Vážený pán P.,
14. júla 1998 ste podali sťažnosť európskemu ombudsmanovi v súvislosti s odmietnutím GR IX Komisie priznať vám príspevok na usídlenie, ako aj náhradu vašich výdavkov na sťahovanie.
Dňa 15. septembra 1998 som postúpil sťažnosť predsedovi Európskej komisie. Komisia zaslala svoje stanovisko 13. novembra 1998 a ja som Vám ho zaslal s výzvou na vyjadrenie pripomienok, ak si to želáte. Dňa 7. decembra 1998 mi boli doručené Vaše pripomienky k stanovisku Komisie.
Píšem teraz, aby som vám oznámil výsledok vyšetrovaní, ktoré boli vykonané.

Sťažnosť

Podľa sťažovateľa boli relevantné tieto skutočnosti:
Sťažovateľ bol francúzskym národným expertom vyslaným do Komisie od 1. septembra 1993 do 30. novembra 1994. V septembri 1993 sťažovateľ a jeho rodina prišli žiť do Bruselu.
Dňa 1. decembra 1994 bol sťažovateľ prijatý do zamestnania ako dočasný zamestnanec v Komisii (UCLAF). Oznámením z 5. decembra 1994 požiadal o príspevky pre dočasných zamestnancov, ktorí sa museli presťahovať do Bruselu. Dňa 6. januára 1995 oddelenie správy individuálnych práv GR IX informovalo sťažovateľa, že jeho miestom prijatia do zamestnania je Brusel a že nemá nárok na príspevok na usídlenie a náhradu výdavkov na sťahovanie, pretože už žije v Bruseli a nemusí zmeniť svoje bydlisko, aby mohol začať pracovať ako dočasný zamestnanec. Dňa 23. februára 1995 sťažovateľ dostal podrobnosti o tomto rozhodnutí.
Oznámeniami z 3. apríla a 8. septembra 1995 sťažovateľ požiadal o náhradu svojich výdavkov na sťahovanie. Oznámením z 8. novembra 1995 Komisia potvrdila svoje rozhodnutie zo 6. januára 1995.
Sťažovateľ však poznamenal, že niektorí jeho kolegovia, ktorí v presne rovnakej situácii (napr. národní experti vyslaní s bydliskom v Bruseli, neskôr prijatí ako dočasní zamestnanci) dostali príspevok na usídlenie a náhradu výdavkov na sťahovanie.
Dňa 16. apríla 1997 sťažovateľ požiadal o opätovné preskúmanie svojho prípadu s odvolaním sa na štyri rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996 (T-74/95, T-33/95, T-132/95, T-137/95). Podľa týchto rozsudkov situácia vyslania národného experta pred tým, ako sa stal dočasným zamestnancom, nevedie k automatickému stanoveniu Bruselu ako miesta prijatia do zamestnania. Z tohto dôvodu by prijímanie dočasných zamestnancov, bývalých vyslaných národných expertov, malo byť sprevádzané výhodami príspevkov na usídlenie a náhradou výdavkov na sťahovanie. Na základe týchto rozsudkov sťažovateľ požiadal Komisiu, aby zmenila jeho miesto náboru do Paríža, sídla jeho bývalého zamestnávateľa, a aby mu poskytla príspevok na usídlenie a náhradu výdavkov na sťahovanie.
Komisia 2. júna 1997 odpovedala sťažovateľovi, že rozsudky Súdneho dvora nemôžu mať retroaktívny účinok, pokiaľ sa proti rozhodnutiu nepodá odvolanie v lehote stanovenej v článku 90 služobného poriadku. Žiadosť sťažovateľa nemohla byť zohľadnená, pretože de nepodala do 3 mesiacov odvolanie proti rozhodnutiu z 23. februára 1995, ktorým sa stanovujú práva sťažovateľa.
Dňa 25. septembra 1997 podal sťažovateľ odvolanie podľa článku 90 služobného poriadku proti odmietnutiu Komisie zmeniť miesto jeho prijatia do zamestnania v Paríži a priznať mu príspevok na usídlenie a náhradu výdavkov na sťahovanie. Dňa 30. januára 1998 Komisia zamietla odvolanie ako neprípustné, pretože nebolo podané v lehote troch mesiacov stanovenej v článku 90 ods. 2 služobného poriadku: rozhodnutie Komisie týkajúce sa prijatia sťažovateľa do zamestnania bolo prijaté 23. februára 1995 a sťažnosť bola podaná 25. septembra 1997. Komisia tiež poznamenala, že rozsudok Súdu prvého stupňa možno považovať za novú skutočnosť, ale len vo vzťahu k osobám, ktorých sa zrušený akt priamo týka. Navrhovateľ však nebol dotknutý štyrmi rozsudkami, ktoré sa týkali právnej situácie strán. Komisia napokon uviedla, že aj keby ostatní dočasní zamestnanci v rovnakej situácii ako sťažovateľ dostávali príspevky, išlo o chybu. Komisia dodala, že podľa judikatúry sa osoba nemôže vo svoj prospech dovolávať nezákonnosti, ku ktorej došlo v prospech inej osoby.
Advokát sťažovateľa zaslal 7. apríla 1998 Európskej komisii list, v ktorom uviedol, že spis sťažovateľa by sa mal opätovne preskúmať z hľadiska rozhodnutí Súdu prvého stupňa a z hľadiska zásady rovnosti. Táto zásada bola porušená, pretože Komisia na základe judikatúry Súdu prvého stupňa opätovne preskúmala spisy a priznala príspevok na usídlenie a náhradu výdavkov na sťahovanie niektorým vyslaným bývalým národným expertom, ktorí sa nachádzali v rovnakej situácii ako sťažovateľ. Komisia odpovedala potvrdením svojho rozhodnutia z 30. januára 1998.
Sťažovateľ sa preto sťažoval ombudsmanovi, že 1) mu bol zamietnutý príspevok na usídlenie a náhrada jeho výdavkov na sťahovanie a 2) bola porušená zásada rovnosti zaobchádzania, pretože ostatní dočasní zamestnanci v rovnakej situácii ako on dostali tieto príspevky.

Požiadavku

Stanovisko Komisie Komisia
vo svojom stanovisku uviedla, že v čase prijatia sťažovateľa ako dočasného zamestnanca sa administratíva domnievala, že vyslaní národní experti, ktorí pracovali v Bruseli, si zriadili bydlisko v Bruseli. Preto bolo miesto ich prijatia do zamestnania pri nástupe do zamestnania ako dočasní zamestnanci stanovené v Bruseli a vyplatenie príspevku na usídlenie a výdavkov na sťahovanie nebolo odôvodnené, pretože nemuseli zmeniť miesto svojho bydliska.
Komisia poznamenala, že v tomto bode sa so sťažovateľom zaobchádzalo úplne rovnako ako s akoukoľvek inou osobou, ktorá sa nachádzala v rovnakej situácii, a že tento prístup bol administratívou zachovaný až do rozsudkov Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996, v ktorých bola Komisia nútená zmeniť svoj výklad. Administratívna a finančná situácia vyslaných národných expertov, ktorí boli prijatí ako dočasní zamestnanci, bola odvtedy opätovne preskúmaná v každom jednotlivom prípade s ohľadom na túto judikatúru.
Komisia však uviedla, že štyri rozsudky sa týkali len štyroch dotknutých žiadateľov a že podľa ustálenej judikatúry sú sťažnosti, ktoré neboli podané v stanovenej lehote, neprípustné. Komisia tiež odkázala na články 90.1 a 91 služobného poriadku a na zásadu právnej istoty a uviedla, že sťažnosti by mali byť podané v stanovenej lehote, inak sa rozhodnutie stane konečným. Iba existencia nových skutočností môže odôvodniť žiadosť o opätovné preskúmanie rozhodnutia. Komisia však poprela, že by sa rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996 mohli považovať za novú skutočnosť pre sťažovateľa, pretože ich možno považovať len za nové skutočnosti pre osoby priamo dotknuté zrušeným aktom.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v rovnakej situácii boli iní dočasní zamestnanci, ktorí poberali príspevok na usídlenie napriek tomu, že boli vyslanými bývalými národnými expertmi žijúcimi už v Bruseli, Komisia zaznamenala tieto skutočnosti. V nadväznosti na uverejnenie rozsudkov z 12. decembra 1996 administratíva najprv usúdila, že situácia úradníkov a zamestnancov, ktorí podali žiadosti a sťažnosti proti pôvodným rozhodnutiam v lehote a pred rozsudkami z 12. decembra 1996, by sa mohla v jednotlivých prípadoch opätovne preskúmať na základe tejto judikatúry. Od tohto prístupu sa neskôr upustilo z dôvodu povinného charakteru lehoty stanovenej v článkoch 90 a 91 služobného poriadku.
V prejednávanej veci boli rozhodnutia týkajúce sa miesta prijatia a miesta pôvodu sťažovateľa prijaté 23. februára 1995. Sťažovateľ podal sťažnosť 25. septembra 1997, teda viac ako tri mesiace po rozhodnutí a po rozsudkoch Súdu prvého stupňa. Jeho sťažnosť sa preto považovala za oneskorenú. V tejto fáze sa so všetkými úradníkmi a zamestnancami v rovnakej situácii zaobchádzalo rovnako ako so sťažovateľom.
Komisia napokon uviedla, že aj keby ostatní dočasní zamestnanci v rovnakej situácii ako sťažovateľ dostávali príspevky, išlo o chybu. Komisia dodala, že podľa judikatúry sa osoba nemôže dovolávať zásady rovnosti zaobchádzania s cieľom využiť postup, ktorý je v rozpore so služobným poriadkom, pretože nikto sa nemôže dovolávať protiprávnosti spáchanej v prospech niekoho iného.
Pripomienky sťažovateľa Sťažovateľ
poznamenal, že vyhlásenie Komisie, že sa s ním zaobchádza rovnako ako so všetkými osobami v rovnakej situácii ako s ním, nie je pravdivé. Spomenul, že jeho dvaja kolegovia, bývalí vyslaní národní experti, boli neskôr prijatí ako dočasní zamestnanci, ktorým boli uhradené ich výdavky na sťahovanie. Nebolo ani pravda, že so všetkými zástupcami sa zaobchádzalo rovnako, pokiaľ ide o lehotu na predloženie sťažností. Spomenul príklad jedného zo svojich kolegov, ktorý bez toho, aby podal sťažnosť podľa článku 90 služobného poriadku, dosiahol uspokojenie. Sťažovateľ pripojil k svojim pripomienkam spis tohto kolegu ako dôkaz skutočnosti, že Komisia priznala príspevok na usídlenie osobe, ktorá sa nachádzala v presne rovnakej situácii ako sťažovateľ, ktorý nepodal sťažnosť podľa článku 90 služobného poriadku. Sťažovateľ požiadal o zachovanie dôvernosti týchto dokumentov.

ROZHODNUTIE

1 Údajné odmietnutie Komisie vyplatiť príspevok na usídlenie a náhradu výdavkov na sťahovanie
1.1 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia mu odmietla vyplatiť príspevok na usídlenie a náhradu jeho výdavkov na sťahovanie. Sťažovateľ poznamenal, že štyri rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996 predstavujú novú skutočnosť, ktorá odôvodňuje opätovné preskúmanie jeho situácie. Komisia poznamenala, že v čase prijatia sťažovateľa administratíva usúdila, že vyslaní národní experti, ktorí pracovali v Bruseli, si tam stanovili bydlisko. Takisto uviedla, že štyri rozsudky Súdu prvého stupňa sa týkali len príslušných žiadateľov a že podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku mal sťažovateľ dodržať lehoty na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu Komisie.
1.2 Ombudsman poznamenáva, že rozhodnutie, ktorým Komisia určila miesto na prijatie sťažovateľa do zamestnania v Bruseli a odmietla poskytnúť príspevok na usídlenie a náhradu výdavkov na sťahovanie, bolo prijaté 23. februára 1995. Dňa 12. decembra 1996 Súd prvého stupňa vyniesol štyri rozsudky vo veciach T-74/95, T-33/95, T-132/95, T-137/95 týkajúcich sa vyslaných bývalých národných expertov. Súdny dvor uviedol, že článok 5 ods. 1 bod 1 prílohy VII služobného poriadku stanovuje, že na to, aby mal úradník nárok na príspevok na usídlenie, musí spĺňať jednu z dvoch alternatívnych podmienok, t. j. nárok na príspevok na expatriáciu, alebo musí predložiť dôkaz o tom, že bol nútený zmeniť svoje bydlisko, aby dodržal článok 20 služobného poriadku. Ak teda žiadateľ poberá príspevok na expatriáciu, má nárok na príspevok na usídlenie (1).
1.3 Článok 90 ods. 2 služobného poriadku stanovuje, že sťažnosť proti zamietavému rozhodnutiu sa musí podať do troch mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia. Podľa judikatúry Súdu prvého stupňa lehoty na podanie sťažností a odvolaní podľa článkov 90 a 91 služobného poriadku, stanovené s cieľom zabezpečiť jasnosť a právnu istotu, sú vecou verejného poriadku (2). Iba objavenie sa novej skutočnosti môže obnoviť premlčaciu lehotu stanovenú v článku 91 služobného poriadku. Podľa Súdu prvého stupňa však rozsudok o zrušení aktu môže predstavovať novú skutočnosť len vo vzťahu k osobám, ktorých sa týkajú právne účinky takéhoto rozsudku, t. j. okrem účastníkov konania osoby, ktorých sa samotný zrušený akt priamo týka (3). V prejednávanej veci preto rozsudky Súdu prvého stupňa z 12. decembra 1996 nemožno považovať za novú skutočnosť, na základe ktorej možno opätovne začať konanie o preskúmaní. Sťažovateľ podal formálnu sťažnosť podľa článku 90 služobného poriadku až 25. septembra 1997, t. j. viac ako dva roky po zamietavom rozhodnutí z 23. februára 1995. Sťažovateľ preto nepodal formálnu sťažnosť v naliehavej lehote troch mesiacov stanovenej služobným poriadkom. V súvislosti s týmto aspektom prípadu sa teda nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu.
2 Údajné porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
2.1 Sťažovateľ tvrdil, že Komisia porušila zásadu rovnosti tým, že udelila príspevok na usídlenie a výdavky na sťahovanie iným dočasným zamestnancom, ktorí boli v presne rovnakej situácii ako sťažovateľ. Ako dôkaz pripojil dokumenty týkajúce sa jedného zo svojich kolegov, ktorý nepodal formálnu sťažnosť podľa článku 90 služobného poriadku, ale získal príspevok na usídlenie. Komisia poznamenala, že aj keby ostatní dočasní zamestnanci v rovnakej situácii ako sťažovateľ dostávali príspevky, išlo o chybu. Komisia dodala, že podľa judikatúry sa osoba nemôže dovolávať zásady rovnosti zaobchádzania s cieľom využiť postup, ktorý je v rozpore so služobným poriadkom, pretože nikto sa nemôže dovolávať protiprávnosti spáchanej v prospech niekoho iného.
2.2 Ombudsman poznamenáva, že podľa judikatúry Súdu prvého stupňa sa úradník nemôže odvolávať na zásadu rovnosti zaobchádzania s cieľom domáhať sa uplatnenia postupu, ktorý je v rozpore s ustanoveniami služobného poriadku, pretože nikto sa nemôže z vlastného podnetu dovolávať protiprávneho konania, ku ktorému došlo v prospech iného, a preto, keďže poskytnutie príspevku na usídlenie kolegovi sťažovateľa, ktorý sa nachádzal v rovnakej situácii, sa javilo ako chyba, sťažovateľ sa nemohol dovolávať jeho uplatnenia. V súvislosti s týmto aspektom prípadu sa teda nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu (4). Keďže poskytnutie príspevku na usídlenie kolegovi sťažovateľa, ktorý sa nachádzal v rovnakej situácii, sa zdalo byť chybou, sťažovateľ sa nemohol domáhať jeho výhody. V súvislosti s týmto aspektom prípadu sa teda nezistil žiadny prípad nesprávneho úradného postupu.
2.3 Ombudsman však vyjadruje poľutovanie nad tým, že Komisia zaobchádzala s osobami, ktoré sa nachádzali v rovnakej situácii, pokiaľ ide o žiadosti o príspevky na usídlenie, rozdielne, a dúfa, že Komisia podnikne kroky, aby sa v budúcnosti zabránilo takýmto rozdielom v zaobchádzaní.
3
Záver Na základe vyšetrovania tejto sťažnosti Európskym ombudsmanom sa zdá, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Európskej komisie. Ombudsmanka sa preto rozhodla prípad uzavrieť.
O tomto rozhodnutí bude informovaný aj predseda Európskej komisie.
Úprimne,
Jacob SÖDERMAN

---

(1) Vec T-33/95, Lozano Palacios/Komisia, Zb. 1996, s. IA-575, II-1535, body 57 – 61.

(2) Vec T-506/93, Moat/Komisia, Zb. 1995, s. IA-43, II-147.

(3) Vec T-131/95, Progoulis/Komisia, Zb. 1995, s. IA-297, II-907.

(4) Vec T-30/90, Zoder/Parlament, Zb. 1991, s. II-207.