členskými štátmi, a na tento účel uverejnila štandardný formulár.(4) Komisia vo svojom prvom stanovisku uznáva procesné povinnosti riadne registrovať sťažnosti a informovať sťažovateľov o riešení prípadu.
3.2 Takýto administratívny proces sa zvyčajne končí odôvodneným rozhodnutím oznámeným tým, ktorí sa na ňom zúčastnili. Ombudsmanka sa domnieva, že v záujme dobrého administratívneho správania mala Komisia informovať registrovaných sťažovateľov o svojom rozhodnutí pred verejným oznámením rozhodnutia alebo aspoň súčasne s ním prostredníctvom tlačovej správy. Mohli existovať praktické dôvody, prečo to v tomto konkrétnom prípade nebolo možné (hoci Komisia vo svojom prvom stanovisku takéto dôvody neuviedla). Ak áno, Komisia mala sťažovateľom aspoň vysvetliť tieto dôvody.
3.3 Vzhľadom na to, že tento aspekt prípadu sa týka postupov súvisiacich s konkrétnymi udalosťami v minulosti, nie je potrebné vykonávať ďalšie vyšetrovania ani usilovať sa o zmierlivé urovnanie veci.
Vzhľadom na vyššie uvedené zistenia sa domnievam, že v tejto veci nie je potrebné vykonať ďalšie vyšetrovanie. Verím však, že Európska komisia vezme na vedomie kritickú poznámku uvedenú v bode 3.2.

Ďalšie poznámky ombudsmana

Ako sa uvádza v mojej výročnej správe za rok 1995, dôležitou súčasťou poslania ombudsmana je posilnenie vzťahov medzi inštitúciami Spoločenstva a európskymi občanmi. Vytvorenie úradu ombudsmana Zmluvou o Európskej únii malo zdôrazniť záväzok Únie k otvoreným, demokratickým a zodpovedným formám správy.
Moje vyšetrovania týkajúce sa Newbury Bypass a niekoľkých ďalších sťažností proti Komisii ma viedli k záveru, že je vhodné všeobecnejšie preskúmať procesné postavenie jednotlivých sťažovateľov v konaní podľa článku 169.
Na základe sťažností, ktoré mi boli doručené, sa zdá, že postup, ktorý Komisia v súčasnosti používa, spôsobuje značnú nespokojnosť medzi európskymi občanmi, z ktorých niektorí považujú prístup Komisie k plneniu svojich povinností podľa článku 169 za arogantný a bezohľadný. Okrem toho sa zdá, že tento postup nepodporuje stupeň transparentnosti, ktorý európski občania čoraz viac očakávajú vo fungovaní inštitúcií a orgánov Spoločenstva.
Bez toho, aby bola dotknutá otázka, či si zásady práva Spoločenstva môžu vyžadovať rozvinutejšie procesné práva pre súkromných sťažovateľov podľa článku 169, Komisia by sa mohla sama rozhodnúť vytvoriť takéto práva ako záležitosť dobrého administratívneho správania v súlade s judikatúrou Súdneho dvora a Súdu prvého stupňa, podľa ktorej jednotlivci nemôžu napadnúť rozhodnutie Komisie nezačať konanie o nesplnení povinnosti.
Komisia by predovšetkým mohla pred prijatím svojho konečného rozhodnutia oznámiť registrovaným sťažovateľom predbežný záver, že nedošlo k porušeniu práva Spoločenstva, a svoje zistenia na podporu tohto záveru s výzvou na predloženie pripomienok v stanovenej lehote.
Takýto postup by mohol mať v porovnaní so súčasným stavom dve výhody. Na jednej strane by mohla prispieť k účinnejšej správe tým, že by Komisii poskytla príležitosť včas dostať kritiku svojich názorov, aby mohla posúdiť a reagovať na túto kritiku predtým, ako dospeje ku konečnému záveru. Po druhé, mohla by posilniť vzťahy medzi európskymi občanmi a Komisiou tým, že by umožnila občanom plne sa zúčastňovať na administratívnom postupe podľa článku 169 a zlepšila transparentnosť činností Komisie.
Preto som sa rozhodol začať vyšetrovanie tejto záležitosti z vlastného podnetu. V blízkej budúcnosti sa obrátim na predsedu Komisie s podrobnosťami o vyšetrovaní.
Úprimne,
Jacob SÖDERMAN
Toto rozhodnutie sa týka všetkých nasledujúcich sťažností:
206/27.10.95/HS/UK; 211/03.11.95/JC/UK;226/13.11.95/JC/UK 229/14.11.95/PAD/UK;303/03.01.96/COW/UK;327/08.01.96/RW/UK 335/08.01.96/AK/UK; 358/15.01.96/ES/UK; 359/16.01.96/JK/UK 360/09.01.96/SJ/UK; 361/09.01.96/JB/UK; 362/15.01.96/JB/UK 363/15.01.96/MN/UK; 364/03.11.96/JS/UK; 377/31.1.96/MJ/UK 378/25.1.96/JB/UK; 382/24.1.96/CW/UK; 383/24.1.96/JK/UK 403/01.02.96/TPA/UK;471/4.3.96/PC/UK;487/14.3.96/BRF/UK; 488/14.3.96/PB/UK; 514/25.3.96/DB/UK; 515/25.3.96/PJW/UK; 526/27.3.96/DHW/UK; 562/18.4.96/DD/UK;607/24.5.96/BB/UK

---

(1) Úradný vestník 1989, C 26/6.

(2) Veci C-431/92, rozsudok z 11. augusta 1995 a C-396/92, Zb. 1994, s. I-3717.

(3) Pozri napr. P. Kunzlik, „Environmental Impact Assessment: Bund Naturschutz, Großkrotzenburg a ústup Komisie v bode „Pipe-line“, European Environmental Law Review, 1. marca 1996, 87 – 93.

(4) Úradný vestník 1989, C 26/6.