V Štrasburgu 17. januára 2006

Vážený pán X.,

Dňa 21. marca 2005 ste v mene svojho klienta, spoločnosti IPK International - World Tourism Marketing Consultants GmbH, podali sťažnosť na Európsku komisiu európskemu ombudsmanovi. Táto sťažnosť sa týkala finančnej pomoci, ktorú sa Komisia rozhodla poskytnúť 4. augusta 1992 na projekt týkajúci sa vytvorenia databanky ekologického cestovného ruchu v Európe a konkrétnejšie riešenia tejto záležitosti Komisiou po konečnom rozsudku Súdneho dvora vo veciach C-199/01 P a C-200/01 P vynesenom 29. apríla 2004.

Dňa 4. mája 2005 som postúpil sťažnosť predsedovi Európskej komisie a požiadal som ho o predloženie stanoviska do 31. júla 2005.

Dňa 5. augusta 2005 Komisia požiadala o predĺženie lehoty. Vo svojej odpovedi z 31. augusta 2005 som povolil predĺženie do 15. septembra 2005. V ten istý deň ste boli o tom informovaný.

Komisia zaslala svoje stanovisko 14. novembra 2005. Zaslal som Vám ho 15. novembra 2005 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ak si to želáte.

Pri príležitosti telefonického rozhovoru s mojím úradom 6. decembra 2005 ste informovali moje útvary, že nemáte v úmysle vyjadriť pripomienky a že očakávate moje rozhodnutie o ukončení vyšetrovania.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Túto sťažnosť podala nemecká spoločnosť IPK International - World Tourism Marketing Consultants GmbH (ďalej len „IPK“).

Relevantné skutočnosti až do ukončenia súdneho konania

Relevantné skutočnosti sú uvedené v rozsudku Súdneho dvora z 29. apríla 2004 v spojených veciach C-199/01 P a C-200/01 P IPK München GmbH/Komisia (1) (týkajúcich sa odvolaní podaných sťažovateľom aj Komisiou):

„Skutočnosti

3 (...)

4 Dňa 26. februára 1992 Komisia uverejnila v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev výzvu na predkladanie návrhov na podporu projektov v oblasti cestovného ruchu a životného prostredia (Ú. v. ES C 51, 1992, s. 15).

5 Dňa 22. apríla 1992 IPK, podnik pôsobiaci v oblasti cestovného ruchu, predložil Komisii návrh týkajúci sa vytvorenia databanky ekologického cestovného ruchu v Európe (ďalej len „návrh“). Táto databanka sa mala nazývať „Ecodata“ (ďalej len „projekt“). V návrhu, v ktorom sa uvádzalo, že projekt pozostáva zo siedmich etáp, sa uvádzalo, že spoločnosť IPK má byť zodpovedná za koordináciu projektu a že na vykonanie prác jej budú pomáhať traja partneri, francúzsky podnik Innovence, taliansky podnik Tourconsult a grécky podnik 01-Pliroforiki.

6 Listom zo 4. augusta 1992 Komisia informovala spoločnosť IPK o svojom rozhodnutí poskytnúť finančnú pomoc na projekt vo výške 530 000 ECU, čo predstavuje 53 % predpokladaných výdavkov na projekt, a vyzvala ju, aby podpísala a vrátila vyhlásenie príjemcu pomoci (ďalej len „vyhlásenie“), ktoré bolo pripojené k tomuto listu a obsahovalo podmienky na získanie pomoci.

7 Vyhlásenie stanovovalo, že 60 % pomoci sa vyplatí, keď Komisia dostane vyhlásenie riadne podpísané spoločnosťou IPK, a že zostatok sa vyplatí, keď Komisia dostane a prijme správy o realizácii projektu, a to predbežnú správu, ktorá sa má predložiť do troch mesiacov od začatia projektu, a záverečnú správu spolu s účtovnou závierkou, ktorá sa má predložiť do troch mesiacov od ukončenia projektu a najneskôr do 31. októbra 1993.

8 Toto vyhlásenie podpísala spoločnosť IPK 23. septembra 1992 a bolo prijaté na Generálnom riaditeľstve Komisie pre politiku podnikania, obchod, cestovný ruch a sociálnu ekonomiku (GR XXIII) 29. septembra 1992.

9 Listom z 23. októbra 1992 Komisia oznámila spoločnosti IPK, že očakáva doručenie prvej správy do 15. januára 1993. V tom istom liste Komisia tiež požiadala spoločnosť IPK, aby do 15. apríla 1993 a 15. júla 1993 predložila dve dodatočné priebežné správy. Nakoniec zopakovala, že záverečná správa mala byť predložená najneskôr do 31. októbra 1993. Komisia takisto navrhla spoločnosti IPK, aby sa na projekte zúčastnil nemecký podnik Studienkreis für Tourismus (ďalej len „Studienkreis“).

10 Vedúci oddelenia GR XXIII pozval 24. novembra 1992 spoločnosti IPK a 01-Pliroforiki na stretnutie, ktoré sa konalo v neprítomnosti spoločností Innovence a Tourconsult. Na tomto stretnutí údajne požadoval, aby väčšina prác a finančných prostriedkov bola pridelená spoločnosti 01-Pliroforiki. Spoločnosť IPK proti tejto požiadavke namietala.

11 Prvá splátka pomoci, konkrétne 318 000 ECU (60 % celkovej dotácie vo výške 530 000 ECU), bola vyplatená v januári 1993.

12 Počas stretnutia, ktoré sa konalo v Komisii 19. februára 1993, sa diskutovalo o účasti Studienkreis na projekte. Niekoľko dní po tomto stretnutí bol projektový prípad stiahnutý z pozície vedúceho oddelenia GR XXIII. Následne sa proti nemu začalo disciplinárne konanie, ktoré viedlo k jeho prepusteniu.

13 Nakoniec sa Studienkreis na projekte nezúčastnil. Dňa 29. marca 1993 uzavreli IPK, Innovence, Tourconsult a 01-Pliroforiki formálnu dohodu o rozdelení úloh a finančných prostriedkov v rámci projektu. Toto rozdelenie bolo vysvetlené v pôvodnej správe spoločnosti IPK, ktorá bola predložená v apríli 1993.

14 IPK predložila druhú správu v júli 1993 a záverečnú správu v októbri 1993. Komisia bola tiež vyzvaná, aby predstavila dokončenú prácu, ktorá sa uskutočnila 15. novembra 1993.

15 Listom z 30. novembra 1993 Komisia informovala spoločnosť IPK, že sa domnieva, že práce dokončené do 31. októbra 1993 dostatočne nezodpovedajú tomu, čo sa predpokladalo v návrhu, a že by nemala zaplatiť zostávajúcich 40 % svojho navrhovaného príspevku vo výške 530 000 ECU na projekt. Komisia v bodoch 1 až 5 uvedeného listu uviedla dôvody, ktoré ju viedli k prijatiu tohto rozhodnutia, takto:

„1. Projekt nie je ani zďaleka dokončený. Pôvodný návrh stanovil pilotnú fázu ako piatu fázu projektu. Šiestou etapou malo byť hodnotenie systému a siedmou etapou rozšírenie systému (na 12 členských štátov) a z harmonogramu uvedeného na strane 17 návrhu je zrejmé, že tieto etapy mali byť dokončené v rámci projektu, ktorý má spolufinancovať Komisia.

2. Pilotný dotazník bol zjavne príliš podrobný pre predmetný projekt, najmä vzhľadom na dostupné zdroje a povahu projektu. Mal byť založený na realistickejšom posúdení hlavných informácií, ktoré potrebujú tí, ktorí sa zaoberajú otázkami cestovného ruchu a životného prostredia... .

3. Prepojenie viacerých databáz s cieľom vytvoriť distribučný databázový systém sa k 31. októbru 1993 nedosiahlo.

4. Typ a kvalita údajov z testovacích regiónov je najväčším sklamaním, najmä preto, že v každom z nich boli len štyri členské štáty s tromi regiónmi. Veľké množstvo takých údajov, aké sú v systéme, je buď okrajového záujmu, alebo irelevantné pre otázky týkajúce sa environmentálnych aspektov cestovného ruchu, najmä na regionálnej úrovni.

5. Tieto dôvody, ako aj ďalšie, ktoré sú tiež zjavné, dostatočne preukazujú, že projekt bol nedostatočne riadený a koordinovaný spoločnosťou IPK a nebol realizovaný spôsobom, ktorý by zodpovedal jej povinnostiam.“

16 Okrem toho Komisia v tomto liste oznámila spoločnosti IPK, že musí byť presvedčená o tom, že 60 % už vyplatenej pomoci, t. j. 318 000 ECU, bolo v súlade s vyhlásením použitých len na realizáciu projektu, a v bodoch 6 až 12 tohto listu uviedla niekoľko pripomienok k správe spoločnosti IPK týkajúcej sa použitia finančných prostriedkov.

17 IPK vyjadrila svoj nesúhlas s obsahom listu z 30. novembra 1993, najmä v liste Komisii z 28. decembra 1993. Dňa 29. apríla 1994 sa IPK stretla so zástupcami Komisie, aby prediskutovala ich rozdiely.

18 Napadnutým rozhodnutím riaditeľ GR XXIII oznámil spoločnosti IPK, že jej list z 28. decembra 1993 neobsahuje nič, čo by Komisiu viedlo k zmene jej stanoviska. Potvrdil, že z dôvodov uvedených v liste z 30. novembra 1993 Komisia neuskutoční žiadnu ďalšiu platbu v súvislosti s projektom. Okrem toho by spolu s ostatnými útvarmi naďalej skúmala, či by mala požiadať spoločnosť IPK o vrátenie časti už vyplatenej pomoci vo výške 60 %.

Postup

19 Návrhom podaným do kancelárie Súdu prvého stupňa 13. októbra 1994 podala IPK žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia.

20 Rozsudkom z 15. októbra 1997, IPK/Komisia (T-331/94, Zb. s. II-1665), Súd prvého stupňa túto žalobu zamietol.

21 V bode 47 tohto rozsudku Súd prvého stupňa rozhodol:

„... [IPK] nemôže tvrdiť, že Komisia spôsobila oneskorenie dokončenia projektu. [IPK] čakala až do marca 1993, kým začala rokovania so svojimi partnermi o rozdelení úloh s cieľom dokončiť projekt, hoci bola zodpovedná za koordináciu projektu. [IPK] tak dovolila, aby polovica predpokladaného času na dokončenie projektu uplynula pred tým, ako mohla primerane začať riadne práce. Hoci [IPK] poskytla dôkazy o tom, že jeden alebo viacerí úradníci Komisie zasahovali do projektu v období od novembra 1992 do februára 1993, vôbec nepreukázala, že tento zásah jej bránil v riadnej spolupráci so svojimi partnermi pred marcom 1993.“

22 Návrhom podaným do kancelárie Súdneho dvora 22. decembra 1997 podala IPK na základe článku 49 Štatútu Súdneho dvora odvolanie proti rozsudku Súdu prvého stupňa z 15. októbra 1997, IPK/Komisia.

23 V rozsudku z 5. októbra 1999, IPK/Komisia (C-433/97 P, Zb. s. I-6795), Súdny dvor rozhodol:

„15

... je potrebné poznamenať, že ako vyplýva z bodu 47 rozsudku [Súdu prvého stupňa z 15. októbra 1997, IPK/Komisia], [IPK] poskytla určité dôkazy o zasahovaní úradníkov Komisie do riadenia projektu, ktorých podrobnosti sú uvedené v bodoch 9 a 10 rozsudku [Súd prvého stupňa vo veci IPK/Komisia]. Tento zásah mohol mať vplyv na hladký priebeh projektu.

16

Za takých okolností prináležalo Komisii, aby preukázala, že napriek predmetnému zásahu [IPK] bola naďalej schopná riadiť projekt uspokojivým spôsobom.

17

Z toho vyplýva, že Súd prvého stupňa sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď od [IPK] vyžadoval predloženie dôkazu o tom, že konanie úradníkov Komisie mu znemožnilo nadviazať riadnu spoluprácu so svojimi partnermi v projekte.“

24 V dôsledku toho Súdny dvor zrušil rozsudok Súdu prvého stupňa z 15. októbra 1997, IPK/Komisia, a v súlade s článkom 54 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora vrátil vec Súdu prvého stupňa.

25 V nadväznosti na toto postúpenie IPK predložila Súdu prvého stupňa dva žalobné dôvody smerujúce k zrušeniu založené na porušení viacerých všeobecných právnych zásad a článku 190 Zmluvy ES (teraz článok 253 ES).

Napadnutý rozsudok

26 Pokiaľ ide o predmet sporu, Súd prvého stupňa v bode 35 napadnutého rozsudku konštatoval, že list z 30. novembra 1993 má dve časti. Prvá časť, konkrétne body 1 až 5 listu, sa týkala odmietnutia Komisie vyplatiť druhú splátku pomoci, a teda obsahovala dôvody, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené. Druhá časť, body 6 až 12 listu, sa týkala prípadného vrátenia 60 % už vyplatenej pomoci.

27 Súd prvého stupňa v bode 36 napadnutého rozsudku rozhodol, že ako Komisia uznala na pojednávaní, body 6 až 12 listu z 30. novembra 1993 nepatria medzi dôvody, na ktorých bolo založené sporné rozhodnutie. Keďže tieto otázky boli uvedené len v rámci prípadného budúceho rozhodnutia Komisie, ktorým sa požaduje vrátenie už vyplatenej splátky pomoci, Súd prvého stupňa rozhodol, že tvrdenia spoločnosti IPK uvedené v jej žalobe týkajúce sa bodov 6 až 12 listu z 30. novembra 1993 treba považovať za neprípustné.

28 Pokiaľ ide o prvý žalobný dôvod spoločnosti IPK týkajúci sa údajného porušenia viacerých všeobecných právnych zásad, Súd prvého stupňa najprv v bodoch 42 až 55 napadnutého rozsudku zhrnul tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa lehoty stanovenej na dokončenie projektu. Dospela k záveru, že rozhodnutie o poskytnutí pomoci zo 4. augusta 1992 a vyhlásenie, ktoré k nemu bolo pripojené, vyžadovali, aby spoločnosť IPK dokončila projekt najneskôr do 31. októbra 1993, a že na strane 89 svojej záverečnej správy spoločnosť IPK uznala, že to bol dátum dokončenia projektu.

29 Po druhé v bodoch 56 až 63 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa preskúmal tvrdenia účastníkov konania týkajúce sa stavu projektu k 31. októbru 1993 a dospel k záveru, že nebolo spochybnené, že k tomuto dátumu projekt nespĺňal podmienky návrhu spoločnosti IPK, prinajmenšom pokiaľ ide o siedmu etapu.

30 Po tretie v bodoch 64 až 75 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa preskúmal dôvody uvedené spoločnosťou IPK na prekročenie lehoty 31. októbra 1993, a to oneskorené vyplatenie prvej splátky finančnej pomoci, stretnutie z 24. novembra 1992 a pokusy Komisie zapojiť Studienkreis do realizácie projektu. Podľa Súdu prvého stupňa zo spisu vyplýva, že od leta 1992 minimálne do 15. marca 1993 Komisia naďalej vyvíjala tlak na spoločnosť IPK, aby do projektu zapojila Studienkreis.

31 Po štvrté Súd prvého stupňa v bodoch 76 až 85 napadnutého rozsudku skúmal, či Komisia predložila dôkaz o tom, že napriek zásahu smerujúcemu k zapojeniu spoločnosti Studienkreis do projektu bola spoločnosť IPK naďalej schopná riadiť projekt uspokojivým spôsobom (pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. októbra 1999, IPK/Komisia, už citovaný, bod 16). Ak sa zohľadní skutočnosť, že zásah Komisie oddialil projekt až do marca 1993, Súd prvého stupňa v bode 84 napadnutého rozsudku rozhodol, že z toho nemožno vyvodiť, že skutočnosť, že projekt bol do 31. októbra 1993 zrealizovaný len čiastočne, možno pripísať aj údajnej nespôsobilosti spoločnosti IPK.

32 V napadnutom rozsudku Súd prvého stupňa okrem iného rozhodol:

„85

Za týchto podmienok a vzhľadom na to, že Komisia neuviedla žiadnu inú argumentáciu, treba konštatovať, že Komisia nepreukázala, že napriek jej zásahu, najmä zásahu, ktorého cieľom bolo zapojiť Studienkreis do projektu …, „[IPK] bola naďalej schopná riadiť projekt uspokojivým spôsobom“.

86

Preto vzhľadom na to, že na jednej strane Komisia od leta 1992 aspoň do 15. marca 1993 trvala na tom, aby [IPK] zapojila Studienkreis do projektu … (hoci návrh [IPK] a rozhodnutie o poskytnutí pomoci nestanovovali účasť tohto podniku na projekte), čo nevyhnutne oneskorilo realizáciu projektu, a že na druhej strane Komisia nepreukázala, že napriek jej zásahu [IPK] bola naďalej schopná riadiť projekt uspokojivým spôsobom, treba konštatovať, že Komisia porušila zásadu dobrej viery tým, že odmietla vyplatiť druhú splátku pomoci z dôvodu, že projekt nebol dokončený k 31. októbru 1993.“

33 Súd prvého stupňa teda tomuto žalobnému dôvodu vyhovel bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné žaloby Komisie.

34 V bodoch 88 a 89 napadnutého rozsudku Súd prvého stupňa uviedol tvrdenie Komisie založené na protiprávnom tajnom dohovore medzi vedúcim oddelenia GR XXIII, pánom Tzoanosom, uvedenom v bode 10 tohto rozsudku, 01-Pliroforiki a IPK. Ďalej tento žalobný dôvod zamietol takto:

„90

… sa v napadnutom rozhodnutí ani v liste z 30. novembra 1993, na ktorý odkazuje [napadnuté] rozhodnutie, nezmieňuje o tajnej dohode medzi pánmi Tzoanosom, 01-Pliroforiki a [IPK], ktorá bránila vyplateniu druhej splátky pomoci spoločnosti IPK. [Napadnuté] rozhodnutie a list z 30. novembra 1993 okrem toho nijako nenaznačujú, že Komisia sa domnievala, že spôsob, akým bola pomoc poskytnutá spoločnosti IPK, bol protiprávny. Za týchto podmienok vysvetlenie Komisie týkajúce sa údajnej existencie tajnej dohody medzi dotknutými stranami nemožno považovať za objasnenie odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v priebehu konania (pozri v tomto zmysle rozsudok Súdneho dvora z 11. júla 1981, Michel/Parlament, 195/80, Zb. s. 2861, bod 22; vec T-16/91 RV Rendo a iní/Komisia, Zb. 1996, s. II-1827, bod 45; a vec T-77/95 RV Ufex a i./Komisia, Zb. 2000, s. II-2167, bod 54).

91

Ak sa zohľadní skutočnosť, že podľa článku 173 Zmluvy ES (zmenený, teraz článok 230 ES) sa Súd prvého stupňa musí obmedziť na preskúmanie zákonnosti sporného rozhodnutia na základe dôvodov uvedených v tomto akte, tvrdenie Komisie týkajúce sa zásady fraus omnia corrumpit nemožno prijať.

92

Treba dodať, že ak by sa Komisia po prijatí napadnutého rozhodnutia domnievala, že dôkazy uvedené v bode 89 vyššie stačili na vyvodenie záveru o existencii tajnej dohody medzi pánmi Tzoanosom, 01-Pliroforiki a [IPK], ktorá postihla konanie o pridelení pomoci na projekt …, namiesto toho, aby v tomto konaní uviedla dôvod, ktorý nebol uvedený v napadnutom rozhodnutí, mohla toto rozhodnutie zrušiť a prijať ďalšie rozhodnutie nielen o odmietnutí vyplatiť druhú splátku pomoci, ale aj o nariadení vrátenia už zaplatenej splátky.

93

Napadnuté rozhodnutie sa preto musí zrušiť bez toho, aby bolo potrebné preskúmať druhý žalobný dôvod, ktorý uviedla [IPK].“

35 Súd prvého stupňa preto zrušil sporné rozhodnutie a uložil Komisii povinnosť znášať svoje vlastné trovy konania a nahradiť trovy konania, ktoré vznikli spoločnosti IPK v konaní pred Súdom prvého stupňa a Súdnym dvorom.“

Odvolania podané proti tomuto rozsudku sťažovateľom aj Komisiou boli Súdnym dvorom zamietnuté v uvedenom rozsudku z 29. apríla 2004.

Udalosti nasledujúce po konečnom rozsudku Súdneho dvora
List Komisie z 30. septembra 2004

Listom z 30. septembra 2004 Komisia informovala pána F., predsedu sťažovateľa, že od jej pôvodného rozhodnutia z 3. augusta 1994 nezaplatiť druhú splátku za príslušný projekt sa vo vzťahu k pánovi Tzoanosovi uskutočnilo dôkladné vyšetrovanie. Podľa Komisie boli nájdené dôkazy o tom, že pán Tzoanos zaviedol podvodný systém, ktorý mu umožnil získať osobné, nezákonné výhody z mnohých zmlúv o dotáciách, za ktoré bolo zodpovedné jeho oddelenie. V dôsledku toho sa vo Francúzsku a Belgicku začalo trestné konanie. Vo Francúzsku bol pán Tzoanos uznaný vinným z korupcie rozhodnutím parížskeho odvolacieho súdu z 30. apríla 2003; v čase písania tejto správy prebiehalo konanie v Belgicku. Komisia dodala, že v tejto súvislosti sa zistilo, že pán Tzoanos mal prax zadávania zákaziek na projekty, na ktorých sa grécke spoločnosti, ktoré navrhol, zúčastňovali ako partneri a prostredníctvom ktorých mal z projektov prospech.

Komisia poukázala na to, že za týchto okolností opätovne preskúmala postup, ktorým bola v prejednávanej veci poskytnutá subvencia, s cieľom overiť jej zákonnosť a správnosť.

Podľa Komisie viaceré dôvody (uvedené v liste) ju viedli k záveru, že pridelenie projektu subvencie bolo nezákonné a protiprávne, keďže bolo obstarané na základe tajnej dohody medzi pánom Tzoanosom a sťažovateľom.

Komisia teda uviedla, že má v úmysle prijať rozhodnutie o zrušení predchádzajúceho rozhodnutia o poskytnutí dotácie na dotknutý projekt vo výške 530 000 eur. Výsledkom takéhoto rozhodnutia by bolo, že Komisia by odmietla vyplatiť druhú splátku subvencie vo výške 212 000 EUR, ako aj žiadosť sťažovateľa o úroky. Po druhé, Komisia by tiež požiadala sťažovateľa, aby vrátil zálohovú platbu vo výške 318 000 EUR, prípadne aj s úrokovými poplatkami.

Komisia dodala, že predtým, ako tak urobí, chcela sťažovateľovi umožniť, aby uplatnil svoje právo byť vypočutý.

Reakcia sťažovateľa

V liste svojho advokáta z 26. novembra 2004 sa sťažovateľ domnieval, že tvrdenia Komisie boli ponižujúce a neopodstatnené. Poukázala na to, že bola zapojená do nespočetných projektov cestovného ruchu na celom svete a že žiadny z týchto projektov nikdy neviedol k žiadnym tvrdeniam o tajných dohodách.

Sťažovateľ sa tiež domnieval, že podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev (2) bolo Komisii premlčané, aby zrušila rozhodnutie o zadaní zákazky zo 4. augusta 1992 a nariadila vrátenie finančných prostriedkov, ktoré už boli na jeho základe vyplatené. Podľa tohto ustanovenia je premlčacia lehota štyri roky od okamihu, keď došlo k (údajnej) nezrovnalosti.

Sťažovateľ predložil podrobné pripomienky s cieľom preukázať, že tvrdenia uvedené v liste Komisie z 30. septembra 2004 boli neopodstatnené. Poukázala tiež na určité požiadavky na prístup k dokumentom, ktoré vzniesla.

Zdá sa, že 9. decembra 2004 Komisia zaslala sťažovateľovi niektoré požadované dokumenty.

Vo svojej odpovedi z 23. decembra 2004 sťažovateľ potvrdil argumenty, ktoré uviedol vo svojom liste z 26. novembra 2004, a vyjadril sa k dokumentom, ku ktorým mu bol poskytnutý prístup.

O sťažnosti

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že obvinenia a tvrdenia Komisie sú úplne neopodstatnené. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mala konať v súlade so zákonom a že by mala zaplatiť druhú splátku grantu vo výške 212 000 EUR.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Komisia vo svojom stanovisku uviedla tieto pripomienky:

Dňa 2. augusta 2004 sťažovateľ zaslal novú žiadosť o zaplatenie druhej splátky spolu s úrokmi z omeškania. Komisia 30. septembra 2004 odpovedala, že má v úmysle prijať nové rozhodnutie, ktorým zruší udelenie grantu z dôvodu, že bol protiprávny, keďže bol poznačený tajnou dohodou. Po výmene nót a zaslaní dokumentov zo spisov Komisie Komisia preskúmala argumenty predložené sťažovateľom, ale nakoniec dospela k záveru, že náznaky kolúzneho správania boli dostatočne silné na prijatie rozhodnutia o zrušení udelenia grantu.

Dňa 13. mája 2005 Komisia zaslala sťažovateľovi rozhodnutie o zrušení grantu a o vymáhaní zálohovej platby. Toto rozhodnutie bolo v úplnom súlade s rozsudkom Súdneho dvora v spojených veciach C-199/01 P a C-200/01 P IPK München GmbH/Komisia.

Dňa 29. júla 2005 podal sťažovateľ žiadosť proti rozhodnutiu z 13. mája 2005 (vec T-297/05 IPK International World Tourism Marketing Consultants/Komisia (3)).

Cieľom tejto výhrady bolo uložiť Komisii povinnosť zaplatiť nesplatených 40 % grantu (vo výške 212 000 EUR). Žaloba vo veci T-297/05 sa týkala rozhodnutia Komisie z 13. mája 2005 o zrušení udelenia tohto grantu. Bolo zrejmé, že obe veci sa týkali toho istého predmetu, a to otázky, či bola Komisia povinná zaplatiť nesplatenú časť grantu.

Hoci Komisia mohla podrobne odôvodniť a zdokumentovať, na akom základe bol list z 30. septembra 2004 napísaný, domnievala sa, že to už nie je vhodné, keďže sťažovateľ podal žalobu proti Komisii na Súd prvého stupňa.

Podľa článku 2 ods. 7 štatútu európskeho ombudsmana a článku 10 ods. 3 vykonávacích predpisov európskeho ombudsmana musel ombudsman vyhlásiť za neprípustné alebo ukončiť prebiehajúce vyšetrovanie, ak „sa v súvislosti so záležitosťami, ktoré vyšetruje ombudsman, začalo súdne konanie“.

V dôsledku úzkeho vzťahu medzi oboma prípadmi by ombudsmanka mala zvážiť ukončenie vyšetrovania.

Pripomienky sťažovateľa

Stanovisko Komisie bolo zaslané sťažovateľovi na vyjadrenie. Pri príležitosti telefonického rozhovoru 6. decembra 2005 právnik sťažovateľa informoval úrad ombudsmana, že nemá v úmysle vyjadriť pripomienky a že očakáva rozhodnutie ombudsmana o ukončení vyšetrovania.

ROZHODNUTIE

1 Údajný nesprávny úradný postup týkajúci sa zaobchádzania s grantom

1.1 V marci 2005 podala nemecká spoločnosť IPK International - World Tourism Marketing Consultants GmbH (ďalej len "IPK") sťažnosť na Európsku komisiu európskemu ombudsmanovi. Táto sťažnosť sa týkala finančnej pomoci vo výške 530 000 eur, ktorú sa Komisia rozhodla poskytnúť 4. augusta 1992 na projekt týkajúci sa vytvorenia databanky ekologického cestovného ruchu v Európe a konkrétnejšie na riešenie tejto záležitosti Komisiou po konečnom rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-199/01 P a C-200/01 P IPK München GmbH/Komisia (4) vynesenom 29. apríla 2004. Komisia vyplatila len prvých 60 % grantu (318 000 EUR). V liste z 30. septembra 2004 Komisia uviedla, že viaceré dôvody (uvedené v liste) ju viedli k záveru, že pridelenie projektu dotácie bolo nezákonné a protiprávne, keďže bolo obstarané na základe tajnej dohody medzi pánom Tzoanosom (úradníkom Komisie povereným touto záležitosťou v relevantnom čase) a sťažovateľom. Komisia teda uviedla, že má v úmysle prijať rozhodnutie o zrušení predchádzajúceho rozhodnutia o poskytnutí dotácie na dotknutý projekt vo výške 530 000 eur. Výsledkom takéhoto rozhodnutia by bolo, že Komisia by odmietla vyplatiť druhú splátku subvencie vo výške 212 000 EUR (ako aj žiadosť sťažovateľa o úroky). Po druhé, Komisia by tiež požiadala sťažovateľa, aby vrátil zálohovú platbu vo výške 318 000 EUR, prípadne aj s úrokovými poplatkami.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi tvrdil, že obvinenia a tvrdenia Komisie sú úplne neopodstatnené. Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by mala konať v súlade so zákonom a že by mala vyplatiť zvyšných 40 % grantu vo výške 212 000 EUR.

1.2 Komisia vo svojom stanovisku poukázala na to, že 13. mája 2005 zaslala sťažovateľovi rozhodnutie o zrušení grantu a o vymáhaní zálohovej platby a že 29. júla 2005 podal sťažovateľ proti tomuto rozhodnutiu žiadosť (vec T-297/05 IPK International World Tourism Marketing Consultants/Komisia (5)).

Komisia uviedla, že cieľom tejto výhrady je uložiť jej povinnosť zaplatiť zostávajúcich 40 % grantu (do výšky 212 000 EUR). Dodal, že žaloba vo veci T-297/05 sa týkala rozhodnutia Komisie z 13. mája 2005 o zrušení udelenia tohto grantu. Podľa Komisie bolo jasné, že obe veci sa týkali rovnakého predmetu, a to otázky, či bola Komisia povinná zaplatiť nesplatenú časť grantu.

Komisia preto navrhla, aby ombudsman zvážil ukončenie svojho vyšetrovania.

1.3 Stanovisko Komisie bolo zaslané sťažovateľovi na vyjadrenie. Pri príležitosti telefonického rozhovoru 6. decembra 2005 právnik sťažovateľa informoval úrad ombudsmana, že nemá v úmysle vyjadriť pripomienky a že očakáva rozhodnutie ombudsmana o ukončení vyšetrovania.

1.4 Podľa článku 1 ods. 3 štatútu európskeho ombudsmana (6) ombudsman nemôže zasahovať do súdnych konaní. Ak sa začne súdne konanie týkajúce sa skutočností uvedených v sťažnosti, ombudsman musí preto ukončiť svoje vyšetrovanie. V takom prípade sa výsledky vyšetrovaní, ktoré sa uskutočnili do tohto dátumu, musia predložiť bez ďalšieho konania v súlade s článkom 2 ods. 7 uvedeného štatútu.

1.5 Ombudsman sa domnieva, že predmet tejto sťažnosti a predmet žaloby podanej sťažovateľom na Súde prvého stupňa (vec T-297/05) sú skutočne úzko prepojené, a preto by sa toto vyšetrovanie malo ukončiť.

2 Záver

Vzhľadom na to, že sťažovateľ podal žalobu na Súd prvého stupňa, ombudsman sa rozhodne ukončiť svoje vyšetrovanie a predložiť výsledky vyšetrovaní, ktoré sa doteraz uskutočnili.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Spojené veci C-199/01 P a C-200/01 P IPK München GmbH/Komisia, Zb. 2004, s. I-4627. Rozhodnutie Súdu prvého stupňa, ktoré je predmetom tohto odvolania, je vec T-331/94 IPK-München/Komisia, Zb. 2001, s. II-779.

(2) Ú. v. ES L 312, 1995, s. 1.

(3) Pozri zhrnutie prípadu, ktoré je k dispozícii v Ú. v. EÚ C 257, 2005, s. 13.

(4) Spojené veci C-199/01 P a C-200/01 P IPK München GmbH/Komisia, Zb. 2004, s. I-4627. Rozhodnutie Súdu prvého stupňa, ktoré je predmetom tohto odvolania, je vec T-331/94 IPK-München/Komisia, Zb. 2001, s. II-779.

(5) Pozri zhrnutie prípadu v Ú. v. EÚ C 257, 2005, s. 13.

(6) Rozhodnutie Európskeho parlamentu 94/262 z 9. marca 1994 o predpisoch a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/001, s. 46).