V Štrasburgu 17. decembra 2004

Vážený pán W.,

Dňa 16. novembra 2003 ste podali sťažnosť európskemu ombudsmanovi týkajúcu sa vybavovania fázy pred uzavretím zmluvy v rámci projektu Euro-Alert TEN Telecom C27266.

Dňa 9. decembra 2003 som postúpil sťažnosť predsedovi Európskej komisie. Komisia zaslala svoje stanovisko 2. marca 2004. Poslal som vám ho s výzvou na vyjadrenie pripomienok. E-mailom z 30. júna 2004 ste ma informovali, že môj list s priloženým stanoviskom ste dostali až v tento deň. Dňa 16. júla 2004 ste predložili svoje pripomienky.

Vo svojich pripomienkach ste požiadali, aby sa s e-mailovou korešpondenciou pripojenou k vašim pripomienkam zaobchádzalo ako s dôvernou a aby nebola zaslaná Komisii alebo aby jej bola zaslaná len selektívne. Dňa 1. septembra 2004 som Vás informoval, že nemôžem vyhovieť Vašej žiadosti o zachovanie dôvernosti vo vzťahu ku Komisii. Moje rozhodnutie bolo založené na skutočnosti, že vyšetrovania európskeho ombudsmana sú založené na zásade spravodlivého konania, čo okrem iného znamená rešpektovanie práva oboch strán na vypočutie. Toto právo by nebolo dodržané, ak by dotknutá inštitúcia Spoločenstva nemala prístup k dokumentom, ktoré sťažovateľ predkladá na posúdenie svojich tvrdení.

Dňa 16. septembra 2004 ste mi zaslali nové pripomienky.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažnosť, ktorú predložila spoločnosť, sa týkala vybavovania fázy pred uzavretím zmluvy v rámci projektu Euro-Alert TEN Telecom C27266. Projekt malo realizovať konzorcium, v ktorom bol sťažovateľ jedným z partnerov.

Ak by bol návrh konzorcia úspešný, partneri by od Komisie dostali zálohové platby. Jednou z otázok, ktoré vyvstali, bolo, či by sťažovateľ mal dostať zálohovú platbu Komisie a vziať bankovú záruku na jej pokrytie, alebo či by sa mal úplne vzdať zálohovej platby. Druhá možnosť bola podľa sťažovateľa dohodnutá.

Podľa sťažovateľa boli rokovania ukončené 31. mája 2001 a konzorcium ukončilo všetky prípravy na zmluvu do 19. júla 2001.

Dňa 5. októbra 2001 bol sťažovateľ informovaný, že Komisia začala finančné kontroly projektu v októbri 2001. Jedným z výsledkov bolo odmietnutie dohody, že sťažovateľ by sa mohol vzdať zálohovej platby Komisie a neuzavrieť bankovú záruku. Namiesto toho Komisia požadovala, aby sťažovateľ prijal zálohovú platbu a prijal bankovú záruku na jej pokrytie. Podľa navrhovateľa bola Komisia informovaná, že táto požiadavka bola prijatá len preto, že Komisia trvala na tom. Uviedla, že prevzatie bankovej záruky ju stálo 1 401,11 eura.

Dňa 22. októbra 2001 koordinátor konzorcia napísal príslušnému generálnemu riaditeľovi INFSO list, v ktorom vyjadril svoje obavy v tejto veci. V liste sa uvádza, že „sme veľmi znepokojení a znepokojení oneskoreným začatím nášho projektu TEN Telecom EURO-Alert a veľmi oneskorenými zmenami prístupu Komisie. ... Naozaj by sme chceli dokončiť všetky zostávajúce prípravy v priebehu októbra, aby sme mohli začať 1. novembra a dúfame, že nám v tom pomôžete.“ V odpovedi na list nebola priamo poskytnutá žiadna odpoveď. Navrhovateľ uviedol tieto tvrdenia a tvrdenia:

1) Komisia konala nespravodlivo, keď prinútila sťažovateľa, aby vstúpil do druhého kola rokovaní takmer päť mesiacov po tom, ako zmluvné strany ukončili rokovania, a uložila mu povinnosť zriadiť bankovú záruku;

2) Komisia neodpovedala na list zaslaný 22. októbra 2001 GR INFSO.

3) Komisia by mala zaplatiť sumu 1 401,11 eura ako náhradu nákladov druhého kola rokovaní;

4) Komisia by sa mala ospravedlniť za správanie GR INFSO a za to, že neodpovedalo na list.

Sťažovateľ požiadal o ospravedlnenie v súvislosti s prvým aj druhým tvrdením. Sťažovateľ uviedol, že chce ospravedlniť celé konzorcium.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Vo svojom stanovisku k sťažnosti Komisia v stručnosti uviedla tieto poznámky:

V súlade s pravidlami Komisia po priaznivom hodnotení projektov (ktoré vykonala Komisia za pomoci tímu nezávislých odborníkov) informovala konzorcium (listom koordinátorovi) o „priaznivom stanovisku“ finančného výboru TEN-Telecom (ďalej len „výbor“) k „návrhu Komisie“ s cieľom vybrať zoznam projektov s finančným príspevkom Spoločenstva. Po kladnom stanovisku „výboru“ k „návrhu Komisie“ Komisia prijala konečné rozhodnutie o výbere projektov, ktoré len v tejto fáze umožnilo formálny začiatok zmluvných rokovaní. Listom z 26. apríla 2001 adresovaným koordinátorovi Komisia ako prvý krok výberového konania informovala konzorcium (vrátane sťažovateľa), že „výbor“ zaujal kladné stanovisko k „návrhu Komisie“ na výber projektu EURO-ALERT. V liste z 26. apríla 2001 bol koordinátor informovaný, že „finančný výbor TEN-T poskytol kladné stanovisko k návrhu Komisie na výber zoznamu 35 projektov finančnej pomoci Spoločenstva...“ a uviedol: „Plánuje sa, že Komisia prijme rozhodnutie o výbere projektov predložených na financovanie Spoločenstvom, ktoré umožní formálny začiatok zmluvných rokovaní... Bez toho, aby boli dotknuté vnútorné rozhodovacie postupy Komisie, a s výhradou ich ukončenia Vám vopred zasielam dostupné informácie o procese rokovaní o zmluve...“

Na základe podmienok tohto listu sa formálne zmluvné rokovania mohli začať až po prijatí rozhodnutia Komisie o výbere projektu. Listom z 3. augusta 2001 s názvom „Rokovanie o zmluve“ Komisia informovala konzorcium, že rozhodnutie o výbere jeho projektu bolo prijaté (1. augusta 2001).

V nadväznosti na list z 26. apríla 2001 Komisia vykonala kontrolu finančnej životaschopnosti všetkých potenciálnych partnerov konzorcia s cieľom overiť, či majú potrebné finančné zdroje na pokrytie svojho podielu na očakávanej investícii (v súlade s „rozpočtovým nariadením TEN“). Sťažovateľ nevykonal kontrolu finančnej životaschopnosti.

Podľa „Usmernení pre prípravu zmlúv o TEN-Telecom“ sa v prípade, že potenciálny dodávateľ neuspeje v teste čistej hodnoty, vyžaduje banková záruka. Banková záruka je potrebná na ochranu finančných záujmov Spoločenstiev. Po kontrole životaschopnosti a podľa „usmernení“, ak organizácia neuspeje v teste čistej hodnoty, koordinátor by to mal prediskutovať s útvarmi Komisie pridelenými na projekt. Útvary Komisie následne predložili „prvý predbežný návrh“ s cieľom čiastočne vyriešiť problém kontroly finančnej životaschopnosti sťažovateľa. Navrhli sťažovateľovi, aby poskytol bankovú záruku vo výške rovnajúcej sa sume jeho preddavku alebo ako alternatívu k upusteniu od tejto preddavkovej platby. Tento „prvý predbežný návrh“ bol navrhnutý v rámci neformálnych zmluvných rokovaní. Sťažovateľ uprednostnil druhú možnosť. Tento „prvý návrh“ bol len predbežný, pretože bol navrhnutý v kontexte neformálnych rokovaní. Následne si príslušné finančné služby Komisie zvolili bankovú záruku vzhľadom na to, že finančná situácia sťažovateľa bola slabá. Zdalo sa, že sťažovateľ nebol taký finančne silný, ako by mal byť.

Z tohto dôvodu a v kontexte vnútorných postupov Komisie, ktoré v čase „prvého predbežného návrhu“ neboli ukončené, Komisia vyjadrila svoje konečné stanovisko tým, že požiadala sťažovateľa o bankovú záruku. Dňa 18. októbra 2001 bola vydaná banková záruka pokrývajúca zálohovú platbu sťažovateľa (19 827 EUR). Návrh zmluvy bol zaslaný na podpis konzorcium e-mailom 27. novembra 2001 a oficiálnym listom 28. novembra 2001.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Komisia prvé tvrdenie navrhovateľa zamietla.

Pokiaľ ide o druhé tvrdenie, Komisia potvrdila, že dostala list, ktorý koordinátor napísal GR INFSO 22. októbra 2001. Vzhľadom na požiadavku Komisie, aby sťažovateľ zložil bankovú záruku, koordinátor v tomto liste vyjadril obavy, pokiaľ ide o možnosť včasného ukončenia zmluvných postupov. Neexistovali žiadne dôkazy o tom, že Komisia odpovedala na tento list. Otázky nastolené v tomto liste však boli predmetom prebiehajúcich rokovaní o zmluve, ktoré boli následne úspešne uzavreté a zmluva bola podpísaná Komisiou 30. novembra 2001.

Komisia uznala, že vo všeobecnosti je nevyhnutné poskytnúť konzorciám včasné a presné odpovede počas rokovaní o zmluvách a že by bolo vhodnejšie zaslať výslovnú odpoveď na list koordinátora z 22. októbra 2001. Tvrdila však, že obavy vyjadrené koordinátorom v jeho liste z 22. októbra 2001 boli adresované pri zaslaní zmluvy konzorciu na podpis 27. novembra 2001.

Komisia preto usúdila, že druhé tvrdenie navrhovateľa bolo neodôvodnené.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol, že argumenty a názory Komisie sú legalistické, pričom uviedol, že „...formalizovaný prístup opísaný Komisiou zakrýva úplne inú prax. V takýchto projektoch je bežnou praxou, že počas skutočného obdobia „rokovania“ (ktorého zvyčajne existuje len jedno!) nasleduje bezprostredne po vydaní „priaznivého stanoviska“ výboru (t. j. počas obdobia opísaného v [stanovisku] Komisie ako „neformálne“)“. Aby bolo jasné, je bežnou (a nespravodlivou) praxou Komisie zachovať fikciu počas skutočných "rokovaní", že sa prijímajú len predbežné a neoficiálne kroky a že ešte nebolo prijaté žiadne formálne rozhodnutie. „Formálny krok (t. j. to, čo sa v dokumente z 2. 3. 2004 opisuje ako „začatie“ rokovaní) je vyhradený dovtedy, kým sa nedosiahne úplný súhlas s uspokojením Komisie“.

Sťažovateľ sa k týmto pripomienkam vyjadril a uviedol, že „sa domnievame, že tento prístup neposkytnutia potvrdenia o konečnom prijatí projektu vedie k jednostranným a vynúteným „rokovaniam“ a je značne nespravodlivý...“.

Navrhovateľ preto trvá na svojich tvrdeniach a tvrdeniach.

Sťažovateľ na záver svojich pripomienok uviedol, že „... odporúča ombudsmanovi, aby prešetril (skutočné) postupy Komisie... pri jednaní s konzorciami s cieľom zabezpečiť väčšiu spravodlivosť... Lepšia rovnováha rokovaní by tiež zabezpečila, aby kľúčový hodnotiteľ a ... Rozhodnutia výboru nie sú rozvracané, aby spĺňali interné priority a predsudky Komisie." Zdá sa, že sťažovateľ navrhol, aby Komisia mala menší vplyv, keď hodnotiaci výbor vydá svoje odporúčanie, a aby zvážila zrušenie "neformálneho" obdobia rokovaní s cieľom zabezpečiť väčšiu transparentnosť.

ROZHODNUTIE

1 Úvodné poznámky

1.1 Sťažovateľ bol partnerom konzorcia, ktoré s Komisiou dojednalo zmluvu o projekte Telecom. Podľa sťažovateľa boli rokovania formálne ukončené 31. mája 2001. Podľa sťažovateľa sa však dohodlo, že sa môže vzdať zálohovej platby od Komisie, a preto nemusí prijať bankovú záruku. Komisia však 5. októbra 2001 vykonala finančnú kontrolu projektu a požiadala sťažovateľa, aby prijal zálohovú platbu od Komisie a v tejto súvislosti zriadil bankovú záruku. Podľa sťažovateľa to stálo 1 401,11 EUR. Sťažovateľ ďalej uviedol, že Komisia neodpovedala na list, ktorý koordinátor konzorcia zaslal GR INFSO 22. októbra 2001. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi uviedol tieto tvrdenia a tvrdenia:

1) Komisia konala nespravodlivo, keď prinútila sťažovateľa, aby vstúpil do druhého kola rokovaní takmer päť mesiacov po tom, ako zmluvné strany ukončili rokovania, a uložila mu povinnosť zriadiť bankovú záruku;

2) Komisia neodpovedala na list zaslaný 22. októbra 2001 GR INFSO.

3) Komisia by mala zaplatiť sumu 1 401,11 eura ako náhradu nákladov druhého kola rokovaní;

4) Komisia by sa mala ospravedlniť za správanie GR INFSO a za to, že neodpovedalo na list.

Sťažovateľ požiadal o ospravedlnenie v súvislosti s prvým aj druhým tvrdením. Sťažovateľ uviedol, že chce ospravedlniť celé konzorcium.

1.2 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach uviedol ďalšie tvrdenia a tvrdenia. Tvrdila, že v rokovacej praxi Komisie došlo k systémovému nesprávnemu úradnému postupu, pokiaľ ide o fázu pred uzavretím zmluvy, a požiadala ombudsmanku, aby v tejto súvislosti vykonala vyšetrovanie.

1.3 Po dôkladnom preskúmaní pripomienok sťažovateľa ombudsman dospel k záveru, že neexistujú dostatočné dôvody na začatie vyšetrovania týchto dodatočných obvinení a tvrdení, pretože sťažovateľ neposkytol dostatok podporných dôkazov na preukázanie systémového nesprávneho úradného postupu uvedeného v jeho pripomienkach. Dôkazy predložené v rámci tohto vyšetrovania súvisia predovšetkým s konkrétnymi udalosťami, ktoré viedli k tejto sťažnosti.

1.4 Sťažovateľ však môže podať novú a samostatnú sťažnosť na otázky uvedené v jeho pripomienkach. V tejto súvislosti ombudsman upozorňuje na podmienku, že sťažnosti musia predchádzať vhodné predchádzajúce administratívne postupy (článok 2.4 štatútu európskeho ombudsmana).

2 Údajné opätovné otvorenie rokovaní a banková záruka

2.1 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia konala nespravodlivo, keď ju prinútila vstúpiť do druhého kola rokovaní takmer päť mesiacov po tom, ako zmluvné strany ukončili rokovania, a uložila jej povinnosť zriadiť bankovú záruku. Navrhla, aby Komisia zaplatila sumu 1 401,11 eura ako náhradu trov druhého kola rokovaní. Takisto tvrdila, že Komisia by sa mala ospravedlniť celému konzorciu za jeho správanie.

2.2 Komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že formálne rokovania sa začali až 3. augusta 2001. Predchádzajúce obdobie bolo neformálnou fázou rokovaní. Komisia uviedla, že sťažovateľ o tom vedel, pričom citovala list, ktorý zaslala koordinátorovi konzorcia 26. apríla 2001. V liste sa koordinátorovi oznámilo, že „finančný výbor pre TEN-T zaujal kladné stanovisko k návrhu Komisie na výber zoznamu 35 projektov finančnej pomoci Spoločenstva... „a poznamenala, že:

„Plánuje sa, že Komisia prijme rozhodnutie o výbere projektov predložených na financovanie Spoločenstvom, ktoré umožní formálny začiatok zmluvných rokovaní... Bez toho, aby boli dotknuté vnútorné rozhodovacie postupy Komisie, a s výhradou ich ukončenia Vám vopred zasielam dostupné informácie o procese rokovaní o zmluve...“.

Listom z 3. augusta 2001 Komisia informovala konzorcium, že sa rozhodla vybrať návrh predložený konzorciom.

2.3 Sťažovateľ trval na svojom tvrdení vo svojich pripomienkach a tvrdil, že argumenty a názory Komisie sú legalistické.

2.4 Z dôkazov predložených ombudsmanovi vyplynulo, že konzorcium, v ktorom bol sťažovateľ partnerom, bolo listom z 26. apríla 2001 informované, že Komisia začne neformálne rokovania o návrhu predloženom konzorciom a že formálne rokovania sa začnú až po tom, ako Komisia prijme rozhodnutie o výbere návrhu. Toto rozhodnutie bolo oznámené konzorciu 3. augusta 2001.

2.5 Na základe dôkazov predložených ombudsmanovi sa ukázalo, že Komisia už v počiatočnom štádiu informovala konzorcium vo svojom liste z 26. apríla 2001 jasným a konzistentným spôsobom, že najprv bude viesť neformálne rokovania, po ktorých budú nasledovať formálne rokovania, ak Komisia prijme rozhodnutie o výbere projektu. Dôkazy predložené ombudsmanovi nenaznačujú, že Komisia nekonala v súlade s informáciami uvedenými v jej liste z 26. apríla 2001.

2.6 Na základe uvedených zistení sa ombudsman nedomnieva, že sťažovateľ podložil svoje tvrdenie, že Komisia konala nespravodlivo tým, že 3. augusta 2001 začala formálne rokovania.

2.7 Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že Komisia konala nespravodlivo, keď mu uložila povinnosť zriadiť bankovú záruku, Komisia vysvetlila, že jej žiadosť o bankovú záruku bola založená na výsledku kontroly finančnej životaschopnosti vykonanej v súlade s nariadením o rozpočtových pravidlách TEN.

2.8 Názor sťažovateľa, že nemal byť požiadaný o zloženie bankovej záruky, sa zdá byť založený na jeho dojme, že definitívna a záväzná dohoda o tejto otázke bola dosiahnutá už počas neformálnych rokovaní.

2.9 Komisia uviedla, že "dohoda", na ktorú sa odvoláva sťažovateľ, bola len predbežným dohovorom, ku ktorému sa dospelo počas neformálnych rokovaní, a preto bola otvorená (rovnako ako všetky ostatné otázky) prehodnoteniu v priebehu formálnych rokovaní.

2.10 Vzhľadom na uvedené zistenia ombudsmana sa zdá, že Komisii sa počas formálnych rokovaní nebránilo v opätovnom riešení otázky potreby bankovej záruky.

2.11 Pokiaľ ide o podstatu rozhodnutia Komisie, ombudsmanovi neboli predložené dôkazy ani argumenty, ktoré by naznačovali, že Komisia konala nad rámec svojej zákonnej právomoci tým, že požiadala sťažovateľa o zloženie bankovej záruky.

2.12 Ombudsman sa preto nedomnieva, že sťažovateľ podložil svoje tvrdenie, že Komisia konala nespravodlivo.

2.13 Na základe uvedených zistení sa ombudsman domnieva, že v súvislosti s prvým tvrdením nedošlo zo strany Komisie k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu.

2.14 Z uvedeného vyplýva, že tvrdenie sťažovateľa, že Komisia by mala zaplatiť sumu 1 401,11 EUR, ako aj jeho žiadosť o ospravedlnenie, sa musí zamietnuť.

3 Neodpovedanie

3.1 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia neodpovedala na list zaslaný 22. októbra 2001 GR INFSO. Koordinátor v tomto liste uviedol, že „Sme veľmi znepokojení a znepokojení oneskoreným začatím nášho projektu TEN Telecom EURO-Alert a veľmi oneskorenými zmenami prístupu Komisie. ... Naozaj by sme chceli dokončiť všetky zostávajúce prípravy v priebehu októbra, aby sme mohli začať 1. novembra a dúfame, že nám v tom pomôžete.“ Sťažovateľ tvrdil, že Komisia by sa mala ospravedlniť celému konzorciu za to, že neodpovedalo na list.

3.2 Komisia vo svojom stanovisku uznala, že vo všeobecnosti je nevyhnutné poskytnúť včasné a presné odpovede počas rokovaní o zmluvách a že by bolo vhodnejšie zaslať výslovnú odpoveď na list koordinátora z 22. októbra 2001. Domnievala sa však, že obavy vyjadrené v liste koordinátora boli účinne vyriešené, keď Komisia 27. novembra 2001 zaslala zmluvu na podpis.

3.3 Z listu z 22. októbra 2001 jasne vyplýva, že koordinátor požiadal generálneho riaditeľa, aby prijal opatrenia na začatie projektu 1. novembra 2001, t. j. približne týždeň po prijatí listu. Na základe toho sa zdá, že sťažovateľ v skutočnosti očakával odpoveď do konca októbra 2001.

3.4 Ombudsman sa domnieva, že Komisia mala odpovedať na list koordinátora z 22. októbra 2001 v primeranej lehote. Príslušná norma týkajúca sa toho, čo predstavuje primeranú lehotu, je stanovená v časti 4 kódexu dobrej správnej praxe Komisie (1). V tomto ustanovení sa stanovuje, že „odpoveď na list adresovaný Komisii sa zašle do 15 pracovných dní odo dňa doručenia listu príslušnému oddeleniu Komisie. V odpovedi by sa mala identifikovať osoba zodpovedná za danú záležitosť a malo by sa v nej uviesť, ako ju možno kontaktovať. Ak odpoveď nie je možné zaslať do 15 pracovných dní a vo všetkých prípadoch, keď si odpoveď vyžaduje inú prácu, ako je medzirezortná konzultácia alebo preklad, zodpovedný zamestnanec by mal zaslať priebežnú odpoveď, v ktorej uvedie dátum, do ktorého môže adresát očakávať zaslanie odpovede vzhľadom na túto dodatočnú prácu, pričom zohľadní relatívnu naliehavosť a zložitosť záležitosti.“

3.5 Zo skutkových okolností veci vyplýva, že Komisia neodpovedala priamo na list koordinátora z 22. októbra 2001. Aj keď sa obavy vyjadrené v liste koordinátora účinne riešili, keď Komisia zaslala konzorciu zmluvu na podpis, stalo sa tak približne desať dní po uplynutí 15-dňovej lehoty stanovenej v časti 4 kódexu dobrého administratívneho správania Komisie. Komisia preto neodpovedala na list koordinátora v primeranej lehote. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu, a preto ombudsman ďalej uvádza kritickú poznámku.

4 Záver

4.1 Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti ombudsmanom je potrebné uviesť túto kritickú poznámku:

Zo skutkových okolností veci vyplýva, že Komisia neodpovedala priamo na list koordinátora z 22. októbra 2001. Aj keď sa obavy vyjadrené v liste koordinátora účinne riešili, keď Komisia zaslala konzorciu zmluvu na podpis, stalo sa tak približne desať dní po uplynutí 15-dňovej lehoty stanovenej v časti 4 kódexu dobrého administratívneho správania Komisie. Komisia preto neodpovedala na list koordinátora v primeranej lehote. Ide o prípad nesprávneho úradného postupu.

4.2 Tvrdenie sťažovateľa, že Komisia by sa mala ospravedlniť za to, že neodpovedala priamo na list koordinátora z 22. októbra 2001, by sa malo posudzovať na základe skutočností a argumentov uvedených v odseku 3. Ombudsman v prvom rade poznamenáva, že hoci žiadna odpoveď nebola zaslaná priamo v odpovedi na list z 22. októbra 2001, názor Komisie, že obavy vyjadrené v liste boli účinne vyriešené, keď Komisia zaslala zmluvu na podpis 27. novembra 2001, sa zdá byť primeraný. Ombudsmanka ďalej poznamenáva, že od Komisie sa nemohlo odôvodnene očakávať, že odpovie v lehote implicitne navrhnutej v liste koordinátora (pozri bod 3.2). Komisia napokon v priebehu tohto vyšetrovania uznala, že by bolo vhodnejšie zaslať výslovnú odpoveď na list koordinátora z 22. októbra 2001. Na základe toho sa ombudsmanka domnieva, že by nebolo vhodné ani potrebné požiadať Komisiu o ospravedlnenie. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.

ĎALŠIE POZNÁMKY

Zo skutočností a tvrdení v tomto prípade je zrejmé, že hlavná sporná otázka počas formálnych rokovaní sa týkala žiadosti Komisie, aby sťažovateľ zložil bankovú záruku. Počas neformálnych rokovaní Komisia navrhla, aby sťažovateľ mohol buď poskytnúť bankovú záruku vo výške rovnajúcej sa sume zálohovej platby, ktorú má Komisia zaplatiť, alebo sa tejto zálohovej platby vzdať. Následná zmena stanoviska Komisie sa podľa všetkého uskutočnila za predpokladu, že banková záruka sa za okolností tohto prípadu vyžadovala podľa príslušných finančných pravidiel. Nezdá sa, že by Komisia zmenila svoje stanovisko v dôsledku nových informácií o sťažovateľovi, ku ktorým predtým nemala prístup.

Vzhľadom na otázky, ktoré vyšli najavo v tomto vyšetrovaní, sa ombudsmanka domnieva, že by bolo užitočné, keby Komisia v budúcnosti objasnila potrebu bankovej záruky už počas neformálnych rokovaní. Tým sa zvýši právna istota tak pre samotnú Komisiu, ako aj pre osoby, s ktorými rokuje, a okrem toho to prispeje k väčšej efektívnosti formálnych rokovaní.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) Článok 4 kódexu v prílohe k rokovaciemu poriadku Európskej komisie, Ú. v. ES L 308, 2000, s. 32.