V Štrasburgu 7. júna 2006

Vážený pán X.,

Dňa 9. mája 2005 ste podali sťažnosť európskemu ombudsmanovi v súvislosti s odmietnutím Európskej investičnej banky (ďalej len „EIB“) poskytnúť vám prístup k dokumentu.

Dňa 19. mája 2005 som postúpil sťažnosť prezidentovi EIB a požiadal som o stanovisko do 31. augusta 2005.

Keďže som nedostala odpoveď, 19. septembra 2005 som EIB zaslala upomienku. EIB ma následne informovala, že nedostala môj list z 19. mája 2005. Dňa 21. septembra 2005 som preto zaslal kópiu tohto listu EIB. V ten istý deň ste boli o tom informovaný.

EIB zaslala svoje stanovisko 18. októbra 2005. Poslal som Vám ho 21. októbra 2005 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 28. novembra 2005.

Dňa 19. decembra 2005 som EIB adresoval návrh na priateľské riešenie. V ten istý deň ste boli o tom informovaný.

EIB zaslala svoje stanovisko k tomuto návrhu 31. januára 2006. Z tohto listu som pochopil, že EIB zastáva názor, že k určitým častiam príslušného dokumentu možno poskytnúť prístup verejnosti a že sa zaviazala poskytnúť vám súkromný prístup k určitým ďalším častiam dokumentu. Dňa 6. februára 2006 som požiadal EIB, aby potvrdila, že moje chápanie je správne. EIB vo svojej odpovedi z 15. februára 2006 potvrdila, že môj výklad jej listu je správny.

Dňa 20. februára 2006 som Vám zaslal listy EIB z 31. januára a 15. februára 2006 s výzvou na vyjadrenie pripomienok.

Dňa 28. februára 2006 mi EIB predložila ďalšie informácie, ktoré som Vám zaslala 2. marca 2006.

Dňa 30. marca 2006 ste predložili svoje pripomienky k odpovedi EIB na môj návrh na priateľské riešenie.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Súvislosti

Podľa sťažovateľa, nemeckého advokáta, sú okolnosti prejednávanej veci takéto:

Začiatkom 90. rokov 20. storočia sa dve spoločnosti patriace do medzinárodnej skupiny (jedna zo Švédska a jedna z Nemecka) zúčastnili na projekte v Lesotho (ďalej len „projekt Lesotho Highlands Water“), ktorý bol podporovaný z finančných prostriedkov EÚ vrátane finančných prostriedkov poskytnutých Európskou investičnou bankou (ďalej len „EIB“). Pred zadaním príslušných zákaziek si tieto dve spoločnosti najali miestneho konzultanta, aby im poradil v súvislosti s projektom a pomohol im získať miestne znalosti. Následne sa zistilo, že tento konzultant, ktorý poskytoval poradenstvo aj iným spoločnostiam, konal v spolupráci s vedúcim orgánu verejného obstarávania v Lesothe a že aspoň časť finančných prostriedkov, ktoré konzultantovi zaplatili niektorí z jeho klientov ako poplatky za poradenstvo, bola postúpená verejnému obstarávateľovi. Vedúci verejného obstarávateľa bol následne súdom v Lesothe uznaný vinným z korupcie a odsúdený na trest odňatia slobody.

Skupina bola informovaná o údajnom prípade úplatkárstva v roku 1998 a okamžite a plne spolupracovala s orgánmi Lesotha. Ako protihodnotu za to, že skupina dobrovoľne poskytovala informácie o projekte, jej riaditeľ prokuratúry v Lesothe udelil imunitu voči trestnému stíhaniu. Skupina mala politiku nulovej tolerancie, pokiaľ ide o akúkoľvek formu úplatkárstva a korupcie.

V apríli 2000 sa Európska komisia a EIB rozhodli vykonať audit tejto záležitosti. Európsky úrad pre boj proti podvodom (ďalej len „OLAF“) bol o tomto audite informovaný. Na základe záverov audítorskej správy bolo vyšetrovanie úradu OLAF uzavreté.

V júni 2003 začal OLAF na základe nových informácií nové vyšetrovanie v tejto veci a obrátil sa na švajčiarsku spoločnosť patriacu do skupiny.

V liste zo 16. septembra 2004 sťažovateľ požiadal o prístup k príslušnej audítorskej správe (ďalej len „audítorská správa z roku 2000“)(1). Táto žiadosť bola podaná na základe pravidiel EIB o prístupe verejnosti k dokumentom (2) (ďalej len "pravidlá").

Keďže sťažovateľ nedostal odpoveď, poslal 2. novembra 2004 upomienku.

Listom z 3. decembra 2004 EIB túto žiadosť zamietla s odkazom na článok 4 ods. 1 písm. v) pravidiel.

Sťažnosť 1477/2005/GG (dôverné)

Dňa 29. marca 2005 podal súčasný sťažovateľ ombudsmanovi sťažnosť proti rozhodnutiu EIB (sťažnosť 1477/2005/GG - Dôverné). Tento sťažovateľ však jasne uviedol, že sťažovateľom v tejto veci mal byť jeho klient, švajčiarska spoločnosť. V článku 195 Zmluvy o ES sa stanovuje, že sťažnosť môže európskemu ombudsmanovi podať ktorýkoľvek štátny príslušník EÚ alebo akákoľvek fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v EÚ. Ombudsman preto 2. mája 2005 zamietol sťažnosť vzhľadom na to, že sťažovateľ nepatrí do kategórie osôb, ktoré sú oprávnené predkladať sťažnosti ombudsmanovi podľa článku 195 Zmluvy o ES.

O tejto výhrade

Dňa 9. mája 2005 advokát, ktorý podal sťažnosť 1477/2005/GG, sťažnosť obnovil, pričom uviedol, že on sám sa má považovať za sťažovateľa. Tento list bol preto zaevidovaný ako nová sťažnosť (1776/2005/GG – Dôverné).

Sťažovateľ tvrdil, že EIB neoprávnene neposkytla prístup k svojej správe o vnútornom audite týkajúcej sa vodného projektu Lesotho Highlands Water, a tvrdil, že takýto prístup by sa mal udeliť.

Podľa názoru sťažovateľa sa článok 4 ods. 1 písm. v) pravidiel nemohol vykladať tak široko, aby zahŕňal vyšetrovania, ktoré už boli ukončené. Podľa názoru sťažovateľa už ochrana nebola v žiadnom prípade odôvodnená na základe obsahu príslušného dokumentu (článok 4 ods. 5 rokovacieho poriadku).

Sťažovateľ zdôraznil, že je dôležité pochopiť, aké nové dôkazy vyšli najavo, ktoré odôvodňujú opätovné otvorenie vyšetrovania úradu OLAF. Bolo to potrebné na to, aby sa skupina mohla brániť.

Požiadavku

Stanovisko EIB

EIB vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:

Článok 4 ods. 1 rokovacieho poriadku stanovoval, že „prístup k celému dokumentu alebo jeho časti sa zamietne, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana (...)

v) účel inšpekcií, vyšetrovaní a auditov“.

EIB preto konala v plnom súlade so svojimi pravidlami. Sťažovateľ okrem toho vo svojej pôvodnej žiadosti neuviedol žiadne dôvody, prečo by sa v tomto prípade mala zrušiť ochrana dôvernosti zaručená týmto ustanovením. Ombudsman okrem toho vo svojom návrhu odporúčania vo veci 1126/2004/GG (dôverné)(3) uznal, že nezverejnenie audítorských správ bolo riadne odôvodnené. Úplné zverejnenie audítorských správ by v skutočnosti vážne narušilo úspešné vykonávanie takýchto vyšetrovaní.

Sťažovateľ teraz ako dôvod žiadosti o prístup uviedol prebiehajúce vyšetrovania úradu OLAF, pokiaľ ide o skupinu týkajúcu sa projektu Lesotho Highlands Water Project. V súlade s pravidlami vyšetrovania, vyšetrovania alebo iné podobné opatrenia vykonávané inštitúciami alebo orgánmi EÚ alebo vnútroštátnymi orgánmi nemohli zmeniť režim prístupu k určitým dôverným dokumentom, ako je táto audítorská správa. V dôsledku toho skutočnosť, že OLAF v súčasnosti vyšetruje ten istý projekt, nepredstavuje platný dôvod na udelenie prístupu v prejednávanej veci. EIB v plnej miere spolupracovala s úradom OLAF v prípadoch údajného zneužitia finančných prostriedkov.

S cieľom zabezpečiť maximálnu možnú úroveň transparentnosti za súčasných okolností EIB už zverejnila závery auditu vykonaného EIB v súvislosti s projektom Lesotho v tlačovej správe vydanej 26. novembra 2000.

Vzhľadom na to, že prístup EIB bol v úplnom súlade s pravidlami, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k stanovisku EIB uviedol tieto pripomienky:

Odôvodnenia pravidiel sa odvolávali na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (4) (ďalej len "nariadenie 1049/2001"). Judikatúra súdov Spoločenstva týkajúca sa tohto nariadenia bola preto relevantná aj na účely výkladu pravidiel. Podľa tejto judikatúry sa výnimky zo všeobecného práva na prístup k dokumentom majú vykladať reštriktívne.

Okrem toho sa v odôvodnení 6 pravidiel stanovuje, že EIB „žiada, aby podľa požiadaviek dobrej správy, ktoré sa vzťahujú na inštitúcie a orgány Spoločenstva vrátane banky, boli dokumenty v maximálnej možnej miere verejne dostupné“.

V audítorskej správe z roku 2000 sa dospelo k záveru, že nedošlo k pochybeniu. Nemôže teda obsahovať nijaký dôkaz alebo indíciu, na ktorú by sa EIB mohla odvolávať v budúcnosti alebo dokonca v súčasnosti OLAF voči skupine. Vzhľadom na to EIB nepreukázala, prečo by zverejnenie tejto správy vo všeobecnosti narušilo vykonávanie vyšetrovaní. Namiesto toho, aby sa EIB opierala o článok 4 ods. 1 písm. v) pravidiel, mala vysvetliť, prečo by zverejnenie audítorskej správy mohlo ohroziť ochranu účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov.

Vzhľadom na závery uzavretého vyšetrovania bolo totiž jasné, že zverejnenie by v tomto konkrétnom prípade nepoškodilo EIB. Prinajmenšom by sa mali zverejniť tie časti správy, ktoré by v žiadnom prípade nemohli byť škodlivé pre akékoľvek budúce prešetrovania, najmä dôkazy, ktoré skupinu oslobodzujú. V tlačovej správe EIB sa uvádza len zhrnutie projektu a veľmi všeobecné závery.

Článok 2 ods. 3 rokovacieho poriadku výslovne stanovoval, že žiadosť o prístup k dokumentu nemusí byť odôvodnená. Tvrdenie EIB, že sťažovateľ neuviedol žiadny dôvod na zrušenie ochrany dôvernosti v prejednávanej veci, je preto irelevantné. Naopak, bolo na EIB, aby vysvetlila, akým spôsobom by jej zverejnenie správy mohlo uškodiť. Skutočnosť, že súčasné vyšetrovanie viedla iná inštitúcia, nebola dôvodom na odmietnutie zverejnenia.

Ak niektoré časti správy obsahovali dôverné informácie, ktoré nemohli byť zverejnené z dôvodu povinnosti mlčanlivosti voči tretím stranám, bola vyžiadaná kópia skrátenej verzie správy.

Úsilie OMBUDSMANA dosiahnuť priateľské riešenie

Návrh ombudsmana na priateľské riešenie

Po dôkladnom zvážení stanoviska EIB a pripomienok sťažovateľa ombudsman nebol spokojný s tým, že EIB primerane reagovala na argumenty sťažovateľa.

Tento názor bol založený na týchto úvahách:

1. Pred preskúmaním tvrdenia a tvrdenia sťažovateľa sa zdalo vhodné zaoberať sa viacerými predbežnými otázkami.
2. V článku 255 Zmluvy o ES je zakotvené právo verejnosti na prístup k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie a stanovuje sa v ňom, že všeobecné zásady a obmedzenia tohto práva by mal určiť zákonodarca Spoločenstva. Tieto pravidlá sú stanovené v nariadení Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1049/2001 z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady a Komisie (5) (ďalej len "nariadenie 1049/2001"). V spoločnom vyhlásení uverejnenom krátko po prijatí tohto nariadenia (6) sa Európsky parlament, Rada a Komisia dohodli, že agentúry a podobné orgány vytvorené zákonodarcom Spoločenstva by mali mať pravidlá prístupu, ktoré sú v súlade s pravidlami stanovenými v nariadení 1049/2001. Vyzvali tiež ostatné inštitúcie a orgány Spoločenstva, aby prijali vnútorné pravidlá týkajúce sa prístupu verejnosti, v ktorých sa zohľadnia zásady a obmedzenia stanovené v nariadení č. 1049/2001. Tieto skutočnosti sú uvedené v odôvodneniach 3 a 4 pravidiel.
   EIB v odôvodnení 6 svojho rokovacieho poriadku poznamenala, že článok 255 Zmluvy o ES a nariadenie č. 1049/2001 sa vzťahujú len na uvedené tri inštitúcie. EIB však ďalej uviedla, že „želá si, aby v súlade s požiadavkami dobrej správy, ktoré sa vzťahujú na inštitúcie a orgány Spoločenstva vrátane banky, boli dokumenty v maximálnej možnej miere verejne dostupné.“ V odôvodnení 7 pravidiel sa uvádza, že EIB sa preto rozhodla zrevidovať svoje pravidlá o prístupe verejnosti k dokumentom „s cieľom zohľadniť zásady a obmedzenia stanovené v uvedenom nariadení (ES) č. 1049/2001 v takom rozsahu, aby to neohrozilo úplné plnenie jej úlohy finančnej inštitúcie, ako sa ustanovuje v zmluve [ES]“.
3. Vzhľadom na tieto vyhlásenia ombudsman usúdil, že judikatúra súdov Spoločenstva týkajúca sa nariadenia č. 1049/2001 je relevantná aj pre výklad pravidiel EIB, prinajmenšom v rozsahu, v akom tieto pravidlá neobsahujú ustanovenia, ktoré sa líšia od ustanovení nariadenia č. 1049/2001, a že to „neohrozuje úplné plnenie jej úlohy ako finančnej inštitúcie, ako sa ustanovuje v zmluve [ES]“.
   Ombudsman poznamenal, že z judikatúry súdov Spoločenstva týkajúcej sa nariadenia č. 1049/2001 (1) vyplýva, že výnimky zo všeobecného práva na prístup k dokumentom sa majú uplatňovať a vykladať reštriktívne (7), (2) že ak dotknutá inštitúcia odmietne prístup, musí v každom jednotlivom prípade posúdiť, či sa na príslušný dokument vzťahujú predpokladané výnimky (8) a (3), že je potrebné zvážiť možnosť udelenia čiastočného prístupu k informáciám, na ktoré sa príslušné výnimky nevzťahujú (9). Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsmanka zastávala názor, že tieto zásady platia aj v rozsahu, v akom sa majú preskúmať rozhodnutia o žiadostiach o prístup podľa pravidiel EIB.
4. Ombudsman poznamenal, že v článku 4 ods. 1 písm. v) pravidiel sa stanovuje, že prístup sa zamietne, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov, zatiaľ čo príslušné ustanovenie nariadenia č. 1049/2001 (článok 4 ods. 2 druhá zarážka) obsahuje podmienku „pokiaľ nepreváži verejný záujem na zverejnení“. Pri doslovnom výklade sa teda zdá, že pravidlá odôvodňujú zamietnutie žiadosti o prístup, aj keď existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v tomto prípade neuviedol existenciu žiadneho takéhoto verejného záujmu na zverejnení, ombudsmanka zastávala názor, že v tejto súvislosti nie je potrebné ďalej diskutovať o tejto otázke.
5. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, ombudsmanka poznamenala, že EIB vychádzala z článku 4 ods. 1 písm. v) pravidiel. Podľa tohto ustanovenia „prístup k celému dokumentu alebo jeho časti sa zamietne“, ak by sa jeho zverejnením „podkopala ochrana (...) účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov“. Vzhľadom na to, že žiadosť o prístup sa týkala audítorskej správy, toto ustanovenie bolo skutočne relevantné.
6. EIB vo svojom stanovisku tvrdila, že sťažovateľ nepredložil „žiadne dôvody, prečo by sa v tomto prípade mala zrušiť ochrana dôvernosti zabezpečená týmto ustanovením“. Ako však správne poznamenal sťažovateľ, v článku 2 ods. 3 rokovacieho poriadku sa výslovne uvádza, že žiadosť o prístup k dokumentu nemusí byť odôvodnená. Okrem toho z vyššie uvedenej judikatúry vyplýva, že bolo na dotknutej inštitúcii, aby preukázala, že výnimka z práva na prístup, na ktorú sa chcela odvolávať, bola skutočne uplatniteľná. V rozsahu, v akom by sa stanovisko EIB malo vykladať tak, že sa od sťažovateľa vyžaduje, aby preukázal, že mal právo vidieť správu a že článok 4 ods. 1 písm. v) pravidiel sa na príslušný dokument nevzťahuje, ombudsman usúdil, že by sa zakladalo na nesprávnom výklade pravidiel.
7. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že v audítorskej správe z roku 2000 sa dospelo k záveru, že nedošlo k pochybeniu. Podľa názoru sťažovateľa preto táto správa nemohla obsahovať žiadne dôkazy alebo dôkazy, o ktoré by sa EIB mohla opierať v budúcnosti alebo dokonca v súčasnosti OLAF voči skupine. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ tvrdil, že EIB nepreukázala, ako by zverejnenie tejto správy mohlo ohroziť ochranu účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov.
8. Ombudsman považoval za užitočné rozlišovať dva aspekty, a to, či by zverejnenie príslušného dokumentu mohlo mať negatívne dôsledky uvedené v článku 4 ods. 1 písm. v) pravidiel (1), pokiaľ ide o akékoľvek nové inšpekcie, vyšetrovania a audity, alebo (2), pokiaľ ide o audit, ktorý viedol k prijatiu audítorskej správy z roku 2000.
9. Pokiaľ ide o prvý z týchto dvoch aspektov, ombudsman poznamenal, že EIB skutočne nevysvetlila, ako by zverejnenie príslušnej správy mohlo ohroziť ochranu účelu akýchkoľvek nových inšpekcií, vyšetrovaní a auditov, ako je nové vyšetrovanie, ktoré začal OLAF v roku 2003. Bolo potrebné poznamenať, že samotný OLAF sa rozhodol ukončiť svoje prvé vyšetrovanie vzhľadom na závery audítorskej správy z roku 2000. Za týchto okolností bolo na prvý pohľad ťažké zistiť, ako by zverejnenie dôkazov, ktoré by mohli byť obsiahnuté v tejto audítorskej správe, mohlo ovplyvniť akúkoľvek novú inšpekciu, vyšetrovanie alebo audit. Ombudsmanka sa domnievala, že možno s istotou predpokladať, že ak by existovali hmatateľné dôkazy o protiprávnom konaní, pokiaľ ide o klienta sťažovateľa alebo prepojené spoločnosti, OLAF by neuzavrel svoje prvé vyšetrovanie, ale pokračoval by v ňom.
10. Pokiaľ ide o druhý z uvedených aspektov, treba poznamenať, že ombudsman už uznal(10), že ochrana poskytovaná článkom 4 ods. 1 písm. v) pravidiel nebola nevyhnutne dostupná len do ukončenia príslušnej inšpekcie, vyšetrovania alebo auditu. To však neznamená, že prístup k audítorským správam môže byť v každom prípade zamietnutý bez ohľadu na čas, ktorý uplynul od vykonania auditu.
11. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdil, že článok 4 ods. 1 písm. v) pravidiel nemožno vykladať tak široko, aby zahŕňal už ukončené vyšetrovania. Podľa názoru sťažovateľa už ochrana nebola v žiadnom prípade odôvodnená na základe obsahu príslušného dokumentu (článok 4 ods. 5 rokovacieho poriadku).
12. Ombudsmanka poznamenala, že EIB sa týmito argumentmi nezaoberala. V tejto súvislosti bolo potrebné zohľadniť skutočnosť, že dokument, ktorého sa týkala žiadosť sťažovateľa, bol podľa všetkého vypracovaný približne štyri roky pred podaním žiadosti o prístup. Preto nebolo okamžite zrejmé, že odmietnutie zverejnenia tohto dokumentu je stále potrebné, aby sa zabránilo oslabeniu ochrany auditu, ktorý vykonala EIB.
13. EIB vo svojom stanovisku uviedla, že „úplné“ zverejnenie audítorských správ by vážne narušilo úspešné vykonanie takýchto vyšetrovaní. Ombudsmanka však zistila, že EIB nepreskúmala možnosť poskytnúť čiastočný prístup k príslušnému dokumentu. Bolo užitočné pripomenúť, že v samotnom článku 4 ods. 1 písm. v) rokovacieho poriadku sa stanovuje, že možno bude potrebné odmietnuť prístup k „celému dokumentu alebo jeho časti“ (kurzívou zvýraznil generálny advokát), a preto sa zdôrazňuje potreba zvážiť možnosť udelenia čiastočného prístupu. V tejto súvislosti bolo ďalej potrebné poznamenať, že sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že čiastočný prístup by bol pre neho prijateľný, ak by určité časti správy obsahovali dôverné informácie, ktoré by nemohli byť zverejnené z dôvodu povinnosti mlčanlivosti voči tretím stranám. Navrhovateľ zdôraznil, že by sa mali zverejniť prinajmenšom tie časti správy, ktoré by v žiadnom prípade nemohli byť škodlivé pre žiadne budúce prešetrovania, najmä dôkazy oslobodzujúce skupinu.
14. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ombudsman dospel k predbežnému záveru, že odmietnutie EIB poskytnúť prístup alebo čiastočný prístup k jej správe o vnútornom audite prijatej v roku 2000 by mohlo predstavovať nesprávny úradný postup.

V článku 3 ods. 5 štatútu európskeho ombudsmana sa ombudsmanovi nariaďuje, aby v čo najväčšej možnej miere spolu s príslušnou inštitúciou hľadal riešenie s cieľom odstrániť prípad nesprávneho úradného postupu a uspokojiť sťažovateľa.

Ombudsmanka preto predložila EIB tento návrh na priateľské riešenie:

EIB by mohla prehodnotiť žiadosť sťažovateľa o prístup k svojej správe o vnútornom audite prijatej v roku 2000.

Odpoveď EIB na návrh ombudsmana
List EIB z 31. januára 2006

EIB vo svojej odpovedi z 31. januára 2006 uviedla tieto pripomienky:

Sťažovateľ tvrdil, že v audítorskej správe z roku 2000 sa dospelo k záveru, že nedošlo k pochybeniu. Toto nie je záver tejto správy. V audítorskej správe z roku 2000 sa v skutočnosti dospelo k záveru, že nedošlo k žiadnemu priamemu ani konkrétnemu zneužitiu finančných prostriedkov EIB a že nepriame zneužitie finančných prostriedkov EIB nebolo možné preukázať.

EIB sa úrad OLAF formálne opýtala, či by zverejnenie audítorskej správy z roku 2000 mohlo ohroziť jej prebiehajúce vyšetrovanie. Úrad OLAF odpovedal, že to tak nie je.

Podľa názoru EIB sa ochrana priznaná článkom 4 ods. 1 písm. v) pravidiel týkala nielen prebiehajúcich inšpekcií, vyšetrovaní a auditov, ale aj ich účelu. V prípade EIB boli audítorské správy zo svojej podstaty určené len na interné použitie v rámci riadenia. Rovnako ako v prípade právnych stanovísk by mali požívať rovnakú úroveň výsad ako len na interné použitie.

Okrem toho audítorská správa z roku 2000 obsahovala informácie obchodnej povahy týkajúce sa tretích strán. EIB mala podľa článku 4 ods. 1 bodu vi) pravidiel právnu povinnosť chrániť dôvernosť takýchto informácií.

Preto nebolo možné uvažovať o úplnom zverejnení správy.

Po ďalšom zvážení a v duchu dobrej spolupráce však EIB bola ochotná poskytnúť sťažovateľovi čiastočný prístup k audítorskej správe z roku 2000 vrátane oddielov o skupine. EIB však tvrdila, že tieto oddiely nemožno považovať za zverejnené.

Útvary EIB teraz určili, ktoré časti dokumentu by sa mohli zverejniť v súlade s jej všeobecným pozitívnym prístupom k transparentnosti, aj keď bez toho, aby bola dotknutá inherentná výsada správ o vnútornom audite. „Zhrnutie a závery“ audítorskej správy z roku 2000 s odstránenými menami osôb a spoločností boli preto priložené. EIB sa okrem toho súkromne zaviazala poskytnúť sťažovateľovi informácie o oddieloch týkajúcich sa skupiny.

List ombudsmana zo 6. februára 2006

Ombudsman z tohto listu vyrozumel, že EIB (1) zastáva názor, že je možné poskytnúť prístup verejnosti k výňatkom z audítorskej správy pripojenej k jej odpovedi z 31. januára 2006 a (2) sa zaviazala poskytnúť sťažovateľovi súkromný prístup k niektorým ďalším častiam audítorskej správy. V snahe vyhnúť sa akémukoľvek riziku nedorozumenia ombudsman 6. februára 2006 napísal EIB list, v ktorom ju požiadal, aby potvrdila správnosť tohto výkladu.

Odpoveď EIB z 15. februára 2006

EIB vo svojej odpovedi z 15. februára 2006 potvrdila správnosť výkladu ombudsmana.

Ďalší list EIB z 28. februára 2006

Dňa 28. februára 2006 EIB informovala ombudsmana, že poskytla sťažovateľovi súkromný prístup k niektorým častiam audítorskej správy z roku 2000. EIB vyjadrila nádej, že je to plne v súlade s návrhom ombudsmanky na priateľské riešenie. Zdôraznila však aj výnimočný charakter tohto zverejnenia.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach poukázal na to, že je vďačný za prístup, ktorý mu poskytla EIB. Sťažovateľ dodal, že za predpokladu, že ide o úplné zverejnenie prvkov audítorskej správy z roku 2000, ktoré sa týkajú skupiny, nenavrhol uviesť žiadne ďalšie pripomienky.

ROZHODNUTIE

Údajné neposkytnutie prístupu k dokumentu

1.1 Sťažovateľ, nemecký právnik, zastupuje spoločnosť medzinárodnej skupiny. Dve ďalšie spoločnosti tejto skupiny boli zapojené do projektu v Lesothe, ktorý čiastočne financovala EÚ. V roku 2000 Európska investičná banka (ďalej len „EIB“) vykonala audit tejto záležitosti, ktorý viedol k audítorskej správe. Európsky úrad pre boj proti podvodom (ďalej len „OLAF“) bol o tomto audite informovaný. Na základe záverov audítorskej správy EIB bolo vyšetrovanie úradu OLAF uzavreté.

V júni 2003 začal OLAF na základe nových informácií nové vyšetrovanie v tejto veci.

V liste zo 16. septembra 2004 sťažovateľ požiadal EIB o prístup k príslušnej audítorskej správe (11). Táto žiadosť bola podaná na základe pravidiel EIB o prístupe verejnosti k dokumentom (12) (ďalej len "pravidlá"). Listom z 3. decembra 2004 EIB túto žiadosť zamietla s odkazom na článok 4 ods. 1 písm. v) pravidiel. Podľa tohto ustanovenia „prístup k celému dokumentu alebo jeho časti sa zamietne, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana (...) účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov“.

1.2 Sťažovateľ sa 9. mája 2005 obrátil na európskeho ombudsmana, ktorý začal vyšetrovanie. EIB vo svojom stanovisku trvala na svojom názore, že k príslušnému dokumentu nemožno poskytnúť žiadny prístup. Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k tomuto stanovisku zdôraznil, že ak určité časti správy nemožno zverejniť z dôvodu povinnosti zachovávať dôvernosť voči tretím stranám, mal by sa poskytnúť čiastočný prístup.

1.3 Dňa 19. decembra 2005 ombudsman adresoval EIB návrh na priateľské riešenie, v ktorom navrhol, aby EIB prehodnotila žiadosť sťažovateľa o prístup.

1.4 EIB vo svojej odpovedi z 31. januára 2006 vysvetlila, že nie je možné uvažovať o úplnom zverejnení správy. Dodala však, že po ďalšom zvážení a v duchu dobrej spolupráce 1) sa domnieva, že by sa mohol poskytnúť prístup verejnosti k niektorým výňatkom z audítorskej správy (ktorú priložila k svojej odpovedi) a 2) zaviazala sa poskytnúť sťažovateľovi súkromný prístup k niektorým ďalším častiam audítorskej správy. EIB 28. februára 2006 informovala ombudsmana, že tieto ďalšie časti audítorskej správy postúpila sťažovateľovi.

1.5 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že je vďačný za prístup, ktorý mu poskytla EIB. Sťažovateľ dodal, že za predpokladu, že ide o úplné zverejnenie prvkov audítorskej správy z roku 2000, ktoré sa týkajú skupiny, nenavrhol uviesť žiadne ďalšie pripomienky.

1.6 Ombudsman s potešením konštatuje, že EIB poskytla sťažovateľovi prístup k tým častiam audítorskej správy, ktoré ho zaujímali. Zdá sa užitočné poznamenať, že ombudsmanka veľmi oceňuje konštruktívny a kooperatívny prístup EIB k tomuto prípadu. Ombudsmanka sa ďalej domnieva, že inovatívny spôsob, akým EIB vyhovela žiadosti sťažovateľa o prístup a zároveň chránila oprávnené záujmy tretích strán, by mohol slúžiť ako vzor pre budúce prípady.

2 Záver

Na základe iniciatívy ombudsmana sa zdá, že EIB a sťažovateľ sa dohodli na priateľskom riešení sťažnosti. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj prezident Európskej investičnej banky.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Sťažovateľ takisto požiadal úrad OLAF o prístup k jeho spisu. Vybavovanie tejto žiadosti viedlo k sťažnosti proti úradu OLAF (sťažnosť 1777/2005/GG - Dôverné).

(2) Ú. v. ES C 292, 2002, s. 10.

(3) Verzia tohto textu, ktorá nemá dôverný charakter, je k dispozícii na webovom sídle ombudsmana (http://www.euro-ombudsman.eu.int).

(4) Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43.

(5) Ú. v. ES L 145, 2001, s. 43.

(6) Ú. v. ES L 173, 2001, s. 5.

(7) Pozri napríklad rozsudok z 23. novembra 2004, Turco/Rada, T-84/03, bod 60.

(8) Pozri napríklad spojené veci C-174/98 P a C-189/98 P, Holandsko a Van Der Wal/Komisia, Zb. 2000, s. I-1, bod 24.

(9) Pozri rozsudok z 22. januára 2004, Mattila/Komisia, C-353/01 P, bod 30.

(10) Vo svojom návrhu odporúčania vo veci 1126/2004/GG (dôverné) z 28. februára 2005 (bod 3.15).

(11) Sťažovateľ tiež požiadal úrad OLAF o prístup k jeho spisu. Vybavovanie tejto žiadosti viedlo k sťažnosti proti úradu OLAF (sťažnosť 1777/2005/GG - Dôverné).

(12) Ú. v. ES C 292, 2002, s. 10.