Vážený pán B.,

Dňa 3. decembra 2001 ste podali sťažnosť na Súdny dvor v súvislosti s tým, ako Súdny dvor vybavil Vašu žiadosť o príspevok na presídlenie.

Dňa 31. decembra 2001 som postúpil sťažnosť Súdnemu dvoru, aby sa k nej vyjadril.

Dvor audítorov zaslal svoje stanovisko k Vašej sťažnosti 3. apríla 2002 a ja som Vám ho zaslal 8. apríla 2002 s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ak si to želáte. Dňa 28. apríla 2002 ste mi zaslali svoje pripomienky k stanovisku Dvora audítorov.

Teraz píšem, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Sťažovateľ, nemecký štátny príslušník, pracoval pre Súdny dvor od roku 1977 do roku 2000. Po odchode do dôchodku sa (listom zaslaným oddeleniu Súdneho dvora pre zamestnancov z 12. apríla 2000) pýtal, či mu môže byť priznaný príspevok na presídlenie podľa článku 6 prílohy VII služobného poriadku.

Podľa článku 6 ods. 1 prílohy VII úradník, ktorý spĺňa požiadavky článku 5 ods. 1 prílohy VII (t. j. má nárok na príspevok na expatriáciu), má po ukončení služby nárok na príspevok na presídlenie rovnajúci sa dvojmesačnému základnému platu v prípade úradníka, ktorý má nárok na príspevok na domácnosť, alebo jednomesačnému základnému platu v ostatných prípadoch za predpokladu, že ukončil štyri roky služby a v novom zamestnaní nepoberá podobný príspevok. V článku 6 ods. 4 prílohy VII sa stanovuje, že príspevok na presídlenie sa vypláca len vtedy, ak sa úradník presídlil „na miesto, ktoré sa nachádza najmenej 70 km od miesta, kde bol úradník zamestnaný“.

Sťažovateľ tvrdí, že býval v Schengene (Luxembursko) a že keď odišiel do dôchodku zo súdu, presťahoval sa cez hranice do Perlu v Nemecku (na druhej strane Moselle zo Schengenu).

Sťažovateľ sa na základe osvedčenia vydaného nemeckými železnicami domnieva, že vzdialenosť medzi Perlom a Luxemburskom (cez Karthaus v Nemecku) je 86 km, a nie 57 km, ako zrejme predpokladal Súdny dvor.

List sťažovateľa z 12. apríla 2000 zostal nezodpovedaný. Následne 18. februára 2001 podal formálnu žiadosť. Keďže sťažovateľ nedostal odpoveď, podal 19. júla 2001 internú sťažnosť podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku proti implicitnému rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadosti. V lehote štyroch mesiacov uvedenej v článku 90 ods. 2 nebola poskytnutá žiadna odpoveď.

Za týchto okolností sa sťažovateľ obrátil na ombudsmana. Vo svojej sťažnosti tvrdí, že Súd prvého stupňa 1. nereagoval na jeho listy z 12. apríla 2000 a 18. februára 2001 a na jeho sťažnosť podľa článku 90 a 2. nepriznal príspevok na presídlenie, ktorý mu prináležal. Sťažovateľ tiež uvádza, že pán Pescatore, bývalý sudca Súdneho dvora, získal príspevok na presídlenie, hoci naďalej žil v tom istom dome v Luxemburgu.

Požiadavku

Dvor audítorov vo svojom stanovisku uviedol tieto pripomienky:

Medzi príspevkom na usídlenie a príspevkom na presídlenie existovala úzka analógia účelu. Obidve boli určené na to, aby úradníkovi umožnili znášať výdavky, ktoré vznikli integráciou do nového prostredia (1). Vyplatenie príspevku na presídlenie bolo podmienené zmenou miesta bydliska, t. j. skutočným premiestnením obvyklého bydliska úradníka na nové miesto označené ako miesto presídlenia (2). Pojem obvyklý pobyt sa má vykladať v tom zmysle, že sa ním rozumie miesto, kde si dotknutá osoba zriadila a mala v úmysle zachovať trvalé alebo zvyčajné centrum svojich záujmov (3). Napokon je potrebné pripomenúť, že najmä s ohľadom na správne využívanie verejných prostriedkov sa ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré zakladajú právo na finančné výhody, musia vykladať reštriktívne (4). V každom prípade bolo potrebné overiť, či bol naplnený sociálny účel poskytnutia platby (5).

V prejednávanej veci príspevok na presídlenie zjavne nebol splatný z troch dôvodov.

Po prvé údajné presídlenie sa netýkalo nového prostredia. Spor medzi Súdnym dvorom a sťažovateľom sa už objavil v rovnakom znení, pokiaľ ide o príspevok na usídlenie. V relevantnom čase administratíva Súdneho dvora zastávala názor, že presun 2 km z Perlu do Schengenu nemožno považovať za zariadenie v novom prostredí. Žiadosť sťažovateľa o príspevok na usídlenie v zmysle článku 5 prílohy VII k služobnému poriadku bola preto zamietnutá. Preskúmanie tejto žiadosti viedlo k rozsiahlej korešpondencii medzi sťažovateľom a súdom, ktorá bola zhrnutá v rozsudku, ktorý v tejto veci vydal súd (6). Presun späť do Perlu by sa preto tiež nemohol považovať za presídlenie.

Po druhé, aj za predpokladu, že v Perle došlo k presídleniu, ako tvrdí sťažovateľ, toto mesto sa nachádzalo vo vzdialenosti do Luxemburska, ktorá bola nižšia ako 70 km predpísaných príslušným ustanovením. V tejto súvislosti Súdny dvor vychádzal z dokumentov, ktoré podľa všetkého preukazovali, že cestná vzdialenosť medzi Luxemburskom a Perlom bola od 32 do 34 km. Vzdialenosť 86 km, z ktorej sťažovateľ vychádzal, bola vzdialenosť pre cestovanie vlakom. Článok 6 ods. 4 prílohy VII však neodkazoval na vzdialenosť po železnici. Táto vzdialenosť bola pre uplatňovanie uvedeného ustanovenia bezvýznamná. V skutočnosti sa toto ustanovenie muselo vykladať so zreteľom na jeho účel, ako je opísaný vyššie. Preto neexistoval žiadny dôvod na určenie tejto vzdialenosti s prihliadnutím na obchádzku, ktorá vyplývala z usporiadania železničnej siete.

Po tretie, existovali skutkové okolnosti, ktoré naznačovali, že nedošlo k žiadnemu presídleniu. Sťažovateľ sa obmedzil na predloženie potvrdenia, ktoré preukazuje, že bol zapísaný do registra Perl. Nepreukázal však, že premiestnil svoj obvyklý pobyt zo Schengenu do Perlu. V rokoch 1989 až 1994 sťažovateľ okrem toho požiadal a získal povolenie súdu konať ako člen mestskej rady mesta Perl. To naznačovalo, že sťažovateľ si zachoval centrum svojich záujmov v tomto meste.

Pokiaľ ide o údajné neodpovedanie na listy sťažovateľa a jeho sťažnosť podľa článku 90, sťažovateľ si musel byť vedomý skutočnosti, že jeho žiadosť o príspevok na presídlenie bola zneužívajúca. Hoci odpoveď administratívy nemohla doplniť žiadny užitočný nový prvok informácií, bolo by vhodnejšie, keby dotknutá služba odpovedala sťažovateľovi z dôvodu administratívnej zdvorilosti. Pokiaľ ide o sťažnosť podľa článku 90, sťažovateľ nemohol kritizovať skutočnosť, že nebol informovaný o stanovisku administratívy k jeho sťažnosti, keďže v článku 90 ods. 2 sa uvádza, že absencia odpovede sa považuje za implicitné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.

Ombudsman vo svojich výročných správach zaujal stanovisko, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo, keď verejný orgán nekonal v súlade s pravidlom alebo zásadou, ktoré sú preň záväzné. Všeobecný súd sa domnieval, že vzhľadom na uvedené skutočnosti nedošlo v prejednávanej veci k nesprávnemu úradnému postupu.

Okrem toho boli útvarom Súdneho dvora vydané pokyny, aby sa na budúce listy odpovedalo aj v prípade, že žaloba bola zjavne zneužívajúca a odpoveď nemohla obsahovať žiadne objasnenia ani nové prvky.

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach trval na svojej sťažnosti. Poznamenal, že Dvor audítorov sa k prípadu pána Pescatoreho nevyjadril. Navrhovateľ ďalej zastával názor, že vzdialenosť po železnici je relevantná (pozri článok 8 ods. 1 prílohy VII).

ROZHODNUTIE

1.1 Sťažovateľ, bývalý úradník Súdneho dvora, tvrdí, že Súdny dvor mu nepriznal príspevok na presídlenie, ktorý mu prináležal, keď odišiel zo služieb Súdneho dvora a presťahoval sa zo Schengenu v Luxemburgu do Perlu v Nemecku.

1.2 Súdny dvor zastáva názor, že takýto príspevok nebol splatný, pretože 1) sťažovateľ sa nepresídlil do nového prostredia, 2) aj za predpokladu, že došlo k presídleniu v Perle, ako tvrdí sťažovateľ, toto mesto sa nachádzalo vo vzdialenosti do Luxemburska, ktorá bola menšia ako 70 km predpísaných príslušným ustanovením, a 3) existovali skutkové okolnosti, ktoré naznačovali, že nedošlo k žiadnemu presídleniu.

1.3 Podľa článku 6 ods. 1 prílohy VII úradník, ktorý spĺňa požiadavky článku 5 ods. 1 prílohy VII (t. j. má nárok na príspevok na expatriáciu), má pri ukončení služby nárok na príspevok na presídlenie rovnajúci sa dvojmesačnému základnému platu v prípade úradníka, ktorý má nárok na príspevok na domácnosť, alebo jednomesačnému základnému platu v ostatných prípadoch za predpokladu, že ukončil štyri roky služby a v novom zamestnaní nepoberá podobný príspevok. V článku 6 ods. 4 prílohy VII sa stanovuje, že príspevok na presídlenie sa vypláca len vtedy, ak sa úradník presídlil „na miesto, ktoré sa nachádza najmenej 70 km od miesta, kde bol úradník zamestnaný“.

1.4 Ombudsman poznamenáva, že železničná vzdialenosť medzi Luxemburskom a Perlom (cez Karthaus v Nemecku) sa zdá byť 86 km. Ďalej poznamenáva, že sťažovateľ nespochybňuje názor Dvora audítorov, že cestná vzdialenosť je len 32 až 34 km.

1.5 Súdny dvor tvrdí, že najmä s ohľadom na správne využívanie verejných prostriedkov sa ustanovenia práva Spoločenstva, ktoré zakladajú právo na finančné výhody, musia vykladať reštriktívne (7). Na základe toho sa domnieva, že vzdialenosť, ktorá sa má zohľadniť, by mala byť (kratšia) vzdialenosť po ceste a že vzhľadom na účel príspevku na presídlenie neexistoval žiadny dôvod určiť túto vzdialenosť s prihliadnutím na obchádzku, ktorá vyplývala z usporiadania železničnej siete.

1.6 Ombudsman sa domnieva, že tento prístup sa zdá byť primeraný. Tvrdenie sťažovateľa, že iné ustanovenie (článok 8 ods. 1) prílohy VII odkazuje na vzdialenosť po železnici, sa v tejto súvislosti nezdá byť rozhodujúce. Naopak, skutočnosť, že článok 6 neodkazuje na vzdialenosť po železnici, ešte viac posilňuje názor Súdneho dvora, že toto ustanovenie sa môže a malo by sa vykladať reštriktívne a s ohľadom na účel príspevku na presídlenie.

1.7 Za týchto okolností a bez toho, aby bolo potrebné preskúmať ostatné tvrdenia Súdneho dvora, sa nezdá, že by došlo k nesprávnemu úradnému postupu, pokiaľ ide o odmietnutie Súdneho dvora poskytnúť príspevok na presídlenie.

2.1 Sťažovateľ tvrdí, že Súd neodpovedal na jeho listy z 12. apríla 2000 a 18. februára 2001 a na jeho sťažnosť z 19. júla 2001 podanú podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku.

2.2 Dvor audítorov súhlasí s tým, že na listy sťažovateľa a na sťažnosť podľa článku 90 neboli zaslané žiadne odpovede. Pripúšťa, že by bolo vhodnejšie, keby príslušné oddelenie odpovedalo na listy sťažovateľa z dôvodu administratívnej zdvorilosti. Súd poukazuje na to, že útvary Súdu prvého stupňa dostali pokyny, aby sa v budúcnosti na listy odpovedalo aj v prípade, že žaloba bola zjavne zneužívajúca a odpoveď nemohla obsahovať žiadne objasnenia ani nové prvky. Pokiaľ však ide o sťažnosť podľa článku 90, súd zastáva názor, že sťažovateľ nemohol kritizovať skutočnosť, že nebol informovaný o stanovisku administratívy k jeho sťažnosti, keďže v článku 90 ods. 2 sa uvádza, že absencia odpovede sa považuje za implicitné rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti.

2.3 Osvedčeným administratívnym postupom je, že na listy a žiadosti občanov sa odpovie v primeranej lehote (8). Neodpovedanie súdu na listy sťažovateľa z 12. apríla 2000 a 18. februára 2001 preto predstavuje nesprávny úradný postup. Súdny dvor však pripustil, že by bolo vhodnejšie, keby dotknutá služba odpovedala sťažovateľovi z dôvodu administratívnej zdvorilosti. Informovala tiež ombudsmana, že boli prijaté opatrenia na zabezpečenie toho, aby sa na listy, ako sú listy sťažovateľa, v budúcnosti odpovedalo. Za týchto okolností sa ombudsman domnieva, že nie je potrebné pokračovať vo vyšetrovaní tohto aspektu sťažnosti.

2.4 Podľa článku 90 ods. 2 služobného poriadku orgán oznámi osobe, ktorá podala internú sťažnosť, svoje odôvodnené rozhodnutie do štyroch mesiacov. Je to v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných. Je pravda, že článok 90 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že neposkytnutie odpovede v lehote štyroch mesiacov stanovenej v tomto ustanovení sa považuje za zamietavé rozhodnutie. Toto pravidlo má chrániť občana v prípade, že administratíva nedodržiava svoje právne povinnosti. V žiadnom prípade nepriznáva správnemu orgánu právo odchýliť sa od povinností vyplývajúcich zo zásad riadnej správy vecí verejných. Za týchto okolností ombudsman dospel k záveru, že skutočnosť, že Dvor audítorov neodpovedal na sťažnosť sťažovateľa podľa článku 90 ods. 2, predstavuje prípad nesprávneho úradného postupu.

2.5 Súd neponúkol sťažovateľovi žiadne ospravedlnenie za to, že neodpovedal na jeho sťažnosť. Takisto neuviedla, že sa zaviazala odpovedať na sťažnosti podľa článku 90 ods. 2 v lehote stanovenej v tomto ustanovení. Preto sa uvedie kritická poznámka.

3.1 Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že pán Pescatore, bývalý sudca Súdneho dvora, získal príspevok na presídlenie, hoci naďalej žil v tom istom dome v Luxemburgu. Sťažovateľ sa k tejto otázke vrátil vo svojich pripomienkach k stanovisku Dvora audítorov.

3.2 Zdá sa, že sťažovateľ nemal v úmysle požiadať ombudsmana, aby sa touto otázkou zaoberal (9). V každom prípade je potrebné zohľadniť skutočnosť, že podľa článku 2 ods. 4 štatútu ombudsmana (10) sa sťažnosť musí podať do dvoch rokov odo dňa, keď sa sťažovateľ dozvedel o relevantných skutočnostiach, a musí jej predchádzať primeraný administratívny prístup k príslušnej inštitúcii. Zdá sa, že táto podmienka nie je v prejednávanej veci splnená.

Na základe vyšetrovaní európskej ombudsmanky týkajúcich sa tejto sťažnosti sa zdá byť potrebné uviesť túto kritickú poznámku:

Vzhľadom na to, že tento aspekt veci sa týka konkrétnych udalostí v minulosti, nie je vhodné usilovať sa o priateľské urovnanie veci. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Súdneho dvora Európskych spoločenstiev.

Tvoje úprimné,

Jacob SÖDERMAN

(1) Pozri vec 140/77 Verhaaf/Komisia, Zb. 1978, s. 2117, bod 18; Vec T-37/99, Miranda/Komisia, Zb. 2001, s. II-413, bod 29.

(2) vec 79/82, Evans/Dvor audítorov, Zb. 1982, s. 4033, bod 13; spojené veci T-57/92 a T-75/92 Yorck von Wartenburg/Parlament, Zb. 1993, s. II-925, bod 65.

(3) vec T-63/91, Benzler/Komisia, Zb. 1992, s. II-2095, bod 25; Vec T-37/99 Miranda/Komisia, Zb. 2001, s. II-413, bod 31.

(4) Vec T-41/89, Schwedler/Parlament, Zb. 1990, s. II-79, bod 23.

(5) Vec T-498/93, Dornonville de la Cour/Komisia, Zb. 1994, SC-II-813, body 38 a 39.

(6) Vec 90/81, B./Súdny dvor, Zb. 1982, s. 983.

(7) Vec T-41/89, Schwedler/Parlament, Zb. 1990, s. II-79, bod 23.

(8) Pozri články 14 a 17 Európskeho kódexu dobrej správnej praxe, ktorý predložil ombudsman a schválil Európsky parlament. Kódex je dostupný na internetovej stránke ombudsmana (http://www.ombudsman.europa.eu).

(9) Ombudsman 31. decembra 2001 informoval sťažovateľa, že požiadal Dvor audítorov o poskytnutie stanoviska k dvom tvrdeniam uvedeným vyššie. Sťažovateľ nepožiadal ombudsmana, aby rozšíril svoje vyšetrovanie na prípad pána Pescatoreho.

(10) Rozhodnutie Európskeho parlamentu 94/262 z 9. marca 1994 o predpisoch a všeobecných podmienkach upravujúcich výkon funkcie ombudsmana (Ú. v. ES L 113, 1994, s. 15; Mim. vyd. 01/001, s. 46).