V Štrasburgu 25. mája 2005

Vážený pán O.,

Dňa 23. júna 2003 ste podali sťažnosť Európskemu ombudsmanovi proti Európskej komisii v mene pani S. Vaša sťažnosť sa týkala rozhodnutia Komisie nezačať disciplinárne konanie voči nadriadeným sťažovateľa z dôvodu psychického obťažovania a zamietnuť jej žiadosť o právnu pomoc podľa článku 24 služobného poriadku.

Dňa 29. septembra 2003 ombudsman vyhlásil sťažnosť za dôvernú na základe dostupných informácií. V nadväznosti na Vašu žiadosť z 9. októbra 2003, aby sa s Vašou sťažnosťou zaobchádzalo verejne, som rozhodol, že Vaša sťažnosť by sa už nemala považovať za dôvernú. Dňa 2. decembra 2003 som Vám a podpredsedovi Komisie pánovi Kinnockovi napísal, aby som vysvetlil, že sťažnosť sa bude riešiť verejne.

Dňa 29. septembra 2003 som informoval predsedu Európskej komisie o Vašej sťažnosti a požiadal som ho o predloženie stanoviska. Dňa 16. decembra 2003 som dostal stanovisko Komisie, ktoré som Vám zaslal na pripomienkovanie. Dňa 15. januára 2004 som Vám zaslal stanovisko Komisie s výzvou na vyjadrenie pripomienok. Listami z 12. a 24. februára 2004 ste požiadali o predĺženie lehoty na predloženie svojich pripomienok, ktoré som schválil 16. marca 2003. Dňa 27. mája 2004 ste predložili svoje pripomienky k stanovisku Komisie.

Dňa 17. júna 2004 som požiadal Komisiu, aby predložila doplňujúce informácie týkajúce sa žaloby, ktorú ste podali na Súde prvého stupňa. Komisia zaslala svoje druhé stanovisko 3. augusta 2004, ktoré som Vám zaslal spolu so žiadosťou o pripomienky. Dňa 28. októbra 2004 ste požiadali o predĺženie lehoty na predloženie pripomienok o jeden mesiac, čo som schválil 4. novembra 2004. Dňa 29. novembra 2004 ste mi zaslali svoje pripomienky k druhému stanovisku Komisie.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Skutkové okolnosti prípadu sú podľa sťažovateľa zhrnuté takto:

Sťažovateľka je bývalá úradníčka ES, ktorá nastúpila do GR Komisie Eurostat v roku 1993, kde pracovala do novembra 2002. V tom čase bola zo zdravotných dôvodov nútená odísť do dôchodku. V roku 1995 sa stala zodpovednou za štatistický program "Prodcom". V tejto funkcii musela spravovať niekoľko zmlúv s externými dodávateľmi, z toho jednu s firmou „Eurogramme Ltd“. Jej pracovný vzťah so zodpovednými manažérmi spoločnosti Eurogramme zaznamenal pokles a ocitla sa obvinená z neprimeraného zasahovania do vnútorného riadenia spoločnosti. Jej nadriadený potom dostal od spoločnosti Eurogramme niekoľko oznámení, ktoré podľa názoru sťažovateľky predstavovali nepravdivé obvinenia. Keďže sťažovateľka nedostala ráznejšiu odpoveď, domnievala sa, že jej vedúca oddelenia nereagovala na tieto obvinenia správne. Uskutočnila niekoľko tvrdých rozhovorov so svojím nadriadeným, ktoré sa týkali opatrení nadväzujúcich na projekt, ktorý realizoval Eurogramme. V októbri 2000 bola oslobodená od svojich povinností v súvislosti s týmto projektom a preradená do inej služby. V dôsledku tejto situácie sa fyzický stav sťažovateľky zhoršil a sťažovateľka sa cítila neschopná pokračovať vo svojich pracovných úlohách. Po uznaní jej invalidity Komisia 8. novembra 2002 priznala sťažovateľke predčasný odchod do dôchodku.

Sťažovateľka sa domnievala, že Eurogramme voči nej vzniesla nepravdivé obvinenia a že jej vedúca oddelenia nesprávne použila tieto obvinenia na diskreditáciu jej práce.

V reakcii na obvinenia zamestnancov spoločnosti Eurogramme podal sťažovateľ žalobu za urážku na cti na High Court v Londýne, kde mala firma svoje sídlo. S cieľom pokračovať v tomto právnom spore požiadala Komisiu o povolenie zverejniť informácie, o ktorých vedela na základe svojej práce, ako sa vyžaduje v článku 19 služobného poriadku. Komisia 26. apríla 2002 žiadosť zamietla. Dňa 19. júla 2002 sa proti rozhodnutiu Komisie odvolala. Komisia tým, že formálne neodpovedala na jej odvolanie, implicitne zamietla odvolanie sťažovateľky. Proti tomuto implicitnému zamietnutiu podal sťažovateľ 13. decembra 2002 žalobu proti Komisii na Súd prvého stupňa (T-387/02), o ktorej sa ešte nerozhodlo. Sťažovateľka vysvetlila, že jej žaloba za urážku na cti proti spoločnosti Eurogramme bola nedávno vyriešená na základe ponuky na náhradu škody, ktorú prijala.

Sťažovateľka sa tiež snažila podať žalobu proti svojim nadriadeným. Dňa 23. februára 2001 formálne požiadala inštitúciu, aby začala disciplinárne konanie proti jej bývalej vedúcej oddelenia z dôvodu psychického obťažovania podľa článku 90 ods. 1 služobného poriadku. Interný úrad Komisie pre vyšetrovanie a disciplínu (IDOC) na jej žiadosť uskutočnil niekoľko výsluchov niekoľkých svedkov vrátane sťažovateľky a jej nadriadených a vypracoval správu o tejto záležitosti (ďalej len „správa IDOC“). Sťažovateľovi však nebol poskytnutý prístup ku všetkým informáciám a materiálom týkajúcim sa vyšetrovania, najmä k záverom správy IDOC a k výpovediam svedkov.

Komisia neodpovedala na žiadosť sťažovateľky o disciplinárne konanie voči jej bývalej vedúcej oddelenia. Keďže do štyroch mesiacov nedostala formálnu odpoveď, jej žiadosť sa považovala za zamietnutú. Sťažovateľka podala 21. septembra 2001 odvolanie proti tomuto implicitnému zamietnutiu, v ktorom požiadala Komisiu, aby jej poskytla právnu pomoc, ako sa stanovuje v článku 24 služobného poriadku. Dňa 25. januára 2003 Komisia zamietla odvolanie z dôvodu, že nebol zistený žiadny dôkaz o protiprávnom konaní jej bývalej vedúcej oddelenia pri riešení situácie. Inštitúcia dospela k záveru, že konanie externého dodávateľa (Eurogramme) a spôsob, akým jeho zamestnanci vyjadrili svoje názory, sa zdajú byť nevhodné, ale že povaha trestného činu a jeho okolnosti neodôvodňujú právnu pomoc Komisie.

Sťažovateľ mal niekoľko písomných výmen s pánom Kinnockom, ktorý bol v tom čase podpredsedom Komisie pre personálne záležitosti. Po vyriešení právneho prípadu sťažovateľky na High Court v Londýne jej pán Kinnock napísal 22. mája 2003 a vo svojom liste uznal, že „v priebehu administratívneho vyšetrovania [Komisie] mohlo dôjsť k určitým chybám“. Sťažovateľovi preto ponúkol sumu 3 000 EUR ako čiastočnú náhradu vzniknutých nákladov.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti adresovanej ombudsmanovi spochybnila dôvody uvedené Komisiou na odmietnutie disciplinárneho konania voči jej bývalej vedúcej oddelenia z dôvodu psychického obťažovania a na zamietnutie jej žiadosti o právnu pomoc podľa článku 24 služobného poriadku.

Na základe dostupných informácií ombudsmanka začala vyšetrovanie proti Komisii. Ombudsmanka požiadala Komisiu o predloženie stanoviska k tomuto tvrdeniu:

Sťažovateľka tvrdí, že Komisia zamietla jej žiadosť na základe správy vypracovanej jej útvarmi (ďalej len „správa IDOC“), ku ktorej nemohla mať prístup v rozpore s článkom 26 služobného poriadku. Sťažovateľka tým, že nemohla nahliadnuť do správy, tvrdí, že jej právo na obhajobu bolo porušené.

Sťažovateľ preto tvrdí, že Komisia by mala prehodnotiť svoje rozhodnutie vzhľadom na obsah listu pána Kinnocka sťažovateľovi z 22. mája 2003, v ktorom sa uznáva niekoľko nedostatkov v riešení jej prípadu Komisiou a ponúka sa jej náhrada vo výške 3 000 EUR. Sťažovateľka žiada Komisiu, aby prijala všetky potrebné opatrenia na obnovenie jej cti a dobrej povesti, a požaduje úplné zaplatenie odmeny advokáta.

Po zvážení povahy sťažnosti a skutočnosti, že niektoré dokumenty, ktoré sťažovateľ zahrnul do spisu, sa zdali dôverné, ombudsman 29. septembra 2003 vyhlásil sťažnosť za dôvernú podľa článku 10.1 svojich vykonávacích ustanovení (1). Na základe žiadosti sťažovateľky z 9. októbra 2003 o verejné prejednanie jej sťažnosti ombudsman zmenil svoje pôvodné rozhodnutie. Dňa 2. decembra 2003 ombudsman informoval sťažovateľa aj pána Kinnocka, že sťažnosť bude odteraz vybavovaná na nedôvernom základe, keďže sa zdalo, že neexistujú dôvody na zachovanie dôvernosti sťažnosti s cieľom chrániť záujmy sťažovateľa, a teda že všetky dokumenty v spise budú sprístupnené verejnosti podľa článku 14.4 vykonávacích ustanovení ombudsmana (2). Ombudsman vo svojom liste poskytol pánovi Kinnockovi príležitosť vyjadriť sa k tomuto bodu, pokiaľ ide o jeho list sťažovateľovi z 22. mája 2003, ktorý bol označený za dôverný.

Požiadavku

Stanovisko Komisie

Komisia vo svojom stanovisku zo 16. decembra 2003 poukázala na to, že jej rozhodnutie z 26. apríla 2002 o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o pomoc bolo predmetom prebiehajúceho konania pred Súdom prvého stupňa (vec T-387/02) [odteraz Súd prvého stupňa]. Inštitúcia tvrdila, že sťažnosť adresovaná ombudsmanovi je vo všeobecnosti totožná s odvolaním podaným na Súd prvého stupňa. Poznamenala, že v porovnaní s prebiehajúcou žalobou Súdneho dvora sa jediné nové body uvedené v sťažnosti ombudsmanovi týkali obsahu listu vtedajšieho podpredsedu Komisie pána Kinnocka z 22. mája 2003. Táto otázka sa však v skutočnosti riešila vo vyjadrení k žalobe, ktoré Komisia predložila Súdu prvého stupňa. Inštitúcia sa domnievala, že všetky skutočnosti, ktoré boli predložené, boli predmetom súdneho konania pred Súdom prvého stupňa, a preto by mal ombudsman vyhlásiť vec za neprípustnú.

Stanovisko Komisie tiež obsahovalo stručnú odpoveď podpredsedu Kinnocka na list ombudsmana z 2. decembra 2003. Inštitúcia informovala ombudsmana, že súhlasí s uplatnením článku 14.4 vykonávacích ustanovení ombudsmana na list pána Kinnocka sťažovateľovi z 22. mája 2003.

Pripomienky sťažovateľa

Sťažovateľka vo svojich pripomienkach k stanovisku Komisie zopakovala tvrdenia uvedené vo svojej sťažnosti. Poukázala na to, že prebiehajúce konanie pred Súdom prvého stupňa a sťažnosť podaná ombudsmanovi sa týkali dvoch rôznych situácií. Podľa jej názoru sa žaloba na Súde prvého stupňa snažila o to, aby Komisia poskytla pomoc v právnom prípade sťažovateľky pred britskými súdmi, zatiaľ čo sťažnosť ombudsmanovi sa týka rozhodnutia Komisie z 25. januára 2002, ktorým sa odmieta vykonať ďalšie vyšetrovanie jej obvinení z psychického obťažovania. Sťažovateľ dospel k záveru, že predmet žaloby podanej na Súd prvého stupňa a predmet sťažnosti podanej ombudsmanovi sú odlišné, a preto požiadal ombudsmana, aby pokračoval vo vyšetrovaní sťažnosti.

Ďalšie požiadavky

Po zvážení protichodnej povahy dostupných dôkazov ombudsman dospel k záveru, že potrebuje ďalšie informácie. Listom zo 17. júna 2004 požiadal Komisiu, aby podrobne vysvetlila, či sa podľa jeho názoru prebiehajúce konanie pred Súdom prvého stupňa a sťažnosť ombudsmanovi týkali podobnej skutkovej situácie.

Druhé stanovisko Komisie

Komisia vo svojom druhom stanovisku poukázala na to, že bez ohľadu na vyhlásenia sťažovateľa sa sťažnosť ombudsmanovi týkala aj žiadosti o pomoc, ktorú v súčasnosti skúma Súd prvého stupňa. Komisia citovala osobitnú časť sťažnosti, ktorá odkazuje na toto tvrdenie. V súvislosti s hlavným tvrdením uvedeným v sťažnosti ombudsmanovi inštitúcia poukázala na to, že sťažovateľka tvrdila, že jej právo byť vypočutá bolo porušené tým, že jej bol zamietnutý prístup k vyhláseniam jej vedúceho oddelenia a iných svedkov v správe, na ktorej Komisia založila svoje rozhodnutie. Komisia poukázala na to, že rovnaká otázka bola vznesená aj sťažovateľkou v jej odvolaní na Súd prvého stupňa. Na základe týchto argumentov Komisia tvrdila, že sťažnosť ombudsmanovi bola do veľkej miery totožná s odvolaním podaným na Súde prvého stupňa.

Pripomienky sťažovateľa k druhému stanovisku Komisie

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach k druhému stanovisku Komisie vysvetlil, že Súd prvého stupňa sa rozhodol začať ústne konanie a že sudca spravodajca pozval obe strany na stretnutie 14. decembra 2004, aby posúdili, či je stále možné priateľské riešenie. Vzhľadom na tento vývoj sťažovateľ navrhol, aby ombudsman pozastavil posudzovanie prípadu a zaviazal sa, že ho bude informovať o akomkoľvek ďalšom vývoji. K svojim pripomienkam pripojila kópiu správy pre pojednávanie vypracovanej sudcom spravodajcom 15. novembra 2004. V dokumente sa podrobne opisujú tvrdenia a tvrdenia sťažovateľa, ako aj argumenty, ktoré Komisia predložila vo svojom vyjadrení k žalobe.

ROZHODNUTIE

1 Rozhodnutie Komisie zamietnuť žiadosť sťažovateľa o disciplinárne konanie

1.1 Sťažovateľka tvrdí, že Komisia zamietla jej žiadosť z 23. februára 2001 o začatie disciplinárneho konania voči jej bývalej vedúcej oddelenia na základe správy vypracovanej jej útvarmi (ďalej len "správa IDOC"), ku ktorej nemala prístup, v rozpore s článkom 26 služobného poriadku (3). Sťažovateľka tým, že nemohla nahliadnuť do správy, tvrdí, že jej právo na obhajobu bolo porušené.

Sťažovateľ preto tvrdí, že Komisia by mala prehodnotiť svoje rozhodnutie vzhľadom na obsah listu, ktorý jej zaslal bývalý podpredseda Komisie pán Kinnock 22. mája 2003 a v ktorom sa uznalo niekoľko nedostatkov pri riešení prípadu Komisiou a ponúkla sa jej náhrada vo výške 3 000 EUR. Sťažovateľka žiada Komisiu, aby prijala všetky potrebné opatrenia na obnovenie jej cti a dobrej povesti, a požaduje úplné zaplatenie odmeny advokáta.

1.2 Komisia tvrdí, že sťažnosť ombudsmanovi sa celkovo zdá byť totožná s odvolaním, ktoré podal sťažovateľ proti svojmu rozhodnutiu z 26. apríla 2002, ktorým sa zamieta žiadosť sťažovateľa o pomoc, o ktorej v súčasnosti rozhoduje Súd prvého stupňa (vec T-387/02). Inštitúcia poznamenáva, že všetky skutočnosti, ktoré boli predložené v sťažnosti ombudsmanovi, sú predmetom súdneho konania pred Súdom prvého stupňa, a preto by mal ombudsman vyhlásiť prípad za neprípustný.

1.3 Zmluva o založení Európskeho spoločenstva a štatút európskeho ombudsmana stanovujú presné podmienky prípustnosti sťažnosti. Ombudsman môže začať vyšetrovanie len vtedy, ak sú tieto podmienky splnené.

V článku 195 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva sa stanovuje, že:

„Ombudsman vedie vyšetrovania, ktoré považuje za opodstatnené, okrem prípadov, keď údajné skutočnosti sú alebo boli predmetom súdneho konania.“

Okrem toho sa v článku 2 ods. 7 štatútu európskeho ombudsmana stanovuje, že:

„Ak ombudsman z dôvodu prebiehajúceho alebo ukončeného súdneho konania týkajúceho sa predložených skutočností musí vyhlásiť sťažnosť za neprípustnú alebo ukončiť jej posudzovanie, výsledok akéhokoľvek vyšetrovania, ktoré dovtedy vykonal, sa predloží bez ďalšieho konania.“

1.4 Ombudsman konštatuje, že tvrdenia uvedené v sťažnosti sú dvojaké: i) sťažovateľ tvrdí, že rozhodnutie Komisie z 25. januára 2002 neprijať disciplinárne opatrenie voči nadriadenému sťažovateľa z dôvodu psychického obťažovania bolo založené na správe vypracovanej jej útvarmi, ku ktorej nemala prístup, čo je v rozpore s článkom 26 služobného poriadku; a ii) tiež tvrdí, že vzhľadom na podmienky listu pána Kinnocka z 22. mája 2003 by Komisia mala prehodnotiť svoje rozhodnutie z 26. apríla 2002 neposkytnúť sťažovateľke finančnú pomoc na pokračovanie v konaní na urážku na cti, prijať všetky potrebné opatrenia na obnovenie jej cti a povesti a v plnej miere zaplatiť odmenu advokáta.

1.5 Po dôkladnom preskúmaní rozsahu prejednávanej veci pred Súdom prvého stupňa (vec T-387/02), ako sa uvádza v správe pre pojednávanie vypracovanej sudcom spravodajcom [odteraz RfH], ombudsman poznamenáva, že jedno z tvrdení žalobcu sa týka rozhodnutia Komisie z 26. apríla 2002, ktoré bol Súd prvého stupňa požiadaný zrušiť (ods. 60 RfH).

Takisto sa zdá, že spôsob, akým Komisia reagovala na žiadosť sťažovateľky o prešetrenie správania jej nadriadených, predstavuje relevantnú zložku faktickej situácie pred Súdom prvého stupňa (s. 34 – 36, 38, 40 – 44 RfH) a že tento aspekt prípadu sa osobitne riešil v tvrdeniach predložených oboma stranami Súdu prvého stupňa na podporu ich záverov (s. 71; 78, 79 a 81 RfH).

1.6 Vzhľadom na uvedené úvahy a po posúdení tvrdení a tvrdení sťažovateľky v jej sťažnosti ombudsmanka dospela k záveru, že údajné skutočnosti sa zdajú byť predmetom prebiehajúceho súdneho konania pred Súdom prvého stupňa, a preto by sa na tento prípad mal uplatňovať článok 195 Zmluvy o ES.

Ombudsman sa preto v súlade s článkom 2.7 svojho štatútu rozhodol ukončiť posudzovanie sťažnosti a predložiť výsledok doteraz vykonaných vyšetrovaní bez ďalšieho konania.

2 Záver

Na základe vyšetrovaní európskej ombudsmanky týkajúcich sa tejto sťažnosti som sa rozhodol ukončiť posudzovanie sťažnosti a predložiť výsledok doteraz vykonaných vyšetrovaní bez ďalších krokov.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Komisie.

Tvoje úprimné,

 

P. Nikiforos DIAMANDOUROS

---

(1) "Ak o to sťažovateľ požiada, ombudsman klasifikuje sťažnosť ako dôvernú. Ak sa ombudsman domnieva, že je to potrebné na ochranu záujmov sťažovateľa alebo tretej strany, môže z vlastnej iniciatívy klasifikovať sťažnosť ako dôvernú.“ rozhodnutie Európskeho ombudsmana, ktorým sa prijímajú vykonávacie ustanovenia prijaté 8. júla 2002 a zmenené a doplnené rozhodnutím ombudsmana z 5. apríla 2004; k dispozícii na webovej stránke ombudsmana (http://www.ombudsman.europa.eu).

Žiadosti o prístup k nasledujúcim dokumentom sa vybavujú automaticky, s výnimkou sťažností, ktoré sú klasifikované ako dôverné v súlade s článkom 10 ods. 1: [...] b) sťažnosti a dokumenty, ktoré k nim sťažovateľ priložil“; pozri poznámku pod čiarou č. 1.

Osobný spis úradníka obsahuje:
a) všetky dokumenty týkajúce sa jeho administratívneho postavenia a všetky správy týkajúce sa jeho spôsobilosti, výkonnosti a správania;
[...]
Dokumenty sa evidujú, očíslujú a ukladajú v sériovom poradí; inštitúcia nesmie dokumenty uvedené v písmene a) použiť alebo citovať voči úradníkovi, pokiaľ mu neboli oznámené pred ich podaním.
[...]
Úradník má aj po odchode zo služby právo oboznámiť sa so všetkými dokumentmi vo svojom spise a vyhotoviť si z nich kópie.“