Na uľahčenie čítania sa pojem „inštitúcia EÚ“ používa ako skratka pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ, pokiaľ nie je potrebné rozlišovať medzi týmito subjektmi.

1. Právo verejnosti na prístup k dokumentom EÚ

1.1. Stanovuje sa v právnych predpisoch EÚ právo verejnosti na prístup k dokumentom?

V Charte základných práv EÚ a Zmluve o fungovaní EÚ (ZFEÚ) sa uvádza, že občania EÚ a osoby s pobytom v EÚ majú právo na prístup k dokumentom, ktoré majú v držbe inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ.

V článku 42 Charty sa uvádza:

„Každý občan Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom zaregistrovaným v členskom štáte má právo na prístup k dokumentom inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie bez ohľadu na ich nosič.“

V článku 15 ods. 3 ZFEÚ sa uvádza:

„Každý občan Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom zaregistrovaným v členskom štáte má právo na prístup k dokumentom inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie bez ohľadu na ich nosič v súlade so zásadami a podmienkami, ktoré sa vymedzia v súlade s týmto odsekom.

Všeobecné zásady a obmedzenia z dôvodu verejného alebo súkromného záujmu, ktorými sa riadi toto právo na prístup k dokumentom, určí Európsky parlament a Rada prostredníctvom nariadení v súlade s riadnym legislatívnym postupom.

Každá inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra EÚ zabezpečí transparentnosť svojich postupov a vo svojom rokovacom poriadku vypracuje osobitné ustanovenia týkajúce sa prístupu k svojim dokumentom v súlade s nariadeniami uvedenými v druhom pododseku.

Na Súdny dvor Európskej únie, Európsku centrálnu banku a Európsku investičnú banku sa tento odsek vzťahuje len pri výkone ich administratívnych úloh.

Európsky parlament a Rada zabezpečia zverejnenie dokumentov týkajúcich sa legislatívnych postupov za podmienok stanovených v nariadeniach uvedených v druhom pododseku.“

Nariadením č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom EÚ sa toto právo uplatňuje vo väčšine inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ.

Ak dokument obsahuje informácie o životnom prostredí, uplatňujú sa aj osobitné pravidlá stanovené v nariadení o Aarhuskom dohovore (viac informácií v otázke 9.1).

2. Povinnosti jednotlivých inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr EÚ

2.1. Aké pravidlá sa vzťahujú na inštitúcie EÚ?

Existuje sedem inštitúcií EÚ: Európsky parlament, Rada EÚ, Európska komisia, Európska rada, Súdny dvor, Európska centrálna banka a Dvor audítorov.

Nariadenie č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom sa vzťahuje priamo na Parlament, Radu EÚ a Komisiu (tieto inštitúcie sú výslovne uvedené v nariadení č. 1049/2001). Rokovací poriadok Parlamentu, Rady a Komisie obsahuje osobitné ustanovenia o tom, ako uplatňujú nariadenie č. 1049/2001. Rokovací poriadok Parlamentu obsahuje ustanovenia o dokumentoch týkajúcich sa poslancov Európskeho parlamentu, pozri aj rozhodnutie ombudsmanky v dokumente 1264/2022/PB. Komisia sa domnieva, že dokumenty patria do rozsahu pôsobnosti nariadenia len vtedy, ak sú zaregistrované.

Európsky parlament, Rada a Komisia v spoločnom vyhlásení k nariadeniu č. 1049/2001 vyzvali ostatné inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ, aby prijali vnútorné predpisy o prístupe verejnosti k dokumentom, v ktorých sa zohľadnia zásady a obmedzenia stanovené v uvedenom nariadení.

Európska rada uplatňuje nariadenie č. 1049/2001 a príslušný rokovací poriadok Rady EÚ, pokiaľ ide o spôsob vybavovania žiadostí o prístup k dokumentom (pozri článok 10 rokovacieho poriadku Európskej rady ). Podľa týchto pravidiel sa na rokovania Európskej rady vzťahujú ustanovenia o utajení, pokiaľ Európska rada nerozhodne inak. Nariadenie č. 1049/2001 sa však vzťahuje na dokumenty v držbe Európskej rady. V týchto pravidlách sa dodáva, že Európska rada môže povoliť predloženie kópie alebo výpisu z dokumentov Európskej rady na použitie v súdnom konaní, aj keď tieto dokumenty ešte neboli sprístupnené verejnosti v súlade s nariadením č. 1049/2001.

Tri ďalšie inštitúcie EÚ – Súdny dvor EÚ, Európska centrálna banka a Európsky dvor audítorov – uplatňujú samostatné pravidlá, ktoré sa v rôznej miere líšia od nariadenia č. 1049/2001.

Súdny dvor prijal rozhodnutie, v ktorom stanovil, ako sa zaoberá žiadosťami o prístup k dokumentom, ktoré sa týkajú len jeho administratívnej práce. Neexistuje právo verejnosti na prístup k dokumentom, ktoré má k dispozícii a ktoré sa týkajú jej „súdnej práce“, ktorá zahŕňa vyjadrenia, dôkazy a jej interné porady o veciach. Právny základ tejto výnimky zo všeobecného pravidla prístupu verejnosti k dokumentom sa nachádza v článku 15 ods. 3 bode 4 Zmluvy o fungovaní EÚ (ZFEÚ), v ktorom sa uvádza, že právo verejnosti na prístup k dokumentom sa nevzťahuje na Súdny dvor s výnimkou prípadov, keď vykonáva svoje „administratívne úlohy“. Pravidlá Súdneho dvora, ktoré sa vzťahujú na dokumenty týkajúce sa jeho administratívnych úloh, sú vo všeobecnosti podobné pravidlám stanoveným v nariadení č. 1049/2001.

Ak by aj iná inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra EÚ (ďalej len „inštitúcie EÚ“) mala mať kópiu dokumentu, ktorý sa týka súdnej práce Súdneho dvora, tejto inštitúcii, orgánu, úradu alebo agentúre možno podať žiadosť o prístup k tomuto dokumentu. Napríklad, ak je inštitúcia EÚ účastníkom súdneho konania, bude mať kópie podaní v danej veci, ako to dokazuje judikatúra EÚ (bod 15). Musí sa zaoberať každou žiadosťou o prístup k tomuto dokumentu v súlade s pravidlami prístupu k dokumentom, ktoré sa naň vzťahujú.

V rozhodnutí Európskej centrálnej banky (ECB) o prístupe verejnosti k dokumentom ECB sa stanovujú prísnejšie pravidlá ako v nariadení č. 1049/2001, najmä s cieľom chrániť dôvernosť informácií, ktoré sú ako také chránené právom EÚ a rozhodovaním ECB. Pravidlá týkajúce sa rozhodovania existujú na účely uplatnenia článku 15 ods. 3 ZFEÚ, v ktorom sa uvádza, že právo verejnosti na prístup k dokumentom sa nevzťahuje na Európsku centrálnu banku s výnimkou prípadov, keď vykonáva svoje administratívne úlohy. Okrem toho v súlade s článkom 10 ods. 4 Protokolu o štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky sú rokovania Rady guvernérov Európskej centrálnej banky dôverné, pokiaľ Rada guvernérov nerozhodne o zverejnení výsledku svojich rokovaní. Judikatúra EÚ (ods. 110 – 111) sa zaviedol pojem „dôvernosť rokovaní Rady guvernérov ECB“, ktorý sa však vzťahuje len na priebeh rokovaní, a nie na ich výsledok.

Podľa judikatúry EÚ (ods. 94 – 95), pokiaľ ide o jej prácu v oblasti dohľadu, ECB sa nemôže odvolávať na „všeobecnú domnienku“ na účely zamietnutia prístupu. To znamená, že musí odôvodniť každé odmietnutie prístupu na základe obsahu sporných dokumentov.

Dvor audítorov prijal pravidlá, ktoré sú veľmi podobné nariadeniu 1049/2001. Obsahujú jednu dodatočnú výnimku zameranú na ochranu „predbežných audítorských pripomienok“ Dvora audítorov a dokumentov použitých pri príprave týchto pripomienok. To sa v podstate nelíši od pravidiel stanovených v nariadení č. 1049/2001. Pravidlá Dvora audítorov obsahujú aj možnosť zverejniť akýkoľvek dokument, ktorý má v držbe, ak existuje prevažujúci verejný záujem na jeho zverejnení.

2.2. Aké pravidlá sa vzťahujú na orgány EÚ?

Existuje osem orgánov EÚ: Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ), Európsky hospodársky a sociálny výbor, Európsky výbor regiónov, európsky dozorný úradník pre ochranu údajov (EDPS), Európsky výbor pre ochranu údajov (EDPB), európsky ombudsman, Európska investičná banka (EIB) a Európska prokuratúra (EPPO).

Nariadenie č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom sa vzťahuje na ESVČ podľa článku 11 ods. 1 rozhodnutia Rady 2010/427 z 26. júla 2010 o organizácii a fungovaní ESVČ. ESVČ prijala aj vykonávacie predpisy.

ESVČ takisto pomáha „civilným misiám“ EÚ pri vybavovaní žiadostí o prístup k dokumentom.

Európsky hospodársky a sociálny výbor sa rozhodol uplatňovať zásady nariadenia č. 1049/2001. V praxi to znamená, že uplatňuje nariadenie č. 1049/2001.

Výbor regiónov sa rozhodol uplatňovať zásady nariadenia č. 1049/2001. V praxi to znamená, že uplatňuje nariadenie č. 1049/2001.

V článku 51 nariadenia, ktorým sa riadi európsky dozorný úradník pre ochranu údajov, sa uvádza, že nariadenie č. 1049/2001 sa vzťahuje na dokumenty, ktoré má v držbe.

V článku 76 nariadenia, ktorým sa riadi Európsky výbor pre ochranu údajov, sa uvádza, že uplatňuje nariadenie č. 1049/2001.

Európsky ombudsman sa zaoberá žiadosťami o prístup verejnosti k dokumentom v súlade s nariadením 1049/2001, pričom dodržiava štatút európskeho ombudsmana, ktorý obsahuje ustanovenia o dôvernosti.

EIB má politiku, ktorá je reštriktívnejšia ako nariadenie 1049/2001, najmä pokiaľ ide o ochranu účelu vyšetrovaní, auditov a inšpekcií. V súvislosti s politikou transparentnosti EIB sa ombudsmanka rozhodla zaujať jednoduchší prístup, než aký v súčasnosti existuje v politike EIB. Ombudsman posúdi všetky sťažnosti týkajúce sa prístupu verejnosti k dokumentom hneď, ako EIB poskytne zápornú odpoveď na opakovanú žiadosť alebo zmešká lehotu na odpoveď. 

Nariadenie č. 1049/2001 sa vzťahuje na Európsku prokuratúru prostredníctvom nariadenia Rady 2017/1939 (nariadenie o Európskej prokuratúre). V súlade s článkom 109 ods. 1 nariadenia 2017/1939 sa však právo na prístup k dokumentom nevzťahuje na dokumenty, ktoré sú súčasťou vyšetrovacích spisov Európskej prokuratúry. Európska prokuratúra prijala vykonávacie pravidlá upravujúce prístup k dokumentom Európskej prokuratúry.

2.3. Aké pravidlá sa vzťahujú na agentúry EÚ?

Zakladajúce nariadenia agentúr EÚ, ktoré existovali v roku 2001, keď bolo prijaté nariadenie č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom, boli upravené tak, aby sa v nich upresnilo, že na tieto agentúry sa vzťahuje nariadenie č. 1049/2001. Zakladajúce nariadenia všetkých nových agentúr, ktoré boli zriadené od roku 2001, obsahujú ustanovenie, ktorým sa na tieto agentúry uplatňuje nariadenie č. 1049/2001.

Väčšina agentúr prijala rozhodnutia, v ktorých sa stanovuje, ako uplatňujú nariadenie č. 1049/2001, napríklad Jednotná rada pre riešenie krízových situácií a Európska agentúra pre lieky. Je dôležité poznamenať, že tieto rozhodnutia sa nemôžu odchýliť od práva na prístup ustanoveného v nariadení č. 1049/2001 ani ho obmedziť.

„Výkonné agentúry EÚ“ sú pri vybavovaní žiadostí o prístup k dokumentom závislé od administratívnej podpory Európskej komisie. Pri vybavovaní žiadostí o prístup k dokumentom uplatňujú rovnaké pravidlá ako Európska komisia, konkrétne nariadenie č. 1049/2001 a rokovací poriadok Komisie.

Pozri podrobný zoznam decentralizovaných a výkonných agentúr EÚ.

2.4. Pravidlá vzťahujúce sa na úrady EÚ

Štyri medziinštitucionálne úrady EÚ – Európsky úrad pre výber pracovníkov, Európska škola verejnej správy, Úrad pre vydávanie publikácií EÚ a CERT-EU (tím reakcie na núdzové počítačové situácie v EÚ) – sa zaoberajú žiadosťami o prístup k dokumentom v súlade s nariadením č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom.

2.5. Vzťahuje sa právo verejnosti na prístup k dokumentom na Euroskupinu?

Euroskupina je neformálny orgán, prostredníctvom ktorého sa stretávajú ministri členských štátov eurozóny. Keďže Euroskupina nie je formálnym orgánom EÚ, právo verejnosti na prístup k dokumentom EÚ sa na ňu nevzťahuje. Euroskupina však ombudsmana informovala, že jej cieľom je dodržiavať ducha pravidiel a zásad stanovených v zmluvách. Jedným z takýchto princípov je transparentnosť. Euroskupina uviedla, že má proaktívnu politiku transparentnosti a vychádza z článku 4 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom s cieľom pomôcť jej posúdiť, či dokumenty možno alebo nemožno proaktívne zverejniť. Takisto sa v ňom uvádza, že občania EÚ môžu adresovať žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom Euroskupine.

2.6. Existujú iné pravidlá upravujúce právo verejnosti na prístup k dokumentom?

Pravidlá prístupu k dokumentom sa musia chápať a uplatňovať v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

Inštitúcie, orgány, úrady a agentúry EÚ (ďalej len „inštitúcie EÚ“) musia pri uplatňovaní nariadenia č. 1049/2001 zohľadniť pravidlá stanovené v nariadení o Aarhuskom dohovore (nariadenie č. 1367/2006), ak požadovaný dokument obsahuje „informácie o životnom prostredí“ (viac informácií v otázke 9.1).

Právo verejnosti na prístup k dokumentom EÚ sa riadi nariadením EÚ o ochrane údajov (nariadenie 2018/1725). V nariadení sa stanovujú povinnosti inštitúcií a orgánov EÚ v oblasti ochrany údajov pri spracúvaní osobných údajov, ktoré musia inštitúcie EÚ zohľadniť aj pri uplatňovaní nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom (viac informácií v otázke 7.1).

Podľa judikatúry EÚ (ods. 109 – 111) sa pri uplatňovaní nariadenia č. 1049/2001 musia zohľadniť pravidlá dôvernosti stanovené v určitých odvetvových nariadeniach, napríklad v článku 28 nariadenia č. 1/2003 o konaniach týkajúcich sa práva hospodárskej súťaže.

3. Na koho sa vzťahuje právo na prístup verejnosti?

3.1. Kto môže požiadať inštitúciu EÚ o prístup k dokumentu?

Každý občan EÚ, každá iná osoba s pobytom v členskom štáte EÚ alebo každá „právnická osoba“ s pobytom alebo sídlom v členskom štáte (napríklad spoločnosť, mimovládna organizácia, škola alebo združenie) má právo na prístup k dokumentom v držbe inštitúcie EÚ. Niektoré inštitúcie EÚ sa rozhodli rozšíriť toto právo na nerezidentov.

3.2. Musí osoba identifikovať, kto je pri podávaní žiadosti o prístup k dokumentu?

Ombudsmanka zistila, že inštitúcia EÚ je oprávnená požiadať o kontaktné údaje na účely spracovania žiadosti o prístup vrátane overenia, či osoba žiadajúca o prístup k dokumentom má pobyt v EÚ alebo je občanom EÚ.

Mnohé inštitúcie EÚ však túto možnosť nevyužívajú a prijímajú žiadosti od všetkých osôb.

4. Na čo sa právo vzťahuje? Čo je to dokument?

4.1. Čo znamená pojem „dokument“ v kontexte práva na prístup verejnosti k dokumentom?

Pojem „dokument“ je široký a zahŕňa akýkoľvek obsah bez ohľadu na jeho nosič, pokiaľ sa týka politík, činností a rozhodnutí, ktoré patria do oblasti zodpovednosti dotknutej inštitúcie EÚ (pozri judikatúru EÚ ).

Ombudsmanka zastáva názor, že „dokument“ sa vzťahuje aj na textové alebo okamžité správy týkajúce sa pracovných činností (pozri otázku 4.2 o predmete dokumentu).

Podľa judikatúry EÚ sa právo verejnosti na prístup k dokumentom vzťahuje aj na obsah databázy za predpokladu, že obsah možno získať z databázy pomocou existujúcich softvérových riešení, ktoré majú k dispozícii osoby používajúce databázu (t. j. koncoví používatelia). Ak však možno obsah získať z databázy len s významnou pomocou špecializovaných IT pracovníkov alebo špecializovaných IT nástrojov, ktoré nie sú bežne dostupné koncovým používateľom databázy, na tento obsah sa nevzťahuje právo verejnosti na prístup k dokumentom. Ombudsmanka zistila, že za takýchto okolností je inštitúcia EÚ oprávnená uviesť, že požadované dokumenty jednoducho nie sú v jej „držbe“. Ombudsmanka takisto zistila, že tento výklad sa uplatňuje aj vtedy, keď sa informácie uchovávajú v jednej databáze, ale keď sa súbor údajov uchováva v „viacnásobných zložitých dátových štruktúrach“.

Ombudsmanka však vyzvala inštitúcie EÚ, aby preskúmali a vyhodnotili možné technické riešenia, aby mohli verejnosti v budúcnosti poskytnúť stiahnuteľné verzie databázy.

4.2. Záleží na predmete dokumentu?

Právo verejnosti na prístup k dokumentom sa vzťahuje na dokumenty týkajúce sa politík, činností a rozhodnutí, ktoré patria do „sféry zodpovednosti“ inštitúcie EÚ. Za normálnych okolností, ak je inštitúcia EÚ držiteľom dokumentu, bude to patriť do oblasti jej zodpovednosti. Právo na prístup verejnosti sa však nevzťahuje na určité veľmi obmedzené kategórie dokumentov, napríklad:

Dokumenty, ktoré má Súdny dvor k dispozícii a ktoré sa týkajú jeho súdnej činnosti. Právo na prístup sa vzťahuje len na „administratívne dokumenty“, ktorými disponuje Súdny dvor. Podľa judikatúry EÚ (bod 49) platí, že ak má súdny dokument týkajúci sa jeho súdnej činnosti v držbe iná inštitúcia EÚ, právo verejnosti na prístup k tomuto dokumentu sa v zásade uplatňuje.

Dokumenty, ktoré obsahujú rokovania Rady guvernérov Európskej centrálnej banky, nepodliehajú verejnému prístupu (ako zistil ombudsman ).

To isté platí pre dokumenty v držbe Európskej prokuratúry, ktoré sa týkajú práce Európskej prokuratúry v oblasti prokuratúry (jednotlivci majú právo na prístup len k „administratívnym dokumentom“ v držbe Európskej prokuratúry).

4.3. Vzťahuje sa právo na prístup verejnosti k dokumentom na pracovnom e-mailovom účte zamestnanca EÚ?

Ombudsmanka dôsledne zastáva názor, že za predpokladu, že e-mail súvisí s prácou (pozri otázku 4.2 o predmete dokumentov), právo na prístup verejnosti sa v zásade uplatňuje.

Ak e-mail súvisí so súkromným životom zamestnanca (osobné e-maily) alebo inak nepatrí do oblasti zodpovednosti inštitúcie EÚ, nevzťahuje sa naň právo na prístup verejnosti.

Ombudsmanka zistila, že inštitúcia EÚ môže v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných požiadať zamestnanca, aby jej poskytol kópie podstatných pracovných e-mailov zaslaných na súkromný e-mailový účet zamestnanca alebo z neho. Keď sa e-maily dostanú do vlastníctva inštitúcie EÚ, vzťahuje sa na ne právo verejnosti na prístup k dokumentom.

4.4. Vzťahuje sa právo na prístup verejnosti k textovým alebo okamžitým správam zasielaným mobilným telefónom?

Ombudsmanka zastáva názor, že na textové (alebo iné okamžité) správy súvisiace s prácou, ktoré sa posielajú na telefón alebo z telefónu, ktorý zamestnancom poskytuje inštitúcia EÚ, sa vzťahuje právo verejnosti na prístup k dokumentom.

Ombudsmanka zastáva názor, že inštitúcia EÚ môže v súlade so zásadami dobrej správy vecí verejných požiadať zamestnanca, aby jej poskytol kópie textových správ týkajúcich sa vecnej práce, ktoré boli zaslané na súkromný telefón zamestnanca alebo z neho. Na takéto dokumenty by sa potom vzťahovalo právo na prístup verejnosti.

Ombudsmanka vydala súbor najlepších postupov pre administratívu EÚ týkajúcich sa uchovávania záznamov o textových a okamžitých správach zasielaných zamestnancami verejnej správy EÚ pri výkone ich profesionálnej činnosti.

4.5. Ako zistiť, či inštitúcia EÚ má dokument?

Všetky inštitúcie EÚ, ktoré uplatňujú nariadenie 1049/2001 (alebo rovnocenné pravidlá) o prístupe verejnosti k dokumentom, majú mať register dokumentov. Takéto registre sa musia sprístupniť verejnosti v elektronickej forme. Ombudsman vydal usmernenia o zásadách, ktoré by sa mali uplatňovať na takéto registre. Zvyčajne obsahujú zoznamy dokumentov. V určitých prípadoch budú registre obsahovať priamy odkaz na dokumenty v online registri. Register by mal obsahovať stručný opis každého dokumentu a jeho referenčné číslo. Ak dokument nie je k dispozícii priamo, odkaz sa môže použiť na žiadosť o prístup k dokumentu.

Určité kategórie dokumentov by sa mali, pokiaľ je to možné, priamo sprístupniť (pokiaľ možno elektronicky) verejnosti. Napríklad dokumenty, ktoré sa týkajú procesu tvorby právnych predpisov, by mali byť, pokiaľ je to možné, priamo prístupné.

Podľa judikatúry EÚ (bod 99) by inštitúcie EÚ mali zabezpečiť, aby ich politiky v oblasti registrácie dokumentov neboli svojvoľné.

V praxi registre neobsahujú všetky dokumenty, ktoré má inštitúcia EÚ v držbe.

Tí, ktorí hľadajú dokumenty, ktoré nie sú uvedené v registri inštitúcie EÚ, môžu nájsť odkazy na takéto dokumenty na webových sídlach inštitúcií alebo sa na ne môžu krížovo odkazovať v iných dokumentoch. Tieto informácie sa môžu použiť na podávanie žiadostí o prístup k dokumentom.

Jednotlivci môžu tiež požiadať o prístup k dokumentom, o ktorých predpokladajú, že existujú, napríklad ak konkrétny postup zvyčajne zahŕňa vytvorenie určitého typu dokumentu.

V súvislosti so žiadosťou o prístup sa však jednotlivci môžu obrátiť aj na inštitúciu EÚ, ak má nejaké dokumenty týkajúce sa konkrétnej otázky. Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 je inštitúcia povinná pomôcť spracovať takéto žiadosti. Môže tak urobiť napríklad tým, že poskytne zoznam dokumentov, ktoré má k dispozícii v súvislosti s touto otázkou. Jednotlivci potom môžu tento zoznam použiť na podanie žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom.

Ak však nie je možné žiadosť objasniť, inštitúcia je oprávnená žiadosť ďalej nevybavovať. Je preto v záujme žiadateľov, aby sa pokúsili čo najjasnejšie identifikovať dokumenty, ktoré si želajú.

4.6. Čo ak inštitúcia EÚ trvá na tom, že požadovaný dokument neexistuje alebo ho už nemá v držbe?

Právo na prístup k dokumentom sa vzťahuje len na dokumenty, ktoré existujú a sú v držbe inštitúcie EÚ.

Podľa judikatúry EÚ (bod 155) platí, že ak inštitúcia EÚ vyhlási, že dokument neexistuje, toto tvrdenie sa považuje za pravdivé. Žiadateľ sa však môže pokúsiť vyvrátiť túto domnienku napríklad tým, že poukáže na to, že konkrétny postup zvyčajne zahŕňa vytvorenie tohto typu dokumentu. Podľa judikatúry EÚ (ods. 47 a 54), by inštitúcia EÚ mala byť schopná poskytnúť vierohodné vysvetlenia, prečo dokument existuje.  

Inštitúcia EÚ nie je povinná uchovávať kópie dokumentov na neurčito. Môže sa stať, že dokument bol raz v držbe inštitúcie a v rámci bežnej politiky uchovávania dokumentov bol vymazaný. Je však osvedčenou administratívnou praxou uchovávať kópie dôležitých dokumentov aspoň počas primeraného obdobia. Ombudsmanka zistila, že inštitúcia by nemala ničiť dokumenty počas spracovania žiadosti o prístup k týmto dokumentom.

Je osvedčeným administratívnym postupom, aby inštitúcia EÚ zverejnila svoju politiku uchovávania dokumentov, ako to navrhol ombudsman.

Právo verejnosti na prístup k dokumentom neznamená povinnosť vytvoriť nový dokument. To znamená, že bez ohľadu na právo verejnosti na prístup k dokumentom majú všetci občania právo požiadať každú inštitúciu EÚ o informácie a majú právo na odpoveď. Právo na prístup k „informáciám“, ktoré je stanovené v Európskom kódexe dobrej správnej praxe (článok 22), možno využiť na získanie presnej odpovede na otázku.

4.7. Existuje obmedzenie počtu dokumentov, ktoré možno požadovať?

Podľa judikatúry EÚ (ods. 101 – 102) môže inštitúcia EÚ odmietnuť zaoberať sa žiadosťou o prístup verejnosti k veľmi veľkému počtu dokumentov alebo k veľmi veľkým dokumentom, ak by práca potrebná na odpoveď na žiadosť viedla k neprimeranej administratívnej záťaži. Príslušná inštitúcia EÚ by sa však mala najprv poradiť so žiadateľom, aby sa pokúsila nájsť „spravodlivé riešenie“. Mohlo by to zahŕňať pomoc pri zúžení žiadosti (pozri otázku 6.3).

Pomoc s takýmto úsilím je zvyčajne v záujme žiadateľov, keďže podľa judikatúry EÚ (odsek 112), ak nie je možné nájsť riešenie, inštitúcia EÚ môže odmietnuť zaoberať sa žiadosťou alebo sa rozhodnúť obmedziť rozsah žiadosti.

Žiadateľ nemôže obísť toto pravidlo podaním viacerých samostatných žiadostí v rovnakom časovom období.

Niektoré agentúry EÚ namiesto toho, aby zamietli viaceré žiadosti, používajú na vybavovanie takýchto žiadostí systémy čakacích radov. V takýchto prípadoch budú žiadosti vybavovať postupne.

Hoci ombudsmanka v minulosti zistila, že za určitých okolností môže mechanizmus čakania v rade predstavovať spravodlivé riešenie, zastáva názor, že automatické uplatňovanie systému čakania v rade nemôže byť osvedčeným administratívnym postupom.

4.8. Mala by inštitúcia EÚ uviesť zoznam dokumentov, ktoré identifikovala ako dokumenty patriace do rozsahu pôsobnosti žiadosti?

Ombudsmanka zastáva názor, že je osvedčeným administratívnym postupom, aby inštitúcie EÚ zahrnuli do svojho rozhodnutia o žiadosti o prístup verejnosti zoznam dokumentov identifikovaných ako dokumenty, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti tejto žiadosti, pokiaľ zverejnenie takéhoto zoznamu nenaruší záujmy, ktoré sa majú chrániť. Poskytnutím zoznamu identifikovaných dokumentov inštitúcia uľahčuje spracovanie a pochopenie svojej odpovede a umožňuje žiadateľom predkladať informovanejšie žiadosti o preskúmanie.

4.9. Aké pravidlá sa vzťahujú na utajované dokumenty?

V článku 9 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom sa vysvetľuje, ako sa pravidlá prístupu verejnosti uplatňujú na utajované dokumenty. Ide o citlivé dokumenty, ktoré boli klasifikované ako „TRÈS SECRET/TOP SECRET“, „SECRET“ alebo „CONFIDENTIEL“ v súlade s pravidlami príslušnej inštitúcie EÚ.

Cieľom týchto pravidiel je chrániť základné záujmy Európskej únie alebo jedného či viacerých jej členských štátov v oblastiach, na ktoré sa vzťahuje článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia 1049/2001, najmä verejnú bezpečnosť, obranu a vojenské záležitosti.

Hoci sa v článku 9 nariadenia č. 1049/2001 osobitne odkazuje na verejnú bezpečnosť, obranu a vojenské záležitosti, nevylučuje sa v ňom zohľadnenie potreby chrániť iné záujmy uvedené v článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001, medzi ktoré patria medzinárodné vzťahy a finančná, menová alebo hospodárska politika EÚ alebo členského štátu.

Žiadosti o prístup k citlivým dokumentom môžu vybavovať len osoby, ktoré majú „povolenie“ na nahliadnutie do takýchto dokumentov.

Citlivé dokumenty možno zaznamenať do verejného registra alebo sprístupniť len so súhlasom osoby alebo subjektu, od ktorého dokumenty pochádzajú.

5. Prístup k dokumentom a jazykom EÚ

5.1. Ak inštitúcia EÚ poskytla prístup k dokumentu v jednom jazyku, má žiadateľ právo na preklad?

Ak má inštitúcia EÚ kópiu dokumentu v požadovanom jazyku, mala by k nej poskytnúť prístup. Platí to aj v prípade, že daný jazyk nie je úradným jazykom EÚ.

Ak však inštitúcia ešte nemá kópiu v požadovanom jazyku, nie je povinná poskytnúť preklad.

5.2. Ak je žiadosť podaná v jednom z úradných jazykov EÚ, môže inštitúcia EÚ odpovedať v inom jazyku?

Inštitúcie EÚ musia odpovedať na žiadosti o prístup verejnosti v tom istom úradnom jazyku EÚ, v ktorom bola žiadosť podaná.

6. Ako požiadať o prístup v praxi

6.1. V akej forme je možné podať žiadosť?

Žiadateľ môže podať žiadosť a požiadať inštitúciu EÚ, aby odpovedala v preferovanom písomnom formáte, a to aj e-mailom. Niektoré inštitúcie EÚ môžu poskytovať online formuláre žiadostí alebo portály s používateľskými účtami. Takéto online formuláre alebo portály uľahčujú vybavovanie žiadostí, a preto môžu zlepšiť skúsenosti žiadateľov o prístup, keďže žiadosti možno vybavovať efektívnejšie. Ak nie je možné identifikovať správny prevádzkový subjekt, žiadosti by sa mali zaslať buď na všeobecnú kontaktnú (e-mailovú) adresu, alebo na (e-mailovú) adresu subjektu, o ktorom sa žiadateľ domnieva, že je zodpovedný za dokument (dokumenty). V správe by sa malo jasne uviesť, že sa týka žiadosti o prístup verejnosti k dokumentom podľa nariadenia č. 1049/2001. Príjemca by mal potom postúpiť žiadosť osobám, ktoré sa zaoberajú prístupom k dokumentom v príslušnej inštitúcii.

6.2. Čo ak žiadosť nie je dostatočne presná?

Ak je žiadosť nejasná, inštitúcia EÚ je povinná žiadosť objasniť. To môže mať vplyv na to, kedy je žiadosť zaregistrovaná. Preto je dôležité zabezpečiť, aby žiadosti boli čo najjasnejšie.

Ombudsmanka vyzvala inštitúcie EÚ, aby vo všetkých fázach otvorene a konštruktívne spolupracovali so žiadateľmi a zabezpečili, aby im boli poskytnuté všetky potrebné informácie, ktoré im umožnia objasniť ich žiadosti.

Ombudsmanka zistila, že ak je žiadosť dostatočne presná na to, aby umožnila inštitúcii EÚ identifikovať dokument (dokumenty), inštitúcia by mala žiadosť zaregistrovať. Inštitúcia EÚ by sa mala usilovať o spravodlivé riešenie až po zaregistrovaní žiadosti, ak je to potrebné. Spravodlivé riešenie by sa malo hľadať v zákonnej lehote, ako sa vyžaduje v nariadení č. 1049/2001 (pozri otázky 6.3 a 6.4).

6.3. Čo sa stane, ak sa žiadosť týka veľmi dlhého dokumentu alebo veľmi veľkého počtu dokumentov?

Ak sa žiadosť o prístup verejnosti týka veľmi veľkého počtu dokumentov alebo veľmi veľkých dokumentov, a preto by práca potrebná na odpoveď na žiadosť viedla k neprimeranému administratívnemu zaťaženiu, dotknutá inštitúcia EÚ by sa mala najprv poradiť so žiadateľom, aby sa pokúsila nájsť „spravodlivé riešenie“. Mohlo by to zahŕňať pomoc pri zúžení žiadosti (pozri aj otázku 4.7).

Podľa článku 6 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 je inštitúcia EÚ povinná pomáhať pri vybavovaní takýchto žiadostí. Môže tak urobiť napríklad poskytnutím zoznamu dokumentov, ktoré má v držbe.

Ombudsmanka takisto zistila, že inštitúcia EÚ by nemala pozastaviť zákonné lehoty, ak po zaregistrovaní žiadosti zistí, že žiadosť nie je dostatočne presná. Ak inštitúcia zaregistrovala žiadosť, ktorá nie je dostatočne presná na to, aby mohla identifikovať dokumenty, a ktorá preto pôvodne nemala byť zaregistrovaná, mala by urýchlene požiadať žiadateľa o poskytnutie potrebných objasnení a po prijatí takýchto objasnení aktivovať lehotu 15 pracovných dní. Lehota na kontaktovanie žiadateľa so žiadosťou o takéto objasnenia by nemala presiahnuť 2 – 3 pracovné dni odo dňa doručenia žiadosti. Inštitúcia by sa okrem toho mala vyhýbať viacnásobným žiadostiam o objasnenie. 

6.4. Ako dlho bude trvať získanie rozhodnutia?

Po zaregistrovaní žiadosti by mal žiadateľ zvyčajne dostať potvrdenie o prijatí.

Inštitúcie EÚ sú povinné prijať počiatočné rozhodnutie do 15 pracovných dní od registrácie žiadosti. Túto lehotu 15 pracovných dní možno za výnimočných okolností predĺžiť o ďalších 15 pracovných dní. Inštitúcia EÚ by mala informovať žiadateľa o tomto predĺžení pred uplynutím lehoty a vysvetliť, prečo je to potrebné. Žiadosti sa môžu zaregistrovať až vtedy, keď sa dostanú k správnemu príjemcovi v rámci inštitúcie, takže identifikácia a zaslanie žiadosti správnemu prevádzkovému subjektu zabezpečí rýchlejšiu registráciu.

Ak inštitúcia EÚ odmietne poskytnúť úplný alebo čiastočný prístup verejnosti k požadovaným dokumentom alebo neodpovie na žiadosť do 15 pracovných dní alebo v predĺženej lehote 30 pracovných dní, žiadateľ môže požiadať o preskúmanie (opätovnú žiadosť) (pozri oddiel 8) rozhodnutia alebo o implicitné zamietnutie žiadosti. Inštitúcia EÚ je povinná prijať potvrdzujúce rozhodnutie v lehote 15 pracovných dní, ktorú možno za výnimočných okolností opäť predĺžiť o ďalších 15 pracovných dní.

Štátne sviatky sa nezapočítavajú do výpočtu uplynutia lehoty. Ak sa teda žiadosť podá pred obdobím štátnych sviatkov, keď je inštitúcia EÚ niekoľko dní zatvorená, môže trvať dlhšie, kým sa dostane odpoveď.

6.5. Aké informácie by mal žiadateľ poskytnúť v žiadosti?

Žiadatelia by sa mali identifikovať a dokumenty, ku ktorým chcú získať prístup.

Žiadatelia zvyčajne nemusia vysvetľovať, prečo sa dokument žiada. Právo verejnosti na prístup však nie je absolútne a uplatňujú sa určité výnimky z tohto práva. (Viac informácií o týchto výnimkách nájdete v oddiele 7)

V niektorých prípadoch, aj keď sa uplatňuje výnimka, môže existovať prevažujúci verejný záujem na vyhovení žiadosti. V takom prípade je vysvetlenie žiadateľa, prečo sa o dokument žiada, nevyhnutné na určenie, či existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení dokumentu. Ak sa teda žiadatelia domnievajú, že poskytnutím prístupu verejnosti k dokumentu sa zabezpečí verejný záujem, mali by vysvetliť, aký je tento verejný záujem a prečo sa domnievajú, že zverejnenie dokumentu slúži tomuto verejnému záujmu.

Podľa judikatúry EÚ (bod 49) a ombudsmana by sa inštitúcie EÚ mali vždy snažiť zistiť, či existuje prevažujúci verejný záujem na udelení prístupu. Je to obzvlášť dôležité, pretože dokumenty má k dispozícii len dotknutá inštitúcia, ktorá si je vedomá ich obsahu (okrem prípadov, keď sa ombudsman rozhodne nahliadnuť do dokumentov v priebehu vybavovania súvisiacej sťažnosti).

Ak žiadosť zahŕňa prístup k osobným údajom tretej strany, žiadateľ musí preukázať, že vo verejnom záujme existuje potreba, ktorá by odôvodňovala zverejnenie týchto osobných údajov. Ak takáto nevyhnutnosť existuje, inštitúcia Únie potom túto nevyhnutnosť vyváži „oprávnenými záujmami“ osôb identifikovaných v dokumentoch. Ombudsman zastáva názor, že ak oprávnené záujmy týchto osôb prevažujú nad dôvodmi, ktoré uviedol žiadateľ, prístup k osobným údajom sa musí zamietnuť.

Poskytnutie akýchkoľvek podkladov alebo kontextových informácií pri podávaní žiadosti môže byť užitočné aj v prípade rozsiahlych alebo rozsiahlych žiadostí s cieľom pomôcť inštitúcii EÚ pri identifikácii dokumentov osobitného záujmu pre žiadateľa.

6.6. Je žiadateľ pri podávaní žiadosti povinný uviesť poštovú adresu?

Je rozumné, aby inštitúcia EÚ požiadala žiadateľa o poskytnutie poštovej adresy z viacerých dôvodov. Po prvé, právo verejnosti na prístup k dokumentom požívajú „občania Únie a každá fyzická alebo právnická osoba s bydliskom alebo sídlom v členskom štáte“, hoci toto právo môže rozšíriť inštitúcia EÚ podľa vlastného uváženia (pozri otázku 3.1). Po druhé podľa judikatúry EÚ (bod 62) je doporučená poštová zásielka mimoriadne bezpečnou formou oznámenia na zabezpečenie právnej istoty pri prijímaní rozhodnutí na účely stanovenia lehôt podľa nariadenia č. 1049/2001. Okrem toho pravidlá spracúvania osobných údajov inštitúciami EÚ obsahujú prísne požiadavky na prenos osobných údajov mimo EÚ. Za týchto okolností je odôvodnené, aby inštitúcia Únie požiadala o poštovú adresu s cieľom určiť, či sa prenos osobných údajov uskutoční alebo nie.

7. Obmedzenia práva na prístup verejnosti

7.1. Aké dôvody možno uviesť na zamietnutie prístupu?

Dôvody zamietnutia prístupu k dokumentu sú uvedené v článku 4 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom.

V článku 4 ods. 1 písm. a) sa uvádza, že prístup by sa mal zamietnuť, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana verejného záujmu, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť, obranu a vojenské záležitosti, medzinárodné vzťahy a/alebo finančnú, menovú alebo hospodársku politiku EÚ alebo členského štátu.

V článku 4 ods. 1 písm. b) sa uvádza, že prístup by sa mal zamietnuť, ak by sa jeho zverejnením narušilo súkromie a integrita jednotlivca, najmä v súlade s právnymi predpismi EÚ týkajúcimi sa ochrany osobných údajov.

V článku 4 ods. 2 sa uvádza, že prístup by sa mal zamietnuť, ak by sa jeho zverejnením porušila ochrana: obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby vrátane duševného vlastníctva; súdnych konaní a právneho poradenstva a/alebo účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov.

Na rozdiel od výnimiek stanovených v článku 4 ods. 1 písm. a) a b) však v prípade výnimiek stanovených v článku 4 ods. 2 možno prístup k týmto dokumentom poskytnúť aj vtedy, ak existuje prevažujúci verejný záujem na ich zverejnení. Súkromné záujmy osoby na zverejnení nie sú relevantné, pokiaľ sa nezhodujú s verejným záujmom. Dobrým príkladom by bolo, ak by osoba chcela mať prístup k správe o klinickej štúdii s cieľom skontrolovať, či je liek schválený Európskou agentúrou pre lieky bezpečný. Osoba môže mať súkromný záujem poznať tieto informácie. Existuje však aj verejný záujem na sprístupnení informácií o bezpečnosti liekov.

V článku 4 ods. 3 sa uvádza, že prístup by sa mal zamietnuť, ak by zverejnenie dokumentu vážne narušilo rozhodovací proces inštitúcie EÚ, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení. Širší prístup môže byť možný, ak sa rozhodovací proces už skončil. Za takýchto okolností sa táto výnimka naďalej uplatňuje na dokumenty obsahujúce stanoviská pre vnútornú potrebu v rámci rokovaní a predbežných konzultácií v dotknutej inštitúcii EÚ.

7.2. Aké podrobné musia byť argumenty inštitúcie EÚ pri odôvodnení zamietnutia prístupu k dokumentu?

Súdy EÚ neustále zisťujú, že pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia uplatniť výnimku podľa nariadenia č. 1049/2001 a zamietnuť prístup musí inštitúcia EÚ preukázať, že existuje skutočné a konkrétne riziko, ktoré je „primerane predvídateľné“ a nie hypotetické vo vzťahu k záujmom, ktoré má v úmysle chrániť. Inštitúcia EÚ preto nie je povinná preukázať, že udelenie prístupu by ohrozilo tieto záujmy.

Nestačí však, aby inštitúcia Únie uviedla, že dokumenty sa týkajú len osobitného záujmu. Nestačí napríklad uviesť, že dokument sa týka finančnej, menovej alebo hospodárskej politiky EÚ alebo členského štátu [článok 4 ods. 1 písm. a) štvrtá zarážka nariadenia 1049/2001]. Inštitúcia EÚ musí skôr preukázať, že je primerane predvídateľné, že zverejnenie dokumentu (dokumentov) by ohrozilo jeden alebo viacero z týchto záujmov, a musí poskytnúť primerané odôvodnenie, aby žiadateľ (alebo súdy alebo ombudsman) mohol pochopiť, prečo nemožno udeliť úplný alebo čiastočný prístup.

Inštitúcia EÚ nie je povinná poskytnúť žiadne informácie o obsahu dokumentov, ale môže byť užitočné, aby inštitúcia poskytla určité informácie na lepšie pochopenie svojho rozhodnutia nezverejniť ich. V praxi sa stáva, že inštitúcie EÚ poskytujú takéto informácie.

Podľa judikatúry Únie (bod 34) je inštitúcia Únie povinná prijať extenzívny výklad práva na prístup a reštriktívny výklad výnimiek z tohto práva na prístup.

V určitých prípadoch sa však inštitúcia EÚ môže pri zamietnutí prístupu opierať o „všeobecnú domnienku“. To znamená, že výnimka odôvodňujúca zamietnutie prístupu sa vzťahuje na všetky dokumenty určitého druhu, takže inštitúcia nemusí vykonať individuálne preskúmanie každého jednotlivého dokumentu. Zvyčajne k tomu dochádza vtedy, keď existujú právne predpisy, v ktorých sa výslovne stanovuje dôvernosť dokumentu. Napríklad v právnych predpisoch EÚ o vykonávaní vyšetrovaní štátnej pomoci sa uvádza, že informácie získané pri takýchto vyšetrovaniach sú dôverné. Podľa judikatúry EÚ (bod 61) teda možno všetky dokumenty v spise o štátnej pomoci považovať za dôverné.

Všeobecné domnienky však boli uznané aj v prípade, že neexistuje osobitná právna úprava, ktorá by vyžadovala zamietnutie prístupu. Napríklad podľa judikatúry EÚ (ods. 55 – 65), dokumenty týkajúce sa konania o nesplnení povinnosti možno považovať za dôverné počas prebiehajúceho vyšetrovania.

Ak sa inštitúcia EÚ odvoláva na všeobecnú domnienku odmietnutia prístupu, žiadateľ sa môže pokúsiť túto domnienku vyvrátiť tým, že preukáže, že základ všeobecnej domnienky neexistuje. Ak je napríklad predpoklad založený na skutočnosti, že prešetrovanie prebieha, bude vyvrátený, ak sa preukáže, že prešetrovanie sa skončilo. Ak je všeobecná domnienka založená na skutočnosti, že informácie možno považovať za dôverné z obchodného hľadiska, túto domnienku možno vyvrátiť poukázaním na to, že informácie sú v súčasnosti zastarané. Podľa judikatúry EÚ (bod 79), ak sa dokumenty týkajú záležitostí, ku ktorým došlo pred viac ako piatimi rokmi, nemožno predpokladať, že informácie zostávajú dôverné z obchodného hľadiska.

Aj keď je však všeobecná domnienka vyvrátená a inštitúcia EÚ vykoná individuálne posúdenie dokumentu, môže odmietnuť prístup na základe konkrétneho obsahu dokumentu alebo konkrétnych okolností, ktoré súvisia s tým, ako sa dokument v súčasnosti používa.

7.3. Ako môžu žiadatelia overiť, či sú uvedené dôvody odmietnutia prístupu opodstatnené, ak dokumenty nie je možné vidieť?

V niektorých prípadoch nebude obsah dokumentu spochybnený. Napríklad, ak žiadateľ výslovne požiada o osobné údaje tretej strany, nie je sporné, že dokumenty, ktoré patria do rozsahu žiadosti, obsahujú osobné údaje.

V iných prípadoch žiadateľ nemôže očakávať, že dokument, o ktorý požiadal, obsahuje citlivé údaje. V takýchto prípadoch, keď sa prístup zamietne po tom, ako žiadateľ požiadal o preskúmanie pôvodného rozhodnutia (podanie „opakovanej žiadosti“), môže žiadateľ podať sťažnosť ombudsmanovi. Ombudsman má právomoc kontrolovať dokumenty v držbe inštitúcie EÚ, a preto môže potvrdiť, či obsahujú citlivé údaje. Podobne môžu konať aj súdy EÚ.

V určitých prípadoch dôvody, prečo dokument nemôže byť zverejnený, nebudú založené na informáciách obsiahnutých v samotnom dokumente. Napríklad, ak osoba požiada Európsku komisiu o dokumenty týkajúce sa konania o nesplnení povinnosti (napríklad „formálna výzva“), prístup možno zamietnuť, ak konanie o nesplnení povinnosti prebieha v čase zamietnutia žiadosti o prístup. Podľa judikatúry EÚ (ods. 68 - 70), inštitúcie EÚ sú oprávnené odmietnuť prístup za takýchto okolností s cieľom chrániť účel prebiehajúcich vyšetrovaní. Podľa judikatúry EÚ (ods. 116 – 117), a to aj vtedy, ak sa dokumenty týkajú informácií o životnom prostredí. Obsah formálnej výzvy nepreukáže, či konanie o nesplnení povinnosti stále prebieha: hoci konanie v čase zaslania listu určite prebiehalo, neznamená to, že prebiehalo v čase, keď Komisia odmietla poskytnúť prístup k listu. Ombudsman preto musí skontrolovať, či konanie prebieha, a požiadať Komisiu o poskytnutie informácií o stave vyšetrovania.

7.4. Čo je „verejný záujem“ na zverejnení, kedy sa naň možno odvolávať a kedy môže viesť k poskytnutiu prístupu?

Verejný záujem na zverejnení existuje, ak by zverejnenie dokumentu slúžilo na ochranu záujmu v prospech alebo v prospech verejnosti. To neznamená, že každý člen verejnosti musí mať prospech zo zverejnenia dokumentu. Napríklad prístup verejnosti k informáciám o bezpečnosti určitého lieku by slúžil verejnému záujmu, aj keď je liek predpísaný obmedzenej skupine pacientov.

Podľa judikatúry EÚ (body 67 – 68) je transparentnosť legislatívneho postupu verejným záujmom, ktorý je relevantný pre posúdenie toho, či možno poskytnúť prístup verejnosti, ako aj pre ochranu životného prostredia. V nariadení o Aarhuskom dohovore sa uznáva, že prístup verejnosti k informáciám o životnom prostredí (viac informácií v otázke 9.1), a najmä k informáciám týkajúcim sa emisií do životného prostredia, predstavuje verejný záujem (s výnimkou prípadov, keď sa informácie používajú pri vyšetrovaní). Z nariadenia o klinickom skúšaní (nariadenie č. 536/2014) vyplýva, že verejné zdravie môže predstavovať prevažujúci verejný záujem odôvodňujúci prístup k dokumentom týkajúcim sa klinického skúšania. Ombudsmanka tento názor podporila. Podľa judikatúry EÚ (ods. 80 – 85), existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení harmonizovaných noriem, ktoré sú súčasťou práva EÚ.

Pri skúmaní, či sa uplatňujú výnimky stanovené v článku 4 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1049/2001, sa musí zohľadniť verejný záujem. V oboch prípadoch sa výnimka uplatní, pokiaľ nepreváži verejný záujem na zverejnení. Článok 4 ods. 2 nariadenia 1049/2001 sa uplatňuje, ak by sa zverejnením porušila ochrana: obchodných záujmov fyzickej alebo právnickej osoby vrátane duševného vlastníctva; súdnych konaní a právneho poradenstva a/alebo účelu inšpekcií, vyšetrovaní a auditov.

V článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 sa uvádza, že prístup sa musí zamietnuť, ak by zverejnenie dokumentu vážne narušilo rozhodovací proces inštitúcie.

Verejný záujem sa však nemusí zohľadniť, ak by sa jeho zverejnením porušil záujem chránený článkom 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001, konkrétne ochrana: verejnej bezpečnosti, obrany a vojenských záležitostí, medzinárodných vzťahov a/alebo finančnej, menovej alebo hospodárskej politiky EÚ alebo členského štátu.

Inými slovami, ide o absolútne výnimky [zatiaľ čo výnimky uvedené v článku 4 ods. 1 písm. b), článku 4 ods. 2 a článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 sú relatívne výnimky].

Podľa judikatúry EÚ (ods. 54 - 58), čisto súkromné záujmy, ako napríklad záujem na použití dokumentov v súdnom konaní, sa nepovažujú za verejné záujmy. Všeobecná potreba transparentnosti inštitúcie Únie nie je podľa Súdneho dvora ani verejným záujmom, ktorý by mohol prevážiť nad výnimkou uvádzanou na ochranu jedného zo záujmov uvedených v článku 4 ods. 2 a 3 nariadenia č. 1049/2001. Podľa judikatúry EÚ (ods. 53 – 54), prevažujúci verejný záujem musí byť zvyčajne niečo konkrétne.

Skutočnosť, že je identifikovaný verejný záujem na zverejnení, neznamená, že tento záujem prevažuje nad záujmom na nezverejnení. Skôr je vždy potrebné zvážiť relatívny význam týchto záujmov, čo robí príslušná inštitúcia EÚ. Ak sa však žiadatelia domnievajú, že poskytnutie prístupu verejnosti k dokumentu bude slúžiť verejnému záujmu, mali by vysvetliť, aký je tento verejný záujem a prečo sa domnievajú, že zverejnenie dokumentu slúži tomuto verejnému záujmu.

Je to obzvlášť dôležité v prípadoch, keď záujmy, ktoré sú chránené výnimkou, sú samy osebe verejnými záujmami, ako je potreba chrániť súdne konania alebo účel vyšetrovaní, auditov a inšpekcií.

7.5. Zohráva plynutie času úlohu pri vybavovaní žiadostí o prístup k dokumentom?

Inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra EÚ môže zamietnuť prístup len vtedy, ak sa v čase zamietnutia prístupu uplatňuje jedna z výnimiek stanovených v nariadení č. 1049/2001. Podľa judikatúry EÚ (bod 146) je v určitých prípadoch rozumné usúdiť, že zverejnenie dokumentu by spôsobilo škodu v určitom okamihu, zatiaľ čo zverejnenie toho istého dokumentu v neskoršom okamihu nemôže spôsobiť žiadnu škodu.

Týka sa to najmä dokumentov, ktoré súvisia s vyšetrovaniami, auditmi a inšpekciami. Takéto dokumenty sú veľmi citlivé, kým prebieha vyšetrovanie. Po skončení vyšetrovania však môžu prestať byť citlivé.

Dokument môže obsahovať citlivé obchodné informácie. V dôsledku plynutia času sa však tieto informácie môžu stať zastaranými a v takom prípade prestanú byť obchodne citlivé. Podľa judikatúry EÚ (bod 79) nemožno dokument považovať za citlivý z obchodného hľadiska, ak sa týka skutočností starších ako päť rokov.

Žiadatelia, ktorým bol zamietnutý prístup k dokumentom z dôvodu prebiehajúceho vyšetrovania alebo preto, že dokument obsahuje citlivé obchodné informácie, môžu po skončení vyšetrovania alebo uplynutí dostatočného času podať novú žiadosť o prístup k dokumentom, čo znamená, že informácie už nie sú citlivé z obchodného hľadiska.

Ak sa okolnosti zmenili, inštitúcia EÚ ich musí zohľadniť pri posudzovaní novej žiadosti.

7.6. Môže inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra EÚ odmietnuť prístup k dokumentu obsahujúcemu informácie, ktoré sú už verejne dostupné?

Podľa judikatúry EÚ (ods. 40-41), skutočnosť, že dokument mohol byť uniknutý alebo je predmetom tlačových správ, neznamená, že inštitúcia Únie je povinná tento dokument oficiálne zverejniť.

Môže sa však stať, že niektoré informácie obsiahnuté v dokumente neunikli, ale boli úmyselne zverejnené inštitúciou Únie v inom kontexte alebo iným oprávneným orgánom v členskom štáte. Môže to znamenať, že informácie nie sú citlivé a že inštitúcia EÚ by mala zverejniť dokument obsahujúci tie isté informácie.

Existujú však prípady, keď možno prístup stále zamietnuť, napríklad keď by prístup verejnosti ku konkrétnemu dokumentu potvrdil, ako inštitúcia EÚ používa informácie. Napríklad rôzne technické prostriedky používané na ochranu IT systémov pred hackermi môžu byť dobre známe. Nemusí však byť dobre známe, ktoré z týchto technických prostriedkov používa inštitúcia EÚ na ochranu svojich informačných systémov. Ombudsmanka zistila, že inštitúcia EÚ môže odmietnuť poskytnúť prístup k dokumentom, v ktorých vysvetľuje, ako chráni svoje informačné systémy (aj keď technické metódy opísané v týchto dokumentoch možno nájsť online).

7.7. Čo znamená výnimka na ochranu „verejnej bezpečnosti“ a „obrany a vojenských“ záležitostí?

Článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že prístup by sa mal odmietnuť na ochranu verejného záujmu, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť a/alebo obranu a vojenské záležitosti.

Tieto súvisiace pojmy môžu mať veľmi široký význam. Podľa judikatúry EÚ (ods. 63 – 65), inštitúcie EÚ majú tiež osobitne široký „rozsah voľnej úvahy“ pri rozhodovaní o tom, či by zverejnenie určitých informácií ohrozilo ochranu verejného záujmu, pokiaľ ide o verejnú bezpečnosť alebo obranu a vojenské záležitosti. Inštitúcia Únie teda disponuje značným manévrovacím priestorom na posúdenie, či sa výnimka uplatňuje.

Je rozumné domnievať sa, že verejná bezpečnosť alebo obrana a vojenské záležitosti by mohli zahŕňať záujmy EÚ, jej členských štátov alebo krajín, ktoré nie sú členmi EÚ, alebo medzinárodných organizácií (ako je NATO).

Verejná bezpečnosť by sa mohla vzťahovať aj na dodávky základných výrobkov, ako je ropa alebo lieky.

Za normálnych okolností nie je možné tvrdiť, že môže existovať prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Z článku 6 ods. 1 Aarhuského nariadenia (nariadenie č. 1367/2006) však vyplýva, že verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, sa môže zohľadniť, ak sa informácie v dokumente týkajú aj emisií do životného prostredia (viac informácií v otázke 9.1).

7.8. Čo znamená výnimka pre ochranu medzinárodných vzťahov?

Článok 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001 stanovuje, že prístup by sa mal odmietnuť s cieľom chrániť verejný záujem, pokiaľ ide o medzinárodné vzťahy.

Tento pojem môže mať aj veľmi široký význam. Inštitúcie EÚ majú takisto široký priestor na voľnú úvahu pri rozhodovaní o tom, či by zverejnenie určitých informácií narušilo medzinárodné vzťahy.

Medzinárodné vzťahy nezahŕňajú spôsob interakcie inštitúcií EÚ s členskými štátmi v záležitostiach, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti práva EÚ.

Členský štát však môže spolupracovať aj s inštitúciami EÚ, pokiaľ ide o záležitosť, ktorá nepatrí do právomocí EÚ. Za týchto podmienok sa na vzťahy medzi Úniou a členskými štátmi môže vzťahovať výnimka.

Podľa judikatúry EÚ (bod 41) by koncepcia medzinárodných vzťahov zahŕňala aj spôsob interakcie EÚ s medzinárodnými orgánmi, ako sú OSN, WTO alebo NATO. Koncepcia medzinárodných vzťahov by v zásade zahŕňala aj to, ako krajiny mimo EÚ alebo medzinárodné orgány navzájom komunikujú alebo ako členský štát komunikuje s medzinárodným orgánom.

Za normálnych okolností nie je možné tvrdiť, že môže existovať prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Z článku 6 ods. 1 nariadenia o Aarhuskom dohovore (nariadenie č. 1367/2006) však vyplýva, že verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, by sa mal zohľadniť, ak sa informácie v dokumente týkajú aj emisií do životného prostredia.

7.9. Čo znamená výnimka na ochranu finančnej, menovej alebo hospodárskej politiky EÚ alebo členského štátu?

V článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom sa uvádza, že prístup by sa mal odmietnuť s cieľom chrániť verejný záujem, pokiaľ ide o finančnú, menovú alebo hospodársku politiku EÚ alebo členského štátu.

Na rozdiel od iných záujmov opísaných v článku 4 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 1049/2001 sa táto výnimka týka ochrany záujmov EÚ alebo členského štátu. Neuplatňuje sa, ak by zverejnenie mohlo narušiť finančnú, menovú alebo hospodársku politiku krajín mimo EÚ alebo medzinárodných orgánov. Ak by však zverejnenie dokumentu narušilo finančnú, menovú alebo hospodársku politiku krajiny mimo EÚ, na jeho zverejnenie by sa potenciálne vzťahovala výnimka týkajúca sa ochrany medzinárodných vzťahov. Napríklad, ak by sa požadoval prístup k dokumentom o obchodných dohodách s krajinami mimo EÚ, nevzťahovala by sa naň výnimka na ochranu finančnej, menovej alebo hospodárskej politiky, ale mohla by sa naň vzťahovať výnimka na ochranu medzinárodných vzťahov.

Tento pojem môže mať aj veľmi široký význam. Inštitúcie EÚ majú takisto široký priestor na voľnú úvahu pri rozhodovaní o tom, či by zverejnenie určitých informácií ohrozilo finančnú, menovú alebo hospodársku politiku EÚ alebo členského štátu.

Na túto výnimku sa často odvolávajú tie inštitúcie EÚ, ktoré sa podieľajú na formulovaní finančnej, menovej alebo hospodárskej politiky, ako je Európska centrálna banka.

Za normálnych okolností nie je možné tvrdiť, že môže existovať prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Z článku 6 ods. 1 Aarhuského nariadenia (nariadenie č. 1367/2006) však vyplýva, že verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, sa môže zohľadniť, ak sa informácie v dokumente týkajú aj emisií do životného prostredia (viac informácií v otázke 9.1).

7.10. Čo sa rozumie pod výnimkou týkajúcou sa ochrany osobných údajov? Je možné získať prístup k osobným údajom obsiahnutým v dokumente?

V článku 4 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom sa uvádza, že prístup by sa mal zamietnuť, ak by sa jeho zverejnením narušilo súkromie a integrita jednotlivca, najmä v súlade s nariadením 2018/1725 o ochrane fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov inštitúciami EÚ.

Pojem „osobné údaje“ je veľmi široký. Ide o akékoľvek informácie týkajúce sa identifikovanej alebo identifikovateľnej fyzickej osoby (známej ako „dotknutá osoba“). Identifikovateľná fyzická osoba je osoba, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä odkazom na identifikátor, ako je meno, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, online identifikátor, alebo odkazom na jeden či viaceré prvky, ktoré sú špecifické pre fyzickú, fyziologickú, genetickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu identitu tejto fyzickej osoby.

Osobné údaje obsiahnuté v požadovanom dokumente možno zverejniť len vtedy, ak je zverejnenie v súlade s pravidlami stanovenými v nariadení 2018/1725. Príslušným pravidlom je, že osobné údaje sa prenášajú len vtedy, ak žiadateľ preukáže, že je potrebné, aby sa údaje prenášali na konkrétny účel vo verejnom záujme. Okrem toho, ak existuje akýkoľvek dôvod domnievať sa, že by mohli byť poškodené oprávnené záujmy dotknutej osoby, takéto údaje sa môžu prenášať len vtedy, ak inštitúcia, ktorá má údaje v držbe (ďalej len „prevádzkovateľ“), preukáže, že prenos osobných údajov na tento konkrétny účel je primeraný po preukázateľnom zvážení rôznych protichodných záujmov.

To znamená, že žiadateľ musí stanoviť, čo bude potrebné na to, aby mal prístup k osobným údajom. Táto potreba musí byť vo verejnom záujme. Aj v takom prípade môže byť prístup zamietnutý, ak existuje dôvod domnievať sa, že by mohli byť poškodené oprávnené záujmy dotknutej osoby.

V praxi to môže veľmi sťažiť získanie neupraveného prístupu k dokumentom obsahujúcim osobné údaje. V niektorých prípadoch (vec T‑375/22 a vec T-761/21) však Súdny dvor posúdil podmienky prístupu k osobným údajom a uznal, že žiadateľ stanovil osobitný účel vo verejnom záujme na zverejnenie.

Kľúčom k získaniu prístupu v takýchto prípadoch je veľmi často otázka, či informácie sú alebo nie sú osobnými údajmi. V určitých prípadoch bude jasné: meno osoby, jej podpis alebo podrobnosti o nej (vek, rodinný stav, zdravie atď.) budú osobnými údajmi. V iných prípadoch to môže byť menej jasné: napríklad určité informácie týkajúce sa cestovných výdavkov, hotelových účtov alebo príspevkov môžu byť osobnými údajmi, ak by mohli v kombinácii s verejne dostupnými informáciami identifikovať dotknutú osobu (ako zistil ombudsman).

7.11. Čo znamená výnimka na ochranu obchodných záujmov?

Pojem obchodné záujmy je široký. Zahŕňa napríklad informácie o zmluvných podmienkach (ceny, povaha a kvalita výrobku alebo služieb), technické podrobnosti v ponukách, obchodné vzťahy, „know-how“ a odborné znalosti atď.

V pôvodnom návrhu Európskej komisie, ktorý viedol k nariadeniu č. 1049/2001, sa špecifikovalo, čo by tieto záujmy mohli zahŕňať. Uviedla, že sa týkajú najmä obchodných tajomstiev, duševného a priemyselného vlastníctva, priemyselných, finančných, bankových a obchodných informácií vrátane informácií týkajúcich sa obchodných vzťahov a zmlúv a/alebo informácií o nákladoch a ponukách v súvislosti s postupmi zadávania zákaziek.

Hoci tieto špecifikácie neboli zahrnuté do nariadenia č. 1049/2001 v čase jeho prijatia, všetky konkrétne body boli podľa judikatúry EÚ akceptované ako platné obchodné záujmy (pozri rozsudky o obchodnom a obchodnom tajomstve , duševnom a priemyselnom vlastníctve, informáciách o obchodných vzťahoch a zmluvách, nákladoch a ponukách v postupoch zadávania zákaziek).

Dôverné obchodné informácie sa však nevzťahujú na všetky informácie týkajúce sa spoločnosti. Nevzťahuje sa na informácie, ktoré spoločnosť o sebe zverejnila.

Podľa judikatúry EÚ (odsek 21) (týkajúcej sa konaní v oblasti práva hospodárskej súťaže) na to, aby sa informácie mohli považovať za informácie, na ktoré sa vzťahuje služobné tajomstvo, musia byť známe len obmedzenému počtu osôb a ich zverejnenie musí byť spôsobilé spôsobiť škodu. Okrem toho záujmy, ktoré môžu byť poškodené zverejnením, musia byť objektívne hodné ochrany.

Ombudsman okrem toho zistil, že výnimka sa vzťahuje len na ochranu legitímnych obchodných záujmov. Ombudsman zastáva názor, že želanie skryť informácie o chybných výrobkoch by sa za normálnych okolností nepovažovalo za oprávnený obchodný záujem.

Skutočnosť, že informácie sú alebo nie sú citlivé z obchodného hľadiska, nezávisí od toho, ako inštitúcia Únie tieto informácie používa. Komisia môže zhromažďovať takéto informácie na mnohé účely, ako sú konania týkajúce sa práva hospodárskej súťaže, konania týkajúce sa obchodného práva, verejné súťaže, granty atď. Povaha týchto konaní a skutočnosť, či sa skončili alebo prebiehajú, neovplyvní otázku, či informácie sú alebo nie sú obchodne dôverné.

Podľa judikatúry Únie (bod 45) môžu informácie ako také zostať dôverné z obchodného hľadiska aj po skončení konaní, v ktorých boli použité. Čas však zohráva úlohu, pokiaľ ide o to, či informácie zostanú dôverné z obchodného hľadiska. Možno predpokladať, že relatívne aktuálne obchodné informácie zostávajú citlivé. Podľa judikatúry Únie (bod 79) sa však táto domnienka nepovažuje za existujúcu, ak sú informácie staršie ako päť rokov. Okrem toho neexistencia domnienky obchodného tajomstva neznamená, že inštitúcie Únie nemôžu uviesť konkrétne dôvody, pre ktoré konkrétne informácie zostávajú dôverné. Určité informácie môžu naďalej predstavovať obchodné tajomstvo mnoho rokov, dokonca aj na neurčito. Okrem toho bude dôkazné bremeno na inštitúciách EÚ, aby preukázali, že je to tak.

Výnimka sa vzťahuje na obchodné záujmy právnických osôb (napríklad spoločností) a fyzických osôb. Výnimka sa neuplatňuje, ak existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

7.12. Čo sa rozumie pod výnimkou týkajúcou sa ochrany právneho poradenstva a súdnych konaní?

Výnimka týkajúca sa právneho poradenstva a súdnych konaní obsahuje dva dôvody odmietnutia prístupu, ktoré treba chápať oddelene. Právne poradenstvo sa však niekedy môže týkať súdneho konania a dokumenty týkajúce sa súdneho konania sa niekedy môžu týkať právneho poradenstva. Obidve kategórie sa môžu niekedy prekrývať, ale v podstate ide o samostatné kategórie.

Výnimka sa neuplatňuje, ak existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

Súdne konanie

Táto výnimka sa vzťahuje na dokumenty pripravené na súdne konanie. To sa jasne vzťahuje na podania a dôkazy zhromaždené na účely súdneho konania. Zahŕňa aj interné dokumenty týkajúce sa vyšetrovania prípadu, ako aj internú korešpondenciu v rámci inštitúcie EÚ alebo s advokátskou kanceláriou týkajúcu sa prípadu (podľa judikatúry EÚ ).

Podľa judikatúry EÚ (ods. 41 – 43), táto výnimka sa môže vzťahovať aj na iné dokumenty, ktoré nie sú vypracované na účely súdneho konania a ktoré majú relevantnú súvislosť s prebiehajúcim alebo hroziacim súdnym konaním. Takáto relevantná súvislosť existuje, ak by zverejnenie dokumentu odhalilo interné stanovisko alebo odlišný názor na otázku, ktorá je predmetom súdneho konania. Odhalenie takejto vnútornej pozície by potom mohlo ohroziť zásadu „rovnosti zbraní“ počas týchto súdnych konaní. Takéto konanie môže prebiehať na súdoch Únie alebo na vnútroštátnom súde, ak je obzvlášť pravdepodobné, že tento súd podá návrh na začatie prejudiciálneho konania na súdy Únie, pretože konanie nastoľuje otázku výkladu alebo platnosti aktu práva Únie (judikatúra Únie, body 65-69).

Podľa judikatúry EÚ (bod 32) by sa dokumenty mohli považovať za chránené touto výnimkou aj vtedy, ak vnútroštátny súd, ktorý použil dokumenty, namietal proti ich zverejneniu.

Podľa judikatúry EÚ (ods. 92 - 94), ak sa žiadosť týka podaní predložených súdu počas prebiehajúceho súdneho konania, existuje všeobecná domnienka, že takéto dokumenty nemožno sprístupniť. Cieľom je zabrániť zasahovaniu do prebiehajúceho súdneho konania, zaručiť prezumpciu neviny a zabezpečiť, aby všetci účastníci konania mali rovnakú príležitosť predložiť svoj prípad, ktorý môže byť dotknutý, ak by boli vyjadrenia jedného z účastníkov konania uvoľnené. Po skončení súdneho konania sa všeobecná domnienka prestane uplatňovať. Nariadenie č. 1049/2001 neupravuje otázku, či sa súkromný účastník súdneho konania môže rozhodnúť poskytnúť verejnosti prístup k svojim vlastným podaniam; súkromný účastník nesmie poskytnúť prístup k podaniam inštitúcie EÚ, pozri judikatúru EÚ (body 123-124).

Pokiaľ ide o dokumenty, ktoré majú relevantnú súvislosť so súdnym konaním, podľa judikatúry EÚ (odsek 58) nemožno poskytnúť zverejnenie, ak by to stranám umožnilo využívať privilegovaný prístup k interným informáciám patriacim druhej strane, ktoré sú úzko spojené s právnymi aspektmi konania.

Právne poradenstvo

Ak sa právne poradenstvo týka súdneho konania, môže využívať vysokú úroveň predpokladanej ochrany dokumentov, ktoré sa týkajú prebiehajúceho súdneho konania. Ak sa však právne poradenstvo týka iných záležitostí, relevantný je konkrétny obsah právneho poradenstva.

Právne poradenstvo možno chrániť, ak by sa jeho zverejnením oslabila schopnosť inštitúcie EÚ získať úprimné, objektívne a komplexné právne poradenstvo. V rozsudku sa uvádza, či to tak bude, a to v závislosti od obsahu právneho stanoviska a od toho, či by sa jeho zverejnením porušila ochrana tohto stanoviska. Podľa judikatúry EÚ (ods. 81 - 82), inštitúcia Únie musí na základe takéhoto posúdenia poskytnúť konkrétne a podrobné dôkazy na podporu tohto tvrdenia, a nie vychádzať zo všeobecných a abstraktných úvah.

Ak sa obsah týka záležitosti, na ktorú sa vzťahuje vysoký stupeň transparentnosti, ako sú legislatívne záležitosti, je možné, že v každom prípade existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení. Ako sa uvádza v odôvodneniach 2 a 6 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom:

„Otvorenosť umožňuje občanom užšie sa zúčastňovať na rozhodovacom procese a zaručuje, že administratíva má väčšiu legitimitu a je účinnejšia a zodpovednejšia voči občanovi v demokratickom systéme. Otvorenosť prispieva k posilňovaniu zásad demokracie a dodržiavania základných práv stanovených v článku 6 Zmluvy o EÚ a v Charte základných práv Európskej únie.

...

Mal by sa poskytnúť širší prístup k dokumentom v prípadoch, keď inštitúcie konajú v rámci svojej legislatívnej právomoci, a to aj na základe delegovaných právomocí, a zároveň by sa mala zachovať účinnosť rozhodovacieho procesu inštitúcií. Takéto dokumenty by mali byť v čo najväčšej miere priamo prístupné.“

Okrem toho podľa judikatúry EÚ:

„Tieto úvahy majú zjavne osobitný význam, ak Rada koná v rámci svojej zákonodarnej právomoci, ako to vyplýva z odôvodnenia 6 nariadenia č. 1049/2001, podľa ktorého sa musí poskytnúť širší prístup k dokumentom práve v takýchto prípadoch. Otvorenosť v tejto súvislosti prispieva k posilneniu demokracie tým, že umožňuje občanom kontrolovať všetky informácie, ktoré tvoria základ legislatívneho aktu. Možnosť občanov oboznámiť sa s úvahami, na ktorých sú založené legislatívne opatrenia, je predpokladom účinného uplatňovania ich demokratických práv.“ (odsek 46)

7.13. Čo znamená výnimka na ochranu účelu auditov, inšpekcií a vyšetrovaní?

Skutočnosť, že dokument sa môže týkať auditu, inšpekcie alebo vyšetrovania, sama osebe nestačí na odôvodnenie uplatnenia tejto výnimky. Výnimka sa skôr uplatňuje len vtedy, ak by zverejnenie ohrozilo účel auditu, inšpekcie alebo vyšetrovania. Pri zamietnutí prístupu musí inštitúcia EÚ vysvetliť, ako je to v tomto prípade.

V judikatúre EÚ (bod 131) sa vyšetrovanie vymedzuje ako štruktúrovaný a formalizovaný postup, ktorého cieľom je zhromažďovať a analyzovať informácie, aby inštitúcia EÚ mohla zaujať stanovisko v rámci svojich funkcií stanovených v zmluvách EÚ.

Podľa judikatúry EÚ (ods. 45-48), účelom auditu, inšpekcie alebo vyšetrovania je zistiť, analyzovať a preukázať súbor skutočností. Ak by sa zverejnením ohrozila schopnosť inštitúcie EÚ vykonať ktorúkoľvek z týchto činností, prístup sa môže zamietnuť.

Rozsah pôsobnosti výnimky sa neobmedzuje na audity, inšpekcie a vyšetrovania vykonávané inštitúciami EÚ. Vzťahuje sa aj na potrebu chrániť vnútroštátne audity, inšpekcie a vyšetrovania.

Pokiaľ ide o uplatňovanie tejto výnimky, existuje niekoľko „všeobecných domnienok“. Vyplývajú z toho, že sekundárne právo vzťahujúce sa na audity, inšpekcie a vyšetrovania zvyčajne obsahuje pravidlá, podľa ktorých je vyšetrovací orgán povinný zachovávať dôvernosť informácií zhromaždených v súvislosti s auditmi, inšpekciami a vyšetrovaniami. Patria medzi ne vyšetrovania fúzií, vyšetrovania kartelov, vyšetrovania zneužívania dominantného postavenia, vyšetrovania štátnej pomoci a vyšetrovania Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF). Vo všeobecnosti sa predpokladá, že zverejnenie oslabuje účel auditov, inšpekcií a vyšetrovaní, ak prebiehajú.

Judikatúra EÚ (ods. 51 – 65) uznala aj uplatňovanie všeobecnej domnienky pre konania o nesplnení povinnosti počas prebiehajúceho konania o nesplnení povinnosti. Dvor audítorov uviedol, že výnimka týkajúca sa ochrany účelu auditov, inšpekcií a vyšetrovaní by sa stále uplatňovala, aj keď sa vec predloží Dvoru audítorov. Dôvodom je, že Súdny dvor sa domnieva, že rokovania s členským štátom, ktorých cieľom je ukončiť porušovanie právnych predpisov, pokračujú aj v prebiehajúcom súdnom konaní.

Výnimka sa neuplatňuje, ak existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

7.14. Čo znamená výnimka na ochranu vnútorného rozhodovania? Ako by sa mohol tento záujem oslabiť zverejnením dokumentov?

V článku 4 ods. 3 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom sa uvádza, že:

„Prístup k dokumentu vypracovanému inštitúciou pre vnútornú potrebu alebo prijatému inštitúciou, ktorý sa týka záležitosti, o ktorej inštitúcia ešte nerozhodla, sa zamietne, ak by zverejnenie dokumentu vážne narušilo rozhodovací proces inštitúcie, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.“

a

„Prístup k dokumentu, ktorý obsahuje stanoviská pre vnútornú potrebu v rámci rokovaní a predbežných porád v dotknutej inštitúcii, sa zamietne aj po prijatí rozhodnutia, ak by zverejnenie dokumentu vážne narušilo rozhodovací proces inštitúcie, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.“

Cieľom týchto výnimiek je chrániť proces prijímania rozhodnutí v rámci inštitúcie EÚ.

Predmetný rozhodovací proces nemusí viesť k situácii, keď sa prijme právne záväzné rozhodnutie. Každý poradný proces, ktorého cieľom je umožniť inštitúcii EÚ zaujať stanovisko k danej záležitosti, predstavuje rozhodovanie.

Rozhodovací proces sa môže týkať aj legislatívneho rozhodovania, ako sme videli vo veciach týkajúcich sa prístupu k legislatívnym spisom.

Prvý pododsek článku 4 ods. 3 sa môže vzťahovať na akýkoľvek dokument použitý pri rozhodovaní, ak tento proces prebieha. Naopak, článok 4 ods. 3 druhý pododsek, ktorý sa uplatňuje na situácie, v ktorých bolo prijaté príslušné rozhodnutie, sa vzťahuje len na každý dokument obsahujúci stanoviská pre vnútornú potrebu v rámci rokovaní a predbežných porád v rámci inštitúcie.

To znamená, že čisto faktické informácie, ako sú štatistiky, dôkazy alebo podkladové informácie, zhromaždené na účely rozhodovania, môžu byť chránené podľa článku 4 ods. 3 prvého pododseku až do prijatia rozhodnutia, ale nemôžu byť chránené podľa článku 4 ods. 3 druhého pododseku po tejto skutočnosti.

Je dôležité, aby inštitúcia EÚ vysvetlila povahu príslušného rozhodovacieho procesu a to, či prebieha alebo nie, a uviedla dôvody. Podobne sa inštitúcia Únie nemôže odvolávať na článok 4 ods. 3 prvý pododsek na účely odmietnutia prístupu za okolností, keď neprijala rozhodnutie v danej veci, ale stále má v úmysle tak urobiť. Podľa judikatúry EÚ (ods. 76 - 79), za týchto okolností by rozhodovací proces nebol účelný a úmysel inštitúcie prijať budúce rozhodnutie nepostačuje na konštatovanie, že takýto proces pokračuje.

Zdá sa, že znenie článku 4 ods. 3 vylučuje jeho uplatnenie na medziinštitucionálne rozhodovanie, keďže odkazuje na vec, v ktorej rozhodnutie neprijala inštitúcia, ktorá je držiteľom dokumentu. Dalo by sa však tvrdiť, že každé medziinštitucionálne rozhodovanie do určitej miery zahŕňa aj rozhodovanie v rámci každej zo zúčastnených inštitúcií EÚ.

Je tiež dôležité uviesť, že riziko pre rozhodovací proces (otvorený alebo uzavretý) musí byť „vážne“.

Výnimka sa neuplatňuje, ak existuje prevažujúci verejný záujem na zverejnení.

7.15. Čo sú „legislatívne dokumenty“ a aké pravidlá sa vzťahujú na takéto dokumenty?

V odôvodnení 6 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom sa uvádza, že:

„Mal by sa poskytnúť širší prístup k dokumentom v prípadoch, keď inštitúcie konajú v rámci svojej legislatívnej právomoci, a to aj na základe delegovaných právomocí, a zároveň by sa mala zachovať účinnosť rozhodovacieho procesu inštitúcií. Takéto dokumenty by mali byť v čo najväčšej miere priamo prístupné.“

V článku 12 ods. 2 nariadenia č. 1049/2001 sa stanovuje požiadavka priameho sprístupnenia legislatívnych dokumentov verejnosti. Uvádza sa v ňom, že:

„S výhradou článkov 4 a 9 by sa mali priamo sprístupniť najmä legislatívne dokumenty, t. j. dokumenty vypracované alebo doručené v priebehu prijímania aktov, ktoré sú právne záväzné v členských štátoch alebo pre členské štáty.“

Je zrejmé, že pojem legislatívne dokumenty sa vzťahuje na dokumenty, ktoré sa týkajú postupov prijímania nariadení a smerníc, ako aj prijímania delegovaných a vykonávacích aktov súvisiacich s takýmito právnymi predpismi. Napríklad podľa judikatúry EÚ (bod 35) dokumenty vypracované alebo doručené Komisii v súvislosti s jej prípravou návrhu právneho predpisu, ako je posúdenie vplyvu, ktoré Komisia používa na posúdenie legislatívnych možností, patria do tejto definície.

Skutočnosť, že dokument je legislatívnym dokumentom, znamená, že sa uplatňuje vysoký stupeň transparentnosti. Neznamená to však, že transparentnosť je absolútnym pravidlom. Je možné, že niektoré dokumenty zostanú určitý čas dôverné. V nariadení č. 1049/2001 (odôvodnenie 6) sa uvádza, že by sa mala zachovať účinnosť rozhodovacieho procesu inštitúcie, čo znamená, že môžu nastať prípady, keď by sa zverejnenie mohlo chápať ako narušenie rozhodovacieho procesu. Potvrdilo sa to tak v judikatúre EÚ (bod 80), ako aj v rozhodnutiach ombudsmana. Rozsah odmietnutia prístupu by však mal byť mimoriadne obmedzený.

Možno tvrdiť, že postupy prijímania všetkých aktov, ktoré sú všeobecne uplatniteľné v členských štátoch, ako sú delegované akty a vykonávacie akty, môžu patriť do vymedzenia legislatívnych dokumentov (keďže ide o „akty, ktoré sú právne záväzné v členských štátoch alebo pre členské štáty“). Aj keď sa nepovažujú za legislatívne dokumenty, ombudsman zastáva názor, že by sa na ne mal naďalej vzťahovať vysoký stupeň transparentnosti, pretože vytvárajú pravidlá, ktoré musí verejnosť dodržiavať. Podľa judikatúry EÚ (ods. 110 - 114) Komisia musí odôvodniť, prečo takéto dokumenty nemôžu byť sprístupnené na základe individuálneho posúdenia ich obsahu. Svoje posúdenie nemôže založiť na všeobecnej domnienke nezverejnenia.

Ombudsmanka dôsledne zastáva názor, že dokumenty týkajúce sa vypracúvania právnych predpisov EÚ by mali mať vysoký stupeň transparentnosti (napríklad v prípadoch prístupu k dokumentom týkajúcim sa prípravy legislatívnych návrhov Komisie, usmernení o ochrane údajov vydaných Európskym výborom pre ochranu údajov, rokovaní v Rade).

7.16. Môže tretia strana, ktorá poskytla dokument inštitúcii EÚ, vetovať zverejnenie dokumentov?

Tretia strana, ktorá poskytne dokument inštitúcii EÚ, nemôže vetovať zverejnenie dokumentu. Inštitúcia by sa však mala poradiť s touto treťou stranou, aby získala jej stanoviská, ak sa domnieva, že záležitosť nie je jasná a že stanoviská tretej strany by mohli byť užitočné.

Tretia strana môže v zásade uviesť akýkoľvek dôvod, ktorý odôvodňuje zamietnutie prístupu verejnosti. Často sa však stáva, že tretia osoba uvedie dôvody týkajúce sa jej vlastných záujmov, ako je potreba chrániť svoje obchodné záujmy.

Je na inštitúcii Únie, aby posúdila, či dôvody uvedené treťou stranou v prospech nezverejnenia vedú k uplatneniu jednej z výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001. To isté platí, ak je tretia strana krajinou mimo EÚ, pozri judikatúru EÚ (ods. 43-50).

Ombudsmanka zastáva názor, že ak inštitúcia EÚ zistí potrebu konzultovať s treťou stranou, mala by tak urobiť včas, aby stále mohla dodržať platné lehoty na odpoveď na žiadosť o prístup verejnosti (pozri aj otázku 6.4).

Ak inštitúcia EÚ nesúhlasí so žiadosťou tretej osoby o nezverejnenie dokumentu, táto tretia osoba má právo obrátiť sa na Všeobecný súd. Podľa judikatúry EÚ (bod 22) ,, ak Súdny dvor prijme „predbežné opatrenia“, inštitúcia EÚ musí pozastaviť spracovanie žiadosti o prístup až do výsledku súdneho konania.

7.17. Môže členský štát, ktorý poskytol dokument inštitúcii EÚ, vetovať zverejnenie dokumentu?

Ak sa žiadosť týka dokumentu, ktorý členský štát poskytol inštitúcii EÚ, inštitúcia EÚ je povinná pred sprístupnením dokumentu konzultovať s členským štátom.

Členský štát môže v zásade uviesť akýkoľvek dôvod, ktorý odôvodňuje zamietnutie prístupu verejnosti. Často sa však stáva, že členský štát uvedie dôvody týkajúce sa jeho záujmov, ako je potreba chrániť medzinárodné vzťahy, potreba chrániť vnútroštátne vyšetrovania alebo vnútroštátne súdne konania alebo potreba chrániť obchodné záujmy spoločností v tomto členskom štáte.

Ombudsmanka zastáva názor, že ak inštitúcia EÚ zistí potrebu konzultovať s treťou stranou, mala by tak urobiť včas, aby stále mohla dodržať platné lehoty na odpoveď na žiadosť o prístup verejnosti (pozri otázku 6.4).

Je na inštitúcii EÚ, aby posúdila, či dôvody uvedené členským štátom v prospech nezverejnenia vedú k jednej z výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001. Ak členský štát nesúhlasí so žiadosťou o nezverejnenie dokumentu, má právo obrátiť sa na Všeobecný súd. Podľa judikatúry EÚ (bod 22) ak Súdny dvor prijme „predbežné opatrenia“, inštitúcia musí prerušiť spracovanie žiadosti o prístup až do výsledku súdneho konania.

Inštitúcia EÚ musí pri zamietnutí prístupu zohľadniť žiadosť členského štátu. Ak sa inštitúcia rozhodne udeliť prístup, aj keď ju členský štát požiadal o zamietnutie prístupu, musí vysvetliť, prečo nevyhovela žiadosti členského štátu.

Podľa judikatúry EÚ (ods. 36 – 39), ak členský štát žiada, aby dokument, ktorý z neho pochádza, nebol zverejnený, musí svoju žiadosť založiť na výnimke stanovenej v nariadení č. 1049/2001. V takom prípade je inštitúcia EÚ povinná len overiť, či sa členský štát odvoláva na výnimku podľa článku 4 a či sa to v nominálnej hodnote zdá byť opodstatnené.

Členské štáty nemajú všeobecné právo vetovať zverejnenie dokumentov, ktoré od nich pochádzajú. Podľa judikatúry EÚ (bod 154) však platí, že ak sekundárne právne predpisy EÚ výslovne priznávajú členskému štátu právo veta v súvislosti so zverejnením dokumentu, ktorý z neho pochádza, členský štát má právo veta v súvislosti so zverejnením dokumentu.

8. Odvolania a opravné prostriedky

8.1. Čo sa stane, ak inštitúcia EÚ odmietne udeliť prístup?

Ak inštitúcia EÚ odmietne udeliť prístup, musí vysvetliť, prečo prístup zamietla. Musí tak urobiť odkazom na „výnimky“ uvedené v článku 4 ods. 1 až 3 nariadenia č. 1049/2001 o prístupe verejnosti k dokumentom. (Informácie o týchto výnimkách možno nájsť v oddiele 7).

Musí tiež preskúmať, či možno poskytnúť prístup k častiam požadovaného dokumentu (dokumentov) („čiastočný prístup“). Čiastočný prístup sa udelí, ak existujú časti dokumentov, na ktoré sa nevzťahuje jedna z výnimiek uvedených pri odmietnutí prístupu.

Môže sa stať, že dôvody, ktoré uviedla inštitúcia EÚ, sú presvedčivé. Ak však žiadateľ nesúhlasí s argumentmi, ktoré predložila inštitúcia EÚ, a napriek tomu chce získať prístup k dokumentu, môže požiadať inštitúciu o preskúmanie svojho rozhodnutia (prostredníctvom „opakovanej žiadosti“). Opakovaná žiadosť sa musí podať do 15 pracovných dní od doručenia odpovede inštitúcie (pozri otázku 6.4).

Podanie „potvrdzujúcej žiadosti“ má niekoľko dôležitých dôsledkov.

Prvou je, že inštitúcia EÚ opätovne preskúma, či je možné poskytnúť prístup. Musí tak urobiť v rovnakej lehote, aká sa uplatňuje na počiatočné žiadosti, t. j. do 15 pracovných dní, ktorú možno za výnimočných okolností predĺžiť o ďalších 15 pracovných dní.

Žiadatelia sa môžu sťažovať ombudsmanovi alebo predložiť vec súdu len vtedy, ak podali opakovanú žiadosť a inštitúcia EÚ trvá na svojom rozhodnutí zamietnuť prístup k dokumentu (dokumentom) alebo jeho častiam. Podľa nariadenia č. 1049/2001 sa nevybavenie opakovanej žiadosti v stanovenej lehote „považuje za zápornú odpoveď“.

Žiadatelia nie sú povinní zdôvodniť opakovanú žiadosť. Môžu jednoducho požiadať inštitúciu EÚ, aby opätovne preskúmala, či je možné poskytnúť prístup. Ak sa však žiadateľ domnieva, že existuje prevažujúci verejný záujem na transparentnosti, musí to vysvetliť v opakovanej žiadosti a vysvetliť, prečo dôvody, ktoré inštitúcia uviedla vo svojej pôvodnej odpovedi, nie sú presvedčivé.

Okrem toho, ak dôvody odmietnutia prístupu zahŕňajú to, že dokumenty obsahujú osobné údaje, žiadatelia musia uviesť výslovné a legitímne dôvody, prečo je v konkrétnom verejnom záujme potrebný prístup verejnosti k týmto osobným údajom.

To si bude vyžadovať, aby inštitúcia EÚ zohľadnila tieto argumenty pri vybavovaní opakovanej žiadosti.

8.2. Čo sa stane, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí na základe žiadosti o preskúmanie (ďalej len „opakovaná žiadosť“)?

Ak inštitúcia EÚ odmietne zmeniť svoje rozhodnutie na základe žiadosti o preskúmanie (ďalej len „opakovaná žiadosť“), žiadateľ by mal najprv zvážiť, či sú uvedené dôvody zamietnutia prístupu primerané. (Informácie o výnimkách, na základe ktorých možno prístup zamietnuť, možno nájsť v oddiele 7)

Súdy EÚ sústavne zisťujú, že keď inštitúcia EÚ skúma, či možno poskytnúť prístup, má určitú „rozsah voľnej úvahy“. Inštitúcia teda disponuje manévrovacím priestorom na určenie, či prístup možno udeliť. Takisto je povinná len preukázať, že je „rozumne predvídateľné“, že prístup verejnosti by poškodil jeden zo záujmov uvedených v jej „potvrdzujúcom rozhodnutí“. Hoci inštitúcia EÚ môže uviesť rôzne dôvody na uplatnenie výnimky a odmietnutie prístupu, je potrebné, aby platil len jeden dôvod.

Ak sa žiadateľ domnieva, že k uplatneným výnimkám neboli poskytnuté žiadne presvedčivé vysvetlenia, môže zvážiť podanie sťažnosti európskemu ombudsmanovi alebo predloženie veci Súdnemu dvoru. Právne námietky sa musia podať do dvoch mesiacov a vyžadovať právnika. Sťažnosti adresované ombudsmanovi možno podať do dvoch rokov, nevyžadujú si právnika a môžu sa podať slobodne.

8.3. Čo sa stane, ak EÚ na žiadosť vôbec neodpovie?

Ak inštitúcia EÚ neodpovie v lehote na odpoveď (15 pracovných dní plus 15 ďalších pracovných dní za výnimočných okolností), žiadatelia môžu podať „opakovanú žiadosť“. (Pozri otázku 8.1.)

Ak inštitúcia EÚ neodpovie na opakovanú žiadosť v príslušnej lehote (15 pracovných dní plus 15 ďalších pracovných dní za výnimočných okolností), považuje sa to za implicitné zamietnutie žiadosti a žiadatelia sa môžu sťažovať ombudsmanovi alebo predložiť vec súdu.

Často sa stáva, že inštitúcia EÚ kontaktuje žiadateľa, aby uviedla, že nie je schopná dodržať lehoty. Ak tak urobia, mali by uviesť dôvody a kedy majú v úmysle odpovedať. Žiadatelia sa potom môžu rozhodnúť počkať na odpoveď, podať sťažnosť ombudsmanovi alebo sa obrátiť na súd.

Ombudsmanka zistila, že značné systémové oneskorenia a nedodržanie lehôt stanovených v nariadení č. 1049/2001 predstavujú nesprávny úradný postup.

8.4. Čo sa stane, ak žiadateľ podá sťažnosť ombudsmanovi?

Úrad ombudsmana sa čo najrýchlejšie zaoberá sťažnosťami týkajúcimi sa prístupu verejnosti k dokumentom. Úrad ombudsmana sťažnosť zaregistruje a zašle potvrdenie o prijatí. Sťažnosť sa potom preskúma s cieľom zistiť, či je možné začať vyšetrovanie. Závisí to od viacerých faktorov vrátane toho, či je sťažnosť prípustná (napríklad, či prebieha súvisiace súdne konanie, či bola sťažnosť podaná v lehote dvoch rokov) alebo či existujú dôvody na začatie vyšetrovania.

V prípade začatia vyšetrovania môže ombudsman podniknúť niekoľko vyšetrovacích krokov vrátane kontroly sporných dokumentov, vyžiadania formálnej odpovede od príslušnej inštitúcie EÚ a v určitých prípadoch stretnutia so zástupcami inštitúcie EÚ.

Cieľom ombudsmanky je, aby sa „posúdenie“ vykonalo čo najrýchlejšie, ale závisí to aj od toho, či sa inštitúcia EÚ včas zapojí do vyšetrovania ombudsmanky, napríklad pri poskytovaní požadovaných dokumentov a/alebo pri odpovedaní na otázky ombudsmanky.

Počas vyšetrovania môže ombudsman navrhnúť riešenie alebo prijať predbežné stanovisko, že inštitúcia EÚ poskytne čiastočný alebo širší prístup k požadovaným dokumentom alebo ich častiam. Ak ombudsman zistí, že inštitúcia EÚ nemala odmietnuť prístup, môže formálne konštatovať nesprávny úradný postup a odporučiť (ak je to vhodné), aby inštitúcia poskytla širší prístup k predmetným dokumentom. Ombudsmanka by tiež mohla dospieť k záveru, že rozhodnutie inštitúcie EÚ zamietnuť prístup bolo odôvodnené s cieľom chrániť jednu alebo viacero z viacerých výnimiek stanovených v nariadení č. 1049/2001 a uzavrieť prípad zistením, že nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Ombudsmanka zaviedla „rýchly postup“ na vybavovanie sťažností týkajúcich sa prístupu verejnosti k dokumentom.

9. Osobitné pravidlá pre informácie/dokumenty o životnom prostredí

9.1. Aké pravidlá sa uplatňujú na prístup k informáciám o životnom prostredí?

Prístup k informáciám a dokumentom, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia sa na medzinárodnej úrovni riadi Aarhuským dohovorom (1998).

Dohovor je záväzný pre inštitúcie, orgány, organizácie a agentúry EÚ. Do práva EÚ bol začlenený prostredníctvom nariadenia o Aarhuskom dohovore (nariadenie č. 1367/2006). Prístup k dokumentom obsahujúcim informácie o životnom prostredí sa však poskytuje na základe pravidiel stanovených v nariadení 1049/2001 alebo rovnocenných uplatniteľných pravidiel v spojení s Aarhuským dohovorom a nariadením o Aarhuskom dohovore.

Jedným z pravidiel v nariadení o Aarhuskom dohovore je, že informácie o životnom prostredí by mali byť priamo prístupné a mali by byť organizované tak, aby boli priamo prístupné. Príkladmi informácií, ku ktorým má verejnosť priamy prístup, sú právne predpisy, dokumenty súvisiace s politikou, plány a programy týkajúce sa životného prostredia, správy o pokroku pri vykonávaní týchto položiek a všeobecnejšie správy o stave životného prostredia, ktoré sú dostupné prostredníctvom databáz, ako je EUR-Lex.

„Informácie o životnom prostredí“ zahŕňajú všetky dostupné informácie v akejkoľvek forme alebo formáte o samotnom životnom prostredí, jeho prvkoch (vzduch, voda, pôda, krajina, krajina a prírodné lokality, morské oblasti atď.) a jeho rôznych zložkách. Vzťahuje sa aj na informácie týkajúce sa faktorov ovplyvňujúcich alebo pravdepodobne ovplyvňujúcich životné prostredie, ako sú látky, energia, hluk, žiarenie alebo odpad vrátane rádioaktívneho odpadu, emisií, vypúšťania a iných únikov. Informácie o životnom prostredí zahŕňajú aj opatrenia ovplyvňujúce alebo pravdepodobne ovplyvňujúce životné prostredie, ako aj opatrenia alebo činnosti určené na jeho ochranu, ako sú politiky, právne predpisy, plány, programy a činnosti. Zahrnuté sú aj analýzy nákladov a prínosov a iné ekonomické analýzy použité na prípravu týchto opatrení a činností. Informácie o stave ľudského zdravia a bezpečnosti, podmienkach ľudského života, kultúrnych pamiatok a zastavaných stavieb pri ovplyvňovaní alebo ovplyvňovaní životného prostredia a správy o vykonávaní právnych predpisov v oblasti životného prostredia takisto predstavujú informácie o životnom prostredí.

Skutočnosť, že informácie predstavujú informácie o životnom prostredí, však neznamená, že musia byť vždy zverejnené. Naďalej sa môže uplatňovať ktorákoľvek z výnimiek stanovených v nariadení č. 1049/2001. Dôvody zamietnutia sa musia vykladať reštriktívne s prihliadnutím na verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie.

Ak sa požadované informácie týkajú „emisií do životného prostredia“, uplatňovanie výnimiek je ďalej obmedzené. Podľa článku 6 ods. 1 Aarhuského nariadenia, ak sa požadované informácie týkajú emisií do životného prostredia, verejný záujem na zverejnení sa považuje za prevažujúci nad záujmami na výnimkách stanovených v článku 4 ods. 2 prvom a treťom pododseku nariadenia 1049/2001 (ochrana dôverných obchodných informácií a ochrana účelu auditov a inšpekcií).

Verejný záujem sa však nepovažuje za prevažujúci nad potrebou chrániť vyšetrovanie, najmä tie, ktoré sa týkajú možných porušení práva EÚ (na ktoré sa vzťahuje aj článok 4 ods. 2 tretí pododsek). Ak napríklad Komisia vedie konanie o nesplnení povinnosti týkajúce sa údajného porušenia pravidiel EÚ v oblasti životného prostredia, prístup verejnosti k spisu o nesplnení povinnosti možno zamietnuť počas prebiehajúceho vyšetrovania, a to aj vtedy, ak spis obsahuje informácie o životnom prostredí vrátane informácií o emisiách do životného prostredia.

Okrem výnimiek stanovených v článku 4 nariadenia č. 1049/2001 sa v článku 6 ods. 2 Aarhuského nariadenia uvádza, že prístup k informáciám o životnom prostredí možno odmietnuť, ak by zverejnenie takýchto informácií nepriaznivo ovplyvnilo ochranu životného prostredia, ktorej sa informácie týkajú, ako je napríklad zverejnenie miest na párenie vzácnych druhov.

10. Uverejňovanie sprístupnených dokumentov

10.1. Ako sú pravidlá o prístupe verejnosti k dokumentom v interakcii s pravidlami o uverejňovaní dokumentov?

Skutočnosť, že inštitúcia EÚ musí sprístupniť dokument žiadateľovi, neznamená, že inštitúcia EÚ má povinnosť proaktívne zverejniť dokument.

Podľa Zmluvy o EÚ, nariadenia č. 1049/2001 a judikatúry EÚ sú však inštitúcie EÚ povinné sprístupniť dokumenty priamo v čo najväčšej možnej miere, napríklad ich uverejnením na svojich webových sídlach a/alebo prostredníctvom svojich verejných registrov dokumentov.

Týka sa to najmä „legislatívnych dokumentov“ (pozri otázku 7.15), ktoré sa vzťahujú na všetky dokumenty súvisiace s postupom prijímania všeobecne uplatniteľných aktov.

Pokiaľ ide o ostatné dokumenty, ombudsman sa domnieva, že inštitúcie by pri rozhodovaní o tom, ktoré dokumenty majú uverejniť, mali posúdiť, ktoré dokumenty sú pre verejnosť najzaujímavejšie a najužitočnejšie.

Legislatívne akty sa musia sprístupniť verejnosti vo všetkých úradných jazykoch EÚ v súlade s nariadením 1/58. Úrad pre publikácie spustil nástroj na sledovanie práva EÚ, ktorý funguje ako jednotný portál poskytujúci prístup k legislatívnym dokumentom Európskeho parlamentu, Rady EÚ a Európskej komisie.

10.2. Môže žiadateľ, ktorému bol doručený dokument na základe žiadosti o prístup, tento dokument zverejniť?

Skutočnosť, že žiadateľ získa kópiu dokumentu od inštitúcie, neznamená, že žiadateľ alebo ktokoľvek iný má právo dokument opätovne uverejniť alebo inak opätovne použiť.

Ak sa na dokument vzťahujú autorské práva alebo iné práva duševného vlastníctva, inštitúcia môže uložiť určité obmedzenia týkajúce sa jeho opakovaného použitia.

Ak autorské práva nebránia opakovanému použitiu dokumentu, je stále primerané, aby inštitúcia požiadala sťažovateľov, aby uviedli pôvod dokumentov, ak ich opätovne uverejnia, a aby upustili od zmeny dokumentu.

11. Právo na prístup k vášmu „spisu“

11.1. Aký je rozdiel medzi právom verejnosti na prístup k dokumentom a právom na prístup k spisu?

Právo verejnosti na prístup k dokumentom sa vzťahuje na všetkých občanov EÚ a osoby s pobytom v členskom štáte a na všetky právne subjekty (napríklad spoločnosti) s pobytom v členskom štáte.

Právo na prístup k spisu sa uplatňuje vždy, keď má inštitúcia EÚ v úmysle prijať rozhodnutie, ktoré môže mať nepriaznivý vplyv na konkrétne osoby alebo spoločnosti. Tieto osoby a spoločnosti majú právo vidieť všetky dôkazy, ktoré sú relevantné pre toto rozhodnutie. Toto právo sa musí rešpektovať tak, že sa dotknutým osobám poskytne prístup k spisu pred prijatím rozhodnutia, ktoré by ich mohlo nepriaznivo ovplyvniť, čím sa zabezpečí, aby mohli predložiť akékoľvek pripomienky, ktoré považujú za relevantné. Inštitúcia Únie potom musí tieto pripomienky zohľadniť pri prijímaní rozhodnutia, ktoré by mohlo mať nepriaznivý vplyv na túto osobu alebo spoločnosť.

Právo na prístup k spisu môže byť širšie ako právo verejnosti na prístup k dokumentom. Napríklad strana, ktorú vyšetruje Komisia, má právo na prístup k dôkazom, ktoré sa proti nej použijú. Je však nepravdepodobné, že by sa prístup verejnosti k takýmto dokumentom poskytol žiadateľovi, ktorý je treťou stranou, počas prebiehajúceho vyšetrovania alebo následných opatrení.