Vážený pán C.,

Dňa 25. júna 1999 ste podali sťažnosť Európskemu ombudsmanovi v mene Asociación Española de Industriales de Plásticos týkajúcu sa oneskorenej platby zo strany Komisie a z nej vyplývajúcej žiadosti o úroky, keďže ste boli nútení vziať si bankový úver.

Dňa 27. júla 1999 som postúpil sťažnosť predsedovi Európskej komisie.

Dňa 9. septembra 1999 ste mi v súvislosti s Vašou sťažnosťou predložili ďalšie informácie.

Komisia zaslala svoje stanovisko 8. novembra 1999. Poslal som Vám ju s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ktorú ste zaslali 28. decembra 1999.

Dňa 7. decembra 2000 som napísal Komisii, aby som navrhol priateľské riešenie. Komisia mi poslala svoju odpoveď na tento návrh 20. februára 2001 a 13. marca 2001 som Vám ho zaslal. Dňa 3. apríla 2001 ste mi zaslali svoje pripomienky k odpovedi Komisie.

Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledky vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Podľa sťažovateľskej firmy sa v novembri 1995 zúčastnila na programe Investiční partneri Európskeho spoločenstva (ECIP) a získala grant z fondov Spoločenstva. Prvú časť grantu Komisia vyplatila včas. Sťažovateľ však tvrdil, že konečná platba sa uskutočnila až o dva roky neskôr 15. júna 1998 a že Komisia neposkytla žiadne vysvetlenie oneskorenia. Z dôvodu oneskorenej platby bol sťažovateľ nútený vziať si bankový úver na pokrytie nákladov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ombudsmanovi požadoval náhradu za omeškanie s prijatím konečnej platby od Komisie. Požadovaná suma bola 13 132,- ECU, čo zodpovedá úrokom z bankového úveru.

Požiadavku

V rámci programu ECIP bol sťažovateľovi udelený grant na zorganizovanie stretnutia na podporu investícií medzi čilskými a argentínskymi obchodnými zastúpeniami. Na základe rozpočtových odhadov sťažovateľa Komisia súhlasila s úhradou „50% skutočných nákladov alebo 92 080 ECU z oboch súm podľa toho, ktorá suma je nižšia“.

Keďže konečná účtovná závierka sťažovateľa sa podstatne líšila od špecifikovaných odhadov, Komisia obmedzila platbu na celkovú sumu 78 541 ECU, čím na každú položku výdavkov uplatnila zvyčajný vzorec platby. Sťažovateľ však požadoval celkovú sumu 92 080 ECU, keďže príslušný vzorec sa podľa jeho názoru vzťahoval len na celkové náklady projektu, ktoré prekročili pôvodný rozpočet.

Komisia sa domnievala, že nie je dlžná žiadnu ďalšiu platbu. Po dlhom spore o výklad zmluvy, najmä vzhľadom na to, že Komisia v minulosti urobila výnimky z pravidla, Komisia vyplatila rozdiel vo výške 13 438 ECU, aby urovnala spor, pričom zdôraznila výnimočnú povahu platby.

V dôsledku toho Komisia odmietla vyplatiť sťažovateľovi sumu 13 132 ECU,- ako náhradu za údajnú oneskorenú platbu spornej sumy 13 348 ECU,-. Komisia považovala žiadosť o ďalšiu náhradu škody za neopodstatnenú.

Sťažovateľ vo svojich pripomienkach ďalej rozpracoval tvrdenie o zbytočnom omeškaní a predložil dodatočné informácie, ktoré možno zhrnúť takto:

Úsilie OMBUDSMANA dosiahnuť priateľské riešenie

Po dôkladnom zvážení stanoviska a pripomienok ombudsmanka nebola spokojná s tým, že Komisia primerane reagovala na tvrdenia sťažovateľa.

Ombudsmanka sa v súvislosti s prvým tvrdením týkajúcim sa nereagovania Komisie a neposkytnutia vysvetlení domnievala, že omeškanie bolo skôr založené na nereagovaní inštitúcie než na spore medzi oboma stranami.

Ombudsman preto dospel k predbežnému záveru, že vzhľadom na okolnosti môže nereagovanie Komisie a neposkytnutie vysvetlení počas 20 mesiacov predstavovať prípad nesprávneho úradného postupu.

Druhé tvrdenie týkajúce sa náhrady za oneskorenú platbu grantu teda nastolilo zložitú otázku s cieľom určiť, či došlo k porušeniu zmluvy ktoroukoľvek zo strán. Keďže o tejto otázke musel v konečnom dôsledku rozhodnúť súd, ktorý mal v tejto veci právomoc, ombudsman obmedzil svoje vyšetrovanie na preskúmanie toho, či mu inštitúcia alebo orgán Spoločenstva poskytol koherentný a primeraný opis právneho základu pre svoje konanie. Hoci Komisia prijala tvrdenie sťažovateľa a vyplatila rozdiel vo výške 13 438 ECU, došlo k oneskoreniu platby tejto sumy o 28 mesiacov bez toho, aby Komisia poskytla akékoľvek vysvetlenia.

Ombudsman preto dospel k predbežnému záveru, že vzhľadom na okolnosti by rozhodnutie Komisie odmietnuť zaplatiť úroky v prípade oneskorenej platby mohlo predstavovať prípad nesprávneho úradného postupu.

Dňa 7. decembra 2000 ombudsman predložil Komisii návrh na priateľské riešenie. Ombudsman vo svojom liste vyzval Komisiu, aby zvážila zaplatenie splatných úrokov z omeškania sťažovateľovi.

Komisia vo svojej odpovedi z 20. februára 2001 nespochybnila omeškanie ako také, ale odôvodnila ho takto:

i) Komisia stratila finančnú správu, pravdepodobne v dôsledku odstránenia;

ii) úrad technickej pomoci oneskorene spracoval žiadosť o platbu.

Aj keď sa v zmluve nepredpokladalo žiadne ustanovenie v prípade oneskorenej platby, Komisia vzala na vedomie svoje oznámenie z 10. júna 1997 (SEK(97)1205), ktoré bolo rozšírené na štandardné grantové zmluvy pre externú pomoc (1), ktoré obsahujú štandardné ustanovenia uplatniteľné na zmluvy, na ktoré sa vzťahuje pravidlo ECIP. Podľa výpočtov Komisie boli úroky, ktoré sa mali zaplatiť, vo výške 3 541,45 EUR. Dňa 3. apríla 2001 navrhovateľ prijal návrh Komisie.

ROZHODNUTIE

1.1 Sťažovateľ vo svojich pripomienkach tvrdí, že Komisia počas 20 mesiacov nereagovala na správu o opatrení ECIP, ktorú predložil sťažovateľ, a neposkytla žiadne vysvetlenie oneskorenia. Sťažovateľ požaduje náhradu za omeškanie s prijatím konečnej platby grantu od Komisie. Z dôvodu oneskorenej platby bol sťažovateľ nútený vziať si bankový úver na pokrytie nákladov. Preto požadovala sumu 13 132 ECU,- zodpovedajúcu úrokom nahromadeným z bankového úveru.

1.2 Komisia sa vo svojom stanovisku k tomuto tvrdeniu vyjadrila len výrazom "zdĺhavý spor". Komisia sa domnievala, že nie je dlžná žiadnu ďalšiu platbu. Komisia uviedla, že vzhľadom na to, že existuje podstatný rozdiel medzi odhadmi a konečnými účtami, ktoré uviedol navrhovateľ, Komisia uplatnila na každú výdavkovú položku zvyčajný vzorec. Suma, ktorú by Komisia súhlasila s vrátením, by teda predstavovala 78 541 ECU. Vyplynulo to zo zdĺhavého sporu so sťažovateľom o výklade zmluvy, najmä preto, že Komisia v minulosti urobila výnimky z pravidla. S cieľom urovnať tento spor Komisia výnimočne pripustila, že vyplatí sťažovateľovi ďalších 13 438 ECU, pričom zdôraznila výnimočný charakter platby.

1.3 Zdá sa, že Komisia reagovala až v decembri 1996, keď znovu požiadala o dokumenty, ktoré už sťažovateľ predložil 22. februára 1996. Len 22. októbra 1997 Komisia vyjadrila svoj nesúhlas s faktúrou. Skutočný "spor" sa začal až potom a skončil o osem mesiacov neskôr s platbou konečnej sumy. Preto sa zdá, že omeškanie je založené skôr na nedostatočnej reakcii inštitúcie než na spore medzi oboma stranami. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že Komisia nevysvetlila svoje správanie.

1.4 Ombudsman vo svojom návrhu na priateľské riešenie v súlade s článkom 3 ods. 5 svojho štatútu navrhol, aby Komisia zvážila zaplatenie splatných úrokov z omeškania združeniu. Komisia vo svojej odpovedi prijala návrh ombudsmana a ponúkla, že zaplatí ako náhradu za oneskorenú platbu grantu ECIP 3 541,45. Dňa 3. apríla 2001 sťažovateľ prijal návrh Komisie.

Na základe vyšetrovaní ombudsmanky týkajúcich sa sťažnosti sa Komisia a sťažovateľ dohodli na priateľskom riešení. Ombudsman preto prípad uzatvára.

O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.

Tvoje úprimné,

Jacob SÖDERMAN

(1) Príloha 2: Príloha II k Všeobecným podmienkam uplatniteľným na grantové zmluvy uzatvorené Európskym spoločenstvom v prípade vonkajšej pomoci, s. 8 – 9.