V Štrasburgu 26. apríla 2005

Vážená pani S.,

Dňa 19. augusta 2003 ste sa písomne obrátili na Európskeho ombudsmana so sťažnosťou na Európsku komisiu a Európsky parlament v súvislosti s údajným používaním diskriminačných obchodných praktík belgickou bankou.

Keďže vaše obvinenia boli adresované dvom inštitúciám, rozhodol som sa ich zaregistrovať pod dvoma rôznymi číslami spisu. Vaše obvinenia voči Európskemu parlamentu boli zaregistrované pod číslom sťažnosti 1967/2003/JMA a obvinenia voči Komisii pod referenčným číslom 1618/2003/JMA.

Vaša sťažnosť proti Európskemu parlamentu týkajúca sa údajnej neschopnosti tejto inštitúcie odpovedať na Váš list z 15. februára 2003 bola predmetom samostatného vyšetrovania, ktoré som ukončil rozhodnutím z 10. decembra 2004.

Toto rozhodnutie sa preto zaoberá len Vašou sťažnosťou proti Komisii, ktorá sa týka údajného zlyhania inštitúcie pri riadnom vyšetrovaní Vašej formálnej sťažnosti adresovanej tejto inštitúcii v súvislosti s údajným používaním diskriminačných obchodných praktík belgickou bankou napriek Vašim početným žiadostiam.

Dňa 21. októbra 2003 som postúpil Vašu sťažnosť predsedovi Komisie so žiadosťou o pripomienky. Dňa 23. novembra 2003 ste mi zaslali doplňujúce informácie. Dňa 9. februára 2004 som dostala stanovisko Komisie, ktoré som Vám zaslala s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Dňa 23. januára 2004 ste mi zaslali kópiu Vášho predchádzajúceho listu z 23. novembra 2003. Dňa 27. marca 2004 ste mi zaslali svoje pripomienky k stanovisku Komisie. Dňa 15. septembra 2004 ste mi napísali žiadosť o objasnenie rozsahu vyšetrovaní ombudsmana týkajúcich sa oboch vašich sťažností a žiadosť o prístup ku všetkým dokumentom súvisiacim s vašimi prípadmi. Dňa 28. októbra 2004 som odpovedal na Vašu žiadosť.

Na základe neformálneho návrhu môjho sekretariátu Komisia 27. januára 2005 zaslala doplňujúce informácie o svojom vyšetrovaní Vašej sťažnosti na belgickú banku. Poslal som vám ho 1. marca 2005. Dňa 25. marca 2005 ste mi zaslali svoje pripomienky k týmto doplňujúcim informáciám.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané. Ospravedlňujem sa za čas potrebný na vybavenie Vašej sťažnosti.

Sťažnosť

Skutkové okolnosti prípadu sú podľa sťažovateľa zhrnuté takto:

Sťažovateľ, fínsky štátny príslušník, si v apríli 1997 otvoril účet v belgickej banke. Z dôvodu svojho postavenia cudzinca žijúceho v inom členskom štáte EÚ bola v tom čase požiadaná o zloženie vkladu vo výške 15 000 belgických frankov (približne 372 eur) na pokrytie prípadného nesplnenia jej záväzkov voči banke. Banka svoju žiadosť neodôvodnila žiadnym písomným nariadením. Sťažovateľka bola informovaná, že z jej vkladu nebudú vyplatené žiadne úroky.

Sťažovateľka poukázala aj na niekoľko obchodných praktík banky, ktoré boli podľa jej názoru nekalé, najmä pokiaľ ide o výmenu cudzej meny. Vysvetlila napríklad, že po vyžiadaní konkrétnej devízovej transakcie sa operácia neuskutočnila, kým sa výmenný kurz pre finančnú inštitúciu nestal priaznivejším. Sťažovateľka tiež uviedla, že v auguste 2000 banka vydala výpisy, v ktorých uviedla, že počas časti tohto roka boli jej finančné prostriedky vedené na bežnom účte v USD, a nie na sporiacom účte, ako to bolo obvyklé a obvyklé od roku 1997. Toto opomenutie zo strany banky spôsobilo majiteľovi účtu stratu úrokov. Napriek svojej chybe ju banka odmietla odškodniť.

Sťažovateľka poznamenala, že v prípade operácií týkajúcich sa jej účtu banka rozhodla, že faxové alebo telefonické objednávky sa už nebudú vykonávať. V dôsledku toho príkazy na finančné transakcie vyžadovali, aby bol majiteľ účtu fyzicky prítomný v priestoroch banky. Táto prax bola podľa názoru sťažovateľa svojvoľnou a diskriminačnou praxou, ktorá predstavovala skryté obmedzenie voľného pohybu kapitálu a platieb v rozpore so smernicou 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Sťažovateľka okrem toho poukázala na niekoľko technických chýb na strane banky týkajúcich sa finančných transakcií, ktoré jej spôsobili straty.

Banka rozhodla o zatvorení účtu sťažovateľa 8. júla 2002.

S cieľom nájsť riešenie mnohých problémov so svojou belgickou bankou sa sťažovateľka obrátila na niekoľko úradníkov a inštitúcií EÚ so žiadosťou o pomoc. Dúfala, že bude pokračovať v mimosúdnom konaní a vyhne sa tak časovo náročným a nákladným súdnym sporom. Pokiaľ ide o Európsku komisiu, zaslala listy svojmu predsedovi pánovi Prodimu, komisárom Diamantopoulouovi a Bolkesteinovi, generálnemu riaditeľstvu pre spotrebiteľské záležitosti, právnemu servisu a generálnemu sekretariátu.

Jej list komisárovi Diamantopoulouovi z 26. augusta 2002 bol zodpovedaný 24. októbra 2002. Komisárka Diamantopoulou vo svojej odpovedi vysvetlila, že táto záležitosť nepatrí do jej pôsobnosti, a preto list postúpila komisárovi zodpovednému za vnútorný trh pánovi Bolkesteinovi. Ukázalo sa, že útvary zodpovedné za vnútorný trh nemali právomoc zaoberať sa prípadom. Sťažovateľka teda poznamenala, že v odpovedi na jej list z 19. augusta 2002 komisár Bolkestein poukázal na to, že jeho útvary nemôžu zasahovať do súkromného sporu, a navrhla, aby sa obrátila na fínskeho ombudsmana pre banky. Zdá sa, že táto záležitosť nepatrí do pôsobnosti fínskeho ombudsmana pre banky. Sťažovateľ preto dospel k záveru, že odpovede oboch komisárov predstavovali nesprávny úradný postup, keďže boli v rozpore s článkom 15 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe (povinnosť postúpiť vec príslušnému útvaru) a článkom 10 (oprávnené očakávania).

Dňa 11. decembra 2002 sťažovateľ napísal Generálnemu riaditeľstvu Komisie pre spotrebiteľské záležitosti. Zodpovedné útvary ju vo svojej odpovedi z 8. januára 2003 informovali, že spor nepatrí do ich právomoci. Podľa názoru sťažovateľa bol obsah odpovede v rozpore s praxou inštitúcie, a preto predstavoval prípad nesprávneho úradného postupu v rozpore s článkom 10 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe (oprávnené očakávania).

Sťažovateľ napísal 11. decembra 2002 aj právnemu servisu Komisie. Dňa 15. januára 2003 právny servis odpovedal sťažovateľke a navrhol, aby sa obrátila na belgického ombudsmana pre banky a/alebo fínsku radu pre sťažnosti spotrebiteľov. V druhom liste z 15. februára 2003 adresovanom právnemu servisu sťažovateľka požiadala o formálne právne stanovisko k možnosti využitia alternatívnych prostriedkov riešenia sporov v jej prípade. Právny servis vo svojej odpovedi zo 4. apríla 2003 vysvetlil, že nemôže poskytnúť právne stanoviská k prípadom týkajúcim sa súkromných sporov, a odporučil, aby sa sťažovateľ zaoberal systémami EEJ-NET a SOLVIT. Podľa názoru sťažovateľa sa obe odpovede zdali byť rozporuplné a neuvádzali alternatívne prostriedky riešenia sporov bez ohľadu na to, že tieto prostriedky sa zdajú byť prioritou v prístupe EÚ k problémom spotrebiteľov. Sťažovateľ preto tvrdil, že stanovisko právneho servisu Komisie predstavuje nesprávny úradný postup, keďže nie je v súlade s článkom 10 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe (oprávnené očakávania).

Dňa 15. februára 2003 sťažovateľ napísal generálnemu tajomníkovi Európskej komisie. V odpovedi na jej list z 3. marca 2003 sa uvádza, že príslušné útvary dospeli k záveru, že predmet sťažnosti nepatrí do právomoci Komisie. Keďže sa zdalo, že osoba, ktorá podpísala list s odpoveďou, je zamestnankyňou oddelenia distribúcie pošty, sťažovateľka znovu napísala generálnemu tajomníkovi, že jej sťažnosť bola chybne vrátená. Priložila list predsedovi Európskej komisie s názvom „Sťažnosť/petícia adresovaná Komisii EÚ“, ktorý nebol nikdy doručený konečnému adresátovi. Domnieva sa, že ide o nesprávny úradný postup, keďže nie je v súlade s článkom 5 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe (diskriminácia), článkom 7 (zneužitie právomoci), článkom 14 (potvrdenie o prijatí), článkom 15 (povinnosť postúpiť vec príslušnému útvaru), článkom 18 (povinnosť odôvodniť rozhodnutie) a článkom 19 (uvedenie možností odvolania).

Sťažovateľka poznamenala, že od jesene 2002 sa neúspešne pokúšala o doručenie svojej sťažnosti predsedovi Európskej komisie.

Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti ombudsmanovi odvolala na niekoľko právnych prípadov z rôznych vnútroštátnych súdov na podporu svojho stanoviska, že praktiky jej belgickej banky boli zneužívajúce. Spomenula aj niekoľko ďalších sťažností, ktorými sa ombudsmanka zaoberala a v ktorých Komisia vykonala formálne vyšetrovanie v prípadoch súkromných sporov medzi jednotlivcami a súkromnými firmami. Pokiaľ ide o právny základ jej sťažnosti, sťažovateľka poukázala na to, že na jej prípad sa vzťahujú ustanovenia smernice 2000/43/ES o vykonávaní zásady rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod. Domnieva sa, že v smernici sa zakazuje zaobchádzanie, ktoré je odlišné, negatívne a nepriaznivé, keď ľudia majú prístup k rôznym službám. Vyžaduje sa v ňom, aby členské štáty mali právomoc ukladať sankcie vo forme odškodnenia obetí. Smernica vytvára pre tretie strany možnosti zapojiť sa do postupov na podporu obetí diskriminácie.

Na základe informácií, ktoré predložil sťažovateľ, ombudsman začal vyšetrovanie proti Európskej komisii. Ombudsmanka požiadala Komisiu o predloženie stanoviska k tomuto tvrdeniu:

Sťažovateľka tvrdila, že Európska komisia napriek početným žiadostiam riadne neprešetrila údajné používanie diskriminačných obchodných praktík belgickou bankou. Sťažovateľ poukázal na to, že po rozhodnutí ombudsmana vo veci 1045/2002/GG inštitúcia prehodnotila svoje predchádzajúce stanovisko a začala vyšetrovanie veľmi podobnej situácie.

Dňa 23. novembra 2003 sťažovateľ napísal ombudsmanovi. Vo svojom liste vysvetlila, že sa zdá, že došlo k technickej chybe, keďže jej prvá sťažnosť európskemu ombudsmanovi, ktorú zaslala 19. augusta 2002, bola zaregistrovaná a pridelené referenčné číslo 1532/2002/VK. Sťažovateľka poukázala na to, že jej sťažnosť na belgickú banku sa týkala nielen jej podvodného správania pri finančných transakciách a diskriminačných praktík, ale aj psychického teroru a neustáleho obťažovania počas niekoľkých rokov. Sťažovateľka poznamenala, že po podaní sťažnosti ombudsmanovi sa ďalšia belgická banka rozhodla zatvoriť jej účet.

Dňa 23. januára 2004 sťažovateľka zaslala ďalšiu kópiu svojho listu z 23. novembra 2003, pričom poukázala na to, že na svoj prvý list nedostala žiadnu odpoveď, a uviedla, že na list ombudsmana zo 16. decembra 2003 odpovie do 31. januára 2004.

Požiadavku

Stanovisko Európskej komisie

Komisia vo svojom stanovisku najprv opísala okolnosti prípadu.

Pokiaľ ide o korešpondenciu sťažovateľky s útvarmi Komisie, inštitúcia uviedla, že jej spor s belgickou bankou je záležitosťou, ktorou sa má zaoberať príslušný vnútroštátny orgán, v tomto prípade belgické orgány, a nie európske inštitúcie. Komisia tvrdila, že vo svojej úlohe „strážkyne zmluvy“ musí zabezpečiť dodržiavanie práva Spoločenstva. Jeho právomoc je však obmedzená na vzťah s členskými štátmi alebo medzi nimi. Spory medzi jednotlivými občanmi a podnikmi v rámci členského štátu nepatria do právomoci Komisie.

Podľa názoru Komisie boli všetky listy, ktoré sťažovateľ zaslal jej útvarom, zodpovedané v súlade s kódexom správneho úradného postupu Komisie. Komisia usúdila, že problém, s ktorým sa stretla sťažovateľka, nepatrí do právomoci Zmluvy o ES, a okrem toho vo svojich odpovediach na ňu riadne vysvetlila dôvody stanoviska inštitúcie. Komisia následne zaslala odpoveď svojich útvarov na každý z listov sťažovateľa:

1. List komisárovi Diamantopoulouovi: List sťažovateľky komisárke Diamantopoulouovej nepatrí do pôsobnosti jej útvarov, konkrétne do oblasti zamestnanosti a sociálnych vecí. Komisár Diamantopoulou preto postúpil list pánovi Bolkesteinovi ako zodpovednému komisárovi pre vnútorný trh a informoval sťažovateľa o presune.

2. List komisárovi Bolkesteinovi: Listom z 19. augusta 2002 adresovaným komisárovi Bolkesteinovi, ktorý bol 4. septembra 2002 odovzdaný príslušnému oddeleniu Komisie, sťažovateľ požiadal Komisiu o pomoc, aby jej banka vrátila sporné peniaze a zabezpečila bežný prístup k jej bankovému účtu. Odpoveď príslušného oddelenia Komisie z 13. septembra 2002 informovala sťažovateľa, že Komisia nemá právomoc sprostredkovať súkromný spor alebo doň zasahovať.

Komisia poukázala na to, že povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 211 Zmluvy o ES, sú splnené prostredníctvom vyšetrovania a prípadne konania o porušení povinnosti proti členským štátom. Využitie týchto právomocí voči fyzickým a právnickým osobám je preto výnimočné. Komisia nemohla vykonať vyšetrovanie problému sťažovateľky, pretože nemá právomoc ani prešetriť zmluvný vzťah medzi sťažovateľkou a jej bankou, ani prijať opatrenia voči finančnej inštitúcii. S cieľom pomôcť sťažovateľke ju príslušné útvary Komisie postúpili fínskemu bankovému ombudsmanovi, ktorý mohol byť schopný urovnať spor, napríklad prostredníctvom kontaktov s belgickým úradom ombudsmana pre finančný sektor.

3. List GR pre zdravie a ochranu spotrebiteľa: Generálne riaditeľstvo odpovedalo 8. januára, 18. júla a 14. októbra 2003 na tri po sebe nasledujúce listy sťažovateľa. V týchto listoch sa neposkytli žiadne dodatočné informácie o tejto otázke. V odpovediach útvarov Komisie sa zopakovalo vysvetlenie, ktoré predtým poskytol komisár Bolkestein, a to, že spory medzi jednotlivcami a podnikmi, aj keď sú spôsobené porušením práva Spoločenstva, nepatria do právomoci Komisie.

4. List právnemu servisu: Komisia poznamenala, že generálny riaditeľ právneho servisu vo svojom liste z 15. januára 2003 adresovanom sťažovateľovi uviedol, že prípadom by sa mali zaoberať príslušné vnútroštátne orgány, a v súlade s návrhom komisára Bolkesteina postúpil sťažovateľa belgickému úradu ombudsmana pre finančný sektor, ako aj príslušnému orgánu vo Fínsku. Dňa 15. februára 2003 sťažovateľka zaslala právnemu servisu ďalší list, v ktorom uviedla, že belgický ombudsman pre banky posúdil jej prípad mimo jeho jurisdikcie. Sťažovateľ potom požiadal právny servis o radu, pokiaľ ide o postup, ktorý sa má dodržiavať, najmä pokiaľ ide o alternatívne spôsoby riešenia sporov. Generálny riaditeľ právneho servisu odpovedal 4. apríla 2003, pričom uviedol ďalšie štyri adresy orgánov na urovnávanie sporov a vysvetlil, že právny servis nemôže poskytnúť požadované právne poradenstvo, pretože pôsobí ako interný právny poradca Komisie a jej útvarov a zastupuje Komisiu pred súdmi, ale nemá právomoc poskytovať právne poradenstvo občanom v súvislosti so súkromnými spormi. Sťažovateľovi sa preto odporučilo, aby sa obrátil na advokáta.

Podľa názoru Komisie sa obe odpovede v plnej miere zaoberali otázkami sťažovateľky uvedenými v jej listoch. Žiadny z nich však nepredstavoval právne stanovisko, keďže právny servis môže poskytovať právne poradenstvo len Komisii a jej útvarom. Namiesto toho poskytli občanovi informácie o rôznych orgánoch, ktoré by sa mohli zaoberať opísanými skutočnosťami.

5. List generálnemu tajomníkovi: Prvý list sťažovateľa generálnemu tajomníkovi bol z 15. februára 2003. Napriek tomu, že list obsahoval sťažnosť adresovanú Komisii, opakoval tvrdenia, ktoré už boli uvedené v predchádzajúcich listoch a na ktoré útvary Komisie odpovedali.

Generálny sekretariát Komisie vo svojej odpovedi z 3. marca 2003 dospel k záveru, že záležitosti uvedené v liste nepatria do právomoci Komisie. Skutočnosti uvedené sťažovateľom neodhalili žiadne porušenie práva Spoločenstva v oblasti bankovníctva alebo diskriminácie. Komisia vysvetlila, že keď generálny tajomník dostane spisy, ktoré nepatria do právomoci Spoločenstva, pôvodné listy sa vo všeobecnosti posielajú späť spolu s odpoveďou, pretože tieto spisy sú často rozsiahle a autori musia zaplatiť veľké sumy za ich kopírovanie.

V odpovedi na tvrdenie sťažovateľa, že prvý list bol vrátený chybne a unáhlene, Komisia poukázala na to, že generálny sekretariát zvyčajne prideľuje prichádzajúcu poštu do 24 hodín. Preto nebolo nezvyčajné, že registrácia a odpoveď na list sťažovateľa sa uskutočnili v ten istý deň. Druhý list adresovaný generálnemu tajomníkovi bol z 15. mája 2003 a týkal sa viacerých prípadov nesúladu s právom Spoločenstva. Podľa názoru Komisie žiadna z nich nepredstavuje porušenie práva Spoločenstva, ani nepridáva žiadne ďalšie tvrdenie. Generálny sekretariát preto vo svojej odpovedi z 1. júla 2003 uviedol, že sťažnosť nenastoľuje žiadnu otázku týkajúcu sa európskeho práva a že všeobecné tvrdenie, v ktorom sa uvádza verejný záujem, nepostačuje. Inštitúcia dodala, že jej útvary nenašli žiadnu dodatočnú prílohu so samostatným listom adresovaným predsedovi Komisie.

Komisia vysvetlila, že jej generálny sekretariát odpovedal na tretí list sťažovateľa 25. augusta 2003, pričom uviedol, že obsah tohto listu sa opakuje, a vyhradil si právo prerušiť výmenu korešpondencie. Na ďalší list sťažovateľa adresovaný generálnemu tajomníkovi 28. augusta 2003 sa z uvedených dôvodov neodpovedalo.

Inštitúcia dodala, že jej útvary nepoznajú listy ani faxy adresované jej predsedovi v nadväznosti na vyššie uvedené listy.

V odpovedi na tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého boli opatrenia prijaté jej belgickou bankou v rozpore s ustanoveniami smernice 2000/43/ES, Komisia vysvetlila, že týmto pravidlom sa vykonáva zásada rovnakého zaobchádzania s osobami bez ohľadu na rasový alebo etnický pôvod. Sťažovateľka je v tomto prípade fínskou štátnou príslušníčkou a jej sťažnosť sa týka zaobchádzania, ktoré jej poskytla súkromná belgická banka. Podľa názoru Komisie z článku 3 ods. 2 smernice jasne vyplýva, že sa nevzťahuje na rozdiely v zaobchádzaní na základe štátnej príslušnosti, ktoré boli základom tvrdenia sťažovateľky, keďže sa nezdá, že by sa sťažovala na diskrimináciu na základe svojho etnického alebo rasového pôvodu. Komisia preto v tomto prípade nepovažovala smernicu za relevantnú.

Pokiaľ ide o závery ombudsmana vo veci 1045/2002/GG týkajúce sa švédskej spoločnosti Telia, Komisia poznamenala, že v tomto prípade boli jej útvary oprávnené preskúmať prax spoločnosti Telia podľa článku 82 Zmluvy o ES, ktorá vyžaduje dominantné postavenie danej spoločnosti na trhu.

Komisia preto usúdila, že jej útvary odpovedali na listy sťažovateľa správne a že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie zopakovala tvrdenia uvedené vo svojej sťažnosti.

Nastolila však niekoľko úvodných bodov. Poznamenala, že niekoľko úradníkov EÚ neodpovedalo na jej listy v čase, keď predložila svoju sťažnosť ombudsmanovi. Túto skutočnosť nespomenula vo svojej pôvodnej sťažnosti ombudsmanovi, pretože jej prvé telefonické vyšetrovanie ju viedlo k presvedčeniu, že odpovede sú k dispozícii. Keďže však sťažovateľka nedostala žiadnu odpoveď, chcela tento aspekt doplniť do svojej sťažnosti ombudsmanovi.

Sťažovateľka takisto vysvetlila, že druhá finančná inštitúcia zrušila jej účet z rovnakých dôvodov ako prvá, a požiadala, aby sa tento dodatočný prvok zahrnul do jej pôvodnej sťažnosti.

Pokiaľ ide o stanovisko Komisie, sťažovateľka poukázala na to, že inštitúcia zamerala svoje pripomienky len na jednu zo štrnástich strán jej sťažnosti. Poznamenala, že zo 146 riadkov neúplných pripomienok Komisie bolo len 27 riadkov, konkrétne približne 18 %, relevantných pre otázky uvedené v jej sťažnosti. Zdôraznila, čo považuje za nedostatky stanoviska Komisie, a odkázala na niekoľko podrobností, ktoré podľa jej názoru potvrdili, že inštitúcia riadne neodpovedala na jej žiadosti.

ĎALŠIE INFORMÁCIE KOMISIE

Na základe neformálneho návrhu sekretariátu ombudsmana zaslala Komisia 27. januára 2005 dodatočné informácie. Inštitúcia poznamenala, že 13. januára 2005 generálny tajomník požiadal útvary zodpovedné za otázky hospodárskej súťaže o stanovisko k tvrdeniu sťažovateľa, že belgická banka používala diskriminačné obchodné praktiky. V stanovisku útvarov zodpovedných za otázky hospodárskej súťaže sa uvádza, že nič nenasvedčuje tomu, že by i) zodpovedná banka mala dominantné postavenie; ii) vytýkanými praktikami by bolo vykonávanie dohody medzi podnikmi; iii) obchod medzi členskými štátmi by bol značne ovplyvnený; alebo iv) hospodárska súťaž medzi bankami by bola značne obmedzená. V stanovisku sa preto dospelo k záveru, že neexistujú dôvody domnievať sa, že údajné postupy vykonávané konkrétnou belgickou bankou môžu predstavovať porušenie pravidiel Zmluvy o ES týkajúcich sa hospodárskej súťaže (články 81 a 82).

Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k týmto doplňujúcim informáciám zdôraznila, že pri príprave svojej sťažnosti nebola povinná uviesť právne ustanovenia, ktoré mohli byť porušené. Tvrdila preto, že Komisia mala byť primárne zodpovedná za identifikáciu právnych aspektov, o ktoré ide v tomto prípade. Podľa jej názoru bolo vyhlásenie Komisie, podľa ktorého sa zdalo, že medzi zodpovednými firmami neexistovali žiadne predchádzajúce dohody, ťažko pochopiteľné. Tvrdila, že postavenie zodpovedných belgických bánk sa nelíši od postavenia spoločnosti Telia vo veci 1045/2002/GG. Spomenula aj niekoľko ďalších inštitúcií a orgánov EÚ, proti ktorým sa chcela sťažovať, konkrétne Hospodársky a sociálny výbor, Európske stredisko pre monitorovanie rasizmu a xenofóbie, Rada EÚ a Solvit. V sťažnosti sa tiež uvádza, že dve ďalšie belgické banky sa rozhodli uzavrieť jej účty.

ROZHODNUTIE

1 Úvodné poznámky Rozsah
vyšetrovania ombudsmana

1.1 Sťažnosť ombudsmanovi sa týka toho, ako Komisia vybavuje sťažnosť, ktorá jej bola predložená v súvislosti s údajným používaním diskriminačných obchodných praktík belgickou bankou.

1.2 Aby sa predišlo nedorozumeniam, je dôležité pripomenúť, že Zmluva o ES oprávňuje európskeho ombudsmana vyšetrovať možné prípady nesprávneho úradného postupu len v činnostiach inštitúcií a orgánov Spoločenstva. V štatúte európskeho ombudsmana sa výslovne stanovuje, že sťažnosť ombudsmanovi sa nemôže podať proti žiadnemu inému orgánu alebo osobe. Vyšetrovania ombudsmana týkajúce sa tejto sťažnosti boli preto zamerané na preskúmanie, či nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v činnostiach Európskej komisie. Ombudsmanka nemá právomoc vyšetrovať obvinenia sťažovateľky voči jej belgickej banke.

Vzhľadom na uvedené úvahy o právomoci európskeho ombudsmana nebola žiadosť sťažovateľky uvedená v jej pripomienkach, aby bol jej spor s druhou finančnou inštitúciou zahrnutý do pôvodnej sťažnosti, relevantná na účely vyšetrovania európskeho ombudsmana, ktoré sa týkalo len Komisie. Ombudsmanka konštatuje, že sa zdá, že medzi týmto novým prvkom a opatreniami, ktoré prijala Európska komisia v reakcii na sťažnosť sťažovateľa, neexistuje žiadny priamy vzťah.

Predchádzajúce sťažnosti podané ombudsmanovi

1.3 Vo svojej komunikácii s ombudsmanom sťažovateľka uvádza, že jej prvé listy európskemu ombudsmanovi boli zaslané v auguste a októbri 2002. Ombudsman zaevidoval tieto listy pod spisovým číslom 1532/2002/VK. Sťažovateľka preto zdôrazňuje, že dátum jej sťažnosti ombudsmanovi by mal byť august 2002, a nie august 2003.

1.4 Ako už ombudsman zdôraznil vo svojom rozhodnutí o sťažnosti 1967/2003/JMA týkajúcej sa súvisiaceho prípadu, zdá sa, že prvá sťažnosť sťažovateľa z 19. augusta 2002 (zaevidovaná pod spisovým číslom 1532/2002/VK) sa týkala konania súkromnej firmy. Keďže tieto opatrenia nepatria do pôsobnosti ombudsmana, sťažnosť bola vyhlásená za neprípustnú.

Jej sťažnosť ombudsmanovi z 19. augusta 2003, ktorá bola zaregistrovaná pod číslom 1618/2003/JMA a je predmetom tohto rozhodnutia, bola proti Európskej komisii a obsahovala tvrdenia odlišné od tvrdení uvedených v sťažnosti 1532/2002/VK.

Ombudsman preto považoval za vhodné, aby dve sťažnosti predložené sťažovateľom 19. augusta 2002 a 19. augusta 2003 boli zaregistrované pod rôznymi spisovými číslami a zodpovedajúcim spôsobom datované.

Nové tvrdenia proti rôznym inštitúciám a orgánom Spoločenstva v pripomienkach sťažovateľa

1.5 Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie uvádza, že niekoľko úradníkov EÚ neodpovedalo na jej listy v čase, keď predložila sťažnosť ombudsmanovi. Keďže nedostala žiadnu odpoveď, chcela by doplniť tento prvok do svojej pôvodnej sťažnosti.

Podobne sa sťažovateľka vo svojich pripomienkach k ďalším informáciám zaslaným inštitúciou 27. januára 2005 odvoláva na niekoľko ďalších inštitúcií a orgánov EÚ, proti ktorým sa chce sťažovať, konkrétne na Hospodársky a sociálny výbor, Európske stredisko pre monitorovanie rasizmu a xenofóbie, Radu EÚ a Solvit.

1.6 Európsky ombudsman si je vedomý skutočnosti, že údajné neposkytnutie formálnej odpovede viacerých úradníkov EÚ na listy sťažovateľa predstavuje nové tvrdenie, ktoré nebolo uvedené v pôvodnej sťažnosti. Rovnaká úvaha sa vzťahuje aj na žiadosť sťažovateľky o rozšírenie rozsahu jej sťažnosti na niekoľko ďalších inštitúcií a orgánov EÚ. Vo všetkých týchto prípadoch nebola zodpovedná inštitúcia alebo orgán vyzvaná, aby predložila stanovisko k tejto záležitosti v rámci tohto vyšetrovania, a preto nemala príležitosť vysvetliť svoje stanovisko.

Za týchto okolností sa ombudsman nebude týmito bodmi zaoberať vo svojom rozhodnutí, ktoré sa obmedzuje na tvrdenia uvedené v jeho úvodnom liste Komisii. Sťažovateľka však môže podať novú sťažnosť týkajúcu sa týchto bodov, ak si to želá, a poskytnúť všetky podrobnosti o príslušnej korešpondencii.

2 Údajné nevyšetrenie tvrdení sťažovateľa zo strany Komisie

2.1 Sťažovateľka tvrdí, že Komisia napriek početným žiadostiam riadne neprešetrila údajné používanie diskriminačných obchodných praktík belgickou bankou. Sťažovateľ poukazuje na to, že po rozhodnutí ombudsmana vo veci 1045/2002/GG inštitúcia prehodnotila svoje predchádzajúce stanovisko a začala vyšetrovanie veľmi podobnej situácie.

Sťažovateľka tvrdí, že na žiadny z listov, ktoré zaslala rôznym členom Komisie, konkrétne predsedovi Prodimu a komisárom Diamantopoulouovi a Bolkesteinovi, ako aj útvarom Komisie vrátane útvarov Generálneho riaditeľstva pre spotrebiteľské záležitosti, právnemu servisu a generálnemu sekretariátu, neodpovedala v súlade s Európskym kódexom dobrej správnej praxe.

2.2 Komisia tvrdí, že povinnosti, ktoré jej vyplývajú z článku 211 Zmluvy o ES, sa plnia prostredníctvom vyšetrovania a prípadne konania o porušení povinnosti proti členským štátom. Využitie týchto právomocí voči fyzickým a právnickým osobám je preto výnimočné. Komisia nemohla vykonať vyšetrovanie problému sťažovateľky, pretože nemá právomoc ani prešetriť zmluvný vzťah medzi sťažovateľkou a jej bankou, ani prijať opatrenia voči finančnej inštitúcii. Okrem toho skutočnosti uvedené sťažovateľom neodhalili žiadne porušenie práva Spoločenstva v oblasti bankovníctva, diskriminácie alebo hospodárskej súťaže.

Spor sťažovateľa s belgickou bankou bol preto záležitosťou, ktorou sa mali zaoberať belgické orgány.

Podľa názoru Komisie príslušné útvary odpovedali na všetky listy zaslané sťažovateľom v súlade s jeho kódexom dobrého administratívneho správania. Komisia poznamenáva, že vo všetkých svojich odpovediach podrobne vysvetlila dôvody svojho stanoviska, konkrétne, že problém sťažovateľa nepatrí do jej právomoci podľa Zmluvy o ES.

Odpoveď na listy sťažovateľa

2.3 Na základe informácií poskytnutých počas vyšetrovania ombudsmanky sa zdá, že sťažovateľka adresovala Komisii niekoľko listov so žiadosťou o intervenciu a pomoc inštitúcie v jej spore so súkromnou belgickou bankou, najmä predsedovi Komisie pánovi Prodimu, komisárom Diamantopoulouovi a Bolkesteinovi, generálnemu riaditeľstvu pre spotrebiteľské záležitosti, právnemu servisu a generálnemu sekretariátu.

2.4 Ombudsman poznamenáva, že Kódex dobrej správnej praxe Komisie (1) sa zaoberá štandardom správania, ktorý majú úradníci dodržiavať pri odpovedaní na korešpondenciu občanov v bode 4 prílohy. V tomto ustanovení sa uvádza, že:

„V súlade s článkom 21 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva Komisia odpovedá na listy v jazyku pôvodného listu za predpokladu, že bol napísaný v jednom z úradných jazykov Spoločenstva.

Odpoveď na list adresovaný Komisii sa zašle do 15 pracovných dní odo dňa doručenia listu príslušnému útvaru Komisie. V odpovedi by sa mala identifikovať osoba zodpovedná za danú záležitosť a malo by sa v nej uviesť, ako ju možno kontaktovať.

Ak odpoveď nie je možné zaslať do 15 pracovných dní a vo všetkých prípadoch, keď si odpoveď vyžaduje inú prácu, ako je medzirezortná konzultácia alebo preklad, zodpovedný zamestnanec by mal zaslať priebežnú odpoveď, v ktorej uvedie dátum, do ktorého môže adresát očakávať zaslanie odpovede vzhľadom na túto dodatočnú prácu, pričom zohľadní relatívnu naliehavosť a zložitosť záležitosti.

Ak má odpoveď vypracovať iné oddelenie ako oddelenie, ktorému je adresovaná pôvodná korešpondencia, osoba, ktorá žiada o informácie, by mala byť informovaná o mene a úradnej adrese osoby, ktorej bol list odoslaný.“

2.5 Z dostupných informácií sa zdá byť nesporné, že s výnimkou korešpondencie adresovanej predsedovi Komisie všetky ostatné listy, ktoré sťažovateľ zaslal inštitúcii, boli riadne zodpovedané útvarom, ktorému bol list doručený, útvarom, ktorému bol list postúpený, a v niektorých prípadoch oboma. Zdá sa tiež, že všetky odpovede útvarov Komisie súhlasili s tým, že poskytli rovnaké vysvetlenie, konkrétne, že Komisia nemala žiadne právomoci na riešenie problému uvedeného v listoch sťažovateľa, a navrhli niekoľko alternatívnych postupov. Ombudsmanka víta úsilie, ktoré vynaložili útvary Komisie na pomoc sťažovateľovi. Je však poľutovaniahodné, že v jednom prípade inštitúcia, ktorú Komisia odporučila, aby sa obrátila na sťažnosť, nemala vôbec právomoc riešiť tento problém.

Pokiaľ ide o listy, ktoré sťažovateľ údajne zaslal predsedovi Komisie, ombudsman sa domnieva, že nie sú k dispozícii žiadne informácie, ktoré by ho mohli viesť k presvedčeniu, že tieto listy boli stratené alebo nesprávne umiestnené. Zdá sa však, že Komisia vo svojom stanovisku ombudsmanovi poskytla informácie, ktoré sťažovateľka požadovala vo svojich listoch pánovi Prodimu.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsman domnieva, že opatrenia prijaté útvarmi Komisie v súvislosti s niekoľkými listami zaslanými sťažovateľom sa zdajú byť v súlade s povinnosťami stanovenými vo vlastnom kódexe dobrej správnej praxe inštitúcie, ktoré sa zrejme neodchyľujú od povinností uvedených v Európskom kódexe dobrej správnej praxe. Ombudsman preto dospel k záveru, že sa nezdá, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pokiaľ ide o tento aspekt prípadu.

Vyšetrovanie Komisie týkajúce sa formálnych sťažností sťažovateľa

2.6 Z dostupných informácií sa zdá byť nesporné, že listy sťažovateľa generálnemu tajomníkovi Komisie z 15. februára, 15. mája, 25. a 28. augusta 2003 boli zaslané ako formálne sťažnosti. Ako uviedla samotná Komisia vo svojom stanovisku, list sťažovateľa z 15. februára 2003 mal názov „sťažnosť Komisii“ a obsahoval tento text:

„[...] predkladám sťažnosť, ktorá sa zaoberá mojou individuálnou sťažnosťou a záležitosťou všeobecného záujmu, a v dôsledku toho žiadam Komisiu, aby zaujala stanovisko k tejto záležitosti verejného záujmu. Týmto vyhlasujem, že [...] som bol diskriminovaný, odoprel som rovnaké zaobchádzanie ako s inými osobami a nemohol som využívať voľný pohyb služieb a kapitálu v Európskej únii [...].“

Zdá sa, že tento list, ako aj ostatné listy, ktoré sťažovateľka zaslala generálnemu sekretariátu, obsahovali podrobný opis problémov, s ktorými sa sťažovateľka stretla so svojou belgickou bankou.

2.7 Ombudsman pripomína, že jednou zo základných úloh Komisie ako "strážkyne zmluvy" podľa článku 211 Zmluvy o ES je zabezpečiť správne uplatňovanie práva Spoločenstva vo všetkých členských štátoch. Komisia pri plnení svojej povinnosti vyšetruje možné porušenia práva Spoločenstva, o ktorých sa dozvedela najmä v dôsledku sťažností občanov.

Ak sa Komisia na základe svojho vyšetrovania domnieva, že členský štát si nesplnil povinnosti, ktoré mu vyplývajú zo zmluvy, článok 226 jej dáva právomoc začať konanie o nesplnení povinnosti proti zodpovednému členskému štátu a v prípade potreby predložiť vec Súdnemu dvoru Európskej únie.

Závažné dôsledky tohto postupu si vyžadujú, aby sa pri jeho vykonávaní v plnej miere dodržiavali uplatniteľné hmotnoprávne a procesné pravidlá s cieľom zachovať práva všetkých dotknutých strán.

2.8 Pokiaľ ide o procesné pravidlá, ktoré má Komisia dodržiavať pri vybavovaní formálnych sťažností občanov, ombudsman poznamenáva, že príslušné kritériá boli stanovené v oznámení Komisie Európskemu parlamentu a Európskemu ombudsmanovi o vzťahoch so sťažovateľom v súvislosti s porušením práva Spoločenstva (2) [ďalej len "oznámenie"]. Sťažnosť je v texte definovaná ako:

„[...] akýkoľvek písomný prístup Komisie poukazujúci na opatrenia alebo postupy, ktoré sú v rozpore s právom Spoločenstva.“(3)

V oznámení sa vyžaduje, aby sa všetka korešpondencia, ktorá sa môže vyšetrovať ako sťažnosť, zaznamenala v centrálnom registri sťažností vedenom generálnym tajomníkom Komisie. Korešpondencia, ktorá sa nemá vyšetrovať ako sťažnosť, zahŕňa písomné oznámenia, ktoré sú anonymné, neuvádzajú adresu, neuvádzajú členský štát, ktorého sa opatrenie týka, neuvádzajú sťažnosť týkajúcu sa práva ES, ani tie, ktoré kritizujú,

„[...] konanie alebo opomenutie súkromnej osoby alebo subjektu, pokiaľ opatrenie alebo sťažnosť neodhalí zapojenie orgánov verejnej moci alebo netvrdí, že nekonali v reakcii na toto konanie alebo opomenutie. Vo všetkých prípadoch Komisia overí, či korešpondencia odhaľuje správanie, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže (články 81 a 82 Zmluvy o ES)."(4)

2.9 Vzhľadom na dostupné informácie sa zdá, že listy, ktoré sťažovateľ zaslal generálnemu tajomníkovi Komisie, predstavovali písomné prístupy poukazujúce na praktiky, ktoré sú údajne v rozpore s právom Spoločenstva. Zdá sa tiež, že táto korešpondencia jasne identifikovala odosielateľa, členský štát, v ktorom k praktike došlo, údajnú sťažnosť a údajne porušené právne predpisy a zásady Spoločenstva.

Pokiaľ ide o predmet sťažnosti, je nesporné, že bola riešená proti konaniu súkromnej firmy, hoci nie je jasné, či sťažnosť odhalila účasť orgánov verejnej moci alebo bola založená na ich nečinnosti v reakcii na tieto konania alebo opomenutia. Ombudsman nenašiel žiadne informácie, ktoré by ho mohli viesť k presvedčeniu, že skutočnosti prípadu odhalili určitý druh zapojenia belgických orgánov do tohto prípadu alebo že sťažovateľka vo svojej sťažnosti konkrétne uviedla akékoľvek nekonanie zo strany belgických orgánov.

Vzhľadom na tieto okolnosti a so zreteľom na to, že v listoch sťažovateľa adresovaných generálnemu sekretariátu Komisie sa kritizovali akty súkromného subjektu, ombudsmanka konštatuje, že Komisia bola podľa pravidiel svojho oznámenia oprávnená domnievať sa, že korešpondencia sťažovateľa sa nemala vyšetrovať ako formálna sťažnosť, a preto nemala byť zaregistrovaná v centrálnom registri formálnych sťažností Komisie.

2.10 Ombudsman však pripomína, že ako sa uvádza v bode 3 prílohy k uvedenému oznámeniu Komisie, v prípadoch riešených proti súkromným stranám, ako je ten, ktorý podal sťažovateľ, je Komisia povinná overiť, či predmetné postupy odhaľujú správanie, ktoré je v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže (články 81 a 82 Zmluvy o ES).

V odpovedi na neformálny návrh útvarov ombudsmana sa zdá, že Komisia pristúpila k hodnoteniu sťažnosti z hľadiska pravidiel hospodárskej súťaže Spoločenstva a že dospela k záveru, že sa nezdá, že by situácia predstavovala porušenie pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy o ES.

Ombudsman nedostal žiadne informácie, ktoré by ho mohli viesť k presvedčeniu, že hodnotenie sťažnosti Komisiou v súvislosti s pravidlami hospodárskej súťaže Spoločenstva bolo nedostatočné.

2.11 Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ombudsman domnieva, že odôvodnenie Komisie neuskutočniť vyšetrovanie z dôvodu, že predmet listu sťažovateľa odsúdil konanie súkromného orgánu a že sa nezdá, že by tieto konania boli v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže stanovenými v Zmluve o ES, je primerané. Ombudsman preto zastáva názor, že Komisia konala v medziach svojej zákonnej právomoci, keď sa rozhodla nepokračovať vo vyšetrovaní prípadu sťažovateľa.

Ombudsmanka preto dospela k záveru, že vyšetrovanie neodhalilo prípad nesprávneho úradného postupu zo strany Komisie.

3 Záver

Na základe vyšetrovaní ombudsmanky týkajúcich sa tejto sťažnosti sa zdá, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Európskej komisie. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Komisie.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) rozhodnutie Komisie zo 17. októbra 2000, ktorým sa mení a dopĺňa jej rokovací poriadok (2000/633/ES, ESUO, Euratom); Ú. v. ES L 267, 20.10.2000, s. 63.

(2) KOM(2002) 141 v konečnom znení z 20. marca 2002, Ú. v. ES C 244/5.

(3) Príloha k oznámeniu Komisie, bod 1 („Vymedzenie pojmov a rozsah pôsobnosti“).

(4) Príloha k oznámeniu Komisie, bod 3 („Zaznamenávanie sťažností“).