Vážený pán X,

Nedávno ste európskej ombudsmanke predložili sťažnosť týkajúcu sa spôsobu, akým Európska komisia vybavovala vaše sťažnosti z 2. júna 2023 a zo 6. júla 2023 týkajúce sa využívania zmlúv na dobu určitú na španielskom ministerstve obrany.

Vo svojich sťažnostiach adresovaných Komisii ste tvrdili, že zákon č. 8/2006 z 24. apríla 2003 o Trope a námorníctve (ďalej len „príslušná vnútroštátna právna úprava“) je v rozpore s doložkou 5 dohody o práci na dobu určitú, ktorá tvorí prílohu smernice 1999/70 z 28. júna 1999 o rámcovej dohode o práci na dobu určitú, ktorú uzavreli ETUC, UNICE a CEEP (ďalej len „smernica“).

Zdá sa, že vo Vašej sťažnosti ombudsmanovi zastávate názor, že Komisia nesprávne uzavrela Vaše sťažnosti.

Po dôkladnej analýze všetkých informácií, ktoré ste poskytli vo svojej sťažnosti, sme sa rozhodli uzavrieť vyšetrovanie s týmto záverom:

Európska komisia sa nedopustila nesprávneho úradného postupu.

Komisia disponuje širokou mierou voľnej úvahy pri rozhodovaní o tom, či a kedy začať konanie o nesplnení povinnosti [1] Jej politika v oblasti porušovania práva EÚ je stanovená v jej oznámení Právo EÚ: Lepšie výsledky pomocou lepšieho uplatňovania práva.[2]

Úloha ombudsmana v takýchto prípadoch sa obmedzuje na overenie, či Komisia poskytla jasné a primerané vysvetlenia svojho rozhodnutia a či nedošlo k zjavne nesprávnemu posúdeniu.

Komisia vo svojej replike uviedla, že zavedenie maximálnej celkovej dĺžky pôvodného pracovného pomeru na dobu určitú príslušnou vnútroštátnou právnou úpravou predstavuje opatrenie, ktorého cieľom je zabrániť zneužívaniu zmlúv na dobu určitú, čo je v súlade s doložkou 5 dohody o práci na dobu určitú pripojenej k smernici 1999/70.

Komisia okrem toho poukázala na to, že skutočnosť, že pravidlá upravujúce pracovné zmluvy na dobu určitú v súkromnom sektore v Španielsku majú odlišné maximálne celkové trvanie alebo odlišné dôsledky, ak sa tieto maximálne obdobia dosiahnu, nepredstavuje porušenie smernice. Podľa judikatúry EÚ [3] doložka 5 dohody o práci na dobu určitú, ktorá je prílohou smernice, v zásade nebráni rozdielnemu zaobchádzaniu s pracovnými zmluvami alebo pracovnoprávnymi vzťahmi na dobu určitú v závislosti od toho, či sú tieto zmluvy alebo pracovnoprávne vzťahy uzatvorené so zamestnávateľom v súkromnom alebo verejnom sektore. Okrem toho Súdny dvor Európskej únie takisto objasnil, že rozdielne zaobchádzanie s pracovníkmi na dobu určitú nepatrí do rozsahu pôsobnosti smernice [4].

Komisia okrem toho vysvetlila, že neistota alebo krátke trvanie pracovnoprávneho vzťahu, ktoré často charakterizuje neistotu pracovníkov na dobu určitú, nie je prítomná v dlhodobých zmluvách stanovených v príslušných vnútroštátnych právnych predpisoch, ktoré môžu trvať minimálne 10 rokov a maximálne 22 rokov. Hoci ukončenie takýchto zmlúv súvisí s vekom pracovníka, Komisia zdôraznila, že takáto veková hranica, aj keď obmedzuje trvanie zmluvy, nebráni tomu, aby sa zmluva považovala za zmluvu na dobu neurčitú alebo zmluvu na dobu neurčitú. V dôsledku toho Komisia dospela k záveru, že na dlhodobé zmluvy stanovené v príslušných vnútroštátnych právnych predpisoch sa nevzťahuje pojem pracovnoprávny vzťah na dobu určitú, ktorého zneužívaniu sa musí zabrániť podľa doložky 5 dohody o práci na dobu určitú pripojenej k smernici.

 Domnievame sa, že Komisia Vám poskytla jasné informácie, prečo sa domnieva, že nemá právomoc zasiahnuť vo Vašom prípade a že jej odpoveď je primeraná.

Nič teda nenasvedčuje tomu, že by sa dopustila zjavne nesprávneho posúdenia.

Som si vedomý toho, že toto rozhodnutie môže byť pre vás sklamaním, ale dúfam, že tieto vysvetlenia budú pre vás užitočné. Ďakujeme, že ste sa obrátili na európskeho ombudsmana.

Tvoje úprimné,

Tina Nilsson
vedúca oddelenia pre riešenie prípadov

Štrasburg 5. októbra 2023

[1] Rozsudok Súdneho dvora zo 14. februára 1989, Starfruit/Komisia, vec 247/87, k dispozícii na adrese: https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/?uri=CELEX:61987CJ0247.

[2] https://eur-lex.europa.eu/legal-content/EN/TXT/PDF/?uri=CELEX:52017XC0119(01)&from=EN

[3] Pozri rozsudky Súdneho dvora zo 7. septembra 2006, Marrosu a Sardino, 53/04, bod 48; zo 7. septembra 2006,

Vassallo, 180/04, bod 33; a zo 14. septembra 2016, C-184/15 a 197/15, Martínez Andrés

a rozsudok Castrejana López, už citovaný, bod 40.

[4] Pozri napríklad rozsudok Súdneho dvora zo 14. septembra 2016, De Diego Porras, C-596/14, bod 38.