Vec sa týkala odmietnutia Európskej investičnej banky (EIB) poskytnúť úplný prístup verejnosti k dokumentom v súvislosti s vyšetrovaniami a odporúčaniami Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF). EIB identifikovala množstvo dokumentov, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti žiadosti sťažovateľa, vrátane záverečných správ a odporúčaní úradu OLAF, ako aj vlastných disciplinárnych rozhodnutí EIB. Hoci EIB poskytla čiastočný prístup k desiatim z 13 identifikovaných záverečných správ úradu OLAF, zamietla prístup k ostatným dokumentom v celom rozsahu. Pokiaľ ide o disciplinárne rozhodnutia EIB, EIB poskytla zhrnutie prijatých následných disciplinárnych opatrení. EIB sa pritom vo svojich pravidlách transparentnosti opierala o výnimky z prístupu verejnosti, pričom tvrdila, že úplné zverejnenie by narušilo ochranu osobných údajov, účel vyšetrovaní a jej rozhodovací proces.

Ombudsmanka začala vyšetrovanie a jej vyšetrovací tím skontroloval predmetné dokumenty v žiadosti sťažovateľa o prístup verejnosti. Inšpekcia preukázala, že značné množstvo informácií obsiahnutých v týchto dokumentoch predstavuje osobné údaje, ktoré v prípade ich zverejnenia môžu umožniť identifikáciu jednotlivých zamestnancov EIB, ktorých vyšetroval OLAF. Vzhľadom na krehké vyváženie potrebné na určenie toho, či by zverejnenie mohlo viesť k identifikácii jednotlivcov, a vzhľadom na to, že EIB poskytla sťažovateľovi prehľad o prijatých následných opatreniach a uložených sankciách, ombudsmanka usúdila, že odmietnutie EIB poskytnúť úplný prístup verejnosti bolo celkovo primerané. Uzavrela preto prípad, v ktorom nezistila nesprávny úradný postup. Napriek tomu, že značné množstvo informácií obsiahnutých v zadržaných dokumentoch jednoznačne predstavuje osobné údaje, ombudsmanka poznamenala, že množstvo informácií, aj keď je obmedzené, má administratívnu povahu a nepredstavuje osobné údaje. Navrhla teda zlepšenie, aby EIB zvážila, či by aspoň niektoré časti jej disciplinárnych rozhodnutí, ktoré obsahujú čisto administratívne informácie, mohli byť zverejnené bez rizika zverejnenia osobných údajov.

Vec sa týkala postupu Európskej centrálnej banky (ECB) v súvislosti s procesnými aspektmi týkajúcimi sa oznámenia oznamovateľa, ktoré sťažovateľ [1] predložil v roku 2022. Správa oznamovateľa sa týkala údajného rodinného vzťahu medzi úradníkom povereným prijímaním do zamestnania a osobou, ktorá bola najatá.

Sťažovateľ zažil správanie údajných páchateľov, o ktorom sa domnieval, že predstavuje nevhodné správanie (vrátane obťažovania). Sťažovateľ požiadal o súvisiace administratívne vyšetrovanie.

ECB sa rozhodla posúdiť správu oznamovateľa spolu s otázkou údajného nevhodného správania. Takisto informovala sťažovateľa, že predložené dôkazy neoprávňujú na začatie administratívneho vyšetrovania. Sťažovateľ napadol oba body prostredníctvom administratívnej sťažnosti, ktorú ECB vyhlásila za neprípustnú z dôvodu nedostatku individuálneho záujmu (spoločné riešenie oboch otázok) alebo z dôvodu absencie akéhokoľvek napadnuteľného rozhodnutia (nezačatie administratívneho vyšetrovania).

Sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana a napadol rozhodnutie ECB o neprípustnosti. V priebehu vyšetrovania ombudsmanky sťažovateľka tiež požiadala ombudsmanku, aby podrobnejšie preskúmala vybavovanie oznámení oznamovateľov a sťažností v ECB.

Ombudsmanka dospela k záveru, že dôvody, ktoré uviedla ECB na vyhlásenie administratívnej sťažnosti sťažovateľa za neprípustnú, neboli presvedčivé.

Ombudsmanka tiež poznamenala, že počas jej vyšetrovania došlo k významnému vývoju v tejto veci a že súvisiace interné vyšetrovania na vysokej úrovni stále prebiehajú. ECB okrem toho dokončovala preskúmanie svojho rámca pre podávanie správ, vyšetrovanie a disciplinárne konanie z vlastnej iniciatívy. Za týchto okolností ombudsmanka dospela k záveru, že v tom čase neboli opodstatnené žiadne ďalšie vyšetrovania, a vyšetrovanie uzavrela.

 

[1] Z dôvodov anonymity, a to aj pokiaľ ide o pohlavie sťažovateľa, sa v texte odkazuje na sťažovateľa ako na „oni“/„ich“/„ich“.

 

Prípad sa týkal spôsobu, akým Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) riešila subdodávateľa, ktorý poskytoval odborné znalosti a služby v odvetví IT. Podľa sťažovateľa nebol za vykonanú prácu v plnej výške zaplatený. Po tom, ako rokovania sťažovateľa s hlavným dodávateľom zostali bezvýsledné, sťažovateľ sa obrátil na ombudsmana, pričom spochybnil spôsob, akým ESVČ riešila predmetný spor.

Ombudsmanka pripomenula, že neexistencia priameho zmluvného vzťahu medzi inštitúciou EÚ a subdodávateľom nezbavuje subdodávateľa konajúceho ako orgán verejnej moci jeho povinnosti dodržiavať základné právo subdodávateľa na dobrú správu vecí verejných. Táto povinnosť zahŕňa okrem iného povinnosť inštitúcie EÚ monitorovať správanie svojho dodávateľa a v prípade potreby trvať na tom, aby dodávateľ plnil svoje povinnosti voči subdodávateľovi. V tomto prípade ombudsmanka poznamenala, že ESVČ sa uistila, že hlavný dodávateľ starostlivo oznámil subdodávateľovi svoje požiadavky na výstupy a dokumentáciu a že ESVČ uhradila platby za vykonanú potvrdenú prácu. ESVČ celkovo vynaložila viaceré úsilie s cieľom nájsť riešenie rôznych otázok týkajúcich sa subdodávok.

Ombudsmanka preto uzavrela vyšetrovanie so záverom, že ESVČ sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.