Vec sa týkala odmietnutia Európskej investičnej banky (EIB) poskytnúť úplný prístup verejnosti k dokumentom v súvislosti s vyšetrovaniami a odporúčaniami Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF). EIB identifikovala množstvo dokumentov, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti sťažovateľa, vrátane záverečných správ a odporúčaní úradu OLAF, ako aj vlastných disciplinárnych rozhodnutí EIB. Hoci EIB poskytla čiastočný prístup k desiatim z 13 identifikovaných záverečných správ úradu OLAF, zamietla prístup k ostatným dokumentom v celom rozsahu. Pokiaľ ide o disciplinárne rozhodnutia EIB, EIB poskytla zhrnutie prijatých následných disciplinárnych opatrení. EIB sa pritom vo svojich pravidlách transparentnosti opierala o výnimky z prístupu verejnosti, pričom tvrdila, že úplné zverejnenie by narušilo ochranu osobných údajov, účel vyšetrovaní a jej rozhodovací proces.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie a jej vyšetrovací tím skontroloval predmetné dokumenty v žiadosti sťažovateľa o prístup verejnosti. Inšpekcia preukázala, že značné množstvo informácií obsiahnutých v týchto dokumentoch predstavuje osobné údaje, ktoré v prípade ich zverejnenia môžu umožniť identifikáciu jednotlivých zamestnancov EIB, ktorých vyšetroval OLAF. Vzhľadom na krehké vyváženie potrebné na určenie toho, či by zverejnenie mohlo viesť k identifikácii jednotlivcov, a vzhľadom na to, že EIB poskytla sťažovateľovi prehľad o prijatých následných opatreniach a uložených sankciách, ombudsmanka usúdila, že odmietnutie EIB poskytnúť úplný prístup verejnosti bolo celkovo primerané. Uzavrela preto prípad, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup. Napriek tomu, že značné množstvo informácií obsiahnutých v zadržaných dokumentoch jednoznačne predstavuje osobné údaje, ombudsmanka poznamenala, že množstvo informácií, aj keď je obmedzené, má administratívnu povahu a nepredstavuje osobné údaje. Navrhla teda zlepšenie, aby EIB zvážila, či by aspoň niektoré časti jej disciplinárnych rozhodnutí, ktoré obsahujú čisto administratívne informácie, mohli byť zverejnené bez rizika zverejnenia osobných údajov.

Vec sa týkala postupu Európskej centrálnej banky (ECB) v súvislosti s procesnými aspektmi týkajúcimi sa oznámenia oznamovateľa, ktoré sťažovateľ [1] predložil v roku 2022. Správa oznamovateľa sa týkala údajného rodinného vzťahu medzi úradníkom povereným prijímaním do zamestnania a osobou, ktorá bola najatá.

Sťažovateľ zažil správanie údajných páchateľov, o ktorom sa domnieval, že predstavuje nevhodné správanie (vrátane obťažovania). Sťažovateľ požiadal o súvisiace administratívne vyšetrovanie.

ECB sa rozhodla posúdiť správu oznamovateľa spolu s otázkou údajného nevhodného správania. Takisto informovala sťažovateľa, že predložené dôkazy neoprávňujú na začatie administratívneho vyšetrovania. Sťažovateľ napadol oba body prostredníctvom administratívnej sťažnosti, ktorú ECB vyhlásila za neprípustnú z dôvodu nedostatku individuálneho záujmu (spoločné riešenie oboch otázok) alebo z dôvodu absencie akéhokoľvek napadnuteľného rozhodnutia (nezačatie administratívneho vyšetrovania).

Sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana a napadol rozhodnutie ECB o neprípustnosti. V priebehu vyšetrovania ombudsmanky sťažovateľka tiež požiadala ombudsmanku, aby podrobnejšie preskúmala vybavovanie oznámení oznamovateľov a sťažností v ECB.

Ombudsmanka dospela k záveru, že dôvody, ktoré uviedla ECB na vyhlásenie administratívnej sťažnosti sťažovateľa za neprípustnú, neboli presvedčivé.

Ombudsmanka tiež poznamenala, že počas jej vyšetrovania došlo k významnému vývoju v tejto veci a že súvisiace interné vyšetrovania na vysokej úrovni stále prebiehajú. ECB okrem toho dokončovala preskúmanie svojho rámca pre podávanie správ, vyšetrovanie a disciplinárne konanie z vlastnej iniciatívy. Za týchto okolností ombudsmanka dospela k záveru, že v tom čase neboli opodstatnené žiadne ďalšie vyšetrovania, a vyšetrovanie uzavrela.

 

[1] Z dôvodov anonymity, a to aj pokiaľ ide o pohlavie sťažovateľa, sa v texte odkazuje na sťažovateľa ako na „oni“/„ich“/„ich“.

 

Prípad sa týkal spôsobu, akým Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) riešila subdodávateľa, ktorý poskytoval odborné znalosti a služby v odvetví IT. Podľa sťažovateľa nebol za vykonanú prácu v plnej výške zaplatený. Po tom, ako rokovania sťažovateľa s hlavným dodávateľom zostali bezvýsledné, sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana, pričom spochybnil spôsob, akým ESVČ riešila predmetný spor.

Ombudsmanka pripomenula, že neexistencia priameho zmluvného vzťahu medzi inštitúciou EÚ a subdodávateľom nezbavuje subdodávateľa konajúceho ako orgán verejnej moci jeho povinnosti dodržiavať základné právo subdodávateľa na dobrú správu vecí verejných. Táto povinnosť zahŕňa okrem iného povinnosť inštitúcie EÚ monitorovať správanie svojho dodávateľa a v prípade potreby trvať na tom, aby dodávateľ plnil svoje povinnosti voči subdodávateľovi. V tomto prípade ombudsmanka poznamenala, že ESVČ sa uistila, že hlavný dodávateľ starostlivo oznámil subdodávateľovi svoje požiadavky na výstupy a dokumentáciu a že ESVČ uhradila platby za vykonanú potvrdenú prácu. ESVČ celkovo vynaložila viaceré úsilie s cieľom nájsť riešenie rôznych otázok týkajúcich sa subdodávok.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie so záverom, že ESVČ sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Prípad sa týkal spôsobu, akým Európsky úrad pre výber pracovníkov (EPSO) riešil žiadosti o preskúmanie od uchádzača, ktorý nebol úspešný v dvoch výberových konaniach. Sťažovateľ okrem iného tvrdil, že úrad EPSO primerane neriešil jeho obavy, a spochybnil, či primerane preskúmal jeho výkonnosť.

Po tom, ako ombudsmanka začala vyšetrovanie, úrad EPSO poskytol sťažovateľovi dodatočné odpovede. Ombudsman zistil, že existujú nezrovnalosti medzi týmito odpoveďami a odpoveďami, ktoré mu boli pôvodne doručené, a že nie je jasné, či úrad EPSO skutočne preskúmal svoje pôvodné rozhodnutia. V priebehu vyšetrovania úrad EPSO poskytol ďalšie objasnenia s cieľom vysvetliť to.

Ombudsmanka uzavrela prípad so zistením, že žiadne ďalšie vyšetrovanie nie je opodstatnené, keďže úrad EPSO napokon poskytol primerané vysvetlenia, ako vybavoval žiadosti sťažovateľa o preskúmanie. Vyšetrovanie však odhalilo problémy so štandardnými odpoveďami úradu EPSO na žiadosti o preskúmanie. S cieľom riešiť tieto problémy ombudsmanka navrhla úradu EPSO zlepšenie a požiadala ho, aby zabezpečil, že uchádzači, ktorí podali žiadosť o preskúmanie, dostanú v budúcnosti jasnú, presnú a úplnú odpoveď, ktorá ich informuje o tom, či sa preskúmanie uskutočnilo, a o dôvodoch rozhodnutia úradu EPSO.

 

Prípad sa týkal odmietnutia Európskeho parlamentu poskytnúť verejnosti prístup k dokumentom týkajúcim sa dvoch vyšetrovaní pochybenia zamestnancov Európskym úradom pre boj proti podvodom (OLAF). Pri zamietnutí prístupu sa Parlament opieral o štyri výnimky podľa právnych predpisov EÚ o prístupe verejnosti k dokumentom, pričom tvrdil, že zverejnenie by narušilo súkromie a integritu osôb dotknutých vyšetrovaniami úradu OLAF, účel týchto vyšetrovaní, prebiehajúce súdne konania a jeho rozhodovací proces.

Vyšetrovací tím ombudsmanky preskúmal sporné dokumenty a na základe inšpekcie sa ombudsmanka domnievala, že pokiaľ ide o dokumenty týkajúce sa jedného z vyšetrovaní, bolo primerané, aby Parlament uplatnil všeobecnú domnienku nezverejnenia, na ktorú sa inštitúcie EÚ môžu spoľahnúť počas prebiehajúcich vyšetrovaní úradu OLAF, a to dovtedy, kým neuplynie primeraný čas na následné činnosti orgánov vykonávajúcich odporúčania úradu OLAF. 

Vzhľadom na osobitné okolnosti dvoch predmetných vyšetrovaní OLAF-u ombudsmanka tiež konštatovala, že Parlament sa oprávnene domnieval, že redigovanie dokumentov by nezanechalo žiadny vecný obsah, keďže obsahujú značné množstvo osobných údajov. Keďže sťažovateľ nepreukázal potrebu zverejnenia osobných údajov na konkrétny účel vo verejnom záujme, ako sa vyžaduje v právnych predpisoch EÚ o ochrane údajov, ombudsmanka nezistila žiadny nesprávny úradný postup a prípad uzavrela.

Vec sa týkala spôsobu, akým Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA) vypovedala zmluvu s externým expertom v nadväznosti na obvinenia z neprofesionálneho správania voči tlmočníkom počas podpornej misie v oblasti azylu. Sťažovateľ tvrdil, že rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, že nebol riadne informovaný o podstate tvrdení, že jeho právo na obhajobu nebolo dodržané a že prijaté opatrenia boli neprimerané. Agentúra EUAA trvala na tom, že ukončenie zmluvy bolo založené na viacerých dôveryhodných správach o pochybení, že sťažovateľ bol informovaný o obavách prostredníctvom stretnutí a iných oznámení a že úvahy o dôvernosti obmedzili zverejnenie určitých podrobností.

Ombudsmanka zistila, že hoci samotný list o ukončení zmluvy jasne a dostatočne neobsahoval faktické a právne odôvodnenie rozhodnutia, zo širšieho kontextu vyplýva, že agentúra EUAA spolupracovala so sťažovateľom pri viacerých príležitostiach pred ukončením jeho zmluvy. Ombudsmanka sa domnievala, že sťažovateľ bol oboznámený s povahou obáv a dostal príležitosť reagovať. Agentúra EUAA sa tiež pokúsila riešiť situáciu prostredníctvom menej prísnych opatrení pred tým, ako pristúpila k ukončeniu. Hoci by pre agentúru EUAA bolo viac v súlade s osvedčenými administratívnymi postupmi viesť štruktúrovanejšie záznamy a poskytnúť podrobnejšie odôvodnenie v liste o ukončení zmluvy, ombudsmanka nezistila zjavne nesprávne posúdenie ani dostatočne závažný procesný nedostatok, ktorý by predstavoval nesprávny úradný postup.

Ombudsmanka uzavrela vyšetrovanie zistením, že pri vybavovaní rozhodnutia o ukončení zmluvy sťažovateľa zo strany agentúry EUAA nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.